Občasie tretie r. 1301 – 1395.
Dejiny kráľovstva uhorského
od počiatku do časov Žigmundových.
Vypravuje
Jonáš Záborský
1875.
Občasie tretie
r. 1301 – 1395.
od počiatku do časov Žigmundových.
Vypravuje
Jonáš Záborský
1875.
Občasie tretie
r. 1301 – 1395.
Panovanie, málo chybí storočnie, Anžuáncov pretrhuje na čas tú nemoc, na ktorú Uhry od počiatku kráľovstva strádaly, až r. 1526 dostrádaly, neviazanú, divú pánovládu. Nastolenie ich predchádzajú ovšem úžasné a dlhotrvanlivé otrasy, pri ktorých Slováci a Chorváti tkajú hlavnie deje. Cudzia moc osobuje si právo dať Uhrom kráľa. Jedni to sami hľadajú, druhí sa zpečujú proti tomu, až Rím obsiahne víťazstvo. Tento potom teží z toho. Uhri platia a bojujú v záujmoch cudzých. Užitok z toho majú, netrvanlivé zveličenie krajny a zvýšenie cudzinskej vzdelanosti. Noví panovníci oživia trochu embryonské latinské štúdia, upravujú synov predních rodín do Itálie na učenie, nadobývajú rodinkárskou politikou nových zemí: ale prehliadajú všetko pápežom, dajú vynášať zo zeme ohromné summy, obsadzovať úrady cudzincami, používajú síl krajinských ku svojím rodinným zámerom, vodia vojsko uhorské za hranice, do zemí cudzých. Obnovujú sice kleslú moc kráľovskú, ale len pre sebä. Potomkom ešte vätšie hotujú nesnádze, keď ľudu nakladajú nové bremená, vydávajú ho vcele v moc vybujnelým pánom, množia nadprávia týchto, aby ich lichoteniem získali pre svoje rodinkárske záujmy, čo potom priviedlo krajnu na konečnú zkazu. Pod Anžuáncami zdala sa byť úplne zdravou, mohutnela, tlstla: ale po tragickom ich koncu vypukla tým prudšie nemoc, až dolomcovala národom do moháčskej mohyly. Hlavní znak panovania Anžuáncov je silné, ale pomíjajúce samodržavie, s ťažkým počiatkom a búrlivým koncom.
Venceslav Venceslavovič český.
1301 – 1305.
§. 1. Venčanie Venceslava.
Po nenadálej smrti poslednieho z Arpádovcov, Andreja III., myslel administrátor ostrihomský Gregor, že už má vyhráno. Pospiechal teda ovenčať chlapca Karla Roberta v Záhrebe novou akousi korunou. 1.) Zklamal sa ale v očakávaniu. Vätšia časť pánov i prälátov hrozili sa vnuteného pápežom kráľa. Aby ochránili neodvislosť krajny, chceli si dať kráľa sami.
Na čele týchto vlastencov stáli: mohutný Matúš Trenčiansky a arcibiskup kaločský Ján Ilmur. Pripojili sa ku ním i vrtkaví, teraz už na mizinu vyšlí, grófi kiseckí, Ivan a Henrik. Pre týchto neopovážili sa privrženci Karlovi, primas Gregor, Šubičovci, Ugrin z Illoku, palatín Omodej, rábsky biskup Theodor a záhrebský Michal, 2.) voviesť laskavca svojho z Chorvátska do Uhier.
Voľba odporníkov jeho padla na kráľa českého Venceslava, ináče Vácslava, syna nešťastného Otakara II., ktorý i od Poliakov bol r. 1300 za kráľa vyvolen, ako zo viacej strán spriazneného s domom Arpádovým po praslici. 3.) Viedlo ich ku nemu i to očakávanie, že ako kráľ troch kráľovství ľahko sa uháji proti všetkým pletichám z Ríma.
Vystrojili napred ku nemu na prezvedy Ivana kiseckého. Panovník veľkodušný a príčinlivý bolby zplesal radosťou, že mu náhoda podáva tak hojnú náhradu toho, čo boly odjaly neprajné ruky jeho otcovi. Lebo ai hlä! Miesto ztratených nemeckých zemí mohol obnoviť rozsiahlo kráľovstvo Svatopluka moravského, založiť mohutnú državu slovanskú. To mu samo lezlo do rukú, keby bol býval muž. Ale slabúch Venceslav nemal ani pomyšlenia o vecech slovanských, a cítil sa už dvúma korunama priveľmi obremeneným, ač bol ešte v najlepšom mužskom veku. Ponúkanú mu korunu uhorskú neprijal, porúčal však miesto sebä Uhrom svojho nenádejného trinásťročnieho syna Venceslava, čili Vácslava, ktorý rástol, veríme-li klebetám uhorským, ako pochabý rozpustlec, rád hral v kostky, činil po nococh nezdoby, rozdával spoluhráčom a pijakom majetky, bol už v útlej mladosti starý korheľ. 4.)
Uhri prijali i toto. Dňa 5. jul. 1301 vybrali sa do Čiech po nového kráľa: Dominik Borš {:Porch:}, Demeter Miklúšovič, Henrik z Kiseku, arcibiskup kaločský Ján Ilmur, biskupi, jágerský Andrej, váradský Imrich, vacovský Haab, čanadský Anton, bosenský Miklúš, spišský Jakub. 5.)
Vyslanstvo spotkalo sa v Hodoníne {:Gőding:} s Venceslavmi, otcom i synom, a vojskom českým. Obdarovaní štedre, 6.) viedli všetkých do Uhier. Na hranici pripojil sa ku ním so svojím plukom Matúš Trenčiansky.
Ostrihom zaujal na stranu Venceslavovu Ivan kisecký, ale mu ho nevydal darmo. Dal si zaplatiť drahnú summu peňazí. 7.)
Odtuď šlo sa prosto do Stolného Belehradu, kde arcibiskup kaločský, Ján Ilmur, ovenčal, v septembru 1301 Venceslava korunou sv. Štefana, pri čom ho prekrestili Vladislavom.
Tak teraz už mali Uhri dvúch venčaných kráľov, a oba boli trinásťroční chlapci. Venceslav osadil sa v Budíne, otec pak jeho vrátil sa do Čiech, mysliac že je všetko v poriadku.
____________________
1.) Farlati Illyr. sacr.
1.) Farlati Illyr. sacr.
2.) Turčan týchto kladie, v odporu s listinami, na stranu Karlovu: Matthaeus, Omodeus et Ugrinus. A na stranu Venceslavovu týchto: Dominicus, filius Stephani, dicti Porch {:snaď Borš:}, magister thauarnicorum, Demetrius filius Nicolai, Henricus filius Henrici. A z biskupov: Joannes colocensis, Andreas agriensis, Emericus váradiensis, Haab váciensis, Antonius chanadiensis, Nicolaus bosnensis, Jacobus scepusiensis. Turčan II. 84.
3.) Bol pravnuk Bely IV. Lebo Otakar II. mal za manželku Kunigundu, dceru ruského kňaza a bána mačvanského Rastislava a Anny Belovny {:obč. II. §. 167 a 177:}. Nad to mal Otakar II. za babu dceru Bely III., Konštanciu, vydanú za Otakara I. {:obč. II. §. 18:} Z nej sa narodil Venceslav, otec Otakara II. Pri tom dcera Andreja III., Alžbeta, bola už prisľúbená Venceslavovému synovi, Venceslavovi čili Vácslavovi {:obč. II. §. 294:}, ač sa jej potom ztrhnul.
4.) Venceslaus vino deditus haud obscura ignaviae et temeritatis indicia dedit. Pray Annal. Hung. I. 377.
5.) Turčan II. 84. Na Spiši bolo snaď ešte za časov moravských biskupstvo, ale zaniklo. Jakub bol biskupom len pre svoju osobu. Ani pred ním nebolo pri kapituli spišskej biskupa, ani za ním.
6.) Už 2. idus aug. 1301 daruval starší Venceslav dedinu Várkoň majstrovi Kakašovi, de genere Rathold, odjav ju cirkvi titulskej s tým, že to vyrovná dilectus filius noster, quum in regem Hungariae coronatus fuerit. Fejér T. VI. vol. 2. p. 302.
7.) Recepta maxima quantitate pecuniae. Primas Tomáš r. 1305. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 309.
§. 2. Kroky pápežove proti Venceslavovi.
V Ríme ale nezvykli zaťatú raz sekeru nechávať vo strome. Už sedel vo Viedni nový angel pokoja, frater Miklúš, biskup ostijský; 8.) len do Uhier neopovážil sa ešte vkročiť, majä pred očima nedávny príklad legáta Filipa.
Náhle sa doznal Bonifác VIII. o venčaniu Venceslavovom, hneď upravil na legáta breve, 9.) aby ho vyhlásil za neplatné. Pápež je vraj ustanovený od Boha nado kráľmi a kráľovstvami; 10.) a Uhry náležia zvláštnym spôsobom stolici apoštolskej. Lebo sv. Štefan poddal krajnu svoju, so všetkým právom a mocou, sv. Petrovi. Dôkazy toho chovajú sa v listárňach rimskej cirkve. 11.) Ohradzuje sa teda proti zkráteniu práv apoštolskej stolice. Venčateľa, Jána Ilmura kaločského, nazýva šialeným {:vesanus:}, a poháňa do Ríma, aby sa zodpovedal, ako to smel učiniť? Lebo vraj i on mohol vedeť o tých dôkazoch, ktoré chová stolica apoštolská. Ktorak to mohol písať pápež, jestli pod dôkazmi dačo iného rozumie, ako legendu? Že len ju rozumie, ukazuje spomínanie zjavenia o budúcom venčaniu Štefanovom. 12.) Teda len legenda, a nie list Silvestrov alebo Štefanov, ktoréby nebol zameškal vytiahnuť na svetlo, keby bol dačo takého našol pri prehliadaniu listárne. Holá rabulisteria.
____________________
8.) Pápež ho posiela 3 idus maji 1301, aby vyrovnal tie turbationes et scandala, quae hostis humani generis, pacis aemulus et zizaniae seminator, suscitavit. Fejér T. VI. vol. 2. p. 309.
8.) Pápež ho posiela 3 idus maji 1301, aby vyrovnal tie turbationes et scandala, quae hostis humani generis, pacis aemulus et zizaniae seminator, suscitavit. Fejér T. VI. vol. 2. p. 309.
9.) De 16 kal. nov. 1301. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 59.
10.) Romanus pontifex super reges et regna constitutus a Deo. Tamže. S tým počína breve.
11.) Sicut hoc plenius documenta, quae servantur in archivis memoratae ecclesiae Romanae, testantur. Tamže.
12.) Fuerat quidem divinitus revelatum, quod ei primum in gente Ungarica corona debeatur et regnum. Tamže.
§. 3. Kaločskí arcibiskupi.
Pohnaný do Ríma arcibiskup Ján Ilmur nemohol sa postaviť, bo hneď po venčaniu umrel, ku nenahraditeľnej škode Venceslavovej. Už 8. nov. 1301 píše pápež kaločskej kapituli, aby sa neopovážila druhého arcibiskupa voliť; on že sám chce úrad ten obsadiť.
Zákaz však ten prišol pozde. Kanonici už boli vyvolili istého Štefana, kanonika troch kapitúľ, kaločskej, vesprimskej a belehradskej.
Tento musel ísť prosiť o potvrdenie voľby do Ríma, a Venceslav obstál s ním práve tak, ako nebohý Andrej III. so primasom Gregorom. Dúfal, že mu nakloní pápeža: pápež ale použil jeho ku svetským svojím zámerom. Podržal ho až do máju 1302, a nedal mu plášť, pokuďkoľvek nepristal ku stránce Karlovej.
§. 4. Pohnanie Venceslava do Ríma.
Venceslavovi staršiemu postavil pred oči, 13.) že urazil nepochybné práva stolice apoštolskej, keď sa bez jej vedomosti do záležitostí uhorských zamiešal, a nakazuje pod ťažkými pokutami, podrobiť sa legátovi. Primasťuje však, že nechce zkrátiť Venceslavove práva, jestli ich dokáže, a že osobu kráľovu uprímnou láskou objíma. 14.)
Mladšieho Venceslava chcel osobne objať v Ríme. Preto ho pohnal r. 1302, spolu s Karlom Robertom, predo svoj nestranný súd, 15.) aby im povedal, kto z ních má pravdu.
____________________
13.) De 16 kal. nov. 1301. Fejér T. VI. vol. 2. p. 316. A zasa T. VIII. vol. 1. p. 68.
13.) De 16 kal. nov. 1301. Fejér T. VI. vol. 2. p. 316. A zasa T. VIII. vol. 1. p. 68.
14.) Personam tuam sincera charitate constringimus. Tamže.
15.) De 4 idus jun. 1302. Tamže p. 86.
§. 5. Príchod legáta do a útek z Budína.
Práve ale prišol do Budína, a zasadnul tam ku synode, pápežský legát Miklúš. Kráľ sa sotvá dal mýliť jeho príchodom pri svojích kostkách a pohároch; obyvateľstvo pak ho prijalo tak vražobne, že musel pretrpeť nejedno priekorie. Na neho preniesol ľud hnev svoj zato, že pápež zapríčinil rozbroj vo krajne.
Nespokojnosť dovŕšila pravota medzi mestom Budínom a präpoštom starobudínskym, Petrom, o to, komu náleží plat odo prichádzajúcich po Dunaju lodí? Legát rozhodnul otázku vo prospech präpoštov. Mesto sa protivilo, legát zastavil služby božie. Z toho povstalo tak búrlivé hnutie, že legát zutekal, v apríľu 1303, do Viedne, 16.) interdiktu pak jeho zhola nebolo šetreno. Duchovenstvo nielen odpravovalo všetky bežné cirkevnie obrady v zanechanom pod interdiktom meste, než horlivci i vykliali verejne vo chráme, pri vyzváňaniu všetkými zvonmi, všetkých pápežovi oddaných biskupov, i pápeža samého. 17.)
____________________
16.) Zo Prešporku píše do Budína 12. kal. jun. 1303, aby práva kapitule neboly rušené. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 138.
16.) Zo Prešporku píše do Budína 12. kal. jun. 1303, aby práva kapitule neboly rušené. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 138.
17.) Clericorum turba, plebis armata furore, apostolicam sedem, quae a nemine judicatur in terris, anathemate percutiendam strepitu campanarum censuit. Hovorí r. 1310 na sneme záhrebský biskup Augustín Kažotić. V. Pray Annal. Hung. I. 389. – Turčan II. 86. – Chron. Austr. – Následky v. §. 20.
§. 6. Zbrojný zápas stránok.
Inde po krajne kypela r. 1302 krvavá borba rovných asi v sile stránok. Rozšírení po celej zemi, zvlášte v Zadunají silní privrženci Karlovi priviedli ho sebe z Chorvátska. Oduševneni jeho prítomnosťou, ubíjali privržencov Venceslavových, pálili ich dediny, kazili vinice, vytínali úrodné stromy. Vojvoda sedmohradský Roland Rolandovič pustošil župu belehradskú, 18.) synovia pak Jakuba Štitnického {:de Cheznek:} obléhali samého Venceslava v Budíne. 19.) Ale prišol na obidvúch hrdina. Majster Matej Benčovič 20.) i Rolanda porazil, i obléhajúce kráľa zástupy rozprášil, pri čom brat jeho Michal jatý bol a zťatý.
V tejto trmevrme vrhli sa lakomci na statky biskupské, a rozchytali ich tak, že biskupom temer ničoho nezostalo. 21.)
Môžeme si pomysleť, že pri búrkach týchto nezahálili, ani Omodej z rodu Abovho, ako horlivý a mohutný privrženec Karlov, ani Matúš Trenčiansky, tento najsilnejší stĺp Venceslavov. 22.) Ale práve o týchto mlčia listiny.
____________________
18.) Cum Rolandus, filius Rolandi, cum suis complicibus ad spoliandum comitatum Albensem venisset. Venceslav r. 1302. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 91.
18.) Cum Rolandus, filius Rolandi, cum suis complicibus ad spoliandum comitatum Albensem venisset. Venceslav r. 1302. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 91.
19.) Cum infideles barones nostri, seu inimici capitales, contra nostre majestatis personam Budam venissent, vastus, spolia, incendia, cedes et exstirpationes vinearum, ac alia diversa nocumenta Bude et circa Budam committere non formidantes. Tamže.
20.) Filius comitis Benche. Tamže. Dostáva majetok Gyala.
21.) Conqueruntur excellencie vestre omnium ecclesiarum prelati regni Hungarie, qui, ut ita dicam, coguntur mendicare. Corona enim ecclesiarum, predia et facultates, per maleficos et latrones quasi indistincte sunt occupate. Akýsi biskup 1303. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 375.
22.) Dum adhuc essemus in Bohemia, primus et precipuus inter omnes regni Ungariae nobiles suo consilio et auxilio nos promovit, ac sollicite procuravit, ut eligeremur in regem Ungariae. – Nos in ipsum regnum Ungarie manu sue ac amicorum suorum potentie introduxit. – In Alba Regali ipso maxime procurante suscepimus dyadema. – Multis se exposuit sumtibus. Venceslav kal. mart. 1302. Fejér T. VI. vol. 2. p. 329.
§. 7. Matúš Trenčiansky.
Matúš je v dejinách veku tohoto osoba tak dôležitá, že za potrebné uznávame, sobrať tu v jedno, čo sme o jeho rodu a dosavádňom živote z listín vybrať mohli. Ďaľšie činy jeho budeme vypravovať na svojom mieste.
Pochádzal z rodu Čák, 23.) čo bolo prvotne akési krestné meno. 24.) Základ veličia rodiny položil jeho otec, Peter Matúšovič, 25.) so bratom Matúšom. Oba pridŕžali sa stále mladšieho kráľa Štefana V., a pomáhali mu v jeho vojnách proti otcovi, Belovi IV. Peter menovite porazil Kumánov u Dévy, prispel ku víťazstvu u Ižasegu, {:obč. II. §. 184:}, za čo dostal majetok Scynche. Po nastoleniu Štefana V. stal sa Peter jeho stolníkom. R. 1271 bojoval, i brat jeho Matúš, proti českému Otakarovi, a ochránil u Rábci Belu Rastislaviča {:§. 217:}. Syn však Štefanov, Vladislav IV., odohnal Petra Čáka, následkom osočovania, zo dvora svojho. Prijal ho ale brzo na milosť. Načož Peter bojoval r. 1274 o bok Vladislava IV. proti odbojnému bánovi Henrikovi, grófovi kiseckému, a zabil ho u dediny Fuen {:obč. II. §. 234. dokl. 584:}, byv sám pri tom ranen. Toľko vieme z listín o otcovi Matúša Trenčianského. Strýc jeho Matúš stojí podpísaný r. 1270 ako vojvoda Sedmohradský, r. 1278 ako palatín. {:V. dokl. 152:}
Nevieme, či to bol tento strýc jeho, či Matúš Trenčiansky sám, ktorý vévodil r. 1278 vojsku uhorskému v bitce u Marcheku na poli moravskom proti Otakarovi {:obč. II. §. 239. dokl. 600:}. Pod Andrejom III. postúpil na hodnosť koňúcha, potom palatína, 26.) pravdepodobne preddunajského, 27.) čo mohol byť ešte dáky zbytok zvláštnych práv kniežatstva slovenského {:obč. I. §. 191:}. Z akejsi ale príčiny zpreneveril sa Matúš Andrejovi tak, že spôsobom tehdajším až ku vojne prišlo medzi nima. R. 1297 dáva Andrej III. každému moc škodiť beztrestne palatínovi Matúšovi, majstrovi Čák {:obč. II. dokl. 721 a 722:}, t. j. pustošiť jeho majetky. Až keď vtrhol Karol Robert do Uhier, vtedy sa vrátil Matúš na dvor Andrejov, a smieril sa so svojím zákonným kráľom {:obč. II. §. 292:}. Po smrti tohoto povýšil na trôn Venceslava {:dokl. 22:}.
Prejal po otcovi ohromné majetky, on sám nadobudnul mnohé nové, cestou kráľovskej milosti, kúpy, ako panstvo Uhrovec, často i nasilia. 28.) Venceslav mu daroval r. 1302 celú trenčiansku župu, so kráľovským zámkom a všetkými dôchodkami, 29.) odkuď sa potom nazval Trenčianskym.
Tam bol potom jeho Olymp. Odtuď dejstvoval ako vodca stránky, ktorá hájila proti prechvatom pápežským neodvislosť krajny.
Poneváč mu kráľovský hrad tento darován bol ešte pred tymi otrasmi, pri ktorých sa trôn Venceslavov zachvel, preto nevieme, akú mal pri tom účasť. Ináče bolby nám o tom rozpráväl kráľovský darca.
____________________
23.) De genere Chak. Tamže.
23.) De genere Chak. Tamže.
24.) Bano Aladaro, Chak budrugiensi, Theodoro musuniensi comitibus. Fejér T. III. vol. 2. p. 73. – Chak dapiferorum magister. Tamže p. 195. – Chak, filius Georgii de genere Chak, comes Soproniensis. T. IV. vol. 1. p. 98. – Nos Chak, magister tauvarnicorum et comes Supruniensis. T. IV. vol. 2. p. 63. Aké to krestné meno mohlo byť, ťažko i hádať.
25.) Mathaeus palatinus, filius Petri, quondam palatini. Fejér T. VI. vol. 2. p. 329. – V listine bez roka zaručujú Prešporčanom isté práva pri plavbe Mathaeus agasonum, comes Poson. et Chaak ensiferor. Nápis pečate: S. Magistri Mathei filii Pe{:tri:}. Tamže p. 166. – Tu pevný základ, na ktorom môžeme stopovať rod Matúšov nazpät.
26.) Ako magister agazonum podpísaný je r. 1295, ako palatín r. 1297.
27.) Opour, palatinus citradanubialis, a Rolandus, palatinus ultradanubialis. R. 1292. Fejér T. VII. vol. 5. p. 502.
28.) R. 1299 navracuje Andrej III. Dragovičovcom majetky, ktoré im odjal Matúš potentialiter. Fejér T. VI. vol. 2. p. 196.
29.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 89.
§. 8. Súdno rozhodnutie pápežovo.
Pokuď stránky zápasily vospolok v rozorvaných Uhrách, Bonifác VIII. pracoval so všetkým možným úsiliem za stvoru svoju, Karla Roberta, a poponáhľal sa so súdom. Venceslav neposlal na uložený čas do Ríma nikoho, veda dobre, že čokoľvek činiť bude, súd nepriaznive pre neho vypadne. Zo strany Karlovej pošli, istí popredku víťazstva, arcibiskup kaločský Štefan, biskup rábsky Tomáš, vesprimský Benedikt, a vrtkavý záhrebský Michal.
Venceslav kládol hlavniu váhu, pri jednakom asi práve s Karlom, na riadno vyvolenie, odvolávajä sa hlavne na to, že syn jeho vyvolen jest väčšinou národa, bez násilia, bez podkupovania, bez klamu, ba bez toho, žeby sa o to bol i len uchádzal. Pápež oproti tomu zastával zásadu, že v Uhrách platí právo dedictva, nie voľby.
Na základe tomto vyreknul 30. mája 1303 svoj apoštolský súd. Trôn bol prisúden Karlovi Robertovi, Venceslav odsúden z nedostavenia sa. 30.) Privrženci jeho boli rozriešeni ode prísahy vernosti; na tých, ktoríby sa opovážili držať i ďalej s ním, vyslovena kliatba. Pre formálnosť však bola Venceslavovi uložená lehota štír mesiacov ku dokázaniu svojho práva. 31.) Karlovi dalo sa na vedomosť brevem, že on je zákonným kráľom. Súčasne poprosil pápež císara Albrechta, aby bol na pomoci Karlovi, i z ohľadu príbuzenstva, i z ohľadu podlžnej stolici apoštolskej poslušnosti.
____________________
30.) In contumaciam.
30.) In contumaciam.
31.) Tamže p. 121.
§. 9. Smrť Bonifáca VIII. i primasa Gregora.
Nie dlho po tomto výroku žil Bonifác VIII. Už 7. sept. 1303 bol lapen a v Anagni uväznen získanými francúzskym dvorom Kolonnovcami, pri čom dostal i pár zaúch od kancléra francúzskeho Vilhelma Nogareta, a zbláznil sa. Bol sice brzo vypusten, ale v Ríme znovu musel byť uväznen, ako pomatenec, a už 11. okt. 1303 umrel od žiaľu, viac rabulistický advokát, nežli pápež.
V povstalej pri jeho uväzneniu trmevrme prišol o život i prítomný práve tam administrátor ostrihomský Gregor Cseenyi z rodu Katapanov. Osud tak chcel, aby podobní sebe ľudia rovným spôsobom a jedným razom zošli zo sveta.
Nástupcom Bonifácovým stal sa 22. okt. 1303 ten istý Miklúš, ktorý v Uhrách legatoval, pod menom Benedikta XI. Tento sa potom do záležitostí uhorských nemiešal, skusiv sám, aká v Uhrách proti Rímu rozhorčenosť. Ale už 7. jul. 1304 umrel.
§. 10. Stránka Karlova na vrchu.
Riešenie Bonifácovo malo účinok silnejší, nežby sa bolo mohlo očakávať. Náhle prišlo vo známosť, hneď ochabla stránka Venceslavova, stránce pak Karlovej narástly rohy. Tamtá sa opustila, táto vzbĺkla k činnosti.
Karlisti vytiahli svojho Karla zo kláštora Bakoň-Bélskeho, v župe vesprimskej, a vodili okolo s velikým krikom, ohlašovali všade výrok pápežský, hrozili, sľubovali, násilstvovali, ubíjali, pálili.
Stáli pak na ich strane, zo svetských pánov: Ugrin, Omodej, Rorand, Kopas, Leukus, Opor, Peter a Lavrinc Kokoš. 32.) Strana oproti tomu Venceslavova tak zklesla, že i Matúš Trenčiansky odskočil od nej. Udržovali ju r. 1303 temer len grófi kiseckí.
Präláti uposlechli temer všetci hlasu pápežovho, a lapili stránku Karlovu. Najhorlivejší z ních boli: arcibiskup kaločský Štefan, biskup jurský Theodor, sedmohradský Peter, bosenský Miklúš, ale zvlášte nitriansky Ján. 33.) Tomuto daroval Karol r. 1302 celú župu nitriansku práve tak, ako Venceslav Matúšovi trenčiansku, pre vernosť a v náhradu utrpených mnohých škôd. Odporníci, vierojatne Matúš Trenčiansky, zpustošili jeho majetky. Zanechal vraj pre Karla otca, matku, bratov, sestry, príbuzných, zo ktorých mnozí boli nielen olúpeni, než i ztrýzneni a zabiti. I sám ten Michal, ktorého, po smrti Gregorovej, previedol Venceslav 4. nov. 1303 zo Záhrebu do Ostrihomu, a učinil primasom, ukázal mu paty, a horlil v posledních dňach života svojeho za Karla. 34.)
Po odchodu Michalovom zo Záhrebu prišlo tam r. 1303 ku krvavej pôtce. Ivan a Henrik kiseckí, spojivše sa s templármi, vtrhli do Záhrebu, dobyli dolnieho mesta, a obľahli hornie i kapituľu. V tej núdzi sobral námestník biskupský a kanonik Pongrác duchovenstvo, a spojiv sa s magistrátom hornieho mesta i so kráľovskou posádkou, vytiahol ozbrojene v ústrety protivníkom. Srazili sa na kraji potoka Medveďčaka na drevennom, potom krvavým nazvanom, moste. Zdá sa, že strana Venceslavova podľahla; bo na miesto Michalovo bol dosaden sv. Augustin Kažotić {:Gazotti:}, veliký horlivec za Karla. 35.)
Príklad biskupov nasledovaly i kapitule, ostrihomská, spišská, a iné; len jágerská uznávala, aspon ešte r. 1302 Venceslava. 36.)
Tohto bolo už samo v sebe dosť pre Venceslava. Ku tomu prišlo ešte, že vévoda rakúsky a císar rimský Albrecht uzavrel r. 1304 obhajnú a výbojnú smluvu, vo viedeňskom Novom Meste, s Karlom Robertom, 37.) i zosobna s pánmi jeho strany, 38.) a poslal im vojsko. Potom už práve sedel Venceslav v Budíne opustený, ako v nepriateľskej zemi.
____________________
32.) Mená ich poznávame zo smluvy uzavrenej r. 1304 s Albrechtom. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 160.
32.) Mená ich poznávame zo smluvy uzavrenej r. 1304 s Albrechtom. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 160.
33.) Tamže.
34.) Už r. 1304 píšu o ňom kanonici ostrihomskí, ako o nebohom. Bonae memoriae. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 170. Za ním dosadnul r. 1305 Tomáš, jehož prvou prácou bolo vykliatie grófov kiseckých. Tamže p. 183.
35.) Slovník Nauč. III. 1133.
36.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 106.
37.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 158.
38.) Tamže p. 160.
§. 11. Odchod Venceslava z Uhier.
Videv to so žiaľom srdca otec, starší Venceslav, vtrhnul v polovici mája 1304 do Uhier so silným vojskom českým. Čo vlastne chce, na čo ide, to nezjavil nikomu.
Keď sa blížil k Ostrihomu, primas Michal narídil obranu zámku, ale sám vzal nohy na plecia. Venceslav zaujal zámok silou. Vo prchlivosti dal olúpiť i arcibiskupskú i kapituľskú residenciu, listiny ich rozchytať a zničiť. 39.) Tak šol potom do Budína.
Tu zašol s fígľom. Aby Uhrov, ktorí ho tak rečeno za blázna zrobili, mal i potom v hrsti, keď syna svojho domov vezme, kázal mu jazdiť po uliciach budínskych v celom kráľovskom ornáte, a v tom so všetkým do tábora českého pri Pešti uskočiť, čo sa poviedlo.
Hneď za tým nastúpil zpiatočnú cestu. Sľúbil však pri odchodu, že sa brzo navráti s vojskom velikým. Zámok budinský oddal istému Petermanovi, učiniv ho spolu budínskym súdcom, dosavádnieho pak súdcu, Vladislava, odviedol so sebou.
Ostrihom vrátil tomu istému Ivanovi kiseckému, od nehož ho bol prejal. 40.) Tento zachádzal o mnoho kruteji so protivníkmi Venceslavovými, nežli Venceslav sám. V jeho táboru bolo množstvo plenníkov, ktorých hladom umoril a potom predhodil psom. 41.)
____________________
39.) Vo svojom protestu nazýva kapituľa tábor český u Kokotu castra nefandissima. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 169.
39.) Vo svojom protestu nazýva kapituľa tábor český u Kokotu castra nefandissima. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 169.
40.) In ejusdem Boemiae regis de Ungaria recessu magister Joannes Strigoniensem ecclesiam ejusque munitiones et castrum detinendas ab eodem Boemiae rege resumsit. Tamže p. 188.
41.) Primas Tomáš pri vykliatiu Ivana prid. kal. aug. 1305.
§. 12. Nájezd Uhrov do Moravy.
Pre sebä ani jednoho zámku v Uhrách Venceslav nepodržal. Vykľúdil sa s velikým spechom. Lebo Albrecht rakúsky mu chcel zaskočiť cestu, a 20,000 Uhrov šlo mu za patami. Spojili sa zasa tí, ktorí si vždy a vždy podávajú ruky, náhle sa daktorý kmeň slovanský dvíha.
Albrechtovi sa nepodarilo zamedziť Venceslavovi návrat; Uhri ale vtrhli za ním do Moravy, kde Kúni provodili neslýchané ukrutnosti. Plenníkom poprepichávali dlane, popreťahovali pres ne provázy, a tak ich hnali do zajatia. Deti si povešali na sedlá, ako mäsiar teľatá. Nastúpivšia zima r. 1304 učinila neľudskosťam viac ako mogolským koniec, donutivši nájezdníkov ku návratu. 42.)
Víťazný Karol to považoval za slušnú a zaslúženú pomstu: 43.) ale Češi toho nezaslúžili. Venceslav sa nevtieral, na silu do krajny neprišol, ani len korunu uhorskú nehľadal. A predca i ten Matúš Trenčiansky, ktorý vyvolenie Venceslava zapríčinil, do zeme ho voviedol, štedre odmenen bol, nalezal sa pri mstivej tej výprave do Čiech. 44.)
Len grófi kiseckí úporstvovali. Mävše v moci Ostrihom, pustošili statky primasove a kapituľské. Karlisti im to navrátili, pustošivše na vzájem ich majetky.
____________________
42.) Chon. Zwetl. a Siffridus presb. a. 1304.
42.) Chon. Zwetl. a Siffridus presb. a. 1304.
43.) Magister Joannes, ad repellendam injuriam per regem Boëmie et suum filium nobis et regno nostro illatam, collecta multitudine sue gentis et militie, cum suis fratribus, videlicet Kopoz palatino et magistro Beke, una nobiscum et multis baronibus regni nostri se in Bohemiam transtulit, ipsum regnum Boëmie destruendo, devastando, spoliando, et igni comburendo. Karol 3 non. sept. 1307. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 226.
44.) Dum nos cum aliis regni nostri fidelibus et precipue Matheo palatino, in regnum Bohemie cum exercitu profecti fuissemus. Karol 8 idus maji 1309. Tamže p. 343.
§. 13. Nabytie Bosny Šubičmi.
V týchto zmatkoch, kde dva boli kráľovia a žiadon nepanoval, rozchytali úplne mohutní podajedni veľmoži všetky majetky, zámky, dôchodky kráľovské. Pavel Šubić privlastnil si velikú časť Bosny, kde vrelo tiež bezvládie, a Karol mu to potvrdil s tým, aby vrchmocie uhorské uznával. 45.)
____________________
45.) Anno 1301 Paulus, comes Berberiensis, banus Dalmatiae ac Croatiae, Bosniam regibus Serblianis ereptam, rursus cum regnis Hungariae conjunxit; et remunerationis ergo ipsum Bosnensem principatum jure fiduciario possidendum a Corolo accepit. Itaque in quodam privilegio, quod Arbensibus concessit a. 1303, se banum Croatorum et dominum Bosnae appellat. Farlatus Illyr. sacr. T. V. fol. 55.
45.) Anno 1301 Paulus, comes Berberiensis, banus Dalmatiae ac Croatiae, Bosniam regibus Serblianis ereptam, rursus cum regnis Hungariae conjunxit; et remunerationis ergo ipsum Bosnensem principatum jure fiduciario possidendum a Corolo accepit. Itaque in quodam privilegio, quod Arbensibus concessit a. 1303, se banum Croatorum et dominum Bosnae appellat. Farlatus Illyr. sacr. T. V. fol. 55.
§. 14. Venceslav postupuje korunu Ottonovi.
Strana Karlova a Rudolf, syn Albrechtov, nemali dosť na vyhnaniu Venceslava zo krajny; chceli vynutiť od neho i korunu, ktorú Uhri odo sv. Štefana odvodzovali, a ktorej už vtedy velikú moc poverčive pripisovali. Znovu vtrhli r. 1305 s 50,000 do Čiech. Venceslav privolal si ku pomoci vévodu bávorského Ottona, vnuka Bely IV. po Alžbete {:obč, II. §. 190:}, na ktorého tiež mysleli Uhri, zvlášte grófi kiseckí.
V jeho prítomnosti umrel, 23. jun. 1305, starší Venceslav vtedy, keď práve rakúsko-uhorské vojsko odstúpilo od obléhanej marne Kutnej Hory. A mladší Venceslav, hroziv sa vrtkavých Uhrov, postúpil mu unesenú korunu a právo svojo k Uhrám za chatrnú peňažitú náhradu, aby sa mu aspon dačo prinavrátilo z rozhádzaných v Uhrách štedrých darov, tak porisko zo sekery.
Otton Bávorčík.
1305 – 1308.
§. 15. Dosadnutie Ottona Bávorčíka.
Venceslav potom zavrhol oddanú mu pred siedmými rokmi dceru Andreja III., Alžbetu, {:obč. II. §. 294:}, ktorú Rudolf držal vo kláštore. Zhnusivši sebe i ju s Uhrami, pojal dceru kniežaťa tešinského Mečislava.
Otton vstúpil znovu, okolo Michala r. 1305, do Čiech, aby sa odtuď dáko vkradnul do Uhier, s korunou, berlou, a plášťom sv. Štefana. Poneváč i císar Albrecht i syn tohoto Rudolf boli proti nemu, a obsadili všetky cesty, chcejúce ho prechvátiť, musel vynaložiť ľesť. Šol preoblečený za kupca. Korunu mal vpravenú do kulača, 46.) a priviazanú o voz. Ztratil ju vraj v noci. Čo keď zbadal na svite, vrátil sa so trepotom, a našol ju pred večerom vo mláce. 47.)
Sprevádzali kupca kráľa len dvaja Bávorčíci, a predca ho i s týmto prôvodom s radosťou uvítali v Šoprone páni, nielen tí, ktorí boli vytrvali až do konca pri Venceslavovi, ako grófi kiseckí, než i mnozí iní, ktorí boli od Venceslava odpadli, a s Karlom pustošili Moravu. Takí boli bratia Kopoz a Beke. Títo sohnali na svoje útraty značný zástup proti Venceslavovi, a pri Ottonovi zaujímali prvé hodnosti. 48.) Bolby človek myslel, keď tak svorne pudili zo krajny Čechov, s Karlom na čele, že sú už všetci za tohoto; a hlä, príchod nového požadovateľa trônu postačil, ztopiť počeť privržencov Karlových na menšinu.
Bez tohoto neboloby sa mohlo stať, čo sa stalo, že sa opovážili privrženci Ottonovi viesť ho prosto zo Šoproňu do Stolného Belehradu. Nastala doba akejsi nechuti proti Karlovi. I biskupi odskočili od neho. Vesprimský Benedikt a čanadský Anton ovenčali 6. dec. 1305 Ottona, pri čom vzal tiež iné meno, Bely, na pamiatku svojho materinského deda.
Zanechaný Venceslavom v Budíne Peterman oddal mu Budín, a on sa všeliak vynasnažoval získať si lásku Uhrov. Chodil v ornáte kráľovskom, s korunou na hlave, po všetkých námestiach a uliciach. Pustil preč od sebä i tých dvúch Bávorčíkov, ktorí ho doprovodili. Miesto ních daroval plnú svoju doveru Kopasovi z rodu Boršovho, ktorého učinil palatínom, 49.) a bratovi jeho, majstrovi Bekemu. Toľko však dovery nemal ku nikomu, aby mu bol sveril korunu. Tú všade nosil, ako Andrej III., so sebou, i spával s ňou.
____________________
46.) Fecit includi in flasconem. Turčan II. 88. Chlebu podobná drevenná nádoba. Chron. Salisb. má remenný vak.
46.) Fecit includi in flasconem. Turčan II. 88. Chlebu podobná drevenná nádoba. Chron. Salisb. má remenný vak.
47.) In mantica quaerens. – Est inventa in quadam palude. Chron. Salisb. ap. Potz. T. I. col. 475.
48.) V. dokl. 43.
49.) A féktelenség s rendetlenség annyira elhatalmazott már hazánkba, hogy 1305 ben egyszerre hat nádor volt, ugymint Chak Máté, István, németujváry Iván, Omodé, Lorand és Opor. Lányi Károly Magy. egyh. tört. I. 672. Nielen kráľovné a princi mali svojích palatínov, boli dva i pri kráľovi, pred- a zadunajský {:dokl. 27:}, titulárnych množstvo. Každý, kto raz bol palatínom podržal tituľ ten na vždy.
§. 16. Smrť Venceslava a jej následky.
Brzo potom pošol ten, ktorý ho na miesto seba Uhrom poslal, Venceslav Venceslavovič. Pospiechal 17 roční mládenec tento do Poľska, kde mu Vladislav Łokietek chcel odjať i poľskú korunu. Na tej ceste zabil ho úkladne 4. aug. 1306 v Holomúci Nemec jedon z Durink, aby to vždy a všade boli Nemci, kdekoľvek Slovanstvo ztrata potkáva. S ním tak vyhasnul rod Premyslovcov v Čechách, ako v Uhrách s Andrejom III. dom Arpádov. Rozsekaný na skutku zločinec to snaď učinil z nízkych osobních príčin: ale malo to i veliké državné následky. Prekazilo sa tým na vždy sjednotenie dvúch príbuzných slovanských držáv, aby každá o sebe tým snadneji podľahla rozjedajúcimu celé Slovanstvo živlu nemeckému.
I v Uhrách sa daly následky toho pocítiť. Otton ztratil na Venceslavovi verného spojenca; Karol ale ztratil viac, podporu Rakúska. Náhle Venceslav padnul, hneď prestaly pluky rakúske hrnúť sa do Uhier. Prúd ich obrátil sa do Čiech, k opanovaniu osiralej tejto državy pre Rudolfa. Jedon Rudolf odjal Čechom Rakúsy a Štyrsko; druhý šol opanovať Čechov samých.
Opustený od Rakúšanov Karol cítil sa tak slabým, že sa utiahol nazpät do Dalmácie.
§. 17. Nájezd rakúsky.
Otton a Rudolf zápasili potom len sami medzi sebou. Otton sa chcel ubezpečiť pred Rudolfom, aby po snadnom opanovaniu osiralých Čiech neprišol zasa Karlovi na pomoc. Hľadal teda, a našol spôsob, zaopatriť mu inde zaneprázdnenie. Nahovoril vévodu korutanského Henrika, aby sa tiež uchádzal o českú korunu, ako manžel staršej sestry usmrteného Venceslava. Zakypel tým boj medzi švagrama.
Z pomsty, že mu takej kaše navaril, podporoval otec Rudolfov, Albrecht, Karla peniazmi; ba i vojsko vystrojil proti Ottonovi, ktoré až po Rábu drancovalo a pálilo. Ale Otton tak bol na tento čas silný, tak stála moc celej krajny ku jeho službám, že nielen vyhnal hostí týchto, než i návštevu zdvorile navrátil, popleniv r. 1306 široko ďaleko Rakúsy. 50.)
____________________
50.) Pray Annal. Hung. I. 379.
50.) Pray Annal. Hung. I. 379.
§. 18. Uväznenie Ottona v Sedmohradsku.
Stály teda veci Ottonove veľmi dobre. Chýlilo sa ku tomu, že opanuje celú krajnu. Ale zlí radcovia zmarili, mimo vôle, všetko, a potom prišly údery za údermi.
Priatelia mu radili, získať si príbuzenstvom mohutného vojvody sedmohradského, Vladislava z Apóru a Dobrogostu, 51.) ktorý v týchto časoch bezvládia počínal si ako samostatný panovník, neslúchal nikoho, učinil sa sám grófom Sékeľov a Sásov, porval všetky majetky kráľovské, privlastnil si strieborné bane v Rodne, soľné v Déču a Kološu, viac obcí saských vnutil v jarmo poddanstva. Dceru tohoto Vladislava radili Ottonovi za manželku. Pošol 1307 roku, s majstrom Bekem, v ohľady, a vzal i korunu so sebou. Ochranu zámku budinského poručil, na čas neprítomnosti svojej, tomu istému Petermanovi, ktorý mu ho bol po venčaniu odovzdal.
Vojvoda však mal inakšie myšlienky vo svojej starej hlave. Obmýšľal povýšiť na trôn uhorský zaťa svojho Vladislava, syna kráľa srbského Dragutína, a Kataríny, dcery Štefana V. {:Obč. II. §, 223:}. Poneváč Katarína bola staršia, nežli vydaná za Karla Chromého Maria, mal skutočne Vladislav srbský vätšie právo ku trônu, ako Karol Róbert, a vojvoda obmýšľal učiniť ho platným. 52.) Siahnul teda dychtive po príležitosti zmocniť sa koruny. Dal ju prišedšiemu Ottonovi odobrať, jeho samého uväzniť. 53.)
____________________
51.) Poneváč sa Vladislav vyslovuje v Uhrách zkrácene Lacko, potomci jeho sa nazývali Lackovičmi, čo maďarolatrický Fessler zmaďarizoval na Laczkófi.
51.) Poneváč sa Vladislav vyslovuje v Uhrách zkrácene Lacko, potomci jeho sa nazývali Lackovičmi, čo maďarolatrický Fessler zmaďarizoval na Laczkófi.
52.) Engel tvrdí, že vojvoda sám chcel byť kráľom, pomocou Srbska. Iná mienka je, že chcel učiniť kráľom druhého zaťa svojho, Štefana, župana zetského, pankharta kráľa Milutína.
53.) Turčan to chybne kladie na 1. nov. 1307. Budín padnul v ruky Karlistom 15. jun., a už vtedy Ottona tam nebolo. V. §. 19.
§. 19. Karlisti sa zmocňujú Budína.
Súčasne s korunou ztratil Otton i zámok budínsky. Zanechal tam verného Petermana. Stalo sa ale, po odchodu Ottonovom, že sa navrátil z českého väzenia predošlý sudca budínsky, Vladislav. Tomuto úhlavnému nepriateľovi Petermanovému dali karlisti vojsko, pod náčelníctvom Jána Čáka, a učinili za povinnosť, zmocniť sa akým takým spôsobom Budína, kde mal drahne priateľov. To sa mu i podarilo. Vkradnuv sa 5. jun. 1307 v noci bočnou bránkou, donutil Petermana k úteku temer nahého, zjímal svojích nedruhov, dal dvúch z magistrátu, Martina a Marka, vláčiť za koňským chvostom, a potom telo ich spáliť, všetkým zhabal statky.
§. 20. Ztrestanie pápežských vyklínačov.
Beda vtedy tým z duchovenstva, ktorí sa nad iných volnomyselnosťou boli vyznačili, zápovede služieb božích nešetrili, biskupov a pápeža pri zapálených sviecach a vyzvánaniu všetkými zvonami, verejne vo chráme vykliali {:§. 5:}. Teraz tú krátku radosť draho zaplatili. Vladislav dal všetkých zjímať, a poslal ich v okovách do Ostrihoma arcibiskupovi Tomášovi, vnukovi nebohého primasa Vladimíra, 54.) mužovi prísnemu, privržencovi Karlovmu horlivému, ku ztrestaniu. Pomreli tam všetci biedne v žalároch. 55.) V Budíne však nevyhasnul rozšírený už všenárodne odpor a vražobný duch proti prälátom a pápežovi. Nezosňatého ešte vždy interdiktu nešetril nikto. {:Srov §. 34:}
____________________
54.) Domini Lodomerii, condam Strigoniensis archiepiscopi, praedecessoris et avunculi sui {:Thomae:}. Ostrihomská kapituľa r. 1313. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 515.
54.) Domini Lodomerii, condam Strigoniensis archiepiscopi, praedecessoris et avunculi sui {:Thomae:}. Ostrihomská kapituľa r. 1313. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 515.
55.) Turčan II. 86.
§. 21. Kroky pápežove za Karla.
Úspechom Karlovým dodal váhy, pokuď Otton dýchal žalárno povetrie, i sídliaci už v Avenionu Klemens V. Pri neočakávaných jeho úspechoch váhal, neveda čo činiť, aby sa neprenáhlil, nevydal náriadby, ktorýmby potom platnosť získať nedoviedol. Vzal si celý 1306 rok na rozmýšľanie. Až r. 1307, keď videl, že Karol nenie tak opustený, ako sa zdalo, snaď už i zvesť dostal o tom, ktorak pochodil Otton v Sedmohradsku, odhodlal sa ku kroku riešitelnému. V polovici augusta r. 1307 vydal breve, 56.) v ňomž sa vyslovil proti Ottonovi tak, ako predchodca jeho, Bonifác VIII., proti Venceslavovi. Zakazuje mu užívanie názvu kráľovského, a Uhrom zapovedá, pod pokutou kliatby, uznať ho za kráľa. Ovenčavších ho biskupov karhá už preto, že siahli do práv arcibiskupa ostrihomského, a poháňa ich predo svoj súd. Ottonovi dáva lehotu jednoho roku k dokázaniu práv svojích s tým, aby za ten čas ničoho si neosoboval, až o právu jeho rozhodne on, ako dlžník všetkých vo vecach spravodlivosti.
Druhým brevem, od 30. jul. 1307, oznamuje nastávajúci príchod nového angela pokoja, kardináľa Gentilisa, bývalého franciškána. Císarovi Albrechtovi porúča všemožné jeho podporovanie.
____________________
56.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 207.
56.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 207.
§. 22. Rákošský sjezd.
Náhle breve pápežské prišlo do Uhier, svolali arcibiskupi na 10. okt. 1307 krajinský sjezd na Rákoš ku Pešti, aby ho slávnostne uviedli vo známosť, a mienku verejnu obrábäli. Sošli sa dosť mnozí, ale len tí, ktorým popredku bolo po vôli, čo sa ustanoví. Ustanovilo pak sa, že Karol má byť prijatý za dedičného kráľa, a že sa mu majú navrátiť všetky rozchytané statky a dôchodky tak, ako iným ukrivdeným. Prítomní zložili hneď i prísahu vernosti do rukú primasových, a ktoríby neuznali Karla, boli vyhláseni za zradcov vlasti. Listinu o tom zhotovenú podpísali: Ugrin z rodu Chiak, Dominik a Kokoš z rodu Ratolth, palatín Omodej z rodu Abovho, Kopas z rodu Borša, Štefan z rodu Akus, vojvoda Miklúš z rodu Pak, bán Vladislav, Roland. 57.) Ktorí nepodpísali a neboli prítomni, tí celé to dielo považovali za strannické, a neprestávali sa kasať s karlistami.
____________________
57.) Tamže p. 221.
57.) Tamže p. 221.
§. 23. Uhry v nebezpečenstve roztrhania.
Bolo pak to spojeno s najvätším nebezpečenstvom pre krajnu. Císar Albrecht sa naposledok odhodlal použiť neprestávajúcich búrok ku povzneseniu domu svojho. Myslel sice hneď po smrti Andreja III. na opanovanie Uhier: ale bál sa zaťať do toho, nevidev žiadnej ku sebe náklonnosti. Keď však získal r. 1306 pre syna svojho Rudolfa Čechy, dodal si smelosti k uvedeniu vo skutok úmyslu otca svojho strany roztrhania Uhier {:obč. II. §. 273:}. Vyhlásiv ich za náležitosť državy rimskej, dal severniu ich časť až po Dunaj kráľovi českému Rudolfovi, južniu vévodovi rakúskemu Fridrichovi, synom svojím. Nepätilo ho v tom príbuzenstvo s Karlom Robertom. Len náhoda pomohla tomuto, že nešol so prázdnou kapsou domov, a Uhrám, že neboly v poly rozorvané. Kráľ český Rudolf umrel 14. jul. 1307, a trôn zaujal, rychlou voľbou, sok jeho Henrik korutanský. Sám císar Albrecht bol zabitý 1. mája 1308 vo Bruku árgavskom. Zabil ho vnuk, Ján Švábsky, že mu nechcel vydať dedictvo, keď šol válečne na Švajčiarov. 58.) To poslúžilo Karlovi.
____________________
58.) Ubijca uskočil ku pápežovi Klemensovi V., ktorý ho potom vydal Henrikovi VII., a tento zatvoril do kláštora v Píse. Spoločníkov ubijcových mučila hrozne dcera Agnesa. Tibald Blamon bol za tri dni kolesom lámaný. Ubíjala i vlastňou rukou. Caesar Cantu Világtörténelem. IX. 223.
58.) Ubijca uskočil ku pápežovi Klemensovi V., ktorý ho potom vydal Henrikovi VII., a tento zatvoril do kláštora v Píse. Spoločníkov ubijcových mučila hrozne dcera Agnesa. Tibald Blamon bol za tri dni kolesom lámaný. Ubíjala i vlastňou rukou. Caesar Cantu Világtörténelem. IX. 223.
Karol Robert Anžuánec.
1308 – 1342.
§. 24. Príchod Karlov a legátov do Budína.
Laskavec tento pápežov modlil sa za ten celý čas svojích dvesto otčenášov v Dalmácii. 59.) Keď privrženci jeho sa borili za neho, on len striehol, čo z toho bude, nič ani nevynakladajä, ani nedelajä. Až vtedy upustil od nečinnosti, keď predoznámený pápežom legát Gentilis pribyl do Splitu, čo sa stalo v juniu 1308. Ku tomuto angelovi pokoja hneď sa pridružil, ale nechal i jeho konať, čo mu vyspelá državná múdrosť prišepne. Bol to od počiatku mladík chytrý, na oko skromný, ošemetnej hlavatosti vzdialený. Rád nechal delať iných za sebä.
Angel pokoja sa tiež veľmi neponáhľal do Uhier. Zdržoval sa s Karlom za dlžší čas v Dalmácii a Chorvátsku. Ešte v septembru vydal v Záhrebu listinu pre kartusiánov. Nečinne však tam nesedel. Dejstvoval on odtuď i v Uhrách, hľadal Karlovi privržencov darmi, hodnosťmi, úradmi, sľubmi. Tak sa mu podarilo získať vrtkavého Henrika z Kiseku bánstvom Slavónie. Pod jeho velenie bolo dáno vojsko sohnané v Chorvátsku Šubičovcami.
S týmto dosť početným vojskom dorazili, s počiatkom novembra 1308, do Budína i Karol i legát.
____________________
59.) Až r. 1310 uvolňuje ho od ních {:v. obč. II. §. 290:} pápež, znižuje ich počeť na denních 15, a nakladá mu chovanie 12 chudobných. Quae quidem oratio et salutatio certis diebus ad centenum, et quibusdam aliis ad ducentenum numeros pervenerunt. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 371.
59.) Až r. 1310 uvolňuje ho od ních {:v. obč. II. §. 290:} pápež, znižuje ich počeť na denních 15, a nakladá mu chovanie 12 chudobných. Quae quidem oratio et salutatio certis diebus ad centenum, et quibusdam aliis ad ducentenum numeros pervenerunt. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 371.
§. 25. Útek Ottonov zo Sedmohradska.
V tých asi časiech podarilo sa Ottonovi uskočiť z tenat Vladislava Lackoviča. Pomohli mu ku tomu sedmohradskí Sási, zbúrivše sa pre neho v septembru 1308. Poneváč mali v podozreniu vojvodovho brata, biskupa sedmohradského Petra, 60.) že on naviedol Vladislava k Ottonovmu uväzneniu, udreli na palác a chrám biskupský, pri čom sa najviac dostalo nevinným. Sási bili bez rozdielu, a vtiesnili do chrámu duchovenstvo. 61.) Vtedy zutekal Otton, pomocou Imricha Seréňa; ba možno, že mu ku tomu sám vojvoda zavdal príležitosť, aby sa zbavil obtížneho väzňa.
____________________
60.) Peter sa žaluje r. 1306, že mu arcibiskup kaločský naložil, quod Ladislaum vajvodam Transilvanum, fratrem nostrum, excommunicaremus. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 203.
60.) Peter sa žaluje r. 1306, že mu arcibiskup kaločský naložil, quod Ladislaum vajvodam Transilvanum, fratrem nostrum, excommunicaremus. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 203.
61.) Stížnosť o tom 3. jun. 1309 pred legátom Gentilisom. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 72.
§. 26. Ďaľšie osudy Ottonove.
Utekal na Halič, kde len toľko že neupadnul do nového väzenia. Pristavil ho kňaz Georg Danielovič, a prepustil až vtedy, keď sa vysvetlilo, že oba sú vnukovia Bely IV. Dal ho potom čestne doprovodiť do Sliezska. Tu pojal dceru kňaza hlohovského Boženu {:Beatrix:}; a tak aspon ženu si priviedol do Bávor.
Uhorskej zeme viac potom nevidel, ani o korunu sa viac neuchádzal, do Avenionu nešol dokazovať pravo svojo ku nej; len názov kráľa uhorského nosil až do smrti, ktorá ho zastihla už 9. sept. 1312. Jeho teda uskočenie nič v Uhrách nepremenilo. Nepošla z toho žiadna nová nesnádz ani pre Karla, ani pre legáta. Mohli slobodne dejstvovať, i dejstvovali.
§. 27. Schádzka legátova s Matúšom Trenčianskym.
Legát pečoval predo všetkým o získanie odporných Karlovi pánov, menovite Matúša Trenčianského. S týmto, ako mužom vynikajúcim i bohatstvom, i autoritou, i rozumom, žiadal zvlášte prehovoriť, lákal ho do Budína. Poneváč sa Matúš bál pasce, šol mu Gentilis v ústrety. Sošli sa u pústovníkov v akomsi Keykus, 4. idus nov. 1308, u prítomnosti primasa Tomáša, biskupa nitrianskeho Jána, a daktorých svetských pánov, medzi nimiž Felicián Sáh {:de genere Zaak:}.
Legát vynaložil všetku oblesnosť italského fainého siňóra, i podarilo sa mu vymôcť od Matúša nasledujúce sľuby. Chce byť poslušný pápeža i legáta; prijíma Karla za svojeho prirodzeného pána; sľubuje zaviesť pokoj, smieriť sa s Dominikom a inými barónmi. Na to dal ruku i oboškal sa s legátom. 62.) Ba vraj i prisiahol na to, hovorí pri vykliatiu jeho Gentilis, že bude, i so synom, slúžiť verne Karlovi. Na odmenu dali mu zámok Vyšehrad, a sľúbili hodnosť tovarníka {:§. 37:}.
____________________
62.) Tamže p. 60.
62.) Tamže p. 60.
§. 28. Rákošský snem.
S akou hodnovernosťou spísal listinu, z nejž zpravu túto o schôzce Matúšovej s legátom čerpeme, Ján de Pontecorvo, ukázal svolaný Gentilisom na 27. nov. 1308 rákošský snem. Matúš sa naň, majä ho za nezákonný, ani nedostavil; len svojím zastupiteľom ho oboslal. Tak učinil i sedmohradský vojvoda Vladislav, a tovarník Ugrin. Ostatne sošlo sa množstvo veliké. Lebo páni priviedli so sebou mnoho ozbrojených. A nielen páni boli pozvaní, než i iné značnejšie osoby, 63.) stavu tuším meštianského.
Legát prešol so kráľom na člunu zo zámku budínskeho na Rákoš, a tam zaujal s ním povýšené miesto. Majä biskupov na pravici, barónov na ľavici, množstvo pred sebou, zapisovateľov, pápežského a císarského, za sebou, otvoril snem kázňou, položiv za východište slová písma: „Pane, zdaliž si nezasial semeno dobré na roli svojej?“ Po mnohých cifrovaných rečach tvrdil, na základe legendy, že sv. Štefan prijal korunu od pápeža, položil mu ku nohúm krajnu, a odvodzoval z toho právo apoštolskej stolice dávať Uhrom kráľov. Na reči také boli Uhri už privyknutí; a predca, keď ich slyšali z úst legátových, zkypeli hnevom, a to i privrženci Karlovi. Povstalo reptanie. Zmatenými výkrikmi osvedčovali prítomní, že oni sebe sami vyvolili Karla, od pápeža že kráľa neprijímajú. Pápežovi len to právo povolili, aby potvrdil a dal ovenčať toho, koho sebe z rodu kráľovského vyvolia. Legát ustúpil s osvedčeniem, že teda len potvrdzuje menom pápežovým toho, koho sebe vyvolili, a komu trôn dedične náleží. Myslel, že s tým môže byť spokojný; bo to zavieralo v sebe vrchmocie pápežovo v Uhrách. I snemovníci boli s osvedčeniem Gentilisovým spokojni, sľúbili poddanskú vernosť Karlovi. Na to dali ruku, prisáhli, oboškali legáta i Karla, vzdvihli tohoto, spievali „Te Deum.“ Tak rozprávia shotovená vtedy a chovaná v listárni vatikánskej listina. Uvedeni sú tu menovite nasledujúci páni: bán slavonský a gróf kisecký Henrik; palatín Omodej z rodu Abovho; Dominik, Kokoš a Vladislav de Ratold; palatín Kopas a brat jeho Beke, tovarník kráľovnej, z rodu Borš; Peter, syn Kompoldov, z rodu Abovho.
Reč, ktorú mal držať biskup záhrebský, potom za svatého vyhlásený, Augustín Kažotič, vyhlašuje Schier za výmysel jeho životopisca, pre mnohé hrubé genealogické omýly v nej.
Venčaný Karol byť nemohol, poneváč sa koruna nalezala v moci vojvody sedmohradského Vladislava z Apóru a Dobrogostu. Legát teda vystrojil poslov ku nemu, aby príznaky kráľovské navrátil.
____________________
63.) Aliae notabiles personae. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 60.
63.) Aliae notabiles personae. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 60.
§. 29. Budínske synodálne usnesenia.
Za ten čas zasednul Gentilis, v decembru 1308, s biskupmi v Budíne, a vypracoval tak rečené ústavné zákony, ktoré však teprv 7. mája 1309 boly ohlášené. 64.) Karol Robert je jediný zákonný kráľ. Ktoby iného povolal, alebo oproti osobe Karlovej dačo podujal, je tým samým vykliaty. Právo korunovania je u samého arcibiskupa ostrihomského. Poneváč prítomne korunu drží vojvoda sedmohradský, vyhlašuje sa do jej navrátenia za neplatnú. Jestliby ju nenavrátil, má sa shotoviť a vysvätiť iná. Pochvatiteľ je samým skutkom vykliaty, tak i každý, kto zadržuje statky kráľovské. Toto všetko je vycifrovano obyčajnými ustanovizniami, o rozriešeniu poddaných od vernosti, odopreniu čestného pohrebu, a podobné.
____________________
64.) Infrascriptas constitutiones duximus promulgandas. Listina počína: Anno 1309, pontificatus d. Clementis V. anno quinto. – Uzavrenie Budae 1308 3 nonas dec., pontificatus Clementis V. anno 4. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 58. Item T. VIII. vol. 1. p. 270.
64.) Infrascriptas constitutiones duximus promulgandas. Listina počína: Anno 1309, pontificatus d. Clementis V. anno quinto. – Uzavrenie Budae 1308 3 nonas dec., pontificatus Clementis V. anno 4. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 58. Item T. VIII. vol. 1. p. 270.
§. 30. Venčanie Karla novoshotovenou korunou.
K vojvodovi sedmohradskému skutočne darmo chodili poslovia. Korunu vydať nechcel. Legát teda vysvätil akúsi novoshotovenú, a ovenčal ňou 15. jun. 1309 Karla, vo chráme Panny Marie, v budínskom zámku, u prítomnosti všetkých biskupov, okrem sedmohradského Petra, brata Vladislavovho, ale veľmi málo pánov. 65.) Zo župních vyslancov nebol tam nikto.
Karol pri tom sľúbil prísahou, Boha poslúchať a jeho príkazy zachovávať, viery katolíckej sa pridržiavať, cirkev rimskú chrániť, prälátov ctiť, pápežovi a jeho legátom poslušným byť, právo pápežovo v náležajúcich jemu zemech uznať, celistvosť krajny udržovať, zemianstvo pri dávnych jeho právach nechať, a vytrhnúť ho z násilníctva tyrannov, 66.) spokojným byť s jednou zákonnou manželkou, nikoho bez súdu netrestať. Nová to prísaha tak, ako koruna. Vidno po nej, že ju zhotovil mních.
Čítala sa i maďarsky. Prvá to zmienka o upotrebeniu reči tejto na sneme, a istý znak, že Anžuánci prví počali kriesiť národnosť u Maďarov, na níchž sa opierali.
____________________
65.) Boli tam: Omodej palatín, Dominik, Kokoš a Lacko {:Lozcho:}, Demeter, Filip, ako zastupiteľ Matúša palatína z rodu Chaak, Štefan z Požegy, Aladár z Forróva, Peter a Marko Štefanoviči z rodu Chaak, Beke, Dieneš, Benedikt za tovarníka Ugrína, Ladislav gróf budínsky. Len zastupiteľa mali Šubičovci, kiseckí grófi nikoho. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 270.
65.) Boli tam: Omodej palatín, Dominik, Kokoš a Lacko {:Lozcho:}, Demeter, Filip, ako zastupiteľ Matúša palatína z rodu Chaak, Štefan z Požegy, Aladár z Forróva, Peter a Marko Štefanoviči z rodu Chaak, Beke, Dieneš, Benedikt za tovarníka Ugrína, Ladislav gróf budínsky. Len zastupiteľa mali Šubičovci, kiseckí grófi nikoho. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 270.
66.) A tirampnorum oppressione. Tamže. Rozumie sa nutenie nižšieho zemianstva ku službám veľmožov.
§. 31. Obežník Matúša Trenčianského.
Matúš Trenčiansky bol sice tiež zastúpený pri venčaniu Karlovom, istým Filipom: 67.) ale nesúhlasil so snemom, ba pustil po krajne obežník, v ňomž upieral pápežovi právo, či dávať, či potvrdzovať Uhrom ich kráľov, a poukázal na nebezpečenstvo toho, keby krajna takúto moc mu priznala, žeby vtedy bolo po slobode uhorskej. Zapieral už samú zákonnitosť snemu, poneváč bol svolaný jedným cudzozemcom, nie uhorským palatínom, ktorú hodnosť on sebe osoboval výlučne. 68.) Takú reč viedol Matúš, a hneď sa jal hromiť majetky primasove.
____________________
67.) Ešte 8. idus maji 1309 píše Karol: Martinus, magister tavernicorum Mathei palatini, dilecti et fidelis nostri. Tamže p. 341.
67.) Ešte 8. idus maji 1309 píše Karol: Martinus, magister tavernicorum Mathei palatini, dilecti et fidelis nostri. Tamže p. 341.
68.) Matthaeus palam comitiorum auctoritatem elevare nitebatur, quod suo injussu conventus coactus esset. – Itaque conventum se toti regno sua auctoritate indicere. Pray Annal. Hung. I. 389. – Joan. Archid.
§. 32. Prešporská národnia synoda.
Biskupi, ktorí sa tuším v týchto búrlivých časoch ani nerozchádzali, necítili sa už v Budíne bezpečnými, keď protivník ich Matúš panoval po kráľovsku na Vyšehrade. Preniesli sa teda v novembru 1309 do Prešporku, a tam kovali novú duchovniu zbroj, i proti sedmohradskému vojvodovi, i proti Matúšovi. Pohrozili zasa kliatbou všetkým protivníkom Karlovým; všetkým rušiteľom pokoja; všetkým násilným pochvatiteľom koruny a korunních i cirkevních statkov, jestli pod rokom neučinia pokánie. Budú potom považovaní za kacierov a pohnaní pred vierosúd. Dodáno ku tomu, aby sa žiadon katolík neopovážil vydať dcier svojích za šismatikov. 69.) Toto smerovalo zjavne proti vojvodovi sedmohradskému Vladislavovi.
____________________
69.) Péterfi Concilia. – Fejér T. VIII. vol. 1. p. 325.
69.) Péterfi Concilia. – Fejér T. VIII. vol. 1. p. 325.
§. 33. Vykliatie vojvody Vladislava.
Všetky uzavrenia synôd budínskej a prešporskej boly vôbec perúny, ukované proti veľmožom Matúšovi a Vladislavovi. Ale do tohoto sa skorej osmelili lapiť, bo ho znali ako muža o mnoho skromnejšieho, ustupčivejšieho, duchovenstvu uprímne oddaného. 70.) Nevyčkavše ani vyslovenú v uzavretiu samom lehotu polepšenia, už s koncom 1309 roku 71.) vyklial ho frater Gentilis, na základe prinesených práve zákonov, pre pochytenie koruny, pre zaujatie kráľovských statkov, pre vydanie dcery za šismatického srbského kráľa, a zastavil v celom Sedmohradsku služby božie, až do navrátenia koruny.
____________________
70.) Die 9. apr. 1309 píše legátovi, aby neveril, žeby duchovenstvu sedmohradskému cestu ku nemu hatil. Fejér T. VIII. vol. 5. p. 50.
70.) Die 9. apr. 1309 píše legátovi, aby neveril, žeby duchovenstvu sedmohradskému cestu ku nemu hatil. Fejér T. VIII. vol. 5. p. 50.
71.) Posonii 8. kal. januarii, pontificatus anno quinto. Fejér T. VIII. vol. 5. p. 64.
§. 34. Synoda udvardská.
Po vymršteniu tohoto perúna rozošla sa prešporská synoda. Ale horlivý primas Tomáš svolal hneď a hneď, ešte s koncom 1309 roku, područných biskupov a duchovenstvo na provinciálnu synodu do Udvardu. 72.)
Prvé i tu bolo, kliatba na všetkých protivníkov Karlových a pochvatiteľov statkov cirkevních. Kliatba bola tiež vyslovená na neposlušné duchovenstvo a meštianstvo v Budíne, kde ešte vždy trval zákaz služieb božích, ale nikto ho nešetril. Miesto jeho zrušenia obnovujú ho otcovia, s neslýchanou tvrdosťou. Udeľujú každému štiridcaťdňové odpustky, ktobykoľvek neposlušných mešťanov a farárov budínskych zajal, statky ich rozchytal, proti ním bojoval {:srov. §. 20:}. Medzi vyobcovanými menovite mešťanmi menuje sa ako náčelník istý Pecuniarius Martinus Sclavus, a medzi duchovenstvom Ludiek. Toto už deviaty rok, čo ľudia títo vzdorovali. Preto sa i vôbec uložilo, aby každý, kto kliatby a interdiktu nešetrí, do žalára bol uvržen. Pri výsadách duchovenstva uveden jest ten dôvod, že sa Panna Maria hnevá, keď sa od osôb duchovních dačo požaduje.
Po vysypaniu celého mechu kliatob, oštedrili otcovia veriacich i požehnaniem. Bolo totiž uloženo večernie zvonenie na kľakanie. Pre tých, ktorí sa vtedy pomodlia trikráť Angelské Pozdravenie, uštedril každý zo prítomných biskupov desaťdňové odpustky.
____________________
72.) Uzavretia Fejér T. VIII. vol. 1. p. 326.
72.) Uzavretia Fejér T. VIII. vol. 1. p. 326.
§. 35. Poddanie sa vojvody Vladislava.
Frater Gentilis medzi tým na tom si lámal hlavu, aký bude mať účinok jeho do Sedmohradska mrštená strela, či sa jej ľakne ľud i vojvoda, či nie.
O ľudu povážlivé prichádzaly zpravy. Písali mu, že nikto v celom Sedmohradsku, ani len mníši, interdiktu jeho nešetrí. 73.) Zbroj tá, pri častom jej užívaniu a nadužívaniu, vcele otupla.
Vojvoda Vladislav oproti tomu ukázal sa dostupným. Primas Tomáš bežal ku nemu osobne, a vojvoda dal sa ku všetkému nakloniť. Vida, že v pápežských Uhrách so svojím pravoslavným zaťom ničoho nevykoná, čoby aké mal právo ku trônu, nahováraný pri tom tuším bratom Petrom, biskupom sedmohradským, vydal odjatú Ottonovi korunu. Sľúbil vydať i pochytené kráľovské statky, jestli mu daktoré z ních budú, s vojvodskou hodnosťou, ponechané. To všetko mu bolo prisľubeno, pri zaručeniu palatína Omodeja a syna tohoto Dominika. 74.)
____________________
73.) Continebat litera vestra, quod nec religiosi, nec clerici seculares, servant in Transilvanis partibus interdictum. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 381.
73.) Continebat litera vestra, quod nec religiosi, nec clerici seculares, servant in Transilvanis partibus interdictum. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 381.
74.) Feria 4 post dominicam Judica 1310. Tamže p. 389.
§. 36. Venčanie Karla korunou sv. Štefana.
Mimo všetkého očakávania prišla tá stará čapica, ktorej Uhri takú moc privlastňovali, ktorú tak poverčive ctili, zasa do Budína, a Gentilis sa poponáhľal postaviť ju na hlavu mladému Karolkovi, ktorý už 22 rok života dosiahol, v postaveniu svojom za plnoletého považován byť mohol. Stalo sa to 27. aug. 1310 vo Stolňom Belehrade, aby sa v každom ohľade stalo predsudkom národním zadosť. To už bolo tretie venčanie. Po jeho zvŕšeniu považoval sa Karol vcele za zákonného kráľa; za to bol považován i odo svojích privržencov.
Odporníci ale neprestali ho i potom držať za nezákonného votrelca, za pápežskú stvoru, za pochvatiteľa, ktorého vyhnať zo krajny je vlastenecká povinnosť. Taký bol menovite a hlavne Matúš Trenčiansky, hlava a náčelník všetkých nespokojných, muž smelý, nad mieru hrdý a neustupný, vo vecach viery volnomyselný, vrah duchovenstva, majiteľ Trenčína a Vyšehradu, odkuď i samému Budínu hrozil neprestajne. Celé, vojensky veľmi dôležité, hornie Uhry vzíraly ku nemu, jará mládež slovenská stála mu ku službám.
§. 37. Vykliatie Matúša Trenčianského.
Gentilis ale, keď sa mu podarilo vojvodu sedmohradského zlomiť, zákonnú korunu od neho vydreť, Karla ňou ovenčať, nanosil sa smelo i do Matúša Trenčianskeho, ktorého dosaváď poriad po srsti hlaskal. Čím mu na synode budínskej a prešporskej, nemenujúc ho, len zahrozil, to po venčaniu Karlovom uskutočnil. Strely, ktoré tam ukoval, vrhnul do neho r. 1310 v oktáve Petra Pavla, 75.) vyklial ho, písmom podivne bombastickým, ako tyranna, nakladajúciho občanom neobyčajné bremená, a viac ich trýzniaciho, nežli kedysi tvrdosť faraonova synov izraelských v Aegypte.
Obvinňuje ho z nedôslednosti a vierolomstva, že bol od časov prijatia Karla za neho; 76.) že mu prisiahnul, spolu so synom svojím, i potomstvu jeho vernosť; že sľúbil spolupôsobiť i proti pochvatiteľom statkov kráľovských. On ale sám napaduje lúpežne priateľov i nepriateľov kráľových, odjíma im zámky i majetky pre sebä. Kráľ mu sveril zámok kráľovský blízko Budína {:Vyšehrad, v. §. 27:}; on ho opevňuje pre sebä, aby mohol panovať odtuď nad Budínom. Legát ho vypatril so príchodom svojím za ochrancu a zástavníka cirkve; 77.) jemu dal prednosť predo všetkými barónmi. 78.) Kráľ mu sveril najvyššiu hodnosť, učiniv ho svojím tovarníkom. 79.) Múdrejší sa tomu hneď protivili, 80.) ale legát a kráľ predca obsypali Matúša dobrodeniami.
Potom mu drží na oči celý register hriechov. Volaný ku venčaniu, po navráteniu koruny vojvodom, neprišol, než lúpil za ten čas statky verných, pokuď dávali krajne kráľa. Po návratu tohoto z Belehradu poplenil hrozne všetko medzi Vacovom a Tisou ohňom a mečom. Biskupstvám, ostrihomskému, vacovskému, nitrianskemu, vesprimskému, a kláštorom, delá náramné škody, odjíma statky, nakladá bremená. Zemänov nutí ku svojím službám. Darmo mu núkano, aby podržal vätšinu pochvátených statkov dedične, len aby už dal pokoj. Nič! Postúpil s vojskom až ku bránam budínskym.
Po takýchto výčitkách preboduje ho mečom kliatby, a v poddaných jemu zemech zastavuje služby božie, rozrešuje služobníkov jeho od vernosti, ba velí im odstúpiť od neho; ináče sú i oni vykliati. Kto z ních bez rozriešenia a prijatia na milosť, tak i sám Matúš, umre, nech má pohreb so hnilými a smradľavými bestiami. 81.) Prälátom všetkým sa nakladá, dať to každú nedeľu a každý sviatok ohlásiť ľudu pri zvuku zvonov a zapálených sviecach.
____________________
75.) Fejér T. VIII. vol. 5. p. 54. Rok je nie výslovne udaný. Datum zneje: Posonii, in octava apostolorum Petri et Pauli {:na samom koncu junia:}, pontificatus Clementis V. anno sexto. To odpovedá roku 1310. Ale r. 1312 píše primas Tomáš: Item Mikoutha de Boyon ab eodem tempore latae sententiae in Mathaeum anno 1309 usque ad dominicam Laetare – intulisset eidem ecclesiae suae damnum plus quam 150 marcarum. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 463. Za čas latae sententiae sa tu bere synoda budínska a prešporská. Vo vykliatiu počituje sa Matúšovi za zločin, že neprišol ku venčaniu. Toto ale stalo sa 27. aug. 1310.
75.) Fejér T. VIII. vol. 5. p. 54. Rok je nie výslovne udaný. Datum zneje: Posonii, in octava apostolorum Petri et Pauli {:na samom koncu junia:}, pontificatus Clementis V. anno sexto. To odpovedá roku 1310. Ale r. 1312 píše primas Tomáš: Item Mikoutha de Boyon ab eodem tempore latae sententiae in Mathaeum anno 1309 usque ad dominicam Laetare – intulisset eidem ecclesiae suae damnum plus quam 150 marcarum. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 463. Za čas latae sententiae sa tu bere synoda budínska a prešporská. Vo vykliatiu počituje sa Matúšovi za zločin, že neprišol ku venčaniu. Toto ale stalo sa 27. aug. 1310.
76.) Praefato regi a suae assumptionis initio obsequiose adhaerens. Fejér T. VIII. vol. 5. p. 54.
77.) Nos ipsum primicerium, vexillarium, directorem et propugnatorem ad ecclesiae nostrumque propositum prosequendum duximus ordinandum. Tamže.
78.) Ipsum elegimus baronibus caeteris praeponendum. Tamže.
79.) Rex praefecit eum ad tavernicatus sui magistratum, quod officium in regno suo dignoscitur principale. Tamže.
80.) Facti quodammodo stupidi et amaricatione rigente, promtae disvasionis instancia restiterunt. Tamže.
81.) Ipsorum Mathaei et suorum morientium corpora, si ante debitam satisfactionem decesserint, ecclesiastica sepultura privamus, ut cum bestiis et feris putridis et fetentibus habeant sepulturam. Tamže.
§. 38. Matúš po vykliatiu.
Matúš sebe zo všetkého toho zhola nič nerobil, len trpký úsmev preletel pres ústa jeho. Lebo už tie večné, pri každej maličkosti, zo príčin púze svetských, potrebované kliatby a interdikty ztratily všetku silu. Pri necirkevňom obcovaniu pápežov šírilo sa necirkevné smýšľanie, vážnosť proti nástupcom Petrovým klesala. Matúš, keď sa pustil v zápas proti vnutenému nezákonne kráľovi, za slobodu a neodvislosť krajny, našol i hojne privržencov, i dosť duchovních, ktorí služby božie, nešetrivše žiadnych interdiktov, ako v Budíne a Sedmohradsku, beze pretrženia odpravovali. Povýšil sa nado všetky ohľady, snaď i nad obecnú vieru, a vrátil prebodovanie mečom duchovním ranami meča oceľového.
Ohlásenie Gentilisovej kliatby vzal na seba primas Tomáš, a hneď následky toho pocítil. Rozdráždený Matúš vrhnul sa na jeho statky a zpustošil ich hrozne. 82.) To učinil i iným prälátom, ako náhončím pápežovým, zvlášte nitrianskemu biskupovi Jánovi. Tohoto horlivca Karlovho zo všetkých najviac nenávidel a stíhal.
Odhodlaný neustúpiť, vzal tituľ pána Váhu i Tatier, zriadil dvor svoj po panovnícku, zaviedol všetky obyčajné hodnosti, 83.) razil i mincu, počínal si vôbec tak, ako čoby v horních Uhrách bol chcel založiť državu samostatnú. Napred mu šlo len o slobodnú voľbu kráľa; potom, keď sa Karol dostatočne upevnil, pomýšľal snaď na obnovenie dávnoho kniežatstva povážskeho.
Zápasili spolu dva mohutní sokovia. Privrženci ich škrtili sa vospolok, pustošili statky jedon druhého. Karol považoval Matúša za odbojného poddaného: Matúš Karla za nezákonného votrelca, stvoru vlastizradných prälátov.
____________________
82.) Promulgata sententia excommunicationis, venenum sui furoris in dominum archiepiscopum, ex mandato domini legati processum, ac in capitulum confestim effudit. Tomáš r. 1312. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 466.
82.) Promulgata sententia excommunicationis, venenum sui furoris in dominum archiepiscopum, ex mandato domini legati processum, ac in capitulum confestim effudit. Tomáš r. 1312. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 466.
83.) Tovarníka Matúšovho spomína r. 1309 sám Karol. Dokl. 67. Ako palatín jeho známy je povestný Felicián Sáh.
§. 39. Odchod Gentilisov.
Rozhodnutia ich sporu frater Gentilis v Uhrách nedočkal. Ba už vykliatie Matúšovo sveril primasovi Tomášovi; sám pospiechal do Avenionu, sprevádzaný mnohými vzdychami. Lebo príchod jednoho pápežského legáta do krajny nebol žart.
§. 40. Čo stál krajnu jeden legát.
Stálo ju to, menovite duchovenstvo, veľmi mnoho peňazí. Legátovi samému platilo sa každodenne dvanásť zlatých. Koľko to vtedy obnášalo, predstavíme si, keď povážime, že r. 1335 zjednal präpošt leleský vystavänie 56 siahovej väže s majstrom na dvesto zlatých. 84.) Potom okolo legáta bolo množstvo kadeakých pisárov, kapláňov, advokátov, súdcov, a iných siňórov, z níchž každý mal vysoký plat. Celý kŕdeľ šol všade s velikou nádherou a okázalosťou. Tomu náležely podvoje, sprievody, hospody, skvosné uhostenie. Nákladky na to všetko muselo snášať duchovenstvo vyššie: ale toto potom vzalo zo svojej strany do výrobku obročníkov nižších.
Čo Gentilis stál krajnu peňazí, vidno z toho, že len zo samého biskupstva sedmohradského bral ročne 550 hrivien čistého striebra, 85.) a vymáhal ich tvrdo. R. 1310, 6. nonas maji, píše biskupovi sedmohradskému Benediktovi zo Prešporku, aby mu čím skorej doposlal jeho „prokurácie“; ináče že budú trojnásobne vybrané silou, z rozkazu Pána Krista. 86.) Dňa 11. sept. 1311 uznáva Gentilis, už vo viedeňskom Novom Meste, že prijal z biskupstva sedmohradského 600 ½ hrivien, na účty podlžných 938, a zrušuje tie kliatby, ktoré uvrhnul na neplatiacich. 87.) Toho istého dňa uznáva, že prijal ode primasa Tomáša 431 hrivien, na účty podlžných 600. 88.)
Benedikt sedmohradský, nástupca Petrov, poslal sice peniaze, ale osvedčuje 14. aug. 1311 pred dominikánmi de Calidis Aquis, že vzniesol stížnosť na pápežskú stolicu proti zdierstvu legátov, menovite Gentilisa. Už vraj na toľko prišlo, že pre tieto neskromné taxy duchovenstvo nemá z čoho žiť, keď ľudia pápežskí provodia vo krajne nevídaný skvos. 89.)
Snaď ešte vo vätšej miere obremenil duchovenstvo dalmatské legát Bertrand. Musel každý odvádzať štvrtinu svojích dôchodkov, čo legát r. 1326 od razu na päť rokov vymáha, a hrozí svetským ramenom. 90.)
Z toho môžeme zavierať, aká to bola radosť v Izraeli, keď sa legát pápežský blížil so svojou čeliadkou ku hraniciam, a spolu vidieť, s akým to násiliem musely byť vydierané tie „provisie.“ Nedoplatky Gentilisove sháňal ešte r. 1317, keď on už vo hrobe práchnivel, 91.) vyberateľ pápežských dôchodkov Rufín. 92.)
____________________
84.) Szirmay Notit. topogr. comit. Zemplin. p. 312.
84.) Szirmay Notit. topogr. comit. Zemplin. p. 312.
85.) Aggravetur in 550 marcis fine argenti. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 413.
86.) Ab eis triplum, auctore Domino, exigi faciemus. Tamže p. 381.
87.) Tamže p. 402.
88.) Tamže p. 403.
89.) Tamže p. 412.
90.) Fejér T. VIII. vol. 3. p. 150.
91.) Gentilis umrel, dľa Vadinga r. 1312, dľa Ciaconia r. 1313.
92.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 134.
§. 41. Plat na kuruckú výpravu.
A bolo okrem toho dosť tých všeliakých, riadnych i mimoriadnych poplatkov. Pre riadne dôchodky boli riadni ich vyberatelia; pre mimoriadne sebe pápež vždy nových našol. A boli v Avenionu veľmi vtipní a nálezčiví pri ich vymýšľaniu. Nemohli niak vyplniť stávajúcu tam peňažitú prepasť. Náhle vytiahol Gentilis zo krajny nohu, už započali joanníti sháňať odovšad peniaze pre pápeža, pod zámienkou výpravy do svatej zeme. Karol si mohol pri tom mysleť svojo: ale zažmúril obe oči a mlčal.
§. 42. Pápežské súdy.
Z Gentilisových časov zachovalo sa i jedno súdobné písmo, z nehož môžeme poznať povahu pápežských súdov. 93.) Pravotil sa pred ním kanonik pečuhský Miklúš so primasom Tomášom, v rokoch 1308 a 1309. Predmeť bol, násilné pochvátenie pečuhského biskupstva Miklúšom. Pravota šla pred samými Talianmi. Postupovanie je vlečivé, zdlhavé, obtížené zbytočnými formálnosťmi, a viedlo sa s ošklivou rabulisteriou. Všetky úskoky naších advokátov, len že vo vätšej ešte miere a krikľavejšej forme, tam sú. Mudrlantstvo nedá ani ku slovu prísť prostej pravde.
____________________
93.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 313.
93.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 313.
§. 43. Karol tratí Neápoľ.
Najvätšú však pamiatku zanechal Gentilis s odchodom svojím Karlovi; bo on mu dobyl nazpät, a položil na hlavu, Štefanovi privlastňovanú a za svatú uznávanú korunu. Ale hra osudov chcela, že práve vtedy, keď prišol ku korune uhorskej, ztratil nálezavšiu mu vätším právom neápoľskú.
Deď jeho, Karol II. čili Chromý, umrel 5. mája 1309. Závetom jeho ruší sa prirodzený poriadok pri obsadeniu trônu. Karol Martell, nebohý otec nášho Karla Roberta, bol starší syn Karla Chromého. Našemu Karlovi teda náležal neapoľský trôn. Ale dedo ináče ustanovil. Nástupcom svojím učinil druhorodzeného syna svojho Roberta; vnukovi, Karlovi Robertovi, kázal len dvetisíc uncij zlata vyplatiť raz na vždy. To bolo múdro ustanovenie, keď už Karolčo mal Uhry. Starík nechcel neprirodzene spojovať tak rozné a vzdialené jedno ode druhého kráľovstvá. Ale Karolčovi sa to predca neľúbilo. Krivil nos a odvolával sa na pápeža, ako vrchnieho pána v Neápoľu. Tento ale závet potvrdil 1. aug. 1309. Karolčo musel sa uspokojiť, Robert bol 8. sept. 1309 v Avenionu s tým ovenčaný, aby platil ročne komore apoštolskej 8,000 uncij zlata, a Benevent postúpil pápežovi.
Matúš a spoločníci jeho vedeli, že čachrujúca so kráľovstvami a národmi politika Avenionská chce podobné výhody obsiahnuť i v Uhrách; preto sa tak húžovite protivili Karlovi, a borili so stránkou pápežskou.
§. 44. Hádka s Benátčanmi o Zadar.
Karla, poneváč sa niesol pánom celej državy, a menovite v Dalmácii platil bezo všetkého odporu za jediného zákonného kráľa, i mnoho mu na nej záležalo, pre spojenie s Neápoľom, veľmi žive sa dotklo i to, čo tam navarila nepokojná ctižiadosť grófov brebirských, Šubičovcov. Na pobádanie bána Pavla zbili vrtkaví Zadarci, v marcu 1311, posádku benátsku, z čoho povstaly hádky s Benátčanmi. Karol odvolával sa na to, že sa mu Zadar sám dobrovolne poddal: dóže obvinňoval mesto z odboju, Karla z narušenia smluvy. Tak zaiste sa boli usniesli r. 1244 Benátčani s Belom IV., aby Zadar náležal Benátčanom, Uhorsku len dve tretiny z vyberaného vo bráne platu {:obč. II. §. 170:}.
Keď sa rečmi a posolstvami ničoho nemohlo vykonať, siahli Benátčani r. 1312 ku meču, a podbili Zadar silou, pri čom im zradne pomáhal sám bán Mladen, syn zomrelého práve Pavla Šubiča. 94.) Karol nemohol ani Benátčanom odporovať, ani ztrestať zradu Mladenovu, pre nebezpečné pohyby horňozemské, ktoré práve dodaly Benátčanom smelosti.
____________________
94.) Mladen sa písal: Mladinus Croatorum banus, comes Jadrae, princeps Dalmatiae, et secundus Bosnensis banus. Lucius de regno Dalm. et Croat. L. IV. c. 13 ap. Schwandtner.
94.) Mladen sa písal: Mladinus Croatorum banus, comes Jadrae, princeps Dalmatiae, et secundus Bosnensis banus. Lucius de regno Dalm. et Croat. L. IV. c. 13 ap. Schwandtner.
§. 45. Palatín Omodej.
Okrem neprestávajúcich búrok Matúša Trenčianského, vzniklo ešte nové ohnište odboja na východních stranách, skrz Omodeja a jeho synov. Musíme sa s týmto pamätným aristokratom trochu blíže oboznámiť.
Odvodzoval sa, so mnohými inými, od Samuela Aby, 95.) tretieho kráľa uhorského. Otec jeho bol Dávid. 96.) Proslul už podo Vladislavom IV., ako verný jeho privrženec, 97.) podporoval ho úsilne v detinstve, bránil proti mätežníkom, bojoval proti Kumánom, Tatarom, Čechom. V bitce proti Otakarovi ztratil malý prst na pravici. Potom pomáhal Andrejovi dosadnúť, a bol jeho palatínom. 98.) Po smrti Andrejovej, ba možno že hneď pri vkročeniu Karla Roberta do Uhier, privinul sa Omodej s celým srdcom ku tomuto, a pracoval všemožne na tom, aby obsedel. On obrábäl, so primasom Tomášom, vojvodu sedmohradského Vladislava, aby vydal korunu. Syn jeho Dominik zaručil Vladislavovi, že mu dané slovo bude dodržáno {:§. 35:}. Príbuzenstvo jeho bolo veľmi rozšírené a mohutné. Biskup vacovský Haab bol jeho brat.
Z ohľadu rozsiahlosti majetkov rovnal sa tomu Matúšovi Trenčianskému, jemuž z ohľadu politických zásad stál oproti ako protiva. Držal ohromné majetky v župách abaujskej, zemlinskej, šárišskej, spišskej, ba celú, darovanú mu Vladislavom IV., ungskú. V abaujskej, spišskej, šárišskej, torňanskej, bol spolu županom.
Mohutnosť jeho bola tak známa i za hranicami, že vyhnaný stránkou českého Venceslava Vladislav Lokietek poľský ku nemu sa utiekol r. 1306, ako ku dákemu samostatnému panovníkovi, a s jeho pomocou odjal Čechom Krakov a Sudomír. 99.) Prispel teda i on tak, ako Matúš, ku zkaze Slovanstva, keď pomáhal rozraziť usadujúcu sa vätšú državu slovanskú, ktorá mala príbuzné Poľsko spojiť s Českom.
Podobný bol i v tom Trenčianskému, že tiež násilstvoval, slabších utiskoval, majetky im odjímal, 100.) nutil nižších zemänov ku svojím službám. Zaujal Hliník {:Gelnicu:}, Ľublín, Munkáčov; abaujskú a zemlinskú župu podrobil si temer úplne.
Synov mal šesť: Jána, Dávida, Miklúša, Vladislava, Omodeja a Dominika. Dcera sa spomína len jedna, a tá nešťastná, 101.) bo sa vydala za svatého. Vzal ju Mauritius z rodu Čák, ale sa rozlúčili, pre jeho náboženskú prepiatosť. On pošol za dominikána, ona za mníšku na budínskom ostrove. 102.)
____________________
95.) De genera Aba, čítame v listinách často. Z označených už svojími prímeniami rodín odvodzovali sa od Aby, Vitézovci, Fričovci, Širokajovci, Saláncovci; odvodzujú sa žijúci dosaváď Hedriovci, Bertotovci, a iní. Demeter de genere Aba bol vychovávateľom haličského kráľa Kolomana. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
95.) De genera Aba, čítame v listinách často. Z označených už svojími prímeniami rodín odvodzovali sa od Aby, Vitézovci, Fričovci, Širokajovci, Saláncovci; odvodzujú sa žijúci dosaváď Hedriovci, Bertotovci, a iní. Demeter de genere Aba bol vychovávateľom haličského kráľa Kolomana. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
96.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 237.
97.) Karol Robert opak toho tvrdí o ňom v diplómu z r. 1312. Tamže p. 443. Perse, bo vtedy už stála vojna medzi kráľom a Omodeovými syny. Vladislav IV. daroval Omodeovi celú ungskú župu. V. obč. II. dokl. 696.
98.) Diplom Andreja III. z r. 1290.
99.) Dlugoš Hist. Polo. L. IX. columna 902.
100.) Thekulovcom odjal násilne päť dedín v župe šárišskej. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 382. Ubulovcom vzal tri dediny a vyhnal ich za hranice. Tamže p. 443.
101.) Kapituľa jurská 1309. Tamže p. 363.
102.) Jej k vôli daroval kláštoru tomuto frater Mauricius, filius quondam Demetrii bani, de genere Chak, dedinu svoju Papuch. Mauricius † 20. mar. 1336 v povesti svatosti, tak ako jeho brat Karol. Onen otvoril pri pohrebnej omši, v čas podvihovania, oči. Prileszky Acta SS. V. 173.
§. 46. Smrť Omodeova a úpadok jeho domu.
Tak mohutný a hrdý aristokrat, ako bol Omodej, nemohol vystáť kráľovské mestá, s ich promyselným nemeckým meštianstvom. Kľaly mu oči menovite opevnené Košice. Mal s nimi rozmanité hádky, o dediny, o lesy, o mýta, o trhové.
Zanevrev na vzdorovitých burgerov pri Hornáde, a vedený spolu nenasytnou lakomosťou, predstúpil pred Karla, aby mu daroval Košice, že on potom tých Švábov móresu naučí. Karlovi sa nemohla neprotiviť taká žiadosť. Pri všeobecnej nechuti ku plateniu slobodné kráľovské mestá boly jediné, na ktoré sa kráľovia v núdzi nikdy marne neobracali. V ních jedine udržoval sa i promysel i civilisácia; všade inde okolo ních číra čistá divočina. Prichodilo teda rozmnožoval ich počeť, nie kvitnúce už vrhať pod nohy divým aristokratom. Ani to nemohlo byť Karlovi po vôli, aby i sám pomáhal zveličovať moc tak mohutného králika, aký bol Omodej. Videl, že nad takýmito pyšnými, neviazanými aristokratmi nemožno panovať. Ale čo už mal robiť? Ktorak oslyšať žiadosť veľmoža tak mohutného? Premohol svoju nechuť, daroval Košice Omodeovi.
Držal to Omodej v tajnosti, lebo sa bál tak doprosta položiť burgerom pod nos psiu kožu, a reknúť im: Vy ste moji poddaní. Burgeri tí boli vždy hotovi brániť svoje práva, mali i rozum, i groš, i zbraň, i múry pred prsama. Chcel teda prikváčiť Nemcov z nenadála. Nemci sa ale predca zavčasu doznali o úmysloch a cestách palatínových. Možno, že im sám Karol o tom pošepnul, a spolu mihnul, aby sa nedali. Nemci teda mali sa na pozoru, a boli hotovi. Keď Omodej udrel na ních, pod čas župného shromaždenia, povstali tak žurive, že ho r. 1311, so mnohými inými, na skutku zabili, dvúch pak synov jeho, Jána a Dávida, jali. 103.)
Vdova a synovia vzniesli žaloby proti Košičanom na kráľa. Mysleli, že hneď uderí s vojskom na odbojcov. Ale zklamali sa veľmi v očakávaniu svojom. Po smrti Omodeovej kráľ nedržal viac za potrebné pokrytstvovať. Postavil sa zjavne na stranu Košičanov, odtajil všetko, niesol sa ich verným priateľom a vždy hotovým obhajcom. Chopil sa dychtive príležitosti olúpiť, ponížiť, zničiť jednoho z nebezpečných aristokratov, ktorý sice za neho bol, ale mohol byť, pri danej príležitosti, i proti nemu.
V tomto duchu musely byť shotovené úpravy, dané poslaným do Košíc vyšetrovateľom a súdcom, primasovi Tomášovi a vesprimskému biskupovi Štefanovi. To narovnanie stránok, ktoré shotovili, je formálne olúpenie Omodejovcov, a ich stránky, nie tak skrze Košičanov, ako skrze kráľa, ktorý teraz vystupuje ako mstiteľ svojho vlastného skutku. Omodeovci sa zaväzujú, neznepokojovať viac Košičanov pre smrť Omodejovu, a uväznenie synov jeho, ani sami, ani skrze druhých; nepýtať nikdy Košice v dar odo kráľa; postúpiť im hory v tú stranu ku Hliníku; ľudí idúcich na trh do Košíc nezastavovať; zrušiť všetky násilne uvedené podatky; kráľovi oddať Spiš, Hliník {:Gelnicu:}, Košice, so všetkými dôchodkami, potom zemlinskú a abaujskú župu, so všetkými právami, pak zámky Ľublín a Munkáč; 104.) zámky nové bez dovolenia kráľovho nestaväť; nebrániť nikomu hľadať pravdu pred úradskými župními; zemänov nenutiť ku svojím súdom, ani vojenským službám, ale dať im slobodu slúžiť kráľovi, alebo komu chcú. Hlä, kam to priviedli násilní oligarchovia! Pre ních ani kráľovi zemäni slúžiť nemohli. Nie div, že Karol plesal v duši, keď takého oligarchu, aký bol Omodej, zniesli zo sveta košickí Nemci, 105.) a synov jeho olúpil a pokoril.
____________________
103.) Omodaei palatini, qui casu ibidem in tumultu dicitur esse interemtus, et aliorum, qui cum eodem tumultu sunt interemti, et captivatione Joannis et David. Svedoctvo jágerskej kapitule z r. 1311 po Michale. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 407. Jediný hodnoverný prameň o tejto udalosti.
103.) Omodaei palatini, qui casu ibidem in tumultu dicitur esse interemtus, et aliorum, qui cum eodem tumultu sunt interemti, et captivatione Joannis et David. Svedoctvo jágerskej kapitule z r. 1311 po Michale. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 407. Jediný hodnoverný prameň o tejto udalosti.
104.) Zámok Ung musel byť odjatý silou. Cum nos castrum nostrum Hung, quod per filios Homodei, infideles nostros, contra nostram detinebatur serenitatem, manu forti expugnari fecissemus. Karol r. 1326. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 75.
105.) Celkom mýlne píše Timon, že Omodej prišol krotiť povstalý medzi mešťanmi rozbroj, že synovia jeho stáli proti nemu, že bol ubitý, keď ich harušil, a pak že Košičani vyzvali Matúša Trenčianskeho a bojovali proti Karlovi. Timon Cassovia vetus et nova. Cassov. 1732. p. 35.
§. 47. Odboj synov Omodeových.
Títo sice podpísali smluvu košickú, ale s citom páľčivej pomsty. Vidúce neuprímnosť a zlú oproti sebe vôľu Karlovu, stali sa z najhorlivejších jeho privržencov najžurivejšími nepriateľmi. Ani vdova, ani synovia nemohli mu odpustiť, že ich z takej výšky sotil temer v ničotu, a to po tak mnohých jemu preukázaných službách. Dal ubiť, ako psa, toho, kto ho učinil kráľom. I uvrhli nevďačného Taliana do takých nesnádz, že mu málo chybälo do ztratenia koruny i hlavy.
Nešetriace ani prísahy, ktorou spomenuté narovnanie bolo potvrdeno, ani toho, že brat ich Dominik dán bol pre bezpečnosť Košičanom do rukú, vstúpili v úzky sväzok s Matúšom Trenčianskym a zbrojili sa. Čo Matúš činil na severo-západu, to chceli učiniť Omodeovci na severo-východu. Odbojní synovia verného otca vztýčili tiež zástavy proti Karlovi. Všetci sokoli tatranskí mali sa spoločne vrhnúť na votrelca, a vyhnať ho zo krajny.
§. 48. Výprava Karlova do Severních Uhier.
Karol teraz sobral všetky sily svoje, pritiahnul menovite ku sebe joannítov a pluky chorvátske, hoc i doma bola na ne potreba, pre potržky s Benátčanmi, a uznal za najvýhodnejšie, vrhnúť sa medzi spojencov a oddeliť ich.
Domyselný Trenčiansky predvidel zámer jeho, preto sa zponáhľal učiniť pokoj s arcibiskupom ostrihomským Tomášom, ktorého práve obléhal v Ostrihome a majetky jeho pustošil. Nadelav mu škody na 15,000 hrivien, sľúbil mu náhrady 500, aby mal pokoj od neho, a mohol obrátiť celú svoju silu proti Karlovi. 106.) Tomáš to prijal, bo chcel mať tiež slobodnú ruku, aby mohol zástavy svoje spojiť s Karlovými, pri výprave tohoto do severních Uhier.
Bolo to na jar r. 1312, keď sa Karlove pluky vyrojili z Pešte a Budína, a tiahli pod šárišský zámok, kráľovský sice, ale teraz v ruce alebo Matúšovej, alebo synov Omodeových.
Velel tam Demeter, syn Miklúšov, ako všetky listiny píšu, nikoli Omodeov, ako udáva Bel. 107.) Bude to ten istý Demeter, župan zvolenský, ktorý bojoval pri Rénu s Albrechtom rakúskym, tesťom Andreja III., proti císarovi Adolfovi {:obč. II. §. 276 a 282. dokl. 709:}. Od neho pochádzajú Balašovci. 108.) Musel značiť medzi spojencami mnoho, bo ho vždy a všade kladú listiny o bok Matúšovi a synom Omodeovým.
Spojenci sa podporovali vospolok. Keď Karol obľahnul Šáriš, Ľublín, obľahli Omodeovci so svojími plukmi nenávidené Košice. Šárišu poslal, do svojeho príchodu, Matúš pomoc, s istým, Veľkým nazvaným, Abom. Ale to hojne prevážili Spišiaci. Zemianstvo tam vsadlo za Karla muž do muža, a Nemci pribyli so svojím vojvodom, Štefanom Harhovským. 109.)
Boloby Demetrovi na Šárišu bývalo úzko, keby sa nebol Matúš hnul osobne s celou svojou mocou, i plukom českým, 110.) hore Váhom. Na zvesť o jeho príchodu vzdvihnul Karol pod Šárišom stány, a postupoval v tú stranu, kde bola menšia moc, ku Košiciam, oproti synom Omodeovým. 111.)
Títo, menovite Ján, Miklúš, Dávid a Vladislav, utrpeli práve porážku u Blatného Potoka. Oni udreli na Donča a Vladislava Šóšovcov, ale sami boli porazeni. 112.) Mohol si teda sľubovať Karol, že ich prikváči a zničí prve, než prijde Trenčiansky. Preto sa vrhnul ku Košiciam, kde Omodeovci, jestli nie celú, aspon hlavniu silu mali shromaždenú.
Zničiť ich o sebe sa nepodarilo. Lebo sa nepustili sami do bitky, než zosňali rychle z Košíc osadu, vyhli sa plukom Karlovým, a učinili taký pohyb v bok, že sa mohli spojiť s postupujúcim za Karlom Demetrom, Abom a Matúšom Trenčianskym, na severnej strane Košickej Hory, u Torissy.
____________________
106.) Protest Tomášov z r. 1312. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 462.
106.) Protest Tomášov z r. 1312. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 462.
107.) Mathi. Belius Prodromus p. 80.
108.) Rozdielny od neho bol Demeter, ktorý sa pripomína k r. 1279 ako župan šárišsky. Mon. Hung. hist. k. IX. p. 181. Tento dal r. 1311 jednoho zo synov svojích Košičanom do zástavy. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 410.
109.) Görgey. Comes universitatis Saxonum de Zipus.
110.) Quia filii Omodei, una cum magistro Demetrio, filio Nicolai, potentiam magistri Mathei de Trenchen et Boëmos complures, contra nostram adduxerunt majestatem. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 444. – Cum filii Omodei, Joannes, Nicolaus, David et Ladislaus, ac magister Demetrius, nominatus, homines magistri Mathaei de Trinchin, et Boemos, super nos adduxissent. Tamže p. 446.
111.) Carolus, soluta obsidione {:arcis Sáros:} copias Scepusium retrahit: illi junctis viribus consequuntur, neque, procul Hernado flumine signa defigunt. Za Turčanom Pray Annal. Hung. III. 6. Hm! Šli na Spiš, a prišli ku Košiciam.
112.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 473.
§. 49. Bitka rosanovská.
Karol cítil sa dosť mocným, postaviť sa všetkým spolu nepriateľom. Pripojiv si teda Košičanov, položil sa táborom na severňom svahu Košickej Hory, v oči protivníkom, ktorí stáli za Torissou, na chotáru vajkovskom, výše Rosanoviec, 113.) na rozhraniu šárišskej a abaujskej župy.
Obe stránky, len slabým potokom oddelené, na dostrelenie blízke, boly hotové podniknúť dačo rozhodného. Pluky Karlove boly roztiahnuté u samej paty Košickej Hory, Matúšove a spojencov na chotáru vajkovskom tak že sa vospolok dobre mohli videť.
Pre Matúša bol na ľavom brehu Torissy zrobený, obkopaniem brehu docielený, povýšený kopec, ktorý sa do dnes ukazuje. Tam sa nalezal stán Matúšov, tam viala hlavnia jeho zástava, odtuď prezeral svoje i nepriateľské zástupy. Za okrúhlym týmto kopcom ku východnej strane stála kaplica sv. Barbary, so kladbišťom {:cintírom:}, ktorá tiež, hoc už prestavená, ešte stojí. Tam sa modlil Matúš Bohu válek a darcovi víťazství pred osudnou bitkou 15. jun. 1312.
Na svitu, poneváč Torissa pri Vajkovciach tvorí len úzku dolinu, posuli sa, ako z umluvenia, obe vojská, bokama slabo vystupujúcich vŕškov, dolu Torissou ku vzdialeným na pol hodiny Rosanovciam, kde sa už pekná široko rozprestiera rovina. Tam sa srazili súsedi so súsedmi, bratia so bratmi, otcovia so synmi, pokrevní s pokrevními. Lebo stali proti sebe, nie celé kraje, ani župy, než jednotné rodiny a domy, čeľade a osoby, číhajúce na majetky jeden druhého.
Z prvu víťazila stránka vlastencov, odjala i hlavniu zástavu Taliančíkom. Títo sa zklátili, len joanníti a pluky chorvátske stály pevne. Sám Karol bol v nebezpečenstve života. Ochránil ho Gregor Michalovský, keď sa istý Ján rútil žurive na neho. 114.) Potom ale sa obrátila kocka. Vlastenci utrpeli hroznú a rozhodnú porážku. Padlo vraj z obidvúch strán toľko ľudí, že od bitky u Slanej s Tatarmi takej seče nebolo. 115.) Rovina rosanovská bola krytá krvou a trupmi. Jedni boli porazeni, druhí draho predali víťazstvo.
Málo známe ústno podanie pripisuje príčinu obratu zločinnému nápadu na život Matúšov treštenej, pološialenej devy Guty, dcery Petra Petroviča {:Peteuncha:}. Zfanatizovaná vraj akýmsi mníchom, prišla s otcom na bojište, vyhľadala v čas bitky Matúša, vrazila mu nôž do prsú, keď ju chcel objať, ale ho len ranila. 116.) Tým sa stal daľšieho velenia neschopným a bitku prehral.
____________________
113.) Ja som býval v súsedstve Rosanoviec za jedonásť liet, prešol som mnoho razí pres ne. Mal som teda právo upozorniť Paulíniho, že maďarské Rozgony zneje slovensky Rosanovce. Pri tom všetkom rozhodnul sa Paulíni za nebylinu Rozhanovce. Omýl tento prejal od neho Sasinek. Prešol potom i do Slovníka Naučného VII. 741. H vraj musí tam byť, poneváč je v maďarčine g. Škoda tam mudrovať, kde jestvuje živé národnie meno. Pustíme-li sa tejto zásady, octneme sa i v ohľadu tomto vo zmatkoch.
113.) Ja som býval v súsedstve Rosanoviec za jedonásť liet, prešol som mnoho razí pres ne. Mal som teda právo upozorniť Paulíniho, že maďarské Rozgony zneje slovensky Rosanovce. Pri tom všetkom rozhodnul sa Paulíni za nebylinu Rozhanovce. Omýl tento prejal od neho Sasinek. Prešol potom i do Slovníka Naučného VII. 741. H vraj musí tam byť, poneváč je v maďarčine g. Škoda tam mudrovať, kde jestvuje živé národnie meno. Pustíme-li sa tejto zásady, octneme sa i v ohľadu tomto vo zmatkoch.
114.) Joannes contra nostram irruerat celsitudinem. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 186.
115.) Turčan II. 90.
116.) Písateľ to má menovite od košického professora dejepisu Maďara. Odtuď vraj maďarské: Guta üssön meg.
§. 50. Bol-li Matúš osobne v bitce.
Bol-li ale Trenčiansky skutočne v bitce rosanovskej? Turčan píše len, že poslal 1,700 kopinníkov a celú svoju moc ku Šárišu, pod Abom Pekným čili Veľkým. 117.) A Pray to bez ďaľšieho skúmania, so všetkými protivami, za pravdu prijíma. Diplomaticky ale sa dá dotvrdiť, že Matúš bol osobne v bitce rosanovskej. V tých zaiste listinách, ktorých Karol vydal po víťazstve rosanovskom veliké množstvo, rozdávajä odjaté statky verným svojím, hovorí všade o Matúšovi, ako prítomnom v bitce, 118.) ba vo daktorých diplomoch práve len o ňom samom.
____________________
117.) 1,700 lanceatos et omne penitus suum posse.
117.) 1,700 lanceatos et omne penitus suum posse.
118.) Dum Demetrius, filius Nicolai, rabie infidelitatis inflatus, cum suis omnibus, et adducta sibi potentia Matthey de Trynchyn, ac complices, et alii, filii Omodei, infideles nostri, erectis eorum vexillis, contra nostram excellentiam circa Cassam prelium commiserunt. Karol r. 1312. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 434. – Cum Mathaeus de Trenchinio, noster infidelis, aggregata sibi suae complicum nefanda caterva, contra nostram regiam majestatem ausu temerario veniens, prope civitatem nostram Cassa vocatam belli discrimina nobiscum habere, non reformidasset. Karol 8. kal. maji 1313. Tamže p. 490. – Qui Mathaeo de Trenchin, malae memoriae, nostro infideli, adhaerentes, in conflictu, quem idem Mathaeus in campo Rozgon nobiscum habuit. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 48. – Quum Matthaeus, filius Petri, de Trenchinio, contra nostram majestatem procedendo, prope civitatem Cassa pugnam nobiscum habuisset. Tamže p. 202. – Qui nostro infidele et notorio proditore Matthaeo, filio Petri, de Trencsin, adhaerens, in conflictu, quem idem Mathaeus, una cum aliis proditoribus nostris, filiis Omodaei, in campo Rozgun nobiscum habuerat. Tamže p. 398. – In praelio sub Cassa habito, quando Matthaeus de Trinchen, nefaria praesumtione, bellum nobiscum committere minime reformidavit. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 186. – In conflictu, quem Mathaeus de Trenchinio, una cum aliis nostris proditoribus, in campo de Rozgun nobiscum habuit. Tamže p. 209. – In Strayten, die wir hatten wider Matheum von Trentchin und Demetrium und wider Omodeus Son auf dem Felde bey Rozgon. Karol r. 1312. – Vidz ešte Fejér T. VIII. vol. 2. p. 626. T. VIII. vol. 4. p. 658. T. VIII. vol. 5. p. 158. Nech potom ešte pochybuje, kto môže, o osobnej prítomnosti Matúšovej v bitce.
§. 51. Spodvižníci Matúšovi.
Zanímaloby nás poznať i spodvižníkov a tovaryšov Matúšových, Kronika spomína len Demetra a Abu Pekného čili Veľkého. Listiny uvádzajú ustavične len synov Omodeových a Demetra Miklúšoviča.
Iných menej dôležitých poznáme, keď vyberieme z listín tých nešťastných, ktorí po bitce rosanovskej majetky svoje ztratili. A takí boli: Pavel Čobanka, Kišovci {:Šimún, Lang, Štefan, Beke, Herbord, Ján, Miko, Blažej:}, Valentín Bojislavovič, Budun Markovič, Mikuš, Peter Petrovič {:Peteunch:}, jehož dcera bitvu rozhodla, Michal Vrbovský {:de Vrbou:}, Kopas, Čerep, Štefan Čierny, Andrej a Peter Mihaľovičovci. 119.)
Mená iných spodvižníkov dáva nám na ruku protest primasa Tomáša, kde vykladá r. 1312, koľko mu kto zo stranníkov Matúšových škody narobil. 120.) Títo škodníci, okrem Matúša samého, sú: Michal a Andrej Móricovci; Mikoutha de Boyon; Tomáš Woreas {:Vereš?:}; Štefan Iburovič; Bede; Matej de Elephanti; Felicián; Chelleus {:Szőlős:}. Títo by boli spodvižníci Matúšovi.
____________________
119.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 447. – Tamže p. 451. – Tamže p. 489. – Tamže p. 562. – T. VIII. vol. 2. p. 398.
119.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 447. – Tamže p. 451. – Tamže p. 489. – Tamže p. 562. – T. VIII. vol. 2. p. 398.
120.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 462 a 465.
§. 52. Stranníci Karlovi.
Karlových stranníkov, menovite účastníkov bitky rosanovskej na jeho strane, ukážu nám odmeny udelené Karlom pre zásluhy v bitce rosanovskej. Dostali odmeny také: súdca Kumánov Tomáš, Imrich Kompolt, Rikolf, Alexander de Lipolth, Gregor Mihaľovský, predkovia Kálajovcov z rodu Ubul, Peter a Ďuro de Tirinna, kastellán ľublinský Tomáš, Pavel a Peter Thekulovci, kastellán šárišský Michal Akus, Miklúš Príni, 121.) Ján Bátory, Ján Šóš. 122.) Vojvoda spišských Nemcov Štefan, a brat jeho Arnold, synovia Eliášovi, dostali Harhov na Spiši bez výminečne, keď ho prve boli držali za roční plat jednoho zlatého. Dána im i jedna štvrtina urbury v Novej Vsi {:Igló:}.
____________________
121.) Elisabetha Príni, stojí vyryto na kalichu v Malom Šáriši, mojej filiálky. Perényi je forma maďarizovaná.
121.) Elisabetha Príni, stojí vyryto na kalichu v Malom Šáriši, mojej filiálky. Perényi je forma maďarizovaná.
122.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 446. – Tamže p. 433. – Tamže p. 440. – Tamže p. 442. – Tamže p. 448. – Tamže p. 486. – Tamže p. 489. – Tamže p. 542. – Tamže p. 561. – T. VIII. vol. 2. p. 267. – T. VIII. vol. 3. p. 407.
§. 53. Padlí v boji.
Medzi padlými listiny menujú temer len dvúch, harhovského Jordána Eliášoviča, 123.) a Abu Veľkého. 124.) Turčan menuje zo strany Karlovej týchto: Kakaš zvaný Porch, Štefan syn Bagerov, Vladislav syn Tomášov, Jakub syn Aladárov, Michal syn Petrov, Gurke a Michal, synovia Gurkovi, a zástavník Peter, kastellán beregský. Zo strany Matúšovej: oba vodcovia Demeter a Aba, a dva synovia Omodeovi. Pravda s tým neďaleko zajdeme, keď to len samé krestné mená. Rodinné názvy ešte vtedy boly riedke.
____________________
123.) Brata grófa spišských Nemcov. Wagner Diplom. Sáros. p. 52.
123.) Brata grófa spišských Nemcov. Wagner Diplom. Sáros. p. 52.
124.) In praelio patris nostri contra Mathaeum de Trinchinio ante civitatem Cassoviensem commisso idem Aba Magnus {:Nagy:} per fideles patris nostri interemtus extitit. Ludiek r. 1343. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 90.
§. 54. Omodejovci odstupujú z dejišťa.
Pozostalí synovia Omodeovi poddali sa, museli sa poddať Karlovi, bo ich zo všetkého olúpil. Čo im nevzal po ubitiu otcovom, to im odjal teraz, po zjavnom odboju a úplnej porážce rosanovskej. Sedeli už len na rumoch dávnej velikosti a slávy. Trochu však z bývalej vzdorovitosti a zpupnosti podržali i v tom krajňom poníženiu. Keď Karol navrátil potomkom Ubulovým odjaté násilne Omodejom statky, pozostalí synovia tohoto mali ešte dosť odvahy a moci odjať im ich zasa, a to hneď v roku porážky rosanovskej. 125.)
____________________
125.) Už v nedeľu predo všemi svatými r. 1312 pripovedá Karol Ubulovcom svoju ochranu pred Omodejovcami. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 445.
125.) Už v nedeľu predo všemi svatými r. 1312 pripovedá Karol Ubulovcom svoju ochranu pred Omodejovcami. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 445.
§. 55. Matúš hromí primasa Tomáša.
Smelosti im dodával trvajúci ešte vždy odpor Matúša Trenčianského. Tento bol len oslabený porážkou rosanovskou, keď celé východnie Slovensko, so zámkom šárišským, 126.) ztratil, ale nie zlomený. Na vzdanie sa Karlovi nepomyslel. Ba práve teraz, keď sa presvedčil, že už soka viac nezvrhne, zo krajny nevyženie, zapodieval sa tuším myšlienkou celkového odtrhnutia Povážia.
Aspon Karlovi vzdorovať, náhončích jeho prenasledovať, biskupské statky pustošiť a zaujímať neprestával. Mal zvlášte zub na biskupa nitrianskeho Jána a arcibiskupa ostrihomského Tomáša. Za tohoto orodujú r. 1313 biskupi, váradský Imrich, nitriansky Ján, záhrebský Augustín, vesprimský Štefan, jurský Miklúš, a sriemsky Ďuro, u pápeža Klemensa V. Píšu, že ačkoľvek ich statky tiež sú zpustošené, predca sa primlúvajú hlavne za primasa Tomáša, ktorému Matúš i zámok ostrihomský vyvrátil. Dvíhajú uplakané oči ku končiaru jeho svatosti, a prosia u jeho nôh 127.) vo prachu, aby zaopatril u kráľa náhradu cirkvi ostrihomskej zo statkov tyrannových. Karol totiž len potreboval biskupov, ale majetky im nerozdával. Od kedy prišol do Uhier, žiadnomu nič nedal.
Ba ani neschvaľoval vo všetkom postupovanie biskupov proti Matúšovi; hneval sa, že ho neprestávajú dráždiť večným vyklínaniem a zatváraniem chrámov. Dal strany toho i výslovne štich Tomášovi, keď mu reknul, že zo hrebov Kristových činí cirkevní kyj k ubíjaniu. 128.) Hľadel na to ľahostajne, bol snaď i rád tomu, keď Matúš hromil svojích vyklínačov.
____________________
126.) Zámok šárišský vydali Karlovi Thekulovci. Wagner Diplom. Sáros. p. 52.
126.) Zámok šárišský vydali Karlovi Thekulovci. Wagner Diplom. Sáros. p. 52.
127.) Flebiles nostros oculos ad vestrae sanctitatis apicem elevamus, supplicantes vestrae sanctitatis pedibus. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 504.
128.) De clave Christi clavam feriendi ecclesiasticam praeparans. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 65.
§. 56. Fridrich rakúsky proti Matúšovi.
Tento bol práve vdovec, a zamyslel použiť toho ku získaniu si pomoci zahraničnej pri vysokoparných svojích zámeroch. Mienil sa vženiť do rodiny vévodom rakúskym, 129.) dúfajä, že sa potom Fridrich osvedčí za neho, bude ho i mravne i hmotne podporovať. Ale Fridrichovi to nebolo po vôli. Matúšovi dal košík, s Karlom oproti tomu učinil r. 1314 priateľskú smluvu. Karol sľúbil Fridrichovi pomoc proti Ludiekovi bávorskému, s nímž sa nadrapoval o korunu nemeckú; Fridrich navrátil Karlovi župu prešporskú a ostrov Schütt, veno Agnesy, vdovy Andreja III. {:obč. II. §. 294:}. 130.) Strany Matúša dali si slovo, že ho pokoria a zničia spojenými silami.
____________________
129.) Vyberal vraj poplatky pro nuptiis, quas volebat celebrare cum duce Austriae. Biskup Ján pri novom vykliatiu r. 1318. Tamže p. 169. Srov. §. 59.
129.) Vyberal vraj poplatky pro nuptiis, quas volebat celebrare cum duce Austriae. Biskup Ján pri novom vykliatiu r. 1318. Tamže p. 169. Srov. §. 59.
130.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 541.
§. 57. Olúpenie Matúša.
Ku tomu sa brzo zavdala príležitosť. Češi tiež boli nespokojni so svojím kráľom, ošemetným Jánom Lucemburským. Páni povstali proti nemu, a pozvali si na pomoc Matúša. Tento pokladal za svoju povinnosť vyslyšať ich. Oni pomáhali jemu oproti Karlovi {:dokl. 110:}; chcel i on pomôcť im oproti Jánovi. Mal už bez toho Nemcov v žalúdku. Vtrhnul teda so značným vojskom do Moravy.
Ján Lucemburský ale ho porazil, a tak citelne, že v úzkosti i u Karla, jehož vrchniu moc naskrze neuznával, ale sa staväl s ním na roveň, hľadal spásu. Očakávajä pod istým vtrhnutie Jánovo do Povážia, dovolával sa u Karla pomoci. Tento však odvetil, že smluvu a priateľstvo s Jánom zrušiť nemôže. 131.)
Čoho sa obával Matúš, to neprišlo, ale od inad sa dostavila pohroma. Ján Lucemburský nevtrhol, než vyvolený za císara Fridrich rakúsky sa dostavil vo príhodný čas ku jeho olúpeniu. Vyrvali mu, spolu s Karlom, r. 1315 dve najdôležitejšie stanovištia, Vyšehrad a Komárno. 132.)
____________________
131.) Dobner Monum. IV. 24.
131.) Dobner Monum. IV. 24.
132.) In expugnatione Vysegrad et Camarum. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 71.
§. 58. Nieha Karlova.
Karol by teraz bol mohol zničiť vcele nepreklonného protivníka, keby sa bol pričinil, svojích výhod a jeho nesnádz použil. Ale neučinil toho. Miesto pokračovania vo skutkoch hrdinských, oddal sa maznáčok šťastia niehe, rozkošam s nevestkami. Aby v tom tým vätšej slobody požíval, preložil sídlo svojo do Temešváru, kde vystavil pevnosť a bavil sa turnírami. Pravda, bola tam i manželka jeho, Maria Katarína tešinská: ale tam bola i Kalypso z ostrova Čepeľu. Tamtá umrela 15. dec. 1317 bezdetná: táto mu porodila syna Kolomana, ktorého potom vstrčil otec pod tiaru {:§. 91:}.
§. 59. Nové vykliatie Matúša Trenčianského.
Keď kráľ takto rozplýval niehou v jaskyni Kalypsinej, kasali sa präláti sami s Matúšom Trenčianskym, alebo radšej, snášali už trpelive všetky jeho nápasti. R. 1317 zaujal vodca jeho Kačič zámok Nitru. Matúš ho dal zboriť, mesto a chrám vypáliť, biskupa Jána vyhnal vcele zo všetkých jeho majetkov. 133.)
Tento ho preto vyklial r. 1318 v Kaloči. 134.) Vyčituje mu, že residenciu jeho vypálil, majetky zaujal, desiatky mu odjal; že od poddaných biskupských vyberal poplatky na svatbu s vévodom rakúskym {:dokl. 129:}; že ich nutí k robotám okolo svojích zámkov vo Trenčíne a Topoľčanoch; že z novozaložených dedín, ktoré Lehotami nazýva, nedopúštia dávať biskupovi desiatky; že nedovolí biskupovi navštevovať fary, než sám panuje, rozdáva ich komu ráči; že biskupa posiela vo službách svojích semo tamo, ako behúňa; že všetky župné záležitosti poťahuje predo svoj súd; že ľudia jeho činia čo chcú s ľuďmi biskupskými; že jeho psiari i po pätnásť dní sedia v dedinách, a tam lúpia a bijú; že bere pod ochranu duchovníkov vykliatych, ubijcov, svetských i mníchov, dáva služby božie konať zjavne, odporujúcim odjíma statky a vyhánia ich z fár; že ľudí biskupských ubíja, i jeho samého chcel istý Šimún {:Kačič:} u prítomnosti Matúšovej nožom prebodnúť; že kapituli a kláštorom odobral pečate, a užíva ich ako sám chce, neveriac že jest Boh na Nebi, zákon na zemi, pokuty v Pekle.
Ač pak povedá, že to všetko činí Matúš pre vyslovené na neho kliatby: predca i sám vyslovuje novú kliatbu, nielen na neho, než i na všetkých jeho pomocníkov a služobníkov, a područné mu kraje podrobuje zastaveniu služieb božích. Rozumie sa, že tohoto zasa nikde šetreno nebolo. Veď i v listine hovorí biskup, že i sám opát zo Skalky slúžil pod interdiktom. Vykliati sú menovite: zať jeho Desoh, Loorad z Košíc, Ablanch, Andrej z Litvy, Miklúš Oros, Detrich z Gimešu, Ján zo Zaldváru, Štefan, kastelláni Matúšovi.
Ostatní biskupi kliatbu tú podpísali, ako čoby už úrad svoj boli zakladali len v samom preklínaniu a zatváraniu chrámov.
Učinili pri tom medzi sebou smluvu ku vzájomnej obrane proti všetkým pochvatiteľom statkov cirkevních a zadržovateľom desiatkov. Zaviazali sa, bojovať proti ním spojenými silami, duchovním i hmotným mečom.
Vo druhom kratšom vykliatiu z tohože roku a dňa sa povedá, že pri vypáleniu Nitry zhorely i kosti svatých Zorarda a Benedikta. Tu sa vyklínajú: Martin Bugarovič, kastellán gímešský Detrich, Tomáš Leáň, Michal Maurícovič, a Šimún Kačič.
____________________
133.) Protest Jánov ante festum B. M. V. r. 1317. Tamže p. 92.
133.) Protest Jánov ante festum B. M. V. r. 1317. Tamže p. 92.
134.) Tamže p. 169.
§. 60. Biskupi privodia do poriadku Karla.
Biskupov to mrzelo náramne, že ich kráľ nechal za korisť Matúšovi, sám pak pošol so svojou Kalypsou do temešvárskej jaskyne.
Nie menej mohol ich mrzeť i handeľ, ktorý Karol r. 1317 s pápežom Jánom XXII. 135.) o ich kožu uzavrel. Karol mu postúpil, z časti zo vďačnosti, z časti ešte vždy mal na podporu pápežskú potrebu, právo rozdávania všetkých prälatúr v Uhrách, ponechav sebe len odporúčanie. Potom povolil pápežovi polovicu dôchodkov všetkých uprázdnených obrokov, a tak rečené prvoročenky {:annáty:}. Všetko to škrelo prälátov, preto otvorili teraz oči, aby videli, čo to jeho milosť kráľovská v tej Kalypsinej jaskyni porábäť ráči. Báli sa, aby ho rozkošný spev vodných Sirén na konec nepremenil vo sviňu, ako tovaryšov Ulyssových.
Z kaločského toho sjezdu, kde bol vykliaty Matúš, vystrojili tajne záhrebského biskupa, sv. Augustína Kažotiča, obžalovať kráľa pred pápežom, že riadi, ako dáky stydlivý Jupiter, začož potom dostal mačou labkou, so vtiahnutými pazúrmi.
Biskupi ale pečuhský a váradský pošli vo spôsobu vyslancov do Temešváru. Títo tak pohli svedomie Karlovo, ukazujúce pri tom i strelu kliatby podo plášťom, že pristal svolať na Rákoš snem, a oženiť sa znovu.
Snaď táto dotieravosť prälátov bola na príčine, že po smrti primasa Tomáša, postavil r. 1321 na čelo duchovenstva príbuzného svojho po prvej manželce, Boleslava, zo kniežat tešinských vo Sliezsku.
Snem sa skutočne shromaždil, ale o uzavreniach jeho nevieme ničoho. I po manželku pošlo v juniu 1318 posolstvo do Prahy. Ján Lucemburský dal im voliť medzi dvúma svojíma sestrama, a oni sa rozhodli za mladšú, Boženu {:Beatrix:}, ktorá však nedlho krotila kohútiu prirodzenosť kráľovu, umrevši už rok na to, keď Karol mal zasa plno činenia s nepokojnými súsedmi a odbojcami.
____________________
135.) Platí za najvätšieho úžerníka svojho veku. Zanechal po sebe 25 millionov zlatých.
135.) Platí za najvätšieho úžerníka svojho veku. Zanechal po sebe 25 millionov zlatých.
§. 61. Vojna so Srbmi.
Zo súsedov to boli Srbi, ktorí ho neprestávali nepokojiť pre Vladislava Dragutinoviča {:§. 18:}. Pokuď sa mohli zasadiť s akýmkoľvek výhľadom na úspech za jeho právo k uhorskému trônu; pokuď ešte jeho tesť, vojvoda sedmohradský, mal v rukách korunu: Srbi sa nehli, ničoho za Vladislava nepodnikli. Až keď vojvoda korunu vydal, Karol bol ovenčaný, Matúš Trenčiansky porazený: vtedy, r. 1313, vtrhlo vojsko srbské do Uhier, ku hájeniu práv Vladislavových.
Pre tohoto prirodzene nič nebolo vyhráno, keď nemal v Uhrách stránky, ale chrabrý Štefan Uroš II. Milutin predca neopásal meč darmo. Zaujal Sriem a mačvanský banát, 136.) ako náležitosť srbskej državy, poplenil i dolnie Uhry. A Karol tak bol zaneprázdnený na onen čas s Matúšom a inými odporcami, že ničoho nemohol podniknúť k ochrane východních hraníc. Zapamätal však si to dobre, a použil potom srbských nesnádz.
Štefan Uroš II. Milutin, chtejä byť velikým politikom, pustil sa vo vyjednávanie s pápežom strany vykýnoženia kacierov a cirkevného sjednotenia: ale povstal z toho len hnev, tak prudký hnev, že hýbateľ národmi ustrojil kuruckú vojnu na Srbov. To obrátil Karol ku svojemu prospechu, vzal r. 1318 Sriem i Mačvu, vtrhnul i do Srbska {:dokl. 136:}, a bojoval tam tak úspešne, že pápež s jásaniem píše o celkovom podbitiu kráľovstva macedonského, 137.) a nastávajúcom podmaneniu šismatikov až ku Čiernemu Moru. 138.)
____________________
136.) Cum Urossium, regem Serviae, et regnum ejus aggressi fuissemus, et castrum Macho, cum aliis ipsius castris et oppidis, obtinuissemus. Karol r. 1319. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 200.
136.) Cum Urossium, regem Serviae, et regnum ejus aggressi fuissemus, et castrum Macho, cum aliis ipsius castris et oppidis, obtinuissemus. Karol r. 1319. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 200.
137.) De schismaticis feliciter triumphavit {:Carolus:}, ita quod regnum Macedoniae suae subdidit ditioni. Ján XXII. cís. Fridrichovi 1320. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 258.
138.) Ad debellandum schismaticos et infideles usque ad partes maritimas spem robusti cordis strenuitate protendens. Tamže.
§. 62. Pozvanie Rusov.
Ďalšie výbojné kroky Karlove vo Srbsku zastavily vypuklé r. 1317, a trvavšie asi tri letá, nepokoje v severo-východních Uhrách. Bývalému palatínovi Kopasovi sadlo čosi na nos. Osnoval teda sprisahanie, do ktorého boli vpleteni, brat jeho Beke, palatín Moys, a Peter Petrovič {:Pető:}, pán na Krajni, župan zemlinský a ungský, jehož dcera Guta rozhodla snaď bitku rosanovskú {:§. 49:}. Zamysleli nastoliť kňaza haličského Lva, 139.) a vyhnať pomocou jeho Karla. 140.) Petrovič bol osobne za Tatrami, ale ničoho nevykonal. Lev, tiesnený i sám litevským Gedimínom, neprijal nebezpečné nabídnutie.
Pri tom všetkom sprisahanci rozvinuli zástavy. Spoléhali sa snaď na Matúša Trenčianskeho; ba možno, že ich on napálil.
Povstanie nebolo veľmi rozšíreno, ale povstalci sa držali dlho, jestli diplomatár Fejérov nenie i tu zkazený, asi za tri roky.
O prôbehu mäteže len toľko vieme, že Karol poslal proti ním vojvodu sedmohradského Dóžu. Povstalci ho porazili u Debrecína, potom ale boli porazeni sami, a zničeni. Petrovič ztratil rozsiahle svoje majetky. Zámok jeho Prušťany dán bol r. 1321 predkom Šóšovským a Bočkajovským za zámok Potocký.
To bolo snaď poslednie silné trhnutie odumierajúciho v Uhrách gräcko-slovanského obriadu. Boja proti nemu sa Karol sotvá priúčastnil osobne.
____________________
139.) Z toho zaviera Mészáros, že sprisahanci boli pravoslavní Rusi. Bizonyos, hogy Pető párthívei, mind Zemplén, mind Ung megyéből, leginkább görög szertartásu oroszokból állotlak, kik bizonyára, ha ama fölkelés által egyházi érdekük biztositása nem czéloztatott volna, egy tán nem értett, vagy puszta magány érdek biztositása végett fegyverre nem keltek volna. Mészáros Károly Magy. Oroszok p. 76.
139.) Z toho zaviera Mészáros, že sprisahanci boli pravoslavní Rusi. Bizonyos, hogy Pető párthívei, mind Zemplén, mind Ung megyéből, leginkább görög szertartásu oroszokból állotlak, kik bizonyára, ha ama fölkelés által egyházi érdekük biztositása nem czéloztatott volna, egy tán nem értett, vagy puszta magány érdek biztositása végett fegyverre nem keltek volna. Mészáros Károly Magy. Oroszok p. 76.
140.) Petrus, filius Pechene, se nostris infidelibus, et specialiter Kopoz, quondam palatino, nostro manifesto infideli et emulo adjungens – et demum cum eodem Kopoz, in nostri regiminis contemtum, extranei principis et alieni domini auxilium et subsidium invocans. Karol 4 nonas janu. 1317. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 82. – Petrus, filius Petene, in regnum nostrum Rutenorum proficiscens, ducem, qui nobis viventibus nostro regio diademate insigniretur, in nos superducere nitebatur. Tamže p. 293. Vytýka mu, že bojoval, spolu s Moysom a Beeth, proti vojvodovi sedmohradskému Dawsovi. – Magister Petrus, comes de Zemlyn et de Ungh, amicitiae debitum et se totum quoad vivit. Adversus Robertum in villa vestra commoveatis, quia quotidie nobis pertinentibus nocere vult et nocet. Anno D. 1320. Fejér T. VIII. vol. 5. p. 115. Vzato zo Szirmay Notit. Com. Zempl. Tento Petroviča nazýva Peteunchom. Pridaj Fejér T. VIII. vol. 5. p. 156. – Ako vidno, kráľovský diplom nesie rok 1317, obežník Petrovičov 1320.
§. 63. Odboj Andreja kiseckého.
Bol i inde zaneprázdnený. Andrej Gregorovič kisecký, vnuk Ivanov, pravnuk Henrikov, práve vtedy vzmútil železnú a šoproňskú župu, keď Kopas, Beke, Moys a Petrovič vztýčili zástavy na Tise. Možno, že sa to dialo pri vzájomnom porozumeniu všetkých. Smluvili sa nespokojní, že na východu i západu razom zdvihnú čarapatu proti Karlovi.
Andrejov podvih nebol nepaterný, ako vidno zo riadenia jeho spodvižníka Kakaša. Muž tento spôsobil veliké zpustošenie, pálil dediny, ubíjal, okypťoval, vláčil do zajatia. 141.) Keď tak spoločník, čím viac pôvodca mäteže Andrej. Prispeli mu i Nemci ku pomoci, s celou svojou silou. 142.)
Sviedol s nimi r. 1318, u prítomnosti kráľovej, bitku, a porazil ich Miklúš Omodeovič, vtedy župan šoproňský, potom bán Slavonie. 143.) Rosanovský teda hrdina tento pokoril sa úplne, a bol prijatý na milosť. Tak učinili i bratia jeho.
____________________
141.) Cum Andrea, filio Gregorii, tunc infideli nostro, confederatus {:Kokas:}, regnum nostrum in magna parte, ac fidelium nostrorum possessiones, pluries invaserunt, concremarunt, innumerabilibus captivatis, aliis occisis, aliis membris mutilatis. Karol r. 1323. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 410.
141.) Cum Andrea, filio Gregorii, tunc infideli nostro, confederatus {:Kokas:}, regnum nostrum in magna parte, ac fidelium nostrorum possessiones, pluries invaserunt, concremarunt, innumerabilibus captivatis, aliis occisis, aliis membris mutilatis. Karol r. 1323. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 410.
142.) Cum tota potentia eorum. Tamže p. 412.
143.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 201.
§. 64. Smrť Matúša Trenčianského.
Toto boly poslednie značné pohyby proti Karlovi v Uhrách. Po ich zrazeniu sedel na trônu pevne, bezo protirečia. Bo i nepokoreného ním nikdy úplne Matúša Trenčianskeho, ktorý všetkým zpurným dodával smelosti, pokorila r. 1321 smrť. 144.) Potomkom jeho musel byť zámok Trenčín r. 1322 odjatý silou, a r. 1323 už i županom trenčianskym bol Demeter {:dokl. 144:}.
Celé Povážie podstúpilo po smrti pána Váhu i Tatier moc Karlovu: ale pamiatka Matúšova zachovala sa dlho. Ešte za časov Turčanových, 145.) a Vrančičových 146.) nazývalo sa Povážie zemou Matúšovou, ktorý název Poliak Ctibor pod Žigmundom obnovil, 147.) Budai ešte v našom stoletiu upotrebil. 148.)
Pokuď žil Matúš, nazýval ho Karol len svojím neverným odbojcom. Po smrti kydá na neho potupu, zve pamiatku jeho zlorečenou, 149.) menuje ho krajinským zbojníkom, ktorý krajnu zpustošil, vdovy a panny zneucťoval, obnažoval, zarezával, chrámy a kláštory ozbíjal, pálil. 150.)
Škoda, že len nepriateľov jeho slyšíme, nikdy nie jeho samého. Lebo žiadon z jeho, iste početných, protestov, príhlasov, listov, sa nezachoval; aspon žiadon dosaváď, možno že len pre národniu nesnášelivosť, na svetlo pusten nebol. Snaď väzia v ních veci terajšiemu panujúcimu svetu odporné; preto ich sbieratelia listín dobre ukryli, alebo i zničili. Kde všeliakých, i nepaterných listín tak veliké množstvo, ktorak sa stalo, že len Matúšove všetky zhynuly? Máme od neho len dve krátičké, historicky nevýznamné písemka. Jedno pochádza z r. 1295. Píše kapituli ostrihomskej, aby potvrdila zámenu istých statkov. 151.) Druhým potvrdzuje r. 1307 Nemcom v Komárne práva a slobody, ktoré im strýc jeho Matúš bol udelil. 152.)
____________________
144.) Corpus Juris kladie, v Životopisu Karlovom, smrť Matúšovu na r. 1316, čo i Pray prijíma. Turčan ju priväzuje k r. 1318. Chron. II. 91. Ani jedno stáť nemôže. R. 1320 darúva Mathaeus de Trenchinio Sildelmanovi súdcovské práva vo Dlhom Poľu. Letop. Matice Slov. ročník VIII. sv. I. p. 47. Pred rok teda 1320 smrť Matúšovu položiť nelzä. Za r. 1324 tiež nie. Mathaeo, infideli nostro notorio, viam universae carnis ingresso. Karol 5 kal. maji 1324. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 526. Už r. 1323 musel byť mrtvý. Feria sexta proxima post octavas domin. resurrectionis a. 1323 podpisuje smluvu s rakúskymi vévodami Demetrius, comes Bachiensis et Trenchiniensis. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 146. A ku r. 1322 čítame, že Sinka padnul in expugnatione castri nostri Trenchen. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 358. Sme teda pri roku 1321. Že ešte r. 1324, in quindena festi b. Georgii martyris, odberá Karol istým pánom majetky preto, že zámky svoje Holloukeu, Boglos a Ztrahura vydali Matúšovi {:tamže p. 504:}, nič nevadí. Vzťahuje sa to na minulosť.
144.) Corpus Juris kladie, v Životopisu Karlovom, smrť Matúšovu na r. 1316, čo i Pray prijíma. Turčan ju priväzuje k r. 1318. Chron. II. 91. Ani jedno stáť nemôže. R. 1320 darúva Mathaeus de Trenchinio Sildelmanovi súdcovské práva vo Dlhom Poľu. Letop. Matice Slov. ročník VIII. sv. I. p. 47. Pred rok teda 1320 smrť Matúšovu položiť nelzä. Za r. 1324 tiež nie. Mathaeo, infideli nostro notorio, viam universae carnis ingresso. Karol 5 kal. maji 1324. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 526. Už r. 1323 musel byť mrtvý. Feria sexta proxima post octavas domin. resurrectionis a. 1323 podpisuje smluvu s rakúskymi vévodami Demetrius, comes Bachiensis et Trenchiniensis. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 146. A ku r. 1322 čítame, že Sinka padnul in expugnatione castri nostri Trenchen. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 358. Sme teda pri roku 1321. Že ešte r. 1324, in quindena festi b. Georgii martyris, odberá Karol istým pánom majetky preto, že zámky svoje Holloukeu, Boglos a Ztrahura vydali Matúšovi {:tamže p. 504:}, nič nevadí. Vzťahuje sa to na minulosť.
145.) Partes regni superiores, quas nos terram Matthiae vocamus. Turčan IV. 21.
146.) Terra Mathws Fewlde genti nostrae nuncupata, Granioque et Vago fluminibus interjecta. Verantius k r. 1551. Mon. Hung. hist. Oszt. II. k. II. p. 257.
147.) Styborius totius Vagi Dominus hoc templum anno 1423 aedificavit. Nápis vo chráme Ujheľskom. Collectae geneal. illust. Hung. famil. Caroli Wagner, Budae. 1778, Decas I. p. 99. nota B.
148.) Azt sürgelték {:Turci r. 1530:}, hadd üthessenek az I. Ferdinand birtokára, nevezetesen a Mátyus főldére, vagy a Vág, Nyitra és Garan vizek mellyékeire. Budai Ésaiás Magy. hist. a Mohácsi veszedelemtől t. d. p. 20.
149.) Damnatae memoriae. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 526.
150.) Regni predo, multarum animarum funestum flagellum et ferale supplicium, infinitas in regno nostro commisit vastitates. Tamže p. 504.
151.) Fejér T. VII. vol. 3. p. 108.
152.) Nos Matheus palatinus. – Exhibuerunt nobis {:judex et hospites:} privilegium Mathei palatini, bonae memoriae. Fejér T. VI. vol. 2. p. 403. A zasa T. VIII. vol. 1. p. 238.
§. 65. Povaha Matúšova.
V tomto stojí na prvom mieste distichon. 153.) Z čoho možno zavierať, že Matúš bol pre svoj vek, a spôsobom veku svojho, dosť vzdelaný muž. Študoval bezpochyby, tehdajším obyčajom, v cudzozemsku, Itálii, alebo Francii. Tam si nadobudnul viac vzdelanosti klassickej, než sa to v zanedbaných vždy Uhrách stať mohlo. Politickú vzdelanosť mal príležitosť nadobudnúť si doma, byv synom veľmoža a prvého hodnostára. Brzo bol i sám povznesen ku najvyšším krajinským hodnosťam, vzdelal sa teda prakticky.
Či úmysly a snahy svoje priviedol do spojenia s minulosťou, či myslel kedy na vzkriesenie kniežatstva Povážskeho, budoval na jeho rumoch, to je ovšem pri tej okolnosti podobno pravde, že sa temer výlučne na Slovákov opieral, ale dokázať sa z uverejnených prameňov nedá.
Z ohľadu náboženských jeho zásad, bol to celý Žižka. On pripravil husítom ochotné prijatie pod Tatrami.
Hlásané ním politické i náboženské zásady tak sa vryly do duše jeho privržencom, že ešte r. 1324 chcel jedon z ních Karla z nástrahy zabiť. 154.)
____________________
153.) Cuncta trahit secum vertitque volubile tempus, nec patitur certa currere quemque via.
153.) Cuncta trahit secum vertitque volubile tempus, nec patitur certa currere quemque via.
154.) Veniens {:Paulus:} in occulto, quaesivit extingvere vitam nostram. Karol r. 1324. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 358.
§. 66. Pokorenie Šubičovcov.
Po uspokojeniu Uhier, obrátil Karol zrak svoj na juh. Dalmatské mestá upely o pomoc proti tyranstvu Šubičovcov, Mladena a Georgia, synov zomrelého r. 1312 bána Pavla. Bratia títo hľadali akúsi neodvislosť, počínali si u jaderského mora temer tak, ako Matúš pri Tatrách. So Srbmi viedli vojnu na svoju ruku, mestá dalmatské uvádzali vo svoju poddanosť, neohliadajúce sa pri tom na kráľa. Mladen, ktorý si po otcovi privlastnil banát prímorský a bosenský, staväl a odsadzoval ľubovolne biskupov a opátov, zaberal im statky, dovolil svojím Morľakom lúpiť chrámy. Jedon zo príbuzných jeho zabil skadarského biskupa, Paulína Draškoviča. Ode Trojírčanov žiadal r. 1315 biely papier {:charta bianca:}, aby mohol napísať naň čo chce. Keď mu to odopreli, obľahnul Trojír; musel sa vymeniť 10,000 funtov. 155.) Brat jeho Georg dovolil Omišanom morské lúpežníctvo. 156.) Takéto stížnosti, možno že vcele lživé, iste prehnané, viedli na ních siňóri vo Trojíru a Šibeniku; bo už zazerali do Benátok, kam vrtkaví ľudia i skutočne pošli. Karol zkypel pri tom hnevom na Šubičovcov, ktorí mu už počali naozaj byť obtížnymi, a neostýchal sa ukázať im zuby, keď sa už bez ních zaobísť mohol.
Popudený mnohými žalobami, zostúpil r. 1322 s mocou zbrojnou do Dalmácie osobne, bána Mladena jal vo Knine a odviedol do Uhier, 157.) bánom učinil Jána Baboniča.
Odjal Šubičovcom i Bosnu, a sveril ju povolanému z Dubrovníka Štefanovi Kotromaničovi. Tento potom vzal za manželku poľskú princeznu, Alžbetu, dceru Kazimíra, vévody kujavského, príbuznú Karlovu. Pokorilo sa to v tých stranách moci uhorskej všetko.
____________________
155.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 588.
155.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 588.
156.) Tamže p. 290.
157.) Rattkay píše, že uskočil z väzenia, a že ho potom dochovali do smrti Trojírčani. Memor. Reg. et Banor. Dalm. p. 73.
§. 67. Pomoc Fridrichovi rakúskemu.
Karol bol tak silný, že už i príbuzným svojím vo Viedni, ktorí mu korunu odjať chceli, mohol dobrým za zlé odplatiť.
Fridrich rakúsky bol r. 1314 vyvolen súčasne s Ludiekom bávorským jednou stránkou za nemeckého kráľa. Keď oba súperi hotovili sa k rozhodnej srážce, uviedol Fridrich Karlovi na pamäť, že mu pomohol Matúša Trenčianského olúpiť {:§. 57:}, a žiadal pomoc. Karol mu ju neodoprel, hoc sám mal doma na vojsko potrebu. Práve keď sa strojil r. 1322 proti Šubičovcom do Dalmácie, poslal i Fridrichovi na pomoc dvetisíc Uhrov a štiritisíc Kumánov.
Títo umeli výborne lúpiť, ženy a starcov do plenu jímať: ale v bitce u Mühldorfu, 28. sept. 1322, ukázali sami prví paty. 158.) Fridrich padnul, i so bratom Henrikom, do rukú Ludieka bávorského a kráľa českého Jána z Lucemburku.
A tu sa ukázal Karol pravým priateľom. Spojiv sa 20. febr. 1323 s Leopoldom, 159.) tak dlho nástojil, nutkal, hrozil, až vymohol vyslobodenie, napred Henrika, potom i Fridricha. 160.)
____________________
158.) A Ludovico et a Joanne, rege Bohemiae, in die s. Venceslai, bello invaditur, paucisque ex nostra parte, pluribus vero ex altera parte occisis, Ungaris primo terga vertentibus, rex Fridericus capitur. Chron. Claust. Neob. a. 1322. Petz I. 484.
158.) A Ludovico et a Joanne, rege Bohemiae, in die s. Venceslai, bello invaditur, paucisque ex nostra parte, pluribus vero ex altera parte occisis, Ungaris primo terga vertentibus, rex Fridericus capitur. Chron. Claust. Neob. a. 1322. Petz I. 484.
159.) Smluvu vidz Fejér T. VIII. vol. 7. p. 142.
160.) Sám Ján český vyznáva, že ho Chunig Karel s Rakúšanmi versunet und verrichtet hat, lieplich und gutlich. Tamže p. 148.
§. 68. Zmuty dalmatské.
A práve vtedy mal zas i doma robotu. Prichodilo mu znovu zakročiť v Dalmácii, kde všetko vrelo nezriadene.
Sotvá vytiahol odtuď nohu, už zasa činil nezdoby brat jatého Mladena, Georg Šubič, napadnul a porazil Splitčanov, a s ním sa spojili mnozí, i sám nový bán Babonič. Nadchádzal Chorvátov akýsi pocit nepohodelnosti, úkorného postavenia. Hnevali sa i na Uhrov, ktorí panovali nad nimi, i na talianske prímorské mestá, ktoré blaho ich zožieraly, odo všetkých bremien sa odmáhaly, s vernosťou vždy trhovaly, s národom nedržaly, Chorvátov sa ustavične cudzily. Báni im ani rozkázať nemohli, ani žiadnoho užitku z ních nemali. Všetci sa mrzeli na ich výsadách a škrtili sa pre ních vospolok. Karlovi vytýkali nevďačnosť, keď oni ho povýšili na trôn.
Tento ale mal už toho dosť. Nemienil novými darmi kupovať nepotrebnú mu už priazeň nespokojných chorvátskych pánov, než zakročil prísne. Poslal na ních r. 1323 uhorského bána Miklúša Gileta. Tento porazil Jána Baboniča, so svojími Uhrami a Kumánmi, a získal si poslušnosť. 161.) Zpurného Georgia Šubiča porazil 7. jun. 1324 gróf kninsky a cetinský, Vladislav Nelepič. A keď znovu počal búriť Babonič, bol pokoren bánom bosenským, Štefanom Kotromanovičom.
Pokoj však zato zaveden nebol, ba všetkých pánov chorvátskych zachvátil mätežný duch. Učinili smluvu medzi sebou, vyjednávali i s Benátčanmi proti Karlovi. 162.)
Čokoľvek počal Karol, moc jeho v Chorvátsku a Dalmácii bola vždy skrovná. Páni bojovali ustavične medzi sebou, ako čoby žiadnoho kráľa nad sebou neuznávali, menovite rodiny Šubičovcov a Nelipičovcov. Okolo týchto dvúch kupily sa ostatnie slabšie, a kráľ nemal moci uviesť pokoj a zákonný poriadok.
Pri borbe prišla na vrch rodina Nelipičovcov. Vladislav tak zmohutnel, že sa Karol obával, aby sa naposledok nevyhlásil za neodvislého panovníka Dalmácie. 163.) Aby to prekazil, siahnul Karol r. 1338 ku politickému úskoku. Učinil Georgia Šubiča znovu dalmatským bánom, aby sa s Nelipičom vzájomne potierali a váhu sebe držali.
____________________
161.) Madius c. 21 et 22. Schwandtner III. 649.
161.) Madius c. 21 et 22. Schwandtner III. 649.
162.) Omnes barones de Chroatia insimul colloquium fecerunt cum Venetis et civitatibus de Dalmatia, in quo multa ordinarunt contra regem et banum per regem missum. Tamže p. 651.
163.) Lucius de reg. Dalm. et Croa. l. IV. c. 14.
§. 69. Zbura sedmohradských Sásov.
I sedmohradskí Sási sa zbúrili r. 1324, podo grófom svojím Henningom, proti ukracujúcimu ich práva a nové bremená im nakladajúcimu vojvodovi Tomášovi. Museli byť posláni proti ním Kumáni. Týchto pomocou boli porazeni, gróf ich zabitý, statky jeho zhabané. A sice zabral ich krivditeľ, vojvoda Tomáš, sám pre sebä, a predal potom sirotám Henningovým za dvesto hrivien nazpät. Za grófa Sásov prohlásil sa sám vojvoda Tomáš. To zavieralo v sebe úplné vyrovnanie Sásov s ostatním obyvateľstvom a odjatie im všetkých nadprav. Tak ďaleko však Karol ísť nechcel, navrátil znepokojeným Sásom ich slobody. 164.)
____________________
164.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 648.
164.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 648.
§. 70. Rozdávanie majetkov.
Takéto však búrky neboly viac namerené proti panovaniu Karlovmu, nekládly pod otázku jeho právo. Sedel už beze protirečia na zobranom za stále sídlo Vyšehrade, vydržiaval tam turníre, rozdával majetky za malicherné službičky, 165.) zvlášte Taliaňom. 166.) Salernitanskému Filipovi Drugetovi daroval r. 1323 zámky Lublín a Plavču. Bol {:1323 – 1327:} palatínom a županom spišským i abaujským. Umrel bez potomkov. Brat jeho Ján I. zplodil Jána II., Miklúša a Villerma. Bol tiež palatínom a županom, za ním {:r. 1334:} syn Villerm, veliký boháč 167.) a násilník, ktorý hlinického richtára, keď sa pohneval na neho, dal obesiť. 168.) Prišedší s Karlom do zeme Talian Štefan 169.) bol vyšehradským kastellánom, a dostal r. 1326, za časté posolstvá, dedinu Nyrmal, v župe ostrihomskej. Chodil vraj deväťkrát za moro, totiž do Neápoľu.
____________________
165.) Michalovi, z rodu Hunt-Paznan, daroval r. 1319 dedinu Pousa v náhradu, že mu pri turníru vybil náhodou tri zuby. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 212. – Zlatníkovi Petrovi, Francúzovi, daroval r. 1331 dedinu Jemník na Spiši za vyrezanie novej pečiatky. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 529.
165.) Michalovi, z rodu Hunt-Paznan, daroval r. 1319 dedinu Pousa v náhradu, že mu pri turníru vybil náhodou tri zuby. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 212. – Zlatníkovi Petrovi, Francúzovi, daroval r. 1331 dedinu Jemník na Spiši za vyrezanie novej pečiatky. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 529.
166.) Z iných cudzozemcov dostal Čech Čenek majetky Demetra de genere Chaak. Tamže p. 579.
167.) O bohatstve jeho svedčí jeho závet z r. 1330. Tamže p. 510.
168.) Judicem de Gelnuchbanya, ex quandam ira et commotione, feci suspendi. Vlastné vyznanie v tomže závete.
169.) Qui nobiscum hoc regnum intrando. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 109. Item vol. 3. p. 534.
§. 71. Rodinná smluva s českým Jánom.
Od neviazaného života Karol upustil, od kedy pojal za manželku peknú Alžbetu Vladislavovnu, ktorá mu i deti rodila. O tieto, náhle prišli na svet, hneď počal trhovať a čachrovať, ženiť ich a vydávať, v čom zvláštnu mal obľubu.
Dňa 15. febr. 1327 oddal v Trnave svojho štiriročnieho syna Vladislava so dcerou Jána českého Annou. Ustanoveno pri tom, že deti z manželstva tohoto budú dediť uhorský trôn, hocby to len dievčatá boly. Tu vidíme, ako si Karolčo v Uhrách počínal, a prečo sa mu vlastenci tak dlho protivili. Bol to tak nešeterný samodržiteľ v Uhrách, ako Ján Lucemburský v Čechách. Krajnu považoval za svoju tak, ako hospodár roľu, a osoboval si právo, činiť s nou v živote i pri smrti, čo žive chce. Pápež mal odstraniť prekážku príbuzenstva. Lebo matka Karlova, Klementína Rudolfovna, bola vlastná sestra habsburgskej Guty, zo ktorej narodila sa kráľovná česká Alžbeta. Bolo hneď medzi kupcami národov určeno i veno. Ale zo všetkého potom nebolo nič, bo Vladislav r. 1329 umrel.
Pri rodinných týchto čachroch so kráľovstvami bola obnovená obhajná a výbojná smluva z 1325 roku, 170.) čoho potom Karol dobre použil k ochráneniu svojho tesťa, Vladislava Lokietka. Keď proti tomuto zasa mätežničili poľskí páni, a volali Jána českého do krajny, zdržal tohoto Karol svojími úľubami. Tak i r. 1328, keď chcel Ján vtrhnúť do Rakús, ku pomoci hašterivšiemu sa o dedictvo so bratmi, Fridrichom a Albrechtom, Ottonovi. Tomuto ináče nadržoval i sám Karol, a dopomohol ku spravedlivosti.
____________________
170.) Fejér T. VIII. vol. 3. p. 192. Chovaná v listárni viedenskej pôvodina smluvy je česká.
170.) Fejér T. VIII. vol. 3. p. 192. Chovaná v listárni viedenskej pôvodina smluvy je česká.
§. 72. Nápasť na vranských joannítov.
Od zahraničných diel musel obrátiť pozornosť svoju ku vecam domácim. Z Chorvátska mu prišol zasa r. 1327 do ušú lomoz. Chorváti dávno hľadeli krivým okom na joannítov vo Vrane, ktorá sa považovala len za prílepok Kápuy, a záležala, aspon z vätšej časti, z Talianov. Zklamaní v nádejach svojích pri Karlovi Chorváti zanevreli i na túto peleš cudzozemcov, chceli ju podvrátiť, 171.) oborili sa na ňu: ale vykonali len toľko, že potomne vždy viac a viac domorodcov bolo prijímano do rehole, až sa naposledok i na priorstvo dostal Chorvát. Iných to následkov nemalo. Karol len plecom mrdnul pri tomto novom výbuchu nevole proti Talianom, bez vytknutia istého zámeru, všeobecného odušovnenia a vytrvalosti, a hľadel ďalej vecí svojích.
____________________
171.) Tempore quo exercitus Croatorum venit in obsidium Auranae, eam recipiendi et eam domum nostram destruendi et devastandi. Píše r. 1328 frater Philippus de Gragna, sanctae domus hospitalis b. Joannis Jerosolymitani prioratus Hungariae et Capuae humilis prior. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 341.
171.) Tempore quo exercitus Croatorum venit in obsidium Auranae, eam recipiendi et eam domum nostram destruendi et devastandi. Píše r. 1328 frater Philippus de Gragna, sanctae domus hospitalis b. Joannis Jerosolymitani prioratus Hungariae et Capuae humilis prior. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 341.
§. 73. Zrušenie kráľovských donácij.
Veda, že dve veci činia panovníka mocným, priatelia za hranicami a hojné dôchodky doma, na toto obrátil svoju pozornosť. Prälátom, ktorí ho povýšili, už dávno držal vo vrecku ruku, a oni len podo plášťami zatínali päste. R. 1327 dal priniesť zákon, že z baní na súkromných majetkoch otvorených kráľovi naležia dve tretiny dôchodkov. 172.) Roku pak 1328 lapil sa do tej manipulácie, ktorá už toľko búrok bola v Uhrách zapríčinila, odberania rozdarovaných majetkov. 173.) Taliančík mal tú smelosť, vyhlásiť všetky donácie, nielen Venceslava a Ottona, než i Andreja III. za neplatné, jestli ich on znovu pečaťou svojou nepotvrdí. 174.)
Nelzä pochybovať, že pri lovu tomto zahrnul ohromné statky; a predca teraz o žiadnom odporu nečítame. Tí páni a präláti, ktorí tak smelo pre každú maličkosť odporovali kráľom z domu Arpádovho, viedli s nimi vojny, väznili, bili ich – tí teraz dali jednomu cudzozemcovi činiť so sebou všetko, povrhli mu i košeľu, keď driapal z ních kabát. Darmo! Präláti museli udržovať svoju stvoru, a páni boli vysileni a ustrašeni. Poddali sa, ako divý žrebec, keď sa presvedčil, že veru už jazdca zo svojho chrbta neztrasie.
Nemej však nespokojnosti, reptania medzi štirmi stenami, bolo po krajne dosť, ako ukazuje úžasná jedna, pokazenými pri dvore mravmi vyvolaná, udalosť.
____________________
172.) Kovachich Supplem. Comit.
172.) Kovachich Supplem. Comit.
173.) Cum nos universas terras castrorum nostrorum, ubique in regno nostro existentes, ab eisdem quomodolibet alienatas, generaliter a quibus cunque recaptivari praecepissemus et eisdem castris restitui. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 271.
174.) Tripartitum Verbőczii.
§. 74. Krivda a pomsta Sáhova.
R. 1330 prišol kralevič poľský Kazimír, syn Vladislava Lokietka a brat kráľovnin, na Vyšehrad pre návštevu, a tam zahorel ženáč nečistou láskou ku prídvornej panicte Kláre, dcere Feliciána Sáha, 175.) bývalého palatína Matúša Trenčianského, s nímž i statky arcibiskupa ostrihomského bol pustošil {:§. 51:}. Felicián tento alebo opustil stránku Matúšovu, po rosanovskej bitce, alebo sa poddal po jeho smrti. Na dvore Karlovom bol prijatý s česťou, ale pokrytskou. Neverili mu, ako preletčíkovi. Podržali ho pri dvore len, aby sa ho báť nemuseli. Čestili ho, aby bol pod zásterou cti dobre strežený väzeň. Takto sa najlepšie vysvetľuje vzteklá jeho prchlivosť, keď sa doznal, že kralevič Kazimír učinil dcere jeho Kláre zločinné násilie, a že mu pri tom bola na pomoci kráľovna sama, zaopatrivši mu príležitosť ku zpáchaniu zločinu. 176.)
Vrútil sa rychlo, ako blesk, 15. apr. 1330, pod obedom do jídelny, 177.) s úmyslom zrúbať celú kráľovskú rodinu. Ale len málo stihnul vykonať. Kráľa ranil na ramenu, jednoho zo princov na uchu, kráľovnej uťal na pravej ruce štiri prsty. 178.) Akési rany zadal i učiteľovi princov, Juliu Knäzevičovi, a synovi palatína Jána Drugeta, Miklúšovi. Prietrž vzteklému sekaniu učinil Ján Čeléň z Potoka, námestník stolníka kráľovského. On vrazil Sáhovi nôž medzi väzi, zbodal, 179.) zvalil ho, ostatnia čeliadka rozsekala na kusy, ktoré potom boly rozposlané k vyveseniu do rozličných miest, pre výstrahu, 180.) alebo vržené psom. 181.)
____________________
175.) Sáh bolo prvotne akési krestné meno, najpodobneji pravde Zachaeus. V závetu Kaby čítame r. 1173: „Tomas, filius Zah.“ V popisu majetkov kláštora tihaňského r. 1211: „Zah cum filiis.“ O rodine otázočného Sáha čítame r. 1220: „Paznan de genere Zah.“ Monum Hung. k. VI. p. 69. 109. 170. R. 1246: „Martinus a Erasmus de genere Zach.“ Fejér T. IV. vol. 1. p. 407 a 408. Kráľ píše: „Feliciani, filii Szaah, de genere Szaah.“ Fejér T. VIII. vol. 4. p. 58. Vo súdnom výroku: „Felicianus, filius Zah, de genere Zah, cujus parentis nominis vocabulum interpretatio in censive dolorem significare videtur. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 420. Zdá sa, že písateľ kočvardiny tej bol Slovák, a naráža na záhu. Preto čítame Sáh, nie Sáč, akoby sa ináče čítať malo.
175.) Sáh bolo prvotne akési krestné meno, najpodobneji pravde Zachaeus. V závetu Kaby čítame r. 1173: „Tomas, filius Zah.“ V popisu majetkov kláštora tihaňského r. 1211: „Zah cum filiis.“ O rodine otázočného Sáha čítame r. 1220: „Paznan de genere Zah.“ Monum Hung. k. VI. p. 69. 109. 170. R. 1246: „Martinus a Erasmus de genere Zach.“ Fejér T. IV. vol. 1. p. 407 a 408. Kráľ píše: „Feliciani, filii Szaah, de genere Szaah.“ Fejér T. VIII. vol. 4. p. 58. Vo súdnom výroku: „Felicianus, filius Zah, de genere Zah, cujus parentis nominis vocabulum interpretatio in censive dolorem significare videtur. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 420. Zdá sa, že písateľ kočvardiny tej bol Slovák, a naráža na záhu. Preto čítame Sáh, nie Sáč, akoby sa ináče čítať malo.
176.) Žeby ju bola kráľovna, ako Istvánfi píše, zo chrámu doposlala strežúcimu bujdošovi, pod zámienkou priniesť jej ruženec, to zdá sa byť len k vôli kontrastu vymysleno.
177.) Simul in aula nostra prandentium. Karol 1336. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 158. Teda nestojí, čo akýsi bezmenný spisovateľ vypravuje, že obed bol v táboru. Bájka je i to, čo ďalej píše, že sa Sáh napred u kráľovského spovedelníka vyspovedal, a obdržal predkom rozhrešenie odo zločinu, ktorý zpáchať obmýšľal. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 428.
178.) Rex manu dextra grave vulnus suscepit; domina nostra regina perpetue privationis manus dextre maculam deflet et deplorat. Snemovní dekrét. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 421. – Manum dextram reginae amputare, nostram similiter dexteram, graviter vulnerare, alterius filiorum nostrorum hocularis anteriorem acuciem abcidere. Karol r. 1336. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 158.
179.) Bicello pluries transfixum. Karol 1336. Tamže.
180.) Turčan II. 96.
181.) Una cum filio suo per canes devoratus extitit. Snemovní dekrét. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 421.
§. 75. Odpravenie rodiny Sáhovej.
Za tým nasledovalo odpravenie nešťastnej rodiny nešťastného otca. Najvätšia vzteklosť sa obrátila proti nevinnej Kláre. Trepocúca táto obeť svojej krásy utiahla sa, keď ju kráľovská hyena, po zaviazaniu rany, 182.) žurive volala, za chrbát prídvorných paničiek, vrešťala zúfale, lapala sa ich šiat: ale kráľovna ju vlastňou ľavicou vytiahla a oddala šarhom. Napred jej uťali po štiri prsty na obidvúch rukách, potom urezali pery {:rty:}, ktorými vraj oklebetala nevinného kraleviča, a uši. Tak ju posadili a priviazali polomrtvú na koňa, a vodili po meste. Šarha ju nutil šľahami kričať: „Takáto je odplata zrady proti kráľovi!“ Po takomto mučeniu sňal jej kat naposledok hlavu. Ale musela sa ešte prve dívať na muky jediného brata , útleho ešte detinsky nevinného mladíka. Tento uskočil, po skutku otcovom, s jedným sluhom, do hôr. Boli ale lapeni, oba za koňským chvostom živí po meste vláčeni, a keď vypustili dušu, psom predvrženi. Na to ešte musela sa dívať okyptená, úžasne ztrýznená Klára, prve než jej zadal kat posledniu ranu. Strašia jej sestra vydaná za Kopajom v Ľaviciach, v župe tekovskej, bola tiež schvátená a zťatá, manžel jej umorený v žaláru hladom.
____________________
182.) Vtedy bývali liekármi kráľovskými biskupi, zvlášte Taliani; alebo radšej, kráľovia dávali svojím liekárom v odmenu biskupstvá. Karol mal za liekára Jakuba Lombardského, biskupa čanadského.
182.) Vtedy bývali liekármi kráľovskými biskupi, zvlášte Taliani; alebo radšej, kráľovia dávali svojím liekárom v odmenu biskupstvá. Karol mal za liekára Jakuba Lombardského, biskupa čanadského.
§. 76. Divé snemovné uzavrenie proti Sáhovcom.
Myslíš pak, čítateľu, že týmto sa zasytila pomstyžiadosť franko-italskej a poľskej hyeny? Nie! Keď už nevinné obete, bez výslechu a súdu, medzi vyhľadanými mukami, vykrvácaly, bol ešte svolaný na Vyšehrad mimoriadny snem, vlastne krajinský súd, 183.) a tento postavil psovskou svojou výslužnosťou, krvavému dielu korunu, objavil v jej hnusnej nahote pokazenosť hlboko kleslého národa. Shromaždení baróni a zástupcovia zemianstva nielen sa netázali, kto, ktorak, a prečo odsúdil syna, dcery, zaťa Sáhových? než žurili chladnokrevne, kanibalsky, na ďaľších jeho pokrevných a príbuzných, na vnukov, vnučky, všetkých s ním sväzkom švagorstva spojených, odsúdivše všetkých bez výnimky, až do tretieho pokolenia, na smrť a ku ztrate majetkov. Synovia a dcery jeho sestier a dcier boli jedným razom prikryti plachtou smrti. Ostatní všetci z rodu Sáhovho, ktorých pokrevnosť prevyšovala tretí stupeň, boli odsúdeni ku večnému otroctvu, podľa vôle kráľovej, ktorému pripadnú ich statky. V každej župe má sa vydržiavať shromaždenie k vyhľadaniu pokrevných a príbuzných Sáhových. Spoločníci jeho {:kráľovskí zločinci hovorili o sprisahaniu:} majú sa vydať a ztrestať. Kto udá daktorého z ních, toho meno sa zamlčí, 184.) ako pri úžasných vierosúdoch. Mali potom lotri bezpečnú hru. Mohli toho dľa ľubosti použiť oproti každému, na kom sa chceli pomstiť.
Sáhovi sa pripisuje i akési kacierstvo, 185.) ktoré vtedy tak všade v povetriu viselo, ako teraz panslavismus. Povedá sa, že mu bola odjatá akási hodnosť, a že bol z počtu stúpencov Matúša Trenčianského. Slovom, potvrdzuje listina všetko, čo píšu o hroznom skutku Turčan, Muglen, Ištvánfi, Dlugoš.
Podpisujú divý súd: palatín Ján Druget, vojvoda sedmohradský Tomáš, bán mačvanský Ján, tovarník Demeter, zemskí súdcovia Pavel Bebek a Desev, župan spišský Vilhelm Druget, tovarník kráľovnej Ján Bobonič, súhrnom 23 baróni a župani. 186.)
A nezostalo to na papieru. Ešte r. 1336 odsúdil nesmieritelný Karol ku smrti a ztrate statkov, pre príbuznosť so Sáhom, synov Čigových, Folkušových, a iných. Dlugoš píše, že mnozí z rozsiahlej príbuznosti Sáhovej spasili sa do Poľska. 187.)
Pápež Ján XXII. vyslovil Karlovi až rok po zločinu svojo blahoželanie a radosť nad vyviaznutiem z nebezpečenstva. 188.)
____________________
183.) Pannonici regni universe Nobilitatis communitas, Baronum et Procerum ac Primatum idemptitatis conformitas de detestabili et inaudibili crimine lese majestatis in sententiam proferendam eternum que duraturam congregatio. Dekrét r. 1330. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 419. Potvorný sloh potvorného súdu.
183.) Pannonici regni universe Nobilitatis communitas, Baronum et Procerum ac Primatum idemptitatis conformitas de detestabili et inaudibili crimine lese majestatis in sententiam proferendam eternum que duraturam congregatio. Dekrét r. 1330. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 419. Potvorný sloh potvorného súdu.
184.) Relatoribus premissorum nefariorum sub taciturnitatis velamine conservatis. Tamže.
185.) Heretice pravitatis enormitate imbutus. Tamže.
186.) Datum in Visegrad 22 die festi b. Georgii martyris 1330.
187.) Dlugoš L. IX. col. 1204.
188.) Exolvit in humilitate spiritus vitulum labiorum. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 538. Prepodivný nesmyselný výraz! Srov. dokl. 203.
§. 77. Odmena Čeléňova.
Ubijca Sáhov, Ján Čeléň, dostal štedrú odmenu. Hneď r. 1330 vyníma ho Karol z podo všetkých obecných súdov, a podrobuje len samému sebe tak, aby ho nikto inde právom hľadať nemohol, ako pred kráľom. 189.) R. 1335 darúva mu majetky príbuzných Sáhových, Feliciána Čigy, Petra Chemeny {:Keméň?:}, Pavla, Keszy, Petra Berendoviča, Štefana a Dominika. 190.) R. 1336 darúva mu dedinu Harkian, odjatú Čudovi. 191.)
I dvorský súdca Pavel Bebek dostal r. 1340 časť majetkov rodiny Sáhovskej.
____________________
189.) Tamže p. 417.
189.) Tamže p. 417.
190.) Fejér T. VIII. vol. 4. p. 55.
191.) Tamže p. 490.
§. 78. Nový útok na život Karlov.
Karol myslel, že sa velikými odmenami z jednej, nekonečne ukrutnými trestami zo druhej strany, na vždy ubezpečí pred podobnými pochabými útokmi na život svoj i svojích. Ale horkýže! Už r. 1339 napadol a ranil ho zas mečom akýsi doverný jeho človek Vladislav. I tohoto rod vyplenil až do tretieho pokolenia, statky pak jeho oddal Poliakovi Marčokovi. 192.) Pri úmysloch a cestách svojích nedal sa hatiť žiadnymi úkladmi treštencov.
____________________
192.) Tamže p. 389.
192.) Tamže p. 389.
§. 79. Nešťastná výprava proti Rumunom.
Náhle mu zacelela po prvom attentáte ruka, hneď podniknul vojenskú výpravu do Valáchie, ktorú abysme pochopili, musíme sa trochu ohliadnuť nazpät.
Rumuni držali sa poriad terajšej Románie, bývalej Valáchie a Multan, snášajúce trpelive všetky nátisky divokých hord, napred Pečencov, potom Kumánov, posléze Tatarov. Časť však z ních pošla za Dunaj do Bulharska, iná do Sedmohradska a východních Uhier, k osídleným tam od nepamäti bratom.
Osedlí vo Valáchii Rumuni museli sa pokoriť hneď Tatarom, hneď Uhrom. Títo provodili nad nimi akúsi moc z banátu severinského. Mali však svojích národních vojvodov. R. 1285 vyvolili si za takého Bánovca z rodu Bessarab.
I sedmohradskí Rumuni mali svojho bána. Pre nátisky náboženské previedol časť z ních o. r. 1290 bán Radul Negrovod tiež do Valáchie, a osadil ich na Ardišu. Oba kmeny, z tejto i onej strany Aluty, spojili sa v jedon od Uhorska odvislý štát, ktorí Rumuni zvali „care Rumuňeske,“ Gräci „Ungro-Valachia,“ Maďari „Havasalföld.“ Radul bol vyvolen za náčelníka obidvúch plemien. Po smrti jeho prešla moc na Michala z rodu Bessarab.
Proti tomuto smerovala terajšia ošemetná výprava. Bola zaiste predsevzatá púze z lakomosti vojvody sedmohradského Tomáša a Dieneša Séča. Michal zplácal daň riadne, a nezavdal žiadnej príčiny ku vojanskému zakročeniu. 193.)
Bolo to 10. sept. 1330, keď Karol vtrhnul do Valáchie. Michal mu vystrojil v ústrety posolstvo, sľuboval nielen platiť i ďalej daň, než i za útraty vojenské 7,000 hrivien. Ale Karol mu odkázal hrdo, že pasie ovce cudzie, ktoré on za brady vytiahne, a šol ďalej, až nastal vo vojsku hlad. Chcel sa vrátiť, no pozde. Rumuni obkľúčili ho v jednej úžine tak, že bol ako v saku. Ani im napred, ani im nazpät, pre záseky, ani na boky, pre strmé skalnaté úboče. Nebolaby vyviazla žiadna duša, keby sa Rumuni neboli zlakomili na korisť. Kráľ sám len tak sa spasil, že zamenil rúcho so Dienešom, ktorý potom bol zabitý. Bránili ho zvlášte: Donč, župan zvolenský a spišský, so synom Vladislavom, a Martin syn Berendov. 194.)
____________________
193.) Karol ho nazýva: Bezarab, filius Thocomery, scismaticus, infidelis Olacus noster. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 625.
193.) Karol ho nazýva: Bezarab, filius Thocomery, scismaticus, infidelis Olacus noster. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 625.
194.) Turčan II. 97. Sám Karol: In terra Transalpina non modice captivationes, tormentationes, excidia et rerum pericula hungarice nationis extiterunt. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 625.
§. 80. Kupectvo so lživými listinami.
V trmevrme tej ztratila sa i kráľovská pečať. Fessler sa domýšľa, že to bol nečin tovaryšov Šellindorfových. Sliezsky tento Nemec zriadil sebe k hotoveniu lživých listín celý rozsiahly závod. Spoločníkov mal v celom Nemecku, Česku, Sliezsku, na Morave, v Uhrách, Poľsku. Všetci pracovali, ako vo fabrice, do hromady. Jedni spisovali listiny, druhí odpisovali, tretí pečatili, štvrtí predávali. Naposledok ho prezradil r. 1364 slepý sluha. Za tovar z tejto fabriky považuje Fessler i tie lživé listiny, ktoré v Uhrách predával leleský präpošt Blažej a vo Záhrebe frater Anton.
§. 81. Pomocné vojsko uhorské v Poľsku.
Bojovali pak Uhri r. 1330 vo dve strany. Keď Karol šol osobne proti Rumunom, poslal 10,000 vojska na pomoc tesťovi svojemu Vladislavovi Lokietkovi oproti nemeckým ritierom. Títo sa len hanebným úskokom ubránili. Uzavreli prímerie so sľubom, že pristanú na všetko, čo obsúdia český Ján a uhorský Karol: ale keď nebezpečenstvo minulo, na sľub svoj sa neviazali. Lokietek prišol takou lživosťou o úspech získaný pomocou uhorskou.
A to nebola pomoc prvá, ktorú Karol tesťovi svojemu udelil. Už r. 1325 poslal za Tatry vojsko, pod náčelníctvom Rikolfovým. 195.)
Terajšia pomoc súvisí bezpochyby so žiaľkou prítomnosťou Kazimíra na Vyšehrade. Prišol prosiť vojsko proti tým nezbedným, vierolomným ritierom, ktorých sebe sami Poliaci do krajny privolali a nebezpečnými právami neopaterne nadali. Spor medzi nimi a kráľom mal riešiť Karol s Jánom.
____________________
195.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 627.
195.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 627.
§. 82. Vojna s českým Jánom.
Miesto však spoločného súdcovstvovania zaplietli sa títo súsedi a dobrí priatelia medzi sebou do vojny, poneváč Karol všade musel mať svoju varešku.
Vo prvej polovici r. 1331 mal doma robotu. Tatari vtrhli do Marmarošu. To priviedlo do pohybu celú krajnu. Karol spechal s vojskom oproti ním. Ale nájezdníci, nabravše sa korisťou, utiekli. 196.)
Zbavený tejto východnej pliagy, zamiešal sa do zamotanín západních. Pristúpil i on ku koalícii oproti Jánovi, a uzavrel menovite smluvu s Ottonom a Albrechtom rakúskym proti nemu. 197.) V jeseni r. 1331 pustošilo 50,000 Uhrov Moravu, a vo febr. 1332 velel Karol vsadnúť celému zemianstvu. Veliká sila Uhrov vtrhla v juliu do Čiech, a už v auguste bol Ján prinutený smeriť sa s Rakúskom a Poľskom.
____________________
196.) Nonis aug. 1331 píše Ján XXII. Karlovi, že vyrozumel z jeho listu de triumpho glorioso contra Tartaros. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 537.
196.) Nonis aug. 1331 píše Ján XXII. Karlovi, že vyrozumel z jeho listu de triumpho glorioso contra Tartaros. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 537.
197.) Tamže p. 515 a 518.
§. 83. Príbuzenstvo Karlovo v Neápoľu.
Karol nedbal, že tá vec prišla ku koncu, bo mal pred sebou výpravu do Neápoľu, chtejä tam zaopatriť syna svojho Andreja, vženiť ho do príbuzenstva. Poneváč s týmto príbuzenstvom mnoho budeme mať pozatým činenia, podáme stručný prehľad dejín panovavšej v Neápoľu rodiny anžuánskej.
Kráľ francúzsky Ludiek VIII. zanechal dvúch synov, z níchž Ludiek bol prejemníkom otcovým, Karol pak, prímeniem Anžuánsky {:de Anjou, Andegaviensis:}, obrdžal r. 1265, priazňou Klemensa IV., obe Sicílie, za ročních 8,000 uncij zlata. Neápoľ musel byť napred silou odjatý Manfredovi, pankhartovi císara Fridricha II. Oproti tomu boli r. 1282 Francúzi vyhnaní zo Sicílie, tak rečeným nešporom sicilským. Vtedy Siciliu opanovala rodina Aragonská, Anžuánci zostali obmedzeni na Neápoľ. Pápež však Miklúš IV. ovenčal syna Karla I., Karla II. čili Chromého, i za kráľa Sicilie.
Tento Karol II. vzal si za manželku dceru Štefana V. uhorského, Mariu. Z tohoto manželstva narodili sa: Karol Martell, kráľ neápoľský Robert, vévoda tarentský Filip, vévoda dračský Ján. Princ salernitanský Tristan, sv. Ludiek biskup, a tri dcery Karla Chromého nemajú účasti v histórii uhorskej; preto ich vcele púšťame z očú. Karol Martell mal za manželku dceru císara Rudolfa habsburgského, Klementínu. Zplodil s ňou nášho Karla Roberta. 198.)
Maria uhorská osobovala si právo ku trônu uhorskému hneď po smrti Vladislava IV., a preniesla ho na syna Karla Martella, keď pak tento r. 1295 umrel, na vnuka Karla Roberta. Tento, po obsiahnutiu priazňou pápežovou uhorského trônu, ztratil nepriazňou tohože r. 1309 neápoľský {:§. 43:}. Predchytil mu ho strýc Robert, panovník horlive zaujatý za jednotu Itálie, priateľ a podporovateľ Petrarky.
____________________
198.) Rodoslovný obrazec Anžuáncov.
198.) Rodoslovný obrazec Anžuáncov.
§. 84. Zámery Karlove v Neápoľu.
Teraz si to chcel nahnať vženeniem synov do krvi, a našol vhodnú ku tomu príležitosť. Strýc jeho, kráľ Robert, zanechal len dve nezletilé dcery, Joannu a Mariu. Tieto náš Karol určil synom svojím, mladšú Mariu staršiemu synu Ludiekovi, aby s ním dosadla na trôn uhorský; staršú Joannu mladšiemu Andrejovi, aby on vzstúpil s ňou na trôn sicilský.
Oba spojiť vo svojej rodine, to bola vrelá jeho túžba, pre ktorú povoľoval Jánovi XXII. čo len chcel, aby zámerom jeho nestal na odpor. Nielen že mu popustil polovicu z uprázdnených cirkevních dôchodkov, dal mu brať i prvoročnie prijmy novoobsadených. Ba r. 1332 povolil pápežovi desiatu časť všetkých cirkevních dôchodkov vôbec, vymíniv sebe z toho tajným článkom tretinu. Také dôkazy práva neminuly sa nikdy účinkom pri takom apoštolskom mužovi, aký bol Ján. Privolil ku všetkému, a Karol nemeškal.
§. 85. Cesta Karlova do Neápoľu.
Nastúpil cestu do Neápoľu v juliu 1333 morom, vzav so sebou šesťročnieho syna Andreja, arcibiskupa ostrihomského Telegdiho, 199.) biskupa čanadského a liekára svojho Jakuba, a župana zvolenského Donča.
Strýc Robert prijal ho so všetkou možnou počestnosťou v Nole, a potom čestil v Neápoľu: ale pri vecach, pre ktoré prišol Karol, ukázal sa dosť tvrdým a svojehlavým. Na manželstvo sice pristal. Deti Andrej a Joanna boli zasľúbené 26. sept. 1333, s pápežskou dišpensáciou. Ale na to vonkoncom pristať nechcel, aby Andrej bol hneď i ovenčaný. Odoprel tiež Karlovi vojsko ku pokoreniu Dalmácie, aby sa na staré svoje dni nezaplietol do vojny s Benátčanmi.
Tak teda Karol odošol z Neápoľa ešte v oktobru; zanechav Andreja tam, s daktorými uhorskými pánmi, a majstrom Tomášom, ako učiteľom. 200.)
Na Vyšehrad však pribyl až v marcu r. 1334. Za ten čas zdržoval sa v Dalmácii a Chorvátsku, kde neprestajne všetko vrelo.
____________________
199.) Telegdi Čanád. Tak ho nazýva Bartay v Magy. Primasai. Bol preveden z Jágru. Sedel v Ostrihome 1330 – 1350.
199.) Telegdi Čanád. Tak ho nazýva Bartay v Magy. Primasai. Bol preveden z Jágru. Sedel v Ostrihome 1330 – 1350.
200.) Cum nos Andream, primogenitum nostrum, Neapolim personaliter ducere anno 1333 disposuissemus, eundem magistrum Thomam pro magistro et informatore morum ejusdem filii nostri contituimus. Karol r. 1335. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 58. Item T. IX. vol. 2. p. 308.
§. 86. Čachry Karlove s Poliakmi.
S návratom zapodieval sa so záležitosťmi poľskými. Tesť jeho, Vladislav Lokietek, umrel 27. febr. 1333, a Karol pomohol na trôn poľský, ešte pred odchodom do Neápoľu, synovi jeho a švagrovi svojemu Kazimírovi, ktorý mu predo tremi rokmi takej ostudy bol nadelal na Vyšehrade. 201.) Vystrojiv do Krakova poslov, dal obrábäť pánov poľských, i previedol vyvolenie Kazimírovo. 202.) Mal tento milovník židov vždy zvláštnu náklonnosť proti Karlovi; a tento špekulant so kráľovstvami pojal už vtedy myšlienku, získať skrze neho domu svojemu i poľskú korunu.
Náhle sa navrátil z Neápoľu, už ho požiadal Kazimír o sprostredkovanie pokoja vo zdedenej po otcovi vojne s dopilými ritiermi nemeckými. A tomuto sa podarilo, zaviesť 30. apr. 1334 dočasné narovnanie.
Nasledujúciho roku poskytnul švagrovi i vojenskú pomoc proti osadivším sa v Poľsku Tatarom, ktorých Kazimír i rozhodne porazil. 203.)
____________________
201.) Spomína sa v uvedenej listine ešte jedon brat Alžbetin, Heniko, ktorý bol i v Neápoľu s Karlom. Magistrum Thomam, cum Henicone duce, germano dominae reginae, consortis nostrae charissimae, cum regio thesauro nostro ipsum regnum nostrum Ungariae redire praemisimus. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 59.
201.) Spomína sa v uvedenej listine ešte jedon brat Alžbetin, Heniko, ktorý bol i v Neápoľu s Karlom. Magistrum Thomam, cum Henicone duce, germano dominae reginae, consortis nostrae charissimae, cum regio thesauro nostro ipsum regnum nostrum Ungariae redire praemisimus. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 59.
202.) Cromer rer. Polo. L. XI. – Dlugoš L. IX. col. 107.
203.) To sú tí fidei christianae hostes, pre ktorých Benedikt XII. vyplacuje Karlovi r. 1335 telä rtov v poníženosti ducha. Sibi labiorum vitulum in humilitate spiritus exsolventes. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 96. Srov. dokl. 188.
§. 87. Spor o Korutany, Tyrolsko a Bávory.
Tohože 1335 roku umreli vévodovia i korutánsko-tyrolský i vratislavský, a v obidvúch vévodstvách mali nasledovať synovia Jána českého. Ale na Korutany a Tyrolsko položili ruku vévodovia rakúski, s odobreniem císara Ludieka, Vratislavsko osoboval sebe poľský Kazimír. Túlavý Ján Lucemburský, ktorý do Čiech chodieval len peniaze brať ku svojím zahraničným zábavám, pribehnul rychle z Parížu. Vida nemožnosť zaujať obe dedictvá zbrojou, rozhodnul sa, domáhať sa silou len Korután a Tyrolska. Strany Vratislavska nastúpil cestu priateľského vyjednávania. Usniesol sa s Kazimírom na tom, že vzdajú oba rozhodnutie na Karla. To isté učinili i nemeckí ritieri vo sporu svojom s Kazimírom.
§. 88. Sjezd vyšehradský.
Následkom toho sošli sa 11. nov. 1335 na Vyšehrad 204.) ku Karlovi, kráľ poľský Kazimír, kráľ český Ján, so synom Karlom, a plnomocníci nemeckých ritierov. Tu rokováno a rozhodováno, pri skvosných hostinách, o najvážnejších záležitosťach východnej Európy, pri čom vládla výlučne politika rodinná. Národy a ich záujmy ani do povahy neprišli. Považovali sa za majetok panujúcich rodín, za statok, o ktorý sa panovníci delili.
Dľa uzavreného 19. nov. 1335 traktátu, vzdal sa Ján všetkých práv ku korune poľskej za 20,000 hrivien striebra, bo potreboval peniaze ku turnaju; Kazimír pak postúpil mu celé Sliezsko, jehož ponemčilí kňazi Piastovci bez toho už rozhodne ťahotili ku Nemcom. To sa malo zapečatiť manželstvom, zasa detí. Päťroční vnuk Jánov, syn jeho dcery Margarety a Henrika bávorského, mal pojať za manželku dceru Kazimírovu Alžbetu. Karol Robert sľúbil Jánovi a synom jeho všetku pomoc k obsiahnutiu Korután a Tyrolska. Trhovali tu spolu o národy a krajny, jedon Francúz, jedon Nemec, jedon Slovan, a oklamaný bol, ako obyčajne, tento. Ján obsiahnul Sliezsko, čo práve žiadal; Karol Robert ubezpečil sa pred nepohodelným miešaniem sa Jána, keď bude obrábäť premilého svojeho švagra, dobráka Kazimíra, aby vyhodil z dedictva, pre jeho sokoľatá, svoje deti i pokrevných. Na teraz ešte podržal Karol Robert tak háklivú vec za zubami, len uzavrel s Kazimírom, hlaskaným holúbkom, smluvu vzájomnej ochrany a pomoci, menovite i proti odbojným poddaným. Odsúdený v jednej, mal byť za takého držaný i vo druhej krajne. Skryto pred Kazimírom, vzal dvorjanov jeho do svojej služby, platiac im ročne značné summy, rozumie sa, že z púhej lásky ku Sarmatom.
Strany sporu s ritiermi uzavreli vyvolení prostredníci, Karol Robert a Ján, aby Kazimír podržal Kujavy a Dobržin, ritieri pak nadobudnuté tam majetky. Potom pririekli ritierom zem Chlmskú a Pomorany, ktoré im daroval Kazimír „na večnú almužnu za spasenie svojej a predchodcov svojích duše,“ a na večnú pamiatku krátkozrakosti panovníkov poľských. Biednici títo nechápali ani dôležitosť mora pre národ, rozdaruvali najpeknejšie provincie prenájomníkom kráľovstva nebeského, a potom museli o ne bojovať s nevďačnými lakomcami, až sa stali poddanými svojích poddaných.
Porady a hostiny trvaly za tri týždne. Vyšlo každodenne 4,000 chlebov a 180 sudov vína. Kazimírovi preukázal Karol Robert i tú vďačnosť, že vyplatil za neho Jánovi 500 hrivien zlata v hotovosti. Jána obdaroval mnohými drahotinami, k. p. 50 striebornými nádobami. Tento pojal Kazimíra pri odchodu so sebou, a hostil ho ešte potom dakoľko dní vo Praze. 205.) Od tých mnohých hostín panovníkov zabolelo potom národy brucho.
____________________
204.) Anno 1335 in alto castro Vischegrad in Hungaria simul in unum convenimus.
204.) Anno 1335 in alto castro Vischegrad in Hungaria simul in unum convenimus.
205.) V. listiny Fejér T. VIII. vol. 4. p. 70-76. – Turčan II. 107. – Dlugoš Hist. Polo. L. IX. – Dubravius XXI. 175. – Pray Annal. II. 36.
§. 89. Vojna rakúska.
Akmile sa doznal císar Ludiek VII. Bávorčík o usneseniu vyšehradskom, hneď vyvolal to strašidlo, ktoré Uhrov od počiatku desilo. Vyhlásil Uhry za náležitosť svatej rimskej ríše a daroval ich vévodom rakúskym, Albrechtovi a Ottonovi. Títo pak dávni priatelia a príbuzní Karlovi prijali dar a vystreli ruky po Uhrách. Aby Karol nemohol prísť lapiť nevďačníkov za kšticu, vynasnažovali sa zaneprázdniť ho doma. Popudzovali pánov kiseckých, synov bána Štefana, a iných, aby vyhnali toho Taliana. Ale nešlo to už teraz, k odboju sa nikto neodhodlal, k vôli pečlivým o slobodu pánov uhorských rakúskym vévodom.
Karol oproti tomu pustošil r. 1336 s Čechmi, severnie Rakúsy po Dunaj, keď kralevič český Karol zaujal Tyrol. Válka sa zkončila pokojom, uzavreným 9. okt. 1336, pod tou výminkou, aby Češi podržali Tyrol, Rakúšani Korutany.
Karol Robert učinil zosobna koniec roztržkám 206.) svojím s vévodami rakúskymi uzavreným 9. sept. 1337 vo Prešporku pokojom. Plenníkov a zaujaté pevnosti vydali si vzájomne so sľubom, neprijímať odbojcov druhej strany. 207.)
____________________
206.) Quamdam brigosam discordiam. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 236.
206.) Quamdam brigosam discordiam. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 236.
207.) Kronika Solnohr. u Petza.
§. 90. Smluva dvúch Karlov.
Karlovi Robertovi neprestávala vŕtať mozgy tá koruna poľská. O Kazimírovi bol istý, že pre jeho deti odstrčí svoje; do takej sa vedel postaviť pred ním vážnosti. Bál sa ale prekážky zo strany českej. Preto sa pustil do objímania kraleviča českého a krajištníka moravského Karla Joanoviča. Uzavrel s ním r. 1338 smluvu, 208.) aby mu bol na pomoci pri obsiahnutiu koruny poľskej; on zasa že bude brániť práva Lucemburských v Poľsku, a zdrží Kazimíra od každého útoku na zeme české. Nebolo takého ochotníka do čachier, ako Karol. Koho zočil, každého hneď oslovil: Kupčime! Národy mu boly tovarom.
Potvrdil i tieto nové čachry manželstvom večný ženiteľ a vydavateľ detí. Pre Ludieka bola ustanovená r. 1333 neapolitánska Maria. Teraz odstúpil od toho, zpýtal mu štiriročniu dcerečku Karla Joanoviča, Margaretu Joannu, ktorá potom bola skutočne prvou manželkou Ludiekovou. A nie div. Smluva o tom bola i prísahou na Vyšehrade potvrdená. Karol Robert už raz mal radosť v ženeniu a vydávaniu detí.
____________________
208.) Dominica invocavit. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 295.
208.) Dominica invocavit. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 295.
§. 91. Nemanželský syn Karlov v biskupoch.
Div, že doviedol odolať passii tejto pri nemanželskom svojom synovi Kolomanovi. 209.) Tohoto vstrčil do reverendy, dal r. 1335 dišpenzovať vo veku, roku pak 1338 vyvoliť, dvadcaťročnieho mladíka, pre veliké vraj jeho zásluhy, za biskupa rábskeho. Musel byť hodný popelvárek, že potom nepostúpil výše.
____________________
209.) Benedikt XII. ho bez okolkov nazýva: Natus Caroli Hungariae regis. Tamže p. 99. Srov. §. 58.
209.) Benedikt XII. ho bez okolkov nazýva: Natus Caroli Hungariae regis. Tamže p. 99. Srov. §. 58.
§. 92. Stížnosti biskupov proti Karlovi.
Iní biskupi mu nebars boli povďačni zato, že syna svojho vopchal medzi ních. Práve vtedy, r. 1338, keď mu vzložili tiaru na hlavu, poslali tajne Benediktovi XII., s biskupom pečuhským Vladislavom, rekurs oproti Karlovi, 210.) kde vykladajú stížnosti svoje.
Náhle zomre dakto z biskupov, píšu, hneď ľudia kráľovskí zaujmú, nielen biskupské, než i dedičné jeho statky, a nenechajú ani toľko, aby počestne pohroben byť mohol. Príbuzní sa rozutekajú, aby škripcom neboli nuteni ku vydaniu všetkého, čo majú. Majetky cirkevnie držia ľudia svetskí. Novovyvolený musí platiť summy ohromné, pri čom sa majetky cirkevné dávajú do zálohu. Biskupstvá sa rozdávajú ešte pri živobytiu biskupov, s odstraneniem slobodnej voľby. Už 23 roky menuje kráľ, koho ráči. Staväjú sa za biskupov neschopní svatokupci. Patronát rozdáva kráľ ľubovolne ľuďom, ktorí niesú ochrancovia, než lúpitelia cirkví. Präláti, svetskí i kláštorní, volajú sa pod zástavy, ku čomu len vtedy sú povinni, keď do krajny vtrhnú pohani, alebo šismatici. Präláti sa nutia k novoročním darom, poddaným ich nakladajú sa bremená. Klerici musejú stáť predo svetskými súdy. Svetským je dosť tridcaťročnie premlčanie pri pravotách o majetky: duchovním osobám ani storočnie nestačí. Osoby duchovnie bývajú odsúdené ku súboju, ktorý prijať podľa cirkevních zákonov nemôžu. Präláti tak málo majú pri dvore platnosti, že slovo ich nič nestojí.
Ku týmto cirkevním prichádzajú ešte krajinské stížnosti. Snemy sú vraj zakázané. To len toľko chce povedať, že Karol ľúbi panovať sám, spolupanovníkov nerád má, protirečia netrpí. Pánom sa odbírajú majetky bezo práva a súdu. Na vierolomného kráľa hnevajú sa všetci tak, že sú náklonní ku povstaniu, a viera je v nebezpečenstve. Prosiace však pápeža o spomoženie, žiadajú, aby ich neprezradil, bo sa boja pomsty. Preto sa ani nepodpisujú, ako zvykli činiť ľudia chabí, ktoríby veľmi rádi naniesli protivníkovi ranu, ale tak, aby nevedel, odkuď padla.
Okrem týchto všeobecných stížností predniesol ešte Vladislav menovite, že Karol zaujal r. 1336 statky zomrelého biskupa bosenského, a druhého kapituľou vyvoleného uznať nechcel; roku pak 1337 že položil ruku na všetky majetky zomrelého arcibiskupa kaločského.
Pápež mohol takéto bezmenné, chabé obžaloby odvrhnúť nepovšímnuté: ale ich predca sdelil Karlovi, a tento sa umel okrásliť. Strany statkov bosenského biskupstva predniesol, že ich zaujal, aby boly bezpečné pred novým šismatickým panovníkom srbským, Štefanom Dušanom. Vo vecach týkajúcich sa kaločského biskupstva siahnul k obecnej rekriminácii, podstrknuv žalobám Vladislavovým nečisté pohnútky. Žaluje vraj, bo sám chce byť arcibiskupom, čo kráľ nikdy nedovolí. 211.)
Čo sa iných žalôb týče, všetci spolužalobníci zanechali Vladislava vo blate. Každý, koho z ních vzal pohnevaný kráľ na otázku, umýval ruky, osvedčoval pokrytsky, že o ničom nič nevie, je zo svojej strany so kráľom spokojný.
A múdre učinili všetci, že tak pobožne spokojni boli. Bo teraz nemohli očakávať žiadnych vyšetrujúcich legátov, keď kráľ tiež zatvoril oči pri peňažních manipuláciach pápežských v Uhrách. Vzali oba, vo spoločnom porozumeniu, duchovenstvo do výrobku. Kráľ mu držal v jednom vrecku ruku, pápež vo druhom, a tak sa darilo dobre obidvúm spojenými silami
____________________
210.) Fejér T. VIII. vol. 4. p. 321.
210.) Fejér T. VIII. vol. 4. p. 321.
211.) Fejér T. VIII. vol. 4. p. 391. – Raynald ad a. 1339. epist. 162. – Katona IX. 150.
§. 93. Prvoročenky pápežské.
Ján XXII., nálezčivý to muž v otváraniu nových prameňov dôchodkov, zaviedol i do Uhier prvoročenky, známym menom annáty. Brala sa totiž polovica dôchodkov prvého roka z každej novoobsadenej fary, kanonie, biskupstva, opátstva, ktoré prinášaly výše šesť hrivien. To potom zavdalo príležitosť ku tým najnestydatejším lžam pri udávaniu dôchodkov.
Za výberčího poslal do Uhier r. 1317 istého Rufína de Cimino, bývalého archidiákona tolňanského. Z účtov jeho 212.) na 1320 rok vidno, že vybral súhrnom 1913 zlatých, a z tých oddal pápežovi len 750, ostatnie sebe za ustávanie. Boli to obyčajne nástupcovia, ktorí annáty platili. Donucovanie dialo sa vykliatiem, 213.) bez toho teraz nikde nič.
Pápežom sa to slušne malilo, čo pod menom prvoročeniek dostávali z Uhier. Preto zaviedli, so privoleniem kráľovým, r. 1332 pápežský desiatok. Platila sa odo všetkých cirkevních prijmov vôbec desiatina, a sice prísne, podľa vysokého popisu dôchodkov. Prišli do krajny pápežskí popisovatelia, Jakub Berengár a Raymund de Bonafato cenili obroky ako chceli, a vycenili ich tak vysoko, že Fejér to zve temer podmaneniem a upadnutiem v poplatnosť krajny. 214.) Karol si vymienil z toho tretinu. Ostatne uznával za slušné, aby mali pápežovia z toho užitok, že dali Uhrom kráľov.
____________________
212.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 101.
212.) Fejér T. VIII. vol. 2. p. 101.
213.) Quia non solvit in dictis terminis, fuit denunciatus et excommunicatus. Tamže p. 103.
214.) Rerum curiae Romanae per annatas effectum prope vectigale. Fejér T. VIII. vol. 1. Praefatio.
§. 94. Pápežské reserváty.
Pekný im groš mohly priniesť i tak rečené reserváty. Pápežovia totiž podržali sebe obsadenie istého biskupstva, präpositúry, abbatie, kanonie, archidiakonátu, a vyhlásili popredku každé iné za neplatné. 215.) Často rozdávali i úrady ešte neuprázdnené, dávajúce na ne tak rečené exspectativy.
Prišlo pri tom do krajny mnoho cudzozemcov, z čiastky užitočných, ktorí vniesli vätšú vzdelanosť a vytrelejšie mravy, z čiastky ale i všeliakých zbehov, rabulistov, oklamcov, ktorí len prosté srdcia a mysle prznili. Karol nemal nič oproti tomu.
Zatvoril tiež oči a mlčal pri rozličných mimoriadnych pápežských sbierkach. Chcel si za každú cenu udržať priateľstvo pápežov, ktorí mu mnoho mohli i osožiť i škodiť, napomôcť alebo hatiť zvlášte jeho úmysly v Poľsku.
____________________
215.) Ján XXII. zakazuje r. 1325 voliť nového biskupa v Pečuhu, keď prítomný umre; bo chce ta poslať svojeho človeka, a vyhlašuje predkom voľbu za neplatnú, si contigerit attemptari.
215.) Ján XXII. zakazuje r. 1325 voliť nového biskupa v Pečuhu, keď prítomný umre; bo chce ta poslať svojeho človeka, a vyhlašuje predkom voľbu za neplatnú, si contigerit attemptari.
§. 95. Vyvolenie Ludieka za kráľa poľského.
Tu sa stala r. 1339 vážna udalosť. Prvá manželka Kazimírova, Anna Aldona, dcera kňaza litevského Gedimíra, umrela bez detí, a 29 roční Kazimír 216.) postúpil ako dáky vyžitý starec, a slepý, nevolný nástroj v chytráckej ruce Karlovej. Byv ešte sám v najlepšom veku, a moha sa nadiať potomstva z manželky inej: už sa zreknul, k vôli nečistej Estere, nového počestného manželstva, i nádeje zákonných dietok. Majä štír trôna schopných pokrevných, oprávnených k panovaniu Piastovcov {:kňazi mazovskí, Boleslav, Daniel, Zemovid, a kňaz kujavský Vladislav:}: nehľadel na to, čo prospech a blaho vlasti vyhľadáva, ale len na to, ktorakby sa mohol zavďačiť Karlovi, ktorý ho vcele svojou oblesnosťou očaroval, opútal, sebe podmanil.
Svolav r. 1339 do Krakova zemský snem, velel pánom a prälátom postarať sa zavčasu o prejemníka trônu. Vo držanej ku ním reči zošklivil napred všetkých Piastovcov, jedných že sa ponemčili, druhých že ťahotia ku Čechom, tretích že sú len poddaní koruny, a potom odporučil syna Karlovho Ludieka. A získaným na sjezdu vyšehradskom, podkúpeným popredku pánom dobrodejom viac nebolo treba. Pokývali múdrymi, ctihodnými hlavami, a vyvolili sebe za kráľa trinásťročnieho cudzozemského chlapca.
S vesťou touto pricválal, v juliu 1339, na Vyšehrad sám Kazimír, s ním viac pánov a biskupov. Páchly im dary, a chceli hneď z počiatku dobre zaviazať nového panovníka. Musel sľúbiť predo všetkým, že sám od seba dane národu nakladať nebude; potom že úrady nebude rozdávať cudzozemcom; a pak že dávne hranice Poľska obnoví, menovite Pomorie dobude nazpät, a to všetko na svoje útraty a svojou mocou. 217.) Poliaci sa budú len z ďaleka prizerať, ani ramenom nehnú, ani ničoho nedajú, keď Ludiek pôjde, bude za ních bojovať, a nadobudne im celé kráľovstvá. Chytrý Karol mohol sa smiať v duši na tak detinskej žiadosti. Úctu oproti sebe páni dobrodeji v kontušoch veru nevzbudili.
____________________
216.) Narodil sa Kazimír r. 1310, sobášen s Aldonou 1325.
216.) Narodil sa Kazimír r. 1310, sobášen s Aldonou 1325.
§. 96. Veliká moc Litvanov.
S vyvoleniem Ludieka za poľského kráľa vstupujú zatatranské kraje zasa v užšie spojenie s Uhrami. Poľské dejiny sú od teraz srostnuté s uhorskými, haličské pak a litevské s poľskými.
Bezdejný dosaváď národ Litvanov, ktorý s postupom času splynul s poľským, nabyl v polovici XIII. stol. velikej vyznamnosti v dejinách severních, poneváč ho Mindovg spojil celý, a tým nielen vymanil z poroby nemeckej, než i výbojne postúpil proti gniavenému Tatarmi Rusku. R. 1246 prijal tento sbierateľ Litvy, a odberateľ zemí ruských, „vieru christianskuju ot vostoka,“ 218.) potom ale r. 1251, k uhodeniu Nemcom, krest latinský. Uznával i vrchmocie ritierov nemeckých, a pápež mu dal tituľ kráľovský. Keď však videl, že tým len národ svoj pohoršil, o všetku moc prišol, odvrhnul i tituľ kráľovský i kresťanstvo, a sám sa postavil na čelo povstalých proti Nemcom Prusov, Žmudínov a Kuroncov. R. 1260 započal krutú borbu s Nemcami, a viedol ju víťazne. Bolby snaď vcele podvrátil mníšsku državu nemeckú, keby ho nebol už r. 1263 švagor Dovmont, pre odjatie ženy, úkladne zabil. S ním poklesla moc litevská, medzi Rusmi sa však poriad šírila. Za Gedymina {:1315 – 1337:} už toľko ruských zemí opanovali Litvani, že povstalo dvojí Rusko, moskevské na východu, litevské na západu. Opanovali Litvani i dávne sídelné mesto Kyjev. Všetky západnie a južné kraje ruska prišli pod moc litevských kniežat, ktorí potom za riadom prijímali reč i vieru nových svojích poddaných. Poliaci tým dostali nových súsedov, ktorí hneď zeme ich pustošili, hneď s nimi spolu bojovali proti nenasytným ritierom. Vladislav Lokietek menovite podnikal s Litvanmi temer rok po roku výpravy na Nemcov. V čas vyvolenia Ludieka za poľského kráľa bola Litva dosť neškodná; bo ju potrhali a rozdelili medzi sebou siedmi synovia Gedymínovi. Javnuta zaujal veľkokniežací stolec vo Vilne; Montvid panoval v Kernove a Slonine; Narymund v Pinsku; Olgerd vo Kreve a Vitepsku; Kejstut vo Trokách, Grodne a na Žmudi; Lubart vo Vladimíru volyňskom; Koryat v Novhorodku a Volkovisku.
____________________
217.) Turčan III. 98. – Dlugoš Hist. Polo. L. IX. col. 1035. – Cromerus rer. Polon. L. XII.
217.) Turčan III. 98. – Dlugoš Hist. Polo. L. IX. col. 1035. – Cromerus rer. Polon. L. XII.
218.) Hustin. lietop. p. 341.
§. 97. Podbitie Haliče Poliakmi.
Litvani zasiahli silnou rukou i v osudy Haliče. Zomrel tu r. 1337 poslední z potomkov Romanových, 219.) Georg II., kňaz „veškerej Malej Rusy.“ Poneváč nezanechal žiadnych detí, zaujal stolec vladimírsky zať jeho Lubart Gedymínovič, jeden z litevských kňazov.
Ale už r. 1338 dobyl na ňom zeme haličskej kňaz mazovský Boleslav Trojdenovič, Piastovec a latiník, sídlom v Čersku, iste pomocou poľského Kazimíra. Hlavnie však južňoruské mesto Lvov vpustilo Boleslava len pod výminkami: aby prijal název kňaza ruského, netýkal sa majetku a náboženstva obyvateľov, nesiahal na kniežacie poklady, nemenil vo vláde bezo snemu ničoho. A Boleslav nielen všetko to vyplnil, než i pravoslavie prijal, k uhodeniu novým poddaným. Doma sa to ľúbilo, ale za hranicami zle. Treštenci poľskí krik! Pápež hrozil Peklom, Kazimír mečom. Človek sa zviklal a prevrhol vo svoj opak. Nielen sám navrátil sa k latinstvu, než jal sa i násilne ho rozširovať, zvlášte skrze kolonisáciu. Mnoho rodín mazurských bolo prevedeno do zemí ruských. Tu zasa Rusi ľármu na rimského kaciera! Keď ku tomu i bremená svojevolne nakladal národu, proti danému slovu, oddal sa i hýrivému prostopašnému životu, otrávili ho r. 1340 ruskí páni.
K odpomsteniu toho zločinu vtrhnul bez meškania Kazimír s rychlou jazdou poľskou, prepadnul Lvov, zaujal a odviezol do Krakova poklady kniežacie. Pri druhej, tohože 1340 roku podniknutej, silnejšej výprave zaujal celú zem a spravu jej odovzdal poľskému starostovi.
____________________
219.) Obrazec kňazov Haličských.
219.) Obrazec kňazov Haličských.
§. 98. Poliaci tratia zas Halič.
To bolo snadnejšie vyviesť v osiralej zemi, nežli, pri tehdajšej moci aristokratov, lúpež podržať. Rozhorčení páni ruskí, na ichž čele Daško v Peremyšli a Daniel z Ostroha, privolali si na pomoc Tatarov, a títo prišli rádi. Politika ich donášala so sebou, protiviť sa šíreniu latinismu medzi Rusmi. Vtrhše r. 1341 do južnej Rusy v zime, vyhnali Poliakov, a zlúpili i malú Poľšu až po Vislu. Vyhnaný Lubart Gedyminovič zaujal zasa i Halič i Vladimír. Jedon zástup Tatarov odskočil pri tom podniku i do Uhier, aby Uhri mali zaneprázdnenie doma. To bol prvý užitok zo prizískania Poľše.
§. 99. Kazimír na ohľadoch vo Praze.
Kazimír si šol oddýchnuť, po válečnom plesu s Tatarmi, do Prahy, kam ho všemožne vábil Ján Lucemburský. Dobrý tento priateľ a veselý druh neprestával mu dodávať ochoty ku novej ženitbe. Postaral sa i o nevestu pre neho. Umrel mu totižto zať, Henrik bávorský, a ovdovelá dcera Margareta vrátila sa domov. Ján myslel, žeby to bol párik s Kazimírom. Preto vábil tohoto do Prahy, aby naklonil vdovca na peknú vdovu.
A Kazimír sice prišol, vo stredku leta r. 1341, ale obstál i vo Praze tak, ako kedysi na Vyšehrade. Nadošla ho i tu chuť na zapovedané ovocie. Padla mu do očú pôvabná Rokycanka, a tiež nebola predajná, ako Klára Sáhovie. Čo teda nevymyslí múdra nálezčivá hlava? Dal sa s ňou na oko sosobášiť, a tak urval zapovedané ovocie. Opáta tynského donutil vydať sa za biskupa krakovského. Esteru svoju žartíkom tým nezarmútil. Z poctivého sobáša s Margaretou tiež nič nebolo, ani byť nemohlo, bo zarmútená vdova už 10. jul. 1341 umrela.
Návšteva však Kazimírova predca vcele jalovou nezostala. Hosť a hostiteľ uzavreli 10. jun. 1341 smluvu, 220.) dľa ktorej mali sa milovať vospolok ako holúbky, a pomáhať si vzájomne ako bratia. Kazimír sľúbil Jánovi pomoc i oproti Karlovi Robertovi, jestliby tento učinil útok na Čechy. Nastala teda akási chladnosť medzi švagrama. Jediná to chmárka na jasnom nebi ich lásky.
Z Vyšehradu patrili iste na Prahu okom mrzkým, pokuď tam meškal Kazimír. Bo čoby bolo vtedy z Ludiekovho poľského kraľovania, keby sa Kazimír oženil a dostal syna? Hm! Smiali sa potom chutne, že sa obošlo na nevinnom škandalíku s Rokycanou.
____________________
220.) Die b. Margaretae 1341. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 504.
220.) Die b. Margaretae 1341. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 504.
§. 100. Zavedenie portálnych daní.
Bezpečne sa potom zapodieval Karol so záležitosťami državy vnutorními, uviedol menovite trochu poriadku do krajinských dôchodkov, a hodne je rozmnožil.
Pod Arpádovcami vytiahli präláti a páni nielen samých sebä z podo všetkých krajinských bremien, než i svojích sedliakov. Karoľ aspon týchto biednikov, ktorí neumeli ani ľármu robiť ani rebellie, podrobil stálemu platu, dika rečenému, r. 1342, a sice podlä brán {:portae:}, čo potom trvalo, so premenami, až do korenných prevratov r. 1848. Od každej brány, kade sa vchádza s vozom, platilo sa 18 denárov. Kde žiadnej brány nebolo, tam uložili daň podľa svojho dobrozdania sporiadatelia daní. Takých bolo v každej župe päť. Jednoho z ních menoval arcibiskup ostrihomský, dvúch tovarník, ostatních župa. Títo potom vyberali daň a oddávali komorským grófom.
Dani ale, ktorá sa platila, pod menom zisku pokladnice, miesto každoročnieho zameňovania peňazí, podrobil i prälátov, pánov, zemänov, ako vidno z jeho dekrétu. 221.) Radí zaiste privilegovaným {:§. 33:}, aby si vzali písomné poistenie o skutočnom odvedeniu dane za groš od komorského grófa.
Dekrét tento je veľmi dôležitý pre poznanie tehdajšej mince. Abysme ho ale rozumeli, musíme predoslať krátke objasnenie dávnych peňažních záležitostí vôbec. Najdú tu vysvetlenie i dávno a mnohokráť už vo diele tomto spomenuté výrazy, mená, názvy. Nechcejúce sa opetovať, na toto miesto svodíme všetko, čo možno z diplómov o dávnom peňažníctvu vyčítať a prosto srozumitelne vyložiť.
____________________
221.) Z r. 1342. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 560. Je to vlastne smluva, ktorou sa dáva do prenájmu komora kremnická, za 800 ročních hrivien, kastellánovi oravskému Hippolítovi.
221.) Z r. 1342. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 560. Je to vlastne smluva, ktorou sa dáva do prenájmu komora kremnická, za 800 ročních hrivien, kastellánovi oravskému Hippolítovi.
§. 101. Hrivny.
Veľmi často sa spomína hrivna. Slovo to znamenalo pôvodne nosenú na šiji pre ozdobu retiazku, 222.) potom istú váhu, asi jeden funt, alebo 56 dekagramov, drahých kovov, zlata a striebra. Kovy tieto sa pri rátaniu skutočne vážily, a sice preto, že razená minca bola v rozličných zemech rozličná, a tu sa tiež menila. Kupci vozievali so sebou celé drúky týchto kovov. Pre drobnejšie počítanie delila sa hrivna na 8 uncij a 24 karáty.
Treba ale dobre rozoznať hrivnu zlata odo hrivny striebra. Na jednu hrivnu zlata šlo desať hrivien striebra, 223.) podľa pomeru týchto kovov. Kde sa ani zlato, ani striebro nespomína, ale len hrivna všeobecne, tam sa má rozumieť hrivna striebra, na ktorú sa najviac rátalo.
____________________
222.) Videvše že ubijci na Georgii zlatuju hrivnu – otsiekaša jemu hlavu. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 138.
222.) Videvše že ubijci na Georgii zlatuju hrivnu – otsiekaša jemu hlavu. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 138.
223.) Privilegium decem marcis argenti redimi debeat, aut marca auri. Andrej III. r. 1291. Fejér T. VII. vol. 2. p. 144.
§. 102. Razené peniaze.
Hrivna, čili marka, slúžila tiež za základniu váhu pri razeniu peňazí. Cena týchto visela od toho, koľko sa ich razí z jednej hrivny čistého zlata alebo striebra.
Kráľovia z domu Arpádovho dávali raziť len strieborné neforemné mince, pensy {:odkuď meno peniaze:} a desiatniky, ktoré sa potom rátaly na hrivny. Šlo do hrivny peňazí hneď päť, hneď desať, poneváč boly na rozličných miestach rozličné. 224.) Každá pensa obsahovala v sebe desať desiatnikov {:denárov:}. Kolovaly po krajne i zlaté mince, ale len cudzozemské, najviac byzantinské. {:Srov. Obč. I. dokl. 285:}
Zlaté mince razily sa doma až pod Karlom, a sice rovné obsahom i podobou florentinským. 225.) Na jednom boku týchto dukátov alebo zlatých bol vyrazený sv. Ján Krestiteľ, na druhom Anžuánska ľalia. Pod Ludiekom bol vyobrazen sv. Vladislav, pod Matejom Korvínom Panna Maria. Čo do ich ceny, Karol ju určuje 226.) na 90 strieborných denárov. Ináče hrivna striebra platila dva zlaté, zlatý tridsaťosem groší, groš štiri desiatniky. 227.) Potom obsahoval jeden zlatý 14 mariášov, alebo 100 denárov, alebo 400 obolov. 228.)
Mariáše sa volaly uhorské groše preto, že bola na ních podobizna Panny Marie. Sedmáky platily polovicu mariášov.
Desiatniky {:denáre:} boly trojaké, vätšie, menšie, najmenšie. Vätších išlo 6 na jeden mariáš; menšie platili polovicu oných, odkuď turák {:poltura:}; najmenšie boly oboly. 229.) Dva desiatniky delaly jedon frisatik. 230.)
Spomína sa ešte ferto. 231.) To bola na každý spôsob štvrtina {:viertel:}, alebo zlatého, alebo marky. A len táto byť mohla, jestli stojí výklad Fejérov, že sa ferto rovnal naším 40 dukátom. 232.)
Vykopávané teraz často malinké babky niesú peniaze dávne. Boly uvedené až pod Ludiekom II. Počiatok pak toliarov padá až do časov Ferdinanda I.
Nemyslime pak, žeby tu možno bolo vystaviť dáku pevnú sústavu. Pri každoročňom zameňovaniu peňazí, a pri snahe vlády koristať z toho, menily sa pomer a cena peňazí ustavične, zvlášte primiešaniem chatrných ku drahým kovom. Karol určuje, vo spomenutom dekréte, že má striebro dostávať tretinu medi. A takto legirovaného striebra šlo sedem hrivien na jednu hrivnu zlata, a razilo sa z neho dvanásť peňazí.
____________________
224.) Pro marca qualibet quinque pensas denariorum Zagrabiensium persolvendo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 261. Pro qualibet marca decem pensis denariorum Viennensium computatis. Tamže p. 303.
224.) Pro marca qualibet quinque pensas denariorum Zagrabiensium persolvendo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 261. Pro qualibet marca decem pensis denariorum Viennensium computatis. Tamže p. 303.
225.) Odkuď název floren aurei, ako v zákonu z r. 1405, art. 19, alebo len floreni, ako r. 1351, art. 4., alebo len aurei, ako r. 1481, art. 5., čo všetko jedno znamená. Appendix ad Catalog. nummor. Hung. instituti Szechényiani p. 123. Pesth 1810.
226.) Spomenutý dekrét. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 560.
227.) Provisionem annualem tercentarum marcharum argenti, seu sexcentorum florenorum auri percipiendam. Gregor XI. r. 1372. Fejér T. IX. vol. 4. p. 429. Quemlibet florenum cum triginta octo grossis, et grossum cum quatuor denariis computando. K r. 1379. Fejér T. IX. vol. 5. p. 346.
228.) Resolvebant eos {:aureos:}, vel ad 14 grossos majores, qui Mariani erant, vel ad 100 denarios majores, vel ad 20 minores, vel denique 400 minimos seu obolos, quae omnia ad hodiernum aureum redeunt. Appendix ad Cat. Num. Schéchényi, p. 123.
229.) Tamže.
230.) Ut de singulis mansionibus solverentur triginta frisatici, sive denarii australes, ex quibus commutantur duo denarii pro uno frisatico. Bors r. 1322. Fejér T. III. vol. 1. p. 367.
231.) Fertonem auri. Tamže p. 98.
232.) Auri ferto, seu quadrans, nostris 40 aureis aequivalens. Vysvetlivka Fejérova tamže.
§. 103. Poriadky pri razeniu mince.
Za dozorcov pri topeniu, legirovaniu, rezaniu a váženiu dávajú sa, vo spomenutom dekréte, Hippolitovi dva poverenníci, jedon arcibiskupa ostrihomského, druhý tovarníka, s určenou plácou. Poverenník arcibiskupov dostal od každej razenej hrivny jedon strieborný denár. 233.)
To je divná vec, že tak opaterný muž, ako bol Karol, nestál na tom, aby krajinská minca všeobecnú všade platnosť mala; ba výslovne dovolil Prešporčanom zavrhnúť peniaze uhorské, jestliby im neboly po vôli, a potrebovať aké chcú denáre. 234.) Veď z toho musel povstať náramný zmatok.
____________________
233.) Pisetum, peso, pezzeto. Množstvo talianskych slôv v dekréte ukazuje, že s mincou narábäli Taliani.
233.) Pisetum, peso, pezzeto. Množstvo talianskych slôv v dekréte ukazuje, že s mincou narábäli Taliani.
234.) Ut monetam nostram in medium ipsorum suscipere et acceptare contra eorum voluntatem non teneantur, sed quolibet denariorum genere liberam habeant perfruendi facultatem. Belius Notit. Hung. T. I. p. 154.
§. 104. Pustenie na slobodu baníckeho promyslu.
Múdre oproti tomu zrušil Karol ten dávny obyčaj, dľa ktorého každý územok, kde boly odkryté bane na zlato a striebro, pripadnul, cestou zámeny, kráľovi. Majitelia takých územkov kovy tajili, a tak ich dobývanie nedialo sa všade, kde bolo možné. Karol nielen dovolil každému obrábänie baní, než i zákonnú tretiu časť dôchodkov baníkom odpustil. 235.)
____________________
235.) Quinimo tertiam partem redituum regalium de auri et argenti fodinis, in ipsorum terris repertis, provenientium plene percipiant perpetuo habituri. Datum 1327. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 198.
235.) Quinimo tertiam partem redituum regalium de auri et argenti fodinis, in ipsorum terris repertis, provenientium plene percipiant perpetuo habituri. Datum 1327. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 198.
§. 105. Smrť a rodinné záležitosti Karla Roberta.
Sporiadanie daní a mince, to bolo poslednie z jeho značnejších diel. Dňa 16. jul. 1342 umrel na Vyšehrade. Bol vezen do Stolného Belehradu v rakvi odokrytej, so zlatou korunou na hlave, čo potom zapríčinilo zlodejské znepokojenie jeho prachu. Strážca chrámu belehradského, kanonik Ján, vyňal ho tajne zo hrobky a obnážil r. 1349 zo všetkých drahotín. 236.)
Bol už r. 1309 ženatý. V písemnosťach toho roku je reč o tovarníkovi kráľovnej. 237.) Prvá manželka jeho bola dcera vévody tešinského Kazimíra, Maria Katarína. Umrela 15. dec. 1317 bezdetná {:§. 58:}. Primas Boleslav bol jej príbuzný. R. 1318 pojal Boženu {:Beatrix:}, dceru císara Henrika VII., sestru kráľa českého Jána Lucemburského. I táto umrela r. 1319 bezdetná. R. teda 1320 oženil sa tretí raz s Alžbetou, dcerou kráľa poľského Vladislava Lokietka.
Táto mu porodila, okrem zomrelého v detinstve Karla a Vladislava, troch synov: r. 1326 Ludieka, r. 1327 Andreja, r. 1332 Štefana. Andreja odviedol otec r. 1333 do Neápoľu, Ludiek nasledoval po otcovi, Štefan zostal nezaopatrený.
Zo dcier známa je len Alžbeta, vydaná za vévodu opoľského Boleslava II.
____________________
236.) Bol zato ad vescendum pane doloris perpetuo carceri deputatus. Fejér T. IX. vol. 1. p. 645.
236.) Bol zato ad vescendum pane doloris perpetuo carceri deputatus. Fejér T. IX. vol. 1. p. 645.
237.) Beke, magistro tavernicorum nostre consortis charissime. Karol 8. idus maji 1309. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 343.
§. 106. Povaha Karlova.
Karol bol veliký rodinkár. Pre svoju rodinu bolby rád zahrnul trôny celého sveta. Narábäl pak pri svojích čachroch o trôny a koruny najviac manželstvami, sobášil deti, v čom nemožno zaznať vliv manželky Alžbety.
Modlil sa mnoho, ale to neudržalo na úzde chlipné jeho žiadosti. Na dvore jeho panovaly mravy necudné. Cvičenia nábožnosti vykonával pilne; to však ho neučinilo pokorným ctiteľom duchovenstva. Ba práve oproti prälátom, ktorí ho povýšili, ukázal sa natoľko nevďačným, že sa to podobalo úškľabe. Nedal im nič, ale vymáhal od ních ustavičné služby; i sám drel, i hodil ich v korisť lačnému Avenionu.
Bol prívetivý a priateľský, ale pri tom chytrý; bol štedrý, ale so sebeckým vyrátaniem. Najbližších príbuzných svojích podviedol, kde mohol.
Pánom hovel na ujmu ľudu, ktorým pohŕdal; spolupanovníkov však netrpel. Pod ním bolo veľmi málo snemov, 238.) i tie sú jalové. Rozpustil on to hneď, aby mu nečvilikali do ušú.
Za dvadcať temer rokov viedli s ním otvorený boj aristokrati. Keď raz boli zrazeni, potom zklonil každý hlavu, nikto sa neopovážil hlesnúť. Podporovaný pápežom, činil čo chcel, bol opravdivým samovládcom.
____________________
238.) Že pod ním žiadon snem vydržiavaný nebol, to nestojí. Cum nos, una cum omnibus nobilibus regni, in octavis omnium sanctorum in congregatione regni in Alba Regali celebrata fuissemus. Primas Tomáš 1320. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 127.
238.) Že pod ním žiadon snem vydržiavaný nebol, to nestojí. Cum nos, una cum omnibus nobilibus regni, in octavis omnium sanctorum in congregatione regni in Alba Regali celebrata fuissemus. Primas Tomáš 1320. Fejér T. VIII. vol. 7. p. 127.
§. 107. Výsady šľachty.
Ako on sám panoval vo krajne neobmedzene: tak chcel, aby každý vládnul neobmedzene vo kruhu svojom. Úžasná je moc, akou ozbrojil pánov oproti poddaným. Akú len môžu mať vrchnosti moc nad ľudom, Karol ju všetku oddal držiteľom majetkov. Učinil ich nielen súdcami svojích poddaných, než i životy ich vložil im do rukú. Nadelal králikov od vrchností neodvislých, medzi poddanými svojími neobmedzených. Rikolfových k. p. poddaných všetkých, kdekoľvek by sa nachádzali, vyňal z područia vrchností tak, aby len on sám, alebo jeho úradníci, mali moc nad nimi. 239.) A akú moc! On súdi vo všetkých zločinoch, pri zlodejstve, zbojstve, podpaľačstvu, ubijstvu, ešte i prespolních, jestli zločin tento na jeho územiu zpáchali, 240.) vyjma toliko zemänov.
Že takéto rušenie verejného pravosúdia odo zlého jest, uznáva sám Karol práve vtedy, keď Rikolfa učinil akýmsi neodvislým kniežaťom, zrušujúc jedným razom všetky podobné výsady v banátu slavonskom. Tu sa horší na vydreté, všetkým temer zemänom udelené, výsady. 241.)
Ktorak si počínali králici takíto i oproti seberovným, ale slabším, vidno na príkladu vojvody sedmohradského Tomáša. Rodine de Pochk odjal šesť dedín, a vykonal, aby jemu ich kráľ daroval. Majiteľa jal, vyklal mu oči, jednu ruku uťal. Uväznil ešte iných jedonástich z neblahej tej rodiny, a umoril v žalároch trýzneniem {:tormentis:} a hladom. 242.)
____________________
239.) Populosque ejus et jobbagiones universos et singulos ejusdem magistri Ricolphi, et suarum posteritatum, vel officialium suorum, examini committendo. Karol r. 1325. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 628.
239.) Populosque ejus et jobbagiones universos et singulos ejusdem magistri Ricolphi, et suarum posteritatum, vel officialium suorum, examini committendo. Karol r. 1325. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 628.
240.) Concessimus eidem hanc gratiam, ut omnes causas praetextu quorumlibet malorum, scilicet furti, latrocinii, incendii, homicidii, et his similium – non aliquis judicum, sed idem Ricolphus et sui haeredes possit judicare. Tamže. – I Bátorovcom dáno také hrdelné právo, ako dákym neodvislým kniežatám. Beze všetkého protizorstva mohli dať vešať, ztínať, upaľovať. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 410.
241.) Exemtiones, datas ad importunitatem fere omnibus nobilibus. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 630.
242.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 597.
§. 108. Palatinálne súdy.
Župa takýmto králikom, ktorí mali nielen palice, než i škripec, meč a šibenice, 243.) nemohla vonkoncom nič rozkázať. Aby predca bol aký taký súd i nad nimi, dal Karol starému jednomu zvyku času primerenú formu. Za Arpádovcov vydržiavaly sa každoročne snemy vo Stolnom Belehrade. Boly to vlastne súdy, kde spory pánov riešil sám kráľ, najviac ale palatín. Nenávidiaci i tak všetky hlučné schádzky Karol zaviedol na miesto toho palatinálne súdy po župách. Nie páni šli hľadať palatína do Belehradu, než palatín vyhľadal ich doma. Šol zo župy do župy, a všade odbýval palatinálny súd, obyčajne pod holým nebom, na kopcu zo zeme nasypanom, aký dosaváď vidíme v Turci pri Košutach, veľmi pekne do okrúhla zrobený a dobre zachovaný. 244.)
Palatíni, a iní súdcovia, prisudzovali celé majetky sebe, brali ich za ozorne taxy, a potom predávali. Súdcu ukrotiť, 245.) to bolo pri ních hlavnie.
Trvaly ešte vždy nesmyselné súboje, ako hlavní spôsob riešenia sporných otázok: ale nerozumné súdy žhúciho železa a vriacej vody Karol zrušil.
____________________
243.) Nazývali sa comites perpetui, majetky ich liber ac perpetuus comitatus.
243.) Nazývali sa comites perpetui, majetky ich liber ac perpetuus comitatus.
244.) Si non prius, certe Caroli I. temporibus, principium sumsit ea consvetudo, ut palatinus obiret Hungariam, ac in quolibet comitatu super tumulo manu facto, sub tentorio tribunal erigeret, omniumque ejus provinciae incolarum causas civiles et criminales summarie cognosceret. Exstant hodiedum aliqui illorum tumulorum. Pray Ann. reg. Hung. P. I. p. 221. n. 9.
245.) Judicem placare.
§. 109. Vojny celých rodín medzi sebou.
Pri nedostatočnom prisluhovaniu spravodlivosti, bolo to v Uhrách asi tak, ako ešte teraz v Turecku. Celé rodiny viedly medzi sebou vojny, ako čoby žiadnych vrchností nestávalo.
V takú vojnu boli zapleteni Brezovicovci s Görgejovcami, pre usmrtenie Fridricha, syna Arnoldova z Harhova. Žurili medzi sebou ohňom a mečom. Naposledok sa usniesly obe stránky na tom, Arnold {:Görgey:} so synmi a Kokoš {:Berzevicy:} so bratmi, predo grófom Sásov spišských Štefanom, vzdať vec na rozhodcov a podrobiť sa naskrz ich výroku. Za rozhodcov boli menovaní: Ivan a Julián z Harhova, Baldamar a t. d. Títo našli vinným Kokoša a bratov jeho, a takúto, za spovedelnicou páchnucu, im naložili pokutu. Na istý deň ustanoví sa Kokoš so sto osobami, a bude sa Arnoldovi, so 16 pokrevnými, ponížene klaňať. 246.) Hymannus Lank bude putovať so štirmi osobami do Rímu, odtuď do Bari, zas do Rímu, potom do Kompostelly vo Španielsku, a tak vráti sa na Cáchy domov. Zaplatia za smrť Fridrichovu dvesto hrivien. Kokoš musí dať za neho slúžiť štiritisíc omší, Švábovce pak a Plavču vypustí. Kto od toho odstúpi, prepadne statkami i hlavou. Vyplnenie berú na seba Sási. Tak znel podivný, o nízkom stupni vzdelanosti svedčiaci, súdny výrok.
____________________
246.) Homagium humiliter colebrabit. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 139.
246.) Homagium humiliter colebrabit. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 139.
§. 110. Stav osvety a mravov duchovenstva.
Za merítko tehdajšej osvety môže slúžiť duchovenstvo. Nižšie tak bolo nevedomé a surové, že odbývaná r. 1309 synoda budínska musela sa postarať o tie najprimitivnejšie závody, aby svetlo sveta koľkotoľko svietilo. Pri každej metropolitánskej cirkvi mal byť ustanoven jeden vo právach cirkevních zbehlý učbár, a pri každej kathedrálnej učiteľ mluvnice, rozumie sa latinskej, ktorýby klerikov a iných žiakov učil ako môže, platený biskupom a kapituľou. 247.) Vidno z toho, že i tie školy, ktoré hneď pri zavedeniu kresťanstva zriadené boly, po trichsto rokoch alebo vcele zanikly, alebo vyšli na nič.
O hrubých však výstupkoch klerikov z veku tohto zpravy sú riedke, iste preto, že prísnejšie nastúpily pre duchovenstvo časy.
____________________
247.) Fejér T. VIII. vol. 5. p. 49.
247.) Fejér T. VIII. vol. 5. p. 49.
§. 111. Bránenie duchovenstvom desiatkov.
Učinilo sa však nenávideným večným vyklínaniem a zastavovaniem služieb božích, čo sa dialo nielen pre odjímanie a pustošenie cirkevních majetkov, než i pre odopieranie desiatkov. R. 1310 vyklína opát cistercínsky z Pilišu obec Kékeš pre odoprenie desiatku biskupovi vesprimskému.
Výdatný tento prameň dôchodkov bránilo duchovenstvo dogmatikou a bibliou, tvrdiac, že desiatky sú narídenie božie, a použilo pri tom i bájky. Pôvod ich odvodzovali od Abeľa a Kaina. O tomto vymysleli, že napred vymlátil zrno, a tak potom prázdne klasy obetoval Bohu. 248.)
____________________
248.) Tak primas Tomáš, keď r. 1312 potvrdzuje desiatky plebánom šárišskym.
248.) Tak primas Tomáš, keď r. 1312 potvrdzuje desiatky plebánom šárišskym.
§. 112. Historické kacierstvo.
Provodený v tom veku vyšším duchovenstvom, zvlášte ľuďmi pápežskými, nemierny skvos vzbudil závisť. Ľudia činili nepríležité porovnanie medzi nesmiernou nádherou prälátov a chudobou ich predchodcov, apoštolov. Ba tak rečení bratríci {:fratricelli:} kládli váhu na to, že Kristus a apoštolovia mali len spoločné, nemali žiadnoho súkromného imania. Tento historický náhľad odsúdil Ján XXII. ako blúd a kacierstvo, a velí r. 1328 i arcibiskupovi ostrihomskému sliediť za blúdom týmto, jať a odsúdiť vinných, ako kacierov a šismatikov. 249.)
____________________
249.) Fejér T. VIII. vol. 3. p. 303.
249.) Fejér T. VIII. vol. 3. p. 303.
§. 113. Vierosúdy v Uhrách.
Z listiny tejto, a iných, spolu vidno, že i Uhry boly pápežskými vierosúdami požehnané. Písaná je, okrem arcibiskupa ostrihomského, a jeho suffragánov, spolu vyšetrovateľom kacierstva v ostrihomskej provincii, pápežom ta poslaných. 250.) Koľko takíto vierosúdcovia v kutňach, ktorí sa i na cirkevňom sboru prešporskom spomínajú, 251.) roboty mali v Uhrách, koľko kacierom podsvietili, nenie vedomo: to ale je isté, že boli, a že mali celú krajnu na provincie podelenú. A Karol oproti hrôzam týmto ničoho nenamítal. On ku všetkému kynul hlavou, čo chceli v Avenionu.
____________________
250.) Archiepiscopo Strigoniensi ejusque suffraganeis, et dilectis filiis inquisitoribus haereticae pravitatis in provincia Strigoniensi, authoritate apostolica deputatis. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 303. – O minorítoch píše pápež: Qui in regno Hungariae inquisitionis officium praedictae pravitatis exerceant, crucemque contra omnes Transilvanos, Bosnenses et Sclavonicos praedicent. Tamže p. 245.
250.) Archiepiscopo Strigoniensi ejusque suffraganeis, et dilectis filiis inquisitoribus haereticae pravitatis in provincia Strigoniensi, authoritate apostolica deputatis. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 303. – O minorítoch píše pápež: Qui in regno Hungariae inquisitionis officium praedictae pravitatis exerceant, crucemque contra omnes Transilvanos, Bosnenses et Sclavonicos praedicent. Tamže p. 245.
251.) Qui vero excommunicationem per annum sustinuerint animo indurato; contra eum per praelatum, ad quem de jure pertinere dignoscitur, seu per inquisitores ipsius, tanquam contra haereticum procedatur. Concil. Poson. de 1309. C. VII. Sacra Conc. Péterfi, Posonii 1741. P. I. p. 146.
§. 114. Prenasledovanie bogomilov.
Nie ale Uhry to boly, než Bosna, kde sebe Karol zaslúžil název neohrozeného bojovníka cirkve a horlivca za pravú vieru. 252.)
Bosna bola zápasišťom všetkých živlov. Zápasili tam, rimský katolicismus, pravoslavie, a blúdy bogomilské; zápasili Uhri, Srbi, a mätežní veľmoži Chorvátska. Kráľ srbský Dragutin vyhnal bána Pavla Šubiča, nástupca jeho Milutín prijal ho r. 1302 zasa. Syna Mladena jal r. 1322 Karol, a učinil bánom v Bosne Štefana Kotromanoviča. Syn tohoto Štefan bojoval so srbským cárom Dušanom, ktorý sa vynasnažoval obnoviť dávne hranice Srbska, a priatelil sa s Uhrami, pápežovi sľuboval úniu. 253.)
Pri kvaseniu tomto rozličných živlov v Bosne, a búrkach uhorských, utíchlo trochu prenasledovanie bogomilov. Ba doprosta na ních sa opierali, ako predošle bán Kulin, tak teraz bán Mladen Šubič. Darmo ho nutkal r. 1319 Ján XXII. ku vykoreneniu kacierov bosenských, on im hovel; bo v ních skladal svoju nádeju, až do olúpenia z bánstva. 254.) I jeho nástupca, Štefan Kotromanovič, potomný tesť Ludiekov, bol z prvu priateľom bogomilov. R. 1338 povzbudzuje Benedikt XII. z tej príčiny proti nemu Frangepánovcov, Nelipičovcov, Gusičovcov, a Šubičovcov. Velel oboriť sa na neho s vojskom. Štefan sa zľaknul a presedlal. Prijal slávnostne generáľa minorítov Gerarda, keď sa objavil s peúnmi na bogomilov. Miesto pokroviteľstva týchto, stal sa horlivým ich prenasledovateľom. 255.)
Krvavé teda apoštolovanie medzi bogomilmi ani na okamženie neprestalo. Uhri tam hľadali i vtedy zásluhy o pravú vieru a vykorenenie kacierskych blúdov, keď doma mali zvrchovaný zmatok a úplné bezvládie. 256.)
Apoštolovali vždy minoríti. 257.) O jednom z ních, Jánovi Arragonskom, vypravuje sa, že sebe vyprosil od Boha div, ktorýmby neomýlne presvedčil bludárov o pravdivosti viery svojej. Vystúpil vraj na horiacu hranu, a tam pobudnul na čas bez úrazu, 258.) ako traja mládenci v ohnivej peci. Potom veru div, že zatvrdilí kacieri ani takým divom neverili. Ale ešte vätší div, že hrsťka ľudu doviedla tolikému návalu za celé stoletia vzdorovať a moc mocou odraziť.
____________________
252.) Gloriosus athleta Domini, intrepidus pugil ecclesiae, orthodoxae fidei zelator. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 242.
252.) Gloriosus athleta Domini, intrepidus pugil ecclesiae, orthodoxae fidei zelator. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 242.
253.) Fejér T. VIII. vol. 7. p. 150.
254.) R. 1325 píše Ján XXII., že pod ochranou Mladenovou shromaždilo sa v Bosne množstvo kacierov. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 631.
255.) Benedikt XII. píše už r. 1340 Karlovi, aby pomáhal Kotromanovičovi vykoreniť kacierov. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 448.
256.) Die 3 idus jun. 1303 priniesol arcib. kaločský plnomocenstvo od Bonifáca VIII. potrebovať svetské rameno proti kacierom v Bosne, a iných, prímorských, stolici kaločskej poddaných zemech. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 136.
257.) Listom z r. 1327 ponecháva pápež arcibiskupovi splitskému rozhodnutie, či sa má ponechať minorítom, či dominikánom dielo osvecovania kacierov v Bosne? Potom rozhoduje sám otázku za minorítov. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 242.
258.) Waddingus Annal. T. III. – Fejér T. VIII. vol. 4. p. 470.
§. 115. Miznutie cirkve východnej v Uhrách.
V Uhrách samých, kde i tak kacierstvo bolo ešte riedkosť, to nešlo tak tuho. Tu mohutní necirkevní páni sotvá dali dýchať prälátom a pánom, nie žeby boli zridzovali títo veliké inkvisitorské závody. 259.) Ovšem ale cirkev východnia topila sa, mocou zobecnelých v Uhrách náhľadov a vlivom vlády, zo dňa na deň viac. Že ešte vo XIII. a XIV. stol. šľachta pravoslavná, zvlášte na východních stranách, nebola riedka, to vidno z pozvania haličského kňaza Lva na uhorský trôn pánmi zemlinskými a ungskými {:§. 62:}. Na to poukazujú i bežné kyrillské formy krestných mien, ako Ivan, Jakov, potom priezviská, k. p. v Pazdišovciach Renelov. Topilo sa to ale poriad. R. 1321 darúva primas Tomáš majetok istému grófovi Petrovi {:comiti Petheu:}, že sa navrátil do lôna cirkve.
____________________
259.) R. 1331 ubili beztrestne Görgejovci kanonika spišského Krištofa. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 554.
259.) R. 1331 ubili beztrestne Görgejovci kanonika spišského Krištofa. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 554.
§. 116. Mníši uhorskí obracajú Tatarov.
V časoch týchto nosily sa zas podivné sluchy o Maďaroch na východe, ako za Bely IV., len že teraz iné kolovaly bájky. Povstala akosi povedalka, že poddaní Tatarom Alani sú kresťani, a že majú panovníkov z uhorskej panujúcej rodiny. To zaviedlo nejednoho zvedavého mnícha z Uhier medzi Tatarov, a zapríčinilo podivné dopisy zavedených pápežov.
R. 1329 píše Ján XXII. synom Jeretannovým pochádzajúcim vraj z rodu kráľov uhorských, 260.) a všetkým kresťanom Uhrom, Malchaitom a Alanom, a posiela im za učiteľa viery biskupa gemiscatenského. Následkom snaď cesty biskupa tohoto píšu r. 1333 Tatari pápežovi, aby im poslal kone, a iné podivné veci, 261.) a porúčajú mu svojích kresťanských Alanov. Na tento list odpovedá Benedikt XII. až r. 1338, skrze poslov tatarských, císarovi císarov 262.) všetkých Tatarov. Porúčajä mu kresťanských Alanov, žiada o dovolenie pre ních chrámy staväť, pre duchovenstvo slovo božie kázať. 263.) V novembru tohože roku posiela pápež k Tatarom istého Gregora, Uhra, minorítu, samoštvrtého, dav mu na cestu množstvo všeliakých odpustkov, a odporúčajúce listy na tatarského císara i meškavšieho tam uhorského mnícha Eliáša, vo službe Tinibega, prvorodzeného syna císara Usbega. 264.) Tatari mali ináče v nenávisti i pápeža i pápežencov.
____________________
260.) In immensum nobis cessit gaudium, intellecto, quod tu, fili Jeretanny, de stirpe catholicorum principum regum Hungariae. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 386.
260.) In immensum nobis cessit gaudium, intellecto, quod tu, fili Jeretanny, de stirpe catholicorum principum regum Hungariae. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 386.
261.) Quod adducat nobis {:nuncius Andreas Franchus:} ab occasu solis equos et alia mirabilia. Tamže p. 766.
262.) Imperatori imperatorum.
263.) Qui locum Dei tenemus in terris. Fejér T. VIII. vol. 4. p. 326.
264.) Tamže p. 328.
§. 117. Náriadby strany obchodu.
Pápežovia a biskupi pilneji klesnili cestu veriacim do Neba, nežli Karol občanom cesty obchodu. R. 1336 naridzuje, aby Prešporčani slobodne vovážali tovar z Rakúska, ale nevyvážali ta z Uhier. Zásada celkom odporná tej, ktorú teraz zachovávajú v obchodu národy, a dôkaz spolu chudoby promyslu uhorského. Páni kupovali výrobky zahraničné, doma len vôl, pluh a palica. A Karol sotvá mal vznešenejšie o tom náhľady.
Celkom správne oproti tomu a prakticky smýšľal o minci. Vida mnohé neprístojnosti z jej ročnej zámeny, prial sluchu tým, ktorí mu radili, aby dal raziť mincu dokonalú, plnej ceny, ktoráby potom stále zostala v obehu. 265.) Uviedol to vo skutok aspon pri minci zlatej.
____________________
265.) Ut meliorem bonam novam monetam perpetuo durabilem faceremus. Karol r. 1323 kapituli sedmohradskej. Appendix ad Catal. nummor. Széchényi. p. 164.
265.) Ut meliorem bonam novam monetam perpetuo durabilem faceremus. Karol r. 1323 kapituli sedmohradskej. Appendix ad Catal. nummor. Széchényi. p. 164.
§. 118. Zrovnanie Jásov s ostatním obyvateľstvom.
Do časov Karlových padá i úplné temer vyrovnanie Jásov s ostatním obyvateľstvom. Bratia títo Kumánov už nežili v jednakých všetci pomeroch občianskych. Časť z ních bola doprosta podrobená ústrednej moci, bojovala, na spôsob zemänov, pod zástavami kráľovskými. Druhá časť žila ešte vždy pod akýmisi národními kniežatmi z rodu Keverge.
Títo boli nespokojni s touto národňou vládou, a sami prišli r. 1323 predo kráľa so prosbou, aby ich vyňal z pod moci Kevergových synov, a vriadil tiež bezprostredne do svojho vojska. 266.) A Karol rád sa chopil tej príležitosti, zničil poslední zbytok národnej samostatnosti Jásov; 267.) náčelníka však im predca ešte akéhosi zanechal. 268.) Volili si ho sami, potvrdzoval kráľ.
To bol počiatok civilisovania i Kumánov. Ani títo nehrajú už viac tak vážny zástoj, ako prve. Surovosť zožrala sama seba.
____________________
266.) Ut ipsos eximendo a potestate et jurisdictione filiorum Keverge, et aliorum quorumlibet, in statum et coetum Jazonum, specialiter regiae majestati exercituare debentium, transferre de benignitate regia dignaremur. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 472.
266.) Ut ipsos eximendo a potestate et jurisdictione filiorum Keverge, et aliorum quorumlibet, in statum et coetum Jazonum, specialiter regiae majestati exercituare debentium, transferre de benignitate regia dignaremur. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 472.
267.) O synoch Kevergových: Per quos ipsos Jazones nimium oppressos et humiliatos videbamus. Tamže p. 473.
268.) Capitaneum seu judicem.
§. 119. Priezviská.
S Karlom maly sa započať rodinné mená, čili priezviská. Ale veru v listinách čítame i pod Ludiekom ešte, len o samých Andrejoch, Štefanoch, Ivanoch, Rikolfoch, Matúšoch, Petroch, čo ešte vždy zachovávajú biskupi, z lásky ku starožitnosťam. Oproti tomu už dávno pred Karlom a Anžuáncami bolo v užitku pomenovanie rodov, k. p. z rodu Aba, Hunt-Paznan, Gutkelad, Dobra. Takéto však pomenovanie bolo riedke: ale meno otcovo tak často sa pridáva, ako u Rusov, k. p. Matúš syn Petrov, Demeter syn Miklúšov. Dakedy i to dodáva histórii trochu svetla; ináče narábänie so samými krestnými menami zakrýva ju nepreniknutelnými chmárami. Zlému tomu pod Karlom odpomoženo nebolo.
Ludiek I. Karlovič.
1342 – 1348.
§. 120. Nastolenie Ludieka.
Syn jeho Ludiek, 17 roční mladík, bol hneď po otcovom pohrebu, 22. jul. 1342, sošlými sa prälátmi a barónmi, bezo snemu a protirečia, ovenčaný. Zponáhľali sa, lebo sa báli nových krvavých zmatkov.
Smutočné bohoslužby až potom vydržiaval Ludiek, keď sa dostavili, ujec Kazimír, a budúci tesť, krajištník moravský Karol.
Tomuto dal 3. aug. 1342 písemné uistenie, že dceru jeho Margaretu o štiri roky, keď dospeje, skutočne za manželku pôjme. 269.)
Po odchodu hostí putoval do Vel. Varadína, ku hrobu sv. Vladislava, pri ktorej príležitosti daroval tamniemu prestolnému chrámu trhové zo troch žúp; lebo vraj orodovaniem cirkve žijeme a panujeme. 270.)
Materi Alžbete vykázal ročních 20,000 zlatých, alebo si ich prisúdila ona sama. Keď už pod Karlom mohla mnoho, tým viac teraz, pod tak mladým a uctivým synom. Tento vzíral vždy s úctou na ňu, pokuďkoľvek mu žila, a dal mnoho na jej slovo. Bola zaiste pani vážna a rozumná.
Bratovi Štefanovi udelil hodnosť bána slavonského, potom vojvody sedmohradského, a v listine z r. 1349 nazýva ho spolu pánom Spiša a Šáriša.
____________________
269.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 47.
269.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 47.
270.) Tamže p. 59.
§. 121. Výprava Ludiekova do Sedmohradska.
Panovanie musel započať so prísnosťou. Ešte sa dobre nezohrial trôn pod ním, už musel podniknúť vojenskú výpravu proti sedmohradským Sásom, ktorí vraj odopreli obyčajnú daň. 271.) Pravde však podobnejšie je, že sa i od ních žiadala nová, po celej krajne uvádzaná, portálna daň. Ludiek vtrhnul s vojskom, ale vec sa zkončila milostive. Sási ho tak očankali, že nielen ich naleznul nevinnými, než i vojvodu Tomáša z úradu zhodil.
____________________
271.) Turčan III. 2.
271.) Turčan III. 2.
§. 122. Poddanie sa Valáchie.
Mal v úmyslu vraziť i do Valáchie, ku pokoreniu Rumunov, ktorí od porážky nanesenej r. 1330 Karlovi neuznávali viac vrchmocie uhorské, prestali platiť daň. Ale vojvoda Michal, z rodu Bessarab, ukázal sa zasa pokorne smierlivým. Nečakal na Ludieka doma, než sám ho vyhľadal v Sedmohradsku, a sľúbil bývalú poddanosť i poplatnosť. Ludieka to prekvapilo mile, že nepriateľ, ktorý otcovi jeho toľko strachu nahnal, sám prišol pokoriť sa. Vystrel s najvätšou ochotou proti nemu ruku.
Inde všade po krajne bolo ticho. Nikde sa neobjavil protivník, ktorýby bol v pochybnosť bral právo Ludiekovo.
§. 123. Udalosti neapolitánske.
Miesto toho sbieraly sa na nebi italskom mračná, ktoré maly potom vysypať zkazu i nad Uhrami. Dňa 19. janu. 1343 umrel kráľ neapolitánsky Robert, ktorého vnučku Joannu mal už za manželku brat Ludiekov Andrej. Nebohý učinil v závete svojom kráľom Joannu, osobu velice pôvabnú, Petrarkom ospievanú, ale ľahkomyselnú, chlipnú a nemravnú. Manželovi a spoluregentovi Andrejovi vykázal len ročních dvetisíc uncij zlata. Na prípadnosť bezdetnej smrti Joanninej dedí trôn sestra jej Maria. Ani Joanna, ani Andrej nebuďte venčani pred dosiahnutiem 25 roku života. Spravu veď vdova Sancia, s radcami, Filippom de Sanguinetto, Gaufridom de Marsano, a Karlom grófom Artusským. Tak znel velice pre Andreja nepriaznivý závet. Myšlienka Robertova bola, aby sa trôny, uhorský a neapolitánsky, ani najmenej nezblížily.
So závetom jeho nebol spokojný nikto. Četná rodina Anžuáncov snuvala pletichy, zvlášte ženské, Agnesa Dračská, a titulárna císarovna carihradská Katarína. Šesťnásťročnia Joanna smilnila so svojím príbuzným, Ludiekom Tarentským, a prohlásila sa za kráľa. Vdova Sancia utiahla sa do kláštora, a provodila tam tiež život bujný. Slabý Andrej písal jedon za druhým žalobné listy do Uhier, materi i bratovi. Všetci žiadali zrušenie závetu, ale každý z inej príčiny. Písali v záležitosti tejto, na žiadosť Ludiekovu, i český Ján a syn jeho Karol pápežovi. Tento odvetil vyhýbave, že musí napred vec náležite povážiť.
§. 124. Cesta kráľovnej matky do Neápoľu.
Keď sa Andrej neprestával žalovať, že je on v Neápoľu ničím, a ako zle zachádza s ním Joanna: odhodlala sa kráľovna matka Alžbeta zaísť osobne do Neápoľu.
Ludiek velel 15. mája 1343 Zadarčanom, dal pod ňu dve lode, 272.) ale v tom ich predošli výslužní Benátčani, poslavše jej dve galije. Na týchto plavila sa Alžbeta, pohnuvši sa 8. jun. 1343 z Vyšehradu. Sprevádzalo ju drahne vojska, mnohé panie, paničky a páni.
Turčan udáva, koľko asi stála krajnu už táto prvá ženská výprava neapolitánska. Vzala so sebou 27,000 hrivien striebra, 17,000 zlata, a potom ešte poslal za ňou Ludiek 4,000 hrivien zlata, ohromná to vtedy summa. Výše toho viezlo sa za ňou mnoho korcí drobných peňazí, 273.) aby všade mohla rozhadzovať. Lebo to je obyčaj veľkých pánov, okazovať sa štedrotami pred cudzými, svojím košele z tela zodierať.
Pribyla do Neápoľu 23. jul. 1343, a bola prijatá s velikými počestnosťami, osvedčovaniem neohraničenej lásky a úcty. I Joanna učinila si násilie, ukázala ľúbeznú tváričku, dvorila roztomilej mamuši. Všetko bolo na nohách, obskakovalo, čestilo ju.
Prišla s tým, že dá, napriek závetu, ovenčať Andreja: ale jej útlunko dali na vedomosť, že to neide, poneváč pápež je vrchním pánom v Neápoľu. Vidúc i sama, žeby to mohlo mať zlé následky, vystrojila ku Klemensovi VI. do Avenionu palatína Miklúša, biskupa nitrianskeho Víta, a iných, žiadať o privolenie k bezodkladnému venčaniu. 274.)
____________________
272.) Fejér T. VIII. vol. 7. p. 106.
272.) Fejér T. VIII. vol. 7. p. 106.
273.) Garletae. Turčan III. 4.
274.) Tamže.
§. 125. Navštívenie Ríma.
Sama pošla za ten čas do Ríma, a obsiahla tam velikú česť za pekný groš. Vyšlo jej v ústrety celé mesto, ona pak dala zlatému dašťu pršať na spravodlivých i nespravodlivých. Obdarovala i chrám Petrov štedre. Mimo tisícov peňazí položila na oltár zlatý kalich so drahými kameňmi, a striebornú tablu, s vyritými na nej Petrom a Pavlom. Ako nábožná pani lezla dvakráť na kolenách hore schodmi k obrazu Kristovmu, držanému za odtisk jeho tváre do ručníka, ktorým si pot utieral. Meškala však v Ríme len tri dni, pre nával rozličných prosebníkov, hrnuvších sa nestydate ku nej, ako čoby Zmok bol priniesol poklady celého sveta. 275.) Vrátila sa do Neápoľu.
____________________
275.) Tamže. – Anony. u Murato. Antiquit. Itali. III. 316.
275.) Tamže. – Anony. u Murato. Antiquit. Itali. III. 316.
§. 126. Výprava Ludiekova proti Litvanom.
Ona tam polykala slyny, čakajúc dychtive na riešenie pápežské, Ludiek pak hrdinstvoval na severu. Priúčastnil sa totiž, pod jeseň r. 1343 výpravy budúciho tesťa svojho Karla proti Litvanom, ku prospechu nemeckých ritierov. Nevykonali však, pre nastalý odmäk, ničoho. Sila, so ktorou prispel Ludiek, musela byť nepaterná. Učinil to len k vôli oddanici svojej Margarety. Pre ňu rád meškával v týchto časiech na dvore českom.
§. 127. Neúspech Alžbetin v Neápoľu.
Alžbeta nič dobrého nevyčkala v Neápoľu. Miesto povolenia Andrejovho ovenčania, pribyl kardinál Aymerich, aby on spravoval krajnu do plnoletosti Joanninej, a žiadal od tejto prísahu vernosti i obyčajnú daň.
Zarazená nad tým Alžbeta chcela nemohavého Andreja odviesť do Uhier nazpät, ale ju očankaly Katarína, Agnesa, i sama Joanna, sľubujúce že to všetko bude dobre, pápež že predca konečne k ovenčaniu Andrejovmu privolí. To verila a očakávala i sama; preto dala sa nahovoriť. Poslavši poslom svojim do Avenionu nové úpravy, odošla z Neápoľu vo februáru 1344. Andreja postavila podo zvláštnu ochranu stareho grófa Bertranda de Baux. 276.) Zanechala pri ňom i uhorského mnícha Roberta, akéhosi veľmi pridalého dvorjana.
Súčasne s Alžbetou bol v Neápoľu i Petrarka, ako poslanec pápežov. Tento nemôže sa dosť nahaniť v listách svojích Uhrov. Nazýva ich zázrakmi {:monstra:}. Má obzvlášte zub na mnícha Roberta, ktorý dľa neho vládnul celým dvorom. Vytýka mu chlipnosť, pochlebenstvo, nespravodlivosť, podlosť.
Alžbeta vystúpila idúcka v Bari, pokloniť sa kosťam sv. Nikolaja. Na Vyšehrad pribyla práve v rok po svojom odchodu.
____________________
276.) Klemens VI. ho nazýva: Bertrandus Baucio, comes montis Caveosi {:Scaglioso:}. Fejér T. IX. vol. 1. p. 664.
276.) Klemens VI. ho nazýva: Bertrandus Baucio, comes montis Caveosi {:Scaglioso:}. Fejér T. IX. vol. 1. p. 664.
§. 128. Pápežské rozhodnutie o Andrejovi.
Poslovia jej darmo dokazovali pred konsistoriumom, že koruna Neápoľská náleží Andrejovi, nielen ako manželovi Joanninému, než i právom dedictva. Dôkazy ich vonkoncom nešli súdcom do hlavy, až naposledok našli jedon, ktorý presvedčil. Sľúbili komore pápežskej 44,000 hrivien podo prísahou. Načož Klemens VI. osvedčil v konzistoriume 19. junu. 1344, že chce dať ovenčať i Joannu i Andreja; ale sa ohradil takými výminkami, aby všetko mohol odvolať, jestliby Ludiek nechcel zaplatiť, čo poslovia sľúbili.
Ludiek skutočne krútil nad tým hlavou, že právo svojo musí kupovať za drahé peniaze. Ale už len sa podrobil nutnosti, vrhnul hladným korisť; a bremeno niesla zasa krajna. Lebo Ludiekovi peniaze z neba nepršaly. Vypísal mimoriadnu daň, učinil rozrucku na župy a kráľovské mestá. 277.) Tieto platily dľa zámožnosti, a sice veliké summy. Prešov k. p. Sabinov a Veľký Šáriš 278.) musely skladať po pädesiat hrivien.
V Avenionu strehli na príchod presvedčujúcich kovových dôkazov, ako kaňa na dášť; a keď už boly pod zámkou, ukázalo sa, že nestálo za plácu. Pápež položil také výminky, že výhra vychádzala na nič. Čo teraz povolil, to sa vcele rovnalo tomu, čo prve nebol povolil. Andrej mal byť venčaný len ako manžel Joannin; čo viac, zložiť na to prísahu, že ani venčanie nedá mu práva ku korune, než že táto, jestliby Joanna umrela bez detí, padne na Mariu a jej potomkov, Andrej pak že sviaže svoju nošku, a pôjde pod pokutou kliatby, odkuď prišol.
Výminky tieto prijala Joanna s ochotou, Andrej a Ludiek s nechuťou.
____________________
277.) Concurrunt igitur exactores ad omnes comitatus et villas regias et reginales. Turčan III. 4.
277.) Concurrunt igitur exactores ad omnes comitatus et villas regias et reginales. Turčan III. 4.
278.) Teraz chatrné mestečko, vtedy slobodné kráľovské mesto, ako Prešov.
§. 129. Neapolitánske pletichy.
Ale i tak ešte s venčaniem odkladáno, a v Neápoľu sa snuvaly ťažké, následkov plné pletichy. Kráľovninu sestru Mariu uniesol v apríľu 1344 tajne z palácu, mäv ku tomu predbežné dovolanie pápežovo, Karol Dračský {:Durazzo:}, syn Agnesy, rodzenej Talayrand Perigord, sestry kardináľa toho mena. 279.) Kardináľ Aymerich odošol, spravu krajny prevzala vcele Joanna.
Pekná táto hriešnica smilnila teraz do krve s Bertrandom, synom Arthusovým, ktorý bol pankhart nebohého kráľa Roberta. Úrady rozdala odprisahaným nepriateľom Andrejovým. Bertrand de Baux učinen majstrom spravedlivosti, čili justiciárom, Karol Arthus komorníkom, Terlizzi maršalkom, Robert de Sanct-Severino kapitáňom údolia beneventského. Títo a iní stali sa nepriateľmi Andrejovými pre jeho laskavca Pipina, muža nadutého, pre svoju prísnosť nenávideného. Poneváč ho Andrej rád mal, doverne s ním obcoval, uložili ošemetníci pre Pipina zničiť i Andreja.
Vedená od týchto neznabohov a nemravných žien kráľovna taký rozvinula skvos, tak marnotratne žila, že sa zdalo, akoby jej dôchodky celej krajny nemaly postačiť na pol roka. 280.) Andreja oproti tomu tak stisla a zo všetkého olúpila, že sotvá mal za čo kúpiť si kabát. 281.) Musel sa snaď o hlade a smäde prizerať, ako sa manželka s podlými milcami objíma.
____________________
279.) Lucius rer. Dalmat. L. IV. c. 16. Udáva však chybne, že Maria bola určená pre Štefana.
279.) Lucius rer. Dalmat. L. IV. c. 16. Udáva však chybne, že Maria bola určená pre Štefana.
280.) Horum consilio sic magna strage vivebatur in castro suo, quod introitus regni videbatur sibi non sufficere pro medio anno, sicut tempore regis Roberti anno quolibet reponebantur in thesaura centenaria unciarum. Gravina Chron. ap. Murator. rer. Itali. T. XII.
281.) Ut vix posset {:Andreas:} sine licentia reginae unam facere sibi robam. Tamže.
§. 130. Pohyby chorvátske.
Ludiek krútil nad tým mrzute hlavou, ale bol doma zaneprázdnený. V Chorvátsku to vrelo neprestajne. Šubičovci a Gušič domáhali sa, pri vospolnom odporu akejsi samostatnosti; čo Ludiek už preto trpeť nemohol, že tam chcel dať bratovi Štefanovi pokojné zaopatrenie.
R. 1344 bol poslán proti ním bán Miklúš. Keď potom i Nelipičova vdova, Vladislava, so synom Jánom, počala vzdorovať uhorskému panovaniu, zatvorivši sa do Kninu, vtrhnul Ludiek, v juliu 1345, osobne so 20,000 zbrojných. Spojili sa s ním i joanníti, i bán bosenský Štefan Kotromanovič, a nahnali takého strachu zpurným pánom, že sa za riadom dostavovali s darmi a kľučmi odo miest a zámkov. Ján Nelipič oddal Knin, grófi korbavskí prijali uhorskú posádku. Len Šubičovci, Mladen a Pavel, ktorí držali Ostrovicu, 282.) Klisu a Skadar, odporovali stále. Úplný zdar výpravy prekazily udalosti za Tatrami, donutivše Ludieka obrátiť sa v tú stranu.
____________________
282.) Ostrovicu zamenil potom Ludiek s Georgiom Šubičom za Zríň. Potomci jeho nazvali sa odtuď Zriňskými. Lucius.
282.) Ostrovicu zamenil potom Ludiek s Georgiom Šubičom za Zríň. Potomci jeho nazvali sa odtuď Zriňskými. Lucius.
§. 131. Pomoc Kazimírovi.
Dobrí priatelia, Kazimír poľský a Ján český zklbčili sa zas, pre čiastky Sliezska. Ján obľahnul 12. jul. 1345 Krakov. Ludiek prišol skrze to do velikej nesnádze. Na dvore českom mal nevestu, v Poľsku bol vyvolen za kráľa. Toto prevážilo. Poslal Kazimírovi na pomoc pluky uhorské, pod náčelníctvom Miklúša Séča a Petra Pohároša. 283.) Títo donutili Jána ku návratu, oslobodili Krakov.
____________________
283.) Hlä pravé priezviská! Turčan III. 5. Pohároš dostal r. 1351 zámok Soploncha {:Szaplonca:} v župe križovackej. Fejér T. IX. vol. 2. p. 60.
283.) Hlä pravé priezviská! Turčan III. 5. Pohároš dostal r. 1351 zámok Soploncha {:Szaplonca:} v župe križovackej. Fejér T. IX. vol. 2. p. 60.
§. 132. Zahrdúsenie Andreja.
Práve pak toho času, keď Ludiek pomáhal Kazimírovi za Tatrami, zošol brat jeho Andrej v Neápoľu tragickým koncom zo sveta.
Neslušné obcovanie s ním manželky snášal s pohrôžkami, na spoločníkov jej necudného hýrenia hľadel so škripeniem zubov. Pomstu však odkladal na ten čas, keď bude ovenčaný. Vtedy mienil objaviť sa kráľom v oči przniteľov jeho manželského lože. Na svoje nešťastie nečinil z toho žiadno tajemstvo. Ba dopustil sa tej neopaternosti, že na zástavy svoje dal namaľovať klát s toporom. To naplnilo strachom všetkých spoločníkov Joanniných, i ju samú. Báli sa, že ich necudné orgie môžu sa zkončiť krvavými odpravami. Uzavreli teda, aby sa ubezpečili pred zaslúženou pomstou, Andrejovu smrť. Na čele spiklých stál pankhart nebohého kráľa Roberta, komorník Arthus, jehož syn Bertrand cudzoložil so kráľovnou, a Filippína z Katanie, predtým práčka, teraz Joannina dovernica a prostrednica jej necudných výstupkov. Pekelný oheň dmýchala titulárna císarovna carihradská Katarína. Úmysel zlostnej tejto baby bol, odkľúdiť Andreja, a potom dať Joannu za manželku synovi svojemu, Ludiekovi Tarentskému, s nímž už i tak do krve smilnila. Ako prípravný krok ku hlavniemu zločinu, dala otráviť dračskú Agnesu, poneváč jej v ceste stála.
Uskutočnen bol zločin tento, pri spolupôsobeniu všetkých spiklencov, v noci na 20. aug. 1345 roku, 284.) vo kláštore pri meste Averse, kde vyvábený na lovy, a ničoho zlého netušiaci, Andrej, spolu so zradnou manželkou, nocoval. Ako s ňou spal, vyburcoval ho jeden zo sprisahalých, že sa čosi stalo v Neápoľu. Andrej vyskočil z postele, vybehnul do druhej chyže, a tam padnul do ruky sprisahaným. Čakali na neho: Karol Arthus, so synom Bertrandom, gróf Terlizz zať kuplerky Filippíny, Robert z Cabanis, komorník Thomasi, notár Miklúš z Melazzo, Raimund z Katanei, sprostý povýšenec, manžel Filippin, Konrád z Katanzano. Zo ženských bola tam kuplerka Filippína, a Margareta z Ceccano, so dcerou Sanciou {:Chancia:}. Tejto bande zločincov padnul Andrej do rukú, keď zo spálni vošol do siene.
Poverčiví zločinci mysleli o ňom, že má zázračný prsteň {:talisman:}, ktorý mu nedá zhynúť ani mečom, ani jedom. To príčina, že týchto talianskych poslov smrti neposlali na neho, ale mu iným spôsobom hľadali prísť ku životu. Obstali ho so žinkami. Mladý muž bránil sa dlho a zápasil s ubijcami. Kričal zúfale o pomoc, ale nikto neslyšal, a najmenej Joanna. Bežal ku dverom, všetky našol pozamykané. Naposledok ho premohli, hodili mu provaz okolo krku, povesili ho zo hrady, zahrdúsili, a tak vyhodili oknom do záhrady. Chceli ho tam zahrabať, ale nestihli.
Chyžná Isolda, dľa iných bývalá jeho dojka, uhrinka, bežala, na upenlivý krik Andrejov, ku pomoci, a keď sa ku nemu dobyť nemohla, vyburcovala zo sna mníchov. Títo prišli s lampášmi, a našli mrtvolu Andrejovu v záhrade pod oknami, s hodbabnou žinkou okolo krku, ktorú vraj Joanna vlastnoručne uplietla. 285.)
Táto vylezla až ráno z perín, a staväla sa predesenou, akoby o ničom nič nevedela. So trepotom zlého svedomia spechala hneď do Neápoľu, odviezla ta i mrtvoľu, a dala ju pohrobiť pri tichosti vo chráme sv. Ludieka. 286.) Bydlo vzala v novom zámku, kde neodstupovali od nej, Katarína a Ludiek Tarentský.
Pápež až 20. sept. 1345, keď už musel vedeť o smrti Andrejovej, podpísal konečne rozkaz, aby bol ovenčaný, 287.) a nezdráhal sa byť potom krestným otcom, keď Joanna porodila {:v decemb. 1345:} syna Karla.
Nášmu Ludiekovi písala hriešnica, že ubijcov Andrejových, ktorého zatracene {:perdite:} milovala, preto dosaváď neztrestala, že ich vypátrať nemohla, 288.) keď predca po zločincoch sliediť nedovolila, vyšetrovaniu sa všemožne protivila. Nestydatosť táto ešte vätšmi rozhorčila Ludieka. Prisiahnul kráľovskej neveste hroznú pomstu, a oznámil to s poslami všetkým okolním panovníkom.
____________________
284.) Rukopis vatikánsky má 15 kal. octob. 1345. Zúmyselné to zpotvorenie, jehož príčinu vidz dokl. 287.
284.) Rukopis vatikánsky má 15 kal. octob. 1345. Zúmyselné to zpotvorenie, jehož príčinu vidz dokl. 287.
285.) Gravina u Murato. T. XII. col. 559. – Petrarca Epist. fam. L. VII. n. 5. – Chron. Claust. Neob. u Petza I. 489. – Chron. Alberti u Urstis. II. 138. – Obsidio Jadrae ap. Schwandt. III. 180. – Rukopis Vatikánsky ap. Fejér T. IX. vol. 7. p. 53.
286.) Rukop. Vatik. bľúzni, že Joanna nechala mrtvoľu na vrchu, až sa naď ňou smiloval kanonik Ursus Minutolus.
287.) K ospravedelneniu pápežovmu kladie Baronius deň usmrtenia na 18. sept. 1345. Srov. dokl. 284.
288.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 287.
§. 133. Prepisovanie Ludiekovo s pápežom.
Hneď sa spojil s nepriateľom pápežovým císarom Ludiekom, a umluvil s ním pochod do Itálie, ku čomu i panovníci italskí pozváni boli.
Keď ho zato harušil pápež, že drží s vykliatym protivníkom cirkve, odpovedali mu Ludiek i Alžbeta trpko, že spoluzapríčinil smrť Andrejovu, proťahovaniem venčania. Rozhorčení písatelia žiadajú, aby pápež vzal do práva Joannu, princov dračského a tarentského, a kardináľa Talayranda, ako brata zloradnej Kataríny. Žiadajú ďalej, aby pápež uznal Ludieka a brata jeho Štefana za zákonných správcov Neápoľu do liet dospelosti narodzeného práve dediča trônu Karla, a za jeho následníkov, jestliby chlapec umrel. Chlapca tohoto pýtajú vydať k opatrovaniu babe Alžbete. Joanne žiadajú odjať kráľovskú hodnosť, a chcú jej zakázať nový výdaj.
Pápež odpovedá listom od 14. mar. 1346, že Joanna bez výslechu a súdu trônu zbavená byť nemôže; že jestli vinnou nalezena bude, vtedy sa vezme ohľad na Ludieka a jeho brata; že kúria bude vedieť, ako viesť vyšetrovanie, bo ona už ťažšie veci pokonala; že o výchovu novorodzeného dediča trônu už jest postaráno; že venčanie Andreja preto sa odtiahlo, poneváč muselo byť napred náležite pováženo, či sa mu má povoliť právom, či len z milosti; že Talayranda už jeho vznešený rod povyšuje nado všetko podozrenie, akoby bol dačím prispel k umrtveniu Andrejovmu. 289.)
____________________
289.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 370.
289.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 370.
§. 134. Ztrestanie účastníkov Andrejovej smrti.
Ale ešte pred touto rabulistickou odpoveďou vydal, 1. febr. 1346, bullu, kde vyslovuje svoju ošklivosť nad usmrteniem Andrejovým a ustanovuje pokuty pre ubijcov. Velikému justiciarovi, čili zemskému súdcovi, Bertrandovi de Baux dáva úpravu, aby malých zlodejov povešal, velikých prikryl plášťom tajnosti. Ten je smysel toho, keď mu káže držať v tajnosti, jestliby skutočne vyšlo dačo na kráľovnu a kráľovských princov. Hlavních týchto vinníkov chcel pápež všeliak ochrániť, ale nástroje ich vydal pomste, aby aspon na oko bolo zadosť učineno verejnej mravnosti. A Bertrand šol pri tom ďalej, nežby sebe bola priala kráľovna, snaď i pápež. Podporovaný Karlom Dračským, vyvinul pri vyšetrovaniu i ztrestaniu úžasnú prísnosť, ba ukrutnosť.
Komorníka Thomasiho a notára Mikluša z Melazzo natiahnul verejne na škripec. Keď Thomasi bol veden z lešenia dolu pred súdcov, priskočil gróf Terlizzi, zať Filippin, a uťal mu jazyk. Miklúš ale udal podlého Terlizziho ako hlavu sprisahalých, Bertranda pak, syna Artusovho, ako hlavnieho ubijcu. Thomasi a Miklúš boli za koňmi vláčeni, potom obeseni. Grófa Terlizziho, kuplerku Filippínu, Margaretu z Ceccano, a jej dceru Sanciu, dal justiciár jať v noci a natiahnuť na škripec na jednej galiji. Joanna ich darmo chcela vyslobodiť. Poslaný ňou Raimund z Katanei bol i sám natiahnutý na škripec. Na jeho udanie bol jatý i Robert z Cabanis. Vykľulo sa všetko, a zločincov zastihla divá pomsta. Keď Terlizzi, Raimund a Robert boli vedeni ku poprave nahí, kati trhali z ních žhúcimi kliešťami mäso a šarhovia ich šľahali provazmi. Robert vypustil v nesmiernych mukách dušu na ceste. Filippína dostrádala tiež na škripcu. Tehotná Sancia bola vržená, až porodí, do žalára. Jej matka, Margareta z Celana, bola za živa upálená.
Diabolsky zlostná Katarína použila príležitosti tej ku zakrytiu zločinu svojho horlivosťou pri stíhaniu jeho uskutočniteľov. Dala jať v pevnosti Agate grófa Karla Arthusa, spolu so synom Bertrandom, milencom Joanniným, a obidvúch odpraviť, aby nemohli vydať svedoctvo pravde, neboli jej na prekážce pri zámeroch, a spolu aby sa zmocnila ich pokladov. Tak sa zkončily tie nemravné orgie, ktorých pelešou bol za pár rokov dvor neápoľský.
Ďaľšie vyšetrovanie predca naposledok zastavila Joanna, a položila sa, ako angel padlý. Poneváč sa Karol Dračský pri vyšetrovaniu ukázal horlivým, chcela ho odstraniť novým zločinom, čo však sa jej nepoviedlo. So druhým pokrevným svojím, Ludiekom Tarentským, žila po manželsku, a brzo sa s ním i sosobášila. 290.)
Náš Ludiek videl, že jestli žiada pomstu, musí si ju vziať sám, a len o tomto myslel teraz, ačby, ako kráľ uhorský, inú bol mal povinnosť.
____________________
290.) Fertur Joanna regina ob lubricitatis et lasciviae ardorem, et stupri, quod cum Ludovico de Tarento habebat, consvetudinem, et aestuans illum potius quam Andream habere in maritum, tam immane et horrendum facinus in maritum et fratrem admisisse. Dlugoš Hist. L. IX. col. 1076. – Turčan. – Gravina. Chron. Esten. ap. Murator.
290.) Fertur Joanna regina ob lubricitatis et lasciviae ardorem, et stupri, quod cum Ludovico de Tarento habebat, consvetudinem, et aestuans illum potius quam Andream habere in maritum, tam immane et horrendum facinus in maritum et fratrem admisisse. Dlugoš Hist. L. IX. col. 1076. – Turčan. – Gravina. Chron. Esten. ap. Murator.
§. 135. Turci v Európe.
Lebo budúci opanovatelia Uhier, Turci, pustošili už Romániu. Klemens VI. píše o ních r. 1345 biskupom uhorským, 291.) že sa chce oboriť na ních skrze cyperského kráľa Hugona a ritierov sv. Jána jeruzalemského, pak skrze Benátčanov, a preto že uložil sbierať po celom kresťanskom svete a na to vynaložiť desiatinu dôchodkov cirkevních. Žiada teda, aby i v Uhrách desiatky také sa sbieraly, a spolu kázala kurucká vojna proti Turkom, s odpustkami. Ludiek sice nenamítal proti tomu ničoho, ani nekládol žiadne prekážky: ale mal vytiahnuť sám s celou mocou proti nebezpečným divochom, a vyhnať ich vcele z Európy. Toby vätšia bola bývala zásluha, nežli hromenie šismatikov a všetky jeho dobrodružné italské výpravy. Ale on len na tieto myslel, pre pomstenie smrti bratovej a obhájenie svojích práv na Neápoľ; a bolby hneď nastúpil ta cestu, keby ho neboly, vrtkavosťou svojou, na čas zdržaly mestá dalmatské.
____________________
291.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 296.
291.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 296.
§. 136. Výprava dalmatská.
Ošemetní Zadarci ztrhli sa zasa Benátčanov, a títo ich donucovali ku poslušnosti. Volaný odo tiesnených na pomoc, poslal im r. 1345 bánov bosenského a slavonského, roku pak 1346 dostavil sa v juniu osobne so 100,000 jazdy, chtejä si poistiť Dalmáciu zo príčiny Neápoľu. Nevykonal ale s tolikou silou ničoho. Musel ustúpiť so značnou ztratou. 292.) Benátčani podržali Zadar, a pomstili vrtkavosť jeho obyvateľov palošom, hladom, žalárom.
____________________
292.) Non sine magno damno personarum et rerum cum suo exercitu ad propria reversu est, 3 julii descedens. Turčan III. 8. – Obsidio Jadren.
292.) Non sine magno damno personarum et rerum cum suo exercitu ad propria reversu est, 3 julii descedens. Turčan III. 8. – Obsidio Jadren.
§. 137. Pápežský nuncius.
Nevedomo, či ešte našol Ludiek v Uhrách toho nuncia Franciška, biskupa tergestského, ktorý mu bol odpoveď pápežovu priniesol. Lebo málo pred tým, keď Ludiek mal vyjíť z Uhier, dostavil sa tento vzácny hosť, s plnou kapsou kľatieb, a s plnomocenstvom, dať si duchovenstvom zaplatiť každodenne osem dukátov. Už zo Prešporku píše primasovi Telegdimu Čanadínovi, aby za cestu 27 dní zaplatil medzi tremi dňami 216 dukátov; ináče vykliatie a interdikt.
Pápež, a jeho ľudia, hovorili teraz z vysoka, bo Klemens VI. práve zvíťazil nado protivníkom svojím, a spojencom nášho Ludieka, císarom Ludiekom bávorským. Zapríčiniv jeho zvrženie, potvrdil za imperátora Karla brandenburského.
§. 138. Prípravné kroky ku ceste neápoľskej.
Zato však Ludiek bávorský neprestal sa niesť i ďalej císarom, a uzavrel s naším Ludiekom v Pasove obhajný a výbojný, prosto proti pápežovi čeliaci, spolok. Ludiek bávorský považoval Neápoľ, ktorý si toľmi privlastňoval pápež, za náležitosť svatej rimskej ríše; a náš Ludiek bol hotový prijať ho z ruky císarovej. Pápež, ktorého darmo chcel smieriť s naším Ludiekom kráľ český Karol, mal byť o jedno kráľovstvo pripraven. Ku tomuto spolku pristúpili i vévodovia rakúski. Zo všetkého však potom nebolo nič, bo Ludiek bávorský umrel 11. okt. 1347.
Miesto toho vznikla v Neápoľu sama od sebä stránka uhorská. Lalli sohnal vojsko, a osvedčil sa r. 1347 verejne za Ludieka uhorského, s takým úspechom, že generáľa Joanninho, Cavalcanta, porazil. Ludiek bol už potom mravne donutený poslať mu pomoc; a poslal Miklúša Konta, ináče Tóta, s vojskom neveľkým.
Znamenitý prírostok vzala stránka uhorská i pristúpeniem Karla Dračského. Princa tohto, ktorý horlive podporoval justiciára pri mäsiareniu ubijcov, získala Joanna prisľúbeniem mu vévodstva Kalábrie. On šol v ústrety Lallimu a Kontovi. V jeho neprítomnosti prisáhla Joanna s Ludiekom Tarentským, bez dišpensácie. Na tom sa náramne pohneval Karol. Keď ho i z ohľadu vévodstva Kalábrie na slove držali, pozval sám Ludieka uhorského do zeme.
Tento poslal nový zástup, pod biskupom pečuhským, a sháňal peniaze k osobnej výprave. Dotklo sa to viac menej každého, ale i teraz zvlášte kráľovských miest. Aké bremená boly týmto navalené, vidno z toho, že na Prešporok bolo štiristo hrivien nahodeno. Keď to počal r. 1348 magistrát vyberať, mnozí z mešťanov i mesto zanechali a zutekali. 293.)
Vyjednával spolu Ludiek s Benátčanmi a Sicilčanmi strany loďstva, na ktorom by dopravil vojsko do Neápoľu. Keď sa nemohol sjednotiť ani s jednými, ani so druhými, uzavrel nastúpiť cestu po suchej zemi, čo vyviedol v jeseni 1347.
____________________
293.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 630.
293.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 630.
§. 139. Prvá výprava do Neápoľu.
Vojsko, so ktorým sa pohnul na výboj Neápoľu, obnášalo len tisíc jazdcov; i to boli z vätšej časti Nemci. Páni uhorskí nechceli sa zamotať do dlžôb pre osobniu pomstu Ludiekovu. On šol v odevu železníckom. Na čiernych jeho zástavách bola vymaľovaná krvavá hlava usmrteného Andreja. Za vojskom viezly sa sucháre z mäsa, čo rozdrobeno dávalo dobrú polievku.
Že smel s tak nepaternou silou vstúpiť do Itálie, to sa vysvetľuje jej tehdajšou rozorvanosťou. Bola to vtedy klassická zem rozbrojov. Mestá bojovaly proti mestám, rodiny proti rodinám, osoby proti osobám. Jedni uznávali vrchniu moc pápežovu, druhí císarovu, všetci tak, aby im ani jedon ani druhý nerozkazoval. Celé zbojnícke ozbrojené nemecké bandy drancovaly zem. Malí tyranni najímali ich jedon proti druhému; keď nie, teda lúpili dediny a mestá bez rozdielu.
Taký bol i túlavý Nemec Werner. Vzal tituľ vévody {:duca:}, a menoval sa chlúbne „nepriateľom Boha, pobožnosti a milosrdenstva.“ Kont našol lúpežníka tohto v Romagni, a najal ho do služby Ludiekovej.
Keď prišol tento osobne, prijali ho všade čestne, ba s nadšeniem, a nielen prepustili ochotne, než mnozí veľmoži pripojili sa ku nemu so svojími plukmi, ako Filip Gonzaga v Modene so 150 jazdcami.
Len pápež sa zaškaredil, keď Ludiek kročil na pôdu italskú. Vo Foligno prišol mu v ústrety kardináľ Bertrand de Deux, s bullami Jána XXII., ktorými sa vyklínajú všetci, ktoby sa opovážil učiniť útok na kráľovstvo neápoľské, ako zem pápežskú. Ludiek odvetil na hrozby, že to nenie jeho vinna, keď spravodlivosť ináč zvíťaziť nemôže, a nedal sa zdržať ani na okamženie.
§. 140. Cola Rienzi.
V Ríme panoval vtedy, miesto sídliaciho v Avenionu pápeža, tribún Cola {:Miklúš:} Rienzi, ktorý sa niesol nemanželským synom Henrika VII. Zpovestnelý, a nebohým císarom Ludiekom podhuckaný, demagog tento považoval vládu pápežskú za nešťastie pre Itáliu. Tanula mu na mysli jej dávna sláva, a terajšia rozorvanosť. Ideáľom jeho bolo, obnoviť republiku rimskú. Týmto mámil seba i krátkozraký ľud, ktorý mu tleskal.
Ludiek mu učinil čestné nabídnutie, aby bol súdcom medzi ním a Joannou. Táto tiež tú istú prosbu vzniesla, so mnohými darmi, na tribúna. Obe stránky myslely, že tým vyhrajú mnoho v obecnej mience, keď sa za ních vysloví. Rienzi im učinil podľa vôle, predvolal jednoho i druhého, a zasadnul slávnostne, s korunou tribúnskou na hlave, ku súdu. Vyslúchav zástupcov obidvúch stránok, riešil velebne, že ničoho riešiť nemôže.
A to veľmi múdre učinil, že sa zdržal výroku, zvlášte pre Ludieka nepriaznivého. Lebo už na vianoce r. 1347 musel zutekať mohutný rozhodčí pred plnomocníkom pápežským z Rímu. Vrtkavý ľud sa mu tak od razu odcudzil, že spálil aspon obraz jeho, keď sa nemohol zmocniť jeho osoby. U Ludieka hľadal potom utočište v Kápue.
Za pár rokov skrýval sa na Montemajellu medzi franciškánmi. Keď sa tam necítil viac bezpečným, ušol do Prahy ku císarovi Karlovi IV. Zle ale tam pochodil. Poneváč Rienzi pomýšľal i na zaujatie císarského trônu, ktorý už Nemci dávno sebe výlučne osobovali, aspon tak pápež zpravil o ňom Karla: dal ho tento jať, a doposlal pápežovi.
Stalo sa ale, že ako vo Praze našol miesto utočišťa žalár, tak v Avenionu miesto žalára česť a povýšenie. Mohutný pri dvore pápežskom Petrarka bol i sám nadšený tou ideou, ktorú chcel do života uviesť Rienzi. Primlúval sa teda za neho, s takým úspechom, že ho pápež r. 1352 omilostil, kardinál pak Albornoz vymenoval r. 1354, na žiadosť ľudu, za senátora v Ríme.
Ten však ľud, ktorý povýšenie jeho zapríčinil, nedal mu ho požívať. Už v roku vymenovania jeho za senátora zbúril sa mätežne proti nemu, a keď r. 1347 spálil len jeho obraz, 8. okt. 1354 zabil a obesil jeho samého. 294.) Ten bol koniec toho mohutného tribúna, ktorému Ludiek bol sveril rozhodnutie svojej rozopre s Joannou, keď tiahnul s vojskom proti nej.
____________________
294.) Caesar Cantu Világtörténelem, k. X. p. 328.
294.) Caesar Cantu Világtörténelem, k. X. p. 328.
§. 141. Ludiekove popravy.
Dňa 22. dec. 1347 pribyl do Akvily. Tam sa spojil s Miklúšom, Cajetanom grófom z Fondi, a inými neapolitánskymi pánmi. Sulmona, Terra di Lavoro vzdaly sa. Ludiek Tarentský bol porazen u Kápui. Načož, vida povšechnú zradu, prchnul, spolu s manželkou Joannou, na troch galijach, do Avenionu. Boli tam prijati čestne, ba i zlatou ružou pocteni, ako čoby boli prišli po odmenu zvláštnych zásluh.
Ludiek uhorský oproti tomu vošol bezo prekážky 11. janu. 1348 do Beneventu, 17. do Aversy. Tu sa mu predstavili, titulárny císar gräcký Robert Tarentský, so bratom Filipom, Karol Dračský, so bratmi Ludiekom a Robertom, všetci ostatní kráľovskí princi.
Ludiek uhorský usporiadal im hostinu. Po stole osupil sa nespodievane s výčitkami na toho Karla Dračského, ktorý ho privolal, vztýčil verejne jeho zástavy. Vyhadzoval mu na oči, že sa protivil Andrejovému venčaniu, a tým zapríčinil jeho smrť; že bojoval proti Lallimu v Akvile; že sa usmrtenie Andrejovo stalo s jeho porozumeniem. Ešte i to mu dával za vinnu, že jeho samého chcel dať, pri vstúpeniu do zeme otcov, zákernícky zabiť. 295.) Darmo sa chcel Karol brániť. Nedali mu slova, a nasledujúciho dňa bol v tej istej miestnosti, bez výslechu, obrany a súdu, zťatý, kde Andrej zkonal zahrdúsený.
Brata jeho Ludieka, potom Roberta a Filippa z Tarentu, poslal do Uhier, kde na Vyšehrade boli streženi. Zaroveň s nimi poslal ta i pohrobného bratovho syna, Karla Martella, ktorého divným spôsobom matka pri svojom úteku tam zanechala.
Do mesta Neápoľu vošol 21. janu. 1348, s pokrytským jásotom ľudu. Lebo už počali hroziť sa ho, ako tyranna krvolačného, a hrôzu rozmnožil novými ukrutnosťmi. Držanú ešte vždy v žaláru a porodivšú tam Sanciu dal za živa upáliť. Z Konráda, grófa z Catanzano, vynutil škripcom vyznanie, že on prvý vztiahol ruku na Andreja, a podrobil ho nevyslovným mukám. Dal ho rozpiať na vyložené ostrými nožmi koleso, a tak zdlhave, kus po kuse rozmäsiariť. Boli i mnozí iní, na ktorých len dakto vrhnul stín dákeho podozrenia, vzati do súdneho vyšetrovania, všetko s mukami, žalárovaniem, škripcami. Od takýchto kanibalských ukrutností odvracal každý s úžasom oči. Ludiek a jeho Uhri boli považováni za krvolačných katov, odo ktorých by čím skorej oslobodiť otčinu.
____________________
295.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 664.
295.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 664.
§. 142. Odchod Ludiekov z Neápoľu.
Po nasyteniu pomstychtivosti svojej svolal do Neápoľu snem, aby kyvnul hlavou ku jeho žiadostiam a skutkom. Prijal tituľ kráľa jeruzalemského a obidvúch Sicilij, a dal si sľúbiť poslušnosť a vernosť. Snemovníci to prirodzene rádi učinili, bo museli.
Potom písal pápežovi, aby poslal legáta ku jeho ovenčaniu, Joannu pak vzal do práva. Aby naklonil ku tomu pápeža, sľuboval, že vyrve Arragoncom Sicíliu a spojí s Neápoľom. Klemens VI. odvetil skrze kardináľa Bertranda, že Joannu bez dôkazov odsúdiť nemôže, aby mu teda poslal písemnosti velikého justiciára. I na prípadnosť vinny kráľovnej že ešte otázka je, či pohrobný syn Andrejov, Karol Martell, bude dedičom trônu, či pak sa navráti koruna do rukú pápežových. To malo ten smysel, aby si na tom nezakladal mnoho Ludiek, že má v rukách Karla Martella. Zaujatie Neápoľu Ludiekom že je na každú prípadnosť len skutok násilia, nie práva, tak ako i odprava Karla Dračského a odvedenie princov. Keď mu ešte vyhodil na oči spojenie s Rienzim, velí mu odísť preč, s uhorským jeho vojskom, a zaujatú krajnu položiť v ruky pápežove.
Z toho videl Ludiek, že v Neápoľu len silou panovať môže. Poneváč pak nemal viac ako 6,000 mužov, spolu s Talianmi, a peniaze mu tiež vyšly, i mor sa ukazoval: odplavil sa v máju 1348 do Uhier, sveriv vojsko vojvodovi sedmohradskému Štefanovi Lackovičovi z Apóru, ktorému oddal všetky majetky Karla Dračského, veliteľstvo pak mesta Neápoľu Nemcovi Ulrichovi Wolfahrtovi. Obidvúm nakázal pokračovať s najvätšou prísnosťou, jestliby sa objavily nepokoje, aby boly udusené vo vzniku.
O svoju bezpečnosť pri návratu postaral sa tým, že v Neápoľu uzavrel s Benátčanmi na osem liet strany Dalmácie pokoj. Dňa 1. jun. 1348 už bol vo Vrane.
§. 143. Udalosti uhorské.
Brzo po jeho príchodu na Vyšehrad umrel tam zákonný dedič trônu neapolitánskeho, pohrobok Karol Martell, a Ludiek hneď priplietol ku tomu nové rodinkárske čachry. Nehľadiac na to, že sám vzal tituľ kráľa ibidvúch Sicilij, chcel brata svojho Štefana učiniť neapolitánskym kráľom, nástojil o to všemožne u pápeža. Ale Klemens VI. nechcel o tom ani slyšať.
Ludiek teda myslel, že musí do inakších ešte nesnádz priviesť svatého otca, má-li na ňom dačo vydobyť. Sháňal r. 1349 odovšad peniaze, pri čom zasa zvlášte slobodné a kráľovské mestá trpely. Ony musely vždy pred inými otvoriť mešce, keď kráľ potreboval peniaze. 296.) Do panských vrecák siahal Ludiek ostíchave. Čo žiadal od pánov, bolo len to, aby mlčali. Ešte i s poddanými ich zachádzal, ako s maľovaným vajcom.
____________________
296.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 766.
296.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 766.
§. 144. Potržky so Srbmi pre Bosnu.
Celý 1349 rok uplynul so sbieraniem groša; len potržka so Srbmi sa vplietla do toho. Na rozkaz Ludiekov vtrhnul bán bosenský, Štefan Kotromanovič, do srbskej Travunie: car Štefan Dušan oproti tomu vtrhnul do Bosny, a prinutil bána k uznaniu srbského vrchmocia. Ludiek mu sice prispel ku pomoci osobne, 297.) ale výdatne ho podporovať nemohol, pre svoje neapolitánske úmysly.
____________________
297.) R. 1349 dáva odmenu Šimúnovi Bertótymu pro servitiis praeclaris in praesenti nostra expeditione, quam contra regem Rasciae habuimus. Tamže p. 647.
297.) R. 1349 dáva odmenu Šimúnovi Bertótymu pro servitiis praeclaris in praesenti nostra expeditione, quam contra regem Rasciae habuimus. Tamže p. 647.
§. 145. Udalosti neapolitanske.
Prve než bysme o jeho novom talianskom podniku rozpráväli, nutno si zoprítomniť, čo sa dialo po jeho odchodu v Neápoľu.
Sotvá vytiahnul odtuď nohu, už poslali vrtkaví Neapolitánci po Joannu, aby sa vrátila, a divých Uhrov i Nemcov vyhnala. A Joanna ich neoslyšala. Poslala hneď verného svojeho Miklúša Acciajoli, ktorému sa podarilo získať na stranu Joanninu náčelníka Nemcov Wernera. Dňa 9. jun. 1348 predala pápežovi za 80,000 zlatých Avenion, najala za to vojsko, a preplavila sa na loďach jánovských, vystúpivši i sama s manželom neďaleko Neápoľu. Mesto toto museli i Uhri i Nemci zanechať. Ztratili i Acerru, Aversu a Kápuu.
Neprestali ale bojovať a obyvateľstvo nemilosrdne lúpiť, zvlášte lakomí, so krvou trhujúci Nemci. Títo, keď ich Lackovič riadne neplatil, zbúrili sa pod Wolfahrtovcami, Ulrichom a Konrádom, a odskoknuvším zas od Talianov „nepriateľom Boha, pobožnosti a milosrdenstva“ Wernerom. Lackovič len toľko že stihnul uskočiť do Manfredonie. Boliby ho lakomci predali za peniaze Talianom. Týmto potom predali slobodu vínobrania, t. j. že svojo hrozno obrať smeli, za 80,000 zlatých, a zaviazali sa, že jestli Ludiek uhorský za ten čas nenadojde, za druhých 80,000 zlatých opustia vcele Uhrov. Po vínobraniu, a vyplateniu nových 80,000 zlatých, odošol nepriateľ Boha skutočne s 800 mužmi lúpiť Romagnu, než Wolfahrtovci zostali pri Uhroch, a drancovali s nimi biedny ľud v Neápoľu.
§. 146. Druhá výprava do Neápoľu.
Veci uhorské stály tak, že Lackovič za dobré uznal ísť osobne do Uhier, a poučiť o všetkom Ludieka. Tohto nepriaznivé zpravy len ešte viac podpálily. Myslel, že prítomnosť jeho v okamženiu všetko premení, Joannu znovu zo krajny vyplaší. Na to nerátal, ako sa pri prvej výprave vo srdciach Neapolitáncov zapísal, akú pamiatku po sebe zanechal.
Hotový už, pohnul sa v apríľu 1350 osobne, aby skorej prišol, po moru. Lode mu dali joanníti, začož obnovil priorát vranský. Ludiek sám šol popredku s barónmi, ako s palatínom Miklúšom Giletom, Miklúšom Séčim, s Bebekovcami, Lackovičovcami, Kanižajovcami, a biskupom záhrebským. 298.) Mohol všetkých prechvátiť Ludiek Tarentský, keby sa bol spodieval. Na druhých loďach šlo za nimi vojsko, 15,000 Uhrov, 8,000 Nemcov, 4,000 Lombardčanov. Ku týmto sa pripojilo v Neápoľu veškeré uhorské a nemecké vojsko, a talianskí bandíti, tak že počeť všetkých vzrástol na 80,000.
Bola to sohnaná z celého sveta, tak rozpustlá čeliadka, že predo všetkým jedni so druhými bojovať museli. V Barlette museli mečom zkrotiť Uhri rozpustlú háveť Wolfahrtovu.
Nastal potom krvavý zápas, vzájomné odobieranie miest a pevností, pri čom náš Ludiek dvakráť prišol do nebezpečenstva života. Pri Kanosse bol zrazen kameňom z rebríka, pri Averse ranen hrotom v nohu. 299.) Kde vrch obdržal Ludiek uhorský, tam majetky rozdaroval Uhrom. Nezažili ale toho.
U Melfi zastihnul ho list Ludieka Tarentského, aby rozhodli rozopru medzi sebou súbojom, a nedali hynúť tolikému ľudu. Ty pravda, píše, toľko ľutuješ privedených so sebou Kumánov, a iných pohanov, ako psov: ale mne ľúto mojích ľudí. 300.) Ludiek uhorský odpovedel vyhýbave.
Zaujal sice i mesto Neápoľ, ale obyvateľstvo tak bolo proti Uhrom rozhorčeno, že museli mesto opustiť. Žal teraz, čo rozsialo jeho tvrdé žurenie. Musel bojovať nielen s ozbrojeným vojskom, než i s bezozbrojným obyvateľstvom. Pri prvej výprave mal len 6,000 vojska, a všetko sa klonilo pred ním: teraz s 80,000 nič nemohol vykonať.
To ho učinilo náklonným ku pokoju. Došla ho tiež zprava, že v Bosne zle riadi srbský cár Dušan, a Kazimíra že porazili Litvani. Musel im postúpiť Brest, Chelm, Vladimír.
Odhodlal sa teda, nezápasiť ďalej s rozhorčenými Neapolitáncami i s nepriaznivým pápežom, a uzavrel s vyslancami tohoto, kardináľom Guillelmom a biskupom Guidonom, prímerie do 1. apríľa 1351, pod takou výminkou, aby i on i Joanna podržali, čím kto prítomne vládne, do rozhodnutia pápežom a kardináľmi Joanninej pravoty. Ďaľšie bude viseť od toho, ako vypadne táto. Jestli Joanna bude uznaná za vinnú, pripadne Neápoľ Ludiekovi uhorskému: jestli za nevinnú, navráti jej Ludiek všetko, čo drží zaujaté, len 300,000 zlatých mu zaplatí za útraty vojenské. 301.)
Po usneseniu tomto učinil hlavním náčelníkom všetkých uhorských plukov v Neápoľu Andreja Lackoviča, veliteľom Salerna Miklúša Drugeta, a Aversy priora joannítov Morialisa, ktorý ho potom oklamal, vydav Aversu Joanne. 302.) Sám sa vrátil s koncom 1350 roku do Uhier.
Idúcka navštívil Rím, kde sa práve slávilo milostivé leto. Tam i on prijal rozriešenie od cirkevnej kliatby, do ktorej bol upadnul kročeniem na zem neapolitánsku. Zložil pri tej príležitosti na oltár Petrov 4,000 zlatých.
____________________
298.) Turčan III. 17.
298.) Turčan III. 17.
299.) Turčan III. 19. 22.
300.) Gravina ap. Murat. XII.
301.) Matthaeus Villanus Hist. Neap. I. 94.
302.) Qui postea infideliter agens, eandem civitatem cum castro in potestatem Joanna reginae resignavit. Turčan III. 22.
§. 147. Pápežský súd nad Joannou.
Konsistorium v Avenionu tak dlho pretriasalo pravotu Joanninu, že i čas prímeria vypršal, a ešte pravote konca nebolo. Preto sa i obnovily nepriateľstvá, a pápež musel napomínať, hneď bojujúcich ku pokoju, hneď kardináľov, aby už raz zahryzli do tvrdého orieška a ukázali majstrovstvo vo vecach spravodlivosti.
Keď boli konečne hotovi s velikým dielom, čakajúci dychtive na výsledok svet zhýknul. Joanna bola vyhlásená za nevinnú, nie preto, akoby zločin nebol býval dostatočne dokázaný, než preto, poneváč Joanne bolo porobeno. Ona to dokázala svedkami, že akási jej neznáma čarovná sila odjala jej všetku lásku proti Andrejovi, a učinila ju nečinnou pri jeho ubitiu. Pri ujaveniu výroku tohoto v konsistoriume pápež a kardináli sa smiali, a furták akýsi hodil medzi ních list písaný Luciferom pápežovi, ako svojemu námestníkovi na zemi. 303.)
____________________
303.) Baluzii Vita papar. Avenion. I. 252. – Mat. Villan. II. 48.
303.) Baluzii Vita papar. Avenion. I. 252. – Mat. Villan. II. 48.
§. 148. Ludiek tratí Neápoľ s pokorou.
Boloby sa mohlo očakávať, že Ludiek pri takej úškľäbe vzplane: ale on prijal súd, so všetkými jeho následkami, so krotkou pokorou.
Uslyšav výrok z úst nuncia Bartolomäa, poslal 11. okt. 1351 ku pápežovi poslov svojích, biskupa vesprimského Jána a župana železňanského Wolfahrta, aby sa umluvil skrze ních o ďaľšie kroky. Osvedčil svoju hotovosť, oddať do rukú pápežových poverencov všetky pevnosti a prepustiť uväznených princov. Žiadal len, aby mu bol ponechaný tituľ i vládnutie Salerna a zámku Sant-Angelo; aby jeho privrženci neboli trestáni v Neápoľu, ovšem ale ubijci Andrejovi, jestliby ešte dakto z ních bol pokuty ušol; a pak, aby mu pápež znovu odpustil, v čom sa provinnil. Aby dovŕšil svoju veľkodušnosť, odpustil Joanne vcele i tých 300,000 zlatých, ktoré mu za náhradu útrat vojenských zaplatiť mala. Na tomto základe bolo všetko v Avenionu uvedeno v poriadok. 304.)
Načož dán v decembru 1351 vojom uhorským rozkaz opustiť Neápoľ, čo sa i stalo; len Wolfahrtovci zostali tam drancovať so svojími Nemcami i ďalej. Princi tiež boli prepusteni z Vyšehradu.
Umierennosť takúto bysme museli obdivovať pri Ludiekovi, ako najpeknejšie víťazstvo, ktoré kedy v živote svojom obdržal, keby nám istá okolnosť neukazovala, že to bolo len vyrátané sebazaprenie. Prepustení princovia totiž museli podo prísahou sľúbiť, že po smrti Joanninej nebudú sebe osobovať právo ku neapolitánskemu trônu, než ponechajú ho Ludiekovi uhorskému. Tento teda nezpustil sa ešte vcele nádeje, dosadnúť na sicilský trôn. Odtuď jeho ulíhavosť pred pápežom.
____________________
304.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 47.
304.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 47.
§. 149. Výprava proti Litvanom.
Prve než výrok pápežský o jeho ztrate prišol, hneď z jary 1351, bežal Ludiek za Tatry osobne, 305.) brániť, ako vyvolený poľský kraľ, práva trônu poľského proti Litvanom, keď Kazimír nešťastne bojoval s nimi. Ludiekovi sa tu lepšie vodilo, nežli v Neápoľu. Porazil kňazov litevských, volyňského Liubarta, a trockého Keistuta, 306.) Červenú Rus im odjal, ku sľubu vernosti ich donutil, a tak sa navrátil do Uhier. 307.) Litvani počali už značne ochabovať. Oni hlatali Rus, na ních dotierali beze prestania zo západu nemeckí ritieri. Mali i medzi sebou synovia Gedymírovi rozbroje. Preto mal tak snadnú vec Ludiek s nimi. Keistuta i jal, ale z milosti prepustil.
Pri tejto príležitosti prišol do potyku i s Tatarmi. Pomáhal Kazimírovi vyhnať z Podolska ochabujúcich už tiež vnutorními rozbrojmi divochov.
____________________
305.) Contra Lithvanos personaliter cum exercitu copioso proficiscens. Turčan III. 29. – Datum in descensu nostro in regno Ruthenorum, prope metas Volchyniae. Ludiek r. 1351. Fejér T. IX. vol. 2. p. 77. In valido exercitu propria in persona accessimus. Tamže p. 138.
305.) Contra Lithvanos personaliter cum exercitu copioso proficiscens. Turčan III. 29. – Datum in descensu nostro in regno Ruthenorum, prope metas Volchyniae. Ludiek r. 1351. Fejér T. IX. vol. 2. p. 77. In valido exercitu propria in persona accessimus. Tamže p. 138.
306.) Ludiek ho nazýva Kezthetinom. Jemu k vôli prijíma na milosť Lavrinca de Byk, svojho úskoka. Tamže p. 77.
307.) Terris ipsorum in magna parte devastatis, duce eorum capto, sed promissionem fidelitatis faciente liberato, in Hungariam reversus est. Turčan III. 29.
§. 150. Predaj Haliče.
S odchodom z Haliče postavil Ludiek vo Lvove uhorského bána, istého Petra. Ale Kazimír mu predložil, aby mu Červenú Rus predal, ktorá sa i tak o mnoho viac pre Poľsko, nežli pre Uhry, hodí. Úspech predlohy bol neistý. Ludiek teraz ochladnul trochu proti ujcovi, poneváč sa Kazimír znovu oženil, čím prišlo pod otázku následníctvo jeho v Poľsku. Vcele sa však ešte nezpustil nádeje, a nabídnutie Kazimírovo prijal. V oktave velikonočnej 1352 uzavreli smluvu. Ludiek postúpil Kazimírovi Halič za stotisíc zlatých s tým, aby po prinavráteniu summy tejto vrátila sa k Uhrám, jestliby ešte Kazimír dostal syna; ináče aby podľa stávajúcich smlúv Halič s Poľskom pripadla Ludiekovi. Na to zošla slávna kedysi a mohutná Halič, snahou odstredivou, svojevoľnosťou boljarov, privolávaniem cudzincov! Trhovali súsedi o ňu, ako o zbožie, predávali, kupovali ju. Tatar, Litvín, Poliak, Uhor, osobovali ju sebe, ako vec ničiu.
§. 151. Dekrét Ludiekov.
Ludiek sa preniesol s návratom z Haliče z Vyšehradu do Budína, a zapodieval sa tam vysokoparnými myšlienkami. Pravda, že vo všetkom mal len pre seba a svoju rodinu na zreteli. Bol práve taký rodinkár, ako jeho otec. Aby si držal otvorenú cestu do Neápoľu, a mohol tam zasa nadpliesť dačo v čas príhodný: uznal za potrebné podmanenie Dalmácie a nadobudnutie loďstva. Mal teda výhľad na mnohé vojny.
Chtejä ku ním zaochotiť šľachtu, z časti i odmeniť za dosavádne zásluhy pri nepolitánskych jeho výpravách, vydal 3. idus dec. 1351 pamätný svoj dekrét. 308.) Potvrdzuje tu predo všetkým bullu Andreja II., vyjma ten odstavec, ktorým sa dáva sloboda darúvať a porúčať cirkvám majetky. Vidno, že dekrét povstal pod nepríjemným dojmom súdu pápežského o Joanne, a že Ludiek pokrytstvoval, keď sa ukázal pri ňom tak pokorným.
Za tým nasleduje 25 článkov nových, z níchž daktoré tiež dýchajú akousi nechuťou proti duchovenstvu. Prälátom sa zakazuje vyklínať svetských ľudí, keď sa pravotia s nimi, archidiákonom brať hrivnu za usmrteného. Zakazuje sa vyberať viac pod menom zisku pokladnice, ako tri groše z celého poplužia. I od toho sa vynímajú predstavení obce a služobné osoby. Zemäni všetci požívajú jednakých slobôd, i tí vo Slavónii. Príbuzní nemajú trpeť s odsúdeným. Zemänov neslobodno nutiť na miesta, kde sa mýto vyberá, ani hrivnu od ních násilne požadovať, keď vedú mladú nevestu. Majetky, na ktorých sa nalezajú bane, kráľ neodjímaj doprosta, ale daj za ne iné. Vymanenie teda Karlovo baňského promyslu nevstúpilo v život.
____________________
308.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 37.
308.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 37.
§. 152. Zavedenie deviatku.
Najpamätnejšie však je, čo sa ustanovuje v dekréte tomto o sedliakoch. Aby potrebujúci mnoho peňazí kráľ viac mal dôchodkov z korunných poddaných, a spolu aby pánom a prälátom umožnil plnšie bandéria, mohol od ních požadovať častejšie služby: zaviedol neslýchané dotuď bremeno deviatku, a uvalil ho na všetkých poddaných, kráľovských, cirkevních, súkromných. Odo všetkých nielen dovoľuje, než i prísne nakazuje vyberať, výše desiatku, ešte i deviatok plodín, na poliach i vo viniciach, 309.) aby tým česť kráľovská bola zvýšená, a páni aby ochotneji slúžili kráľovi. 310.) Jestliby daktorý z pánov zdráhal sa vyberať odo svojích poddaných deviatok, vybere sa predca od takého odbojca pre kráľa. 311.)
Pri tom sa dáva, zákonom 4, všetkým vôbec pánom právo súdu nado svojími poddanými.
____________________
309.) Ut primo decimas et post haec similiter nonam partem omnium frugum suarum et vinorum ipsorum exhigant. Tamže.
309.) Ut primo decimas et post haec similiter nonam partem omnium frugum suarum et vinorum ipsorum exhigant. Tamže.
310.) Ut per hoc honor noster augeatur, et ipsi regnicole nostri nobis fidelius possint famulari. Tamže.
311.) Si qui in exaccione predicta secus fecerint, nos in talium rebellium et presentem nostram statutionem alterantium possessionibus, pro usu nostro, ipsam nonam partem ipsarum frugum et vini exhigi faciemus, sine diminucione et relaxatione aliquali. Tamže. – Desiatky sa platily biskupom, deviatky mali slúžiť pánom. Tieto ale zhabal naposledok Ludiek, zdá sa že všade, pre sebä. Ludovicus rex Hungariae mandat omnibus dominis, iobagiones habentibus, in comitatu Simigiensi, ut decimam praelatis more consveto solvere teneantur; nonam autem pro domino rege exigere debeant, alias dictam nonam de propriis ipsorum dominorum bonis sine compensatione extorqueri faciet. A. 1370. Fejér T. IX. vol. 7. p. 305. Potom to páni zasa pritiahli ku sebe, a spolu i desiatky biskupské zaujali. Vzali ich totiž do prenájmu za chatrný peniaz, a držali v ustálenej na vždy cene. Biskupovi posielala každoročne župa, až do r. 1848, nepatrný prenájem.
§. 153. Odjatie sedliakom slobodného stehovania.
A aby červy tieto nemohli ani ľahčejšú nohu ku pošlápaniu hľadať, odjato im i slobodné stehovanie. Hľadať si milostivejšieho pána im zabráneno.
Podpísani sú na tomto smrtnom výroku pre sedliakov präláti a baróni. Netušili slepci, že je to spolu výrok smrti nado krajnou. Trvajúca dosaváď kliatba zhovädilosti ľudu sadla na ňu. Len na okamženie bolo tým spomoženo bojovnému, vojnu z vojny snujúcimu národu a kráľovi.
§. 154. Pápež darúva Ludiekovi šismatikov.
S chytrým pápežom obcoval Ludiek chytre. Skryv pečlive pred ním svoje úmysly, že ešte vždy číha na Neápoľ a klesní sebe ku nemu cestu, staväl pápežovi do výhľadu, že ide všetkých šismatikov zjesť. Aby pápež veril, že hrdina skutočne o ničom inom nemyslí, žiadal, aby mu čeliadku túto, pre svoju krivú vieru Bohu nenávidenú, daroval. A pápež učinil skutočne so šismatikmi to, čo po odokrytiu Ameriky s Indiánmi. Ako predbežnú odmenu apoštolskú 312.) daroval ich, idibus jul. 1352, popredku všetkých tomu hrdinovi, ktorý si práve v Budíne vysukoval rukávy, aby im krky vykrútil.
____________________
312.) Rependia apostolica. Fejér T. IX. vol. 2. p. 170.
312.) Rependia apostolica. Fejér T. IX. vol. 2. p. 170.
§. 155. Výprava na Tatarov.
Nemohol pochybovať, že dunajský hrdina skutočne všetkých šismatikov do ovčínca Petrovho naženie a všetkých pohanov obráti. Lebo práve vtedy, keď si pýtal darovať šismatikov, jedon z jeho vojevodcov obdržal slávno víťazstvo nad Tatarmi. Zápasiaci už medzi sebou divochovia títo vtrhli na jar 1352 do Multan, ktoré sebe osobovali i Poliaci i Uhri. Cítiaci sa tým napadnutým Ludiek, a pobádaný spolu Kazimírom; vyslal proti ním vojvodu sedmohradského, Andreja Lackoviča, 313.) ktorý porazil holomkov tak, že i chána ich, Athlamosa, zabil. 314.)
____________________
313.) Nicolaus de Zyrma, kapitáň, tento písal list r. 1352 na veľkúnoc: Noveritis, quia rex mandat gentes levare contra canes Tartaros penes dominum vayvodam. Ergo ad 15 diem cum nobis; quia caput perdetis. Tamže p. 206.
313.) Nicolaus de Zyrma, kapitáň, tento písal list r. 1352 na veľkúnoc: Noveritis, quia rex mandat gentes levare contra canes Tartaros penes dominum vayvodam. Ergo ad 15 diem cum nobis; quia caput perdetis. Tamže p. 206.
314.) Turčan III. 26.
§. 156. Ženitba Ludiekova.
Doma medzi tým mal zármutok. Prvá manželka, Margareta, dcera kráľa českého a císara nemeckého Karla IV., umrela r. 1352 bezdetná. Nevdovstvoval dlho. Už 20. jun. 1353 pojal prídvornú paničku Alžbetu, dceru bána bosenského Štefana Kotromanoviča, 315.) s pápežskou dišpensáciou; 316.) lebo mu bola príbuzná po materi vo štvrtom stupni. 317.) Boly potom pri dvore dve Alžbety, jedna matka Ludiekova, Poľka; druhá manželka, pravoslavná Srbkyňa.
____________________
315.) Otca jeho Štefana Kotromana, má Du Fresn za potomka bána Kulina, Pejačevič oproti tomu za Nemca. Extincto post gubernii annos aliquot Cotromano Teutone. Hist. Serviae auct. Franc. e l. b. de Pejacsevich p. 387. Bol vraj vojevodcom Bely IV., ktorý ho, po premoženiu r. 1244 Miroslava, učinil bánom v Bosne. Nepodobno pravde. Hrdá bosenská šľachta nebolaby nikdy prijala za bána človeka cudzieho. Obrazec jeho potomstva je, dľa Du Fresna, tento:
315.) Otca jeho Štefana Kotromana, má Du Fresn za potomka bána Kulina, Pejačevič oproti tomu za Nemca. Extincto post gubernii annos aliquot Cotromano Teutone. Hist. Serviae auct. Franc. e l. b. de Pejacsevich p. 387. Bol vraj vojevodcom Bely IV., ktorý ho, po premoženiu r. 1244 Miroslava, učinil bánom v Bosne. Nepodobno pravde. Hrdá bosenská šľachta nebolaby nikdy prijala za bána človeka cudzieho. Obrazec jeho potomstva je, dľa Du Fresna, tento:
Sídelné mesto panovníkov bosenských bolo Bobovec, terajší Trávnik, hercegovinských Blagaj.
316.) Anno 1353 vigesima mensis junii Ludovicus Hungariae rex virginem Elisabeth, filiam Stephani, regis Bosniae, quem Hisupus ban vocant, desponsat et, summo pontifice permittente, matrimonialiter sibi conjungit. Dlugoš L. IX. col. 1097.
317.) Manželka Štefanova Alžbeta bola dcera vévody gnievkovského, čili kujavského, Kazimíra, a tento bol syn Zemomysla, brata Vladislava Lokietka, jehož dcerou bola stará kráľovna.
§. 157. Vojna srbská prvá.
Túto žiadal i srbský cár Štefan Dušan za manželku svojemu synovi Urošovi, aby tým užšie pripial Bosnu ku Srbsku. Ale Štefan Kotromanovič dal prednosť Ludiekovi. Na Dušana sa hneval pre jeho námahy podbiť Bosnu.
Poneváč Dušan i Uhrom odjal banát mačvanský, sohnal Ludiek proti nemu r. 1353 vojsko, a mienil ho potom obrátiť nespodievane na Benátčanov, čo už dávno varil v duši. Súčastnil sa výpravy i brat Ludiekov, Štefan, vévoda Chorvátska, Dalmácie a Slavónie. Než chrabrý Dušan porazil vojsko uhorské a podržal Mačvu, so srbským Belehradom. Tento teprv on premenil na pohraničnú pevnosť. Pred ním to bol hrad nepaterný.
Škoda, že spojoval hrdinstvo s ošemetnosťou, hral nečestne so slovom pri vecach svatých, pokrytstvoval nehodne panovníka. Keď mal strach, žiadal od Innocenca VI. latinského biskupa, a keď nebezpečenstvo prešlo a biskup sa dostavil, otrčil mu ku boškaniu nohu, a zakázal ísť na jeho omšu, pod pokutou oslepenia. 318.)
Porazený Srbmi, mimo očakávania, Ludiek musel na teraz dať pokoj i Benátčanom. Ale vymyslel dačo iného. Umienil si vrhnúť sa na ních s Jánovčanmi. To však nemohlo byť vyvedeno hneď, než požadovalo dlžšie prípravy.
____________________
318.) Fleury Hist. Eccl. XXIV. 147. – Du Fresne Illyr. p. 64. – Turčan III. 39. – Fejér T. IX. vol. 2. p. 328. – Podbiv mnohé zeme chradnúciho císarstva gräckého vzal tituľ: Imperator Romaniae, Sclavoniae et Albaniae.
318.) Fleury Hist. Eccl. XXIV. 147. – Du Fresne Illyr. p. 64. – Turčan III. 39. – Fejér T. IX. vol. 2. p. 328. – Podbiv mnohé zeme chradnúciho císarstva gräckého vzal tituľ: Imperator Romaniae, Sclavoniae et Albaniae.
§. 158. Smluva s císarom Karlom IV.
Dňa 15. sept. 1353 uzavrel s tesťom svojím, Karlom IV., obhajnú a výbojnú smluvu. Sľúbili si vzájomnú pomoc oproti každému, vyjma Kazimíra poľského a Albrechta rakúskeho. Bolo spolu ustanoveno, že jestli Ludiek bude mať synov a dcery, žiadnoho neožení, žiadnu nevydá bezo zvláštneho privolenia kráľov českých. Poznať v tom syna Karla Roberta. Ešte nemal žiadnych detí, už čachroval o ne. Všetko pre ten poľský trôn, aby mu Karol IV. nečinil žiadnej prekážky, ani pri živote, ani po smrti Kazimírovej.
§. 159. Zaštítenie Haliče.
Tohoto priviedli Tatari a Litvani do tekej tiesne, že pýtal r. 1354 nielen od Ludieka pomoc, než i od pápeža. Ludiekovi osvedčil, že sa bude považovať za zprosteného sľubu zaplatiť za Halič vyjednaných stotisíc zlatých, jestli mu Ludiek neprispeje výdatnou ku jej udržaniu pomocou. Ludiek to uznal, a vydal sa sám osobne r. 1354 v pochod za Tatry, so stotisícami jazdy. Tatari prchli pred ním až za Bug. Žeby ich ale bol prinutil ku dani a prijatiu kresťanstva, to je nepodobná pravde bájka Mat. Villana. 319.)
____________________
319.) U Murat. T. XIV. L. 4. C. 5.
319.) U Murat. T. XIV. L. 4. C. 5.
§. 160. Nová smluva strany Poľska.
Kazimír prišol osobne do Budína poďakovať sa za pomoc, a uzavrel tam 25. febr. 1355 novú smluvu strany následníctva v Poľsku. Zaviazal sa i prísahou, že, jestli bez syna umre, poistí následníctvo Ludiekovi, alebo jeho mužským potomkom, v nedostatku týchto, synovi Štefanovmu, Jánovi.
Poneváč sa týmto dávna smluva podstatne zmenila, keď právo následníctva bolo vztiahnuto i na princa Jána: teda uznali za potrebné, dať ju potvrdiť i pánom poľským prísahou. Tým úmyslom bola vystrojená 12. apr. 1355 kráľova matka Alžbeta, s arcibiskupom ostrihomským Miklúšom a daktorými veľmožmi do Sandecu. Páni poľskí neboli odporni, len že položili pri tom rozličné výminky, ktoré im Alžbeta a vyslanci 1. mája 1355 i potvrdili.
Ale na tom nemali dosť, než prišli sami do Budína trhovať s Ludiekom, ktorý sa ku ním nikdy osobne uponížiť nechcel, o budúce svoje výhody. Tu vykľuli spolu podivnú, 25. jun. 1355 podpísanú listinu, 320.) vo ktorej páni žiadajú odo kráľa všetko, čoho potrebno, aby dobrodeji žiadnoho nemali, a Ludiek sľubuje všetko, čo mienil nevyplniť. Sľubuje nevyberať sbierky zavedené Kazimírom, zvlášte odo prälátov, než byť spokojným s podatkami, ako boly za dávna. Hocby i mešťani chceli platiť v čas potreby, páni dobrodeji budú vyňati. V čas vojny nebude kráľ žiadať potravu pre vojsko za darmo, než zaplatí všetko statočne, a oškodovaným dá náhradu. Zrcadlí sa tu nesmierna državná krátkozrakosť, akýsi detinský rozum, a plané sebectvo. Trhujú len o to, aby zhola ničoho neplatili, nevidúce, že tým ztratia vlasť. Listina je vydaná vyslancom, nie Kazimírovým, než národa, t. j. šľachty.
____________________
320.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 405.
320.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 405.
§. 161. Smrť princa Štefana a jeho rodina.
Otec toho princa Jána, jemuž k vôli bola učinena nová smluva s Poliakmi, vévoda Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, Štefan Karlovič, pripomína sa už v nej, spolu s Andrejom, ako mrtvý. 321.) Boli oba asi jednak krehkí dobráci. Štefan sa písal i vévodom uhorským, pánom spišskej zeme a Šáriša, 322.) áno i vévodom sedmohradským. 323.)
Za manželku mal bávorskú Margaretu, čili Annu. Pojal ju 8. sept. 1349 roku. 324.) Vydala sa ešte potom za Gerlaka z Hohenlohe. 325.)
Po Štefanovi zostalo jej dvojo detí, Ján a Alžbeta. Ján zdedil hodnosť otcovu, vévodstvo celej Slavónie, Chorvátska a Dalmácie. Nad to mal zabezpečeno následníctvo na trône poľskom, jestliby sa Ludiek žiadnych synov nedodelal. Ale už r. 1363 umrel. Alžbeta bola oddaná ešte v detinstve s českým Venceslavom, potom však pošla za Albrechta rakúskeho.
Darmo teda vznášali Poliaci korunu svoju na Jána Štefanoviča.
____________________
321.) Andrea et Stephano sublatis de hac vita. Tamže.
321.) Andrea et Stephano sublatis de hac vita. Tamže.
322.) Stephanus, dux Hungariae, ac dominus terrae Scepusiensis et de Sarus. Fejér T. IX. vol. 1. p. 662.
323.) Dux Transylvanus. Fejér T. IX. vol. 2. p. 47.
324.) R. 1352 píše Ludiek o privedeniu excellentissime principisse, domine Anne, filie domini Ludovici quondam imperatoris Romanorum, in consortem domini Stephani ducis, fratris nostri, matrimoniali federe copulanda {:nativitate B. M. V.:} tertia advenit revolutio. Tamže p. 139.
325.) Tamže p. 676.
§. 162. Prvá benátska vojna.
Čo sebe od Ludieka môžu sľubovať, to im mohlo ukázať jeho r. 1356 objavené lstivé obcovanie. Počal sa zbrojiť valne, a učinil veliký krik, že už ide zjesť tých jemu pápežom darovaných šismatikov. Od pápeža pýtal dovolenie, dať proti ním kázať slovo kríža, a sebe tituľ generálneho kapitáňa celého kresťanstva proti srbskému Dušanovi. Innocenc VI. to prirodzene pochválil; len chcel vedieť, čo potom mieni učiniť zavojovateľ s vybojovaným Srbskom? Ludiek poslal 4. jun. 1356 präpošta budinského, a znovu odkázal pápežovi, že sa silne hotuje ku výprave na odbojných svojích poddaných a odporných cirkvi šialených šismatikov, aby ich podrobil sebe i cirkvi, podľa povinnosti svojej. 326.) Zplnomocnil ho spolu, prisahať do duše jeho, na svaté evangelium, že kuruckú vojnu chce podniknúť, ku cti Pána Jezukrista, jeho pannenskej Matky, a ku prospechu rimskej cirkve. Ale pápež mu akosi nedoveroval. Pochyboval, žeby ho horlivosť domu božieho tak veľmi zožierala. Snaď dostal pokynutie, že Ludiek fígle sbiera. Dal teda skutočne prisiahnuť plnomocníkovi, že Ludiek neobráti shromaždenú válečnú moc proti žiadnej inej kresťanskej države, a potom až vyplnil žiadosť hrdinovu. Vyhlásil Ludieka verejne, vo shromaždeniu kardináľov, za zástavníka cirkve, 327.) udelil odpustky všetkým, ktorí budú bojovať proti šismatikom pod zástavami Ludiekovými, a naložil všetkým veriacim modliť sa za úspech jeho zbroje.
Za ten čas sa Ludiek poriad zbrojil, hľadal a našol spoločníkov, rakúskeho Albrechta Chromého, gorického Maynharta, patriarchu akvilejského, a Fraňa Carraru z Páduy. Keď už mal pohromade stotisíc vojska, obrátil ho, miesto šismatických Srbov, proti Benátčanom; bo vraj títo kujoni hotujú sa ku pomoci Dušanovi. Proti ním sbieral od počiatku kamene, ale hrozil Dušanovi, aby ich prikváčil neprihotovených.
Vojevodcovia jeho boli: palatín Miklúš Konth, Benedikť z Kapoľ, predok Zápoľovcov, a Tomáš Monosló, brat primasa Mikuláša. Bánovi Jánovi Chuzovi velel dobývať Dalmatsko, keď sám vtrhnul s celou mocou do západních zemí republiky, aby ju zklúčil z pevnej zeme.
Darmo potom kričal pápež, že sa tak baviť nebude. 328.) Ludiek si myslel, že je to tromf na tromf, a pokračoval ďalej.
On sám sice opustil už 23. aug. 1356 bojište, ale vodca jeho, Tomáš Monosló, hromil nepriateľa s rozličnými prestávkami. U mesta Treviso zbil r. 1357 voje benátske dvakráť, potom u rieky Brenty.
Keď už hrozil i samým Benátkam, stali sa Benátčani povolnými, uzavreli s Ludiekom 25. febr. 1358 pokoj, postúpivše mu všetky dalmatské mestá i ostrovy, ba zreknuvše sa i tituľa pánov Dalmácie a Chorvátska. Ludiek teda obsiahnul, čo chcel, klúč ku Neápoľu. 329.)
Vo vojsku uhorskom bolo zasa plno zahraničných Nemcov, ktorých reč vraj Ludiek dobre znal, dobre ich platil, a činil účastnými koristi. Ale i Benátčanom slúžili Nemci, a tak sa srážal lakomý tento národ za peniaze medzi sebou, v zemi cudzej.
____________________
326.) Sanctae et unicae matris ecclesiae rebelles, schismaticos, infideles ac vesanos. Tamže p. 471.
326.) Sanctae et unicae matris ecclesiae rebelles, schismaticos, infideles ac vesanos. Tamže p. 471.
327.) Signifer ecclesiae. Tamže.
328.) Sed ecce! Extrema gaudii moeror occupat, dulcedo in amaritudinem versa est. Tamže p. 502.
329.) Tamže p. 654.
§. 163. Prvá bosenská vojna.
Práve vtedy, keď Ludiek tiesnil napadnutých z nenadála Benátčanov, umrel tesť jeho, Štefan Kotromanovič. Poneváč nezanechal žiadneho zákonného syna, zmocnil sa vlády v Bosne syn brata jeho Vladislava, Tvrdko I. Proti tomuto ale povstali, nemanželský syn Miroslavov, Štefan Dabišia, a pochádzajúci tiež z rodu Kotromanovho Pavel Klušič. Načož Tvrdko prosil od Ludieka pomoc, a tento mu poslal r. 1358 palatína Miklúša Kontha, a arcibiskupa ostrihomského Miklúša Monoslóva. Títo opanovali na stranu Tvrdkovu Bosnu. Tvrdko potom vzal tituľ kráľovský, a predložil sebe tiež, ako všetci srbskí i bosenskí kráľovia, meno Štefana. 330.) Pavel Klušič bol jatý, uväznený, Užory zbavený. Štefan Dabišia uskočil do Dubrovníka. Primasovi bola vraj ukradnutá v noci, pod zamkom Sreberníkom, državná pečať, ktorú mal ako kancellár pri sebe. 331.)
Po uspokojeniu Bosny mal Ludiek príležitosť korystať zo žiaľnych rozbrojov a zmatkov vo Srbsku samom.
____________________
330.) Anno 1357 Stephanum banum mors praeripuit. – Ludovicus ut mortuo socero, qui nullam virilem legitimam prolem ex se reliquerat, quidquid posset gratiae referret, principatum Bosnensem contulit Tuartko, filio Vladislai, fratris Stephani; qui deinde regali titulo assumto, ipse quoque nomen Stephani sibi adoptavit, ac veluti proprium et hareditarium successoribus reliquit. Farlat. Illyr. Sacr. IV. 61.
330.) Anno 1357 Stephanum banum mors praeripuit. – Ludovicus ut mortuo socero, qui nullam virilem legitimam prolem ex se reliquerat, quidquid posset gratiae referret, principatum Bosnensem contulit Tuartko, filio Vladislai, fratris Stephani; qui deinde regali titulo assumto, ipse quoque nomen Stephani sibi adoptavit, ac veluti proprium et hareditarium successoribus reliquit. Farlat. Illyr. Sacr. IV. 61.
331.) Joan. archidi. Chron. III. 33. Srov. dokl. 355.
§. 164. Úpadok Srbska.
Vo vrahovi Ludiekovom, ktorý mu odjal Mačvu a chcel i v Bosne zničiť všetok vliv uhorský, Štefanovi Dušanovi, dal ešte osud chýliacim sa už k zahynutiu Srbom poslednieho velikého, ale i velikým zločinom poškvrneného, panovníka, ktorý vlastného svojho otca, keď sa na starosť mimo vôle jeho oženil, jal lstive na lovu a dal r. 1333 zahrdúsiť v žaláru. Bol to i z ohľadu tela i z ohľadu ducha obor. Súveký Filip de Mazeriis píše o ňom, 332.) že bol najvyšší zo všetkých ľudí na svete. Vzal si do hlavy, podmaniť Carihrad. Podstúpil tým úmyslom dvanásť výprav proti zápasiacim so smrťou Gräkom, vzal im Akarnániu, Macedóniu, Thessaliu. Už sa nazval císarom srbsko-rimským. Synovi svojemu Urošovi, z bulharskej Heleny, dal tituľ kráľa. Pamätný je i ako zákonodarca srbský, lebo usporiadal zákonník.
Práve vtedy, keď Ludiek obrátil shromaždenú očistom proti nemu válečnú moc na Benátčanov, pohnul sa Štefan Dušan s 80,000 na Carihrad, vlastne proti Turkom. Bolby pravdepodobne predošol asiatských týchto divochov, zaujal Carihrad, zriadil mohutné srbské cárstvo, keby neprajný osud nebol vkročil do toho. Lebo na výbojnej výprave svojej umrel náhle, 18. dec. 1356, v meste Deaboli, zanechav 19 ročnieho neschopného syna Uroša a decentralizovanú neopaterne državu.
Podelil totiž zveličené svojími víťazstvami Srbsko na osem, od ústrednej vlády nie dosť odvislých miestodržiteľstev, a oddal ich vladárom s mocou pre jednotu državy nebezpečnou. Zark Deánovič obdržal Macedóniu; Bogdan kraj medzi Ferä a Vardarom; Vukašin a Uglieša, bratia, kraj od Ferä ku Dunaju; Prilup Etóliu; Mladen Plakid, predok Brankovičovcov, Achridu a Priliapäu; Vuk Lazár Podunajsko; Miklúš Altomanovič Triku a Kastoriu; Micha Asan, Gräk, Prosek. 333.)
____________________
332.) Vita s. Petri Thomas.
332.) Vita s. Petri Thomas.
333.) Engel Gesch. d. ung. Reichs III. 271.
§. 165. Odzískanie Sriemu a Mačvy.
Vladári títo jali sa po smrti Dušanovej hašteriť vospolok a sápať državu práve vtedy, keď už najvätšie hrozilo od Turkov nebezpečenstvo. Mladý Uroš nemal moci rozkázať im, držať ich na úzde. Dvaja z ních, Lazár a Vukašin, vytiahli sa vcele z pod moci Urošovej, vyhlásili sa za neodvislých pánov vo svojích údeloch, potom započali bôj medzi sebou.
Vukašin pozval si na pomoc Ludieka, a tento prijal pozvanie ochotne. Bola to vhodná príležitosť, odzískať bezo práce a krveprolitia Sriem a Mačvu nazpät. Pošol r. 1359 sám osobne, s palatínom Miklúšom Konthom. 334.)
Našli državu bezbrannú, mohli hospodariť v nej, ako sami chceli. Cár Uroš zutekal pri ich príchodu do hôr, a potom na toľko prišol poslední tento z Nemaničovcov, že chodil žobrajúc kus chleba u svojích miestodržiteľov, až ho Vukašin ubil kyjom 2. dec. 1367 na Kosovom Poľu. 335.) To múdre kotrby nechápaly, že s ním zahyne i država, i oni sami.
Povolaný súdca prireknul vrchniu moc v rozkývanom Srbsku Vukašinovi, ale vzal pre sebä Sriem a Mačvu. Túto oddal Miklúšovi Gorskému {:de Gara:}, ktorý potom pojal dceru Lazárovu Helenu.
Turci vtedy už pustošili od jednoho kraja ku druhému Bulharsko. A Ludiek nie proti ním sa hotovil, než ešte i on zasadil Bulharom ranu, jav nešťastného Strašimíra. 336.)
____________________
334.) R. 1359 odkladá pravotu dvorský súdca Miklúš eo, quod Mych. cum domino Nicolao Konth palatino in praesentem regium exercitum contra regem Serviae motum esset profecturus. Fejér T. IX. vol. 3. p. 129.
334.) R. 1359 odkladá pravotu dvorský súdca Miklúš eo, quod Mych. cum domino Nicolao Konth palatino in praesentem regium exercitum contra regem Serviae motum esset profecturus. Fejér T. IX. vol. 3. p. 129.
335.) Pejacsevich Hist. Serv. – Du Fresne Illyr. – Schimeck Gesch. Bosn. Rama.
336.) Mat. Villanus L. IX. c. 22 et 32. – Joan. archid. c. 34 et 38. – Du Fresne p. 165.
§. 166. Prenasledovanie pravoslavných popov.
Lomcovala človekom skutočne, hoc toho i ku fígľom chytrácky nadužil, frenetická nenávisť oproti šismatikom. Kde len mohol škodil im, ako len vládal utiskoval ich, i za hranicami i doma.
R. 1336 podrobil v masse prenasledovaniu a násiliu všetko pravoslavné duchovenstvo v župách kamenickej a krašovskej. Kázal všetkých popov, so ženami a deťmi, priviesť, ako zločincov, pred župana Benedikta. 337.) Čo sa s nimi stalo, o tom zvesti niet, ale predstaviť si môžeme, že ich ta veru, daktorých snaď i v okovách, na hostinu nepriviedli.
____________________
337.) Velí universis et singulis nobilibus et aliis quibuslibet possessionis hominibus, nec non civitatibus et liberis villis regalibus in comitatibus de Kewe et de Crassow, et habentibus videlicet Sclavos sive schismaticos sacerdotes apud se residentes, aby ich v deň, ktorý uloží, priviedli pred župana. Fejér T. IX. vol. 3. p. 543.
337.) Velí universis et singulis nobilibus et aliis quibuslibet possessionis hominibus, nec non civitatibus et liberis villis regalibus in comitatibus de Kewe et de Crassow, et habentibus videlicet Sclavos sive schismaticos sacerdotes apud se residentes, aby ich v deň, ktorý uloží, priviedli pred župana. Fejér T. IX. vol. 3. p. 543.
§. 167. Útek marmarošských Rumunov.
Tentýž duch vnuknul r. 1360 zástavníkovi cirkve výpravu do Multan ku pokoreniu prchlých z Marmarošu Rumunov. 338.) Treštenosť samospasiteľská donutila horlivých týchto privržencov cirkve východnej ešte r. 1354 vystehovať sa úhrnom do opusteného rejdišťa Kumánov a Tatarov na východ od Sedmohradska. Viedol ich Dragoš Bogdanovič, obecný jedon muž, a založil tam zvláštnu državu rumunskú zo privedeného a tam už nalezeného riedkeho obyvateľstva. Už vtedy stíhalo odchádzajúcich vojsko kráľovské, 339.) ale staviť ich nemohlo. Teraz pošol zástavník cirkve vyhľadať svojích šismatikov do novej ich vlasti, a obsiahol ľahko, čo žiadal. Rumuni, cítiace slabosť svoju, sľúbili bez boja poddanosť a daň.
Vystehovanie však nebolo všeobecné, aniž poddanosť Dragošova stála. V Marmaroši nielen zostalo mnoho Rumunov, než podržali i ďalej svojho vojvodu, 340.) a proti Dragošovi zve Ludiek r. 1365 do zbroje všetkých ungských zemänov. 341.)
____________________
338.) O ich usadeniu sa v Marmaroši v. obč. II. §. 254.
338.) O ich usadeniu sa v Marmaroši v. obč. II. §. 254.
339.) Turčan III. 49.
340.) Die 4 non. febr. 1365 darúva Ludiek dedinu Kunya vojvodovi marmarošskému, quae per infidelitatem et notam Bogdan vajvodae, ejusque filiorum, qui terram regis Moldavanam occupantes, clandestine in contumeliam regis moliuntur conservare. Fejér T. IX. vol. 3. p. 469.
341.) Contra vayvodam Transalpinum. Tamže p. 470.
§. 168. Privolanie Theodora Korjatoviča.
Uprázdnené odchodom Rumunov kraje zaľudnil r. 1354 Rusmi litevský kňaz Theodor Korjatovič. 342.) Otec jeho Korjat bol syn velikého kňaza litevského Gedymína, brat manželky Kazimírovej Aldony čili Anny. Pri delbe r. 1341 dostal Korjat za údel Novhorodok i Volkoviská {:§. 96:}. Syn jeho Theodor poslán bol velikým kňazom do očisteneho od Tatarov Podolia. Po smrti otcovej zaujal Novhorodok. Pre neposlušnosť stíhal ho veliký kňaz Vitovt vojnou. Vyhnaný utiekol sa, ako príbuzný Kazimírov, ku Ludiekovi, keď tento prišol r. 1354 s mohutnou jazdou Kazimírovi na pomoc {:§. 159:}. Usniesli sa na tom, že Korjatovič postúpi Ludiekovi svojo právo na Podolie, Ludiek dá Korjatovičovi panstvo Munkáčovské. 343.) Daroval však mu spolu i Humenné a Ujheľ.
Bol to už celý Rus, i rečou i náboženstvom. Preto prišol za ním značný počeť Rusov, a založil r. 1360 basilianský monastýr pri Munkáčove, 344.) manželka pak jeho Dominika založila monastýr devičí. 345.) Pamiatku jeho do dnes žehnajú opustení uhorskí Rusi.
R. 1365 pošol na čosi v Podolie. Tam ho nedruzi chytili a zabili. 346.) Potomkov nezanechal žiadnych; statky teda jeho znovu zaujal Ludiek.
____________________
342.) Fessler to kladie na r. 1360. Szirmay {:Notit. com. Zempl.:} tvrdí, že Korjatovič už r. 1352 obdržal Ujheľ. Srov. dokl. 343.
342.) Fessler to kladie na r. 1360. Szirmay {:Notit. com. Zempl.:} tvrdí, že Korjatovič už r. 1352 obdržal Ujheľ. Srov. dokl. 343.
343.) Kyriatovich schloss, durch seine Verwandten verdrängt und da er sich mit seine wenigen Getreuen zu schwach fühlte, den ihm entrissenen Landstrich zurückzuerobern, mit Kőnig Ludwig dem Grossen im Jahr 1354 auf dem Schlosse Braklaw einen Vertrag. Nation 1874. Heft 26. B. 2. Der Vertrag lautete dahin, dass er gegen Cedirung seiner Ansprüche auf Podolien die Herrschaft Munkács eingeräumt erhielt. Heft 27. – Engel píše, že Korjatovič bol r. 1351 priveden Ludiekom do Uhier ako zastavenec; iní, že uskočil r. 1340 prenasledovaný vel. kňa. Olgerdom. Srov. dokl. 342.
344.) Notitia Fundat. The. Koriatovics. Ed. Joan. Basilovits. Cassoviae 1799. U Fejéra T. IX. vol. 3. p. 196. Pôvodina fundácie naleza sa vraj v kapituli prešporskej.
345.) L. Turóczi Hist. Hung. p. 154.
346.) Koriathovics Tódor 1365 Podoliában elfogatott s megöletett. Mészáros Károly Magy. Oroszok. p. 83. – Naučný Slovník IV. 1115.
§. 169. Pomoc udelená pápežovi.
Zástavník tento cirkve, hoc časom i poškádlil trochu pápeža a podesil prísnym pohľadom a slovom, predca neprestal mu lichotiť, aby mu nebol príliš odporný pri neapolitánskych jeho úmysloch.
Už r. 1356 odorval od obľahnutého Trevisa dakoľko švadrónov jazdy, a poslal, pod Miklúšom Lackovičom, proti Fraňovi Ordelaffovi a Manfredovcom, na žiadosť Innocenca VI. Za to mu tento daroval na tri roky desiatu časť všetkých cirkevních dôchodkov z Uhier.
Keď panovník milánsky, Barnabo Visconti, dobýval Bonónie, a kardinál Albornoz nemohol s ním poradiť, napomenul ho r. 1360 Ludiek, 347.) aby odstúpil, lebo že on záležitosti cirkve považuje za svoje. A keď napomenutie neosožilo, poslal vojsko proti nemu, zasa s Miklúšom Lackovičom, potom bána Petra Cudára, ktorý konečne Barnabu pokoril a Bononiu r. 1363 Urbanovi V. navrátil. 348.) Urban tento {:Vilhelm Grimoard:}, predtým benediktinský opát, bol muž tak prísnych mravov, že Talayrand reknul: „Už raz máme pápeža!“
____________________
347.) List Innocenca VI. od 6. mája 1360. Fejér T. IX. vol. 3. p. 166.
347.) List Innocenca VI. od 6. mája 1360. Fejér T. IX. vol. 3. p. 166.
348.) Ďakuje mu za to 23. febr. 1364.
§. 170. Potržky s Karlom IV.
Výslužnosť Ludiekova proti pápežovi vzbudila nechuť v císarovi Karlovi IV., ktorý bol priateľom Viscontiho na toľko, že ho učinil i námestníkom ríše. Ba v Karlovi vzniklo podozrenie, že Ludiek válči na císarskú korunu, s pomocou pápežovou, a že v tom do jednoho s ním duje mecha i zať Karlov, rakúsky Rudolf, ktorý sa tesťovi vo všetkom protivil. Mal i volenca kolínskeho Vilhelma v podozreniu podobných zámerov. 349.)
Vo zlom teda ho našli rozmaru poslovia Ludiekovi, keď prišli r. 1361 vyjednávať o rozličných vzájomných urážkach na hraniciach. Prijal ich Karol tak drsnate, že medzi inými výčitkami i kráľovu matku Alžbetu obrazil, nazvav ju osobou nestydatou a nečistých mravov. 350.)
Ludiek sa tým cítil tak obrazeným, že hneď opovedel Karlovi vojnu a sťahoval vojsko. Pozval si ku pomoci i kráľa poľského Kazimíra a vévodu rakúskeho Rudolfa. Tamten prijal pozvanie ako brat Alžbetin; tento tiež pripovedel 7. janu. 1361 Ludiekovi svoju pomoc, 351.) hoc Karol bol jeho, nielen císarom, než i tesťom.
Ku vojne ale predca neprišlo, leda že Vladislav Opoľský a bán Peter Cudár poplenili Moravu. 352.) Ba zkončila sa potržka svatbou. Ovdovelý Karol IV. pojal r. 1363 vnučku Kazimírovu a sesternicu Ludiekovu Alžbetu štetinskú.
____________________
349.) Tento žiada 11. nov. 1359 svedoctvo od Ludieka, že s ním o zvrženiu Karla a povýšeniu na hodnosť císarskú Ludieka nikdy nevyjednával. Fejér T. IX. vol. 3. p. 82.
349.) Tento žiada 11. nov. 1359 svedoctvo od Ludieka, že s ním o zvrženiu Karla a povýšeniu na hodnosť císarskú Ludieka nikdy nevyjednával. Fejér T. IX. vol. 3. p. 82.
350.) Dlugoš Hist. Polo. L. IX. col. 1134.
351.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 229.
352.) Joan. Archid. Chron. III. 36.
§. 171. Druhá bosenská vojna.
Pokuď týmto spletňam učinili výrokom svojím koniec rozhodčí, Kazimír poľský a Boleslav švidnický, snuvaly sa v Bosne spletne iného druhu. Tvrdko, ktorému Ludiek dopomohol r. 1358 ku vláde v Bosne {:§. 163:}, ukázal sa, ku velikej neľubosti Ludiekovej, oproti bogomilom milostivým, ba snaď o ních sa opieral, ako o vätšinu obyvateľstva. 353.) Odsotený Štefan Dabišia použil toho nízko a podlo ku svojemu prospechu. Obžaloval Tvrdku u pápeža, ako patróna kacierov, 354.) a syna svojho Vuka poslal s tymi istými žalobami na uhorský dvor. Tento tam i obriad gräcký zamenil s latinským.
Chytrý Ludiek navrhnul, aby sa podelili vo vláde. Čo keď nie menej chytrý Tvrdko zavrhnul, podniknul Ludiek r. 1363 osobne výpravu proti nemu. Tvrdko ale držal sa chrabre. Uhri museli ustúpiť s velikou ztratou. Pri obléhaniu bráneného zmužile bogomilmi Sreberníka prišol kráľ i o pečate. 355.)
Bolo to s tým panovaniem uhorským v Bosne, ako s oným v Haliči. Vždy sa ta dobíjali Uhri a vždy boli vyhodeni. Poneváč Dabišia prchnul do Srbska, stíhal ho i tam Tvrdko, a použil tej príležitosti ku vätšiemu ešte zoslabeniu bezhlavnej krajny. Opanoval Užicu, Zetu, a iné kraje, a r. 1366 vzal název kráľovský.
____________________
353.) Vždy čítame o ich vykoreneniu, a predca píše Ludiek r. 1364 o nesčiselnom počtu kacierov v Bosne. Fejér T. IX. vol. 3. p. 413. A Gregor XI. r. 1373: In partibus Bosnae fere omnes sunt schismatici, haeretici. Fejér T. IX. vol. 4. p. 509.
353.) Vždy čítame o ich vykoreneniu, a predca píše Ludiek r. 1364 o nesčiselnom počtu kacierov v Bosne. Fejér T. IX. vol. 3. p. 413. A Gregor XI. r. 1373: In partibus Bosnae fere omnes sunt schismatici, haeretici. Fejér T. IX. vol. 4. p. 509.
354.) I r. 1369 píše Urban V. Ludiekovi, aby bránil Štefana proti staršiemu bratovi, a onoho teší. Tamže p. 186 a 187.
355.) Uvodí to r. 1364 vo známosť. Fejér T. IX. vol. 3. p. 413. O tomto teda nelzä pochybovať. To oproti tomu, čo sme vyložili v §. 163, že r. 1358 ukradli pod Seberníkom državnú pečať primasovi, zdá sa byť zmatenie s týmto.
§. 172. Náriadby pápežove proti bogomilom.
Zvíťazil skrze bogomilov. Títo teda boli pred ním bezpečni, a z vonka ich ani Uhri, ani pápež, nápastovať nemohli. Aby aspon vtedy, keď hranice vlasti svojej prekročia, v súsedních zemech sa octnú, padli do pazúrov lásky kresťanskej, o to sa postaral Urban V. R. 1369 rozkázal biskupom splitskému a dubrovnickému, jať každého kaciera, ktorý z Bosny do ich biskupstva prijde, a každého vykliať, ktoby s bosenským kacierom obcoval, kupčil, tovar do Bosny provodil, a to všetko len podľa dobrozdania, bez výslechu a súdu. 356.)
____________________
356.) Fejér T. IX. vol. 7. p. 279.
356.) Fejér T. IX. vol. 7. p. 279.
§. 173. Opanovanie časti Bulharska.
Pokuď kresťani takto prakticky vysvetľovali, čo je láska kresťanská, Turci sa šírili a upevňovali na ich územiu vždy viac. R. 1355 zaujali Gallipoľ, r. 1361 Drinopoľ a Demotiku, a r. 1364 porazil Murat mladého a neschopného bulharského cára Šišmana.
Ludiek nepožaloval ubohého, než napadnul ho i sám v máju 1365, vo spolku s hospodárom valaským Vlajkom, ktorého Ludiek tak zamiloval, že mu i banát severinský sveril. Spojené uhorské a valaské vojsko porazilo Šišmana. Ludiek mu odjal Vidin a okolie.
Ztratu túto chcel si r. 1366 vynahradiť Šišman, ktorý sa medzi tým stal Muratovým zaťom: ale bol znovu porazen, panstvo uhorské rozšíreno od ústia Timoka až po ústie Jetry. Zriadil tu Ludiek nový banát, bulharským rečený, a oddal ho istému Benediktovi. 357.)
____________________
357.) Cum nos banatum regni nostri Bulgariae magistro Benedicto contulissemus. Ludiek r. 1368. Fejér T. IX. vol. 4. p. 120.
357.) Cum nos banatum regni nostri Bulgariae magistro Benedicto contulissemus. Ludiek r. 1368. Fejér T. IX. vol. 4. p. 120.
§. 174. Hromadné obrátenie Bulharov.
Neznal pak, hoc už kopytá tureckých koní otriasaly múry carihradské, nič pilnejšieho, ako vháňať nových poddaných do cirkve západnej, vtierať Slovanom latinskú reč, latinské obriady. Dialo sa to s nepodobným ku viere spechom a úspechom. Osem z Bosny privolaných minorítov pokrestili, jestli očitý svedok Marko Viterbini 358.) nepreháňa, za pädesiat dní výše 200,000. Veľmoži, poddaní, kacieri, šismatici, s ich popami a mníchami, všetko sa to úhrnom tlačilo ku krestu. 359.) Nie div, že nad tým, ako pápež zvestuje jeho najkresťanskejšej jasnosti Ludiekovi, i sám dvor nebeský nesmiernu mal radosť, 360.) keď toľko synov zatracenia vhrnulo sa od razu do kráľovstva nebeského.
Na jedon dúštek lapil množiteľ kráľovstva nebeského i Strašimíra, ktorý sa nazýval císarom bulharským, držal za čas na zamku Gomnech, potom prepustil ako svojho vasalla. 361.) Urban V. chváli 22. mája 1368 jeho bratov, Ďuru a Balžu, za ich ochotu, uznať rimskej cirkve majsterstvo, keď dosaváď pustošili cirkev kaločskú. 362.)
____________________
358.) List jeho z r. 1366. Fejér T. IX. vol. 3. p. 602. Srov. časť úvod. III. §. 38.
358.) List jeho z r. 1366. Fejér T. IX. vol. 3. p. 602. Srov. časť úvod. III. §. 38.
359.) Tamže.
360.) Coelesti etiam curiae ingentem laetitiam attulisti. Urban V. 2 idus jul. 1367, keď blahoželá, apud montem Flasconem, Ludiekovi, že obrátil mnohé tisíce šismatikov v Bulharsku, Srbsku, Bosne ad obedientiam Romanae ecclesiae. Fejér T. IX. vol. 7. p. 257.
361.) Turčan III. 24.
362.) Fejér T. IX. vol. 7. p. 278. Pápež nazýva Strašimíra Strazimirom, Turčan Strachmerom.
§. 175. Pápež nepraje pomoci Gräkom.
Zdalo sa, že dunajský zástavník cirkve skutočne vženie všetkých šismatikov do samospasitelného ovčínca rimského; taký strach popadol všetkých, tak sa hrnuli všetci ku množiteľovi kráľovstva nebeského. I sám císar gräcký, Ján Paläolog, prišol osobne ku meškajúcimu vo Vidinu Ludiekovi, a zaviazal sa prísahou k uznaniu pápeža, jestli mu Ludiek prispeje pomocou proti tiesniacim ho krajne Turkom.
To bola snaď tá doba, kde Ludiek mohol odvrátiť od Uhier porážku moháčsku a opanovanie Budína musulmanmi. Na domlúvanie pápežovo prepustil ju neužitú. Urban V. pochválil sice zato císara, že navštívil osobne Ludieka; s osvedčeniem, že za úprimnú drží jeho túžbu po cirkevňom sjednoteniu: 363.) ale Ludiekovi píše 22. jun. 1366 ináče. Vystríha ho predo lživými Gräkmi, ktorí len z núdze hovoria o únii, a káže odložiť pomoc do tých čias, až sa skutočne cirkvi rimskej podrobia. Čo viac, rozriešuje Ludieka, mocou apoštolskou, jestliby sa bol prísahou ku pomoci zaviazal. 364.)
Tak teraz pápež sám odvrátil Ludieka od vojny s Turkami, a potom, keď r. 1369 Ján Paläolog skutočne prijal úniu, a odprisahal v Ríme šisma; 365.) keď Turci už vcele zaplavili Gräcko, podmanili si vladárov srbských, rozšírili sa až ku hraniciam Albánie: potom darmo zasa nutkali pápežovia ku vojne tureckej bláhajúciho si len v obracaniu šismatikov Ludieka.
____________________
363.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 595.
363.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 595.
364.) Tamže p. 594.
365.) Keď sa vracal pres Benátky domov, uväznili ho veritelia pre dlžoby, a nepustili, až syn Manuel priniesol peniaze, za ostatok sám sa dal do zástavy.
§. 176. Privolanie Karla Dračského.
Čím vätší bol všade úspech jeho zbroje, tým vätšmi ho nepokojilo, že ešte vždy nemal žiadnych detí. Akoby nie? Tri trôny čakaly na jeho potomstvo, a ešte vždy ani toľko chlapčoka, ako jedon palec, ba ani len útlej dcerečky. 366.)
Pečlivý o nástupcu, privolal z Neápoľu príbuzného svojho, mladého Karla Dračského, jehož strýca on sám dal zťať r. 1348 v Averse, otca Ludieka zadrhla 22. jul. 1362 v žaláru Joanna. Pribyl v novembru 1365 do Dalmácie. Ludiek ho prijal za syna, ale zato ho nevzal ku dvoru, než učinil vévodom Slavónie, 367.) a sveril jeho opatrovanie Splitčanom, výchovu biskupovi Ugolínovi čili Ugrínovi. 368.) Chcel ho mať len pri ruce, jestliby sa skutočne už viac žiadnych detí nedodelal, čo však ešte dúfal, brzo i obsiahnul.
____________________
366.) Katarína umrela v detinstve.
366.) Katarína umrela v detinstve.
367.) R. 1371 píše župan záhrebský magnifico principi, domino Carolo de Duratio, regni Sclavoniae duci. Fejér T. IX. vol. 4. p. 382.
368.) In Ungaria apud regem in spem successionis educabatur. Lucius Reg. Dalm. L. VI. c. 1. p. 395.
§. 177. Nesnádze strany poľského trônu odstranené.
Ač pak o nástupcu snášal starosť, mrzelo ho predca veľmi, že Kazimír poľský odohnal druhú svoju, zasa neplodnú, manželku Adelhaidu hessenskú, a pojal Hedvigu hlohovskú, i zplodil s ňou dve dcery. Na Ludiekovo bezpochyby nástojenie vyslovil sa Urban V. 29. sept. 1365 proti manželstvu tomuto a vyhlásil ho za neplatné.
Ani na tom nemal Ludiek dosť, než chcel sa prihotoviť i na prípadnosť násilného opanovania. Tým úmyslom spojil sa zas úžeji so kráľom českým a císarom Karlom IV. Upotrebil i teraz manželstvo detí. Prireknul 23. febr. 1366 maloletú dceru nebohého svojho brata Štefana, Alžbetu, päťročniemu synovi Karlovmu, Venceslavovi, z čoho však potom zošlo.
Ešte úsilneji pracoval na poisteniu sebe poľského trônu, keď sa mu narodila dcera Maria. Privábil i samého Kazimíra, v pôste r. 1369, do Uhier, a občankal ho tak, že obnovil dávne smluvy s Ludiekom. Prosil ho pri tom o prostredkovanie u pápeža, aby mu dovolil vziať dačo odo svojho duchovenstva 369.) na obnovenie hradov a vojnu s Litvanmi.
____________________
369.) Stipem vraj subsidiariam.
369.) Stipem vraj subsidiariam.
§. 178. Karlovi Dračskému pripadá trôn neápolitánsky.
Ani na Neápoľ nezapomnel. R. 1367 mal osobnú schôdzku s Urbanom V. vo Viterbe. Bol pod otázkou neapolitánsky trôn, bo vyhýrená Joanna nemala žiadnych detí. Pápež bol, pri všetkých od Ludieka prijatých službách, nepreklonný; nechcel dať žiadnej určitej prípovede. A predca vyjednával s ním Ludiek ešte i r. 1368, ale spolu hotovil loďstvo ku výprave neapolitánskej, udávajä i teraz lstive, že zbrojenie platí Turkom.
Kto vie, čoby sa bolo stalo, keby Joanna nebola r. 1369 tak rozhodla o svojom následníkovi, že na to i Ludiek uhorský pristal. Prirekla totiž trôn po sebe Karlovi Dračskému, a dala mu spolu za manželku dceru zťatého strýca Margaretu.
Zato však Karol Dračský z Uhier neodešol, než Margareta prišla ku nemu. Bývali potom spolu v Chorvátsku.
§. 179. Výprava proti Rumunom.
Ludiek sa zapodieval, okrem svojho Neápoľu a svojej Poľši, poriad obracaniem šismatikov, Bulharov, Srbov, Rumunov. Toto domrzelo hospodára Valáchie Vlajku a švagra jeho Strašimíra. Dali zabiť prišedších do Valáchie minorítov a prohlásili sa za neodvislých od Uhier.
Popudený tým na najvýš Ludiek velel r. 1369 vtrhnúť do Valáchie vojvodovi sedmohradskému Miklúšovi Lackovičovi. Tento ale pochodil tak, ako r. 1330 kráľ Karol Robert. Prišed do úžin, bol zabitý, vojsko jeho zničené. 370.) Povstalci opanovali i ten bulharský banát, ktorý Ludiek bol predo dvúma rokma zaujal {:§. 174:}.
Chybu napravil hrdinský bán mačvanský, Miklúš Gorský. Zaopatril víťazstvo uhorskej zbroji, ustrašil Vlajku a Strašimíra, zničiť však ich nezničil. Strašimírovi musel byť ponechaný bulharský banát, pri uznaniu tuším vrchmocia uhorského; Vlajkovi bol oddaný i fogarašský dištrikt v Sedmohradsku, zo príčiny vraj jeho zaľudnenia.
____________________
370.) Turčan III. 38.
370.) Turčan III. 38.
§. 180. Rumuni na skoku k únii.
Dielo však cirkevného sjednotenia napredovalo i vo Valáchii a Multanoch tak, že sa r. 1370 zdalo, akoby tieto zeme už vcele boly pápežské.
Multanský hospodár Lacko 371.) vzkazuje Urbanovi V. po minorítoch, že on i ľud jeho žiadajú úniu. 372.) Náležaly vtedy, ako z listu vidno, Multany pod haličského pravoslavného biskupa. Lacko žiada, aby pápež mestečko Seret {:Ceret:} povýšil na mesto, a dal mu biskupa latinského. Pápež pak káže biskupom pražskému a krakovskému vyšetriť, či tí ľudia uprímne smyšľajú, a dať im, jestli treba, učiteľov katolíckych. Prijme-li i len čiastka úniu, majú zrušiť všetku moc biskupa haličského a zriadiť nové biskupstvo latinské. 373.)
O vdove po hospodárovi Valáchie, Kláre, zvestuje nám r. 1370 Urban V., že poslala do Rímu na dar zlaté kalichy a skvosné chrámové rúcho; že odvrátila od šismy dceru svoju, carevnu bulharskú. Napomína ju, aby obrátila i druhú dceru, kráľovnu srbskú, Anču. 374.)
____________________
371.) Lacko značí i dnes Vladislava.
371.) Lacko značí i dnes Vladislava.
372.) Abnegare volunt omne schisma et sanctae Romanae ecclesiae humiliter obedire. Urban VI. r. 1370. Fejér T. IX. vol. 7. p. 295. Item T. IX. vol. 4. p. 246.
373.) Biskupstva kumánskeho už nebolo; len tituľ sa ešte dával. Taký titulárny biskup milkovský vysväcuje ešte r. 1375, ako suffragán biskupa jágerského, kaplicu v šárišskom Sabinove. Fejér T. IX. vol. 5. p. 63.
374.) Ancham. Fejér T. IX. vol. 7. p. 294.
§. 181. Smrť Kazimíra poľského.
Tú istú horlivosť pri obracaniu šismatikov, ktorú Ludiek v Uhrách, Bulharsku, Srbsku, Bosne, Valáchii, Multanoch, objavil Kazimír v Poľsku a v Haliči. I tu sa všetko násilne latinčilo a poľštilo. Šestdesiatročniemu Kazimírovi ale prišla hodina. Umrel 5. nov. 1370, u prítomnosti Vladislava Opoľského, vtedy palatína uhorského, syna Boleslava II. a sestry Ludiekovej Alžbety. Poslal ho zavčasu poučený o nemoci Kazimírovej Ludiek, aby smluvu o následníctve v posledních hodinách nepremenil, čo bolo veľmi blízko. Ludiek nemal žiadnoho syna, Kazimír mal tiež svoje, hoc i nezákonné, pápežom neuznané, dcery. Mal-li teda odstrčiť svoju vlastnú krev pre podobnú Ludiekovu? Kazimír to učinil, a zotrval v tom až do konca. Pre Ludiekove dcery vytvoril od následníctva svoje, i všetkých pokrevných Piastov. Nemálo ku tomu prispela jeho akási detinská náklonnosť ku Karlovi a Ludiekovi, ktorá sotva bola podobnou odmenená. Kazimír sa vždy vláčil na Vyšehrad a do Budína: jeho ani švagor ani vnuk nikdy nenavštívili vo Krakove. To ukazuje na akúsi pohrdu, ktorú však omámený oblesnými zdvorilosťmi Kazimír necítil.
V závete poručil svojej poslednej, pápežom za nezákonnú vyhlásenej, manželce, Hedvige hlohovskej, polovicu svojích pohyblivých nábytkov; druhú polovicu zplodeným s ňou dceram, Anne a Hedvige. Vnukovi svojemu Kazimírovi, vévodovi štetinskému, vojevodstvá Siraď, Lenčice a Dobržin, so zámkami Krušvik, Bidgosť, Valachev a Volečk. Splodeným so židovkou Esterou nemanželským synom, Niemičovi a Pelcovi, panstvá Kutav, Juržince a Dragnia. Omyslel i daktorých dvorjanov a cirkve.
Poliaci dávajú mu prímenie velikého, bo skutočne mnoho dobrého vykonal. Usporiadal sbierku latinských poľských zákonov. R. 1364 založil krakovskú universitu. Budoval mnoho, a všetko z kameňa. Šla o ňom poslovica, že prevzal Poľšu drevennú a zanechal kamennú. Sedliakom na koľko len možno hovel; preto ho prezívali páni kráľom sedliackym. 375.) To ale pokazil tisícnásobne tým, že hovel, pre svoju Esteru, židom, a zaplavil krajinu tymito večnými cudzincami, ktorí s národom nikdy nesplynú, a večne ho v chudobe, hlúposti, zhovädilosti udržovať budú. Potom položil základ budúcej zkazy državy tým, že zrušil, odstraneniem Piastovcov, právo následníctva dedičného, a zaviedol nešťastné voľby. Na mravnosť málo dbal. Nábožný bigotne, viedol život tak chlipný, ako najvätší neznaboh.
____________________
375.) Keď sa žalovali pred ním sedliaci na pánov, zvyknul odpovedať: A či niet u vás kameňov a dubiny? Numizmat. izsliedovania slavianskych monet od D. P. Soncova. Č. I. p. 103. Moskva 1865.
375.) Keď sa žalovali pred ním sedliaci na pánov, zvyknul odpovedať: A či niet u vás kameňov a dubiny? Numizmat. izsliedovania slavianskych monet od D. P. Soncova. Č. I. p. 103. Moskva 1865.
§. 182. Venčanie Ludieka za poľského kráľa.
Dlugoš báji, že sa Ludiek zdráhal dlho prijať poľskú korunu, tvrdiac, že nemožno pásť dvoje stád jednomu pastierovi. 376.) Ba nemohol sa jej ani dočkať. Sotvá zastydnul Kazimír, už Ludiek bol vo Krakove, spolu s matkou Alžbetou; a hneď ukázal znamenitú nevďačnosť proti zosnulému. Lebo prvý jeho skutok bol, pretriasať vo svolanej radde otázku, či má stáť závet Kazimírov, či nie? A našli sa pochlebníci, ktorí s bezočivou výslužnosťou tvrdili, že Kazimír nemal práva porúčať dačo bez neho, ako následníka trônu; načož Ludiek rozhodnul, že závet nebude sice zrušený, ovšem ale zmenený. Nemanželským zo židovky Estery synom nedal ničoho. Vnukovi Kazimírovi odoprel Siraď, aby príliš neztlustnul. Dceram vytrel oči až v Uhrách, kam ich odviedol. Osvedčiv, že nepochádzajú z manželského loža, zbavil ich všetkého dedictva. Staršia Anna, vydala sa potom za Hermanna Ciľského, jej matka vdova za vévodu lehnického.
Ludieka ovenčal 17. nov. 1370 arcibiskup gneznenský Jaroslav, mimo obyčaju vo Krakove; bo vraj nemal času ísť do Gniezna. A predca potom zabehol i ta, chtejä sa ukázať vo Veľko-Poľsku, ale len ukázať. Nemal vonkoncom vo Sarmatoch obľuby. Ošklivil sa mu tuším ten za červa ponížený ľud; pánmi dobrodejmi naučil sa pohŕdať v Uhrách.
Po výletu do Gniezdna vrátil sa hneď domov, kde bez toho kráľovna bola na zľahnutiu. Korunu poľskú vzal so sebou, a páni dobrodeji len do kontušov šeptali: Hm!
Zanechal im vo Krakove staričkú matku Alžbetu, a Vladislava Opoľského. Jemu daroval, čo odjal vévodovi štetinskému, Vieluň, Boleslav a Olštýn. Iné úrady a hodnosti sveril, ako to vždy býva pri opanovaniu cudzom, mužom v národu nenávideným, povýšencom všetkého schopným. Zvlášte državná rada zo samých takýchto pozostávala. K ochrane ich zanechal silnú stráž uhorskú, tak že sa to veľmi podobalo válečnému opanovaniu.
____________________
376.) Dlugoš Hist. Polo. L. XII. col. 1159.
376.) Dlugoš Hist. Polo. L. XII. col. 1159.
§. 183. Halič pripojená k Uhrám.
Halič považoval už ako provinciu uhorskú, a zanechal tam kapitáňa Petra. Iní za ním kapitáni uhorskí v Haliči boli: Imrich Zudár, jágerský biskup, potom brat jeho Ďuro, potom Imrich Bebek, potom Ján de Kapol. 377.) Páni dobrodeji v kontušoch krútili hlavami: Co to będzie? Co to będzie?
____________________
377.) Turčan III. 30.
377.) Turčan III. 30.
§. 184. Žigmund zať.
Nasledujúciho 1371 roku poslal Ludiek na pomoc vojsko priateľovi svojemu Fraňovi Karrarskému proti Benátčanom, a nadržoval vévodom dolňo-bávorským proti císarovi Karlovi IV. v ich sporu o Brandeburg.
Pri tom všetkom zprostredkoval Vladislav Opoľský budúce manželstvo medzi druhorodzenou dcerou Ludiekovou, Mariou, a narodzeným 15. febr. 1368 synom Karlovým, Žigmundom. Bola potom o to schôdzka vo Trenčíne, v oktobru 1372. Dostavili sa ku nej oba panovníci, s manželkama, i stará Alžbeta zo Krakova. Tam bolo manželstvo detí znovu ztvrdeno s tým, aby Žigmund bol vychovávan v Uhrách. Mladšia, Hedviga, bola oddaná r. 1375 Vilhelmovi rakúskemu. 378.)
____________________
378.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. colum. 25.
378.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. colum. 25.
§. 185. Prevraty srbské.
Karol IV. slušne obvinňoval pred pápežom Ludieka, že sa mieša do záležitostí nemeckých, na ubezpečenie pak zemí svojích od Litvanov, Tatarov a Turkov nepamätá. 379.)
Poslední činili úžasné pokroky, pri nastalom rozdrobeniu medzi hašternými Juho-Slovanmi. Mätežní vojvodovia trhali i Bulharsko i Srbsko v neodvislé vojvodstvá, a Turci hltali všetkých. Vo Srbsku menovite žurilo vrenie úžasné v dobe najrozhodnejšej.
Ubijca poslednieho z Nemaničov, Vukašin, bol porazen 26. aug. 1371 Muratom na riece Marici. Pri úteku zabil ho vlastní sluha, Arsejevič, z paholskej lakomosti. Bratia jeho, Uglieša a Gojko, utopili sa pri úteku. Najstarší jeho syn, slovutný kralevič Marko, poddal sa Turkom, a dostal od ních Lokris i Kastoriu; ostatní, Ján, Andrej a Demeter, tonú v nepamäti. Syn Ugliešov Ján, vyhnaný Lazárom, postrihal sa na Athosu.
Hneď za tým podbili Turci vladárov Zarku a Bogdana. Len Lazár {:Eleazar:} držal sa v nižnej Serbii, chrabrý to a opaterný muž, nemanželský, pri dvore vychovaný, syn Dušanov, vydávaný však, k ukrytiu prestupku, za syna podžupana Pribaca Grebljanoviča.
Po smrti Vukašinovej zaujal Pristinu, Novobrdo, Nyš, zať jeho, Vuk Brankovič, Achridu a Priliapäu ako údel deda svojho Plakida. Balšići samovolstvovali v Zete. Vo Chlmu a Užici založil, so privoleniem Tvrdkovým, akési samostatné panstvo Miklúš Altomanovič.
Tento pojal myšlienku, zniesť zo sveta súseda svojho Lazára. Povolal ho ku schôdzce, a potom ho dal prepadnúť na ceste zbojníkmi. Nechali ho tam ako mrtvého, prišol ale po ich odchodu ku sebe. Zavolal potom na pomoc proti Altomanovičovi zaťa svojho, Miklúša Gorského, bána mačvanského, a Tvrdku. Ich pomocou porazil a oslepil vrahov v Užici.
Lazár si vyvolil za obydlie Prizren. Bezhlavný národ upieral zraky hlavne na neho, očakával spasu jedine od neho. Na synode v Ipeku bol skutočne vykričaný za cára i ovenčaný patriarchom Efraimom. V listinách však nazýva sa len: „V Christa boga blagovierny i samoderžavny gospodin Srblem i Podunajivu Stefan knez Lazar.“ V ňom obdržal národ hlavu, ale spasiť ho už nemohol. Prejal cárstvo úplne rozstrojené, na kusy rozkydané, a vtedy, keď ho už Turci zo všetkých strán hltali.
____________________
379.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 485.
379.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 485.
§. 186. Vojna bána severinského s Turkami.
Nenasytní výbojní divochovia títo zavadili i do bána severinského a vojvodu Valáchie Vladislava. 380.) K odpomsteniu ich nápastí, šol r. 1372 na ních so značným valaským i uhorským vojskom, a spotkal sa s nimi v Bulharsku. 381.) Prvá to bitka Uhrov s Turkami, vlastne len pomocných plukov uhorských.
____________________
380.) Bude to ten Vlajko, o ktorom §. 179. Bojoval proti Turkom ako uhorský vasall, s odobreniem Ludiekovým.
380.) Bude to ten Vlajko, o ktorom §. 179. Bojoval proti Turkom ako uhorský vasall, s odobreniem Ludiekovým.
381.) Exercitum validum contra Thurcos infideles et imperatorem de Tyrna in Bulgaria proclamari fecimus. Ipse magister Ladislaus Dobka nobiscum et cum exercitu nostro viriliter contra saevissimos et infideles Thorcos et imperatorem de Tyrna, ipsosque invadento perpetravit actus militares – propter gratiam Ludovici regis Ungariae. Vladislaus vajvoda Transalpinus, banus de Zeurinio, r. 1372. Fejér T. IX. vol. 4. p. 477.
§. 187. Ludiek sám s Turkami nebojoval.
Lebo to nestojí, čo tvrdí, z tureckých prameňov, Ašbach, 382.) že Ludiek už r. 1363 bojoval osobne proti Turkom na Marici, vo spoločnosti so srbským Urošom, kniežatmi bosenským a valaským. Veď Ludiek vtrhnul r. 1359 do Srbska proti Urošovi {:§. 165:}. Tento prchnul do hôr, aniž dosadnul potom viacej, než túlal sa žobrajä, až do hanebného ubitia r. 1367. Kedyže teda mohol bojovať s Ludiekom oproti Turkom?
Ašbach udáva i podrobnosti. Turci vraj prepadli opilých spojencov v noci, a nahnali do Marice. Ludiek pripisoval svoju spasu divotvornému obrazu Marie; preto mu vystavil chrám v Mariacelli. A prečo nie doma, ale bežal do Štyrska?
Celá tá povedalka zakladá sa na legende Menestarfferovej o vzniku chrámu v Mariacelli. 383.) Tu sa povedá, že Ludiek šol so 20,000 v ústrety 80,000 Turkov, a že chcel zutekať. Ale snom prevládaný, rozpomenul sa, že Maria v Celli mnohým pomáha. I ukázala sa mu, položila mu svoj obraz na prsá, a kázala zviesť bitku. Zviedol ju s úspechom. Po víťazstve hneď bežal do Celli, a dal tam vystaviť miesto starého úzkeho, nový priestranný chrám. Tam zložil podivný ten obraz, ktorý, precítnuv zo sna, našol na svojích prsách. To je očividne vymysleno k vôli divotvornému obrazu, a nezasluhovaloby slova, keby na prúčeliu nenalezal sa nápis, ktorý i Katona tam r. 1775 videl, že kráľ uhorský Ludiek skrze Matku milosrdenstva porazil slávne Turkov. 384.) Toto má potvrdzovať legendu. Ba naopak, nápis povstal z legendy. Ludiek sám nikdy sa nemeral s Turkami; len bán severinský Vladislav {:§. 186:} mal s nimi, s odobreniem Ludiekovým, r. 1372 alebo 1371, v Bulharsku potýčku. Toto je diplomaticky isté.
____________________
382.) Aschbach Gesch. Kais. Sigmunds B. I. p. 87.
382.) Aschbach Gesch. Kais. Sigmunds B. I. p. 87.
383.) Haec habui ego Joannes Menestarffer de Vienna, artium doctor, jurisque pontificii licentiatus, quae de origine hujus templi B. M. V. in Cell dicerem. Pridie kal. jul. 1407. Deo gratias. Fejér T. IX. vol. 7. p. 578.
384.) Ludovicus rex Hungariae per matrem misericordiae victoriam Turcorum glorioso obtinuit. Katona Hist. prag. Hung. II. 119.
§. 188. Pomoc Fraňovi karrarskému.
Dáky valný krajinský podvih, aký vojna s Turkami a osobná prítomnosť kráľova predpokladá, to byť nemohol, keď práve po obidva tieto roky Ludiek poslal pomocné vojsko priateľovi svojemu Fraňovi karrarskému, vedúcimu vojnu s Benátčanmi. A sice poslal vojvodu sedmohradského, Štefana Lackoviča. Bolby posielal do Itálie pluky, bolby ta upravil vojvodu sedmohradského, keby bol mal podstúpiť zápas s mocou tak úžasnou, ako už vtedy boli Turci?
Štefana Lackoviča porazili, s koncom r. 1372, pri Trevise Benátčani tak, že i jeho samého lapili. 385.) Načož Ludiek radil Paduáncovi smieriť sa s Benátčanmi, čo tento r. 1373 i učinil, s takým pokoreniem, že syn jeho musel v Benátkach dóžu odpytovať. Na juhu to teda zle vypadlo.
____________________
385.) Dandulus Chron. a. 1372.
385.) Dandulus Chron. a. 1372.
§. 189. Mätež Vladislava Bieleho.
V Poľsku vzplanula dútnajúca od počiatku nespokojnosť s Ludiekom r. 1373 vo zjavný plameň. Páni dobrodeji, ktorí si ho vyvolili a ovenčali, oľutovali skutok svoj, keď uzreli jeho šafárenie, a chceli chybu napraviť, dať krajne kráľa iného. Zraky ich padly na Vladislava, Bielym nazvaného, Piastovca, vnuka Zemomyslovho, syna kňaza gnievkovského Kazimíra, ujca mladšej, príbuzného staršej kráľovnej Alžbety. 386.)
Piastovec tento kňažil po otcovi, a bol i ženatý. R. 1365, po smrti manželkynej, predal kniežatstvo svojo za tisíc zlatých kráľovi Kazimírovi, ktorý ho, zdá sa, prenasledoval, a pošol do Jeruzalema. Potom bojoval s ritiermi proti Litvanom. Za tým predstavil sa pápežovi v Avenionu, a stal sa napred cistercitským, potom benediktinským mníchom v Dijonu vo Francii. 387.)
Tam ho vyhľadali vlastenci, ktorí hľadeli krivým okom na Ludieka, jeho matku Alžbetu, a predajné ich stvory, imž vručili všetku moc. Položili mu do hlavy, aby hľadal právo svojo, ako Piastovec na treťom stupni zosnulému kráľovi pokrevný.
A vrtkavý Vladislav nedal sa mnoho nahovárať. Zanechav kláštor, ktorý sa mu už zpríkryl, pošol, nie ako hrdina dobývať dedičného trônu, než ako žobravý prosebník do Uhier, vypýtať si nazpät predané kniežatstvo z milosti Ludiekovej.
Tento ho prijal primerene svojej povaze, s tajnou omrzlosťou, zjavným dobroželaniem. Uistil ho, že mu navráti Kujavy, jestli ho len pápež rozrieši odo sľubu mníšskeho. Poslal s ním v záležitosti tejto i poslov do Avenionu, očistom orodovať za neho, naozaj odhovoriť pápeža od vyslyšania prosby Vladimírovej, čo Gregor XI. i učinil. Nerozriešil mnícha.
Pri tom všetkom Vladislav, vida že sa hra chytrácka s ním provodí, prišol 8. sept. 1373 do Veľkopoľska, a rozvinul zástavy. Ale medzi pánmi dobrodejmi málo bolo takých, ktoríby boli chceli vážiť statkami i hrdlom. Hlavnie teda nástroje Ludiekove, Sudivoj a Vladislav Opoľský, snadno ho vypratali za hranice. 388.)
____________________
386.) Obrazec takto vypadá:
386.) Obrazec takto vypadá:
387.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. col. 19.
388.) Cromerus rer. Polon. L. XII.
§. 190. Novoty v Haliči.
Vladislava Opoľského učinil pri tejto príležitosti ujčok Ludiek pánom Červenej Rusy, 389.) a daroval mu tam mnohé statky, v zámenu za uhorské. Chcel ho vcele ta preniesť; preto mu i palatinát v Uhrách odjal a oddal Imrichovi Bebekovi.
Okroteni Rusi dali už teraz všetko robiť so sebou. Ale škrípali zubami, ktorí ešte neboli zpolšteni, keď ich Ludiek spolu oštedril dvúma latinskýma biskupstvama, v mestočkách Haliči a Peremyšľu. Takým darom nezavďačil sa pravým Rusom nový ich pán a dynasta Vladislav Opoľský, zakladateľ povestného kláštora paulínov v Čenstochove. 390.) Poliaci tiež krútili hlavami, poneváč Halič považovali za svoju: ale páni dobrodeji mlčali, bo len za tým strehli, na tom im najviac záležalo, aby ničoho neplatili.
____________________
389.) Dominum regni Russiae.
389.) Dominum regni Russiae.
390.) Najvätší poklad, ktorým ho zaopatril, bol zázračný obraz Panny Marie, maľovaný domnele apoštolom Lukášom. Bapka k bapce.
§. 191. Pripovedenie trônu poľského dceram Ludiekovým.
Tejto ich slabosti použil chytre Ludiek, keď už zúfal dodelať sa syna, ku zaopatreniu práva následníctva na trônu poľskom pre svoje dcery. Lebo len mužským Anžuáncom bolo dosaváď právo toto poisteno, a dľa poľských zákonov boly dcery od následníctva vylúčené. Aby Poliakov učinil náklonnými ku zrušeniu zákonov týchto, vypísal Ludiek hodnú daň na majetky šľachtické i cirkevné, poradlné rečenú, z každého lána 391.) šesť groší a dve merice zrna. Páni a präláti poučili Ludieka skrze poslov, že im Kazimír daň túto odpustil. Ludiek odvetil, že to ujec jeho sľúbil sice, ale nevyplnil, a aby ho nedržali za horšieho, neumenšovali dôchodky kráľovské, než platili podľa dávneho obyčaja. Pri ďaľšom však nástojeniu prohodil, že im odpustí dve tretiny poradlného, jestli novou smluvou priznajú právo následníctva, keď sa nemôže dodelať syna, jeho dceram. To bol dôvod neodolatelný pre pánov dobrodejov, ktorí, ako Dlugoš píše, považovali každé platenie za otroctvo nesnesitelné. Medzi nimi boli i tak mnozí podkúpení, úradmi, hodnosťmi, buskupstvami, opátstvami, danými i sľúbenými, získaní. Všetkých prevyšoval horlivosťou, svádzaniem, namlúvaniem za Ludieka, kanonik krakovský Záviša. Jeho zvlášte pričineniem pristali naposledok páni dobrodeji na žiadosť Ludiekovu.
____________________
391.) O lánoch vidz obč. II. §. 208. dokl. 503.
391.) O lánoch vidz obč. II. §. 208. dokl. 503.
§. 192. Poľský snem v Košiciach.
Shromaždivše sa, ovšem najviac z Malopoľši, v Košiciach, vydali tam 17. sept. 1374 listinu, 392.) že jestliby Ludiek nemal žiadnych synov, prijmú za kráľa i jednu z jeho dcier, ktorú im dá Ludiek, alebo jeho manželka, alebo matka, so právom dedičným. Kráľ zo svojej strany znížil „korolevčinu,“ a ustálil slobody šľachty a duchovenstva, podľa svojích aristokratických zásad.
To bol potom základ úplného zničenia ľudu a zkazonosného obmedzenia moci kráľovskej. Rovnaké semeno zasial Ludiek v Poľši, ako v Uhrách.
Matku však Alžbetu musel už nastávajúciho 1375 roku, pre náramnú s ňou nespokojnosť, odvolať nazpät. Vykázal jej potom dôchodky v Dalmácii.
____________________
392.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 572.
392.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 572.
§. 193. Vladislav Biely znovu na bojišti.
I Vladislav Biely vtrhnul znovu v auguste 1375 do Veľkého Poľska, a zaujal Kujavy, dedictvo svojo. Teraz sa už držal trochu zmužilejšie, vlastne vydatneji podporoval ho národ, nespokojný i s Ludiekom, i s jeho ošklivými náhončími. Ale predca ho zasa rozhodne porazili u Gnievkova Vladislav Opoľský a Sudivoj.
Poľskí dejepisci píšu, že ho i jali a odviedli do Uhier, a že tam znovu predal Ludiekovi právo svojo na Kujavy za 10,000 zlatých a za akési mastné a bruchaté opátstvo v Uhrách, kde vraj i umrel. 393.) A Chryzostom Novák dokazuje, že to bola abbatia Pannonská. Ale v bulle protipápeža Klemensa VII., ktorou uvolňuje r. 1381 Vladislava Bieleho odo mníšskych sľubov, a kde je vyložený celý jeho životopis, o jeho opátstve v Uhrách žiadnej zmienky {:§. 204:}, a bol vtedy zasa v Dijone, nie v Uhrách. Prchnul on naplašený nazpät do Francie, vlezol znovu do kutne, a slúžil pápežom za predmeť čachrov.
____________________
393.) Etiam abbatiam quamdam s. Benedicti a rege Ludovico in Hungaria satis pingvem et ventrosam obtinuit, et secundum aliquorum assertionem, dies suos illic consummavit. Dlugoš L. X. col. 19. – Srov. Cromerus rer. Polon. L. XII.
393.) Etiam abbatiam quamdam s. Benedicti a rege Ludovico in Hungaria satis pingvem et ventrosam obtinuit, et secundum aliquorum assertionem, dies suos illic consummavit. Dlugoš L. X. col. 19. – Srov. Cromerus rer. Polon. L. XII.
§. 194. Ludiek siaha zas po Neápoľu.
Večne činný Ludiek nemal dosť na dvúch korunách, a neprestával premyšľovať, ktorakby i Neápoľ pridrapnúť, dceram svojím nahnať mohol, hoc už Karlovi Dračskému bol prireknutý, s jeho odobreniem.
Čachry započal napred so francúzskym dvorom. R. 1374 učinil Karlovi V. nabídnutie, aby syn jeho Ludiek vzal jednu z jeho dcier; on že mu dá s ňou do vena Neápoľ, pomôže-li mu Karol namluviť pápeža, aby kráľovstvo obidvúch Sicilij prireknul po smrti Joanninej jemu. A Karol V. sice bolby na to pristal: ale pápež nedajbože. Miesto privolenia vyctil dobre Ludieka, že ničím nechce prispeť ku vojne proti Turkom. Lebo len nasilu vyberal pápež v Uhrách desiatinu dôchodkov cirkevních, napred k ochrane dedictva Petrovho, potom proti Turkom. Zástavník cirkve sa zato pomstil rozdávaniem prälatúr bez vedomosti pápežovej.
Lakomosť jeho bola tak veliká, že sa neostíchal, keď dostal od pápeža po nose, obrátiť sa i na samú Joannu. Nadštrknul jej, aby pamätala na Boha, a jemu dopriala aspon Provinciu, Piemont a Forcalquier, ktoré niesú odvislé ode stolice pápežskej. Joanna odvetila, že zeme tieto od Neápoľa odtržené byť nemôžu. Žiadal ešte potom, aby mu postúpila aspon Salerno a Vrch sv. Angela, i to marne.
§. 195. Odchod Karla Dračského do Neápoľu.
Oslyšaný všade a vo všetkom, postúpil znovu právo svojo na Neápoľ tomu Karlovi Dračskému, ktorého bol učinil r. 1365 vévodom Slavónie {:§. 176:}, a poslal ho v apríľu 1376 do Neápoľu. Učinil to jedno preto, aby bol pri ruce, keď Joanna umre; druhé preto, že už viac na to nemyslel, učiniť ho svojím nástupcom v Uhrách, ba počal ho považovať za nebezpečného pre svoje už oddané dcery. Staršú Mariu zaslúbil r. 1371 kralevičovi českému Žigmundovi, s určeniem tohoto za nástupcu. Mladšu Hedvigu prireknul, keď sa francúzske čachry rozpadly, r. 1375 rakuskemu Vilhelmovi. Karol teda Dračský bol mu už na obtížnosti, a Ludiek dosť zlé srdco ukázal, že mu ešte i Neápoľ chcel predchytiť. Daroval mu teraz to, čo mu niak vziať nemohol. Pri odchodu zaviazal ho prísahou na evangelia, že si na korunu uhorskú a poľskú nikdy žiadne nároky činiť nebude. 394.) Tým bola v ňom ostatnia iskra vďačnosti proti Ludiekovi a jeho domu vyhasená, čo potom veľmi vážne malo následky.
____________________
394.) Theodoric. Niem ap. Leibnitz II. 52.
394.) Theodoric. Niem ap. Leibnitz II. 52.
§. 196. Krakovská zbura.
I odstranená do Dalmácie kráľova matka Alžbeta žiadala sa do Poľska nazpät, a tak sa upriamila na to, že syna obsypala výčitkami, keď jej toho dopriať nechcel. Ludiek teda ustúpil, a 80 ročnia Alžbeta bola už v novembru 1376 vo Krakove.
Ale zle to dopadlo. Uhorské jej komonstvo počínalo si tak zpupne a surove, že vo krátce vypukla zjavná zbura, pri čom Uhri temer do nohy boli vybiti. Alžbeta znovu musela zanechať rodnú svoju zem, 395.) ktorú ešte potom raz uzrela.
Po jej odchodu postavil Ludiek za správcov, vo Veľkom Poľsku Domarata, v Malom Sudivoja, mužov mavších doveru kráľa, nikoli národa. Tento ich považoval za zakúpených Ludiekových sluhov, a nenávidel ich, ako zradcov vlasti a katov svojete, nesmierne.
____________________
395.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. col. 35. – Cromerus rer. Polon. L. XIII.
395.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. col. 35. – Cromerus rer. Polon. L. XIII.
§. 197. Nápasť litevských kňazov na Halič.
Súčasne so zburou krakovskou vtrhli kňazi litevskí, Keistut, Ľubart, Georg Narimundovič, a Aleksander Korjatovič, do Haliče a zpustošili ju. 396.) Ludiek teda viedol r. 1377 značné uhorské i poľské vojsko oproti ním, očistil od ních Halič, a sveril ju zas uhorským kapitáňom. Držanie Vladislava Opoľského pri nájezdu litevskom sa mu neľúbilo. Odjal mu i provinciu i majetky v Haliči.
____________________
396.) Kromer píše, že Alžbeta práve vtedy vydržiavala hlučné plesy, keď Litvani pustošili Halič.
396.) Kromer píše, že Alžbeta práve vtedy vydržiavala hlučné plesy, keď Litvani pustošili Halič.
§. 198. Odpor Poliakov proti Vladislavovi Opoľskému.
Miesto toho učinil ho hlavním správcom v Poľsku. Nemal však muž tento, či pre hrdosť či prečo iného nenávidený, ani v Poľsku šťastia. Páni dobrodeji tak zanevreli na neho, že hromadne žiadali, s velikým krikom, jeho odstranenie; ba vypovedeli mu skutkom všetku poslušnosť. Ludiek musel ustúpiť všeobecnej žiadosti, a Vladislav sa so žiaľom utiahol do života súkromného.
§. 199. Nespodievaný obrat v Neápoľu.
Od severu obrátila zasa na juh celú pozornosť a silu Ludiekovu udalosť nespodievaná. Pápež Gregor XI. umrel 27. mar. 1378, a na jeho miesto bol vyvolen arcibiskup z Bari a ovenčan 18. apr. 1378, pod menom Urbana VI. Tento bol osvedčený nepriateľ Joannin a priateľ Ludiekov, čo tomuto až ku zubom naklonilo s ovociem haluz, po ktorej marne dosaváď sa vypínal. Lebo Joanna dala vyvoliť 20. sept. 1378 od pätnástich francuzskych kardináľov iného pápeža, Roberta z Genevy, ktorý vzal meno Klemensa VII. Povstalo tým dvojpápežie. Urban VI. sidlil v Ríme, Klemens VII. v Avenionu, a oba mali svojích privržencov.
Pápež rimský ponuknul sám Ludiekovi Neápoľ; Joanne 397.) osvedčil hrdo, že ju dá zatvoriť do kláštora. Ludiek ale, ktorý do týchto čias tak lakome zahybkoval za Neápoľom, teraz nabídnutie neprijal. Nemyslime ale, že to pochádzalo zo skromnosti. Ponuknutý trôn bolo treba napred vybojovať, a už bol zapletený do vojny s Benátčanmi.
Urban VI. teda určil trôn neapolitánsky pre Karla Dračského. Joanna oproti tomu, ktorá r. 1369 sama Karla Dračského svojím nástupcom bola menovala, teraz práve zato odskokla odo slova svojho, a chcela mať za nástupcu francúzskeho princa Ludieka, kráľovho brata. Nastala teda i pre Karla Dračského nutnosť, vybojovať sebe trôn neapolitánsky.
Ale ktorak to počať? Navrátil sa r. 1378 do Uhier, s odporúčajúcimi listami Urbana VI., prosiť Ludieka o pomoc. A tento mu ju prisľúbil, náhle dokončí vojnu benátsku. Načož Klemens VII. dal v Avenionu poslov Ludiekových vrhnúť do žalára. Tak svetsky sebe už vtedy počínal dvor pápežský.
____________________
397.) Žila už vo štvrtom manželstve, vždy bezdetná. Druhý jej manžel, Ludiek Tarentský, † 1362. Tretí, Jakub Arragonský, zanechal babu a túlal sa po svete. Štvrtý, Otton Braunšvaigský, žil ešte od r. 1376 s Joannou.
397.) Žila už vo štvrtom manželstve, vždy bezdetná. Druhý jej manžel, Ludiek Tarentský, † 1362. Tretí, Jakub Arragonský, zanechal babu a túlal sa po svete. Štvrtý, Otton Braunšvaigský, žil ešte od r. 1376 s Joannou.
§. 200. Druhá vojna s Benátčanmi.
Na Benátčanov mal junkerský Ludiek vždycky zub, pomáhal proti ním patriarchovi akvilejskému a Fraňovi karrarskému. Tento niesol ťažce, že musel odpytovať skrze syna svojho kramárov benátskych. Popudil teda proti ním večných ich sokov Jánovčanov a aristokratického Ludieka. Tomuto sľúbil i poddanosť, jestli mu pomôže rozšíriť sa na ujmu republiky. A Ludiekovi nebolo treba mnoho. Uzavrel v Pádue smluvu s Karrarským, Jánovčanmi, a patriarchom akvilejským, a poslal 14. jun. 1378, teda ešte predo dvojpápežiem, biskupa pečuhského do Benátok, žiadať zadosťučinenie pre Karrarského. Na prípadnosť odoprenia velel Benátčanom pod tou zámienkou opovedať vojnu, že hatia na jaderskom moru slobodnú tržbu s vyvarenou v Pagu morskou soľou. 398.) Benátčani boli tiež za ten čas učinili smluvu s milánskymi Viscontami, a odpravili posla uhorského s odpoveďou pyšnou.
Započala sa teda 24. jun. 1378 vojna. Benátčanom sa vodilo z počiatku dobre. Zaujali Kotor, Šibenik, zavreli Trojír, bombardovali Zadar. Ludiek nemohol dať spojencom viac, ako 5,000 mužov, pod vojvodom Jánom, pre nepokoje v Poľsku a Rusku. Ale potom boli porazeni Benátčani Jánovčanmi na mori pri Pole tak, že Doria hrozil i Benátkam samým. Ludiek tiež povýšil armádu svoju na 10,000 a sveril ju Karlovi Dračskému.
Tiesnení hrozne na mori Benátčani ponukli Ludiekovi pokoj, ale tento im také položil výminky, o akých len pri úplnom zničeniu republiky reč byť mohla. Žiadal, aby vo dni sviatočné vlála na námestiu sv. Marka i chvojka uhorská; aby kráľ uhorský potvrdzoval dóžov benátskych; aby zaplatili za vojenské nákladky 5,000 dukátov, a do vyplatenia dali do zálohu dóžovský klobúk a državný poklad. 399.) Výminky, ako vidno, ošemetné, aké len junkeri, opovrhovatelia prostoty republikánskej, postaviť mohli. Vojna teda bola vedená ďalej, Karol Dračský obléhal Trevigo.
Tento ale myslel už len na svoj Neápoľ; preto bol na zisk veľmi lakomý. Keď sa už mesto Trevigo malo vzdať hladom, dovolil Benátčanom voviesť toľko volov, koľko párov dukátov mu zaplatia. Za peniaze dal i hladujúcim už Benátčanom zásobiť sa potravou, čo ich spasilo. Jánovčanov zbili na mori, a tým sa stali schopnejšími odporu i na suchu.
Pri tom nástojil Urban VI. doléhave, skrze sv. Katarínu Sienskú, aby Ludiek uzavrel s Benátčanmi pokoj, a potrel Antikrista {:protipápeža:} i pomocnicu jeho, vykliatu Joannu.
Ludiek dal sa premluviť. V Citadelle bolo otvoreno 19. jun. 1380 vyjednávanie o pokoju, a tento konečne uzavren 8. aug. 1381 v Turíne. 400.) Benátčani platili sice ročních 7,000 dukátov i válečné útraty Ludiekovi: ale zo druhej strany vyhrali o mnoho viac na soli, ktorú poddaní uhorskí nesmeli privážať ani len do ústia riek benátskych. Kramári vždy oklamú prostých rolníkov a pastierov, akí boli a sú Uhri.
Povahu onoho veku označuje, čo sebe Ludiek vymienil tajným článkom. Benátčani museli mu vydať kosti sv. Pavla prvopústevníka. Odvezenie stalo sa v noci, aby sa ľud nezbúril. 401.)
____________________
398.) Praetextu vetiti per Adriaticum salis Pagensis. Lucius L. V. c. 1. p. 387.
398.) Praetextu vetiti per Adriaticum salis Pagensis. Lucius L. V. c. 1. p. 387.
399.) Lucius L. V. p. 396. – Kerchelich Hist. eccl. Zagrab. p. 137. – Spoluúd posolstva benátskeho Maurocenus v Hist. Venet. L. XIV. p. 299.
400.) Tabulae pacis. Fejér T. IX. vol. 5. p. 456.
401.) Kerchelich Hist. eccl. Zagr. p. 138.
§. 201. Smrť kráľovej matky Alžbety.
Pri počiatku vojny benátskej, keď sa v Poľsku ukazovaly nepokoje, poslal Ludiek r. 1379 ešte raz matku svoju Alžbetu do Krakova. Ale už 29. dec. 1380 umrela 84 ročnia starena v Budíne. Zo závetu 402.) jej vidno, že mala synom vykázano ročních 20,000 zlatých. 403.) Poručila medzi iným akýsi obraz vlastnýma vraj rukama sv. Marka evangelisty maľovaný, a latinský breviár, zo ktorého sa Poľka modlievala. Druhý breviár porúča Kláre Pukur, aby z neho čítala hodinky, a potom ho zanechala kláštoru. Pohrobená byť chcela v devičom kláštore Starobudínskom, kde sa i najviac zdržúvala. Na pohreb svoj vykázala 500 dukátov. Rozdala mnoho statkov kláštorom i cirkvám, za živa i po smrti.
____________________
402.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 400.
402.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 400.
403.) De viginti millibus florenis, pro nostris reditibus per eum {:Ludovicum:} nostrae majestati ordinatis. Tamže.
§. 202. Vystavenie chrámu košického.
Najpamätnejšia cirkevnia jej štedrosť je založenie r. 1339 veľkolepého chrámu sv. Alžbety v Košiciach. Podobá sa nápadne viedeňskému sv. Štefana, len že je o mnoho menší. Umeleckou cenou prevyšuje všetky chrámy v Uhrách, nevynímajä ani ostrihomský. Pokračoval potom vo staväniu i Matej Korvín, ale dielo zostalo až do dnes nedovŕšeným. Druhá väža menovite je len započatá. Že dielo to práve v Košiciach započala Alžbeta, príčinou toho sú časté tam schodzky s Poliakmi. Všetky čachry s tymito vychádzaly od nej, neapolitánske pak od jej manžela Karla a syna Ludieka.
§. 203. Karol Dračský zmocňuje sa Neápoľu.
Tento vystrojil ešte r. 1380, náhle sa otváral istý výhľad na pokoj s Benátčanmi, Karla Dračského, dav mu 10,000 Uhrov, ku dobytiu Neápoľu. Joanna oproti tomu prijala 29 jun. 1380 za syna francúzskeho princa Ludieka v tej nádeji, že prijde s vojskom francúzskym a Karla Dračského zapudí.
Na jej nešťastie mal teraz Ludiek francúzsky dosť roboty doma. Umrel mu práve otec, Karol V. Za Karla Dračského pak horlil Urban VI. tak, že i cirkevné drahotiny a majetky popredal, mu pomáhať mohol. Keď sa blížil tento s vojskom uhorským, vyniesol Urban VI. súd proti Joanne, že kráľovstvo sicilské ztratila, ako „kacierka“; Karla Dračského pak ovenčal 1. jun. 1381 za kráľa.
Tento tak slabý našol odpor, že prosto stúpal až pred sídelné mesto Neápoľ. Tu mu vyšol v ústrety manžel Joannin, Otton Braunšvaigský. On vyšol jednou bránou, druhou vpustili 16. jul. 1381 mešťani Karla Dračského. Joanna zatvorila sa v zámku. Otton potom započal z vonku dobývať mesto. Karol vyšol dvúma bránama, vzal do stredku a jal Ottona; načož sa i Joanna 25. aug. 1381 vzdala, a bola uväznená. 404.)
____________________
404.) Niemius ap. Leibnitz T. II. p. 54. – Collenutius Hist. Neap. L. V.
404.) Niemius ap. Leibnitz T. II. p. 54. – Collenutius Hist. Neap. L. V.
§. 203. Zlý koniec Joannin.
Aby neušla hriešnica táto mstiacej božej spravodlivosti, a zošla takým koncom zo sveta, aký ona bola privodila prvému svojemu manželovi, Andrejovi uhorskému: sbehly sa zvláštne donucujúce okolnosti.
Jedna taká okolnosť bola, povstalá hneď z počiatku napnutosť medzi Karlom a pápežom. Oba boli hodní furtáci. Pápež vyjednal, pri venčaniu Karlovom v Ríme, pre vnuka svojho, Fraňa z Pignano, kniežatstvo Kápuu a Amalfi, a žiadal bezodkladné vyplnenie sľubu. Chytrý ale Karol Dračský myslel si po obsiahnutiu trônu, že sľuby sa sľubujú, blázni radujú. Pápež činil škaredú tvár, hrozil nevďačnému vierolomcovi, že ho odženie a Joannu posadí nazpät.
Druhá okolnosť bola, že francúzsky Ludiek blížil sa s vojskom, aby dal platnosti prenesenému na neho Joannou právu.
Karlovi počalo byť v Neápoľu úzko. Prosil Ludieka uhorského o pomocné vojsko. Tento už vtedy chorľavel. Písal však predca v záležitosti jeho i Dalmatincom i Ankonitánom, 22. a 28. jul. 1382. I kráľovna Alžbeta písala 23. apr. 1382 Dalmatincom, aby hotovili vojsko a lode pre Karla Dračského. Uvidíme, ako sa jej za to odplatil.
Napred ale poslúžil za nástroj spravodlivosti božej pri Joanne. Aby ho nemohli ďalej strašiť protivníci Ježibabou touto, a spolu aby vzal pomstu na nej za to, že r. 1362 otca jeho dala zadrhnúť v žaláru: dal ju 22. mája 1382 skrz uhorských vojakov zahrdúsiť v kaplici zamku sv. Angela, na vrchu Gargano. 405.)
____________________
405.) Náhrobný jej nápis podáva Pray v Annal. Hung. III. 153.
405.) Náhrobný jej nápis podáva Pray v Annal. Hung. III. 153.
§. 204. Protipápež straší Vladislavom Bielym.
Na úspechy Karla Dračského nehľadel netečne protipápež Klemens VII. v Avenionu, a použil príležitosti podesiť trochu Ludieka uhorského, zaneprázdniť ho doma, aby nemohol posielať vojsko do Neápoľa.
Vladislav Biely, požadovateľ poľského trônu, pozoroval z Dijonu v kutni udalosti sveta, a myslel, že je tu čas priaznivý, kde môže obnoviť svoje nároky na Poľsko. Podniesol pápežovi prosebný list, aby ho prepustil zo stavu mníšskeho, a dovolil mu hľadať svojo právo v Poľsku, kde mätežníci zpáchali bezzákonnosť, a jemu Piastovcovi učinili krivdu. V Poľsku sú ženské z následníctva vylúčené; a oni predca prirekli trôn dceram Ludiekovým. Trôn náleží právom jemu; ide ho teda hľadať. Tak mudroval vo svojom prosebnom liste knieža mních, a teraz nie márne. Klemens VII. sa čudoval, že dosaváď mohlo byť zaznáno jeho tak jasné právo, a vyhlásil ho, brevem od 27. okt. 1381, za rozriešeného odo sľubov mníšskych a za schopného všetkých svetských hodností. 406.)
Bol to sice v rukách mníchových kapitáľ mrtvý: ale Ludieka to predca mohlo nepokojiť. Panovanie jeho v Poľsku bralo na sebä vždy viac podobu násilného opanovania. Poliaci reptali proti jeho nenávideným stvorám, a kričali, prečo nejde bývať do Poľska, je-li poľský kráľ?
____________________
406.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 495.
406.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 495.
§. 205. Poľský snem v Budíne.
To ale nedržali za urazenie národních práv, a prišli, keď ich Ludiek povolal v pôste r. 1381 do Budína na snem, toto už druhý v zemi cudzej.
Tu boli postaveni za krajinských správcov traja vybraní mužovia: z kanonika biskup krakovský Záviša, od počiatku hlavní náhončí Ludiekov, kastellán krakovský Dobieslav, a vojvoda kališský Sudivoj. 407.) Títo traja mali reformovať krajnu, čo vraj za života Alžbetinho nebolo možno. Ale národ nič dobrého od ních neočakával, bo to boli najnenávidenejší v Poľsku, všeobecne za podkúpených, všetkého schopných, zradcov považovaní ľudia. A oni ospravedelnili skladanú v sebe nedoveru. Chodili sice po krajne, hovorili že k odstraneniu krívd a nátiskov, a zástupy sa hrnuli za nimi, ako za Kristom: ale nikomu nič nepomohli, ani najmenší neriad neodstranili. Biskup reformátor ani nechodil osobne, než poslal miesto seba archidiákona Jána Našiechoviča. Tento chodil po dvoroch, kde pečienka páchla; biskup Záviša sám hodoval vo Krakove, až do svojej slávnej smrti, ktorá ho zastihla už 12. jun. 1382 na dedine Dobrovode, svojom majetku. 408.)
____________________
407.) Sandusgium, píše Dlugoš, ako dáky cudzozemec.
407.) Sandusgium, píše Dlugoš, ako dáky cudzozemec.
408.) Chtev zosilovať obecnú akúsi diovku, doháňal ju v kohútiom zápaľu na chliev. Keď lezol hore rebríkom, zostrčil ho otec prenasledovanej tak šťastne, že sa potom nemohol na ňom vymstiť. Zlomil krk a na skutku umrel smrťou spravodlivých.
§. 206. Poliaci prijímajú Žigmunda za Kráľa.
Podobný jemu nástroj našol sebe potom Ludiek v Bodzantovi, ktorého povýšil za arcibiskupa gnieznenského. Tento viedol predok na nevalnom, do Zvolena na 25. jul. 1382 povolanom poľskom sneme. Jeho ústami namluvil Ludiek pánov dobrodejov, aby prijali za kráľa zaťa jeho, 15 ročnieho Žigmunda, tak, aby bol spolu i kráľom uhorským, a obe koruny spojil na hlave svojej, ako ich spojoval Ludiek.
Na toto i prisiahli vernosť Žigmundovi, a tento hneď bol poslaný do Poľska za správcu krajny, pod vedeniem Bodzantovým, Sudivojovým, Domaradovým, a iných daktorých toho druhu pánov, akí sa obyčajne dávajú upotrebiť, keď cudzia moc chytre nakladá s národom bezhlavným. 409.)
Bolo im naloženo zkrotiť odbojného Bartoša v Odolanove, a pozorovať podozrelého kňaza polockého Zemovíta. Koruna poľská nepriniesla Ludiekovi mnoho radostí. Mohlo ho dosť mrzeť, že Poliaci nechcú byť tak blaženi, ako ich on, so svojím Závišom a Bodzantom, oblažiť chcel. Pre večné tam nepokoje sháňal, na pomoc Žigmundovi, vojsko.
____________________
409.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. col. 67.
409.) Dlugoš Hist. Polo. L. X. col. 67.
§. 207. Smrť a rodinné záležitosti Ludiekove.
To bolo poslednie zaneprázdnenie milovníka najkresťanskejšieho náboženstva. 410.) Pri tomto ho prikváčila smrť 11. sept. 1382 v Trnave. 411.)
Zanechal manželku Alžbetu, po materi tiež Poľku, po otcovi Srbkyňu {:§. 156:}, dve nedospelé dcery, Mariu a Hedvigu, syna žiadnoho.
Bol nežný otec, verný manžel, ale tiež veliký rodinkár. Bolby i on chcel shrabať pre svoju rodinu celý svet, a to viedlo jeho politiku. Umel panovať sám nad sebou, preto umel i nado svetom. Jemu bola vlastná tá veliká moc, ktorá leží vo premáhaniu hnutí svojho srdca. On vládnul vášňami a náruživosťami svojími, nie ony jím. Chladný rozum, rátajúca opaternosť viedly ho. Citom zriedka pustil úzdu. Súvekí vydávajú mu svedoctvo, že reč jeho bola vždy tichá, mierna, rozvážlivá, ba ponížená a pokorná. 412.) Vôľa však jeho bola, pri zdánlivej slabosti, nad mieru pevná, vytrvalá, húžovitá. Na čom sa raz ustálil, čo jednúc predsevzal, ku tomu sa namáhal s neunavnou vytrvalosťou. A hýbal vždy dačím, šol od jedného podniku ku druhému.
Požíval takej povesti v Európe, že jeho si brali za vzor súsední panovníci, na neho vznášali svoje rozopre. O velikej jeho vážnosti svedčia i vzniklé o ňom klebety, akoby volenci nemeckí císara Karla zvrhnúť a Ludieka na jeho miesto povýšiť obmýšľali {:§. 170:}.
Doma panoval, ako jeho otec, neobmedzene. Držal za celý čas panovania svojho jedon jediný snem, r. 1351, po návratu z Neápoľu, i to len so prälátmi a barónmi. Hlučné snemy považoval za príležitosť danú pyskúňom, aby mohli nasoliť svoju hlúposť.
Shromaždenia župné bývaly pod ním také, že sa sošlo zemianstvo dvoch troch žúp.
Palatínov, bánov, županov menil často, aby sa neustálila ich moc, na ujmu kráľovskej. Oproti tomu, ku komu mal doveru, na toho nakopil i päť šesť úradov, menovite županských.
Dáva sa mu prímenie velikého, poneváč medze krajny rozšíril, ako nikdy predtým, od baltického k jaderskému, málo chybí i čiernemu moru: ale to, osnované na rodinkárskej politice, nemalo stálosti, s ním spolu sa rozpadlo. Ba i samé jadro rozľahlej državy prišlo brzo po ňom ku konečnej zkaze, keď premeškal, čo bolo najpotrebnejšie, zlomiť v čas príhodný vzrastajúcu nebezpečne moc Turkov a neposlušnej šľachty. Nevidel, kde sa skrýva nebezpečenstvo, ba sám napomáhal nemoc, na ktorú brzo vlasť mala zklesnúť.
____________________
410.) Christianissimae religionis.
410.) Christianissimae religionis.
411.) Turčan III. 55.
412.) Nunquam vidi principem, et signanter tam potentem, quam magnum, cum tanta humilitate, et absque aliquali inordinatione loquentem, et pacem et tranquilitatem suo cum honore servato desiderantem. Patriarcha Alexandr. Ján r. 1372 o Ludiekovi. Fejér T. IX. vol. 4. p. 401.
§. 208. Ludiek utlačovateľ ľudu.
Nepodťal korene tej záhubnej pánovláde, pri ktorej ani rolníctvo, ani tržba, ani vedy a umenia vzkvetnúť nemôžu: než dodal jej ešte novej sily skrze to, že nadprávia šľachty rozmnožil, ľud vydal vcele do jej moci, a novými ho zkľúčil bremenami.
Už našol ten državný neriad, dľa ktorého všetci statkári vôbec boli súdcami svojích poddaných, 413.) podajedni mali i právo hrdelné: ale i on rozdával právo škripca a odpravy. 414.)
Aby páni nežiadali od sedliaka primálo, on sám zaviedol deviatok, a nutil pánov ku jeho vyberaniu {:§. 152:}.
Nezemäni už ani nadobývať a držať majetky nesmeli, 415.) čo je vcele zásada Verbőcovská. Ba ešte i hnusné otroctvo trvalo. 416.)
Kráľovské však mestá Ludiek miloval a chránil pri ich slobodách. To boly jeho mešce, do ktorých siahal kedy chcel. On sám povýšil Krupinu, Skalicu, Prešov, turčiansky Martin.
I spišských Nemcov chránil. R. 1358 vzal Wagendrüssel a Müllbach pod ochranu proti násilstvujúcim Bebekovcom, ktorí sa zmocnili ich výsad, a potom ich hnali silou do Liptova žať, kosiť, a k iným polním prácam. 417.)
____________________
413.) Cum antiqua consvetudine regni nostri requirente, quivis nobilis suos iobagiones et famulos in possessionatis, in quibuslibet causis criminalibus, scilicet furti, publici latrocinii et incendii domorum, ipsemet audiendi habeat facultatem. Fejér T. IX. vol. 5. p. 88. Srov. T. IX. vol. 3. p. 503.
413.) Cum antiqua consvetudine regni nostri requirente, quivis nobilis suos iobagiones et famulos in possessionatis, in quibuslibet causis criminalibus, scilicet furti, publici latrocinii et incendii domorum, ipsemet audiendi habeat facultatem. Fejér T. IX. vol. 5. p. 88. Srov. T. IX. vol. 3. p. 503.
414.) Pro utilitate et commodo regni nostri eidem {:Simoni de Bertholth:} et Demetrio, fratri suo uterino, ac ipsorum haeredibus et posteritatibus, hujusmodi gratiam duximus conferendam, ut omnes fures, latrones, et alios quoslibet malefactores intra metas et terminos possessionis ipsorum Bertholth deprehensos ipsimet judicandi et juxta criminis ipsorum qualitatem tormentandi, suspendendi, patibula et alia genera tormentorum erigendi habeant facultatem. Ludiek r. 1349. Fejér T. IX. vol. 1. p. 647.
415.) Pri darovaniu r. 1359 Vedinice poddaným zámku kemleckého píše Ludiek, že sa tým samým povyšujú do stavu zemianskeho. Nasleduje z toho, že nezemäni už vtedy majetkami vládnuť nesmeli.
416.) V maďarskom závetu Kataríny de Karoly z r. 1349 spomínajú sa, na riadu s volmi a koňmi, i neslobodní ešte sluhovia a slúžnice.
417.) Fejér T. IX. vol. 2. p. 679.
§. 209. Dôchodky miest a kráľove z ních.
Vätším mestám dávano právo skladu, ku velikému obtíženiu obchodu. Tak r. 1344 rozkazuje Ludiek, z ohľadu zásluh Košičanov o jeho otca, aby kupci z Poľska a Ruska neviezli tovar svoj od Košíc ďalej, než tam ho zložili, pod pokutou zhabania. 418.) Nemci, výluční vtedy obyvatelia vätších miest a držitelia remesiel i tržby, boli majstri vo vymýšľaniu takýchto nadpráv, a neľutovali pri tom darov.
V takýchto privilegovaných mestách, nie na hraniciach samých, vyberal sa i tridciatok, skrze tridciatkových grófov. 419.)
I strany remesiel a podrobného obchodu boly mestá výsadami ohradené. Tovar na venkove zhotovený Boh chráň do mesta priviezť a na predaj vystaviť. Prílišný príplav ku remeslám zamedzovali majstri sami. Prievidza dostala výsadu, aby nikto nesmel predávať mäso a chlieb na jednu míľu do okola, okrem mešťanov.
Nakladaly sa ale mestám i bremená. Každé kráľovské mesto platilo ročne istú summu, ktorá sa ľubovolne zvyšovala. Tak plat Prievidze zvyšuje sa r. 1382 zo 200 na 400 zlatých. Výše toho vyvrhovaly sa často na kráľovské mestá ľubovolné subsídia, ako keď Ludiek zápasil s Joannou a pápežom o Neápoľ.
Trhové sa vyberalo pre kráľa všade, nielen po kráľovských mestách, než i po menších mestočkách. R. 1359 vyšetruje kláštor turčiansky proti Sučanom, že zabili trhového sluhu župana Jekša, pri vyberaniu trhového pre kráľa. 420.) Tentýž vyberal trhové i vo kráľovskom meste Sv. Martine. 421.)
____________________
418.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 210.
418.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 210.
419.) Comites tricesimarum.
420.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 78.
421.) Zentmartin civitas regalis.
§. 210. Postavenie židov.
Pri hospodárstve krajinskom pomáhal si i Ludiek prenájmami. R. 1362 dal do prenájmu všetky tridciatky istému Jakubovi Saracenovi, grófovi komory sriemskej a pečuhskej. 422.)
To ešte bol aspon podľa mena saracen, 423.) predtým izmaelít, t. j. Maďar muhamedánskeho náboženstva. Ináče ľudia títo za časov Ludiekových už vymizeli. Niet viac o ních zmienky.
Židi oproti tomu boli tak početní, a takej požívali priazne, že mali svojho krajinského súdcu. 424.) To vcele odporuje tomu Turčanovmu udaniu, že ich Ludiek všetkých chcel pokrestiť, a keď odporovali, zo krajny vyhnal. 425.) Kronikár nám predstavuje svoju žiadosť ako historickú udalosť. Veď už Žigmund dal odpisovať pre židov privilegia. Tak-li skoro sa navrátili, a hneď i výsadami ohradeni boli?
____________________
422.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 313.
422.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 313.
423.) Arabskí zemepisci delia musulmanský svet na Beydhan {:biely:} a Sudan {:čierny:}. Prvý zasa na Šark {:východ:} a Maghreb {:západ:}. Obyvateľstvo tamtoho nazývajú Saracenmi {:Šarkin:}, tohoto Muríňmi {:Maghrebin:}. Caesar Cantu Világtörténelem k. XI. p. 438.
424.) R. 1374 píše Ludiek comiti Feculino de S. Georgio, ac judici Judaeorum totius regni. Fejér T. IX. vol. 4. p. 579.
425.) Turčan III. 41.
§. 211. Prísnosti proti Rumunom.
Ludiek len na šismatikov mal zub, že krivo veria; tým dal pokoj, ktorí neverili ničoho. O jeho nemiernej nenávisti proti šismatikom svedčia jeho náriadby pre Sedmohradsko, 426.) vydané r. 1366. Hnusné je, s akou tu pohrdou a nenávisťou hovorí o Rumunoch, a čo o ních ustanovuje. Nazýva ich zločincami, 427.) hovorí o celkovom ich vyhladeniu, 428.) krivdí im strašne predo právom, taksuje filírmi ich svedoctvá. 429.) Maďara neslobodno ináč uväzniť, ako keď bol na skutku postižen: Rumun môže byť kedykoľvek a kýmkoľvek jatý. Jestli Rumun žaluje na Maďara, musí dokázať zločin svedoctvom Maďarov, alebo richtárov {:knezov:}, do počtu pädesiat: Rumun môže byť odsúden svedoctvom akýchkoľvek ľudí. Čiby jedon turecký zultán mohol vätšmi ukrivdiť džaurov?
____________________
426.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 552.
426.) Fejér T. IX. vol. 3. p. 552.
427.) Malefactorum, specialiter Olahorum.
428.) Ad exterminandum seu delendum de ipsa terra, signanter Olahorum.
429.) Olahi recipiantur pro hominibus fidei medii fertonis in approbatione. Chce tuším povedať, že o vätšej summe nemôžu svedčiť, ako o pol fertona.
§. 212. Trenice Slovákov s Nemcami v Žiline.
O mnoho nestrannejším a spravodlivejším sa ukázal oproti Slovákom, keď meštianstvo slovenskej národnosti v Žiline predstúpilo pred neho so žalobou, že ich nemeckí spolumešťani vytvorili zo všetkých úradov pri meste. Ludiek vydal r. 1381 rozkaz, aby za prísažných boli bráni z polovice Nemci, z polovice Slováci.
Z toho vidíme, že sa vtedy ešte Slováci neboli učinili šlápaným každou nohou blatom na ulici, nezapierali svoju národnosť, ale sa hlásili verejne ku nej, osobovali si ako národ tie isté práva, chceli žiť a dačo platiť ako Slováci, čo terajšie odrodilé, naskrze zplanené, pokolenie nečiní. Pre Slováka teraz niet ani práva, ani krivdy. Ku právu žiadnomu sa nehlási, krivdu žiadnu necíti. Nežiada nič iného, ako zapľutie a odkopnutie. Nepriateľa iného nezná, ako toho, kto ho nazve Slovákom. Za časov Ludiekových tak nebolo. O stave meštianskom sme videli; zemianstvo sa len v tomto stoletiu počalo odriekať Slovákov.
§. 213. Zemäni platia daň.
Ludiek nedal ani týmto privilegovaným darmo chleba jesť. Pri večných svojích vojnách držal ich ustavične pod zástavami. Nakladal im, v odporu sám so sebou, i dane. Jednou rukou im dával písemné poistenia, že nič platiť nebudú; druhou im nakladal až trojaké dane. Museli odvádzať zrno, voly, svine, víno, čo sa menovalo zalužmou. Slobodné denáre vyberaly sa i od ních trikráť v roku. Tak tiež i zisk pokladnice, ktorý sa napred vyberal miesto zámeny ročnej mince, potom i bez toho. Od majiteľov viníc bol brán pre kráľa deviatok úrody. 430.) Často boly od zemianstva požadované i dobrovolné peňažité príspevky, ktoré však sa vyberaly s donucovaniem, ako u nás dobrovolné državné požičky. 431.)
____________________
430.) R. 1371 píše Ludiek universis nobilibus, že musejú z viníc vrchu Szabadhegye jemu dať deviatok. Cum nos velimus, ut nona pars vinorum vestrorum, quae in ipsis vineis vestris procreantur, pro nostra accipiatur majestate. Fejér T. IX. vol. 4. p. 332.
430.) R. 1371 píše Ludiek universis nobilibus, že musejú z viníc vrchu Szabadhegye jemu dať deviatok. Cum nos velimus, ut nona pars vinorum vestrorum, quae in ipsis vineis vestris procreantur, pro nostra accipiatur majestate. Fejér T. IX. vol. 4. p. 332.
431.) R. 1321 rozkazuje palatín Filip Druget výberčíkom, aby sbierku polfertonovú nevyberali od zemänov Jána a Lukáša, poneváč boli s ním pri vojsku v Chorvátsku. Ostatní teda platili.
§. 214. Ročnia zámena mince.
Škodlivá ročnia zámena mince počala už pod Arpádovcami ustupovať stálej dani, pod menom zisku pokladnice; pod Anžuáncami sa to previedlo vcele. Pri tom všetkom ešte vždy sa tu i tam uvádzala nová minca, ako vidno z jágerského výstupku. Napadnul tam r. 1382 z akejsi príčiny ľud kráľovských peniazomencov ozbrojenou rukou, stoly im zpodvracal, peniaze rozsypal a rozchytal. 432.)
____________________
432.) Armatis manibus irruentes, homines tavernicorum vestrorum letalibus vulneribus sanciassent, in trapezeta, seu mensa numularia, evertissent florenos, grossos, denarios ad numerum sexaginta marcarum, ad terram dispersissent, usque ad perditionem eorundem. Fejér T. IX. vol. 7. p. 481.
432.) Armatis manibus irruentes, homines tavernicorum vestrorum letalibus vulneribus sanciassent, in trapezeta, seu mensa numularia, evertissent florenos, grossos, denarios ad numerum sexaginta marcarum, ad terram dispersissent, usque ad perditionem eorundem. Fejér T. IX. vol. 7. p. 481.
§. 215. Súdy.
Ako jedon prameň kráľovských dôchodkov môžu sa považovať i súdy; bo z pokút bral čiastku kráľ, čiastku súdca, čiastku držiteľ statku, kde sa konal súd. A to bolo toľmi výnosné, že sa právo súdov predávalo a darúvalo, dôchodky zo súdov do prenájmu dávaly. 433.) Môžeme si predstaviť, aké to bolo zdieranie.
V otázkach majetkových mohol súdiť len palatín, alebo kráľ sám, 434.) keby sa to bolo všeobecne zachovávalo. Narušeno bolo už tým, že majetky odsúdených zaberali súdcovia pre sebä. 435.)
Občianske právoplatné listiny hotovily sa už na tak rečených hodnoverných miestach, 436.) t. j. pred kapituľmi a istými kláštormi, u prítomnosti kráľovského alebo palatinálneho poverenníka, nazývaného obyčajne človekom naším. 437.)
Títo „ľudia naši“ zaujali miesto dávnych pristaldov {:pristavov:}, t. j. súdcov zvlášte daných kráľom, palatínom, alebo zemským súdcom, ku pokonaniu istých vyznačených záležitostí.
Kapituliam a kláštorom naduživším práva hodnovernosti odjal Ludiek bez okolkov pečate. 438.)
Svedkovia vo sporoch o majetky prisahali bosí a držali kus hrudy nado hlavou. 439.)
Pri vyšetrovaniu trestnom užívalo sa poriad škripcu; a právo toto diabolské rozdával Ludiek štedre i jednotným rodinám.
Podléhajúci smrti bol spasen, mohol-li utiecť do chrámu alebo na kladbište {:cintír:}. Ale Ludiek to zrušil. R. 1359 velí Prešporčanom, zjímať smelo takého zločinca, bez ohľadu na odpor duchovenstva. {: Fejér T. IX. vol. 3. p. 49.:}
Odpravenie ulíčeného zločinca náleželo jeho víťaznému protivníkovi. 440.) Jestli sa s ním pokonal, daroval mu život; jestli nie, obesil ho. 441.)
Obyčajne ale stalo sa odkúpenie, na čom už súdcovia stáli, pre lakomosť. Usmrtivší chudobného zámožný bol temer vždy len na peniazoch alebo majetku pokutovaný. Súdcovi náleželo 50 hrivien, ktoré jestli odsúdený v čas uložený nezaplatil, vzal sa mu majetok. 442.)
Zlodeja mohol beztrestne ktokoľvek obesiť, jestli ho na skutku postihnul. 443.)
Župních súdcov, s ich hajdúkmi, derešmi a škripcami, hrozil sa dedinský ľud. Nemci po mestách boli pred ich divou surovosťou tým ochráneni, že mali svoje vlastnie súdy.
Často boli obžalovaní zlodeji hromadne predvolaní pred župné shromaždenie, a hromadne i odsúdeni, keď sa nedostavili, ku smrti a ztrate všetkých majetkov. Ktokoľvek ich mohol potom jať, obesiť, majetky ich zabrať. 444.) To svedčí o nesmiernom množstve zlodejov, ktorá skytická cnosť dosaváď činí Uhry podobnými tatarským državám.
____________________
433.) R. 1370 dal prior joannítov Baudonus Connoti do prenájmu za 14 hrivien judicia tria, sangvinis effusionis, violentiae, et furti, Lendvajovcom. Fejér T. IX. vol. 4. p. 263.
433.) R. 1370 dal prior joannítov Baudonus Connoti do prenájmu za 14 hrivien judicia tria, sangvinis effusionis, violentiae, et furti, Lendvajovcom. Fejér T. IX. vol. 4. p. 263.
434.) Factum possessionarium non in praesentia comitum parochialium et judicum nobilium, sed in nostri vel palatini praesentia fine debito debet terminari. Ludiek r. 1357. Fejér T. IX. vol. 2. p. 585.
435.) Nicolaus vero in latrocinio fuisset interfectus et possessio ejus comiti Zunok fuisset devoluta. Fejér T. IX. vol. 1. p. 450. – Ipse Stephanus vayvoda possessionem Devecher vocatam a Nicolao, notorio malefactore, ad ipsum devolutam, juste occupasset et teneret. Tamže p. 526.
436.) Loca credibilia.
437.) Homo noster.
438.) Quorundam locorum collegiatorum et conventualium rectores et personae, dum cupiditati suae froena restringere et manus a munere excutere non valuerunt, sigilla eorum novissimis temporibus amiserunt. Biskup záhrebský Štefan r. 1364. Fejér T. IX. vol. 3. p. 443.
439.) Duo nobiles, resolutis cingulis, discalceatisque pedibus, terram super capita eorum levando, jurarunt. Fejér T. IX. vol. 4. p. 280.
440.) Chyba Stephanum in area duelli dimicando devicit, et eundem pro poena patibulo suspendit. Satmár. župan Marek r. 1321. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 316.
441.) Si concordare nequirent, tunc in manus sui adversarii, ad infligendam sibi poenam, juxta regni consvetudinem, et de jure debitam assignet; et si tali convicto pars adversa mortem infligerit t. d. Dekrét Ludiekov r. 1351. Fejér T. IX. vol. 2. p. 42.
442.) Tamže.
443.) Dvorský súdca vyhlásil r. 1346 za nevinných tých, ktorí postižených zbojníkov, secundum regni consvetudinem, in ligno patibuli suffocarunt. Fejér T. IX. vol. 1. p. 444.
444.) O takom súdu čítame v župe gemerskej a torňanskej r. 1381 pod palatínom Miklúšom Gorským. Fejér T. IX. vol. 7. p. 428.
§. 216. Kumáni.
I Kumáni sa ešte potulovali vo tlupách vo krajne. Slúžili, podo svojími kapitáňmi, ako vojaci kráľovi, ale ostatniemu obyvateľstvu boli poriad na obtížnosti. Tu brali silou, tam kradli, ubíjali, statky uháňali, úrody spásali. Medzi sebou nemali viac spojenia ako národ, tratili už i pôvodniu svoju reč; zato však riadnym vrchnostiam predca podrobeni neboli. Súdiť ich nikto iný nesmel, ako ich vlastní kapitáň a palatín. Kráľ ich platil, na spôsob stáleho vojska; bo to boli zruční mäsiari ľudí.
Časť z ních bola z dávnych časov podrobená vojvodovi sedmohradskému. I týchto oddal r. 1343, s ich grófom Buthemerom, prímeniem Nonuchuch, Ludiek palatínovi Miklúšovi. 445.)
____________________
445.) Ita ut a modo nemini alteri, nisi nobis subesse teneantur, a nobis stipendia recepturi, et nobiscum ad universa domini regis et regni servitia profecturi. Fejér T. IX. vol. 1. p. 167.
445.) Ita ut a modo nemini alteri, nisi nobis subesse teneantur, a nobis stipendia recepturi, et nobiscum ad universa domini regis et regni servitia profecturi. Fejér T. IX. vol. 1. p. 167.
§. 217. Hospodárenie pápežov v Uhrách.
Pápežovia teraz nie veľmi pečujú o ich obrátenie. Dbajú len o rozmnožovanie svojích dôchodkov v Uhrách, a zavdávajú príčinu ku pohoršeniam rozdávaniem úradov. R. 1343 vymenoval Klemens VI. präpošta pečuhského Štefana za biskupa čanadského. Štefan sa zaviazal zaplatiť 900 zlatých, potom zakryť ročne päť akýchsi obyčajných služieb; 446.) pápež zasa jemu dal moc vyberať poplatky s donucovaniem. Istého Miklúša de Zauan, kráľovského pankharta zo Francie, oštedril napred dvúma kanonikátma od razu, pri kapituli sedmohradskej a jurskej, potom ho učinil biskupom pečuhským, mocou reservácie. Jemu dal tiež právo reservovať sebe obroky menšie, a rozdávať po dva, i viac, jednomu, r. 1346. Takto smel nakladať v Uhrách s imaniem a hodnosťmi cirkevními pápež, a Ludiek mlčal.
Len vtedy ukázal vzdor, keď mu pápež desiatky cirkevnie a zadosťučinenie odoprel. Záhrebského biskupa hodil napred, na obžalobu palatína Kontha, do žalára, potom vyhnal zo krajny. 447.) Obroky rozdával sám, začož mu Gregor XI. nadal r. 1375 do tyrannov. 448.)
____________________
446.) Servitia consveta.
446.) Servitia consveta.
447.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 576.
448.) Haec non catholici reges, sed tyranni faciunt.
§. 218. Duchovenstvo vo tiesni.
Duchovenstvo bolo dosť utrápené. Kráľ na ňom vymáhal daň, ročnie dary, vydržovanie plných družín {:banderij:}, pápež desiatinu dôchodkov, a posielal mu na krk draho platených legátov a nunciov, ako Klemens VI. biskupa tergetského Fraňu, ktorý pre svoje provísie i primasovi Čanadymu kydnul v oči interdikt. Plebáni boli vystaveni zdierstvu svatokupcov, ktorí si hodnosti kupovali za drahé peniaze, a potom si to naháňali zdierstvom. Celé duchovenstvo, vyššie i nižšie, bolo statočne holeno, čoby mu i cirkevní sbor ostrihomský nebol r. 1382 naložil strihanie vlasov a holenie brady. 449.)
____________________
449.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 600.
449.) Fejér T. IX. vol. 5. p. 600.
§. 219. Učebné ústavy.
Mnozí teraz, i z duchovenstva i zo svetských, čo Karol IV. založil universitu vo Praze, Kazimír vo Krakove, hľadali vyššú vzdelanosť na týchto učebných ústavoch; a to i potom, keď Ludiek zriadil akýsi druh university 450.) doma, v Pečuhu. Povolil mu ju, avšak bez fakulty theologickej, r. 1367 Urban V., pri osobnej schôdzce vo Viterbu. 451.) Pláca povolaných z cudzozemska učbárov bola bájočne vysoká. Galvanus Bethini z Bononie dostával od biskupa ročních 300 hrivien striebra, 452.) čo vtedy bol ohromný groš. Študovali najviac dospelí, často v úradoch postavení mužovia, kanonici, plebáni, opáti. 453.) Procítnuvšia v minulom stoletiu ušlechtilá túžba po vedách hnala ešte na školské lavice mužov, ktorí už mohli beze trudu brucho pásť. Zanechali tam masné stoly a išli potiť sa do prachu školského. Lebo učenie bolo vtedy pravé mučenie. Prednášané vedy boly tak temné, zmatené, nezralé, že to ani sami učbári nerozumeli. Dávali len slova, prednášali paradoxa. Terajší jasný vedecký duch počal sa ešte len z vajca kľuvať. Všetko väzelo vo plienkach tých najhrubších a najnečistejších povier. Ľudia vo verejných úradoch postavení museli sa zaviazať prísahou k udaniu strýg, čarodejníkov, kacierov. 454.) Tieto chmáry povier maly školy rozprášiť, ale ešte samy väzely v ních. Študovanie teda bolo nad mieru obtížno, a predca sa hrnuli ku nemu postavení v hodnosťach mužovia.
Bohoslovci museli na zahraničních universitách vyššú vzdelanosť hľadať, bo v Pečuhu theologickej fakulty nebolo. Že i iní učenci vôbec dávali prednosť inozemním školám, vidno z ostrihomského Spolku Kristovho. 455.) Zámer spolku tohoto bol, poskytnúť pomoc mladým ľuďom, ktorí sa v cudzozemsku lepšie vzdelať chceli. Spôsob podpory bol taký, že i nášho bedlivého pováženia a nasledovania zasluhuje. Spolok dal študujúcim peniaze, koľko potrebovali, a oni sa zaviazali navrátiť to potom spolku, keď prijdú do stavu. 456.) Tak mohlo s neveľkou istinou pomoženo byť veľmi mnohým. 457.)
Ktorak boly sporiadané iné učebné ústavy, vidno zo stanov kapitule váradskej z r. 1374 o tamnej kapituľskej škole. 458.) Povinnosť vyučovania náležala kanonikovi učbárovi {:lector:}, ale ju odbýval len podučbár {:sublector:}, ktorého sebe najal, a tento zasa sveril vyučovanie pomocníkom {:socii:}. Prednášala sa hlavne len mluvnica, rozumie sa latinská {:grammaticalia:}, dospelejším i logika {:dociabilis loicalia:}. Umenie básnictva {:poëticalia:} riadne prednášať videlo sa zbytočným. Vo dni sviatočné môžu sa prednášať i „philosophicalia.“ V rečneniu majú sa chlapci cvičiť, aby privykli dobre vyslovovať latinčinu, ktorá bola jediným predmetom celej výučby. Naučiť sa trochu latinsky drkotať, to bola zadač všetkých škôl; a latinský veršík sklepať, ideáľ učenca. V huďbe a spevu vyučoval kanonik spevák a podspevák {:cantor, succentor:}. 459.)
Žiaci neplatili nič. Len bohatší, ktorí nežobrali, dali na vianoce jednoho kapúňa a dva chleby, na veľkúnoc dva chleby, jeden syrec a osem vajec, na sv. Galla kohúta alebo sliepku, a každý mesiac jedon denár, v zime potrebné ku topeniu drevo.
Zámožnejší mali stravu po domoch. Tak mladík Alexander de Beulth, zemiansky syn z Kálova, mal zjednanú stravu u jednoho krajčíra za tri hrivny do roka, 460.) zutekal ale bez zaplatenia.
Z toho všetkého môžeme si dosť jasný obrázok tehdajšieho školstva učiniť.
____________________
450.) Studium generale.
450.) Studium generale.
451.) Fejér T. IX. vol. 4. p. 65.
452.) Tamže p. 429.
453.) R. 1376 povoľuje Gregor XI. študujúcim v Pečuhu obročníkom, aby podržali svoje obroky. Fejér T. IX. vol. 5. p. 107.
454.) Corpus Juris Hung.
455.) Collegium Christi.
456.) Kanonická Visitácia z r. 1397 u Fejéra.
457.) Na tento spôsob by sa najlepšie mohly zužitkovať tie milodary, ku ktorým sa zaviazali r. 1874 šlechetní národovci v Čechách a na Morave zo sústrasti oproti prenasledovaným vo vlasti svojej Slovákom, keď im vládou boly odjaté vlastními obeťmi založené školy. Sobraťby ich a utvoriť Spolok Kristov. Veliká jeho výhoda je tá, že vychovaný jeho podporou muž nemôže sa povýšiť nad uznalosť, ale dobrodenie navrátiť musí. Tým sa stávajú prostredky spolku neprebranými.
458.) Stanovy kapituľské z r. 1374. Fejér T. IX. vol. 4. p. 605.
459.) Všetky tieto úrady stávajú dľa mena i dnes pri kapituliach; povinnosti dávno prišly v zapomenutie.
460.) Per annum pro tribus marcis fovisset et conservasset. Fejér T. IX. vol. 1. p. 556.
§. 220. Literárna činnosť pod Anžuáncami.
Papier z handár prišol s Anžuáncami z Itálie, tak i užívanie skla, miesto ktorého sa predtým potrebovaly blany. 461.) Prvú však papiereň v Uhrách založil až r. 1613 Samuel Spillenberg, v Tepličke pri Levoči. 462.) Do časov Ludiekových padá i uvedenie palnej zbroje miesto lukov a šípov.
Už i literárna činnosť počína sa pomálu budiť. Dávne kroniky sa vyhľadávaly, nové písaly. Pisár Ludiekov, archidiákon de Kiküllő, opísal život kráľa tohoto. 463.) Joannes archidiaconus de Guerche {:† 1354:} zanechal rukopisy, ktoré potom zpotreboval Kerčelič. Paulus de Paulo, patricius v Zadru {:1371 – 1408:}, spísal pamätnosti svojho veku. Michas Madius, Dalmatčan {:1290 – 1330:}, písal o udalosťach dalmatských. Nemenovaný dvorní kapláň Ludiekov slátal kroniku o Hunnoch vo veršoch, ktorá sa vo mnohom srovnáva so kronikou Kezovou. Neznámy duchovník jágerský spísal dielo pre poznanie právnich záležitostí dôležité: Ars notarialis.
I živé reči počaly sa vzdelávať, prispôsobivše sebe latinku. V císarskej knižnici viedeňskej chová sa biblia maďarská z r. 1383. Len s nedbanlivých Slovákov nevieme, či a čo písali, pred husitskými pohybmi, latinkou.
To bolo ovoce užšieho spojenia krajny s Itáliou skrze Anžuáncov. Poznali tam život vyšší, vyvinutejší, zralejší, kde už Petrarka básnil, a zachváteni príkladom, lapali sa i sami pera. Povstal čilejší literárni ruch, ale Anžuánci dohrávali úlohu svoju v Uhrách.
____________________
461.) Odtuď i dnes nazývajú východní Slováci sklenárov blaniarmi.
461.) Odtuď i dnes nazývajú východní Slováci sklenárov blaniarmi.
462.) Kronika Levočská ap. Wagner Diplom. Sáros.
463.) Tvorí jednu časť slátanej kroniky Turčanovej.
Maria Ludiekovna.
1382 – 1385.
§. 221. Venčanie Marie.
S ťažkými péčemi na srdcu vstúpil Ludiek do hrobu. Syn žiadon, dcery maloleté, staršia Maria najviac ak 15 ročnia, zať Žigmund tiež v takom veku. A predca oni, menovite Maria, mali panovať po ňom. Ludiek zaviazal najbližších trônu prälátov a barónov prísahou, aby ju po jeho smrti za kráľa uhorského ovenčali.
To žiadať bolo primnoho v Uhrách, kde dcery, hoc žiadnych synov nebolo, ani majetky otcovské nededily. 464.) A predca vyplnili präláti a baróni, ku čomu sa zaviazali. Už na piaty deň po smrti otcovej, 16. sept. 1382, položil Marii korunu uhorskú na hlavu arcibiskup ostrihomský a kardináľ Demeter. Že sa to stalo bezo snemu, spech ukazuje. Za päť dní nemohol snem byť sohnaný.
Ani oddanec Mariin Žigmund nebol prítomný. Meškal práve v mätežnom Poľsku. Jemu dán tituľ tutora krajny.
Spravu državných záležitostí viedla podľa mena vdova Alžbeta, podľa skutku činil to jej milenec a laskavec nebohého Ludieka Miklúš Gorský {:de Gara:}, ktorý i Vladislava Opoľského zo sedla vyhodil a vcele od verejných záležitostí odstranil. On teraz panoval pod menom Marie, požívajä neobmedzenej dovery obidvúch kráľovien.
Háklivé pri venčaniu Marie bolo to, že s ňou mal dosadnúť na trôn človek celkom nový, nemajúci ku tomu žiadnoho práva nemčík. To vzbudilo ťažké obavy a nechuť po celej krajne, najme v Chorvátsku, kde mohutní Horvátovci, z nenávisti proti Gorskému, dávnemu ich nepriateľovi, poukazovali na známeho dobre v Chorvátsku z dávnych časov Karla Dračského, teraz už neapolitánskeho kráľa.
____________________
464.) Observata ab antiquo regni nostri Hungariae consvetudo nonnisi masculum heredem in patriam hereditatem succedi permittit. Karol Robert r. 1332. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 595.
464.) Observata ab antiquo regni nostri Hungariae consvetudo nonnisi masculum heredem in patriam hereditatem succedi permittit. Karol Robert r. 1332. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 595.
§. 222. Rodina Horvátovcov.
Poneváč títo Horvátovci idú hrať hlavní zástoj v otvárajúcom sa pred námi dramatu, a zvesti o ních nalezáme u spisovateľov rozličné, sebe vospolok odporujúce: musíme sa napred na dačom ustáliť strany ich pôvodu a príbuznosti.
Rodina táto nosila až tri totožné mená: Horvát, Herikart a Paližna. 465.) Potom nie div, že povstáva zmatok.
Hlavou rodiny tej bol prior vranský Ján, Paližnou zvaný, ako najstarší. Brat jeho Peter mal štír synov, zo ktorých však nás len dvaja zanímajú, bán chorvátsky Ivaniša, 466.) a biskup záhrebský Pavel. Ivaniša teda a Pavel boli vlastní bratia, Ján Paližna ich strýc. 467.)
Turčan nazýva Pavla Talianom, 468.) Ivanišu najnižším zemänom, 469.) priora chatrným z chalupy povýšencom. 470.) A odkuď tá vzájemnosť medzi nimi všetkými? Ktorak mohli ako chatrní ľudia, tak vzmútiť celý národ, za tak mnohé roky vzdorovať trônu, viesť kruté vojny, ba už ku najvyšším hodnostiam sa vyšvihnúť? Bola to chorvátska, a nie nepaterná rodina.
Okrem Horvátovcov vzali vražobné proti Marii postavenie: Štefan Lackovič z Dobrogostu, vojvoda sedmohradský, a brat jeho Andrej Lackovič, pak Štefan Šimontorňai. Lackovičom bol daroval Ludiek Čáktorňu a Stregovo.
____________________
465.) Hericartom nazývajú Lucius priora, kráľ Žigmund bána. Joannes de Hericart, vel de Palisna, quem Horvati scriptores dicunt. Lucius ap. Schwandt. Script. Hung. III. 407. – Joannes de Hericart, pridem banus. Pray Annal. III. 181.
465.) Hericartom nazývajú Lucius priora, kráľ Žigmund bána. Joannes de Hericart, vel de Palisna, quem Horvati scriptores dicunt. Lucius ap. Schwandt. Script. Hung. III. 407. – Joannes de Hericart, pridem banus. Pray Annal. III. 181.
466.) Takto budeme nazývať bána, k rozoznaniu ode priora Jána.
467.) Uhri šli in subsidium regis Caroli, cum Joanne bano et nepote prioris Auraneae. Memoriale Pauli de Paulo ap. Schwandt. III. 725. Zle teda píše Caresinus: A Joanne bano et priore Auranae, fratre suo. Má stáť nepote.
468.) Paulus et iste Italicus.
469.) Banus Joannes de Horvathi, infimae conditionis nobilis.
470.) Joannes prior Auranae, e humuli tugurio sublatus.
§. 223. Zmuty v Chorvátsku.
Vraždy s Horvátovcami započal dávny ich nedruh palatín Miklúš Gorský. Náhle Ludiek zatvoril oči, hneď odstranil Ivanišu, pod čestnou zámienkou, od bánskej hodnosti. Poslal s ním pomocné vojsko Karlovi Dračskému do Neápoľu. 471.) Ale Horvátovci to vzali za to, čo bolo, a použili prislúženej im nepriateľom samým príležitosti. Ivaniša mal spôsob premlúvať Karla Dračského, aby sa uchádzal o korunu uhorskú; Paližna a Pavel jali sa pripravovať pod rukou Chorvátov a mestá dalmatské ku jeho prijatiu. Tieto menovite počaly sa povážlive jatriť.
Zvesť o tom priniesol do Budína biskup zadarský Peter, načož boli 25. okt. 1382 do Dalmácie vystrojeni, župan vesprimský Ján Besenyő {:Bissenus:} a Detrik Bebek, tento miesto brata svojho Imricha, vymenovaného bána Dalmácie a Chorvátska. 472.) Zadar bol vzatý 2. febr. 1383 podo prísahu, ale nevedelo sa ešte, odkuď duje vietor, a čo je vlastne vo veci.
Oheň rozduchoval nielen Paližna zo Vrany, kde už ritierstvo tuším prestalo byť italským, než i blízky príbuzný kráľovien bosenský kráľ Tvrdko. Tento chcel použiť doby slabosti Uhier. Náhle Ludiek umrel, hneď položil ruku na Chlm, veno Alžbetino. Mienil opanovať i Dalmáciu, nahováral mestá, aby sa poddaly jemu.
____________________
471.) Odchod sa pretiahol. 1383 die 8 febr. Ungari, qui debebant transfretare in Apuliam, in subsidium regis Caroli cum Joanne bano et nepote prioris Auranae. Paulus de Paulo Memoriale ap. Schwandt. l. c.
471.) Odchod sa pretiahol. 1383 die 8 febr. Ungari, qui debebant transfretare in Apuliam, in subsidium regis Caroli cum Joanne bano et nepote prioris Auranae. Paulus de Paulo Memoriale ap. Schwandt. l. c.
472.) Domini Detrici Bubek, locumtenentis magnifici domini Emerici Bubek, regnorum vestrorum Dalmatiae et Croatiae bani. Píšu 2. febr. 1383, prisahajúce vernosť Marii, Zadarčani. Pray Annal. Hung. III. 160.
§. 224. Zrada veliteľov uhorských v Haliči.
Na severu za Tatrami vystúpily tiež hrozivé chmáry. V Haliči predali správcovia uhorskí za peniaze litevskému kňazovi Lubartovi, Jagajlovmu bratovi, nasledujúce zámky: Olesk, Peremyšl, Horodlo, Kremeniec, Lopatyn, Šniatyn. 473.) To nielen uviedlo v nebezpečenstvo Halič, než i v Uhrách a Chorvátsku rozmnožilo jatrenie. Gorský zakročil proti zradcom prísne, keď prišli s judášskym grošom domov. Dal ich r. 1382 zjímať, a zbavil jedných statkov, druhých hrdla. Tu krik a reptanie, že ich odsúdil po tyransku, bez dostatočných dôkazov.
____________________
473.) Dlugoš Hist. Polo. L. X.
473.) Dlugoš Hist. Polo. L. X.
§. 225. Nepokoje v Poľsku.
Žigmund svolal po končine Ludiekovej pánov veľkopoľských do Poznani, a žiadal od ních prísahu vernosti. Vidno z toho, akú cenu i sám on privlastňoval podobnej prísaze vo Zvolene {:§. 206:}. Páni položili za výminku odstranenie nenávideného Domorada a ostatie tam Žigmunda.
Čo keď tento odoprel, páni sa rozpŕchli, a sošli sa potom 28. nov. 1382 na strannický {:konföderační:} snem do Radomy. Tu mnozí žiadali za kráľa mazovského kňaza Zemovita, Piastovca: ale vätšina uzavrela, prijať jednu zo dcier Ludiekových, ktorá bude chceť bývať, spolu s manželom, v Poľsku. 474.) O sliatiu Poľska s Uhorskom, čo obmýšľal Ludiek, a čoby slovanskému živlu bolo získalo nesmiernu prevahu, páni dobrodeji ani slyšať nechceli.
Iný strannický snem odbývali páni malopoľskí 6. dec. 1382 vo Krakove. Na tomto, hoc ho ona nesvolala, boli prítomni i vyslanci Alžbetiny, biskupi jágerský a čanadský. I títo sa vyslovili za Ludiekove dcery. Vyslanci im ďakovali, prosili však spolu, aby na ten čas ďalej nešli, ani nikomu vernosť neprisahali, ani Žigmundovi.
____________________
474.) Tamže.
474.) Tamže.
§. 226. Žigmundov návrat do Uhier.
Následkom toho zatvoril kastellán krakovský, Dobeslav, pred ním brány. Musel sa navrátiť, s koncom r. 1382 s hanbou do Uhier, a len toľko, že neztratil oddanicu, a s ňou i uhorskú korunu. Alžbeta si tak zhnusila jeho prirodzenú ľahkomyselnosť a chytrosť, že vystrojila posolstvo do Francie, prostredkovať manželstvo so bratom francúzskeho kráľa. Len císar Venceslav ju akosi udobril. 475.)
____________________
475.) Tamže.
475.) Tamže.
§. 227. Trhovanie s Poliakmi o Hedvigu.
V Poľsku povstaly po odchodu Žigmundovom krvavé rozbroje. Nový strannícky snem zasadnul v Siradi, a poslal 27. febr. 1383 vyslancov do Uhier so prosbou, aby Maria prišla, spolu so Žigmundom, a hrozbou, že ináče si vyvolia kráľa druhého.
Na dvore uhorskom panovala neodhodlanosť. Nevedeli čo počať, či vytrvať pri úmyslu Ludiekovom, či pak vyhovieť žiadosti Poliakov, a ktorak? Za najlepšie uznali, ako obyčajne v neistote, proťahovanie. Vyslanci uhorskí zvestovali 28. mar. 1383 Poliakom v Kališi, že im bude dána mladšia sestra, Hedviga, a že prijde po velikejnoci do Poľska, dať sa ovenčať, potom ale že sa ešte vráti na tri roky do Uhier.
Poliaci na to pristali, jestli ju vezme za manželku, nie rakúsky Vilhelm, ktorému bola sľúbená, než kňaz mazovský Zemovít. Mnozí chceli tohoto hneď vykričať za kráľa, a keď neobľúbený Vladislav Opoľský rečnil proti nemu, bol zdvorile vystrčen zo shromaždenia. Naposledok ale predca zvíťazila mienka, že treba na Hedvigu čakať. Poslom uhorským bolo zvestováno, že ju na 10. máj 1383 budú páni čakať v Sandecu; jestli neprijde, nebudú potom žiadnoho mať na ňu ohľadu.
§. 228. Zasa poľský snem v Košiciach.
Páni sa dostavili skutočne na 10. máj do Sandecu, ale nie Hedviga. Lebo Alžbete bolo dopovedeno, že Bodzanta má u sebä skrytého Zemovíta, aby ho násilne sosobášil s Hedvigou. Zastala teda v Košiciach, a dala pánov dobrodejov poprosiť, keby oni ráčili ku nej. Vyhovárala sa zlými cestami.
A páni prišli skutočne zasa do Košíc, jedni na pekné slovo, druhí za peniaze. Tu bolo uloženo, že Hedviga bude venčaná 11. nov. 1383, a že toho si vezme za manžela, koho jej dajú páni dobrodeji. 476.)
____________________
476.) Tamže.
476.) Tamže.
§. 229. Povstanie Zemovítovo.
S tým ale Zemovít nebol spokojný. Jal sa hľadať právo svojo zbrojou. Alžbeta poslala proti nemu Poliaka Ctibora s uhorským vojskom, keď Domarad dotieral na neho s poľským. Jednako Zemovít víťazil, a vzal 16. jun. 1383 název kráľovský. Šol teda proti nemu Žigmund a primas Demeter s 10,000 uhorského vojska, a poplenil Mazovšu i Kujavy, až Vladislav Opoľský sprostredkoval 6. okt. 1383 prímerie do budúcej veľkejnoci. Žigmund odviedol vojsko nazpät do Uhier, spolu so zastavencami, medzi nimiž i brat Zemovítov Ján.
§. 230. Vypudenie Paližny zo Vrany.
Z Dalmácie a Chorvátska medzi tým dochádzaly znepokojujúce zpravy. Kráľ bosenský Tvrdko zaujal Kliš, Skadar, Kotor. Prior Ján Paližna vztýčil zástavu odboja. Stránka Karla Dračského šírila sa, hoc tento teraz ničoho podujať nemohol. Lebo musel sa brániť proti francúzskemu princovi Ludiekovi, ktorý sa domáhal Neápoľu s vojskom, i proti obrazenému pápežovi, ktorý teraz oželel jeho venčanie, a všeliak mu chcel Neápoľ vyrvať. Kráľovné to vedely, ale predca nemohly netečne pozerať na odbojné pohyby v južních stranách.
Myslely, že vojvoda sedmohradský, Štefan Lackovič, bude ten muž, ktorý odboj zkrotí. Učinily ho teda bánom dalmatským, a poslaly ta 15. jun. 1383 s naloženiem, zhodiť odbojného priora, jestliby pak odporoval, zaujať silou hlavnie jeho sídlo Vranu {:Auranea:}. V Lackovičovi ale sa zklamaly. On bol jedným z najzaťatejších ich protivníkov. Náhle pribyl do Dalmácie, hneď sa pustil v tajné porozumenie s Paližnom.
Gorský dostal o tom vetru. Uznal teda za potrebné odviesť kráľovné do Dalmácie, aby oduševnily osobňou prítomnosťou obyvateľstvo i vojsko. Boly prítomné pri dobývaniu Vrany, ktorá padla 28. okt. 1383.
Paližna uskočil ku Tvrdkovi, Lackovič pokrytstvoval. Kráľovné a Gorský myslely, že už všetko bude na pokoju, keď sa pozde v decembru 1383 navrátily do Budína.
§. 231. Venčanie Hedvigy za kráľovnu poľskú.
Alžbetu tam čakaly starosti s obsadeniem dvúch trônov. Premítala všeliak a klátila sa. Teraz sa klonila ku tomu, že dá Poliakom Žigmunda s Mariou, Uhrom Vilhelma rakúskeho s Hedvigou.
Ale Poliaci ináče rozhodli. Shromaždivše sa zasa 2. mar. 1384 v Radome, poslali, na znak opovrženia, len chatrného a surového posla, pyskúňa Vavelského, oznámiť Alžbete, že sa zaviazali prísahou, vyvoliť si kráľa iného, jestli im do 8. mája nepošle Hedvigu. Poneváč pyskúň posol drsnú zvesť i drsnate a surove predniesol, zkypela urazená Alžbeta hnevom, a poslala Poliakom, miesto Hedvigy, Žigmunda s vojskom.
Večný ale tento dobývateľ Poľska neprišol ďalej, ako do Ľublína. Lebo shromaždení vo zbroji Poliaci, ktorí sa teraz už zo krotkých baránkov stali vlkmi, odkázali mu so Sudivojom, že ho budú považovať za nepriateľa, náhle kročí na pôdu poľskú. Oni že ho sebe nevyvolili ani za kráľa, ani za gubernátora. Žigmund ustúpil, vrátil sa; a páni uzavreli, čakať ešte na Hedvigu do turíc.
Keď i tento čas prešol, ustanovili, shromaždiť sa s koncom septembra k voľbe kráľa. Hrozbu však túto uskutočniť nemohli, bo povstalo hrozné jatrenie, ktorého použil veliký kňaz litevský Jagajlo ku zpustošeniu Mazovše a Malopoľska.
I Alžbeta, stíhaná neresťmi doma, ustúpila naposledok prosbám palatína krakovského Spitky, a poslala Poliakom 13 ročniu Hedvigu, so primasom Demetrom a biskupom čanadským Jánom. Bola ovenčaná 15. okt. 1384 vo Krakove. 477.)
____________________
477.) Tamže.
477.) Tamže.
§. 232. Vzrastanie mäteže v Chorvátsku i Uhrách.
Spomenuté domáce neresti pochádzaly z južních strán državy. Prišla zvesť do Budína, že i sám bán Štefan Lackovič osvedčil sa zjavne za Karla Dračského. V máju 1384 musel byť poslaný do Dalmácie nový bán, v osobe grófa svatojurského Tomáša Templína. Tento pokračoval prísne, dal 8. jul. 1384 v Zadru ztínat nespokojných. Lackovič prchnul tiež ku Tvrdkovi, utočišti tomuto všetkých vrahov kráľovien.
Ukazovaly sa i v Uhrách samých znaky povážlivé. I tu sa už osvedčovali veľmoži i mestá, k. p. Žilina, proti Marii. K utíšeniu týchto pohybov svolaly kráľovné na 22. jun. 1384 prälátov, barónov a daktorých pánov, 478.) a obnovily pred nimi dekrét Ludiekov z r. 1351. Ale to nič nepomohlo. Držaná Karlom a Ludiekom na úzde, ale dobre kŕmená, šľachta počula, že oprate vypadly z mocných a prišly do slabých ženských rúk. Nespokojní odvolávali sa na krajinskú slobodu, reptali na Mariu a Žigmunda, že ich oni sebe nevyvolili.
Darmo boli vystríhaní, písmom od 14. aug. 1384 všetci hodnostári krajinskí, aby sa strehli obcovania so prchlým Štefanom Lackovičom a jeho tovaryšmi. Zpura rástla. I sám biskup záhrebský, Pavel Horvať, ktorý sa dosaváď choval pokojne, učinil krok nepriateľský. Udávajä, že sa ide modliť ku hrobu apoštolov do Ríma, pošol za bratom Jánom, bývalým bánom, do Neápolu, volať tiež na trôn uhorský Karla Dračského.
____________________
478.) Nobilium regni coetus et universitatis idemptitas.
478.) Nobilium regni coetus et universitatis idemptitas.
§. 233. Nesnádze Karla Dračského s pápežom.
Tento ešte vždy bol zaneprázdnen doma. Odľahlo mu sice, keď súper jeho, Ludiek francúzsky, 20. sept. 1384 umrel; miesto toho však mal tuhý spor s pápežom Urbanom VI. Zištný rodinkár tento, keď Karol Dračský nechcel oddať vnukovi jeho, Fraňovi z Pignano, sľúbené pri venčaniu v Ríme kniežatstvo Kápuy a Amalfi {:§. 203:}, pošol osobne do Neápoľu. Nevďačný proti každému a lživý Karol prijal ho na oko uctive, vo skutku uväznil. Pápež, nie menej majster vo pretvarovaniu, ukazoval vo klepcu spokojnú tvár, staväl sa že nevie čo sa s ním deje, ďakoval za útlu pozornosť a spasitelné naučenie: ale keď uvrznul, vyklial Karla, 15. janu. 1385, a podvrhnul Neápoľ interdiktu. Karol zjímal všetkých duchovníkov, ktorí pápeža poslušni služby božie odpravovať nechceli, dal ich mučiť, daktorých z ních i zatopiť. Pápeža obľahnul s vojskom v Nocerii. Tento zlorečil každodenne z okna zámku, pri zapálených sviecach a cenganiu zvoncami, Karlovému vojsku, až ho oslobodili, 17. jul. 1385, tí Francúzi, proti ktorým pomáhal Karlovi.
Poddržoval potom všemožne proti nemu Mariu. Keď mala v podozreniu biskupa jágerského Cudára, preložil ho Urban do Imoly v Itálii, a menoval biskupom jágerským Jána Kanižaja. Potom prireknul trôn neapolitánsky synovi zomrelého Ludieka francúzskeho. Bol to sice len sedemroční chlapec, pod istým ale mohol sa očakávať ďaľší so Francúzmi zápas.
§. 234. Vystúpenie Karla Dračského.
To boly dosť povážlivé okolnosti. Ku tomu mal Karol i doma svojích protivníkov. A predca mu ležali v ušach Horvátovci, a iní mätežníci, aby zohnal z uhorského trônu Mariu, a sám sa ho zmocnil. Kráľovné sa vystríhaly podráždiť ho predčasným podozreniem. Nečítame nikde, žeby boly odvolaly poslanú mu r. 1382 proti Francúzom pomoc. 479.) Bály sa ho, ako človeka lstivého, ale predca nemyslely, žeby bol schopný tak čiernej nevďačnosti, akej skutočne sa dopustil. Lebo nabídnutie mätežníkov krivoprísažník prijal. Úmysel jeho bol, posadiť sa napred na trôn uhorský, a potom sa vrátiť a podmaniť sebe úplne s vojskom uhorským Neápoľ.
____________________
479.) Dňa 23. apr. 1382 velí Alžbeta Dalmatincom ozbrojiť omnes galeas, parascernos, brigantinos, aby mohli ísť, kam im nakáže bán Imrich Bubek, t. j. do Neápoľu. Fejér T. IX. vol. 5. p. 595.
479.) Dňa 23. apr. 1382 velí Alžbeta Dalmatincom ozbrojiť omnes galeas, parascernos, brigantinos, aby mohli ísť, kam im nakáže bán Imrich Bubek, t. j. do Neápoľu. Fejér T. IX. vol. 5. p. 595.
§. 235. Sobáš Žigmundov a odchod do Čiech.
Predesená tolikou nevďačnosťou a zrejmým po celej krajne vreniem, Alžbeta dala naskoro sosobášiť Mariu so Žigmundom, aby Uhri vedeli, že už majú kráľa, a aby si poistila v takom nebezpečenstve pomoc českú.
Mladého hneď vystrojila, v júniu 1385, ku bratovi jeho Venceslavovi, kráľovi a císarovi, pýtať od neho peniaze i vojsko. Ale veru neobsiahol tam ničoho, vyjma 50,000 kôp pražských grošov odo krajištníka moravského Jodoka a Prokopa. A to viac škodilo, nežli osožilo. Musel im dať do zálohu časť Uhier medzi Váhom a Dunajom. Z toho povstalo jízlivé reptanie, že krajnu trhá a po kusoch predáva.
§. 236. Snem budínsky.
K uspokojeniu jeho, keď už i Karol Dračský bol v Chorvátsku, svolaly kráľovné na 9. nov. 1385 snem do Budína, z každej župy štír vyslancov. Tu Maria znovu potvrdila 16. nov. 1385 všetky slobody zemianske, menovite svoj dekrét z roku predošlého. 480.)
Sbieralo sa i vojsko, ale slabo a ostíchave. Kráľovné už nevedely, komu majú veriť, a bály sa rozkázať. Musely len pokorne prosiť a podkupovať, dávať a sľubovať. 481.)
Najvätšmi mohlo boleť biednice, že primas a kardináľ Demeter, ktorý od narodzenia pri dvoru bol vychovaný, 482.) ktorý Mariu bol ovenčal, ktorého jej pápež ustanovil za zvláštneho ochrancu, na kríž slamy nepreložil, ba vzal i sám nepriateľské proti Marii postavenie, 483.) podobný vo všetkom Karlovi Dračskému. Samosvojský nevďačník obrátil plášť po vetru, a potom bol zas najvernejší poddaný, keď sa kocka prevrhla.
____________________
480.) Podpísaní sú: palatín de Gara, vojvoda sedmohradský Vladislav, zemský súdca Miklúš Séči, bán slavonský Štefan Lindvai, bán mačvanský Štefan Filipovič, bán dalmatský Templin, tovarník Miklúš Zambo, číšnik Blažej Forgáč, dverník Miklúš Telegdy, stolník Vladislav de Vesca.
480.) Podpísaní sú: palatín de Gara, vojvoda sedmohradský Vladislav, zemský súdca Miklúš Séči, bán slavonský Štefan Lindvai, bán mačvanský Štefan Filipovič, bán dalmatský Templin, tovarník Miklúš Zambo, číšnik Blažej Forgáč, dverník Miklúš Telegdy, stolník Vladislav de Vesca.
481.) Keď palatín Gorský oslovuje Vladislava Lošonciho, aby šol so svojími do vojny, sľubuje pre jeho manželku dajedon zámok, až sa mu iným vláda odslúži.
482.) Dľa listiny, ktorou Ludiek darúva r. 1381 jemu i bratovi Filipovi tri dediny.
483.) R. 1385 vydávajú kráľovné osvedčenie, že neveria klebetám, a nemienia odjať mu hodnosť.
§. 237. Prireknutie Hedvigy Jagajlovi.
V takýchto nesnádzach bola Alžbeta povolná strany Hedvigy, pri otázce o jej manželstve. Ona bola za Vilhelma rakúskeho. Keď ale jej poslovia obrábäli pánov Vilhelmovi odporných, tu od razu prikvitnú, na jar 1385, poslovia od velikého kňaza litevského Jagajla s darmi a prosbou o ruku Hedviginu. To bolo hotové terno pre Poliakov, ktorí dosaváď tak mnoho snášali od Litvanov, a chopili sa výhry tým dychtiveji, že pravoslavný Jagajlo sľuboval spolu prijatie krestu latinského s celým národom. Nástojili teda všemožne, aby tak výhodné nabídnutie bolo prijato.
Hedviga sa odvolávala na matku, a táto odporovala z prvu mocno poslom, vyhovárala sa rukovinami a záväzkom 200,000 dukátov. Ba vystrojila Vilhelma do Krakova. Tam však ho ani do zámku nepustili; len tajne sa sošol s Hedvigou u franciškánov. Naposledok ale, keď Jagajlo vzal na seba vyplatenie záväzku, poslovia poľskí neodbytne nástojili, a nebezpečenstvo od Karla Dračského hrozne sa blížilo, dala i Alžbeta svojo ku tomu privolenie, aby Vilhelm bol vcele odbytý, žiadosť pak Jagajlova bola vyplnená.
Karol II. Dračský čili Malý.
1385 – 1386.
§. 238. Príchod Karla Dračského.
V Uhrách sa valily na Alžbetu a Mariu krajnie hrôzy. Vychovanec a povýšenec ich, teraz zradný protivník, Karol Dračský, nedal sa zdržať slzami bojícej sa o neho manželky Margarety; len v tom jej povolil odchádzajä, že syna Vladislava nevzal so sebou, čo prvotne obmýšľal. 484.) Mal ten úmysel, že jeho zanechá v Uhrách, sám sa navráti do Neápolu.
Pristal 12. sept. 1385 v Seni, odtuď šol do Záhrebu, a meškal tam za dlžší čas, očakávajä, ač nie nečinne, aký zrobil na Uhrov dojem jeho príchod. Ale nesedel tam nečinný. Rozposlal poslov k rozličným pánom a prälátom, hľadal ich získať premlúvaniem, darmi, sľubmi a mal pri tom úspech valný. Páni a präláti osvedčovali sa riad riadom za Karla: privrženci oproti tomu kráľovien sa topili, redli. Tamtí si počínali smelo, hurtom, títo ostíchave, chúlostive.
Čo videvše kráľovné, siahly ku zbroji slabých, pokrytstvu. Akoby nebolo samo v sebe dosť jasné bývalo, čo Karol chce, tázaly sa ho skrze poslov, odkuď majú šťastie ku jeho príchodu? Karol odvetil tiež pokrytsky, že ide uspokojiť zbúrenú, vluniacu sa krajnu, pamätajä na veliké a mnohé dobrodenia, prijaté od Ludieka i od ních. Kráľovné sa staväly, že mu veria.
Keď sa blížil ku Budínu, prevádzaný Chorvátmi a vedený stekajúcimi sa ku nemu Uhrami ako vo triumfu, vyšly mu kráľovné v ústrety na pozlátenom voze, posadily ho medzi seba, ďakovaly mu za nezištné služby, nezaslúženú dobroželatelnosť, že zanechal svoju krajnu, manželku, syna, aby utíšil Uhry a podporoval ich trôn. Želali mu odplatu božiu za to. Karol zasa nazýval Alžbetu matkou, Mariu sestrou, a osvedčoval, ako na ich a Ludiekove dobrodenia do smrti nezapomne. Bola to pekná kompánia pokrytcov v tom zlatom voze! Všetci mysleli na jed a nože, a všetci hovorili o lásce a uznalosti, činili sebe násilie, ukazovali jasnú tvár, keď v duši bili hromy.
Ktoréhosi z posledních dňov novembra 1385 voviezly uradované na pohľad kráľovné uprímneho priateľa a ochrancu svojho do zámku. Pozvanie ich ku zostúpeniu vo kráľovskom palácu neprijal. Uhospodil sa v inom súsedňom staväniu.
Tu shromaždil na druhý deň svojích verných, a usniesol sa s nimi na tom, neniesť sa hneď kráľom, než vziať do vyvolenia meno gubernátora. Stráž zámku sveriť privedeným so sebou Talianom, prirodzene nie z nedovery, ale z čistej lásky, aby Uhrom poľahčil.
Kráľovné maly radosť, slyšať na ulici potupné výkriky proti kráľovi v letnici, a zľahčovanie babského panovania. Karol bol oslavovaný, ako Bohom samým poslaný ochraniteľ krajny. Vresky neprestajné žiadaly jeho bezodkladné venčanie. Bola to podkúpená, dobre napájaná a kŕmená zverská luza. Použili jej pažerákov k ustrašeniu kráľovien a ich priateľov.
____________________
484.) Laurentius de Monachis, súveký veršovný historik, hlavní prameň tohto tragického odseku histórie. Vada pri ňom je tá, že ťažko rozoznať skutočnú udalosť od básnického šperku.
484.) Laurentius de Monachis, súveký veršovný historik, hlavní prameň tohto tragického odseku histórie. Vada pri ňom je tá, že ťažko rozoznať skutočnú udalosť od básnického šperku.
§. 239. Vyvolenie.
A takéto podkupovanie, vykrmovanie, napájanie ošklivých loptošov, mrhanie na ních uhorských i neapolitánskych peňazí, trvalo až do shromaždenia sa vypísaného hneď snemu. Omámené množstvo myslelo, že s Karlom prišlo do Uhier celé Eldorado.
Na snem sa sošlo, okrem pánov a prälátov, značné množstvo chudobného zemianstva z najbližších žúp. Toto potom, dobre po uhorsku nakŕmené a napojené, rozhodlo všetko divým svojím revom. Nemnohí privrženci Mariiny nemohli ani škrknúť. Náhončí Karlovi rečnili, nadúvali, rozhadzuvali sa; podkúpené ožralé množstvo im prisvedčovalo, a vrešťalo do zachrípnutia, že kráľa ženu nechcú. Tak sa previedla voľba Karlova.
Keď prišlo snemovné vyslanstvo ku kráľovnám so žiadosťou, aby sa Maria vzdala dobrovoľne trônu, odvetily s utajeným žiaľom, že i samy vidia nemožnosť ženského panovania, aby teda prejal Karol vládu s pokojom. 485.) Jedno to žiadaly, aby Maria mohla ísť za svojím manželom Žigmundom.
Toto odoprel chytrý Karol doprosta, pod zásterou vďačnosti. Ktorakby to vraj mohlo zniesť jeho srdco, aby dcera a manželka jeho dobrodinca najvätšieho pošly akoby do vyhnanstva? Bál sa, aby sa potom nedomáhala Maria trônu s pomocou zahraničnou.
Preto i ľahko mohla byť pravda, čo kráľovnám doniesli do ušú priatelia, že čaká na ne jed, alebo meč. Mohly sa všetkého spodievať od takého nevďačníka, krivoprísažníka, pokrytca, aký bol do vôle božej Karol. Poddaly sa teda so trepotom. Jedly vždy so strachom, ľakaly sa každého chrestu, jastrily či sa dakde nezabliskne nôž, očakávaly kedy im pokyne žalárnik.
____________________
485.) Turčan III. 6.
485.) Turčan III. 6.
§. 240. Venčanie.
Ale už vystierala sa proti pokrytcovi mstiaca ruka božia, opúšťala ho opaternosť. Bojä sa zanechať kráľovné v Budíne, vzal ich so sebou ku venčaniu do Stolného Belehradu.
Vykonával posvätný obriad v poslední deň, 31. dec. 1385 ten istý primas a kardináľ Demeter, ktorý predo tremi rokmi bol ovenčal Mariu. Karol bol pri tom oblečený za diákona a spieval evangelium.
Neprerazil však toľmi srdcia jeho spev, ako žalostný nárek kráľovien, keď sa oborily s usedavým plačom na mramorový pomník Ludiekov, a zkrápaly ho horúcimi slzami, v bočnej kaplici chrámu sv. Štefana. Plač ich tak účinkoval na prítomných, že keď sa Demeter tázal dľa obyčaju trikráť: „Chcete-li Karla za kráľa?“ len daktoré hlasy prisvedčily nesmelo. 486.)
To bolo istejšie znamenie, nežli to, že pri vychádzaniu zo chrámu zlomila sa týka na zástave sv. Štefana, keď nosič zavadil koncom do nadodveria; alebo že povstal s návratom Karlovým do Budína unášajúci strechy víchor; alebo že nesmierny kŕdeľ havranov obsadnul zámockú strechu, a sviedol medzi sebou boj, pri ktorom havrani až okná zámku povybíjali. Toto je povera a vymyslenina, ale skutok bol valné umenšenie priateľov Karlových. Náhle prestalo napájanie luzy, hneď prestalo i oduševnenie.
____________________
486.) Turčan III. 7.
486.) Turčan III. 7.
§. 241. Smrť Karla Dračského.
Alžbeta nezaháľala. Variac v duši pomstu, a obávajúc sa úkladnej smrti, uzavrela, s verným svojím Miklúšom Gorským, predísť vraha. Do spolku boli ešte povolaní: číšnik Blažej Forgáč, biskup pečuhský Ďuro, a Imrich Bebek. 487.) Bolo uloženo kráľa zabiť a opanovať zámok. Zabitie bolo prideleno Forgáčovi, opanovanie zámku vzal na seba ponechaný v úradu palatín Gorský.
Tento sa chopil príležitosti vydaju svojej dcery. Pod zásterou svatobného veselia, ktoré sa vtedy vydržiavaly s velikými pompami, sobral značný zástup ozbrojencov v Budíne, udávajúc, že ide s ním na svoj zámok do Gorjan vo Slavónii.
Zástup tento postavil sa u brán, a sám vošol 7. febr. 1386 do zámku, očistom odprostiť sa odo kráľa a kráľovien. Kráľ ho prijal vľúdne a veselo, želal mu mnoho šťastia. A práve v tom prišol posol ode kráľovien s vesťou, že obdržaly dôležitý list od Žigmunda, a prosbou, keby sa ráčil ponížiť ku kráľovnám. Tieto obydľovaly jedno krýdlo v zámku, Karol druhé.
Dychtivý znať obsah listu, spechal v obydlie kráľovien, kde už čakali sprisahanci s mečmi podo plášťami. Sprevádzali ho dôstojníci talianskeho vojska, medzi nimi i hlavní veliteľ Alberich. Ale Uhri umeli ich tak zaobísť, predstierajúce državné tajomstvo, že Taliani odošli.
Vtedy, keď sa Karol shováral s Alžbetou, obnaží Forgáč, na pokynutie Gorského, ukrytý pod rúchom meč. Karol sa, pri blesku meča, trochu uhnul; zaťal mu teda do čela nad okom. Druhú ranu zastavil s velikým krikom Ivaniša, a Karol odošol krvácajúc do svojho príbytku. Kráľovna Maria sa skydla omdletá.
Zle by boli obstáli, keby Gorský nebol lepšie zachoval prítomnosť ducha a zručneji vyviedol svoju úlohu. Vrhnul sa rychlosťou tigra na vrátnu straž, a vpustil svojích. Potom sa oboril na iných vo dvore nalezených Talianov, a prevládal ich. Ktorí mohli, zutekali. Gorský zmocnil sa, pri západu slnca, zámku úplne.
Alberich sbieral roztratených Talianov, a proboval popudiť mesto proti kráľovnám. Ale hluchým kázal. Nikto sa teraz nehnul za toho, koho nedávno vítali, ako prišlého z neba spasiteľa. Oproti tomu bolo slyšať radostné pokriky, že Maria zasa panuje. Áno, ľud sa vrhnul na osídlených v meste Talianov, olúpil ich domy, rozchytal imanie, mnohých z ních pobil. Alberik vyviedol v noci celé vojsko italské z Budína, čo mu umožnil Ivaniša so svojími junákmi, a spechal ku hraniciam chorvátskym, spolu so hlavními privržencami Karlovými.
Opustený odo svojích Karol bol na noc uvržen do žalára, a druhý deň poslán na Vyšehrad, kde i otec jeho bol kedysi väzňom. Rana jeho nebola smrtelná, ale kráľovné chcely dovŕšiť, čo počaly. Laurentius de Monachis píše, že bol zahrdúsený, Turčan, že na ranu boly prikladané jedom napustené obklady, následkom čoho 24. febr. 1386 umrel. Odopren mu i pohreb preto, že bol vykliaty pápežom. 488.)
On bol poslední Anžuánec v Uhrách. Rodina táto francúzsko-italská vyškrtila sa tak vzájomne, ako čoby neuprositelná kliatba bola na nej väzela. Syna Karla Robertovho, Andreja, zahrdúsila príbuzná a manželka Joanna, Joannu Karol Dračský. Strýca tohoto Karla, dal zťať Ludiek uhorský, otca, Ludieka, zadusila v žaláru Joanna. On zbavil krivoprísažne dceru Ludiekovu Mariu trônu, a sám prišol o život nástrahami príbuznej Alžbety, ktorá tiež potom bola násilne zahrdúsená {:§. 249:}. I Maria ledvá ušla tomuto osudu Anžuancov.
Forgáč dostal už s počiatkom marca 1386 od Marie odjatý kedysi Matúšovi Trenčianskému Gýmeš, so mnohými dedinami v župách nitrianskej a ostrihomskej. V listine o tom vydanej sa povedá, že Karol uzavrel Alžbetu zabiť, Mariu vyhnať, a že i Forgáč bol pri krvavom diele ranený. Usmrtenie Karlovo kladie sa na 39. deň po jeho venčaniu.
____________________
487.) Forgáča Mikulášoviča sebe tým zaviazala, že mu r. 1382 navrátila kráľovský Báranytelek, ktorý nebohý Ludiek bol vyrval zo dravých rukú Andreja a Petra Forgáčovcov de Kozmal. Hovorilo sa i to, že sa vynasnažoval zapáčiť sa Marii tak, ako Gorský Alžbete.
487.) Forgáča Mikulášoviča sebe tým zaviazala, že mu r. 1382 navrátila kráľovský Báranytelek, ktorý nebohý Ludiek bol vyrval zo dravých rukú Andreja a Petra Forgáčovcov de Kozmal. Hovorilo sa i to, že sa vynasnažoval zapáčiť sa Marii tak, ako Gorský Alžbete.
488.) Až r. 1391 dal Bonifác IX. dovolenie pohrobiť zotleté už na povrchu zeme zvleky.
Maria a Žigmund.
1386 – 1395.
§. 242. Sobáš Hedvigin.
Keď Maria a Alžbeta vo krajňom chvely nebezpečenstve, snášaly najvätší strach, žalosť, súženie: hotovila sa Hedviga v Poľsku ku sobášu. Výdaj jej padá temer na tie isté dni, keď oslobodenie matky a sestry v Uhrách odo lstivého pochvatiteľa. Jagajlo pribyl 12., prijal krest 14., bol sosobášen s Hedvigou 17. febr. 1386.
Bol to muž nesličný, ale zmužilý a rozumný. S ním spolu boli pokresteni i bratia jeho, Vitout, Korigajlo, Svidrigajlo, a mnozí boljari. Dostali pri tom všetci nové slovanské mená. Veliký kňaz Jagajlo bol nazván Vladislavom, Vitout Aleksandrom, Korigajlo Kazimírom, Svidrigajlo Boleslavom.
§. 243. Náboženstvo litevských kňazov.
Nepredstavujme ale sebe týchto ľudí ako pohanov, ani ako presných Litvanov. Boli to už z ohľadu národnosti Rusi. Tak velikú časť ruského národa opanovali, že sami sa ztratili v ňom. Z ohľadu náboženstva neboli viac pohani, než boli pravoslavní. Krest ich bol len prestúpenie do cirkve západnej. Mindovg už r. 1246 prijal „vieru christianskuju ot vostoka.“ 489.) Jagajlo sa menoval vo pravoslaviu Jakubom. 490.) Na čom nech sa nikto nediví. I východní i západní kresťani znovu sa vtedy krestili pri prestupovaniu z jednej cirkve do druhej. 491.) Pomnime len na Theodora Korjatoviča {:§. 168:}. On bol jedon z ních, a predca ako horlivý Rus! V Uhrách založil pravoslavný, do dneška trvajúci kláštor. Ba i po prijatiu latinského krestu zostali všetci litevskí kňazi vlastne pravoslavnými Rusmi. Na Litve panovala i zatým výlučne reč ruská. Ona bola reč zákonov, spravy, súdov a pospolitých škôl.
____________________
489.) Hustinský Lietop. p. 341.
489.) Hustinský Lietop. p. 341.
490.) Vilenský Viestnik. – Soloviev Isto. Rossii III. 374. – Sovremennyje latinisty, chotä i priznavali Jagajlu kreščennym, po grečeskomu obriadu, neprestavali odnako veličat jeho jazyčnikom. Sviedenia o poľskom mätežie. 1863. Č. I. prílo. 4.
491.) Puskaj nedivit sia čitateľ, čto christianin, vstupaja v rimsko-katoličeskuju vieru, dolžen byl vtorično krestiť sia. Daže v XV. i XVI. viekie sučestvoval etot obyčaj na zemlie našej. – Rusinov katoliki sčitali jazyčnikami, a cerkvi ich nazyvali synagogami. Katoličeskij ksendz Ostrovskij govorit, čto ešče v to vremä latinskaja cerkev nerazriešila somnienia na ščet svätosti kreščenia po grečeskomu obriadu; čto toľko papa Aleksandr VI. uničtožil eto obyknovenie {:1492 – 1503:}, priznav kreščenie po grečeskomu obriadu, no osnovanii postanovlenij Florentijskago sbora, dejstvitelnym. Denis Zubrickij Isto. Haliče. – Srov. d. t. Časť úvod. III. §. 38.
§. 244. Zmarenie výdobytkov uhorských za Tatrami.
Len Jagajlo prevrhnul sa vcele v Poliaka a stal sa veľmi horlivým latiníkom. On založil novú v Poľsku dynastiu, čím sa toto úplne od Uhier odtrhlo. Z rodinkárskej politiky Ludiekovej a Karlovej nemala krajna žiadnoho užitku. Čo prilepili, to odpadlo zas. S nima sa rozplynula okamžite velikosť državy. Ba samé jej jadro zachvátila zkaza hniloby, pod takým ľahtikárskym panovníkom, aký bol Žigmund.
§. 245. Vyrovnanie českého sporu.
Pred Karlom Dračským zutekal tento tútor krajny uhorskej, krajištník brandenburský, a arcikomorník ríše, do Čiech, a učinil na Morave dlžobu 50,000 kôp pražských grošov. Pre túto dlžobu maly kráľovné spor so strýcma jeho, Jodokom a Prokopom. Lebo títo obsadili skutočne založenú im čiastku Uhier medzi Váhom a Dunajom, palatín pak Miklúš Gorský tomu tak odporoval, že prišlo až do bitky medzi Uhrami a Moravanmi. Následkom toho vtrhnul Venceslav, kráľ český a císar nemecký, brat Žigmundov, s vojskom do Uhier, a položil sa táborom u Rábu, ako ozbrojený súdca medzi stránkama. Po vyslyšeniu stránok vyniesol 12. mája 1386 svoj súd v ten smysel, aby kráľovné dlžobu zaplatily, Jodok a Prokop do jej navrátenia založenú časť krajny podržali. Žigmundovi vykázal na výživu dôchodky z trenčianskej a železnej župy, ale vzal zo kráľovien sľub, že ho bez jeho {:Venceslavovej:} vedomosti nedajú ovenčať. Bál sa jeho našalistej povahy. S tým sa vrátil do Čiech, a Žigmund neposeda pošol s ním.
§. 246. Cesta kráľovien do Dalmácie.
Za ten čas privrženci usmrteného Karla Dračského, Horvátovci, Lackovičovci, a iní, búrili Chorvátsko a Dalmáciu, tvrdiace, že trôn náleží synovi Karlovmu, Vladislavovi neapolitánskemu. Kráľovné teda, dúfajúce že prítomnosť ich zasa utíši mätež, vybrali sa osobne, s maličkým, najviac ženským, prôvodom do Slavónie a Dalmácie.
Preživše dakoľko príjemných dní na dedičnom zámku palatína Gorského v Gorjanoch, v župe verovitickej, pohly sa ďalej do Dalmácie, vo sprôvodu Miklúša a Jána Gorských, Blažeja Forgáča, a iných daktorých pánov.
Ivaniša číhal s chorvatskou družinou, a udrel z nenadála na ních 25. jul. 1386 neďaleko Diakova. Blažeja Forgáča ztrhli z koňa a uťali mu hlavu. Miklúš Gorský bránil dlho seba i kráľovné s mečom v hrsti. Nebolo ku nemu prístupu, lebo sa oprel zadkom o voz, na ňomž sedely kráľovné. Strieľali teda do neho, a on ulamoval vperené do tela šípy, ako trestiny, 492.) a bojoval ďalej, až jedon muž vlezol pod voz a podbil mu nohy. To sa stalo i bratovi jeho Jánovi. Ostatnia družina sa rozutekala. Kráľovné boly nešeterne vytrhnuté z voza a olúpené zo všetkých drahotín. 493.)
Alžbeta vrhla sa na kolená pred okrikujúcim ju surove Ivanišom. Prosila, aby len na nej sa vymstil, nevinnej Marii dal pokoj. Ale to nič neosožilo. Kráľovné obe boly odvedené, napred na zámok Ivanič, potom na Kalník, a pak na prímorský Novýhrad, vlastnosť joannítskych ritierov. 494.)
Tam ich prejal prior Ján Paližna. Hlavy dvúch Gorských a Forgáčovu odniesol hneď do Neápoľu, a položil ku nohúm vdovy Karla Dračského Margarety so prosbou, aby hneď poslala do Uhier syna svojho Vladislava. Toto Margareta odoprela, ale žiadala velice, aby jej boly vydané kráľovné. Chcela sa s nima trochu pobaviť, ako mačka s myšou.
I bolby jej zaopatril radosť túto, keby to neboli prekazili Benátčani, vystrojivše pod Novýhrad vojsko, s kapitáňom Barbadikom, ktoré žalár tento kráľovien nielen strehlo, než i dobývalo. Teraz zaiste Benátčani báli sa viac bosenského kráľa Tvrdku, nežli oslabených rozbrojmi Uhrov. Preto sa postavili na stranu týchto.
____________________
492.) Turčan IV. 1. Z toho vidno, ako málo bola ešte vtedy v Uhrách rozšírená paľná zbroj.
492.) Turčan IV. 1. Z toho vidno, ako málo bola ešte vtedy v Uhrách rozšírená paľná zbroj.
493.) Listina Žigmundova z r. 1408.
494.) Turčan odporuje listinám, keď tvrdí, že Alžbeta hneď bola utopená v Bosne {:Bosueth:}, Maria odvedená do Krupy, a odtuď poslaná do Budína, keď prisiahla, že sa nepomstí. Chron. IV. 1. 2.
§. 247. Dočasná vláda v Uhrách.
Posol benátsky, Pantaleon Barbo, vynasnažoval sa učiniť i v Uhrách koniec úžasnému tomu bezvládiu, aké povstalo uväzneniem kráľovien. Nevedel teraz nikto, koho má slúchať. Veľmoži násilstvovali medzi sebou, cesty boly obsadené zbojníkmi. Len župy udržovaly dáky riad, každá pre sebä. Ustanovizeň táto osvedčila sa vždy v nebezpečenstve dobrou a užitočnou.
Akúsi však vládu porvali ku sebe baróni a präláti v Budíne. Vydávali rozkazy, konali z núdze povinnosť vlády, pod nápisom: „Pečať obyvateľov uhorských.“
Na dolnie strany vyslali Vladislava Lošonciho, menovavše ho generálnym kapitáňom Dalmácie a Chorvátska. Bolo mu naloženo, oslobodiť kráľovné a zroniť mätež: ale sa žiadalo, aby to vyviedol bez peňazí a vojakov.
Meškavší v Čechách Žigmund vzal tituľ „pána a kapitáňa kráľovstva uhorského,“ brata pak Venceslava učinil tutorom svojím i uväznených kráľovien. Než ani jedon ani druhý neponáhľal sa k ich oslobodeniu. Všetko chceli dokončiť prázdnymi názvami, tiež bez peňazí a vojakov, i bez ustávania.
§. 248. Platné služby Miklúša Gorského.
Činne vystúpil len mladší Miklúš Gorský, bán mačvanský, syn ubitého u Diakova súmenného palatína. Náhle sa stalo nešťastie, hneď vtrhnul s vojskom, na svoje vlastné útraty sohnaným, do temešského banátu, kde stranníci Vladislava neápoľského boli silní, a postupoval víťazne. Napred porazil u Temešváru Jankovičovcov a Dankovičovcov, potom vyhnal Ivanišu zo Sriemu, zaujal Ilok {:Ujlak:}, dobyl Požegy. Tu sa zmocnil i samého Ivaniši, ale ho zachoval pri živote, v nádeji, že získa skrze neho slobodu kráľovnám.
Poneváč práve vtedy vtrhnul srbský cár Lazár, deď jeho po materi, na vnuknutie Tvrdkovo, do banátu mačvanského, chtejä použiť príležitosti k odzískaniu časti tejto srbskej državy, obrátil sa Miklúš Gorský proti nemu. Odchádzajä zo Slavónie, sveril lapeného Ivanišu Štefanovi Lackovičovi, ktorý sa bol osvedčil za Mariu, ale nie uprímne. Preto dal utiecť Ivanišovi do Bosny. 495.)
____________________
495.) Listina kráľa Alberta daná Vladislavovi Gorskému.
495.) Listina kráľa Alberta daná Vladislavovi Gorskému.
§. 249. Násilná smrť kráľovnej Alžbety.
Tento večný nepriateľ nešťastných kráľovien, príbuzných svojích, a hrdý protivník Uhrov, ktorých zamyslel vytisknúť z Dalmácie vcele a zaujať ju pre sebä, dal Ivanišovi pomocné vojsko, aby spechal na pomoc obleženému v Novomhrade Jánovi Paližnovi.
Obléhal ho Vladislav Lošonci, so Frangepánovcami, Marótovcami, Kanižajovcami, Štefanom Korogym, a inými pánmi, prišedšími so svojími plukmi. Námorský kapitáň Barbadiko vyložil tiež benátske vojsko na breh. Dostavil sa i Miklúš Gorský, pokonav sa skoro o Mačvu so srbským Lazárom.
Všetci obľahli spojenými silami Novýhrad, kde kráľovné boly väznené. Tiesnení krajne Paližna a ritieri prišli na hroznú myšlienku. Osvedčili obléhateľom, že kráľovné usmrtia, jestli obléhatelia od zámku neodstúpia. Keď hrozba bola marná, zahrdúsili 10. janu. 1387 Alžbetu pred očima Marie, 496.) a trupa zvrhli pres bášte ku nohúm obléhateľov, s vyhražovaniem, že to isté učinia neomýlne i Marii, jestli sa hneď a hneď neodklúdia. 497.) Mrtvoľa bola uložená 9. febr. 1387 v Zadru. Dobývatelia neostúpili, obmedzili sa však na úzke obľahnutie.
____________________
496.) Sama Maria r. 1387, Žigmund r. 1414.
496.) Sama Maria r. 1387, Žigmund r. 1414.
497.) Die 16 janu. 1387 applicuit novum, quod domina regina senior obiit in castro Novigrad in captivitate. Paulus de Paulo Memoriale ap. Schwandt. III. 726.
§. 250. Venčanie Žigmunda.
Po hroznom skutku prišol už raz, s nepaterným vojskom českým, i zpozdilý Žigmund do Uhier, nie o manželku, než o trôn, pečlivý. Pochytivší veslo präláti a baróni hľadeli na neho žurive, ale vyslanec benátsky, Pantaleon Barbo, namluvil Uhrov, aby ho prijali za kráľa. Vpustili ho teda do Budína, a 31. mar. 1387 i ovenčali vo Stolňom Belehrade, právom voľby, keď iného nemal. Hrozili sa ho, znavše už dobre jeho ošemetnosť: ale okolnosti boly také, že im nič iného nezbývalo. S ním dosadnul na trôn uhorský nemecký rod lucemburský, ďalej však len vo dcere jeho sa pretiahnul.
§. 251. Oslobodenie Marie.
Žigmund ani potom, keď už mal korunu na hlave, nespechal oslobodiť uväznenú manželku: než rozdával obidvúma rukama korunné statky, aby si nadelal priateľov z mammony nepravosti. Ale už samé jeho vyvolenie za kráľa prispelo k oslobodeniu Marie. Väznitelia nemali už príčiny ostríhať ju ďalej, keď v Uhrách bol jej manžel ovenčaný, a na Vladislava neapolitánskeho rátať i tak nemohli. Tento sám bol v najvätšom nebezpečenstve. Vojsko francúzske vtrhlo do Neápoľu. Prepustili teda 4. jun. 1387 sami od seba Mariu, 498.) zaviazavše ju prísahou, že sa mstiť nebude.
Prišla potom na benátskych loďach do Seni. Tam osvedčila vyslancom benátskym, že republice ďakuje za slobodu svoju, nie manželovi. S týmto sa spotkala až 4. jul. 1387 v Záhrebe, keď sa už raz pohnul ku pozdnej pomoci. Do Budína pribyli spolu 14. aug. 1387.
____________________
498.) Anno 1387 die 4 jun. Maria regina Ungariae liberata fuit a captivitate et exivit de castro Novigrad. Paulus de Paulo Memoriale.
498.) Anno 1387 die 4 jun. Maria regina Ungariae liberata fuit a captivitate et exivit de castro Novigrad. Paulus de Paulo Memoriale.
§. 252. Zlý koniec mätežníkov.
Väznitelia Marie vzdali po jej prepusteniu prímorský Novýhrad, pod výminkou slobodného odchodu. Vzdialili sa do Bosny, viedli ale potom ešte vojnu, pri striedavom šťastiu, s Marótovcami, Frangepánovcami, Miklúšom Gorským, Štefanom Kanižajom, a inými, plenili často kraje medzi Sávou a Drávou, pomáhali dobývať pomoria, tu bosenskému Tvrdkovi, tam neapolitánskemu Vladislavovi, keď sa tento naposledok odhodlal siahnuť po korune uhorskej. Pokoj v južních stranách ešte ďaleko nebol uvedený. Privrženci rozličných stránok žurili jedon na druhého mečom i ohňom.
Za priora Vrany, prvého a hlavnieho sídla mäteže, menoval Žigmund Alberta Mihaľovského, ale mu nemohol dať viac, ako puhé meno. Lebo Paližna zaujal, s pomocou Tvrdkovou, Vranu zasa, odrazil r. 1387 Alberta, 499.) pomáhal potom zasa on r. 1388 Tvrdkovi dobývať Split. 500.)
Splitu prispel ku pomoci tohože roku v jeseni kráľ Žigmund osobne, a potom vtrhnul i do Bosny. To bol počiatok nešťastia šťastných dosaváď mätežníkov. Lebo dva z ních, Horvátovci biskup Pavel a bán Ivaniša, boli jati v zámku Dobru. 501.) Pavla ochránil biskupský nimbus, Ivaniša bol hrozne odpraven v Pečuhu. Napred mu vyrezali jazyk, potom ho vláčili za koňským chvostom, trhali zo živého mäso žhúcimi kliešťami, naposledok ho rozštvrtili a štvrtky pribili na brány. 502.) Tak naložili Uhri s chorvátskym bánom! vykríknul pri vypravovaniu tej udalosti Ratkay. 503.) Jatý tiež Ján Korpád bol podobným spôsobom odpraven v Budíne. 504.)
Pri novej výprave Žigmundovej na juh dostal Paližna 22. nov. 1389 ranu, na ktorú 16. febr. 1390 umrel. 505.) Ale Vrana zato nepadla ešte do rukú Žigmundových, než prešla v moc jeho príbuzného, Jána Paližny mladšieho.
V Bosne oproti tomu prestaly úplne všetky nesnádze pre Uhrov. Kráľ Tvrdko umrel r. 1391 bez zákonných potomkov. Nadrapovali sa potom o vládu dva pankharti, Dabišia a Tvrdko Skura. Tam už potom len prísť a vziať. Dabišia sa poddal Žigmundovi. 506.)
Zbýval ešte Štefan Lackovič, ktorý nie tak zbrojou narábäl, ako diplomatickými pletichami. Mal plnomocenstvo odo Vladislava neapolitánskeho, činiť čo za dobré uzná. Vladislav sa zaviazal odobriť všetky skutky a náriadby jeho. A on namlúval zultána Bajazeta, aby vydal dceru svoju za Vladislava. Potom priviedol Turkov, a pustošil s nimi kraje medzi Sávou a Drávou. Lstivý Žigmund očankal ho, aby prišol na snem do Križovca, a naložil potom s ním, ako s Husom v Kostnici. Uhorskí páni rozsekali ho 26. febr. 1395 pred obličajom kráľovým.
Taký koniec vzali suroví títo mätežníci. Lebo nevidíme pri ních, vyjma Tvrdku, žiadnu dáku ušlechtilú ideu. Nebojovali za dáke vznešené zámysly, než jedine za osobné svoje prospechy, ako ich chápali.
____________________
499.) List tohto, písaný 17. nov. 1387 Splitčanom. Vrana, zdá sa, odtrhla sa vcele od Neápolu.
499.) List tohto, písaný 17. nov. 1387 Splitčanom. Vrana, zdá sa, odtrhla sa vcele od Neápolu.
500.) Splitčani sa žalujú 10. jun. 1388 kráľovi, že ich spojenými silami sužujú Tvrdko i Paližna. Bosna je vraj plná ich plenníkmi, všetko do okola vypáleno.
501.) Subsequenter nobis pro reobtentione castri nostri Dobor, in Usura situati, de quo Paulus episcopus, nostrae majestatis infidelis, cum filio et proximis dicti Joannis bani, et alii eorum sequaces, nostros regnicolas indesinenter offendebant, plurimum laborantibus, idem Nocolaus, jam tunc Dalmatiae, Croatiae et Sclavoniae banus, et Joannes frater suus, nobis taliter affuerunt, quod dicto castro in cinerem redacto, ipsos nostros infideles nostrae mancipavimus captivitati. Žigmund r. 1409.
502.) Turčan IV. 4.
503.) Memoria reg. et banor. Croat. L. III.
504.) Žigmund sám v diplomu danom r. 1389 Kanižajovcom.
505.) Anno 1390 die 16 febr. obiit Joannes de Palisna, prior Auranae. Paulus de Paulo Memori.
506.) Quo audito {:že Žigmund zaujal Dobor:}, Dabissa rex Bosnae ad nostram personaliter accedens majestatem, se et suos subditos restituit obedientiae et servitiis nobis et sacrae coronae nostrae debitis. Žigmund r. 1408.
§. 253. Bitka na Kosovom poľu.
Že už teraz vidíme Turkov na plenu u nás, to je následok pochybenej politiky Ludiekovej, že pečoval len o svoj Neápoľ, o Poľšu, a obrátenie šismatikov, proti Turkom pak len na oko sa vždy strojil, aby svet klamal, ale ničoho proti ním nepodniknul, keď ešte ani oni neboli tak mocní, ako už teraz, ani Uhri tak slabí, ako pod zneváženým Žigmundom.
Tento práve bol na pochodu proti srbskému Lazárovi, chtejä ho donutiť ku poslušnosti, keď Amurat vtrhnul do rozorvaného, plného nepokojov Srbska. Lazár sice bol vyvolený i venčaný za cára {:§. 185:}, ale jedni zo vladárov poddali sa už Turkom, druhí cára len na toľko slúchali, na koľko sami chceli. Država sa už rozpadovala, Srbsko samo sa núkalo za korisť zavojovateľom. Túto korisť predchytil Žigmundovi zultán Amurat, vyhrav 15. jun. 1389 krvavu bitku na poli Kosovom, ktorá potom rozhodla nad osudom všetkých juhoslovanských zemí i Uhorska. Hneď odpadly od Uhier Multany, Valáchia, Bulharsko. Samé Uhry staly sa provoliem Turkov, keď chránivší ich dosaváď múr klesnul. Amurat sice padnul v bitce, než padnul i Lazár. Syn jeho Lazár bol už pokorným poddaným asiatských divochov, dcera jeho Mileva musela vstúpiť do háremu Bajazetovho.
Mal akúsi predtuchu budúciho nebezpečenstva i Žigmund. Preto vystrojil aspon bána mačvanského, Miklúša Gorského, Lazárovi ku pomoci. Tento tam bol, keď materinský deď jeho, proti ktorému tak často bojúval v záujmoch uhorských, padnul, následkom povstalého hašterenia medzi jeho dcerama, Marou a Vukosavou, a zaťma, Vukom Brankovičom a Milošom Kobiličom.
§. 254. Osudy Bosny.
Bol tam prítomný i Vladko Chranič s 20,000 Bosniakov. Poslal ho kráľ Tvrdko, veda dobre, že po premoženiu Srbska Bosna neodolá. Nemohla ale spasiť takáto pomoc národ rozorvaný, v kusy sa rozpadujúci. Museli zahynúť všetci, s nimi i protivivšia sa vždy národnej jednote Bosna.
Tvrdko I. dovŕšil rozdvojenie, dav sa za kráľa ovenčať, keď už Turci hltali državu. Oproti nemu domáhali sa zasa samostatnosti, Balšovci v Zete, Klušič v Užore, iní inde, ako to všade býva, keď raz obruč jednoty pukne.
Tvrdko I. nedožil sa ešte zkazy Bosny, ba porazil 20. jun. 1389 Bajazeta, keď chcel jedným dúškom zaužreť i Bosnu. 507.) Ale už r. 1463, po neprestajných sporoch kadeakých pankhartov, dal poslednieho z panovníkov bosenských, otcobijcu Štefana Tomaševiča, zultán Mehemet za živa odreť, alebo, ako iní chcú, vlastňou ho rukou zabil. 508.) Nespasí sa tam časť, kde celok hyne.
____________________
507.) Eja tandem inito cum eis {:Turcis:} bello, die vigesima mensis junii proxime praeteriti, obtento penitus cum triumpho campo, devicimus. Tvrdko Trojíčanom 1. aug. 1389. Lucius L. V. c. 3.
507.) Eja tandem inito cum eis {:Turcis:} bello, die vigesima mensis junii proxime praeteriti, obtento penitus cum triumpho campo, devicimus. Tvrdko Trojíčanom 1. aug. 1389. Lucius L. V. c. 3.
508.) In Bosna regem, qui salutem pactus sese dediderat, Mohametes ipse sua manu, ut fertur, jugulavit. Pápež Pavel II. r. 1464. Pray Anna. II. 300. – Vinxit regem, arte et dolo non armis susceptum, demumque excruciatum necat. Epist. Math. Corvini I. 161.
§. 255. Ztrata Haliče.
Ako Srbi na juhu, tak vygazdovali Rusi na severu. Stali sa tiež, večnými svármi, nezdobami ošemetných boljarov, lomcovaniem nekrotených rozumom náruživostí, národom služobným. Vadili sa o ních, ako vrabci o cudzie proso, Litvani, Poliaci, Uhri; dávali im nové reči, nové náboženstvá, a odjímali statky. Poliaci to činili vo velikej miere, ale ani Uhri neboli bez toho, 509.) pokuď vládli Haličou.
Lebo brzo po smrti Ludiekovej počala sa i táto rodinkárskou politikou nadobudnutá provincia odlupovať od Uhier. Hedviga vzala nespodievane príkre postavenie proti rodnej zemi, pripojila uhorský erb ku poľskému, nazvala sa dedičkou Uhorska, priviedla hospodárov multanského a valaského k odpadnutiu od Uhier a poddaniu sa Poľsku, ba r. 1390 viedla sama osobne vojsko proti Uhrom v Haliči, zaujala Peremyšl, Jaroslavl, Gorodek, Halič, Terebovl, Lvov, vyhnala všade posádky uhorské, naposledok i samého kapitáňa Jána de Kapoľ, predka Zápoľovcov, vytiskla zo zeme. Vtedy zhynula Halič pre Uhry nadobro.
____________________
509.) Listina kapitáňa Imricha Bebeka, ktorou uvádza r. 1385 Jána Paluďaja do statkov darovaných mu v Haliči.
§. 256. Smrť Marie Ludiekovnej.
Sestra jej Maria ďaleká bola od toho, aby jej rovné rovným odplatila. Hedviga cítila sa blaženou v objatiu milujúciho ju vrele Jagajla; bola teda podnikavá a odvážlivá. Maria oproti tomu bola pokorná, chúlostivá, bo ducha jej zlomily i nehody i Žigmund. Ošemetný tento nevestkar ju nemal rád, vyhyboval sa jej, tulál sa vždy kadekde s otrčenou dlaňou, ktoby mu požičal peňazí. Zavrela smutné dni svoje r. 1392, práve vtedy, keď Žigmund zutekal u Neápoľu pred Turkami.
To bolo počiatkom mnohých a ťažkých pre Žigmunda nepokojov. Domáci i zahraniční jeho protivníci kričali, že už teraz nemá žiadnoho práva k Uhrám. Hlásili sa ku trônu, podporovaný pápežom Vladislav neápoľský, Hedviga s manželom Jagajlom, a Vilhelm rakúsky. Medzi týchto boly podelené i stránky doma. Chorváti chceli Vladislava, Slováci Jagajla, Nemci Vilhelma, Maďari domorodcu. A to bola spasa Žigmundova. Prevýšil všetkých a obsedel.
S ním sa počína doba, len panovaniem Mateja Korvína pretrhnutá, kde Uhorsko tratí svoj samostatný beh, a počína kolovať okolo Nemecka. Vliv tohoto bol dosaváď len mravní, teraz nastupuje i državný. História Uhorska tone v histórii nemeckej.
§. 257. Záverečné slovo.
Viem sice dobre, že i toto dielo bude deliť osud ostatních diel mojích. Písano je pre mole, alebo brindziarky. Jestliby sa však predca dákym divom stalo, žeby aspon vtedy uzrelo svetla, keď pomrú Heródesovia, ktorí hľadali bezživotia všetkých mojích duchovních dietok, aby len oni sami boli „spasiteľmi“ národa: pripomínam moje básnické diela, ktoréby jednotné časti dejepisu prítomného objasniť a ku živému poňatiu prispeť mohly. Také sú z doby moravskej, rozprávka „Svatoplukova zrada,“ a smutnohra „Poslednie dni Moravy.“ Z histórie vlastne uhorskej: „Odboj zadunajských Slovákov,“ „Arpádovci,“ „Bitka u Rosanoviec,“ „Felicián Sáh,“ „Karol Dračský,“ „Alžbeta Ludiekovna,“ „Chorvátska Helena.“ Z histórie uhorskej vzaté sú tiež len že nepadajú do opísanej vo diele prítomnom doby: „Huňadovci,“ „Dóža,“ „Utišenič.“ Najmnožšie z ních vyšly tlačou, a predca zostaly obecenstvu slovenskému temer vcele, českému naskrze neznámymi. Povydával to z vätšej časti priateľ Jozef Viktorín, a potom odomrel na hromadách. Budú s tým topiť na Vyšehrade pece, a obecenstvo slovenské zostane pri svojích miláčkoch a časopisoch, ktoré tvoria, si diis placet, našu slovenskú literatúru. Za novinárske klebety a časopisecké rozdrobeniny ešte ako tak: ale za diela samostatné nič. Museloby to byť dielo, za ktoré bysme raz na vždy to oželeli, čo vydávame ročne za dráždiace zvedavosť periodické lístky.
___________________________________
PREHĽAD KRÁĽOV
| Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových | |||
 |  |  |  |
