Julius Botto: Krátka Historia Slovákov
Krátka
Historia
Slovákov
Napísal
Julius
Botto.
1914.
1914.
I. ÚVOD.
Bratia Slováci!
Ako viete, my Slováci bývame od nepamäti pod
Tatrami v severnej čiastke Uhorska, v stoliciach Prešporskej,
Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Trenčianskej, Turčianskej,
Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Ungvárskej,
Abauj-Tornianskej, Gemerskej, Novohradskej, i v Békešskej,
Sabolčskej, Čanádskej, Peštianskej, Ostrihomskej, Báčskej, Torontálskej
a v Slavonii v Sriemskej.
Počet nás Slovákov v Uhorsku činí pol
treťa milliona; okrem toho ťažkosť vyžitia vyhnala do Ameriky už asi 500.000
Slovákov. Je nás tedy spolu do troch millionov. Úradnému popisu, ktorý
i roku 1900 napočítal len dva milliony a 008.744 Slovákov, niet čo
veriť. Úradní popisovatelia zapísali i vtedy, i roku 1910 za Maďara,
koho chceli; tak popísali vyše 10 millionov uhorských občanov za Maďarov,
kdežto v skutočnosti ich je hodne menej.
Uvediem vám o tom z vlastnej
zkúsenosti niekoľko príkladov.
V Gemerskej stolici sú mnohé slovenské
dediny a mestá, v ktorých niet ozajstného Maďara, a jednako
zapísali všade mnoho Maďarov. V mestečku Jelšave niet ani 20 rodených
Maďarov, a predsa z 2790 obyvateľov zapísali len 565 občanov za
Slovákov, a ostatných za Maďarov. V Revúci podobne niet ani 20
korenitých Maďarov, a z 1812 obyvateľov zapísali len polovičku za
Slovákov – druhú za Maďarov. Slovenských občanov čisto slovenskej dediny
Šivetice popísali roku 1880 všetkých za Maďarov, kdežto tam niet ani jediného
Maďara. Podobne v Nireďházi zo 14.000 Slovákov zapísali len 940 občanov za
Slovákov, ostatných za Maďarov. A to všetko len preto, aby Maďari mohli
svetu nahovoriť, že oni sú väčšinou obyvateľstva uhorského, že uhorskú krajinu
udržujú oni a tak že i prvenstvo a panovanie im prislúcha.
A to je nie pravda. V Uhorsku je
ešte vždy viac Rumunov, Slovákov, Srbov, Rusov, Slovincov, Horvatov, Nemcov,
Židov, ako Maďarov. Uhorskú vlasť udržujú tedy i nemaďarské národnosti,
a nie len Maďari.
A jednako Maďari prisvojili si všetky
krajinské úrady a výhody – pre seba a pre svoj národný život.
Niet väčšej krivdy, ako keď si Maďari
maďarské vzdelávacie ústavy, školy, akademie, muzea, divadlá z krajinských
peňazí, teda i z mozoľov Nemaďarov, zakladajú a udržujú. Tej
nespravedlivosti podobá sa len skutok rímskych vojakov, ktorí Pána Krista
prinútili, aby si sám niesol kríž na Golgatu. Tak je i s naším
slovenským národom: platí krajinské dane, a z nich zakladajú Maďari
i pre seba, i na Slovensku len maďarské školy, v ktorých si ľud
slovenský odnárodňovaním mu mládeže sám na seba bič pliesť a tak si národnú
smrť pripravovať musí. Správcov verejného krajinského života, páchajúcich
takéto krivdy, veru nemožno za spravedlivých ľudí považovať, lebo úspešná
výučba je len v reči materinskej možná, a keď jej slovenské dietky
v reči materinskej nemajú, zaostanú vo vzdelanosti a tak si ani
chleba nebudú môcť zarobiť. A nie je pravda, čo maďarskí ľudia
s veľkou neúprimnosťou tvrdia, že si Slováci preto majú reč maďarskú
osvojiť, aby verejné krajinské úrady i oni obdržať mohli. Úrady tie dostávajú
len Maďari a maďaroni, a pospolití Slováci najviac ak strážnické
miesta pri železniciach.
K tomu v národnostných krajoch má
sa úradovať v reči ľudu, na Slovensku tedy, po slovenských krajoch, výučba
vo všetkých školách má byť slovenská, a tak maďarská reč bola by potrebná
len vo vyšších krajinských úradoch postaveným Slovákom.
A prečo my Slováci tie krivdy trpíme,
našu vzdelanosť, náš pokrok sami zastavujeme a našu národnú smrť si sami
pripravujeme?
Preto, že niet v nás národnej hrdosti,
národného povedomia a citu národnej rodinnej spolupatričnosti; preto, že
sa pospolitý Slovák len sám o seba a o svoje malicherné životné
potreby stará; preto, že ako slovenský básnik so žiaľom pripomína, „zostáva na
potupnej službe bez reptania, a svojej biede sám otvára dvere do korán“;
kdežto, keby sme sa všetci Slováci za vymoženie škôl, úradov a súdov
riadne zasadzovali, stali by sme sa národom vzdelaným a hneď by sme sa
i majetkove lepšie mali.
Viete, milí rodáci, že samotne ani najväčšia
sila nemôže všetko vykonať, ale spojeným silám je i zdanlive nemožná vec
možnou. Čo je kvapka vody o sebe? Ale million spojených kvapôk vyvinie
silu prekvapujúcu. Tento prostý príklad poučí vás, aké užitočné a potrebné
je národné spolčovanie.
Buďme tedy vždy hotoví spolčovať sa,
spolupracovať a jednu rodinu národnú tvoriť. Národ, ktorého príslušníci
v svojich príbytkoch len na seba myslia, len o seba sa starajú,
ustavične len na svoje malicherné veci myslia, je z polovice národom
divým, nevzdelaným, a taký sa nikdy nebude dobre mať. Jemu nemožným zdá sa
byť všetko, čo presahuje sily jednotlivca; on nevie, že sila a prostriedky
jednotlivca, ktorými ani pri napnutej práci nedosiahne cieľa, so silou
millionov pri nepatrných prostriedkoch môže tvoriť divy. Taký jasný a prirodzený
úžitok je i z národného spolčovania a národnej jednoty. Čo
všetko by mohly 3 milliony nášho slovenského národa vykonať, ukáže nám tento
príklad.
Nie každý jednotlivec môže založiť cirkev a školu.
Preto spolčujeme sa v cirkvách, budujeme kostoly, školy, fary, platíme
farárov, učiteľov spojenými silami. Tak obetujeme na cirkevné a školské ciele
ročne tisíce, a z majetkov nám jednako neubúda.
Spojenými silami mali by sme i národné ciele
a potreby, na osvetu národa slovenského ročne státisíce obetovať, lebo
nevzdelaný, zaostalý národ je chudobný, nemôže svojich príslušníkov živiť,
ktorí potom už do práce k Nemcom a Židom chodiť musia, a ktorí ich
pri chatrnej pláci o posledné sily oberajú. Ale národ vzdelaný sdružovaním
a múdrym delením práce a kapitálu tvorí divy, prenáša hory, má
výtečne sriadené hospodárstva, fabriky, peňažné ústavy a tak spojenými
silami a čestnou prácou živí všetkých príslušníkov, udržujúc ich pri sile,
sviežosti a neodvislosti.
Aby sme i my Slováci k takému stupňu
blahobytu, neodvislosti a svobody prišli, k tomu potrebná je len
osveta a vzdelanosť, ktorej si však len prácou, učením sa, svojskými
školami a sdružovaním a jednotením národných síl nadobudneme.
Nebolo v našom národe vždy tak smutno,
ako teraz. Naši predkovia mali za starodávna svoje vlastné slovenské veľko-moravské
kráľovstvo, svojich vlastných kráľov slovenskej krvi. Spolčovali, sdružovali sa
pod svojimi kráľmi, plnili ich nariadenia a rozkazy, a kým spoločne
pracovali a na duchu neupadli, vodilo sa im dobre; boli svobodní, majetní,
lebo spojenými silami víťazili i nad svojimi nepriateľmi Nemcami a udržali
si svoje kráľovstvo.
Ako sa to stalo, vyrozprávam vám v nasledujúcom
odseku.
Čerpajte z tej historie poučenia, posily
a nádeje, že jestli my Slováci vždy svorne a jednomyseľne na osvete
národa slovenského pracovať, všetci za jedného a jeden za všetkých stáť,
jeden druhému pomáhať, budeme, staneme sa národom mravným, bohatým a budeme
nepremožiteľným národným celkom. Naproti tomu, jestli sa z nás každý len o svoje
malicherné osobné záujmy starať bude, naši nepriatelia, vidiac našu, z našej
rozorvanosti pochádzajúcu slabosť, nikdy nám nedoprajú svobody a my nikdy
sa nedopracujeme duševného a hmotného blahobytu, voľnosti a budeme večitými,
utiskovanými, vyssávanými bedármi, ktorých v zúfalstve nad našou
nesúcosťou a nezdarmi i najlepší priatelia opustia a smutnému osudu
ponechajú.
