Mazepova láska

Jonáš Záborský.

Mazepova láska.

Historická poviedka z liet 1707 – 1709.

1.

Zadivil sa pisár hetmanský Orlík, keď vkročil do priestrannej siene na zámku baturínskom a zočil tam umučenie na veľkom dubovom stole. Zadivil sa ešte väčšmi, keď vkročil z bočných dverí kozácky hetman Ivan Mazepa. Lebo priniesol v ruke dva listy a zamkol dvere, ktorými bol vošiel Orlík. Potom nemal na prsiach rád ruský Andreja Prvovenčaného, lež mal rád poľský Bieleho orla, čoho u neho nebývalo.

Po zamknutí dverí stal oproti Orlíkovi, a takto počal ostýchave, po odkašľaní:

„Domine mi secretari! Ty si na Ukrajine persona momentosa. Sekretárstvo je gradus ku hetmanstvu. I ja som býval sekretárom u hetmanov Dorošenka a Samojloviča. Chcem ti teda kommunikovať veliký štátny sekrét. Ale slož napred jurament na tento krucifix, že sekrét nikomu nereveluješ pred časom.“

Orlík tušil, čo z toho bude, a vyplnil ochotne žiadosť svojho predstaveného. Položiv dva prsty na umučenie, hovoril hlasne za Mazepom, čo tento mu predriekal.

Usadil ho potom Mazepa o bok seba na lavicu, a vzav ruku jeho do ruky svojej, takto počal objasňovať sa. „Povedz, domine secretari, na šľachtické slovo honoru, nie verne ja famulujem cárom moskovským už vyše dvadsať liet?“

„Roku 1624 – vetil Orlík – poddali sa záporožskí kozáci Moskve, pre trpené od Poliakov náboženské nátisky. Teraz čítame rok 1707. Už teda málo chybí sto rokov nachodí sa kozáctvo záporožské pod krýdlami orla moskovského. Za tento celý čas bolo na hetmanskom stolci ustavičné zmietanie. Cári stavali a shadzovali hetmanov. Jedni boli shodení následkom žalôb kozáckych, ako Mnohohriešny a Samojlovič; iných shodili cári pre zradu, ako Vygovského a Briuchovského. Jedni z hetmanov ťahotili nazpäť k Poľsku, iní k Turkom a Tatárom, ako Dorošenko. Ty jediný slúžiš od roku 1686 s nepodvratnou vernosťou.“

„A predsa,“ prejal slovo Mazepa, „grácie v Moskve niet, ani recognicie. Tu, hľa, mi píše fide digne kňahyňa Dolská z Varšavy, že cár Peter má intenciu amovirovať ma od hetmanstva.“

„To nevďačnosť,“ poznamenal Orlík, „veliká nevďačnosť, že viac veria klebetníkom, než hodnostárovi vyzkúsenej vernosti.“

„O mňa najmenej,“ hodil Mazepa rukou, „ale škoda nacie maloruskej, škoda patrie, matky Ukrajiny. Lebo o to ide, kassirovať cele hodnosť hetmanskú, subjugovať simpliciter Ukrajinu, transmutovať svobodných kozákov v soldatov a dragúnov. Intencia cárova je exaequovať nás cele s Moskáľmi. O seba nedbám, lebo nežiadam žiadneho honoru, ani promocie. Ale držím za svoju obligaciu prävenirovať tyranského cára, a consulovať drahej matke Ukrajine, aby patria celkom ruinovaná nebola. Vrátime sa, odkiaľ sme egredovali, k voľnej republike poľskej. Veď my, ja i ty, beztoho poľskí nobiles sme, poľskú sme požívali edukáciu. Urobíme dobrovoľne a cum merito, čo by sme beztoho urobiť museli s koakciou a sine merito. Lebo viktoria Švédov je istá. Oni pro certo konfriugujú potenciu moskovitickú, udržia na tróne Stanislava Leszczinského proti Sasíkovi Augustovi, ktorý anno praeterito i formálne sa abdikoval poľskej koruny, a adjungujú korune tejto našu patriu Ukrajinu. Vae nobis vtedy, jestli k tomu nás donútia. Nebudeme teda čakať duram necessitatem, lež subjicirujeme sa korune poľskej, pokuď je v tom meritum. Hľa, jeho milosť kráľ Stanislav sponduje nám sustentáciu všetkých legitimných práv provinciálnych.“

Tu ukázal a prečítal Orlíkovi list od Stanislava Leszczinského. Potom vykladal, ako mieni pri diele tom postupovať, plukovníkov a ľud k recessii od Moskvy präparovať.

Prisvedčujúci ku všetkému Orlík poznamenal, že najväčšia nesnádz bude s generálnym sudcom kozáckym, Vasilom Kočubejom, človekom oddaným celou dušou Moskve.

„Bene nosti homuncionem,“ odvetil na to Mazepa, vstana. „Ale konkulkujem ho do prachu, jestli sa nedá peršvadovať. Mne uveria v Moskve, on nemá kreditu. Jestli denunciruje mňa, perimuje sám seba. I ty pamätaj na to,“ dodal s pohrôžkou, „jestli by ti snáď dakedy incidovala dáka perfídia. Memento, quia pulvis es et in pulveris reverteris.“

2.

Bol potom Mazepa každodenným v dome Kočubejovom. Zámienku návštevám zavdávalo kmotrovstvo, príčinou ich bola snaha získať pre svoje úmysly Kočubeja. Preto hovoril vždy o viktorii nepremožiteľných Švédov a impotencii Rusov ku resistovaniu progressiam Karla XII., ktorý teraz, po zničení Sasíka Augusta, obrátil sa s celou silou proti Petrovi. Chcel tým nahnať strachu Kočubejovi, aby sa neprotivil subjekcii Poľši cum merito.

Kočubej však bol korenný, cudzotami nesprznený, pevnej povahy Rus. Na všetky strachy odpovedal, že radšej chce s Rusmi zahynúť, nežli so Švédmi a Poliakmi sláviť triumfy nad pravoslávím a Slovanstvom.

Nezanedbal Mazepa ani manželku Kočubejovu Ľubov, ani dcéru ich Matrenu, prebudenú, ohnivú, prekrásnu pannu, krstniatko svoje. Lichotil im všemožne, aby skrze ne pôsobil na Kočubeja.

So všetečnou, vždy veselou Matrenou mal i veľmi príjemnú zábavu. Prekáral ju, a ona umela na škádlenie odpovedať vtipne, príhodne, a dokázala krstnému otcovi vždy dáky ľúbezný fígeľ. Mala ho radšej, nežli vlastného prísneho otca, tykala mu s nevinnou detinskou dôverou.

Raz, keď tento bol s ňou samotný v záhrade, tázal sa jej: „Matrenka, dušička! Čím si sa dnes okupovala?“

„Teraz neokupujeme,“ odvetila Matrena.

„Tys̕  celá hus,“ uštipnul ju v líce Mazepa.

„A ty akýsi pololatinák,“ kárala ho Matrena. „Mal by si vedieť, že dievčatá nechodia k jezuitom do školy.“

Potom mu sadla na lono so slovmi: „Čakaj, nech ti vykrútim tie fúziská. Máš také, ako kocúr. I vlasy ti musím narovnať, lebo si mi taký pelechatý.“

Jej smiechom a žartami sprevádzané šamranie okolo fúzov a vlasov vzrušilo šedivého vdovca tak, že bozkal dievča náružive a doložil: „Eh! Škoda, že nie som o štyridsať rokov mladší. Ty, dievča, muselo bys̕  byť mojou ženou.“

„Ja bych i teraz šla za teba, keby si ma vzal,“ riekla s nevinným žartom vyskočivšia z lona Matrena.

„Pobozkaj ma teda,“ riekol starý vdovec.

„A prečo nie? I tisíc ráz,“ odvetila všetečnica a vybozkávala Mazepu, ako dákeho mladého Adonisa.

Ona to urobila z púheho žartu, ale v starom vdovcovi vznikla skutočná láska. „Ha!“ pomyslel si, „keby ozaj takáto mladá a vrelá krv osladila ešte starosť moju!“

A s tým sa shodovala i jeho politika. Ktorak by si mohol lepšie získať srdce Kočubejovo, ako keď by sa stal jeho zaťom?

Riekol tedy s unylým pohľadom: „Matrena, dušička! Čo, kebych ťa lapil za slovo?“

„Keby si ty povedal naozaj, že ma vezmeš, ja bych povedala tiež naozaj, že za teba pôjdem,“ odvetila majúca to ešte vždy za žart Matrena.

Trochu však sa už i pozardela. Lebo nebola by dbala, čo by žart bol sa premenil i na pravdu. Preletela jej cez dušu ľahká myšlienka, že čo, keby ona stala sa hetmankou?

Oba, Mazepa i Matrena, pocítili v sebe silný popud ku skutku neprirodzenému. Mazepa sa vzchytal láskou mladej rozkošnej devy: Matrena sa vzchytala bleskom hodnosti hetmanskej. A jedno i druhé videlo sa s podivením, že by to i naozaj mohlo sa vyplniť, čo sotva smeli dúfať.

Prišlo teda od žartu ku prísnemu vyjadreniu, od pokúšajúcich narážaní ku sľubom. Dali si slovo, on že ju vezme, ona že pôjde za neho, a predniesli to ešte toho dňa rodičom.

Ale títo rozzlobili sa nad tým náramne, a hoc ako sa báli Mazepu, predsa mu dcéru odopreli doprosta a odhodlane, už preto, že by bol veliký a neslýchaný hriech pojať za manželku svoje krstniatko.

3.

Po odchode nemilého pytača vzali oba rodičovia do výrobku dcéru, zaprevšiu prírodu, a všemožne vynasnažovali sa zoškliviť jej svodcu.

„Myslíš,“ hovoril otec, „že starý ten cap, ten popovič, ten pololatiník a polopoliak, hľadá teba? Mazepa hľadá spoločníka zrady, hľadá mňa. Lebo ide zapredať cára kráľovi, pravoslavie latinstvu, Rusov Ľachom. Ja som už poslal v Moskvu jednoho mnícha s vesťou o zrade Mazepovej. Bude brzo zavržený, ako Mnohohriešny a Samojlovič. A ty bys̕  chcela ísť za tak ohavného zradcu?“

„My kozáci,“ horlil ďalej, „sme ľudia oškliví. Niet v nás ani rozumu, ani počestnosti. Klátime sa ustavične medzi cárom, kráľom a sultánom. V poddanstve poľskom vystierali sme prosebné ruky ku jednoverným a jednojazyčným Rusom: v poddanstve ruskom žiadame sa tu ku Poľsku, tu ku Turecku, a robíme večné nepokoje. Čo chceme od Rossie? Veď Moskva nielen úžitku nemá z nás, lež platí nám, ako lotrovským Tatárom. Bez Rossie čo sme? Ukrajina naša večná púšť, my hŕba divých zbojníkov. Na toho zradcu popoviča nesmieš mi viac ani pozreť,“ dodal hrozive.

Matka Ľubov rozprávala dcére, pre výstrahu, príhodu Mazepovu z roku 1663.

Mal vtedy za súseda poľského šľachtica Falbovského, a Falbovský nevernú manželku, ktorá zaviazala s Mazepom hriešnu známosť. Schádzali sa tajne v neprítomnosti manžela. Raz sa vypraví Falbovský na ďalšiu cestu. Idúciho dohoní s listom na Mazepu písaným verný sluha, a rozpovie mu, že ide po Mazepu, a že sa to vodí vždy, náhle pán Falbovský vykročí z domu. Pán velel sluhovi odniesť list Mazepovi, a sám postavil sa do úkrytu pri ceste. Mazepa spechá bez meškania na koni ku kynúcej Putifárke. Vtedy vyskočí Falbovský z úkrytu, strhne záletníka s koňa, ulíči v zločine, soblečie do naha, posadí ho znova na koňa, tvárou ku chvostu, priviaže mocne, potom poplaší koňa šľahami a výstrelom. Kôň pricvála s nahým pánom domov, ku podiveniu a smiechu domácich, súsedov a celého sveta.

„Tak lživého a bezsvedomitého človeka treba sa vystríhať, ako hada,“ dodala matka Ľubov. „Chytrý ten lstivec popovič neobcuje s nikým úprimne; ani s tebou obcovať nebude. Nadužije ťa, a potom odvrhne, ako vycicaný citron.

4.

Matrenu však žiadne prímluvy rodičovské nepremenily. Plakala, ale len zo sŕdov, mysliac, že jej rodičovia kazia šťastie. Nevinná veselosť opustila ju celkom. Stala sa mlčanlivou a nevrlou.

Raz zmizne dievča z domu. Hľadajú ju všade, ako ztratenú ihlu. Marné hľadanie. Matrena vylieva žiale svoje na zámku v objatiach Mazepových.

Prišedši, mimo všetkého nazdania večerom, oblapila kŕčovite predmet svojej zapovedanej lásky, ovisla s plačom s krku Mazepovi, tak že ju ani odlúčiť nemohol od seba.

Prišiel do veľkého rozpaku. S jednej strany roznietila ho láska mladej krásnej devy, s druhej bál sa hnevu Kočubejovho a pomlúv. Nemohol sa odhodlať na skoro k ničomu. Rozvažoval, či má podržať dievča, či poslať nazpäť.

Odhodlal sa k tomu, čo šeptala náruživosť: podržal dievča na noc v zámku. Cez noc ale ináče sa namyslel. Poslal ráno Matrenu zarmúteným rodičom nazpäť, s osvedčením, že ju odvedie svojím riadom.

Rodičovia prijali plačúcu dcéru s velikým hromžením, zvlášte matka. Nechcela ani konca urobiť nečestným výčitkám, a rozhlásila, že Mazepa uniesol a obezčestnil jej dcéru. Mazepa písal potom hrubé listy Kočubejovi, v níchž mu hrozí pomstou, jestli zlostná jeho žena neprestane utrhovať jemu, Mazepovi, a trýzniť bez príčiny nevinnú dcéru.

Dievča ovšem prenocovalo na zámku pri počestnosti, ale peklo bolo zasiato do domu Kočubejových.

5.

Keď Ľubov jazyčila, Matrena plakala, ako zvykly ženy, Kočubej konal, čo presvedčenie jeho vyhľadávalo, a ku čomu ho teraz už pudila i pomsta.

Jeho zvesť o nastávajúcej zrade Mazepovej bola v Moskve oslyšaná, nemala žiadnych následkov. Vystrojil teda znovu bývalého poltavského plukovníka Iskru ku shromaždenému vtedy okolo Smolenska a Vitebska vojsku.

Poneváč cár Peter vtedy meškal v novozaloženom Petrohrade, prijali Iskru vo Vitebsku Golovkin a Šafirov. Žalobu však jeho na Mazepu slyšali chladno, ba nevrle. Lebo mysleli, že sú to zas dáke podlé klebety, aké dochádzaly bezprestajne od nepokojných kozákov na hetmanov, menovite na Mazepu. Bolo už mnoho žalôb na tohoto, a všetku sa ukázaly lživými. Mazepa oproti tomu dal mnohé nepochybné dôkazy nezlomnej vernosti svojej. Keď Sobiesky poslal k nemu istého Domoradského, pokúšať ho k odpadnutiu od Moskvy, Mazepa poslal Domoradského v Moskvu k potrestaniu. Nedávno urobil to isté poslovi Stanislava Leszczinského, istému Volskému. Bol teda v Moskve veľmi dobre zapísaný, kozáci oproti tomu zle. „To sú nespokojní ľudia,“ hovorilo sa o nich. „Chceli by hetmanov každoročne meniť, ako pastierov.“ To boly príčiny, že Golovkin a Šafirov prijali žalobu na Mazepu s nechuťou. Ba postavili žalobníka Iskru pod stráž.

Aby však neupadli pri tom v nebezpečenstvo, vyžiadali si od cára z Petrohradu úpravu. Tento odvetil, aby neverili ustavične opätujúcim sa klebetám a vynasnažili sa dostať do rúk samého pôvodcu žalôb, Kočubeja.

Golovkin teda písal Kočubejovi do Baturína vľúdny list. Staval sa, že verí jeho ponose, a prosil ho, aby sám prišiel do Vitebska, pre usvedčenie zločinca a k radám, čo robiť.

O bok listu tomuto bol druhý na Mazepu. V tomto objavuje Golovkin hetmanovi žalobu i žalobníka, a nakladá mu prislať Kočubeja jatého, jestli by neprišol dobrovoľne.

Tohoto nebolo potrebno. Kočubej šiel sám ochotne do Vitebska, mysliac, že cárstvo spasí a krivditeľa svojho zničí.

Sklamal sa ale hrozne. Vo Vitebsku podvrhli i jeho i Iskru, obidvoch krehkých starcov, mučeniu, aby vyznali, čo sú to zase za pletichy na Ukrajine proti hetmanovi? Iskra vyznal, že nič iného nevie, než čo od Kočubeja počul. A Kočubej vyznal, pod hroznými šľahmi, že všetko čo hovoril, vymyslel len z osobnej nenávisti proti Mazepovi. Nepochybných dôkazov skutočne nemal, a v mukách bol by sa priznal k čomukoľvek na svete.

Usvedčení vlastným, ač vynúteným, vyznaním v zlostnom utrhačstve, Kočubej i Iskra, oba verní Rusi, boli poslaní k usmrteniu protivníkovi svojmu, zradcovi Mazepovi.

6.

Mazepa ležal s kozákmi táborom u Borščagovky, keď mu boli privezení Kočubej a Iskra v okovách.

Môžme si predstaviť bôľ srdca úbohého Kočubeja. To mal za isté, že Mazepa v čas nebezpečenstva zradí cára, a predsa cár jeho, verného vystríhateľa, odoslal k usmrteniu zradnému Mazepovi. Ten mu mal vziať život, kto domáci jeho pokoj zlodejsky rušil. On, korenný a verný Rus, vydáva sa v katovské ruky zradnému polopoliakovi, pololatiníkovi, chatrnému jednomu popovičovi. S druhej strany môžme si predstaviť zlostnú radosť víťaziaceho nad protivníkom svojím, nevďačným dľa jeho mienky, Mazepu.

Zlostný od prírody, nemal dosť na usmrtení nevinných. Chcel ich najprv trochu potrápiť, poihrať sa so zahynulými, ako mačka s myšou. Dal ich priviesť do svojho stánu, a tam sa im škľabil, u prítomnosti Orlíkovej, menovite Kočubejovi.

„Á! Náš intimný priateľ!“ hovoril so zlostným úsmevom: „náš kordiálny kompater a tesť! Šiel do moskovského tábora s denunciáciami. Imaginoval si, že nás hneď amovirujú a obesia. Ale on sám stratil pri tom hlavu. Ale naša hlava je a zostane celou, naša vinná hlava, domine kompater. Lebo to ti teraz aperte a sincere revelujem, keď ideš vale povedať svetu, že ja som realiter v akkorde so Švédmi a Ľachmi, a toľkože ty sadneš na čln Cháronov, ja Moskáľom vypoviem ostatné slovo. Teraz by si mohol festinovať s akusáciou do Vitebska, ale veru môj carnifex viac ťa nevypustí z rúk svojich.

Kočubej slúchal nehodné úškľaby s ovesenou hlavou s ovesenou hlavou, a na všetky len toľko odvetil: „Boh nech chráni pravoslavného cára a národ ruský“.

Dňa 14. júla 1708 padla Kočubejova hlava mečom katovským. Padla pri ustavičnom hrmote bubnov, aby posledné jeho slová nikto neslyšal.

Čo vtedy Matrena? Otec ju poslal pri odchode svojom do Vitebska na svoj majetok do Dikanky, spolu s matkou. Keď tam uslyšaly, že Kočubeja priviezli v okovách do tábora Mazepovho, Matrena vybrala sa naspech ku svojmu milencovi a krstnému otcovi.

„Neboj sa,“ tešila matku, „ja vyprosím milosť otcovi. Vrhnem sa na kolená pred Mazepom. On ma musí, musí vyslyšať.“

Ale nestihla vydať sa na cestu. Prišlí od Mazepu kozáci odviezli matku i dcéru do Baturína a tam zatvorili do zámku.

Vo väzení dozvedely sa nešťastné o žalostnom konci Kočubejovom. Matrena div že sa nezbláznila. Priala si len raz ešte videť Mazepu, že by mu mohla zapľuť oči a povedať: „Tys̕  lotor!“

7.

Skoro oželel i cár svoju dôveru proti Mazepovi. Hrdina severu, Karol XII., prekročil v decembri 1707 Vislu, obrátiv sa s celou silou proti Petrovi. Čakalo sa, že pôjde bystro k Moskve. On ale meškal, ako očarovaný, a obrátil sa, až v septembri 1708, na juh v Ukrajinu, veľmi nepríležite pre Mazepu. Lebo Mazepa mal v úmysle až vtedy ukázať zuby Rusom, keď Karol obdrží úplné víťazstvo a okkupuje Moskvu. Že teda Karol obrátil sa pred víťazstvom v Ukrajinu, to zmätlo všetky počty Mazepove a donutilo ho sveriť sa náhode.

Mal od vlády svojej rozkaz ísť s kozákmi k Starodubu, kde Alexander Menšikov shromažďoval veliké vojsko, ale zlé svedomie jeho videlo v tom nebezpečenstvo. Myslel, že je zradený, a že ho vábia do klepca. Vyhovoril sa teda vznikajúcou medzi kozákmi mätežou, a nešiel. Veleli mu, aby šiel aspoň sám ku Menšikovi. Odkázal, že je chorý, ba že leží na smrteľnej posteli. Práve vraj prijíma sviatosti umierajúcich.

Menšikov mu veril, a šiel sám navštíviť nemocného. Ale na ceste sa doznal, že Mazepa ušiel 23. oktobra 1708 za Desnu ku Švédom, so dvúma tisícma kozákov.

Urobil to už len z tvrdej nutnosti, že pri Rusoch nemal viac budúcnosti. Majúc za to, že je zradený, vrhnul sa práve vtedy Švédom do náručia, keď ich šťastie začalo opúšťať. Lebo 28. septembra 1708 porazil Peter u Liesny na hlavu generála Lövenhaupta, ktorý viedol z Livonie Karlovi 16.000 vojska, a všetky potravné zásoby mu odňal. Mohol teda slušne obávať sa Mazepa, že výprava Karlova sa nezdarí a on že zle obstojí s ním.

Preto chcel i cúvnuť sa. Vida rastúcu úzkosť Švédov a netečnosť Ukrajincov pri jeho zrade, vystrojil koncom 1708. roku k cárovi plukovníka Daniela Apostola s nabídnutím, vydať cárovi Karla a jeho generálov, jestli ho cár prijme na milosť a ponechá mu hetmanstvo.

To bolo prijato. Ale poneváč hneď na to bol lapený list Mazepov ku Stanislavovi Leszczinskému, kde sa nazýva tohoto verným poddaným, urobil cár krok rozhodný. Vydal verejný list, v ňomž objavil všetky vierolomstvá Mazepove, a poučil národ, akú mu hetman chcel zaopatriť svobodu. Tým bola Mazepovi cesta k návratu zatvorená celkom a navždy.

A so Švédmi povodilo sa, ako sa Mazepa obával. Dňa 27. júna 1709 porazil ich cár Peter u Poltavy tak, že celú armáda zčiastky položil mrtvú, zčiastky zajal. Zutekal len ranený Karol, s maličkým sprievodom, cez Dnieper, na územie turecké, do Benderu, kde potom vystrájal svoje podivínske kúsky.

S ním prchnul i Mazepa, so svojím pisárom Orlíkom a hodným súdkom dukátov, ktorý všade vozil so sebou.

A čo zradená Matrena? Z väzenia vypustil ju Menšikov, keď zaujal Baturín. Urobila potom, čo úbohá dievčina v hluku válečnom mohla urobiť: prosila Boha, aby odplatil lstecovi dľa zásluhy.

A modlitba jej bola vyslyšaná. O dva mesiace po príchode do Benderu s podivínom švédskym Mazepa bol najdetý vo svojom stáne mrtvý. Do temena mal zabitý veliký železný klin, a nebolo Orlíka, dvúch kozákov, a súdka s dukátmi. Čo ho malo spasiť, to vo mstiacej ruke Božej premenilo sa v nástroj záhuby.

Na hrobe Orlíkovom stál potom busurmanský turban.

_______________

Záborský, Jonáš: Mazepova láska. Historická poviedka z liet 1707 – 1709. In: Slovenské pohľady, 1894, sošit 9, s. 533 – 540.