Svätoplukova zrada

Jonáš Záborský.

Svätoplukova zrada.

Prvá časť

1

Panovníci moravskí na Velehrade pestovali myšlienku vznešenú. Snažili sa obnoviť mohutnú dŕžavu Samovu, ktorého potomkami boli, spojiť ak i nie celé, aspoň západné Slovienstvo od Adrie až k Baltu, postaviť ho ako veľkú samostatnú, nedobytnú moc, ktorá by s úspechom odporovala i papizmu i cézarizmu, dvom spojeným, všetko pohlcujúcim a svet v jeden žalár premieňajúcim mocnostiam. Odpor ich smeroval menovite proti Nemcom, ofúknutým rímskou vzdelanosťou, nadutým úspechmi, stotožňujúcim sa s cézarizmom, podporovaným papizmom, honosiacim sa myšlienkou o podmanení sveta. Nemci považovali zvlášť Slovienov za svojich prirodzených poddaných, delili sa o nich ako o stádo so svojou rodinou karolingovskou, panujúcou v Germánii, Francii a Itálii.

Kráľ Ludiek, ktorému sa v deľbe ušla Germánia, považoval i Slovienov za svoje dedičstvo. Neprestajne s nimi bojoval na všetky strany a donucoval i panovníkov moravských celou mocou k poslušnosti. Spurného Mojmíra I. vyhnal a roku 846 povýšil na veľkokniežací prestol jeho bratovca Rastislava. Tento ale zahanbil všetky nemecké nádeje. Zamýšľajúc celkom zvrhnúť jarmo nemecké, staval pevné hrady, zosilňoval sa spolkami so susednými slovienskymi panovníkmi, vzal názov kráľa. Obrátil sa ku Grékom a zaviedol i národné bohoslužby, lebo videl, že latinsko-nemecké duchovenstvo je silným nástrojom v rukách odvekých vrahov. Ale aby nemal pri tom oproti sebe mocných pápežov, ktorým sa i Nemci bigotne korili, usporiadal to tak, že prijal obrad grécky s bohoslužbami slovienskymi vyhotovenými pre Bulharov a súčasne sa cirkevne poddal patriarchátu rímskemu.

Kráľ Ludiek so synmi Karolmanom a Ludiekom vtrhli roku 868 do Moravy, aby ho pokorili. Ale Rastislavovi pomáhali Bulhari, Česi, Lužickí Srbi, Bodrici a iné, Nemcami ohrozované slovienske národíky. Po dvojročnom pustošení museli sa dediči rímskych nárokov a rímskeho umenia konečne vypratať z Moravy siahajúcej vtedy až po Dunaj.

Posledná bitka po zahnaní kráľa Ludieka bola vybojovaná v pozdnú jeseň roku 869 pod Vratislavou (Prešporkom) s jeho starším synom a vojvodcom korutánskym Karolmanom.

Prchol v poslednej chvíli s veľkou stratou cez Dunaj. Krvavé, zbrojou a mŕtvolami pokryté bojište zaujímajú hrdé, veselé pluky slovienske v nízkych klobúčikoch, krátkych halenkách, s holými opálenými šijami.

Pomedzi tieto, zelenou čačinou podperené pluky ženie sivobradý Ratibor s dakoľkými jazdcami zástup peších odzbrojených plenníkov.

„Kto sú tí skvostne odetí jazdci na tom vŕšku?“ táže sa jeden z týchto, patrne nad iných vynikajúci.

„Kráľ Rastislav s komonstvom,“ odvetil mu dobrotive Ratibor, predtým župan zvolenský, teraz zemský starosta.

„Ktorý je to?“ táže sa ďalej zvedavý plenník. „Vo vojne vidíš len vojakov, hlavný vodca nikdy ti nepríde pod oči.“

„Ten,“ ukázal Ratibor pravicou, „s hustou hnedou bradou na vrancovi. Muž ešte nie starý.“

„V najlepšom veku.“                                         

„A tí okolo neho? Tí mladí dvaja sokoli sú, tuším, kňazi.“

„Áno. Ten s ohnutým orlím nosom je Svätopluk, údelný považský kňaz z Nitry, a tá holubičia tvár je Slavomír, kňaz bez údelu. Len tu vo Vratislave vládne s matkou, mojou dcérou.“

„A ostatní?“

„Naši pomocníci, kňazovič český Borivoj, kňaz Lužických Srbov Miliduch a cárom bulharským Borisom poslaný boljar Tarkan. Ostatní sú župani, vodcovia župných plukov a ľasi, ktorí bojujú so svojím ľudom pod svojimi zástavami.“

O chvíľu prišli na vŕšok, odkiaľ sa díval kráľ Rastislav na svoje víťazné pluky.

Ratibor mu predstavil plenníkov, medzi nimi menovite korutánskeho kňaza Stojmíra, toho, ktorému idúcky opisoval kráľa a jeho komonstvo.

„Milostivý kráľu!“ postúpil trochu do popredia Stojmír. „Ja som síce za jatý s ľudom mojím, so zbrojou v ruke ako nepriateľ, ale prosím povážiť okolnosti, v akých my Slovieni v Korutánsku žijeme. Nie sme samostatní, nemáme vlastnej vôle. Úplne podmanení musíme činiť, čo nám kážu, ísť, kam nás ženú, dať, čo žiadajú. Ja nie som viac ako ktorykoľvek z tvojich ľachov. Nazov kňaz je pusté slovo. Spomeň si i na náš spoločný pôvod. I ja som ďaleký potomok praotca Sama.“

„Bodaj by si pamätal na to,“ vrhol Rastislav pravicou: „nielen teraz, keď si v našej moci. Ale vy s národom podmanení knažíci nad mieru slúžite svojim utlačovateľom a našim vrahom. Činíte aj viac, ako sa od vás žiada, zakrývate svoj pôvod nešľachetnou úslužnosťou. Nezaznávame však vaše neresti a ľutujeme vás. Ste celkom v moci podmaniteľov. Nakladajú s vami ako s neminou. Meno Slovien obrátili v podlý význam raba. Slúžite nám na výstrahu. Iďte, nešťastní, s pokojom!“

Plenníci sa vzdialili s poďakovaním. Na vŕšok pricválal jazdec na upotenom koni.

Bol to posol z Velehradu. Zvestoval, že kráľovná Rosana porodila syna.

„Prijmi za tú zvesť, čím ťa na bojišti poctiť môžem,“ stiahol naradovaný Rastislav z prsta zlatý prsteň a oddal ho poslovi. Lebo nemal žiadnych potomkov. Všetky deti, ktoré doposiaľ splodila chorľavá Rosana, zomreli v detstve.

Rastislavova radosť bola teda veľká, ale Svätoplukovi preletel cez líca ľahký rumenec. Jeho dobroželanie, ktoré vyslovil s inými, nešlo zo srdca. On síce bol právom slovienskym ako syn Mojmíra I. zákonným následníkom trónu, ale bál sa, že Rastislav zruší kvôli synovi zákonný poriadok. Preto sa ho nemilo dotkla zvesť o požehnaní kráľovského loža chlapcom.

Rastislav velel pluky rozpustiť, ranených, nevynímajúc ani nepriateľov, odprevadiť šetrne na liečenie do Vratislavy, kam ich sám predišiel s hosťami.

2

Pri zvuku zámockých zvonov tiahnu veselí víťazi na Vratislavu. Popredku jazdí kráľ Rastislav s Borivojom, Miliduchom a Tarkanom, za nimi Svätopluk a Slavomír, potom kráľov tesť Boleslav, dôverný priateľ Radvan, pokladník Radhosť, Svätoplukov stolník Vít, otec kňahyne vratislavskej zemský starosta Ratibor, daktorí iní župani a ľasi. Družinu kráľovskú a kniežaciu, maličké to stále vojsko onoho času, viedli Triebeľ a Vojtech.

Na kráľovskom dvore čaká ich kňahyňa Všetecha, vdova po kráľovom bratovi Jaroslavovi, pani už vo veku, ale ešte čerstvá, ba pôvabná, vzozrenia neobyčajne príjemného a upokojujúceho. Bolo v nej čosi, čo si človek na prvý pohľad musel zamilovať, akýsi magnet, ktorý všetko priťahoval k sebe. Kráľ Rastislav mal ju veľmi rád. Preto jej daroval i pohraničný zámok Vratislavu, ktorý ona v minulej práve vojne statne hájila sama so svojím zámockým Blahodejom a synom tohto Velebítom. Slavomír bojoval v otvorenom poli, hájil so Svätoplukom Považie proti nájazdnej zberbe Karolmanovej.

Pri jej boku stojí šestnásťročná dcéra Rozvita v širokom, ale len málo niže bedier siahajúcom a soboľom obrúbenom pláštiku s rozpustenými, v kotúčoch cez plecia sa vlniacimi žltými vlasmi a s malým zlatým vencom na temene.

Za kňahyňami zaujíma miesto zámocký Blahodej a jeho syn Velebít, mladík s mäkkým vlásením na brade. Obaja držia v rukách zlaté taniere, tamten so smidkami chleba, tento so soľou.

Keď ich príchodzí uvideli, poskákali z koní.

Až po oči zarastený kráľ objal s najväčšou srdečnosťou Všetechu. „Ó, ty moja dobrá, vďačná švagrinka. Výtečne ste sa držali. Odrazili ste opäť útok nájazdníkov, znepokojovali ste odzadu nepriateľa, krotili ste jeho rozjazdy.“

„A ty,“ pobozkal Rozvitu, „ty mi kvitneš ako ruža na jar, neviem, ktorému hrdinovi odmena.“

Pri týchto slovách za pýril sa Velebít.

Mladí kňazi Slavomír a Svätopluk bozkali úctivo Všeteche ruku a objali Rozvitu. Potom pobozkal dcéru i vnučku Ratibor.

Rastislav vetí: „Dokončili sme dielo krušné, očistili sme dŕžavu po dvojročnom namáhaní od nepriateľa. Teraz teda uhosti, drahá švagriná, podľa možnosti víťazov a priateľov našich a raneným poslúž vzácnym svojím umením.“

Kňahyňa Všetecha bola totiž povestná liečiteľka. K nej sa hrnuli zblízka i zďaleka nemocní a ona pomáhala všetkým s najväčšou láskavosťou. Od toho jej meno. Dala jej ho všenárodná uznalosť, prv sa nazývala Vratislavou. Týmto menom nazval Rastislav jej ku cti zámok. Rozumela sa i do hojenia rán, pri čom i sama priložila útlu ruku. Mala vždy veľkú zásobu bylín, odvarkov, mastí. Preto jej kráľ porúčal do ochrany ranených.

„Učiním všetko čo mozem s najväčšou ochotou,“ odvetila s poklonou a ľúbezným úsmevom kňahyňa. „I ranených opatrím, i zdravých milerada uhostím, nakoľko len dopúšťa prestáte obleženie. Prosím okúsiť chleba a soli.“

Za kráľovým príkladom ulomil každý kúštik chleba, omočil do soli a zjedol. Starodávny to sloviensky spôsob prijímania hostí. Komu raz dal hospodár chleba a soli, toho prijal na čas pobytu za úda rodiny, opatril všetkým a povinný bol brániť ho, čo by to bolo s nebezpečenstvom vlastného života. Uvítaný chlebom a soľou bol vcele doma.

3

Už tretí deň hostí Všetecha víťazných ochrancov vlasti. V dobrom sú všetci rozmare, zabávajú sa znamenite. Prítomnosť kráľova ich nemýli, lebo Rastislav bol v obcovaní taký prívetivý, že nikomu nedal cítiť svoju prednosť. Nie kráľa videli v ňom, lež dobrotivého priateľa. Na stole ležia pokrmy a nápoje, spoločnosť vo veľkej palote je podelená na skupiny. V každej z nich vedie sa rozmluva o iných veciach.

Za vrchstolom zhovára sa kráľ s Borivojom a Miliduchom. Dokazuje im potrebu úzkeho a stáleho spojenia sa Slovienov, ak nemajú byť všetci, jeden za druhým pohltení dvojhlavým molochom cézaro-papizmu. Stojaci okolo prisvedčujú, najhlasnejšie vodca ráľovskej družiny obrovský Triebeľ, ktorý v bitkách svojím bujačím hlásom i najsilnejší vojenský hluk prerazil, a Svätoplukov stolník, nízky chripľavý čiernovlasý Vít.

„Mali by sa,“ riekol tento, „k utuženiu priateľstva panovníci slovienski len medzi sebou ženiť. Tak by som narádzal pre môjho pána, kňaza Svätopluka, tvoju sestru, kňazovič Borivoj.“

„To nepostačí,“ ozval sa svojím silným hlasom Triebeľ, „obnoviť dŕžavu Samovu, ba jednu berlu vystrieť nad celým Slovienstvom. Len taká moc môže držať váhu tým spupným a hltavým Karolingom, ktorí sa o nás delia ako o stádo. Spolky sú premenlivé a slabé. Nepriateľ vždy nájde spôsob rozryť ich. Moci sústredenej len sústredená moc môže odporovať s úspechom.“

„Dobre rečeno,“ prisvedčil s prítom nými Tarkan.

„Áno,“ uškrnul sa kráľ, „keby ctižiadosť vo všetkých panovníkoch slovienskych vymrela, len v jednom zostala živá. Jednako,“ pritkol svoj pohár o Triebeľov, „veľký muž, veľký rozum.“

Kráľovský pokladník Radhosť, veľký milovník a znalec starožitností, má učenú rozmluvu so zámockým popom Angelárom. Tamten dokazuje prednosť staroslovienskeho písma, ba i hynúce pohanstvo berie ostýchavo pod ochranu, tento vychvaľuje písmo grécke, náboženstvo kresťanské východného obradu.

Ratibor zabáva sa so svojou dcérou a vnučkou. Rozpráva im o hrdinských skutkoch Slavomírových, chváli jeho udatnosť spojenú s rozvahou a chladnokrvnosťou, smelosť, pohŕdanie životom s múdrym chránením seba. Sľubuje mu v neprestajných bojoch s Nemcami slávnu budúcnosť.

Sám Slavomír zhovára sa v okne so Svätoplukom o rodinných záležitostiach.

„Dačo ti poviem, brat môj,“ hovorí Svätopluk. „Naša rodina sa rozmnož uje. Dobrý strýc bude mať mnoho starostí. Už teraz nevie, ako zaopatriť nás obidvoch. Ja mám Považie, ty nič. Ustupujem ti ho. Iď kňažiť do Nitry!“

„A ty?“ otvoril oči Slavomír.

„Ja, ja sa dám vysvätiť. Mám veľkú náklonnosť k tomu tichému, ctihodnému, veľmi užitočnému stavu. Je to pekné byť učiteľom, osvetiteľom národa.“

„To je pokrytectvo,“ uškrnul sa trochu trpko Slavomír, ktorý prirodzenú Svätoplukovu chytrosť znal, i teraz videl v jeho orlom obličaji čosi lživého. „Chceš, aby som učinil ja to, k čomu ty osvedčuješ hotovosť. Ale uspokoj sa, stane sa vôľa tvoja i bez úskokov. Ja mienim naozaj dať svetu výhosť.“

Z toho povstalo dohadovanie. Svätopluk tvrdil svätosväte, že vyslovil naozajstnú náklonnosť srdca svojho a dávnu túžbu. Až naposledy riekol: „Nech rozhodne strýc medzi nami.“

Strýc to mal za žart a zavolal Všetechu. „Poď len, poď,“ riekol so smiechom, „máš rozhodnúť o veci dôležitej. Tvoj hrdinský syn mal by vôľu venovať sa službám oltárov. Čo ty na to, drahá?“

„Nemala by som proti tomu nič,“ osvedčila sa Všetecha, „ak by to učinil z čistej náklonnosti.“

„A ja tiež nič,“ dodal Rastislav, „a postaral by som sa o jeho budúce povýšenie. To by znamenite upevnilo medzi nami dielo svätých bratov solúnskych. A čas je na to teraz obrátiť pozornosť, vykoreniť zbytky pohanstva, upraviť pomery cirkevné, uviesť do rozorvaného národa jednotu vo viere, v bohoslužbách. Pokorení Nemci nechajú nás, dúfam, za dlhší čas pri pokoji.“

„Mám teda tvoje privolenie, strýčko kráľ?“ tázal sa radostne Slavomír.

„Prehovorím o tom,“ pohladil si Rastislav hustú bradu, „s otcom Metodom, náhle sa navráti z Blatnice. Sedí už tam druhý rok na dvore Koceľovom, odkedy sa navrátil z Ríma. Nemohol prísť na Moravu pre vojnu. Dúfam ale, že hneď príde, náhle o šťastnom jej ukončení uslyší.“

4

Čoskoro sa vyplnilo, čo kráľ Rastislav predpokladal o Metodovi. Len čo vypravil Borivoja a Miliducha čestne s darmi domov, prišiel arcibiskup na Velehrad.

Po slávnostnom prijatí uviedol ho kráľ do svojho príbytku, horiac túžbou pozhovárať sa s ním.

„Príhodne prichádzaš, otče,“ stisol mu ruku usadzujúc ho radostne k sebe. „Práve sme očistili dŕžavu od nepokojných nájazdníkov, ktorým je doma vždy úzko. Budeš môcť pracovať v úrade apoštolskom bez prekážky.“

„Mám veľké potešenie z vášho úspechu,“ uisťoval ho Metod, „nielen preto, že mám očistené pole, lež i preto, že i sám som Slovien. Žiadam si vidieť vás voľnými a blaženými.“

„Dôkaz lásky k nám,“ pochválil ho kráľ, „dal si i teraz. Tvojej prítomnosti na Blatnici pripisujem, že aspoň osobne nebojoval Koceľ pri terajšom nájazde proti nám.“

„V tom človeku,“ mrštil Metod rukou, „priateľa mať nikdy nebudete. Je naskrze odcudzený svojeti. Vstúpil vcele do šľapají svojho otca Pribinu a chce všemožne pomstiť jeho smrť.“

„Smrť tú,“ omlúval sa Rastislav, „ten cudzobažný zradca zaslúžil. Mohol doteraz kňažiť v Nitre s pokojom. Ale zlý duch vstúpil do neho. Chcel radšej byť otrokom Nemcov než voľným Slovienom.“

„Takí sú,“ zmrštil tvár Metod, „panovníci slovienski. Komukoľvek poddá sa to ochotne, len nie svojeti. Mňa ináč Koceľ prijal láskave. Cirkvi národnej sa neprotiví. Pracoval som v kniežatstve jeho s hojným úspechom. Ba až do Korutánska odfrkla časť rozsievaného semena božieho.“

„To pekne,“ radoval sa Rastislav. „Ale mi povedz, otče, ako ťa prijali v Ríme? Nemci ťa tam opísali škaredo.“

„Všade sebectvo,“ odvetil Metod. „Nemcom ide o cirkevnú moc nad nami, Talianom o vaše privtelenie k patriarchátu rímskemu. Tomuto som vás poddal, aby ste sa vyhli onej. Pod rímskym patriarchátom môžete byť národom, pod nemeckou hierarchiou, ktorá kliesni cestu politickej nadvláde, len otrokmi.“

„A predsa,“ namietol Rastislav, „dal si vysvätiť za nitrianskeho a olomouckého biskupa Nemcov. Tí budú i mne nos zakrúcať i tebe.“

„Nemohol som ináč,“ vyhováral sa Metod. „Pre Nitru odporúčal v latinstve vychovaný Svätopluk Ubalda. Pre Olomouc bol určený môj brat Konštantín, ale slabosť ho prinútila vstúpiť do kláštora v Ríme pod menom Cyril, kde hneď nato svoj pobožný život dokončil. Pápež je ináč polovičatý priateľ. Chcel by kožuch umyť bez omočenia. Bojí sa z jednej strany mocných Nemcov, z druhej carihradských patriarchov. Nevie, čo činiť, kláti sa medzi stránkami. Bolo by mu po vôli arcibiskupstvo slovienske, aby ho podrobil doprosta sebe. Zasa sa ale bojí, že toto arcibiskupstvo bude tiahnuť k Carihradu. Preto stvoril nestvoru. Schválil obrad grécky, bohoslužby slovienske, mne udelil hodnosť arcibiskupskú, ale za podriadených biskupov dal mi Nemcov.“

„Večná škoda,“ vzdychol Rastislav. „Nebude tak možno zaviesť všade razom cirkev národnú. Budú dva obrady a cirkevne sa rozdvojí národ, ktorý ešte ani z pohanstva celkom nevyviazol.“

„Bohužiaľ,“ stisol Metod plecom.

„A ja som sa chcel sprostiť,“ pokrčil ramenami Rastislav, „tých nemeckých latinákov celkom. Sú to nepriatelia domaci tým nebezpečnejší, že ich ožaruje mienka svätosti. Ľud vidí v nich námestníkov božích a oni sú nástroje nenásytnej nemeckej vládybažnosti.“

„Nápravu toho,“ riekol Metod, „musíme ponechať času.“

„Ale opatrne musíme vopred niečo robiť,“ dodal Rastislav. „Lepšia budúcnosť musí sa hotoviť zďaleka.“

„Pravdaže,“ prisvedčil Metod. „Musíme predovsetkym pečovať o výchovu schopných robotníkov na vinici pánovej. Vzdelané duchovenstvo je moc cirkvi.“

„A je dobre, keď sa v duchovnstve nachádzajú i muži vznešenejšieho rodu, ktorí by boli schopní zastávať vyššie hodnosti,“ pozrel Rastislav tázave na arcibiskupa.

„Viem, čo chceš povedať,“ predišiel ho tento. „Bol som vo Vratislave a hovoril som so Slavomírom. Výtečný to rozum a duša anjelská. Príde čoskoro. Vysvätím ho bez odkladu. Skladám v ňom svoje najkrajšie nádeje.“

5

Krátky zimný februárový deň chýli sa ku koncu. Dvor na zámku Krajni (Krainburg) pri Sáve pokrytý je snehom. Belohlavý chlapec Arnulf, nemanželský syn Karolmanov s Luitsvindou, behá však zato rezko so svojimi tovarišmi po dvore a vystrája tam všetečné nezdoby.

Hádžu snehovými guľami do väzňov, čo nosia drevo štrkajúc okovami a škľabia sa im tým srdečnejšie, čím viac sa hnevajú títo nevoľní Slovieni. Jednému z nich krváca nos. Chlapci sa mu s chichotom vysmievajú a vzdávajú chválu tomu, čo ho udrel.

Keď sa väzni vzdialili, prišiel rad na skupinky na dvore čakajúcich sedliakov. Do týchto lietali potom snehové gule. Arnulf i frčky dával po nose sedliackym psom, ako hovoril.

Sedliaci všetko trpia, len zubami škrípu a ticho si medzi sebou pošepkávajú.

„Zlostný, jedovatý pankhart!“

Koniec nezdobám učinila trúba na hradbách. „Otec ide z lovu,“ povedal Arnulf a postavil tovarišov do radu.

I sedliaci si pošeptávali medzi sebou a odkašliavali s nepokojom, keď vošlo na koňoch panstvo, hŕba rytierov s omrznutými fúzmi.

„Ktorý z nich je vojvodca Karolman?“ šepol jeden zo sedliakov.

„Aha, ten veľký,“ odvetil mu druhý. „Pery má hrubizné, lícne kosti vysadnuté. Zuby zatína, ako kto veľkú bolesť znáša.“

„Medzi nimi i pán a trýzniteľ náš,“ zhíkol tretí. „Ako tu predniesť žalobu?“

„Nič, to,“ tešil ho starec, na ktorého hľadeli všetci sedliaci. „Nech počuje i on zoči voči. Tu je i náš kňaz Stojmír, zaujme sa za nás.“

Panstvo poskákalo z koní, služobníctvo voviedlo psov na svorkách, vnieslo zverinu.

Chlapec Arnulf potľapkal veľkého buravého vlčiaka a pozrel na otca: „Správal si sa dnes dobre, otče.“

Karolman sa usmial na chlapca, ale chmúrne a pohrdlivo blysol na sedliakov, keď predstúpili s obnaženými hlavami a začali prosiť o vyslyšanie.

„Prehovor ty, kňaz, s tými chlapmi,“ obrátil sa k Stojmírovi. „Ja tú vašu vendickú reč nerozumiem a nechcem rozumieť.“

S tým pojal synáčika za ruku. Za ním odišli všetci do zámku vyjmúc toho Stojmíra, ktorého Rastislav prepustil pri Vratislave.

„Akú máte sťažnosť?“ postavil sa tento pred žalobníkov.

„Dobre, že ty nás vyslúchaš,“ vzal slovo starec. „Ty si náš kňaz, tebe sa vytúžime zo srdca. My sme zemania z Hliníka. Zachovali sme si až do týchto čias našu starú sloviensku slobodu, keď už inde dávno zahniezdila sa nemecká poroba. Naša dedina nemala pána. Chotár náležal všetkým, delil sa rovnako medzi všetkých. Teraz priniesol akýsi nemecký rytier písmo, vraj od kráľa, a opanoval nás ako kŕdeľ stáda.Všetko osobuje sebe, spolu s nami. Núti nás k robote, k desiatke pre svojho duchovného, k rozličným poplatkom, k úmornej honbe pri lovoch. Zmiluj sa, kňaz náš, nedaj zdeptať naše dávne slobody.“

„Kto je ten váš nový pán?“ pokrútil Stojmír hlavou. „Rudolfom ho volajú,“ odvetil starec. „A vidíme ho tu. Bol s vami na love. Zaujmi sa za nás, úbohé siroty, zaštíť nás.“ „Riekni slovo za nás pred vojvodcom,“ prosili všetci. „Ty, náš kňaz.“

„Prázdny názov!“ vrhol Stojmír nevrlo rukou. „Nemáme žiadnej moci.“

„Oroduj teda aspoň za nás u vojvodcu,“ nástojili prosebníci.

„Majte trpezlivosť,“ napomínal ich sám netrpezlivý Stojmír. „Znášajte všetko bez reptania. Dávne naše slobody preč sú naveky. Vydaní sme na milosť. Páni naši činia s nami, čo chcú.

Teraz nie je tak, ako bývalo za dávna, keď obce a rodiny vládli zemou. Kráľ je pánom každej piade pôdy. Nikto nesmie ničím vládnuť, len ten, komu sa daruje. Vašu dedinu daroval Rudolfovi, teda ste jeho poddaní a musíte slúchať. Taký teraz poriadok. Žijeme pod právom nemeckým.“

„Povedz radšej bezprávím,“ vzdychli sedliaci.

„Nemôžem za to,“ hodil Stojmír nevrle rukou a odišiel do zámku.

Znížení na poddaných predtým slobodní zemania vzdychali, keď sa uberali von bránou: „Hej, čo zrobili z nás za tých sto liet, ako zavládli nad nami!“

6

Keď Stojmír vošiel, tázal sa ho Karolman: „No, čo tam tí chlapi?“

„Obyčajné sedliacke sťažnosti,“stisol Stojmír plecami. „Keby nebolo treba nikomu nič dávať a robiť, bolo by dobre.“

Popíjajúci rytieri začali pri tej príležitosti hromžiť na sedliakov a zvlášť na zlobivú vzburu vendických psov. Jeden pred druhým nadávali a hanobili ich.

„To sú následky,“ riekol Rudolf, „metodského kacírstva. Tento mor, keď už nakazil Moravu a kniežatstvo blatenské počína sa šíriť i medzi Slovienmi korutánskymi a činí ich spurnými. Každý metodský kacír je hotový odbojca. Náhle ho ovanie duch kacírstva, hneď dostáva červené oči ako tiger a neuznáva ani pána za pána, ani kráľa za kráľa.“

„Áno,“ prisvedčil Karolman. „Ale vyliečim ja tento neduh. Pošlem nakazeným lekárov v červených pľundrách a za lieky predpíšem im paloš a pár sto šibeníc.“

„To je kráľovské slovo!“ zatlieskali i rytieri a hneď vyprázdnili čaše na zdravie rečníka s hrubými gambami a vyčnievajúcimi lícnymi kosťami.

Pri štrngote pohárov vstúpil nový rytier, posol kráľov z Rezna.

S úctou prevzal Karolman kráľovský list. Keď mu ho však jeho dvorný kaplán prečítal, stisol zuby, zaškrípal, zamračil sa škarede. List obsahoval správu o tom, že kráľ Ludiek uzavrel s Rastislavom moravským pokoj, a príkaz, aby sa Karolman vystríhal všetkých nepriateľských postupov proti Morave.

„Čo?“ dupol Karolman. „Pokoj so Slovienmi? Uznanie neodvislosti Moravy? Kto zase naplnil chúlostivými myšlienkami a babskou bázňou toho starého chlapca na tróne? Tak zadať dobré naše právo? Rodinná zmluva verdunská od roku 843 pririekla Moravu i všetkých Slovienov nám a teraz prepúšťame sami našich otrokov na slobodu. To nemôže byť a nebude nikdy. My skloníme stoj čo stoj pyšných Moravanov do nášho jarma.“

„Skloníme!“ prisvedčovali hlučne rytieri s úškľabným hanobením Vendov. Všetkých v tom prevýšil odpadlík, kňaz Stojmír. Aby priviedol do zabudnutia svoj pôvod, kydal plnými ústami hanu na Slovienov. „Chatrné plemä toto,“ hovoril medzi iným, „určila už sama príroda k službám ušľachtilej krvi nemeckej. Nemec sa rodí pánom, Slovien jeho otrokom.“

Nemci si pri tom mysleli svoje, ale radi mu prisvedčovali a veštili konečnú skazu všetkým Vendom vôbec, Moravanom zvlášť.

Len Katvald krútil hlavou. „Spomeňme si,“ riekol, „na hrdú a bojovnú povahu Moravanov a len toť utrpenú porážku. Seba vedieme na skazu, naháňajúc do jarma Moravanov.“

„A predsa musia do neho!“ trepol čašou o stôl Gundahar, predchodca Karolmanov v úrade. Jeho bol učinil kráľ Ludiek krajištníkom korutánskym, keď bol odňal túto hodnosť neposlušnému synovi. „Či Rastislav nie je naše stvorenie? Či nepanuje z našej milosti?“

„My,“ dodal Rudolf, „stroskotali sme svetovládny Rím a jednu chatrnú sloviensku dŕžavu by sme nedokázali zlomiť?“

„Musí sa poddať!“ vrešťali gróf Verinhar, rytieri Aribo, Gisulf, Svén, kňaz Stojmír.

Len Katvald krútil stále hlavou: „Nebojujme aspoň zjavnou silou, ktorej márnosť sme skúsili. Proti Slovienom viac zmôže politika, lebo sú chrabrí, ale krátkozrakí, klamu vždy dostupní.“

„Politika je panské huncútstvo,“ namietol Aribo. „Načo nosíme meč?“

Iní však prisvedčovali teraz Katvaldovi, že treba proti Slovienom použiť predovšetkým lsti, zhuckať ich vospolok.

„Spoľahnite sa v tom na mňa,“ osvedčil sa Karolman, keď práve vstúpila Luitsvinda, odkvitajúca síce už krása, ale predsa ešte dosť pôvabná koketa. Bola vzrastu stredného, údov plných, nie však obtlstlá. Nos mala trochu ohnutý, tvár podlhovastú, ale ťahy na nej útle a milé. Jej pohyby boli ľahké, každé hnutie malebné, úbor vybraný a vkusný. Nemci zaiste boli dedičmi ako umenia, tak i skvostu rímskeho, ba premnoho talianskych rodín splynulo s germánstvom vcele. A Luitsvinda celý svoj život strávila samým šperkovaním sa. Na bielej šiji leskli sa jej rady drahých perál, na rukách zlaté náramky, na prstoch diamanty, z uší viseli skvostné náušnice. Zvláštny pôvab dodával jej snehobiely sačkový priezračný závoj, ktorý sa jej malebne vlnil z temena až po päty. Vstúpila, šíriac okolo seba vôňu ako oblakom obtočená bohyňa. Rytieri sa hrnuli a pretekali pri bozkávaní bielej rúčky.

Pokiaľ jej iní dvorili, pojal Karolman Rudolfa a Gisulda stranou. „Pôjdete,“ riekol, „do Nitry. Ponúknete Svätoplukovi naše priateľstvo a pomoc pri získaní neodvislosti od Velehradu a ak bude chcieť, i veľkokniežacieho prestolu.“

„S tým nás vybije,“ namietol Gisulf. „Bojoval verne pri boku kráľovom, hájil statne svoje kniežatstvo i celú dŕžavu.“

„Ale je muž mladý a ctižiadostivý,“ poučil ho Karolman. „Ak sa mu ukáže vábny pokrm, polkne udicu. I okolnosti sa zmenili. Predtým mal za isté, že bude Rastislavovým nástupcom na tróne. Teraz sa tomuto narodil syn a Svätopluk sa veľmi znepokojuje, ako o tom zvestujú zo samotnej Nitry Vít, kniežací stolník a náš tajný vyzvedač.“

„Keď je tak,“ poddal sa Gisulf, „posolstvo má svoj zmysel. Pôjdeme bezpochyby v tichosti.“

„Naopak!“ dupol Karolman, „s najväčšou okázalosťou pôjdete. Nech sa dozná o tom Rastislav. Ak sa nič iné nevykoná, vrhneme aspoň semeno nedôvery medzi vrahov.“

„Á, to je už politika!“ pochválil tú myšlienku Rudolf s poklonou.

7

Teplý marcový vietor topí sneh a dážď množí blato. Podzámčie nitrianske sa však hemží ľudom, lebo na zámok tiahne slávnostné posolstvo Karolmanovo s darmi.

Napredku idú poslovia Rudolf a Gisulf na vysokých koňoch v rúchu železníckom s vizírmi na tvárach. Za týmito vedú sluhovia dvanásť výtečných osedlaných koní bez jazdcov. Za nimi dlávia blato široké bahry štyroch ťažkých, rozmanitými darmi nahrúžených vozov. Rad zatvára dvanásť nemeckých železníkov. Nielen oni sami, ale i prsia a hlavy ich koní sú kryté železnými lupinami.

Toto divadlo vyvábilo ľud. Muži, ženy, mládenci, dievčatá, deti, jedni hľadia z vrát, jedni sa tlačia na ulici v blate, obdivujú, ukazujú, klebetia, smejú sa.

„Také by ti boli do tanca,“ poznamenala s chichotom dievčina stojacemu pri nej mládencovi, ukazujúc na ohromné, vyše kolien siahajúce botiská rytierov, v ktorých sa im opálali nohy ako srdce zvona.

„A teba by takým železným pyskom pobozkať,“ usmial sa mládenec, „ako majú tie nemecké korytnačky.“

Mladá debnárska majstrová tázala sa muža, prečo si tí Nemci zakrývajú tváre železom?

„Preto,“ odvetil muž s remennou záponou, „lebo majú zlé svedomie. Nechcú, aby im dakto hľadel do očí.“

Zdá sa že je to vskutku tak,“ ozval sa starý sused. „Či to nebude zas ako pod kňazom Pribinom? Mne sa celé to posolstvo neľúbi.“

Rudolf sa ozval idúcky k tovarišovi: „Jesto tu už drahne našich medzi remeselníkmi. Možno ich poznať i v rúchu vendickom po podlhovastých tvárach.“

„I po krotkom vzozrení,“ dodal Gisulf. „Títo moravskí Vendi sú pravý opak našich. I najposlednejší z nich má akési pyšné, bojovné vzozrenie. Koľko mužov, toľko hrdinov.“

Následok vnútornej rovnoprávnosti a zovnútornej neodvislosti,“ vysvetlil vec Rudolf. „Prešla by ich hrdosť, keby tak prišli pod našu moc a naše zákony.“

„Už sám ich odev je akýsi hrdinský,“ dodal ešte Gisulf. „V tých úzkych nohaviciach a krátkych halenkách objavujú sa všetky svaly, akoby si videl atléta.“

„Áno,“ prisvečil Rudolf. „I ženám dmú sa pôvabne plné prsia v ich lesklých živôtikoch. A sú napospol krásne, dobre urastené, očú iskrenných.“

S takými rečami šli poslovia z nohy na nohu do zámku, kde ich na dvore čakala celá jazdecká i pešia kniežacia družina v zbroji.

8

Slávnostné prijatie vopred oznámeného posolstva, vedeného štyrmi družiníkmi dialo sa vo veľkej prestolnej palote.

Mladý kňaz Svätopluk sedí tam na povýšenom, zlatom obíjanom prestole s kniežacou čiapkou na hlave. Obkľučujú ho z dvoch strán biskup Ubald, šesť zemských starostov, dvorské úradníctvo, potom daktorí náhodou prítomní župani a ľasi.

Zemskí starostovia boli stála kniežacia rada. Jej členov menoval sám kňaz na čas života. S nimi sa radil v dôležitých veciach. Ich česť a vážnosť bola v zemi najvyššia. K dvorskému úradníctvu náležal: nádvorný župan, čiže sudca, pokladník, komorník, postelník, dverník, stolník, čašník, lovec, kožušník. Každý konal svojim menom označené služby pri dvore. Župani boli predstavení žúp, na ktoré bola podelená celá dŕžava. Volili si ich župy samy, kňaz potvrdzoval. Ľasi boli držiteľmi väčších majetkov, obšírnych panstiev s poddanými, ktorí sa nazývali kmeťmi a líšili sa od zemanov tým, že slobodne vládli svojim dedinám, ničí páni a ničí poddaní.

Pohľad na toto vážne zhromaždenie, na tieto také hrdinské tváre bol taký dojimavý, že vodcom kniežacej družiny Vojtechom vovedení poslovia pocítili bázeň. Ako vystúpiť pred takýmto zhromaždenim s takou úskočnou ponukou? Či nebude nástraha hneď poznaná a zavrhnutá? Rudolf zabudol svoju dlhú učenú latinskú oráciu a odbavil vec stojac pred očami kňaza len kratučkou prímluvou.

„Kráľovič a vojvodca Karolman,“ hovoril, „vyslovuje ti skrze nás hlbokú úctu, kňaz. Vie on dobre, že nie zo svojej vôle stál si v minulej vojne proti nám. Preto uznáva za slušné uistiť ťa zo svojej strany, že i on len z odinakiaľ pochádzajúcej nutnosti vtrhol do tvojho kniežatstva a že smutná tá udalosť nezmenila v ničom dávne pomery. Kniežatstvo považské klonilo sa vždy so zvláštnou dôverou k slávnemu kráľovstvu nemeckému ako časti svätej rímskej ríše, ktorá nemá hraníc iných ako svet sám.“

„A náš meč,“ riekol polohlasne zamračený starosta Ratibor. Rudolf pokračoval: „Doma utiskovaní nitrianski kňazi hľadali a našli u nás útočište a výdatnú pomoc. Veľkým kňazom Mojmírom vyhnaný Pribina obsiahol u nás celé kniežatstvo. Týmto priateľským pomerom nechce dať ochladnúť kráľovič a vojvodca Karolman. Preto nás posiela uistiť ťa, kňaz, že chce na večné veky zostať tvojím najsrdečnejším priateľom, susedom a spojencom. Nič by ho tak netešilo, ako nájsť príležitosť dokázať ti vernú lásku svoju skutkom.“

„Verím,“ riekol zasa polohlasne Ratibor. Mečislavovi šepol do ucha: „Tu sa vykľul klin z mecha.“

Videl klin tento i Svätopluk, ale práve to naplnilo radosťou jeho vysokomyseľnú dušu. S tvárou žiariacou od radosti takto odvetil na prímluvu neskúsený mladík: „Vysoko cením tú česť, ktorú mi kráľovič a vojvodca Karolman preukazuje ponúknutím vzácneho svojho priateľstva. Nemýli sa v tom, že účasť naša v minulej vojne bola len vynútená. A to mi slúži k zvláštnemu potešeniu, že i pri svetle velehradského slnca zbadal predsa bledú našu považskú hviezdu. Uchopujeme vďačne podávanú nám pravicu. Radi chceme pestovať s vami priateľstvo, už ako s našimi učiteľmi. Lebo mnoho je, čomu od vás učiť sa máme a musíme. Vítam vás v Nitre najsrdečnejšie,“ vstal a podal poslom pravicu.

Týmto odľahlo. S radosťou šli ukazovať Svätoplukovi privezené dary.

I stolník Vít, platený vyzvedač Karolmanov, plesal.

„Výborne“ vetil kňaz a radostne stískal dvoranom ruky. Ratibor oproti tomu bol celkom rozjarený hnevom. Vidiac, že sa mračí i vodca kniežacej družiny Vojtech, šepol mu do ucha:

„Druhý Pribina.“

„Nezrelý chlapec,“ odvetil Vojtech a zaťal zuby.

9

Druhý deň nato usporiadal Svätopluk hody k pocte poslov.

Povolal na ne všetkých, ktorí boli prítomní na včerajšom slávnostnom prijatí. Vrch stola zaujíma sám kňaz. K nemu najbližšie po bokoch sedia poslovia, potom biskup a starostovia, potom ostatní pozvaní.

Všetci majú ponad plecia a popod pazuchy čisté dlhé uteráky, do ktorých si utierajú zamastené ústa a ruky, lebo vidličiek vtedy nebolo. Všetko, okrem polievky brali stolujúci do prstov. Odtiaľ nezbytné umývanie rúk pred jedením a po jedení, pri stole uteráky, čo ľud slovenský ešte i teraz zachováva ako pustú obyčaj pri svadbách.

Vrtkí mládenci behajú pod dozorom stolníkovým. Jedni nosia a kladú pred každého na strieborných nádobách vydelené už mäsité a múčne pokrmy, druhí zas zbierajú a odnášajú zvyšky.

Medzi jedením kolujú zlaté čaše s medovcom a starým perliacim sa vínom, čo kto ráči. Mládenci nalievajú do nich na pokyn čašníkov z veľkých strieborných džbánov.

Stolujúci sú všetci v dobrom rozmare. I tí, ktorým sa posolstvo nemecké neľúbilo, skryli zdvorilo pri stole svoju nevrlosť. Víno a medovec prispeli tiež k rozveseleniu. Zhovárali sa nenútene, žartovali, smiali sa. Zvlášť poslovia boli veselí a výmluvní.

„Prečo vy,“ táže sa Gisulf, „nemáte vo vašom vojsku železnícke pluky?“

„My to držíme za nemužné,“ odvetil Vojtech, „odievať sa železom. Zdá sa nám, že to znamená skrývať sa za pec pred nepriateľom. Muž ukáže holé prsia: Tu ma máš!“

Chutne sa na tom všetci zasmiali i Svätopluk, ktorý o to dbal, aby iní hovorili pri stole čím najviac, on čím najmenej, lebo znal, že každé slovíčko panovníkovo má veľkú váhu, môže byť zle využité.

Rudolf previedol reč na veci prísne. „V akom u vás,“ tázal sa, „stoja pomere otroci k slobodnému obyvateľstvu?“

„Otrokov vo vašom zmysle,“ vysvetlil mu vec starosta Mečislav, „ktori by sa predávali a kupovali ako hovädá, my nemáme. Je síce u nás nemajetná trieda ľudí, takrečení holomci, lebo sa holí rodia, holí žijú, nemajú ani rolí ani remesla, ale sú to doprosta len sluhovia a služobnice. Nikto si neosobuje právo na nich, tým menej na ich deti. Slobodne sa jednajú na rok do služby, prechádzajú z domu do domu.“

„Malú výnimku,“ doplnil správu Vojtech, „robia len vojnoví plennící. Títo musia nutne robotovať za osem liet, môžu byť i predaní. Po uplynutí tohto času prepúšťajú sa domov. Ak chcú ďalej zostať medzi nami, sú slobodní ľudia.“

„To je pekne,“ pochválil ho Gisulf, „ale s čeľaďou zle stojíte. My raz kúpime otroka a musí nám robotovať, pokiaľ žije alebo pokiaľ ho nepredáme. Vy musíte každoročne vyjednávať s vašimi holomkami.“

„A zachodiť s nimi ako s vajcom,“ dodal chripľavý Vít. „Chatrná tá háveď zakrucuje nám nosy nie málo. Zabrali by ti celé hospodárstvo. Dať jej dobre žrať a piť a pracovať ledabolo. Múdrejšie zachádzajú s takými dvojnohými hoviadkami Nemci.“

„A s poddanými ako stojíte?“ tázal sa ďalej Rudolf.

„Ani poddaných po vašom spôsobe u nás niet,“ odvetil Mečislav. „Dediny naše sú dvojaké, zemianske a kmeťské. Zemianske sú vcele slobodným majetkom rodín. Chotár sa delí rovnako medzi všetkých z jedného koreňa pochádzajúcich zemanov. Ich vladyka je len hlava čeľade, ktorý ju zastupuje na župných zhromaždeniach, udržuje doma právne pomery a poriadok. Dediny kmeťské majú svojich pánov, nás ľachov. Kmeti sedia na cudzom, ľašskom majetku, ale vypadá to tak ako ich vlastný majetok dedičný. Odňať im ho, vyhnať ich neľza, ani nové zmluvy s nimi uzavierať. Keď vykonávajú tie práce, ktoré boli od nepamäti ustálené, ľach im nemá ďalej čo rozkazovať. Osobne sú úplne slobodní a posielajú tiež svojich vladykov na župné zhromaždenia. Právo je u nás pre posledného kmeťa také ako pre prvého ľacha. Len to, že na župných zhromaždeniach zemania i kmeti berú účasť iba skrze svojich vladykov, ľasi osobne.“

„Čo z toho,“ ozval sa Vít, „keď môj hlas neváži viac ako takého chuďasa vladyku z Chudobíc?“

„To ste vy tu biedni rytieri,“ poznamenal Rudolf. „U nás sedliak nemá nič svoje, on sám je majetkom panským.“

„Je to pravda,“ ozval sa Vojtech, „že vy si pri sedliackych novomanželoch osobujete právo prvej noci?“

„Nielen to,“ prisvedčil Rudolf, „ale keď mne skľavejú ruky na love, môžem sedliakovi rozpárať brucho, aby som si zohrial dlane v jeho teplých črevách.“

„Neslýchané!“ híkali nad tým stolujúci, len Vít to chválil s veľkou záľubou.

„Prečo nie?“ chichotal sa, „len keď mu potom dáš brucho zašiť, lebo škoda robotného hoviadka.“

Starosta Ratibor klmol svojho suseda: „Hľaďže! Náš Vít by chcel konečne byť takým nemeckým rytierom.“

Rudolfovi položil otázku: „Či vy i so svojimi tak zachádzate, či len s opanovanými Slovienmi?“

„Bez rozdielu,“ vrhol Rudolf rukou. „Tak, hľa, sa pomstí,“ poznamenal na to Ratibor, „podbíjanie cudzích národov. Na podmanenom učí sa podmaniteľ tyranizovať i u seba. Zničená u suseda sloboda plodí nevoľnosť doma.“

„Plodí, čo má všade byť,“ zamiešal sa Vít s tázavým pohľadom na Svätopluka. „Sprostý chatrný ľud treba vziať na krátku svorku. Rozpárať kujonovi brucho.“

„Už toho síce u nás nikdy nebude,“ ozval sa Svätopluk. „Pravda, neškodilo by obmedziť trochu práva ľudu a rozšíriť moc ľachov. Zeman a kmeť nech ostane pri pluhu a nemieša sa do vecí, do ktorých sa nerozumie. Chatrná akási je celá dŕžava i jej vláda, kde chatra panuje. Mocná oproti tomu a nadaná statkami a vysokými právami šľachta dáva zvláštny lesk i moc vláde.“

Vít sa víťazne obzeral a žmurkal po stolujúcich, Ratibor zamrmlal: „To je teda, čo sa v tej nemeckej škole učiť máme.“

10

Svätopluk sa pri svoje j náklonnosti ľahko dorozumel s poslami, ale tesklivo myslel na to, ako potiahnuť za sebou národ. Lebo videl, že len jediný Vít súhlasí s ním úplne a srdečne a známym týmto oplanom sám pohŕdal. U ostatných badal tu nechuť, tam vlažnosť. Predsa sa však musel dakomu zveriť, lebo takú vec sám podniknúť nemohol.

Pozval teda k poradám svojich zákonných radcov, zbor starostov a nadhodil napred ostýchavo otázku o zákonitosti panovania Rastislavovho. Nadštrkol, že je dosadený Nemcami a že je nedôstojné národa trpieť panovníka, ktorého mu dali vrahovia. Podotkol zľahka i to, že Rastislav panuje s jeho krivdou, pretože po smrti Mojmíra I., odstráneného Nemcami, právo nastolenia padlo na neho ako na syna.

„To neobstojí,“ protirečil Ratibor, keď sa Svätopluk úmyselne zamlčal.

„Odstránením tvojho otca, kňaz, Mojmíra I., a povýšením Rastislavovým prehrešili sa Nemci veľmi ťažko proti národu, proti tebe naskrze nie. U nás právo na prestol ide podľa starešinstva, nie z otca na syna. Rastislav by bol celkom zákonite dosadol, i keby ho neboli povýšili Nemci. Túto chybu však dostatočne napravil, keď ich úplne vyhnal a vybojoval národu samostatnosť.“

„Daj nám, bože, takých nemeckých stvor,“ dodal Mečislav a ostatní starostovia prisvedčili.

Keď to Svätopluk videl, spustil z inej strany. „Ja ani nemienim,“hovoril,“prieť sa o prestol s Rastislavom, nesiahnem po jeho všedŕžavnej berle, ale ľúto mi kniežatstva považského, ktoré považujem akoby za svoje telo. Tu pod Tatrami je moja jediná, dúfam, že trváca vlasť, preto mi žiaľno, keď vidím jej neresti, slyším úpenlivé stony. Mohli by sme byť znamenitou dŕžavou pre seba. Objem kniežatstva je valný, od rieky Moravy až po Matru a Torysu, počet obyvateľov silný. Máme zväčša dobrú pôdu, výbornú ornicu, mastné pastviská, bujné hory. Máme kovy, zlato, striebro, meď, železo. Máme splavné rieky, značne rozvinuté remeslá a kupectvo. Slovom, máme všetko, čo potrebuje národ, aby mohol jestvovať a žiť šťastne pre seba. Sme však len chatrný prírastok na cudzom tele, ktoré našu hlavnú vlahu strebe. Boli by sme ďaleko zámožnejší, keby to zostalo doma, čo musíme odvádzať na Velehrad. Potom veľkí kňazi nás ustavične zapletajú do vojen, do ktorých nám zhola nič. Žijeme, platíme, cedíme krv pre ich veľkomyseľnosť. To je, čo ma bolí, starostovia,“ položil si pečlive dlane na prsia a opustil smutne hlavu.

„Už to veru pravda,“ ozval sa hlas medzi starostami. „Tí veľkí kňazi považujú naše Považie ako mečom dobyté.“

Osmelený Svätopluk pokračoval: „Čo viac, Rastislav si vzal titul kráľovský. Viete, čo to znamená? To je toľko, ako úplný koniec kniežatstva považského. Chce zničiť i ten slabý tieň slobody, ktorý ešte máme, zliať nás celkom s novovzniklým kráľovstvom moravským.“

„Nedáme sa!“ potriasli hlavami starostovia.

Svätopluk vidiac, že je v dobrom prúde, hovoril ďalej: „Dobre vravíte, nedáme sa. Ale sami sa neubránime. Potrebujeme výdatnú pomoc. A taká nám teraz prichodí sama od seba. Kráľovič a vojvodca Karolman hotový je podporiť nás v boji za samostatnosť celou svojou silou.“

„A čo žiada za to?“ pozdvihol do zeme upretý zrak doteraz mlčiaci a mračnami zakrytý Ratibor.

„Nič,“ odvetil trochu zmätený Svätopluk, „len čestné uznanie zvrchovanosti nemeckého kráľa.“

„Kňaz!“ vstal celkom rozčúlený Ratibor, „čože Nemcov tak páli tá naša domnelá nevoľnosť? Myslíš, že pre naše rany spať nemôžu? Núka jú nám svoju pomoc pri zvrhnutí moravského jarma, ale len aby nám naložili svoje, tisíckrát ťažšie. Porovnaj náš stav so stavom zadunajských Slovienov. Sú oni šťastnejší pod Nemcami ako my pod bratmi Moravanmi? Ďakujem za ich blaženosť. A len takúto blaženosť prinesie nám pomoc nemecká. Stydím sa za to, že sa osmelili prísť k nám s takou zjavnou zradnou ponukou. Predpokladajú v nás krátkozrakosť krtov. Prečo oni sami to nečinia, čo odporúčajú nám? Prečo nerozviažu kráľovstvo svoje, nerozplynú sa v časti? Prečo menovite Karolman chce uvoľňovať naše Považie od Moravy a nepomyslí radšej na uvoľnenie svojho Korutánska od Nemecka? Cudzia čižma ho omína.“

„Utekal i on,“ namietol Svätopluk, „spolu s bratom Ludiekom k nášmu Rastislavovi.“

„Áno,“ potriasol hlavou šedivý Ratibor, „ale to bol len útek ľahkomyseľných synov pred otcovským súdom, nie snaha učiniť sa neodvislým, roztrhať kráľovstvo. Ponúkol sa snáď Karolman poddať sa s Korutánskom moravskému kráľovi a uznať jeho zvrchovanosť? Choď len, navrhni to Karolmanovi, čo on tebe, či nevybije poslov tvojich metlou. A ty jeho poslov s poctami prijímaš, berieš od nepriateľa radu, lezieš do zjavnej pasce, dáš sa mámiť prázdnymi obojetnými slovami. Dajú nám oni čestné uznanie ich zvrchovanosti, keď nás raz dostanú do svojich pazúrov! Z čestného uznania vykvitne najpotupnejšia poroba, nech len sa podarí vrahom podvrátiť dŕžavu moravskú.“

Za ním povstal tiež nanajvýš pobúrený Mečislav. „O tej našej považskej samostatnosti! Kam to povedie, keď každý kút bude sa domáhať svojho života, plnej neodvislosti? K porobe všetkých, k skaze konečnej. Telo, v ktorom už každá čiastka počína žiť sama pre seba, je mrcina.“

Tak horlili títo. Ale ostatní starostovia prisvedčili z nízkej výslužnosti Svätoplukovi, že prospech kniežatstva považského vymáha jeho samostatnosť a že táto má sa hľadať s Karolmanovou pomocou.

„Po takomto uzavretí mne nedopúšťa svedomie byť dalej spoluúdom tohto zboru,“ osvedčil sa Ratibor.

„Mne tiež nie,“ vstal vzrušený Mečislav. „Príroda darmo rozmnožila Slovienov. Zhynú svojou rozdrobenosťou. Nech dnes sa odlúpi Považie, už zajtra sa budú od Považia odlupovať Torysanci, Hronci, Oravci, Ipeľci a na akých ešte riečkach a potokoch bývame. Škoda, že skazonosné pohyby vychádzajú od prestola.“

„Chybami panovníkov hynú národy,“ vzal ešte slovo Ratibor, potom vstal a odišiel spolu s Mečislavom.

„Pozor!“ hrozil za nimi Svätopluk. „Ktokoľvek vyzradí pred časom tajomstvo tejto rady, je synom smrti.“

Tí, čo ostali, tým viac lichotili kňazovi, čím bol vzrušenejší. Uzavretie prešlo bez meškania v skutok.

S predvolanými poslami bolo dohovorené a písomne ustálené, že Svätopluk podrobuje sa vrchnej moci kráľa nemeckého so svojím kniežatstvom, a Karolman že hneď stiahne a povedie k Dunaju vojsko, aby Rastislav nemohol vtrhnúť s celou silou na Považie. Listinu vyhotovil biskup Ubald, podpísal vlastnoručne Svätopluk.

Na županov boli bez odkladu rozposlané rozkazy, aby zbierali župné pluky, na ľachov, aby sťahovali svoje mužstvo bez udania, s kým nastáva vojna.

11

V širokom a až po päty dlhom rúchu kráča vážne Slavomír s popom Naumom cez dvor velehradského vyšehradu. Vtom vojde na koni bránou ctihodný starec s hustou šedivou bradou a veľkými fúzami.

„Á! Môj dobrý ujec!“ skríkol radostne Slavomír a šiel v ústrety jazdcovi. Tento ale neukazuje žiadnu radosť a len čo skočil so zachmúrenou tvárou z koňa, táže sa strmo: „Vysvätený si už, chlapče?“

„Po tieto dni,“ prisvedčil zadivený Slavomír.

A Ratibor: „Nie bibliu, nie, ale meč teraz!“

Šli spolu pred kráľa a o chvíľu už boli k dôležitým poradám zhromaždení dvanásti dŕžavní starostovia, dvorské úradníctvo a náhodou prítomní župani a ľasi.

Rastislav vyložil, čo práve slyšal od Ratibora, že ošemetný Svätopluk poddal sa zradne so svojím kniežatstvom Nemcom. „Vojna je,“ riekol, „nevyhnutná, a to z dvoch strán. Z jednej zbiera pluky odbojný Svätopluk, z druhej má podľa zmluvy s ním na vzdor uzavrenému mieru zakročiť kráľovič Karolman.“

Slyšali to všetci s ustrnutím. Starý Boleslav, kráľov tesť a dŕžavný starosta, trhal sí vlasy: „Nešťastný sme my národ! Zúfalá naša krátkozrakosť! Miesto toho, aby sme sa spojili proti spojeným silným vrahom, drobíme sa ešte viac, poddávame sa im kus po kuse.“

„Ó, zaslepenosť mladého muža!“ zalomil rukami starosta a verný priateľ kráľov Radvan. „Nevidí, že na tróne bude nemeckým paholkom.“

Pokladník Radhosť riekol: „Teraz chápem, prečo naviedol teba, Slavomír, k stavu duchovnému. Chce mať o jedného súpera menej, lebo myslí bezpochyby i na velehradský prestol. Narodenie kráľoviča zabilo mu klin do hlavy. Zbadal som jeho nechuť pri zvesti o tom pri Vratislave.“

„Nehodný potomok Samov!“ ozval sa vodca kráľovskej družiny Triebeľ. „Tým sa naveky zbavil všetkého práva na prestol.“

,,Otázka je,“ prevzal slovo kráľ, „čo robiť? Či zbierať vojsko, či ísť a prekvapiť len s kráľovskou družinou ešte neprihotoveného zradcu?“

„Ja som za bezodkladnú výpravu,“ ozval sa Ratibor. „Čo sa môže dokončiť bez vojny, nech sa dokončí.“

„Ale sa zatvorí do zámku,“namietol Boleslav. „Čo potom?“ „Vezme sa zámok silou,“ siahol k meču Triebeľ. „Ja toho zradcu privediem na Velehrad v okovách.“

„Chvasty!“ odvetil Ratibor. „Ale ja za to mám, že sa neprihotovený ešte zradca alebo pokorí, alebo mu župy a ľasi odoprú pomoc, keď uzrú, o čo ide. Ľud netúži po nemeckom jarme. Sám vodca kráľovskej družiny Vojtech je veľmi nespokojný s pletichami Svätoplukovými.“

„Nechže teda ide družina,“ osvedčili sa všetci, len Boleslav kýval povážlive hlavou.

„A ja sám ju povediem osobne,“ riešil konečne otázku kráľ.

„Pri tom však treba zhromaždiť pluky čo možno najskôr, aby sme touto cestou spasili vlasť, ak sa nám to nepodarí.“

Ratibor spechal v tej chvíli na Považie, kráľ si vzal tri dni času k hotoveníu na pochod.

12

Kráľ Rastislav už opásaný mečom vydáva ešte posledné rozkazy na Velehrade.

„Teba, otče,“ hovorí obrátený k Boleslavovi, „činím vrchným vodcom plukov, ktoré sa majú zhromaždiť.“

„Ty,“ postúpil k Radvanovi, „budeš pečovať o potravu pre vojsko. Zásobíš najmä hrady, aby mohli vydržať obleženie.“

„Ty, Radhosť, čerpaj zo všetkých možných prameňov dôchodky. Kto vie, aké rozmery vezme vojna, a bez peňazí neľza viesť vojnu.“

„Teba,“ obrátil sa k Slavomírovi, „nechcem odtrhnúť od tvojho svätého zaneprázdnenia, ale ak by sa mne prihodilo dačo ľudského, na teba padla by svätá povinnosť ochrániť otčinu. Na tento prípad preč s bibliou. Teš strynú. Jej neduživý stav činí ju príliš úzkostlivou.“

Tu vkročila kráľovná Rosana a s ňou spolu arcibiskup Metod.

Rosana bola žena vysoká, ale chudorľavá a bledá, slabého zdravia a holubičej krotkosti. Vošla vlekle ako tieň a keď pozrela na kráľa unylým zrakom, riekla prosebne: „Nechoď, Rastislav môj, nechoď na tú Nitru. Mám akési zlé tušenie. Cez celú noc desili ma hrozné sny.“

„Už vy ženy vždy len s tými snami,“ dobrotivo sa usmial Rastislav. „Zahanb, otče arcibiskup, povery dobrej kráľovnej.“

„Sny a ich vykladanie neschvaľujem,“ riekol Metod, ktorý i sám bol akýsi premenený, „ale pred terajšou výpravou musím ťa v mene božom vystríhať.“

„Vo veciach svetských platí ľudské uváženie,“ odvetil rozhodne Rastislav.

„Tu teda prijmi,“ podal mu Metod zapečatený lístok, „prorocké vanutie ducha božieho. Otvoríš list až vtedy, keď ti nebude možno čítať ho. Ideš na zradu so zradou.“

„Nerozumiem tomu, otče,“ riekol Rastislav.

„Udalostí vysvetlia ti všetko,“ osvedčil sa muž boží trúchlo. „Viac a jasnejšie povedať neľza.“

Rastislav mal to za nevinný, s Rosanou zosnovaný klam. Preto vložil písmo za ňadrá a riekol odhodlane: „Nič ma nezdrží od toho, aby som vykonal svätú povinnosť, akokoľvek všetko dopadne.“

„Dobre dopadne,“ tešil ho vodca družiny Triebeľ. „Rozkáž prihotoviť pre zradcu žalár.“

Rastislav podal ruku Metodovi a Slavomírovi: „Modlite sa za vlasť a za mňa.“

Potom objal Rosanu: „A ty, drahá, zbohom, do šťastného videnia.“

Rosana riekla plačúc: „Pobozkajže ešte i syna. Možno, že to bude pobozkanie posledné.“

Dojka priniesla plačúce decko. Rastislav ho pobozkal, potom sa pobral pri náreku Rosaninom a tichom slzení Metodovom.

Na dvore ho už čakala na pochod pripravená družina. Rastislav sa vyšvihol na koňa, zakýval ešte raz na pozdrav pozostalým, skríkol a prvý vyšiel von bránou.

13

Množstvo ľudí hemží sa v dedine Strážnici na rozhraní medzi kráľovstvom moravským a kniežatstvom považským, lebo dorazila na noc družina kráľovská, asi päťsto mužov a tisíc pechoty.

Po rozložení sa vojska po domoch vodca Triebeľ skladá zo seba zbroj v skromnej chyžke, do ktorej svetlo vniká napätou blanou, lebo sklo sa vtedy na okná neužívalo, len blany sa rozpínali. Preto sa miestami až do dnešného dňa sklenári nazývajú blanármi.

Tvárou bol obrátený k bielemu lipovému stolu a keď sa ohliadol na slabý vrzg dverí, zočil kmeťa, muža nízkeho tmavej pleti so širokým klobúkom na hlave.

„Zaopatri mi dobre koňa,“ obrátil sa k nemu, mysliac, že to domový gazda.

Keď ale kmeť mlčal a Triebeľ pristúpil bližšie, tlesol do dlaní: „Mýlim sa, či nie? Rúcho na tebe kmeťské, tvár a postava celkom stolníka kniežacieho Víta.“

„Dobre ma poznávaš,“ riekol chripľavým hlasom Vít, „a rúcho moje terajšie ti hovorí, že prichádzam k tebe tajne.“

„Tajne!“ opätoval tiahlo jeho slová Triebeľ. „Vy ste sa poddali Nemcom.“

„Pokladali sme to za výhodné pre nás,“ pozrel mu smelo do očú Vít.

„A ste o našom príchode poučení?“

„Dokonale. Čakáme vás. Bláznivosť je myslieť si, že vás pustíme do Nitry.“

„A ty si, zdá sa, hlavným činiteľom pri takej zrade,“ okríkol ho Triebeľ. „Nehorlil si nedávno na Vratislave za sloviensku slobodu? Nenavrhoval si vzájomné ženby medzi panovníkmi slovienskymi? Ako si sa odvážil vliezť teraz do mojich pazúrov?“

„Tak, že máme rovnaké záujmy a že znám tvoju múdrosť,“ vyňal Vít spod haleny ťažký mešec a vrhol ho na stôl.

„To teda cena mojej vernosti,“ uškrnul sa s radosťou Triebeľ, keď poťažkal mešec nazrel do neho.

„Len jej čiastka,“ opravil ho Vít, „ak využiješ príhodné postavenie na vydobytie železnej neodvíslosti nášmu Považiu.

Kňaz Svätopluk sa spolieha na teba preto, lebo i tvoje majetky ležia na Považí v Turci, ohradenom horami. Budeš tiež požívať ovocie neodvislosti a nových poriadkov v zemi.“

„Teda Svätopluk ťa poslal ku mne?“ pozrel Triebeľ zvedavo na Víta.

„On sám. Vkladá v teba veľkú nádej.“

„A aké to chcete zaviesť poriadky?“

„Nemecké. Tá naša slovienska rovnoprávnosť nič nestojí.“

„Do čerta s ňou!“ vrhol Triebeľ rukou. „Každá šepleta rovná sa ti ľachovi. Ostatný kmeť osobuje si rovné právo s ním. Nie tak u Nemcov. Tam je pán pánom a poddaný poddaným.“

„Tak to bude i u nás,“ uisťoval Vít, „náhle sa postavíme pod nemeckú ochranu. Vezmeme si výsady na naše držby a učiníme sa rytiermi. Nastaviame si zámkov, kde budeme malí králikovia. Môj sa už stavia.“

„I ja by som našiel príhodné miesto v Turci,“ tľapol mu dlaňou na plece Triebeľ, „a tu, hľa, dačo i do počiatkov,“ ukázal na mešec.

„Z našich kmeťov vytlačíme viac šťavy,“ stisol si Vít široký klobúk na hlave, „i tým kujonom zemanom nedáme chleba jesť darmo. Ja to všetko donútim z môjho Vršatca k robote. V župných zhromaždeniach nedám tej luze ani škrtnúť. Coky, takým vladykom! O všetkých verejných záležitostiach budeme rozhodovať len my ľasi.“

„Ak má Svätopluk taký zámer,“ osvedčil sa Triebeľ, „som z celej duše za neho.“

„A získaš si nesmrteľnú zásluhu,“ chopil mu Vít s radosťou pravicu, „pri ktorej budeš prvým ľachom v zemi. Od teba závisí dosiahnutie zámeru cestou krátkou, bez krviprelievania.“

„A ako?“ prehltol Triebeľ sliny, tušiac už, čo je vo veci.

„Ideme,“ vysvetlil mu Vít, „oproti vám s mocou prevažnou. Prepadneme vás znenazdajky. Tvoja vec bude zmocniť sa vtedy kráľa a vydať nám ho. Nech potom činí s ním Svätopluk, čo chce.“

„Ak vy učiníte, čo hovoríš,“ osvedčil sa Triebeľ rozhodne, „ja nezameškám poslúžiť vlasti i sebe. Svätoplukovi povedz, nech sa má na pozore pred Ratiborom. On prezradil kráľovi úmysly Svätoplukove. Bol na Velehrade. Teraz je snáď okolo kňaza.“

„Ach, ach!“ pokýval Vít hlavou. „Luhal teda, hovoriac, že ide na svoje majetky do Zvolena.“

„A družinu vedie Vojtech?“ tázal sa Triebeľ.

„Prirodzene.“

„Nech sa Svätopluk vystríha i jeho. Ratibor ho označil ako nespokojného s kňazovými úmyslami.“

„Ďakujem ti za to náveštie a buď stály,“ Vít podal pravicu Triebeľovi a odkvapil.

14

Po Vítovom odchode priniesla gazdiná pečenú hus a krčah medovca, ale Triebeľ, akýkoľvek bol žrút, nemal sa do toho. Najprv vysypal na stôl a dychtivo počítal pekné byzantské dukáty, ktoré vtedy kolovali po celom svete. Bola ich hodná hŕbka.

Pri tomto diele zastihol ho jeho priateľ, kráľov zbrojnoš Rároch. Spolu zvykli popíjať a hrať v kocky. S týmto úmyslom dostavil sa vetrom podšitý Rároch i teraz.

„Čerť ťa nesie,“ zaškaredil sa pri jeho vstúpení Triebeľ. Mrzelo ho, že nestihol zhrnúť a skryť pred oplanom dukáty. Potom sa ale spamätal a od hodlal sa použiť náhodu.

Rároch zhíkol s podivením: „Hí! Teraz s tebou hrať, teraz, keď si taký bohatý. Vrhnime si hneď kocky. Čo stojí?“

„Päť prstov proti hromade zlata,“ uškrnul sa Triebeľ. „Siahni do hŕby, a čo naberieš do hrsti, to je tvoje.“

„Dobrý priateľ, ďakujem.“

„To nie je dosť.“

„Vezmem si teda ešte viac,“ znovu siahol do hŕby Rároch.

„Musíš si to zaslúžiť,“ zadržal mu ruku Triebeľ.

„A čím?“

„Maličkosťou. Pomôžeš mi zajať kráľa.“

„Kráľa?“ vyvalil oči. „Aha! Už viem. Ty si veľký loptoš. Predal si kráľovu hlavu. To je mzda. Mňa neoklameš. Keď chceš, aby som ti pomáhal, musí mzda ísť napoly.“

„Siahni teda ešte raz a mlč už, ty lajdák,“ posotil ho za plece Triebeľ.

„Tak už hneď bude,“ nabral znovu Rároch plnú hrsť. „Kráľova hlava je v otázke. Nie?“

„Len sloboda.“

„Kvôli Svätoplukovi? Á!“ pozrel na neho tázave Rároch.

„Svätopluk je, ako vidíš, štedrý pán,“ potiahol ho Triebeľ za ucho.

„A Rastislav skrbec. Nedal by za ochránenie svojej hlavy to, čo Svätopluk za zrazenie cudzej. No nie?“ poštrkal Rároch kockami. „Vrhnime kocky na kráľov.“

„Nešiaľ sa,“ postrčil ho Triebeľ, „ale povedz rozumne, pomáhal by si pri príležitosti zajať Rastislava kvôli Svätoplukovi?“

„Za dobrú plácu, prečo nie?“zachichotal sa Rároch. „U mňa je všetko predajné.“

„Teraz teda mlč a žer,“ tlačil oplan ošemetníka na lavicu. Hus zjedli, medovec vypili spolu, pričom Triebeľ podľa svojej obyčaje hltal ako vlk.

Potom išiel oklamať Rastislava istou nádejou úspechu, dokazovať, že Svätopluk nemá žiadne tušenie o ich príchode, dopytovať sa na budúci osud väzňa.

15

Za chrbtom už má kráľ Rastislav i bystrý Váh i starodávny Trenčín. Ide na koni zeleným lesom na čele veselej a hrdinské piesne prespevujúcej družiny.

Zrazu zaznie silný veliteľský kráľov hlas: „Stoj!“ lebo vyzvedači, ktorí šli vpredu, cválali nazad so zvesťou, že nepriateľ ide v ústrety.“

„V akom počte?“

„Môže to byť okolo dvesto mužov kniežacej družiny. Vedie ju sám Svätopluk.“

„Tým lepšie,“ tešil kráľa Triebeľ. „Ide nám do pasce.“ Tajne však mihol na Rárocha.

Kráľ velel jazde čakať nepriateľa s obnaženými mečmi, pechote rozostúpiť sa po bokoch, ako mohli v úžine.

Vtom ale pricvála samotný Ratibor a skríkne: „Kráľ! Si obstúpený zo všetkých strán.“

Ratibor zmizol a kráľ na vlastné oči s úžasom videl, že zvestoval pravdu.

Spredku, zozadu, od bokov zazneli trúby, objavil sa nepriateľ a zovšadiaľ vrhol sa razom na obstúpenú kráľovskú družinu s úžasnými vreskom: „Zbroj dolu!“

V toľke j nesnádzi ani kráľ nevedel, čo počať, ani družina. Majúc sa brániť všade, vyplašení nebránili sa nikde a šípy i kopije prívalom lietali zo strání.

K úplnému pomúteniu napadnutých skríkol Triebeľ hlasom tak silným, akoby lev zareval: „Sláva Svätoplukovi! Smrť Rastislavovi!“

„Mor ho!“ zvrešťal i zbrojnoš Rároch a hnal sa mečom na svojho pána a kráľa.

Bol by mu zaťal do hlavy, keby jeho meč nebol zastavil svojím Vojtech, ktorého Svätopluk i po Vítovom donose podržal v úrade, lenže mal nad ním bedlivé oko.

Priskočil i Svätopluk a skríkol: „Strýc, vzdaj sa! Ty si chcel zajať mňa, ja zajímam teba.“

„Teda tak, teda tak, vďačný bratovec!“ pokrútil Rastislav hlavou s nevysloviteľným žiaľom. „Nasnuval si to chytre, ale nie počestne. Obtočil si ma zradou. Oddávam ti meč, veniec kráľovský vezmeš si sám.“

„Nie, strýc,“ riekol s úškľabkom Svätopluk. „Moja ctižiadosť nesiaha tak vysoko ako tvoja. Ja dosť budem mať na venci veľkokniežacom.“

„A na porobe nemeckej,“ dodal trpko Rastislav. „Uvidíš ty, uvidíš, čo je panovník z cudzej moci.“ Celá družina zložila zbroj.

Vojtech sa tázal: „Rozkážeš, kňaz, odviezť kráľa na Nitru?“

„Iné mám s ním úmysly,“ odvrkol nevrle Svätopluk. „Ide za hranicu.“

„Preboha a česť národnú, nečiň to,“ prosil Vojtech. „Porátajte sa aspoň medzi sebou, keď ste sa pohašterili, ale cudzincom nevydávajte v porúhanie jeden druhého.“

„Mlč!“ okríkol ho Svätopluk. „Znám ťa. Protivíš sa mojim úmyslom.“

Rastislav musel zobliecť svoje rúcho a vziať chatrné kmeťské. Potom mu dali okovy na nohy a na ruky, a tak ho vrhli do obyčajného voza.

Svätopluk pojal Víta a Triebeľa na stranu. „Odveziete ho,“ riekol, „Karolmanovi na Krajňu. Nech naloží s ním, ako ráči. O mne mu poviete toto: „Poddal som sa kráľovi nemeckému so svojím kniežatstvom nitrianskym. Teraz mám už v hrsti i veľké kniežatstvo, celú dŕžavu. Kráľa som zajal, Velehrad dúfam zaujať bez obtiaží. Povedzte Karolmanovi, že uznávam zvrchovanosť nemeckú s celou moravskou dŕžavou. S nemeckým vojskom nech mi už teraz ale nechodí. Netreba ho na Morave. Spôsobilo by to reptanie a sťažilo moje postavenie. Bez Nemcov dosadnem, bez Nemcov chcem panovať. Tak povedzte Karolmanovi. S väzňom tak sa ponáhľajte k hranici, aby ste predbehli povesť. Hovoriť nesmie s nikým. Ináč ste v nebezpečenstve, že vám ho ľud odojme a vás zabije.“

Zradcovia odkvapili s väzňom najbližšou cestou k Dunaju. Sprevádzalo ich len desať mužov z jazdeckej družiny.

Svätopluk zaradil časť kráľovskej družiny, ktorá mu bola ochotná slúžiť, do svojej, neochotných poslal do zajatia do Nitry. Potom vzal Rastislavovo rúcho a ponáhľal sa, ako len mohol, k Velehradu.

Druhá časť

1

Kloniaci sa ku koncu deň už bledne, ale kráľovná Rosana ešte vždy pradie vlnu medzi služobnicami.

Je však pri tomto svojom obyčajnom zaneprázdnení veľmi skľúčená. Odkedy Rastislav odišiel k Nitre, nemá pokoja. Vzdychá i teraz pri kolovrátku s vlhkými očami.

„Upokoj sa, kráľovná,“ vetí dojka stojaca s dieťaťom pri vysokom okne. „Tu ide kráľov zbrojnoš Rároch. Oznámi nám, kde sa jeho milosť nachádza.“

„Ach!“ vzdychla Rosana, utrela si oči a položila ruky do lona. „Milý mi posol, ale ešte milší by mi bol on sám.“

„Ide i sám,“ riekla po chvíli dojka, „s celou družinou.“

„Ide?“ vyskočila kráľovná a letela k oknu. To isté učinili i služobnice. Všetky povstali a bežali k oknu. Skutočne, družina s kráľom na čele tiahla podzámockou ulicou k vyšehradu.

„Chvála tebe, Hospodine,“ zvolala s veľkou radosťou Rosana. A že práve dieťa pustilo sa do plaču, pobozkala ho. „Nevítaj, anjel môj, vracajúceho sa kráľovského otca s plačom, ale vítaj ho s ľúbym úsmevom.“

Potom kývala bielou šatkou cez otvorené okno.

Vtom vstúpil Slavomír. „Kráľ Rastislav ide,“ zvestoval jej s radosťou.

„Vítame ho práve oknom,“ odvetila Rosana. „Odľahlo mi, vďačný Slavomír, ale úzkosť celkom neprestala.“

„Čo ťa ešte nepokojí, stryná?“ pozrel na ňu spoluútrpne Slavomír.

„To zlý znak,“ vzdychla Rosana, „že tak skoro sa vracajú. Vidno z toho, že našiel odbojcu prichystaného. Prekvapenie sa nepodarilo. Nastáva nám podistým krutá domáca borba.“

 „Trúchlila si nad odchodom kráľovým,“ harušil ju Slavomír, „a návrat jeho ťa neteší.“

„Že neteší!“ kráľovná pozrela za neho s výčitkami. „Ba to je šťastie v nešťastí, že sa kráľ navracia v zdraví. Zachovaný je, kto pohrozí moru a vetrom.“

Vyzrela zas oknom a zamávala bielym ručníkom. „V chádzajú bránou na vyšehrad.“

Keď už bolo slyšať hrmotné kroky v chodbách, prejala Rosana dieťa od dojky a postavila sa s ním ako Madona proti dverám, aby ho sama niesla v ústrety otcovi.

Dvere sa otvoria, pri slabom už svetle vstúpi kráľ. Rosana mu podíde v ústrety s ľúbym úsmevom. „Aj, víta ťa syn!“

„Syn, ale nie môj,“ ozve sa hlas cudzí a Rosane vypadne dieťa z rúk. Sama zastane s otvorenými ústami ako skamenelá.

Lebo ten, čo to riekol, bol Svätopluk v rúchu Rastislavovom. Vydával sa všade na ceste za tohoto. Pochod svoj zariadil tak, aby na Velehrad dospel na súmraku. Vítanie zakázal prostredníctvom vopred poslaného Rárocha. Tento bol všeobecne známy, nevzniklo teda podozrenie.

Dieťa, ktoré padlo na temeno, zdvihli ženy. Rosana dlho nemohla preriecť slova. Zbledla ako stena, pery je drkotali, celé telo sa triaslo.

Až po chvíli sa tázala s kŕčovitými poryvmi: „A kde je môj Rastislav? Kde je strýc tvoj? Kde je kráľ? Máš rúcho jeho. Zabil si ho, nevďačný Kain?“

„To som ponechal Nemcom,“ odsekol neľútostivo úspechom nadutý Svätopluk. „Ty, stryná, môžeš ísť za ním. Tu som ja pán.“

„A prečo si ho radšej nezabil, tiger?“ zalomila Rosana rukami“ a klesla. Ženy hlasne zaplakali.

Dojatý Slavomír zaškrípal zubami a riekol s iskriacimi očami: „Si podliak, lotor, zradca, Svätopluk!“ a prchol von.

„S tebou sa porátam,“ zaškúlil za ním Svätopluk.

Kráľovnú odviedli. Vstúpil Rároch a Vojtech.

„Máte Boleslava?“ pozrel na nich dychtivo Svätopluk.

 „Niet ho,“ znela odpoveď skľúčeného Vojtecha. „Včera odišiel z Velehradu,“ dodal naradovaný Rároch.

„Hm, hm!“ pokrútil Svätopluk povážlivo hlavou.“Toho sa musím zmocniť. Ak je na nebi, strhnem ho, ak je v pekle, vyrvem ho. Zo zámku mi živú dušu nevypustíte. Obzvlášť Slavomíra staviam pod tvoj dozor,Vojtech. Odpovieš mi za neho životom.“

2

Pri jazere Plese rozkladá sa nemecký Karolmanov tábor. Nemecký, že bol zohnaný k úžitku Nemcov, lebo ináč ozývala sa tam najviac reč slovienska, husto bolo slyšať i avarskú. Vyzerá ako ohradené mesto. Biele stany tvoria ulice a námestia, vozy hradby, Karolmanov stan vyšehrad. Všade hemženie, krik ľudí, erdžanie koní, praskot blčiacich vatier.

Hýbajúca celým tým množstvom hlava, kráľovič a vojvodca Karolman jazdí okolo tábora, sprevádzaný grófom Gundaharom a Verinharom a rytiermi Aribom, Rudolfom, Gisulfom, Katvaldom, kňazmi – blatenským Koceľom, korutánskym Stojmírom, chánom avarským Tutundom. Všetci boli zamyslení, lebo im tanula na mysli nešťastná lanská výprava na Moravu. Či Moravania budú sa klbčiť medzi sebou, o tom nemali istoty.

Mlčanie pretrhol Rudolf: „Akísi moravskí jazdci.“

Všetci sa pozreli v tú stranu, kam ukázal a zastali pri ceste.

„Obstupujú akýsi voz,“ poznamenal bystrozraky Tutund. „Na voze sedí akýsi muž v okovách.“

„Pletieš,“ zavrával ho Rudolf. „Bude to posolstvo Svätoplukovo.“

„Je mu tuším úzko,“ prisvedčil Gisulf. „Chce nám pripnúť krídla. „

Jazdci sa medzitým priblížili a čakajúci sa presvedčili, že Tutund videl dobre. Všetci zbadali muža sediaceho na voze v okovách a hádali, kto by to mohol byť.

Keď už boli prichádzajúci neďaleko, oddelili sa dvaja jazdci od ostatných a pricválali k čakajúcim s otázkou: „Kde Je stan kráľoviča a vojvodcu Karolmana?“

„Ja som,“ ozval sa tento. „Prichádzate od kňaza Svätopluka?“

„Odkazuje ti,“ prisvedčil malý mužík tmavej pleti chripľavým hlasom, „svoju úctu a posiela ti, čo si najviac priať môžeš. Sláva ti a česť naveky.“

Druhý muž veľkého vzrastu a bielej pleti zareval levským hlasom, keď prišiel i ostatný zástup s vozom: „Väzňa dolu!“

Štyria jazdci skočili z koní, vytrhli nešetrne z voza kmeťa v okovách a priviedli pred Karolmana.

„Kto to?“ táže sa tento s napnutou pozornosťou, že akémusi sedliakovi takú vážnosť pripisujú.

„Bývalý kráľ Rastislav,“ vetí Triebeľ so zlostným úškľabkom.

„Kráľ Rastislav? A v takom stave!“ tlesli do dlaní Nemci s radostným prekvapením.

„Posiela ti ho,“ riekol Vít, „veľký kňaz Svätopluk. Nalož s ním, ako ráčiš.“

Karolmanovi zahrali v očiach slzy. Rozpomenul sa, že u tohoto, teraz tak pokoreného panovníka, hľadal kedysi útočište.

Koceľ oproti tomu uškŕňal sa nešťastnému: „Tu si teda, ty vrah otca môjho! Nedal by som za svet, že ťa vidím v takom stave.“

I Stojmír pozeral s akýmsi uspokojením na toho kráľa, ktorý mu pri Vratislave daroval veľkomyseľne slobodu.

Triebeľ nútil mlčiaceho väzňa spustiť sa na kolená.

„Pred bohom kľakáme,“ zazrel kráľ na podliaka s opovržením.

Pohoršil sa na tom i Karolman. „Eh, to sa nehodí!“ vrhol rukou a stisol zuby.

Skromne potom vyrozprávali zahanbení podliaci, čo a ako sa stalo.

3

Jarné slnce rozlialo svoju jasnosť na nemecký tábor pri Plese. Karolman vydáva rozkazy v svojom širokom okrúhlom stane, obklopený grófmi, rytiermi, kňazmi.

Pri vchode stoja pokorne zradcovia, nízky Vít a vysoký Triebeľ, pol druha muža, ako ich Nemci posmešne nazvali.

Pristúpi k nim Karolman: „Oddajte veľkému kňazovi Svätoplukovi moju úctu. Teším sa z jeho víťazstva. K jeho dovŕšeniu sa čoskoro dostavím osobne.“

„Kráľovič vojvodca!“ vzal slovo Vít. „Niet pochyby, že ako sa Svätopluk zmocnil osoby kráľovej, tak sa zmocní i Velehradu. Netreba sa ti ustávať ďalej. Ba veľký kňaz výslovne a nástojčivo prosí zastaviť pochod, aby sa jeho panovanie nezošklivilo národu hneď spočiatku. S príchodom nemeckého vojska by sa zdalo, že ho len Nemci povýšili. Z toho by povstala veľká nespokojnosť ako s jeho panovaním, tak i s, uznaním nemeckej zvrchovanosti. Tejto sa podrobuje veľký kňaz s celou dŕžavou ochotne a verne navždy, ale chce ušetriť národnú hrdosť. Preto dá prosiť, aby zbytočný príchod nemeckého vojska nesťažoval jeho panovanie.“

„Ja chcem,“ odvetil Karolman, „rozhodne dodržať slovo, dovŕšiť Svätoplukovi sľúbenú ochranu, vyplniť jeho vlastnú žiadosť. Ja neponechám náhode, či sa mladý muž zmocní Velehradu a či obsedí na prestole alebo nie. Hlavatí Moravania by sa mohli sprotiviť, zatvoriť mu pred nosom nedobytný Velehrad, alebo ho potom vyhnať. Keď som už raz zohnal vojsko a stojím na ceste, už sa nevrátim, pokiaľ nezavediem u vás dokonalý poriadok. Mladý kňaz nech má ku mne dôveru, lebo jedine jeho prospech hľadám, jemu osožiť chcem, pre neho sa trudím s veľkými nákladmi.“

„Daj už pokoj,“ klmol tovariša do boku Triebeľ. Karolmanovi sa uklonil: „Učiň podľa múdrosti svojej, kráľovič vojvodca. Ale radi by sme priniesli zvesť na Moravu, čo s Rastislavom?“

„Posielam ho do Rezna kráľovi,“ odvetil Karoiman a kývol poslom k odchodu. Títo sa vzdialili s kyslou tvárou. Karolman sa obrátil ku Gundaharovi: „Ty, gróf, odprevadíš väzňa.“

„Pôjdete i vy, kňazi Koceľ a Stojmír,“ obrátil sa k týmto a tiež im pokynul na odchod.

Gundahara lapil dôverne za ruku a pošepol mu: „Dobre bude súdiť Venda skrze Vendov.“

„Aby časť nenávisti padla na nich,“ prisvedčil Gundahar a odišiel.

Karolman sa obrátil k Aribovi: „Ty spechaj do krajišťa warského. Správcovia Engelšalk a Viliam nech idú bez meškania k Velehradu s ľudom, čo ho práve majú poruke. Potrebujem ich tam. Ty prevezmeš správu krajišťa. Zbieraj hneď vojsko, aby si bol v čas potreby hotový. Lebo ktovie? Mohol by sa alebo národ sprotiviť Svätoplukovi, alebo on prísť na iné myšlienky. Predovšetkým ale s pusťte lode od Viedne k Vratislave, aby sa vojsko mohlo prepraviť.“

„Ale Moravania majú tiež svoje loďstvo,“ namietol Aribo, „a snáď hojnejšie než my. Rastislav sa oň veľmi staral. V prístave niže Vratislavy stáva okolo sto lodí a množstvo člnov. Čo keď loďstvo toto sa sprotiví?“

„Pamätám na to,“ odvetil Karolman. „Ty len vyplň naloženú ti povinnosť.“

4

Vít a Triebeľ posilňujú sa vo vykázanom stane na cestu, ale obaja sú v zlom rozmare. Ani baranie stehno a rýnske víno im nechutí.

„Ty si oplan, Vít,“ hodil Triebeľ o zem kosť napoly ohryzenú.

„Prečo?“

„Vovliekol si ma nič po nič do blata. Nemci sú ľudia neuznalí a nevďační. Za takú službu, akú sme im preukázali, čo nám dali? Ešte pozerajú na nás s opovržením. Možno im čítať z tvárí, že nami pohŕdajú. A Svätopluk nám tiež nebude povďačný za prinesenú zvesť. Proti jeho vôli vrútia sa Nemci na pôdu moravskú.“

„Nevďační naoza j ľudia,“ prisvedčil Vít, ktorého i to mrzelo, že Nemci tajne s ním nešeptali. „Preukáž im, akú chceš službu, povedia, že si učinil psiu povinnosť. Budeme radiť Svätoplukovi, aby nezvaným hosťom ukázal meč. Slovieni sa vedia brániť.“

„Vždy,“ vrhol Triebeľ rukou, „keď napred sami nepriateľa do zeme pozvali. Šialený sme my národ, šialený.“

Takto hromžili zradcovia, keď vstúpil rytier Svén. Za ním niesli dvaja sluhovia veľké zlaté poháre, naplnené až po vrch lesklými žltákmi.

„Prijmite toto,“ riekol Svén, „od jeho výsosti kráľoviča a vojvodcu Karolmana za vaše ustávanie a dobré služby.“

Vít a Triebeľ vyvalili dychtivé lakomé oči. Nevrlosť ich okamžite prešla a urobila miesto vďačnosti. So srdečným poďakovaním vzal každý svoj dar.

„Vyslov našu vďaku,“ osvedčil sa Vít, „jeho kráľovskej výsosti. Hotoví sme slúžiť mu i ďalej, v čomkoľvek by nás potrebovať ráčil.“

„Ku každej službe,“ dodal Triebeľ, „nájde nás ochotnými.“

„Panovníci potrebujú mnoho uší,“ zasmial sa Svén a mihol na Víta.

„Dobre,“ riekol Triebeľ, „budeme teda i my dlhými ušami Karolmanovými.“

„Mohli by ste si však i skutkom zaslúžiť novú štedrú odmenu,“ slovil ostýchavo Svén.

„Hovor,“ dodal mu smelosti Triebeľ. „Hotoví sme na všetko, čo ráčite rozkázať.“

„Nevieme,“ pokračoval Svén, „či nám moravské loďstvo na Dunaji neodoprie služby pri preplavovaní. Ba možnože sa práve na odpor postaví. To sa nám nehodí.“

„Chápem,“ siahol si Vít na čelo a pozrel na Triebeľa.

„Nemajte o to starosť.“

„Ja to len tak hovorím,“ pozrel Svén nesmelo na obidvoch, „či by nebol dáky spôsob.“ Skúšal, či nepovedal primnoho, či sa vlastenecký cit Moravanov neprotiví jeho návrhu.

„Nonono!“ zakýval Triebeľ rukou, „my už spôsob ten nájdeme.“

„Pravicu rytiersku na to!“ stisol Svén obidvom ruky, mysliac, že dosť povedal. S odpoveďou bol spokojný.

Vít riekol: „Rytieri nie sme, ale dúfame byť.“

„Ano,“ dodal Triebeľ, „rytierstvo sa musí zaviesť i u nás na Morave.“

„A vy budete jeho kvet,“ potešil ich Svén.

Na závdavok budúceho bratstva ich pobozkal a odkvapil.

5

Búrlivá noc rozprestiera svoj tmavý plášť nad okolím vratislavským. Silný vietor brázdi hladinu široko rozliateho Dunaja.

Šibané vlny sa vzpínajú, omývané brehy jačia, ale moravské lode kolíšu sa bezpečne v zátoke, urobenej rukou ľudskou. Od každej ide hrubizné lano na breh a tam je ovinuté okolo nízkeho stĺpca.

Kyvotané lode vŕzgajú, veslá špľachocú, sťažne hviždia, plátenné chvojky na nich sa trepocú vo vzduchu. Šum, hluk a rev je veľký, ale zato plavci spia, ležiac po skupinách pri dohárajúcich vatrách.

Slabá stráž je síce na nohách, pár strážnikov prechodí sa s kopijami. Žiaden však z nich nebadá dvoch mužov, malého a veľkého, ako nesú s ostýchavým postávaním a naslúchaním zväzky suchého raždia k lodiam a skladajú ho tichunko na brehu.

Niečo si pošeptali, potom veľký pritiahol za lano krajný čln a malý vniesol do neho raždia. Potom vzal kus tlejúceho práchna, zavinul do slamy, vložil pod raždie a vyskočil na breh.

„Už,“ šepol. Veľký posotil čln z celej sily naspäť k lodi. Oba rýchle odišli a čakali opodiaľ na následok.

Podpaľači už boli v bezpečnosti, keď jeden zo strážnikov vtiahol do seba povetrie proti vetru. „Bratu,“ pristúpil k druhému, „ja čujem horiace práchno.“

„Sníva sa ti, či čo?“ odvrátil sa druhý. „Neurobil by si hneď márny poplach.“

Sotva sa rozišli, vyšľahol z člna plameň. Susedná loď sa lapila, od tej druhá, tretia a tak ďalej. Lebo oheň bol rozložený po vetre.

Na krik stráže a praskot prudko horiacich lodí vzbudilo sa mužstvo. Nastalo behanie. Najstarší velel ochrániť aspoň časť lodí, uťať rýchle laná, vpustiť ich zo zátoky do Dunaja. Prv ale, než sa to mohlo stať, zachvátil plameň všetky lode. Plavci museli pohodiť veslá a zutekať. Celá zátoka vyzerala ako plamenné more. Horiace brvná a dosky pukali, sťažne padali s praskotom.

Plavci sa dívali na toto zničenie moravského dunajského loďstva s úžasom, naproti tomu nevidený Vít a Triebeľ s radosťou. „Vyplnili sme slovo počestne,“ chlúbili sa pri odchode k svojím, ktorí nocovali neďaleko odtiaľ.

Ráno už len čierne ohoreniny a hlavne plávali po zátoke.

6

Dva neveľké jazdecké zástupy idú si v ústrety na ceste medzi Vratislavou a Velehradom. Na čele obidvoch hrčia vozy. Na voze idúcom od Vratislavy sedia dvaja muži, na voze od Velehradu jeden muž a jedna žena.

Zďaleka hádajú jeden o druhom, kto sú?

Jeden z tých mužov, čo sú chrbtami obrátení k Vratislave, hovorí: „Už ich znám. To je kráľovná Rosana a Rastislavov miláčik Radvan. Iste ju Svätopluk upravil za manželom za hranice.“

Onen muž na voze idúcom im v ústrety hovorí: „To sú tí podliaci, Triebeľ a Vít, čo svojho zradeného kráľa odviezli Nemcom. Divné, že sa tak skoro vracajú. Z Krajne tu ešte byť nemohli.“

Rosana vzdychla a pustila sa do plaču.

Pri spotkaní vozov oba zastali. „Kam sprevádzaš kráľovnú?“ táže sa Triebeľ.

„Kam si ty odprevadil kráľa,“ odvetil Radvan. „Povedz, kde si ho zanechal?“

„Iďte prosto do Rezna,“ znela úškľabná odpoveď, „tam sa potešíte.“

„Boh ti zaplať, Triebeľ,“ riekla s plačom kráľovná.

„Dobre, dobre,“ zasmial sa tento zlostne. Na pohoniča skríkol: „Hybaj!“

Ostatný z jeho jazdcov tázal sa mimochodom Rárocha: „Ďaleko odprevádzate kráľovnú?“

„Po Dunaj.“

„A kde je novonarodený kráľovič?“

„Spadol na temeno a zabil sa,“ bola odpoveď odchádzajúceho Rárocha.

7

Na zámku velehradskom tiahne sa za sebou šesť veľkých, silno zasklepených a priestranných svetlíc tak, že z jednej sa ide do druhej. V strede sú dlhé stoly, okolo stien tu otvorené hladené police, tam veličizné kasniská, tam železom okuté sudy. Je v nich plno strieborných, zlatých a medených peňazí. Na stoloch ležia drahocenné zlaté a strieborné nádoby, čaše, kanvy, umývadlá, poháre, lyžice, misy, taniere. Na policiach ležia drahé kamene, prstene, retiazky, náušnice, náramnice. Kasne obsahujú rozmanité písma. Tu i tam visí strieborná zbroj. Jedna zo svetlíc je plná rozmanitého drahého rúcha.

Všetko to rad-radom ukazuje Svätoplukovi a biskupovi Ubaldovi kráľovský pokladník Radhosť, veľký milovník a znalec starožitností.

Svätopluka a Ubalda zaujímali najviac drahocennosti. „Tí veľkí kňazi nakopili tu hojne pokladov, a to všetko pre teba,“ riekol Ubald a Svätopluk sa uškrnul.

Radhosť ale upozorňoval predovšetkým na staré pamätihodnosti. Ukazoval ich so zvláštnou záľubou, hoci v duši cítil veľkú horkosť proti obzerateľom.

,,Tu,“ hovoril, keď otvoril dubovú kasňu, „celé vojenské odenie praotca našich, českých, srbských a korutánskych kňazov, povestného Sama, jeho meč, branír, prilba, štít a mlat. Veľký to bol muž,“ dodal významne. „Oslobodil nás od ohavného jarma Avarov a Frankov. Často porazil kráľa Dagoberta, moc avarskú zlomil celkom. Ľahko potom bolo Karolovi potrieť týchto divochov. Panoval celých tridsaťpäť rokov. Je okolo dvesto rokov od jeho smrti. V tom chybil slávny panovník, že dŕžavu rozviazal, rozdelil medzi synov. Tým sme oslabli tak, že jeden po druhom podliehame cudzej moci. My, čo sme mohli so svetom hovoriť ako páni, plazíme sa ako otroci.“

„Cesty božie,“ pretrhol ho Ubald, aby ďalej nekazil jeho chovanca. „Jedno len slnko a jeden mesiac na nebi, jeden pápež a jeden cisár na zemi.“

Radhosť potom ukazoval rozličné väčšie, menšie modly z mosadze, zlata a striebra. „Toto,“ hovoril, „sú nami potomkami už zabúdaní bohovia našich predkov. Vtedy bolo u nás dobre, keď sa týmto klaňali Slovieni. Boli sme bohatí, slobodní, sami svoji. Nikto sa nemiešal do nás ako teraz Nemci. Myslia, že musíme i jarmo ich prijať, keď sme prijali náboženstvo.“

„Iď s tými ošprtami!“ okríkol ho zas Ubald. „Boli hodní poľutovania vaši predkovia, že sa takým obludám klaňali.“

„Áno, obludám,“ kývol plecami Radhosť. „Ale ktoré náboženstvo neklania sa obludám? Naši bohovia majú svoj zmysel. Sú to zosobnené prírodné mocnosti.“

Pri modlách stála strieborná misa divnej podoby a nôž na oba boky ostrý.

„To,“ ukázal Radhosť, „obetné nádoby, ktoré používali veľkí kňazi, pokiaľ boli oddaní náboženstvu národnému. Lebo oni sami obetúvali pri výročitých slávnostiach. To boli podľa terajšieho chápania biskupi i panovníci spolu v jedne j osobe.“

Potom otvoril druhu kasňu, plnú popísaných koží i tenkých dosák. „Tu,“ riekol, „hrob nášho pradávneho, pôvodného, rýdzeho umenia, naše písmo, ktoré už teraz zabúdame pre cudzie. Naše bohoslužobné modlitby, utešené spevy, báje plné zmyslu, vedomostí o zemi a hviezdnatom nebi, svedectvá o vekoch minulých. Srdce bolí,“ dodal, „že toto všetko má upadnúť do večného zabudnutia. A veru zámenu sme učinili nevýhodnú. Dobrý ušľachtilý vkus ustupuje akémusi potvornému vkusu, veselé ponímanie sveta trúchlym blúzneniam.

Potom ukázal posvätné veci, používané pri nastoľovaní: zlatú berlu, kniežaciu čiapku zvláštnej podoby, bohato lemovanú halenu, ozdobne vyšívaný plášť a starosvetský meč. „Toto všetko,“ riekol, „pochádza od Samovho syna Zemomysla, predka našich moravských kňazov.“

„Upotrebíme to,“ pousmial sa Svätopluk, „čím skorej. Zvolám dŕžavný snem a dám sa nastoliť bez odkladu.“

„Nie tak rýchle,“ zavrátil ho Ubald. „Musíš čakať na vymenovanie kráľovo z Rezna.“

„Na aké vymenovanie?“horšil sa Svätopluk. „Ja síce uznávam vrchnú moc kráľa Ludieka, ale nastolenie nemienim učiniť odvislým od ničej milosti. Prišiel som k vláde a sadnem na prestol právom dedičným. Kráľ nemecký nemá právo ani dávať, ani odnímať prestol moravský nikomu.“

Jeho horlenie skrotil nečakaný príchod Triebeľa a Víta.

„Tedy, vy ste už tu?“ tlesol do dlaní.

„Oddali sme väzňa,“ vetí Vít, „na polceste pri jazere Plese. Karolman ťa pozdravuje, pokým sám nepríde s vojskom.“

„Sám príde? S vojskom?“ opätoval po ňom tiahle zarazený Svätopluk. „A nepovedali ste mu, že ho tu nepotrebujeme?“

„I prosili sme ho snažne,“ odvetil Triebeľ, „aby sa ďalej neustával, ale kráľovič to pokladá za svoju povinnosť zaviesť medzi nami poriadok.“

„Aký poriadok?“ dupol Svätopluk. „Tu je všetko v poriadku. Karolmana a jeho vojsko nepotrebujeme. Hneď posielam rozkaz pre naše loďstvo, aby mu nedovolilo preplaviť sa.“

„Loďstvo nemáš žiadne,“ uškrnul sa zlostne Triebeľ. „Zhorelo do posledného člna.“

„Ha,“ siahol si Svätopluk pečlivo na čelo. „Zamknem sa teda pred ním na Velehrade, nepustím ho, budem sa brániť.“

„To neradím,“ krotil ho Ubald. „Vojsko nemáš, či národ povstane za teba, to nevieš. Je nebezpečné popudiť teda Nemcov. V čas potreby mohli by naspäť priviesť i Rastislava.“

„Začínam želieť,“ poškrabal sa Svätopluk za uchom a vyšiel smutný z pokladnice.

8

Rytier Rudolf nevie, kam ho vedú dvaja muži na zámku vratislavskom, lebo mu pri bráne pevne zaviazali oči. Vedú ho hneď hore, hneď dolu, hneď vpravo, hneď vľavo po kamennej dlažbe.

Keď mu strhli z očí šatku, našiel sa vo veľkej palote pred tvárou panej zámku, kňahyne Všetechy, jej dcéry Rozvity, zámockého Blahodeja a syna tohoto, Velebíta.

„Oznám krátko,“ predišla ho kňahyňa, sediaca v kresle, „žiadosť pána svojho.“

„Pán môj, kráľovič a vojvodca Karolman,“ vzal slovo Rudolf, „upovedomuje ťa, kňahyňa, že prekročil Dunaj a vstúpil na pôdu moravskú na pozvanie veľkokňaza Svätopluka, nie ako nepriateľ, lež ako spojenec, a nemá iný úmysel, ako zaviesť vo vzbúrenej zemi pokoj a poriadok. Preto očakáva, že mu otvoríš zámok a prijmeš ho ako hosťa a priateľa.“

„Priateľom, prichádzajúcim s vojskom,“ odvetila Všetecha, „nevydávajú pohraničné pevnosti leda zradcovia. Za nášho zákonitého panovníka uznávame jedine kráľa Rastislava, a toho vydala hnusná zrada vám. Svätopluka považujeme len za nevďačného zradcu svojho kráľa i národa a nečestného uchvatiteľa. On vám snáď vydá srdce dŕžavy Velehrad, lebo chce byť paholkom vaším na prestole. Ja vám ale pevnosť túto pohraničnú nevydám.“

„Vezmeme ju teda silou,“ prestupoval Rudolf z nohy na nohu.

„Vieme, že vás je tu len hŕstka.“ „Probujte!“ siahol k meču zámocký.

Velebít sa usmial a strelil unylým zrakom po Rozvite. Všetecha prehlásila rozhodne: „Hoc sa vám vzdajú všetky zámky rad radom, ja slabá žena vyplním vlasteneckú povinnosť, budem sa brániť do posledného muža.“

„Bude potom s vami naložené so všetkou prísnosťou,“ pohrozil Rudolf.

Kňahyňa odvetila: „Ani ma neočankáš, ani ma neohrozíš. Iď! Nájazdníci ste a bezočiví úlisníci. Napred ste podpálili náš dom a teraz prichádzate hasiť. Hovoríte o priateľstve, a ste veční naši vrahovia. Hnusíte sa mi. Pohŕdam vami, nenávidím vás. Iď, oznám to Karolmanovi. Nech príde pomstiť svoje obrazenie. Od teba ani slova viac.“

„My sme i teraz to, čo sme boli vlani,“ dodal zámocký Blahodej.

Po odvedení posla ale pokrútil pečlive hlavou: „Kto to len tie lode naše podpálil? Nemci by sa neboli tak ľahko dostali na túto stranu.“

„Ja by som temer uhádol, kto,“ozval sa Velebít. „Lode zhoreli práve v tú noc, keď zradcovia, čo odviedli kráľa, nocovali na brehu.“

Všetecha vzdychla: „Všetko ide na skazu pod nečestným uchvatiteľom. Keby len Slavomír nebol v jeho pazúroch, keď srdce krajiny vydá za peleš vrahom.“

9

Karolman mlčky sedí vo svojom okrúhlom stane na poľnom stolci a nachýlený papre paličkou v horiacej vatre. Rytieri si ticho medzi sebou šepcú za jeho chrbtom.

Vstúpi Rudolf. Karolman zdvihne hlavu: „No, čo kňahyňa? Vzdá sa, či nie?“

„Ani slyšať!“ vrhne Rudolf rukou. „Vyzývavo nám káže prísť a vziať.“

„To som predvidel,“ vstal zo stolca Karolman. „Tá amazonka je neoblomná, neohroziteľná. A že sa vie brániť, skúsili sme vlani. Čo teraz, páni?“

„Dobývať zámok celou silou,“ radil Rudolf. „Toto hniezdo neradno zanechať za chrbtom nepodvrátené. Ním sme odseknutí na prípad nehody od našich hraníc.“

„A mohla by sa táto Vratislava,“ dodal Gisulf, „stať jadrom všeobecného povstania Moravanov.“

„Ba ísť prosto k Velehradu,“ protirečil Katvald. „Svätopluk nám teraz zahorúca vydá pravdepodobne srdce dŕžavy, pozdejšie, ktovie? Obzvlášť, ak sa útok na Vratislavu nepodarí.“

„Či vydá, to je otázka,“ mienil Svén. „Veď sa spečuje proti nášmu príchodu. Možnože i toto zamknutie Vratislavy pred nami deje sa následkom jeho rozkazu.“

„To nie,“ skočil mu do reči R udolf. „Hromží na Svätopluka s najväčšou rozhorčenosťou.“

„Jednako,“ bránil svoju mienku Svén, „netreba dať Svätoplukovi času na rozmýšľanie a stiahnutie zemskej obrany. Pokiaľ má len svoju družinu, treba sa ponáhľať k Velehradu.“

Pri rozdvojnej mienke takto riešil otázku Karolman: „Návrhy vaše spojíme. Ty, Katvald, obľahneš s polovicou vojska Vratislavu. Sprobuješ napred útok a ak sa nepodarí, obmedzíš sa na zastavenie dovozu, vymoríš šelmy hladom. S druhou polovicou vojska specháme vyskúmať úmysly Svätoplukove. Ak sa chce vzdať, vzdá sa i malej sile, ak sa ale odhodlal k odporu, nič proti nemu ani s celou mocou nevykonáme. Velehrad je pevnosť nedobytná. Ani moc celej ríše nepostačí na to, aby sme ho zaujali silou.“

10

Na Velehrade sa pripravuje nikdy predtým nevídané divadlo. Vonkajšia a vyšehradská brána sú roztvorené dokorán. Medzi nimi je v radoch rozostavaná kráľovská družina. Na čele pešej

stojí Vojtech, na čele jazdeckej sám Svätopluk, obklopený dŕžavnými starostami, dvoranstvom, daktorými županmi a ľachmi.

Ulice sú ako vymetené, len z okien vyšehradu a pobočných domov vykuku je množstvo hláv. Nikde však nevídať veselé tváre, ani neslýchať žiadne smiechy a žarty. Lebo prípravy tie platia slávnostnému prijatiu Nemcov, a to zaškaredilo všetky mužské i ženské tváre. Baziliškovým zrakom sa pozerajú na Svätopluka, nadávajú mu do chlapcov, preklínajú ho so škrípaním zubov ako zradcu otčiny. On sám sedí na koni zadumaný ako sova.

Len dve veselé tváre vidno medzi všetkými, Triebeľovu a Vítovu. Zradcovia títo prechádzajú sa plní radosti za družinou, smejú sa, oslovujú známych.

Triebeľ oslovil v rade stojaceho Rárocha: „Ako tam, bratku?“

„Dobre,“ obrátil sa tento. „Vyhral som z pece na hlavu. Z kráľovského zbrojnoša stal som sa, ako vidíš, prostým družiníkom veľkého kňaza.“

„Prečo nepoučíš o svojich zásluhách Svätopluka?“

„Ha,“ vrhol Rároch rukou, „zásluhy sa premenili na zločin. Svätopluk je nevďačné chlapčisko. Šelma, kto mu slúži.“

„Máš pravdu,“ prisvedčil Triebeľ. „Ja som chcel po návrate zaujať svoje dávne miesto v družine, ale nie. Svätopluk o tom ani slyšať. Milší mu je ten Vojtech, ktorý sa mu protivil, ako ja, ktorý som mu pomohol z Nitry na Velehrad. Ale nič to, priateľu. Veď teraz čo bude Svätopluk? Tieň tieňa. Všetka moc bude u Nemcov.“

„Tu, hľa, idú!“ postavil sa Rároch do radu, lebo zaznela trúba.

Z vonkajšej brány sa hneď objavila čierno-žltá zástava. Za ňou vošiel Karolman na koni v rozhovore s poprednými rytiermi.

Tisíc zvedavých očí vyvalilo sa z okien na neho, tisíc jazykov začalo posudzovať jeho zovnútornú podobu. Jeho hrubé gamby, vypuklé lícne kosti boli predmetom úškľabkov. „Opravdivá paholská krv,“ hovorili o ňom ženy.

Posudzovaný pozeral s radosťou po rytieroch, ktorí teraz všetci šli na koňoch s odkrytými tvárami: „Predsa sa Svätopluk dobre zachoval.“

„Pokoril sa nutnosti,“ poznamenal Rudolf. „Na jeho tvári je hlboký žiaľ.“

„Radšej by nám hľadel do chrbta než do tváre,“ zasmial sa Gisulf. „To nie je ten obličaj, ktorým nás vítal v Nitre.“

Svätopluk sa skutočne darmo premáhal. Cez jeho nútený úsmev presvital vnútorný zápas hnevu, pomsty, ľútosti, žiaľu. Na tvári pekná chvíľa, v duši hrozná búrka. I on tŕpol s divákmi, úzkostlivo sa jeden druhého tázajúcimi, čo z toho bude, zlorečiacimi a odpľúvajúcimi na Svätopluka.

Keď Karolman bol už len na dostrel, podišiel Svätopluk v ústrety a podal mu z koňa pravicu: „Buď vítaný, kráľovič vojvodca, v sídle panovníkov moravských. Vojdi ako priateľ do hradu, ktorý ešte žiaden nepriateľ silou dobyť nedokázal.“

Do vyšehradu, vlastného sídla kráľov, vošli bok po boku, sprevádzaní zúrivými zrakmi a všeobecným preklínaním národa.

Neminula hodina, už boli všetky stráže obsadené Nemcami.

11

Smutný sa prechádzal Slavomír vo svojej úzkej, žaláru podobnej chyžke, keď vstúpil k nemu Radhosť: „Či vieš, čo je na Vratislave?“

„Čo?“ pozrel na neho Slavomír dychtivo. „Ku mne máločo prenikne. Som strážený väzeň. Matka sa snáď vzdala?“

„Nielenže sa nevzdala,“ potešil ho Radhosť, „lež i odrazila útok so značnou stratou nepriateľovou.“

„To je dobre, to je dobre, ďakujem ti za tú zvesť,“ stískal naradovaný Slavomír zvestovateľovi ruku. „Teší ma, že aspoň matka robí, čo môže za vlasť vydanú v korisť nepriateľovi. Mňa tu strežú ako leva v klietke. Oba sa ma boja, Nemci i Svätopluk.“

„Svätopluk!“ stisol Radhosť zúrivo päste. „Hej, dal nám ten vysokomyseľník, dal!“

„Dal i sebe,“ pokrčil ramenami Slavomír. „Vysoko siahal, nízko padol. Bude taký korutánsky kňazík bez moci a cti, tieň na tróne, bábka v ruke Karolmanovej. Zostane tento na Velehrade? Musím sa spytovať na všetko, až je to hanba. Udržujú ma v nevedomosti o všetkom ako posledného paholka. Len to viem, o čom ty mi povieš.“

„Karolman,“ odvetil Radhosť, „ide naspäť do Korutánska. Zanecháva nám tu správcov bratov Engelšalka a Viliama, ktorých privolal z avarského krajišťa. Gróf Engelšalk bude správcom na Velehrade, gróf Viliam v Nitre.“

„Znám toho starého hlucháňa Engelšalka,“ pokýval Slavomír hlavou, „i jeho vysokomyseľnú manželku. Skutočný vojak a chytrý muž, odprisahaný nepriateľ Slovienov.“

„A on bude mať v rukách celú moc,“ mnul si starostlivo ruky Radhosť, „Svätopluk len prázdny názov.“

„Ak mu i ten nechajú,“ namietal Slavomír.

„To učinia,“ tvrdil Radhosť. „Dajú ho i nastoliť ako veľkého kňaza pre zaslepenie očí, panovať však budú sami. To je už rozhodnuté.“

A Rakúsko kto bude spravovať?“ tázal sa Slavomír. „Čo si počul?“

„Aribo,“ odvetil Radhosť. „Má rozkaz zbierať vojsko a potom vtrhnúť na Moravu, pokúsiť sa o Nižný Devín.“

„O Devín?“

„Áno, o Devín. Je jasné, že Nemci mienia Moravu celkom podmaniť zjavným násilím. Obliehajú naše hrady svojím vojskom. Ale dúfam, že Žitomír bude brániť Devín tak zmužile, ako tvoja matka Vratislavu.“

„A ja dúfam,“ vzpriamil sa Slavomír, „že i v iných slovienskych prsiach precitne česť a vlastenectvo. Nestratili sa ešte tieto cnosti v národe. Sme len na počiatku poroby. Teraz musia vlastenci svojou krvou zahladzovať následky Svätoplukovho zločinu. Boleslav iste nebude zaháľať, ani môj ujec Ratibor. O krajné rozhorčenie národa postarajú sa Nemci sami.“

„O to sa ozaj zasadzujú,“ prisvedčil Radhosť. „Hneď prvý ich krok musí vztekom naplniť každé srdce slovienske. Kráľovské poklady ukladajú do debien.“ S tým odkvapil. Slavomíra zaliali slzy. „Ó neresť!“ horekoval osamote. „Otčina hynie, a ja tu musím plakať nečinne ako nemohúce decko.“

12

Tridsať nahrúžených vozov, každý zo štyrmi koňmi stojí na dvore vyšehradskom. Pokladník Radhosť s popom Naumom smutne sa na ne dívajú.

„Tu,“ hovorí Radhosť, „všetky naše poklady. Nemci zhabali dočista všetko, čo zhromaždili za mnohé roky naši panovníci, i peniaze, i drahé náradie, i rúcho, i zbroj, ešte i tie dávne knihy a listiny. Už nie ja, lež oni budú ostríhať to, čo nezničia, nerozhádžu s porúhaním.“

„Ej, ej, ej!“ kýval smutne hlavou Naum. „K čomu nás priviedol ten vysokomyseľný Svätopluk!“

„Najviac mi ľúto,“ pokračoval Radhosť, „tých našich neoceniteľných starožitností. Nemci zničia všetky pamiatky po našich lepších predkoch i tie vzácne zbytky dávnej našej písomnosti. A vyňuchali každý lístok. Spália to všetko, aby ani sledu po našom slovienskom písme neostalo. Príde čas, keď naši potomci povedia: „Tí naši predkovia boli takí suroví, že ani písmo svoje nemali, museli písať gréckym.“

Iď s tou márnosťou!“ hodil mrzuto rukou Naum.

„To nie je márnosť“ riekol Radhosť, „ale surovosť ničiť všetky stopy minulosti. Hoci sme už premenili písmo, máme aspoň pamiatku bývalého pre potomstvo zachovať. Nie sme zver, aby sme sa neohliadali na minulosť, potomstvu len holý život zanechávali. Mali sme ochrániť i zbytky náboženstva predkov našich, náboženské knihy, náradia a modly.“

„To ešte, to!“ zaškaredil sa Naum. „Bodaj by sa dávno bolo prepadlo všetko, čo národ upomína na nešťastné pohanstvo.“

„Hej, pohanstvo!“ pozrel na neho Radhosť s poľutovaním.

„Ó, vy bláhoví! Čože nám prinieslo to vami tak vychvaľované kresťanstvo? Porobu, odcudzenosť samým sebe, opičiarstvo, prznenie dobrého vkusu, otrávenie cudzími poverami. Či sú naše mravy lepšie, odkedy sme sa spustili toho náboženstva, ktoré vykvitlo z nás, dopúšťalo rozumný prirodzený výklad, bolo primerané nášmu podnebiu, našej veselej povahe, chránilo nás od cudzieho vplyvu? Ako pohania nepotrebovali sme žiadnych zámok, teraz nás žiadne zámky nemôžu ochrániť pred krádežou. Ženy boli verné mužom i po smrti, teraz nie sú ani za života. Šetrenie cudzieho imania, vernosť manželská, pohostinstvo, držanie slova, národnosť, všetko sa pohlo z miesta pod tým vaším vzdychavým krvavým krížom. Najmä pre Nemcov je on korúhev výbojov.“

„Svätopluk ide,“ klmol horliteľa Naum.

Radhosť sa obrátil a keď uvidel skľúčeného Svätopluka, riekol so žiaľom: „Aj, kňaz, tu poklady predkov tvojich!“

„Eh!“ hodil Svätoplu k mrzute rukou a šiel ďalej.

13

Na spiatočnú cestu prichystaný Karolman vydáva posledné úpravy zhromaždeným Nemcom.

,,Ty, Engelšalk,“ hovorí hlasne správcovi nastavujúcemu s otvorenými ústami ucho, „posúriš novým poslom Aribu, nech sa ponáhľa obľahnúť Devín, aby tá smelá baba na Vratislave nemala v ňom oporu. Tie dve Rastislavove hniezda musia sa rozhodne zaujať.“

„Len ak sa dajú, výsosť kráľovská,“ pokýval nahluchlý Engelšalk hlavou. „Vendi sú majstri v stavaní hradov. Ohradzujú ich tak umne, stava jú tak pevne, na takých príhodných miestach, že sú temer nedobytné.“

Karolman pokračoval v úpravách: „Ty, Viliam, budeš spravovať Považie z Nitry. Budeš poddaný Engelšalkovi, nie Svätoplukovi. Ale nevyslovíš to nikdy, lež uvedieš v skutok. Ľudia sa viac zvykli horšiť na slovách než na skutkoch. Mocní nemajú hovoriť, ale konať.“

Potom sa zase nachýlil k Engelšalkovi, ktorý svoj obrastený lievik zväčšil nastavenou dlaňou. „Ty, gróf, skryješ sa so všetkým za Svätopluka. Národ nech cíti moc tvoju, ale vidí jeho, aby na neho padla väčšia časť nenávisti pri nevyhnutných novotách. Snemy žiadne, ani celodŕžavné, ani čiastočné nedopustíš, ba ani župné zhromaždenia nestrpíte. Celé župné zriadenie pomaly zrušíte, lebo je na ujmu silnej ústrednej vláde: Prvý krok k tomu bude odstránenie všetkých samovolených županov a vymenovanie nových. Do každej župy pošlete čiastku našich vojakov. Oni nech držia v moci župné hrady.“

„Tým, pravda,“ namietol Engelšalk, „znemožníme župám povstanie, ale súčasne sa nebezpečne oslabíme sami. Keď sa roztratíme po celej dŕžave, nebudeme mať nikde značnú moc pohromade.“

„Neškodí,“ uspokojil ho Karolman, „veď ani Vendi nebudú mať sústredené svoje sily. Netreba nám byť zvlášť mocnými nikde, ak budeme všade.“

„Hľaďte,“ pokračoval, „použiť Vendov proti Vendom. Udržujte predovšetkým povedomosť rozdielu medzi Moravou a Považím. Musí sa zaviesť rozdiel stavov v našom zmysle. Práva ľachov treba z jednej strany zúžiť, z druhej rozšíriť. Nedovolíte im vydržiavať vlastné pluky, miesto toho im udelíte väčšiu moc nad kmeťmi. Udelíte im práva a výsady naše, povýšite daktorých mocných na ujmu mnohých slabých. Tým ich získate pre nás a oni všade udržia nespoľahlivý ľud v poddanosti našej, keď ho pojmú do svojej. Zemianske slobodné dediny skloníte tiež do jarma poddanstva, lebo to je ohnište nespratnej slobody. Oddáte ich pravidelne do držobnosti vladykom, výnimočne i našim. Pri všetkom sa pridržiavajte miery a pozvoľného postupu. Pokračujte len kus po kuse, aby nevzplanula odrazu všeobecná nespokojnosť. Žiaden prevrat sa nedá uskutočniť cez noc.“

Biskupa Ubalda tak dojali kráľovičove rady, že vykríkol: „Ó obdivuhodná štátnická múdrosť!“

Tak nazval tú démonickú chytrosť, ktorá sa vždy vyvíja v národe bojovnom, na cudziu slobodu číhajúcom, o svoju málo dbajúcom, v národe iné podmaňujúcom, molochovi neobmedzenej vlády slúžiacom.

„Svätopluka,“ hovoril Karolman ďalej, „nastolíš, Engelšalk, náhle dôjde vymenovanie kráľovské, ale dáš dobrý pozor na neho. Vyžadujú si to národné predsudky, aby národ nespatril sa razom celkom bezhlavým, a zjavná nespokojnosť Svätoplukova. Možno mu čítať na tvári, že bude chcieť vstúpiť do šľapají Mojmírových a Rastislavových. Pokiaľ je on pokrytcom, i my musíme byť pokrytcami, aby sme neplatili za zjavných násilníkov a bezohľadných vierolomcov. Náhle ale zbadáš prvé kroky k vzbure, pošleš mi ho v okovách. Bedlive budeš ostríhať i Slavomíra. Ani na krok z Velehradu a tu dozor nad ním ustavičný.“

Takéto úpravy dával Karolman Nemcom, keď vstúpil Svätopluk, Slavomír, arcibiskup Metod a dŕžavní starostovia. „Osvedčujeme ti posledné naše úcty, kráľovič vojvodca,“ slovil s núteným úsmevom Svätopluk.

„Ži blažene, veľký kňaz,“ chytil mu vľúdne ruku Karolman. „Pre bezpečnosť zanechávam ti tu celé vojsko. Gróf Engelšalk bude pri tebe. Nečiň nič bez neho.“

Potom sa obrátil k Metodovi: „Ty, otče arcibiskup, veď zverené ti stádo k poslušnosti voči veľkému kňazovi, vrchnému pánovi zeme kráľovi Ludiekovi a jeho námestníkovi.“

„A ty, Slavomír,“ pristúpil k tomuto. „Chcel som i teba vidieť. Náklonnosť tiahne ťa k oltárom. Dobre. Učiníme z teba človeka, len keby ti tá tvoja spupná matka neprekážala. Píš jej, nech pamätá, čo sa sluší žene.“

„Zbohom tu všetci,“ kývol dokola rukou a uberal sa von. Hneď nato zarachotili na dvore pokladmi nahrúžené vozy.

K Dunaju ich sprevádzal zástup nemeckých Železníkov.

14

V Rezne zasadá kráľom Ludiekom vymenovaný zvláštny hrdelný súd. Pozostáva zo šiestich rytierov pod predsedníctvom Kuncovým, z dvoch slovienskych kňazov Koceľa a Stojmíra, jedného opáta ako zapisovateľa a jedného kráľovského žalobníka.

Tento hovorí: „Prisahali ste, páni, na spravodlivosť. Súďte teda podľa svedomia a zákona, ako sluší bohabojným kresťanom.“

Na predsedovo pokynutie otvoria sa dvere. Medzi dvoma drábmi s halapartňami vstúpi muž stredného vzrastu, plecitý, až po uši zarastený v rúchu kmeťskom, a zastane pri dverách. Jeho držanie nie je síce vyzývavé, ale prirodzené, dôstojné. Vidno v ňom pokoreného kráľa.

„Stojíš,“ otvoril súd predseda Kunc, „pred kráľovským súdom. Vina tvoja nepotrebuje žiadnych dôkazov. Páchal si zločin velezrady na tróne pred celým svetom. Jeho milosť kráľ Ludiek povýšil ťa po zhodení zradného Mojmíra na veľkokniežací moravský prestol s tým, aby si mu bol verne poddaným. Ty si ale sklamal jeho dôveru, nadužíval si zverenú moc, chcel si byť neodvislým panovníkom. Najprv si staval zámky, potom si sa spolčil s Čechmi, Srbmi, Bulharmi, napokon si siahol k zbroji a keď ti trochu prialo šťastie, prisvojil si si opovážlivo i názov kráľa. Prijímal si pod ochranu všetkých našich odbojných mätežníkov. Kto bol nespokojný u nás, prchol k tebe a každý našiel ochotného ochrancu. Nielen Verinhar a Gundahar, i samotní kráľoviči Karolman a Ludiek našli u teba podporu, keď sa sprotivili otcovi. Aby si sa ale celkom vytiahol spod našej moci, povolal si z Carihradu prevrátených vierozvestcov, tých kacírov Cyrila a Metoda, zriadil si cirkev sloviensku, zaprel zákonnú moc

našich biskupov. Tisíce a tisíce nasincov položili hlavy na Morave pri hájení tejto našej provincie proti odbojnej ctižiadosti tvojej. Všetky tieto zločiny sú jasné. Ak máš čo predniesť na zmenšenie viny, hovor.“

„Čo vy u mňa pokladáte za zločin,“ vzpriamil sa Rastislav, „to ja považujem za cnosť a chlúbim sa tým, že som vyplnil svätú povinnosť. Národ jeden ako druhý. Každý má právo žiť pre seba. My sme nikdy nežiadali poddanosť od vás, nežiadajte ani vy od nás. Keď žiadate, protivíte sa bohu a ja neučinil som nič iné, ako že som z povinnosti panovníka bránil proti krivde svoj národ. K tomu mal som právo božie. Vy máte na naše potlačenie len právo násilníkov. Právo toto platí, len pokiaľ je na strane násilníkovej presila, na vernosť rátať nemôže. Či vy by ste ozaj nepomysleli na vymanenie, keby si vás mocnejší podmanil? Čo vám, to i nám. Som proti celému súdu vášmu nado mnou. Kráľov súdi sám boh. Tým viac som proti, že ste ma nepremohli v čestnom boji. Len hnusná zrada pokrvného vydala ma v ruky vaše. To je moja odpoveď. Život môj je vo vašich rukách, ale násilie nie je právo.“

„Povedal si teda všetko,“ riekol predseda Kunc a kývol, „môžeš odísť.“

Drábi odviedli okovami štrkajúceho Rastislava.

Pravotár žalobník sa ozval: „Odbojca len rozmnožil svoje zločiny novým. Na slobode bojoval proti nám, v okovách obviňuje kráľa i celý národ z nespravodlivosti, upiera nám naše dobré právo. Žiadam jeho popravu povrazom.“

Nemeckí sudcovia to jednoducho odobrili, ale renegáti nemali na tom dosť.

Pri takom zločine“ ozval sa blatenský Koceľ, „smrť sa musí zostriť. Uťať mu napred ruku, tú, ktorá zdvihla meč proti svojmu kráľovi.“

„A vyrezať napred ten jazyk,“ dodal Stojmír, „ktorým lživo sľuboval vernosť.“

Ale so svojimi návrhmi ukrutníci neprerazili. Bola určená smrť bez predbežného trýznenia. Kat mal uskutočniť výrok nasledujúceho dňa.

15

V Rezne, v palote určenej ku kráľovským výsluchom sedí množstvo prosebníkov na leštených laviciach rozostavených okolo stien.

Medzi nimi je aj vysoká bledá žena. Zhovára sa s mužom v slovienskom rúchu.

„Ach, na čo sme vyšli, Radvan!“vzdychla žena a utrela si slzy.

„Ešte mi ani kráľovského manžela vidieť nedajú. Mám ho uzrieť len na šibenici. Snáď Ludiek bude milostivejší, snáď zastaví tú bezbožnú vraždu, ktorú uzavreli nespravodliví sudcovia.“

„Rád by som ťa potešil lahodnými slovami, kráľovná,“ hovoril plnolíci muž v modrej halene obrúbenej kožušinou. „Ale čo z toho, keď hrozná skutočnosť je už tu. Priprav sa na hrozné divadlo. Sudcovia súdili tak preto, lebo tak chce Ludiek. Z tohoto dvora vychádza ten Slovienstvu vražedný jedovatý duch, ktorý nami neprestajne lomcuje. Tu je to nepreberné žriedlo zášti, odtiaľto sa rozlieva do národa. My potom obviňujeme kyj, keď ruku, ktorá ním hýbe, nevidíme. Tu a na Krajni sa hotujú tie úžasné búrky, ktoré neprestajne dunia nad Moravou a ničia všetko naše úsilie. Myslím, že i toto poníženie tvoje pred cudzím tyranom je zbytočné. Ale už len vykonaj, čo si si umienila, aby ťa potom netrápilo svedomie, že si dačo premeškala.“

O chvíľu dvaja mládenci roztvorili dokorán dvoje krídlových dverí. Vstúpil tlstý muž s veľkým končistým bruchom, plnou tvárou a hrubiznými gambami. Nohavice mal len do kolien, od kolien červené pančuchy a črievice so zlatou prackou. Pri boku mu visel meč, na hlave sedela domáca aksamietová zlatom vyšívaná čiapka. To bol kráľ Ludiek, nemeckým zvaný, starý, ťarbavý, nekaľavný muž. Za ním vyšiel druhý tlstolíci brucháč s holou hlavou a až po päty dlhým rúchom. To bol benediktínsky opát a kráľov pisár. V ruke niesol zoznam všetkých vopred ohlásených prosebníkov.

Títo všetci povstali a uklonili sa úctivo. Opát pozrel do písma a riekol hlasite: „Kňahyňa Rosana!“

Pozvaná spolu s Radvanom predstúpila pred obličaj kráľov, zblednutá pozrela prosebne na jeho studenú tvár a riekla nesmelým trasúcim sa hlasom: „Kráľ Rastislav, manžel môj, bol práve odsúdený hrdelným súdom na smrť.“

„Žiadneho kráľa Rastislava neznám,“ pretrhol ju drsne s patrnou mrzutosťou Ludiek, „ale znám bývalého veľkého kňaza moravského, môjho područníka Rastislava. Tento je odsúdený na smrť pre velezradu, pretože bojoval proti mne, svojmu pánovi.“

„Poddaní vašej milosti ho popudzovali, „ozval sa Radvan vidiac, že kráľovnú obchádzajú mdloby. „Nielen gróf Verinhar a Gundahar, i kráľoviči Karolman a Ludiek prchli k nemu, vyzývali ho k boju.“

„Práve to svedčí,“ potriasol Ludiek hlavou, „o jeho vine, že všetci moji odbojci hľadali a našli u neho útočište.“

„Nechcem pretriasať,“ osmelila sa trochu Rosana, „či zaslúži smrť, alebo nie. Utiekam sa k vyššiemu právu. Žiadam milosť namiesto spravodlivosti. Prosím na kolenách o život môjho manžela.“

„Bude žiť,“ prikývol Ludiek tlstou hlavou. „V kláštore u benediktínov sa spotkáte.“

S tým sa obrátil k iným prosebníkom. Rosana vstala a odišla potešená so srdečným poďakovaním.

16

V odľahlej tmavej chyžke kláštora benediktínskeho sedí na chatrnej lavici Rosana a Radvan.

„Ty sa navrátiš do vlasti,“ hovorí Rosana. „Nás iste tu podržia celý život.“

„Kde vy, tam ja,“ vetí Radvan. „S vami budem znášať, čo boh dá.“

„Vďaka ti za také ušľachtilé osvedčenie,“ chopila Rosana jeho ruku,“ ale sľubuješ viac, než od teba žiadame. Na Morave si zámožný ľach, a tu v zemi cudzej trel by si s nami biedu, keď nemusíš. Lebo si môžeš predstaviť, aké tu bude naše zaopatrenie. Odrobinky zo stola nenávidiacich nás mníchov, plesnivý chlieb a pomyje budú našou hostinou.“

„Aby ste neboli na to utisnutí,“ vzdychol Radvan, „naučím sa dáke remeslo a budem potom živiť po biede seba i vás. Z domu, kde zrada vládne, nechcem nič.“

„Dobrá myšlienka,“ pochválila ho Rosana. „Ty pôjdeš zbohom, ja použijem tvoj pokyn. Moja ihla, vreteno, krosná nás, ak dá boh zdravia, vyživia. Keby už len prišiel ten môj Rastislav. Bojím sa ešte vždy o neho.“

„Kráľ dodrží slovo,“ tešil ju Radvan.

„A prečože ho nevypustili hneď?“ vzdychla Rosana. „Čo s ním tam robia?“

„Pst!“ zdvihol Radvan prst a načúval. „Počujem kroky.“ Dvere sa skutočne otvorili, dvaja drábi a jeden mních voviedli Rastislava. Hoci bol v rúchu kmeťskom, Rosana ho poznala a letela s rozpiatymi ramenami v ústrety: „Ach, drahý môj! Spotkávame sa teda predsa v zemi cudzej. Ale čo vidím?“ ustúpila s hrôzou krok späť. „Oči zaviazané, šatka krvavá, krv vymoká spod nej. Čo to?“

„Stonásobná smrť, Rosana,“ zastonal žalostne Rastislav.

„Darovali mi život, vzali božie svetlo.“

„Teda slepec, večný slepec!“ zalamovala Rosa na rukami. „Ach, ja som toho vina, ja nešťastná! Ja som ti takú milosť vyprosila. Ach, môj nešťastný manžel! Môj Rastislav!“ a so vzlykom sa mu hodila na široké prsia.

Radvan vzdychol so slzami v očiach: „Hľa, dielo ctižiadosti Svätoplukovej! Keby teraz videl ten ošemetník, čo dokázal!“

„To si ty, Radvan!“ vystrel proti nemu ruky slepec.

„Ja, môj kráľ,“ bozkal mu Radvan obe ruky.

„Iď tedy,“ hovoril žiaľne Rastislav, „zvestuj Moravanom, ako s ich kráľom naložili v Rezne.“

„Nie, môj kráľ,“ vzal ho za pravicu Radvan. „Od iného sa musia doznať o tom Moravania. Ja budem služobníkom a opatrovníkom tvojím. Prisahám, že teba a kráľovnú do svojej a vašej smrti neopustím.“

Rastislav ho privinul za také osvedčenie k sebe, pričom mu spoza ňadier vypadol zapečatený lístok.

„List akýsi,“ zdvihla ho Rosana. „Či to nie je ten, ktorý ti pri poslednom lúčení dal otec Metod?“

„Ha!“ spamätal sa Rastislav, „na to som celkom zabudol. Otvor, Radvan, a čítaj. Má to byť proroctvo a veľmi si žiadam poznať ho. Čo mi ústne predpovedal, to sa vyplnilo. 'Ideš, vraj na zradu so zradou.' Šiel som na zradcu Svätopluka so zradcom Triebeľom. 'Otvoríš, vraj, list, až keď ti nebude možné čítať ho.' Ja nemôžem, čítaj, Radvan.“

Radvan otvoril list a čítal:

Zostupuješ do mrákot, kde božie

jakživ ti viac nezasvieti slnce.

„Vyplnilo sa,“ pretrhol ho zadivený Rastislav. „Radvan, čítaj ďalej.“

Navrátiš sa však do zeme otcov

ešte cestou, ktorá pôjde s tebou.

Tam ma uzrieš očima cudzími,

a hneď na to hrozný súd a pomsta:

my však, vekom naším nechápaní,

vo vlasti sa objímeme lepšej.

„Skutočný muž boží!“ vzdychol Rastislav. „Verím jeho slovám. Zmysel posledných nám však len budúcnosť otvorí.“

Tretia časť

1

Benediktínsky mních Azzo, pisár Engelšalkov, ukazuje svojmu pánovi zoznam všetkých žúp, zámkov a dedín dŕžavy moravskej.

„Dobre, môj drahý,“ pochválil ho Engelšalk, „k úplnosti však dačo chýba. Župy sú rozdelené na újazdy, a tieto bolo treba dodať. Pri dedinách treba poznamenať, akej sú povahy, či slobodné zemianske, či ľašské, či patria k župnému alebo kniežaciemu hradu. To nám veľmi usnadní prácu, keď sa ľasi budú uchádzať o rytierske práva a výsady, o odovzdanie dedín do dedičného vládnutia.“

Vtom vstúpil služobník a oznámil príchod posla kráľovského z Rezna.

„Nech vstúpi,“ kývol Engelšalk.

„Á, rytier Kunc!“ podišiel Engelšalk v ústrety prichádzajúcemu poslovi, podal mu pravicu a usadil ho do kresla s operadlami. Sám si sadol do druhého.

Po obyčajných zdvorilostných otázkach o zdraví jeho kráľovskej milosti a hlavných dvoranov, o novinkách z dvora, o ceste poslovej prešli k vzájomnému zdeľovaniu potrebných správ.

„Ako je to s bývalým kráľom Rastislavom?“ tázal sa Engelšalk, nastavil podľa svojej obyčaje ucho a otvoril ústa.

„Je už neškodný navždy,“ odvetil hlasne Kunc. „Jeho milosť kráľ Ludiek dal mu vyklať obe oči a vstrčil ho do kláštora.“ A ako sa tu drží Svätopluk?“ tázal sa Kunc zo svojej strany.

„Obstojne, obstojne,“ povedal Engelšalk. „Uvidíme, aký bude ďalej.“

„Nesiem mu kráľovské vymenovanie za veľkého kňaza,“ vyňal Kunc psiu kožu s veľkou kráľovskou pečaťou.

„Dobre,“ prejal písmo Engelšalk a išiel si ho pozrieť k oknu.

Vzadu stojaci Azzo sa nachýlil ku Kuncovi a šepol mu do ucha: „Máme so Svätoplukom zvláštne úmysly.“

„Aké?“ tázal sa Kunc.

„Engelšalk má dospelú dcéru,“ mnul si Azzo radostne ruky. „Ostatné sa môžeš sám domyslieť.“

„Múdro,“ prikývol hlavou Kunc. „Pokrvné zväzky pútajú najsilnejšie.“

„Grófka Fritilda mocne na tom pracuje,“ nachýlil sa ešte Azzo a položil prst na ústa na znak mlčania.

Engelšalk znovu prejavil svoju spokojnosť s poslaním listiny a dodal: „Poponáhľame sa s nastolením. Taký dôkaz dôvery utvrdí, dúfam, mladého kňaza v povinnej vernosti.“

Na žiadosť Kuncovu šli spolu napred k Svätoplukovi, ktorý mal polovicu vyšehradu vykázanú na bývanie, keď druhú zaujímal Engelšalk, potom ku grófke Fritilde na poklonu.

2

„Čo ty tu?“ skríkol Svätopluk nahnevane, keď vkročil s Vojtechom do svojej chyže a zastihol tam Rárocha.

„Vymenil som kvetiny v kalichoch,“ uškrnul sa Rároch.

„Ták!“ vetí tiahle Svätopluk. „Ty si to teda, kto ma každý deň čerstvým kvietím zásobuje.“

„Netajím,“ pozrel mu Rároch do tváre s úsmevom.

„A z čieho to činíš rozkazu?“

„To mi vyjaviť neslobodno,“ položil si Rároch prst na ústa. „Len toľko môžem povedať, že kytky, ktoré nosím, trhajú a vijú pekné mladé, útle rúčky.“

„A kvety majú tiež svoju reč,“ zamiešal sa Vojtech.

„Áno,“ prisvedčil Rároch. „Mňa jedno pri tom znepokojuje. Ak sa mojím sprostredkovaním stane veľký kňaz blaženým, neviem, čo potom bude zo mňa?“

„Ako to?“ pozrel Svätopluk tázavo na neho.

„Ja som podstatne dopomohol zajať kráľa Rastislava,“ objasnil svoju narážku Rároch. „Za odmenu ponížený som z kráľovského zbrojnoša na obyčajného družiníka. Neviem, kam ešte klesnem pri ďalších zásluhách o nového panovníka.“

„Ťažkáš si teda na nedostatok odmeny,“ pozrel na neho Svätopluk s pohŕdaním. „Budeme potrebovať mnoho katov. Chceš byť jedným z nich?“

„Ďakujem,“schúlil Rároch plecia. „Žalárnikom už skorej.“

„Dobre teda, si ododneška žalárnikom,“ kývol mu Svätopluk na odchod.

„Protivní sú mi títo oplani,“ riekol potom, „ktorí mi pomáhali pri zločine. Vyplnili moju žiadosť, a predsa ich nemôžem vystáť. Ty oproti tomu si odporoval mojím nezrelým, nerozvážnym úmyslom, a predsa ťa mám rád, Vojtech. Úbohý Rastislav! Toho by som sa nebol nazdal, že Nemci tak ukrutne naložia s panovníkom, ktorého im len zrada príslúžila do rúk.“

„Ani že takto budú nakladať s tebou a národom,“ pokýval Vojtech žiaľne hlavou.

„Hej, sklamal som sa,“ zaškrípal Svätopluk zubami. „Vo všetkom som hrozne sklamaný a národ som vrhol do hnusnej poroby. Prekliaty, kto v cudzom skladá dôveru, od vrahov čaká spásu. Prišli nevolaní, proti môjmu zákazu a opanovali celú dŕžavu ako mečom dobytú. Moje pevné právo premenili v neistú milosť. Nemecký kráľ ma z milosti vymenoval za veľkého kňaza moravského, mňa, ktorý som sa s právom panovníckym narodil. Ponížený som, lebo čo milosť dala, nemilosť vziať môže. I to, čo mi nadelili, je len prázdny, márny názov. Panovník podrobený vyššiemu panovníkovi nie je panovníkom. Klesol som na sluhu, dŕžava na bezprávnu nemeckú dŕžavu. Meno moje bude prekliate.

Spomienka na mňa bude jednou zo spomienok na koniec Moravy. Čím som teraz, Vojtech? Nástrojom v ruke vrahov. Nástrojom na postupné zničenie vlasti, nástrojom, ktorý kedy chcú, odvrhnú.“

„Nastolenie,“ tešil ho Vojtech, „rozmnoží o dačo tvoju moc a vážnosť.“

„Eh, to nastolenie!“ trhal si Svätopluk vlasy. „Čakám ho ako súdny deň. Bude to príležitosť pre národ ukázať mi zaslúžené opovrhnutie. Uvidíš, že sa málokto dostaví i z povolaných. Tí, ktorí prídu, budú zvestovať národu o mojom ponížení, o zničení mojej kniežacej hodnosti. Nešťastný som, Vojtech. Búrku hroznú nosím všade so sebou.“

S tým sa vrhol do kresla a ovesil smutne hlavu. Oči mu zvlhli slzami.

3

Nastolenie veľkého kňaza odbavuje sa na Velehrade podľa starodávnej obyčaje, ale kresťanskými obradmi už rozmanite pretvorenej.

V strede vyšehradského dvora stojí na podstavci o štyroch stupňoch starodávny, časom už značne ohlodaný kamenný prestol. Okolo neho tiesni sa obecný ľud, vladykovia a kmeti zohnaní z najbližšej okolice, daktorí remeselníci a kupci z podzámčia. Všetkých koldokola obklopujú nemeckí kopijníci v plnej zbroji. V chráme slyšať slávnostný spev.

Rároch je činný pri udržiavaní poriadku. Chodí sem, tam, klme lakťami, tiská, sacia.

„Čo tento tu?“ zaškúlil na neho vladyka Vachot. „Tu žalárnici bdejú nad poriadkom?“

„Tak sa svedčí,“ odvetil mu vladyka Bartoň s úškľabkom. „Celá Morava je teraz jeden veľký žalár.“

„Iste,“ prisvedčil kmeť Posoch. „I k tejto slávnosti zohnali nás len silou. Ja by som nebol dobrovoľne prišiel vidieť toto zneuctenie posvätného prestola. Kráľ náš žije a Nemci nastoľujú svojho paholka.“

„A nás zavolali, aby sme sa radovali,“ dodal zasa Vachot. Podobné uštipačné šeptanie bolo počuť všade v zástupe, pokým nevyšli pri zvuku zvonov hlavné účinkujúce osoby z chrámových dverí.

Pred všetkými šiel Vojtech s hŕbkou kniežacej družiny, kliesniac si cestu k prestolu. Potom šiel arcibiskup Metod, biskup olomoucký, a Ubald, ktorý prišiel z Nitry. Sprevádzajúce ich duchovenstvo, medzi ktorým bol i smutný Slavomír, spievalo žalm „Pomiluj“. Za duchovenstvom niesli dŕžavní starostovia a dvorskí úradníci koruhvy, veľkokniežaciu a považskú, a odznaky veľkokniežacie: čiapku, berlu, meč, ozdobne vyšívaný plášť. Potom šiel Svätopluk v odeve obyčajného kmeťa, Engelšalk, Viliam, Kunc, Svén, Katvald, ktorý prišiel na slávnosť od Vratislavy, a dakoľko županov a ľachov.

Ako tak šli z nohy na nohu, objavil sa nad Velehradom kŕdeľ čiernych havranov a ľud to bral za znamenie budúceho nešťastia. I Svätopluk stŕpol, keď to spozoroval. Človeku je prirodzené ohliadať sa na náhodilé úkazy najmä vo vážnych okamžikoch, pri dôležitých podnikoch, pri rozhodných obratoch života. Všetkému, čo by si druhý raz nepovšimol, prikladá vtedy význam, zo všetkého si veští budúcnosť, akoby sa celá príroda len ním zapodievala. Tejto povery nás nemôže celkom zbaviť ani osveta. Prichádzajú chvíle, keď cit prevláda nad rozumom. Nie div teda, že i vzbúrený Svätopluk sa zdesil škreku a obletovania havranov.

Všetci zastali pred kamenným prestolom, na ktorom už našli sedieť kmeťa Kunica.

Tu po umĺknutí zvonov čítal biskup Ubald pred všetkými latinskú listinu a pop Naum ju vyložil stručne po sloviensky tak, že zmysel udal, ale náročky vložil do toho najväčšiu trpkosť, aby ľud dobre pocítil nehodnosť deja. „Listina,“ hovoril, „vraví, že nemecký kráľ Ludiek, zatiaľ náš vrchný pán, povyšuje z milosti na veľkokniežací prestol moravský Svätopluka Mojmíroviča. Vy ste povinní poslúchať jeho, on kráľa. Tento zákon bude potomne platiť na Morave.“

„Tak to je teda,“ šepol vladyka Vachot, „len prvý úradník kráľov.“

„Ba nie,“ odporoval Bartoň, „lebo prvý je Engelšalk.“

I vo Svätoplukovi strepotalo pri tomto výklade srdce. Opustila ho jeho vlastná moc nad samým sebou. Pri všetkom premáhaní zbledol.

Ľud mrmlal: „Paholok Nemcov!“

Engelšalk riekol: „Prisahaj, veľký kňaz Svätopluk, pred obličajom ľudu na to, že budeš verne poddaný tomu, kto ťa povyšuje, jeho milosti kráľovi Ludiekovi a jeho nástupcom.“

„Tak mi, bože, pomáhaj,“ zdvihol Svätopluk tri prsty a pobozkal strieborné umučenie, ktoré mu podal biskup Ubald.

„Ha, sprisahaný paholok Nemcov!“ mrmlal zas národ a odpľúval.

Potom Svätopluka pojali za ruky brnenský župan Radač a vladyka Všehrd, známi to priatelia Nemcov, a priviedli pred kmeťa Kunica.

„Kto je ten, koho vediete?“ táže sa Kunic podľa starodávnej obyčaje.

„Veľký kňaz Svätopluk,“ vetí Radač, „syn Mojmírov, potomok Zemomyslov a Samov.“

„Hanba mu!“ odpľul ľud.

„Ktorému ty prestol máš postúpiť,“ dokončil Radač.

„To až vtedy učiním,“ riekol Kunic, „keď budem uistený, že sedieť na ňom hoden jest.“

„Jest, ovšem, hoden,“ vetí Radač a Všehrd.

Medzi ľudom mrmlanie: „Lepšie by sa hodil do žalára.“

„Je to teda,“ táže sa Kunic, „muž bezúhonný, spravodlivý, počestný?“

„Je,“ prisvedčuje Radač a Všehrd.

Ľud mrmle: „Oplan je a zradca.“

„Bude súdiť spravodlivo bez ohľadu na osoby?“ táže sa ďalej Kunic.

„Bude,“ prisvedčuje Radač a Všehrd.

Ľud repce: „Bude kliešťami v rukách Nemcov.“

„Bude brániť ľud proti všetkým nepriateľom?“ táže sa ešte Kunic.

V ľude mrmlanie: „Cap v záhrade.“

„Nech teda prisahá na to,“ zavŕšil Kunic.

„Tak mi, bože, pomáhaj!“ riekol teraz hlasnejšie Svätopluk a zdvihol zasa tri prsty.

„Táto prísaha odporuje prvej,“ pošeptávali si diváci.

Kunic povstal z kamenného prestola, zostúpil a dal Svätoplukovi ľahké zaucho: „Aby si pamätal, že panujúc nad všetkými, máš byť sluhom všetkých.“

Svätopluk zaujal prestol. Tam prijal rad-radom veľkokniežacie odznaky: skvostný plášť, čiapku, berlu, Samov meč.

Vít a Triebeľ vrešťali pritom s daktorými zradcami: „Sláva veľkému kňazovi Svätoplukovi!“

Pobádali i ľud k radostným výkrikom, ale ľud tu mlčal, tam mrmlal a odpľúval na veľké pohoršenie Nemcov, obzvlášť Fritildy, ktorá sa so svojou dcérou Hrimgildou dívala na všetko z okna. „Ukazujú zjavnú spurnosť,“ durdila sa, „títo vendickí psi.“

Svätoplukovi priviedli potom koňa. Sadol na neho, obnažil Samov meč a machol na štyri strany sveta.

„To znamená,“ šepol Radhosť cez plece Slavomírovi, „že zo všetkých strán sveta pozve do zeme nepriateľov.“

S tým sa dokončil radostný kedysi, teraz veľmi smutný obrad.

Pritom všetkom bola zachovaná stará obyčaj. Medzi ľud sa hádzali peniaze a dostal aj tri v celosti upečené voly a pár sudov medovca.

4

Večer po Svätoplukovom nastolení krčmár Taso sa tešil z hojného počtu hostí a veselo ich obsluhoval. Taso si zariadil v podzámčí hostinec, ktorý si získal dobrú povesť. Nemci radi popíjali u neho pivo, Slovieni medovec, oba tu i tam dobré víno od Rýna.

Pri jednom stole ticho, temer šeptom sa zhovárajú Vít a Triebeľ. Majú pred sebou hlinený džbán a sklenené poháre.

„Ty si už bezpochyby postúpil na zemského starostu,“ primkol sa Triebeľ bližšie k Vítovi a pozrel mu zvedavo do tváre.

„To veru!“ hodil tento rukou. „Teraz nie sú také časy. S príchodom Nemcov do Nitry všetko sa premenilo. Starostov nemáš viac žiadnych, dvorské úrady prestali. Gróf Viliam vladári len tak do sveta.“

„To sa rovná zrúteniu kniežatstva,“šepol mu do ucha Triebeľ.

„Ale vezmi ho čert, len nech budú zavedené nemecké poriadky.“

„Na tom i mne jedine záleží,“ zasipel Vít, „a práve preto som prišiel na Velehrad. Bez rytierskej listiny naspäť nepôjdem. Potom nedbám, nech bude, čo chce. Môj Vršatec sa stavia. Celá okolica mi pri tom pomáhať musí. Nemci, vieš, ma ochotne podporujú. Dobrí a statoční ľudia. Nedržia s tou holotou. Chcú nám kujonov kmeťov podrobiť nadobro, učiniť nás celkom rytiermi. Preto i dúfam, že nebudem oslyšaný, keď si majetky dám darovať od kráľa s právami rytierskymi.“

„Mňa tiež,“ hovoril Triebeľ a glgol si pohár vína, „len to rytierstvo zdržuje na Velehrade. Lebo ináč nemám tu čo hľadať pri tom nevďačníkovi. Dúfal som, že obsiahnem stolec uprchlého Boleslava, ale Svätopluk ani počuť o mne. To som si zaslúžil od toho vlčieho chvosta. Keby mi neležalo v hlave to povýšenie stavu, bol by som už dávno býval aj ja na Považí, kde tiež staviam zámok Sklabiňu s pomocou brata Václava. Podmaním si potom odtiaľ i okolité zemianstvo. Ale vieš čo, Vít? Ja na názve a hodnosti rytiera nemám dosť.“

„A čože?“ zazrel na neho Vít. „Budeš sa uchádzať o grófstvo?“

„Kto má zámok, tomu svedčí byť grófom,“ nalial si Triebeľ do pohára. „Nech žije naše grófstvo!“

„Tu v mojom bruchu,“ predchytil mu pohár Rároch, ktorý nezbadane vošiel a vypil víno. Potom trepol prázdnym džbánom o stôl, kázal ho naplniť a sadol si k stolu.

„Trvajú ešte žltáky?“ nachýlil sa k Triebeľovi a vyňal kocky, ktoré nosil všade so sebou.

„Vzal ich čert,“ mrdol Triebeľ plecami. „Bodaj by vzal i darcu.“

„Čit!“ pohrozil mu Rároch. „Nevieš, že ja som žalárnik? Zatknem celú Moravu. Bude potom len jeden veľký žalár.“

„Ty si kujon,“ pohrozil mu Triebeľ prstom.

„Ba vy, pol druha muža, vy ste kujoni. Čo stojí?“ opálal Rároch kocky na dlani.“ Musím vás dnes obohrať. Máte žltákov ako pliev. Dali vám Nemci. Lode moravské na Dunaji nespálili ste zadarmo.“

„Čo?“ pozrel Vít najprv na Triebeľa, potom na Rárocha so zrejmým zarazením.

„Čo to hovoríš?“

„Nono, nono! Poriadne sme my šelmy všetci. Napime sa,“ Rároch chopil džbán, čo priniesol Taso a hodne si z neho nachýlil bez pohára. Potom ho podal Triebeľovi: „Pite! A ľaľa, tam je komédia.“

Všetci pozreli ta, kde zaznela harfa a lahodný spev. Na harfe hral komediant Herman. Jeho mladá žena v kratučkých, temer len po kolená šatách spievala oplzlú nemeckú pieseň a sprevádzala ju chlipnými posunkami.

„Pekná mladá žena,“ pretrhol mlčanie Vít.

„Nie div,“ prisvedčil Rároch, „že sa zaľúbila starému Engelšalkovi.“

„Engelšalkovi?“ čudoval sa Vít.

„To je tu známe tajomstvo,“ riekol Triebeľ. „S mužovým privolením nocovala už neraz pri starom hlucháňovi.“

„Komediantovi je teraz dobre pri nej,“ Rároch si znovu nahol z pohára. „Má sľúbený od Engelšalka majetok a rytierstvo.“

„Do erbu mu dať kosoštvorec,“ riekol Vít a všetci sa zarehotali.

5

Dakoľko dní po nastolení Svätoplukovom usporiadala grófka Fritilda na jeho poctu večernú zábavu s hudbou a tancom. Pozvala na ňu všetky význačnejšie osoby zo strany nemeckej i slovienskej.

Palota osvietená voskovými sviecami je plná hostí v čižmách, pančuchách s celými i polovičnými nohavicami. Mladší tancujú hneď nemeckým, hneď slovienskym spôsobom, starší jedia, popíjajú, zhovárajú sa.

Ten ale, ktorému to všetko platilo, neberie na ničom srdečnú účasť. Je málomluvný a nevrlý, ani neje, ani nepije, ani netancuje, jemu brní v hlave iná muzika. Práve dnes prijal mrzutú zvesť, že Katvald dostal pri Vratislave novú posilu z Korutánska, k Nižnému Devínu že prirazil Aribo a obľahol tam Žitomíra. To ho náramne škrelo, lebo dúfal v národné povstanie a bol rád, že aspoň dve pevnosti zatvorili pred nájazdníkmi brány. Už to, že ich Nemci dobývajú na svoju ruku bez jeho vôle a vedomosti, považoval za násilníctvo a svoju veľkú krivdu. Väzeň na tróne hovoriť o tom nesmel, ani odmietnuť pozvanie na večierok, ale bol tam ako na ohni, plný najtrápnejších citov a myšlienok.

Darmo sa dcéra Hrimgilda i matka Fritilda šperkovali celý deň. Svätopluk neobdivuje ich šperky, nemá sa okolo nich, nedvorí im na ich veľkú zlosť. Najviac mlčí, tu i tam prehovorí prísne slovo s lichotiacim mu Engelšalkom.

Fritilda predstúpila pred neho s Hrimgildou , aby ho prebrala.

Svätoplukovi vynútil jej úbor ľahký úsmev. V drieku bola taká štíhla, že by si ju piaďou objal, v kĺboch a prsiach širočizná ako klonka, tam mala poukladané záhlavky. Vyzerala ako pretrhnutý mravec. ,Pane bože', pomyslel si Svätopluk, ,aké to maškary zrobia zo seba ženy, aby boli pekné?'

Grófka Fritilda prišušťala so žartovnými výčitkami: „Aj, aj! Vy páni počínate si tu na radostných večierkoch ako v štátnej rade. Rozmlúvate o veciach prísnych. To sem nepatrí. Teraz máte sa podrobiť nám, odložiť na náš rozkaz všetky starosti, oddať sa nenútenej veselosti.“

„Veď sme veselí,“ zasmial sa nasilu Engelšalk.

„Keď len ty rozveselíš hosťov!“ harušila ho Fritilda. „Musíme tú povinnosť pri vzácnom hosťovi prejať my ženy. Medzi nás, veľký kňaz,“ chopila lichotivo Svätopluka za ruku, „medzi nás. Ukáž chrbát pochmúrnym týmto tváram a venuj pár príjených hodín nám ženám. Poklebeť s nami. Pusť uzdu mladistvému rozmaru. Zlož kňaza a buď človekom. Daj nám pocítiť príjemnosť voľných slovienskych mravov. Inak si budeme myslieť, že sa v našej spoločnosti necítiš doma.“

„Naozaj sú mi príjemné tieto chvíle,“ uklonil sa zdvorile Svätopluk.

„Tvoja veselosť, veľký kňaz, rozveselí a oblaží nás,“ dodala zapýrená Hrimgilda.

„V spoločnosti tak ľúbeznej,“ uklonil sa jej Svätopluk, „nemožno necítiť sa blaženým.“

„Dokáž to skutkom,“ chopila ho Fritilda za ruku. „Radosť mladých ľudí rada sa prejavuje tancom.“

„Tanec,“ vyhováral sa Svätopluk, „považuje sa u nás za nedôstojný panovníka.“

Strúhali si všetci daromné poklony. Každý hovoril o veselosti, a nikto ju nepociťoval. Nedala sa rozdúchať žiadnym úsilím, lebo chladné srdce mrazí, horúce zažíha. A tu bola u všetkých len obyčajná zdvorilosť. Svätopluk myslel len na to, aby čím skôr prišiel koniec jeho veselosti. Mrazivosť jeho prešla na všetkých, všetkých rozladila.

Hrimgilda upustila i svoju bielu vyšívanú šatku, ale veru si ju musela zdvihnúť sama.

Spozoroval to Vojtech a šepol Radhosťovi s úsmevom: „Nebude z toho nič.“

Celá zábava viazla tak, že Fritilda musela zavolať komedianta Hermana s jeho mladou ženou. Táto potom bavila spoločnosť svojím ľúbezným spevom pri harfe a obratným tancom. Nikomu sa tak neľúbili jej plné obnažené údy ako starému Engelšalkovi. Tlieskal jej, potľapkával ju po pleci tak, že to až žiarlivosť vzbudilo vo Fritilde, ktorá jediná nič ešte doposiaľ nevedela o tom, čo hovoril celý svet.

6

Keď Fritilda hľadela takto oživiť Velehrad zo sebeckých príčin, kňahyňa Všetecha bola v najväčšej úzkosti. Katvald posilnený čerstvými plukmi oproboval nový útok na Vratislavu a keď sa nezdaril, obľahol a zovrel ju tak, že celkom sekli všetky dovozy.

Kňahyňa bojac sa hladu, zhromaždila na dvore celú posádku i všetku zámockú čeľaď obojeho pohlavia a takouto ich oslovila rečou: „Dietky moje! Zradný Svätopluk učinil sa otrokom Nemcov, aby mohol byť naším pánom. Karolman zanechal tu Katvalda s desaťtisícami vojska. Teraz ho posilnil čerstvými plukmi, aby nás donútil vydať túto dôležitú pohraničnú pevnosť.

Žitomíra oblieha v Nižnom Devíne Aribo. Ja som istá, že ani naša Vratislava, ani Devín nepadnú, lež stanú sa jadrom celonárodného povstania. Dokedy nás tu ale bude Katvald obliehať, to boh vie. Aby nám potrava čím ďalej trvala, musíme si naložiť čo možno najväčšiu miernosť, hospodáriť so zásobami tak, aby sme len hladom neumreli. A aby ste potom nereptali, že my jeme do sýtosti, vy hladujete, osvedčujem sa vám, že od toho dňa ja, a dcéra moja, i zámocký Blahodej so synom, i pop Angelár pri jednom stole s vami jesť budeme všetci jednu stravu a jednou mierou. Naše ústa jednej smidky chleba viac neokúsia, ba my poslední brať budeme naše údely. A aby ste si nemysleli, že v tom väzí dáke pokrytectvo, tu sú kľúče od skladu a pivnice. Vy, Ľuba a Krásna, budete bdieť nad potravinami. Kľúče budú u vás a vždy pri ich upotrebení budú pri vás dve iné ženy, dvaja muži z posádky a ja. Lepšiu stravu dostanú len ranení a nemocní. Kde všetci rovnako trpia, tam všetci trpia ochotne. Oproti tomu nič tak neznechucuje obľahnutých, ako keď si myslia, že len oni hladujú, predstavení že oplývajú hojnosťou. Nič nie je omrzlejšie, ako keď sýty napomína k trpezlivosti lačného.“

„Svätá pravda,“ prisvedčil zámocký Blahodej, „ale to je predsa tvrdá vec, aby ste sa vy, kňahyne, obmedzovali s nami na potravu najchatrnejšiu a najskúpejšiu.“

„Nežiadame to,“osvedčili sa jednohlasne všetci zhromaždení, „a budeme s tým spokojní, čo nám nadelí matka naša kňahyňa.“

„Ale ja to chcem,“ osvedčila sa tvrdo Všetecha.

„Buď aspoň ty vydavateľkou,“ namietol pop Angelár. „Presvedčení sme o tvojej svedomitosti, že budeš hospodáriť múdro a spravodlivo.“

„To chceme,“kričali všetci. „Kňahyňa, naša dobrá a spravodlivá matka.“

Ale Všetecha trvala na svojom a naskutku oddala kľúče so slávnostným osvedčením, že ich neprijme naspäť, dokiaľ bude trvať obleženie.

„Bratia!“ ozval sa potom Blahodej, „keď naša milovaná kňahyňa učinila také šľachetné osvedčenie, osvedčme sa i my pred ňou i pred bohom, že umrieme všetci či mečom, či hladom, ale nevzdáme sa do posledného muža. Ja na to prisahám,“ zdvihol tri prsty.

„My tiež,“ učinili to za ním všetci.

„A kto riekne slovo o vzdaní sa,“ dodal mladý Velebít, „syn smrti buď.“

„Smrť každému!“ skríkla jedným hlasom celá posádka.

7

Arcibiskup Metod sedí večer v kresle s operadlami pri veľkom dubovom stole. Na stole horia dve voskové sviece a leží mnoho rozvinutých kníh. Do svetlice vstúpil mních a pisár Engelšalkov Azzo.

Metod ho zdvorilo usadil do druhého kresla oproti sebe.

Po Azzovom osvedčení, že prišiel súkromne na priateľskú návštevu, zhovárali sa najprv všeobecne o reči slovienskej, o preklade biblie, o obrátení Moravanov, o bohoslužbách.

Potom riekol Azzo: „Na tebe je, otče aribiskup, dovŕšiť spojenie dvoch národov, zrušiť Rastislavom postavenú hrádzu. Lebo pokiaľ Slovieni neprijmú bohoslužby latinské, budú nám Nemcom ako pohania.“

„Blúzniš?“ zavrátil ho Metod, vidiac, že mu prišiel húsť dávnu nemeckú nôtu, či zo svojej ochoty, či z naloženia Engelšalkovho. „Kristus neposlal apoštolov učiť národy nové reči, lež zvestovať im kráľovstvo božie. Náboženstvo nesmie byť nástrojom politiky. A že vy ho tým činíte, Slovieni sa proti nemu vzpierajú.“

„A prečo by Slovienom nemohlo byť dobré,“ namietol Azzo, „čo je dobré nám? Veď i nám je latinská reč cudzia, a predsa len túto používame nielen pri bohoslužbách, ale i v školách, pri zákonoch, pri správe a súdoch.“

„A prečo vy,“ tázal sa zo svojej strany Metod, „tak radi Slovienom všetko natískate? A nie je to všetko lepšie, čo je vaše. Príde čas, keď vaši potom nájdu to ako novú múdrosť, čo teraz násilne potláčate pri Slovienoch ako kacírstvo. Vytriezviete i vy z vášho strešteného preceňovania latiny, navrátite sa k prirodzenému nástroju živej vzdelanosti, reči národnej.“

„Do cirkvi aspoň a bohoslužieb,“ odporoval Azzo, „reč nemecká nebude uvedená nikdy. My nechceme porušiť poriadok boží. Boh si vyvolil len tri bohoslužobné reči: latinskú, židovskú a grécku. Ostatné sú len pre trh a obchod. Nesluší sa bohu slúžiť v žiadnej inej reči, lebo i Pilát len v týchto troch rečiach napísal na kríži vinu Kristovu.“

„Vo východnej apoštolskej cirkvi,“ poučil ho Metod, „je i viac bohoslužobných rečí, koptická, arménska, asýrska.“

„My,“ zasmial sa úškľabne Azzo, „neslyšali sme o žiadnej koptiackej, ani ramennej, ani syrovej reči.“

Metodovi sa rozjasnila tvár. „Hovorím,“ riekol nadchnutý duchom prorockým, „s tou husou, ktorú si večná vaša nenávisť pri hlavnej vašej rieke upečie: Blahoslavení sprostí.“

Vediac ostatne, že oproti pyšnej nevedomosti je daromné bojovať, vstal a učinil tak koniec nezrelej hádke.

Na druhý deň Azzo zvestoval Engelšalkovi, že Metod je zatvrdilý kacír.

8

Starý Engelšalk prechádzal sa s rukami založenými za chrbát po svojej dielni, kde každodenne pracoval s pisárom Azzom, keď vstúpili dvaja muži s pokorou, jeden vysoký, druhý nízky.

„A, rytier Triebeľ!“ pokročil mu Engelšalk v ústrety. „Ale teba neznám,“ pozrel na nízkeho.

„Som,“ vetí tento, „hlavný činiteľ pri zajatí bývalého kráľa Rastislava.“

„Ako sa voláš?“

„Vít.“

„Dobre, mein liebes Vieh,“ potľapkal ho Engelšalk po pleci.

„Už ťa znám. Povedal mi o tebe gróf Viliam. Slúžiš mu verne v Nitre ako tu nám rytier Triebeľ.“

„Ráčiš nás,“ riekol tento hlasne a prihol sa trochu k Engelšalkovmu uchu, „nazývať rytiermi. Ďakujeme za to, ale by nám milšie bolo, keby si nás tým učinil skutočne. Prosíme o to snažne. Skladáme svoje majetky do rúk jeho kráľovskej milosti, aby sme ich potom vzali naspäť s názvom a právami rytierskymi, alebo ak sme toho hodní, grófskymi.“

„Žiadosť vaša,“ riekol s patrnou radosťou Engelšalk, „je slušná a rozumná. Teraz každá piaď zeme je kráľova. Nikto nesmie nič vlastniť, komu kráľ nedaruje. I ostatní držitelia majetkov sa musia hlásiť o darovacie listiny. Len ten bude uznaný za zákonného majiteľa, kto svoje majetky prijme z ruky kráľovej s náležitými právami. Žiadosť vaša sa teda vyplní ochotne s odpustením taxe, pretože iným taký dobrý príklad dávate. Ale povýšenie na grófsku hodnosť ponechať sa musí času. Rytierstvo je prvý stupeň, ktorý nemožno preskočiť.“

„Spokojní sme i s tým,“ zasipel Vít.

„Dobre, dobre, mein liebes Vieh. Listiny vám napíše bez odkladu tu pisár Azzo. Musíte mu zovrubne udať vaše dediny a ich hranice. To potom bude vaše na večnosť. Listiny si dáte podpísať i veľkým kňazom.“

„To náš nepriateľ,“ poškriabal sa Triebeľ za uchom.

„I váš, i vašich poriadkov,“ dodal Vít. „Prvý medzi nespokojnými.“

„Tovariší sa len s Vojtechom,“ dodal ešte Triebeľ, „tým nenávistníkom Nemcov. Radím mať sa pred ním na pozore.“

„Povinnosti svojej zadosť učiniť musí,“ dupol Engelšalk. „Kedy vyhotovíš listinu, Azzo?“

„Čím najskôr,“ ozval sa tento spoza stolíka, kde maľoval veličizné počiatočné písmeno na psej koži. Musím prosiť rytierov do môjho bytu, aby som mohol všetko pokojne spísať.“

Po ich odchode riekol: „Siahajú po grófstve, ale sotva budú dôstojní rytierstva, tí ošemetníci.“

„Ale verní naši služobníci,“ zastával ich Engelšalk. „Toho obra nepustíme od dvora. Ako Vend dozná sa o všeličom a všetko nám ochotne zdelí. To potrebujeme. Ale s tým Vendom na prestole neviem, ako vygazdujeme. Stáva sa spurným.“

„Vyplní sa,“ mrdol Azzo plecom, „i to porekadlo, že dva meče v jednej pošve miesta nemajú.“

9

Kamenný prestol na Velehrade, na ktorom sa nastoľovali veľkí kňazi, slúžil súčasne i ako súd v tých časoch, keď panovník musel všetky služby sám osobne vykonávať. V čase vojny bol vrchným vojvodcom, v čase pokoja správcom a sudcom, za pohanstva i žrecom. Pred neho šli žalobníci a on riešil ich spory po vyslyšaní stránok krátko a neodvolateľne, bez všetkých okolkov. Každý týždeň sa raz vykonával takýto súd na Velehrade. Veľký kňaz sedel na kamennom prestole, žalobníci prednášali svoje sťažnosti ústne.

Túto povinnosť plní i Svätopluk. Sedí na prestole vo veľkokniežacej čiapke na hlave. Pred ním stojí skupina žalobníkov. Vojtech privádza jedného po druhom k stupňom prestolu.

Privedie po mnohých iných muža s remennou zásterou, aké zvykli nosiť pri ohni pracujúci remeselníci.

„Veľký kňaz,“ hovorí muž, „chraň nás pred tými neprávosťami, ktoré sa dejú tu v sídelnom hrade. Nikto nie je bezpečný ani imaním, ani cťou, ani životom, odkedy majú tu moc a vládu Nemci. Moju dcéru vtiahli nasilu z ulice a zneuctili.“

„Sám vravíš,“ zazrel na neho Svätopluk nespokojne, „že panujú Nemci.“

„A ku komuže sa teda máme utiekať?“ zalomil rukami zarmútený otec.

„Pomoc u boha a u vás samých,“ hniezdil sa na tróne Svätopluk. „Pobite násilníkov ako psov.“

„Dobrá rada,“ odišiel mrmlajúci kováč. „Lotor, nie kňaz. Vydal nás na milosť a nemilosť cudzozemcom a teraz, pomáhajte si sami.“

Pred Svätoplukom zastali dvaja kupci. „Zaujmi sa nás,“ prosil jeden z nich. „Manželka Engelšalkova si nás pozvala s tovarom, nabrala, čo sa jej ľúbilo zo zlatých vecí a drahých tkanín a s plácou nás odkázala na neisté, že sa nám zaplatí z verejnej pokladnice. Zaujmi sa nás, veľký kňaz.“

„Chráň nás,“ dodal druhý, „pred bezprávím, pri ktorom celá tržba musí nakoniec zaniknúť. Ktorý kupec si bude nadobúdať tovar, keď sa mu potom odoberie zadarmo?“

„Nemôžem vám pomôcť,“ mykol Svätopluk čiapkou na hlave a hodil sa na druhý bok prestola, ktorý bol pre neho škripcom. Cítil na ňom tŕne svojho obmedzeného postavenia. Videl, že i na súdny stolec len preto vstupuje, aby sa v celej nahote objavila ľudu jeho slabosť a ničota. To ho škrelo.

Rozladený a namrzený takto prehovoril k všetkým: „Musím vám povedať, čoho sa máte držať. Predo mňa len vtedy choďte, keď máte súkromný spor jeden s druhým. So žalobami proti Nemcom odkazujem vás na správcu Engelšalka.“

S tým vstal a odkvapil pri všeobecnom reptaní zanechaných žalobníkov.

10

Aby sa trochu zotavil po mrzutom výjave, šiel Svätopluk sám jediný do hradnej záhrady.

Tam sedí samotný na lavici pod košatou lipou, v ktorej bzučia včely a hľadí zadumaný pred seba.

Videla ho tam z okna grófka Fritilda a chopila sa príležitosti sprobovať ešte posledný útok na jeho srdce. Poznala už dobre jeho chladnosť voči Hrimgilde a nemala temer žiadnu nádej viac ho získať. Predsa len chcela ešte raz oprobovať priblížiť sa mu. Pretože vôbec nechodil k Engelšalkovcom, chcela sa s ním stretnúť v záhrade ako náhodou.

Pojala so sebou Hrimgildu a pomaly sa prikrádala, dávajúc jej rady, čo asi má hovoriť. Uvili i voňavú kytku, ktorou sa mala Hrimgilda zavďačiť nevďačnému.

Tento až vtedy zdvihol hlavu, keď začul pištiaci hlas Fritildin: „Raz nás len predsa zbližuje náhoda, keď sami kladieme medzi seba medzeru sto míľ. Opovažujeme sa prerušiť samotu. Čo taký zadumaný, veľký kňaz?“

Hotovila sa na výmenu zdvorilostí. Svätoplukovi sa už ale celkom zunovalo pretvarovanie. Bol zo dňa na deň roztrpčenejší. Zmocňovala sa ho oželenosť. Ukazoval zjavne nespokojnosť bez ohľadu na to, čo z toho vzíde. Jeho ulíhavosť premenila sa na trpkú vzdorovitosť.

Miesto čakaného priateľského úsmevu a zdvorilých poklôn vstal, pozrel hnevne a riekol so srdom: „Grófka! Prečo neplatíš kupcom za tovar? Myslíš, že ho našli na ulici?“

To konečne zrazilo všetky Fritildine nádeje. Videla, že s týmto človekom už zhola nič. Odložila teda i ona zdvorilosť na stranu. Postavila sa a riekla hrdo: „Ty, kňaz, nemáš právo miešať sa do mojich záležitostí.“

„Eh! Priveďte teda do zúfalstva celý svet,“ mrštil Svätopluk hnevne rukou a odkvapil.

Ten vendický grobian!“ hľadela za ním zúrivo nezmieriteľne obrazená Fritilda. „Poď, dieťa,“ vzala plačúcu Hrimgildu, „ďakuj bohu, že ti dal zavčas poznať toho oplana, ktorý i svojho strýca zradil.“

Nenašiel potom Svätopluk nikdy viac v svojej chyži čerstvé kvety.

11

Do svojej chyže prišiel Svätopluk taký rozladený, nespokojný so sebou i so svetom, oželený, že chodil ako v trapiech z kúta do kúta, zo svetlice do svetlice, upierajúc na všetko zrak a nič nevidiac, hľadajúc dačo a sám nevediac čo.

Sotvaže ho Vojtech trochu rozhovoril, keď mládenec ohlásil Víta a Triebeľa.

„Po akých tí cestách chodia?“ pokrútil Svätopluk hlavou. „Ten čierny chriašteľ čmýri sa tu od môjho nastolenia a ten dlhý hnát neodchádza ani na okamih.“ Mládencovi kývol: „Nech vstúpia!“

Prijal ich pri dverách stojačky a tázal sa prvý: „Čo si žiadate?“

„Prosíme,“ vetí pokorne Vít, „o podpísanie týchto listín, ktoré nám vydal správca Engelšalk.“

„Aké listiny?“ zardel sa Svätopluk.

„Obsahujú naše povýšenie do stavu rytierskeho,“ slovil Vít, „a kráľovské darovanie našich majetkov.“

„Nuž tak?“ riekol tiahle Svätopluk a založil na kríž ramená.

„Teda vám nie je dosť byť moravskými ľachmi? A kto vám odníma vaše majetky, že si ich dáte potvrdzovať. Čo kráľovi nemeckému do vašich držobností?“

„Také teraz časy,“ stúlil plecia Vít. „Celá dŕžava moravská stala sa majetkom kráľovým. Každý kto bezpečne chce vlastniť svoje majetky, musí ich položiť k nohám kráľovým a prosiť, aby mu ich darovať ráčil.“

„Čo to za nové zásady hlásate?“ dupol Svätopluk hnevne. „Do akého otroctva leziete sami, aby ste mohli uviesť do otroctva ľud, panovať nad kmeťmi po rytiersky?“

„Chceme použiť,“ ozval sa Triebeľ, „k svojmu prospechu tento nový obrat vecí, ktorý si ty sám, veľký kňaz, zapríčinil. Dúfame, že nezamietneš verných svojich služobníkov.“

„Rozumiem,“ odvrátil sa od nich Svätopluk a pokročil k stolíku. Tu vyňal mešec s peniazmi a povrhol ho na stôl. „Judáš zradil majstra za tridsať strieborných. Vy snáď drahšie budete ceniť svoje svedomie pri zrade kráľovej. Vezmite a viac sa mi neukážte s takými prosbami, vy blázni. Či nie je dôstojnejší názov ľacha než rytiera? Či to nie je nezmysel dať si darovať naše? Keď chcete byť rytiermi, iďte do svätej rímskej ríše. Ja nedovolím podvrátiť na Morave naše chválitebné slovienske poriadky, skloniť do jarma slobodný ľud, vydať ho v korisť daktorým násilným rodinám. Vystríham vás i pred stavaním zámkov. To je u nás právo kniežacie. Zámky v rukách súkromných slúžia len k úplnému zotročeniu ľudu. Vezmite si svoju mzdu a iďte.“

Mzdu nechali zradcovia na stole, s listinami sa vrátili k Engelšalkovi, ktorý sa náramne pohoršil na Svätopluka, pretože odporoval hlavnému jeho zámeru.

Poctivý Vojtech trnul pri tom prudkom výjave. „Preboha,“ riekol po odchode zradcov, „čo činíš, kňaz? Staviaš sa do zrejmého odporu voči správcovi, čo z toho bude?“

„Nech bude, čo chce, ja už nedbám na nič,“ vrhol Svätopluk rukou.

Manželkou ešte väčšmi popudený Engelšalk dal mu pocítiť svoj mocný hnev ešte toho dňa. Keď si Svätopluk chcel vyjsť na koni, zakázal mu to ako väzňovi.

12

Onedlho potom mal Engelšalk nemilý rodinný výjav. Ležal ešte na posteli, keď neobyčajne včasráno vstúpila do jeho spálne už oblečená Fritilda.

„Dobré ráno po rozkošnej noci.“

„Áno, spal som chutne a mnoho,“ natiahol sa Engelšalk.

„Myslím, že naopak,“ pozrela na neho prísne Fritilda.

„Mladá komediantka sotva ti dala mnoho spať.“

„Čo za komediantka?“ podoprel sa znepokojený Engelšalk na lakeť.

„Tá, čo teraz vyšla od teba, starý hriešnik, neverný manžel,“ pustila sa Fritilda do plaču.

„Na!“ sadol si Engelšalk, „už si to musela dostriehnuť, ty žiarlivá Xantipa.“

„Áno, dostriehla som,“ dupkala Fritilda, „lapila som ťa na skutku, ty starý vierolomný cap.“

„Musím ti teda povedať,“ odkašlal si Engelšalk, „o čo ide. Mladá komediantka bola skutočne tu, ale vieš prečo? Učinil som Hermana rytierom, daroval som mu dedinu Raschowiggh.“

„Za veľké zásluhy jeho ženy.“

„Nič zásluhy, nič ženy. Ide o to uviesť na Morave čím najviac našich a učiniť ich tu mocnými. Žena sa prišla poďakovať.“

„A tak včasráno, keď gróf ešte v posteli! Museli ste sa oba hodne zahanbiť.“

„To preto,“ vyhováral sa Engelšalk, „že včasráno odchádzajú z Velehradu.“

„Lžou takou makavou by si sotva decko ošialil.“

„Môžeš mi veriť, drahá,“ siahol Engelšalk po jej ruke. „Nemysli na nič zlého. Veď mám teba, moju drahú vernú manželku. Pred tebou by som dal prednosť kadejakej túlavej lojde? Poď, nech ťa objímem.“

„Nedotýkaj sa ma!“ odstrčila mu Fritilda ruku zúrivo.“ Nikdy viac sa ma nedotkni, ty hlucháň, ty poškvrnený smradľavý cap.“

Podobných titulov mu nadelila hromadu. Až keď Engelšalk vyskočil z postele a siahol po trstenici, vtedy rozhorlená manželka uznala za dobré vzdialiť sa s vyhrážkami.

13

Dvaja kupci idú na vozíku pozdĺž potoka Turca k bystrotokému Váhu. Jeden poháňa kone, druhý sedí mlčky a drieme.

„Bratu!“ ozve sa pohonič, „pozri len, pozri, čo sa v našej neprítomnosti povodilo v našom horami ohradenom Turci.“

Driemajúci precitol, pozrel na východ a tlesol. „Naozaj! Dva nové zámky, ktorých pri našom odchode do Bulharska nebolo.“

„A to jeden o bok druhého,“ pokrútil pohonič hlavou. „To veru čosi nového. Spýtame sa tamtoho valacha.“

Hneď dospeli k mladému mužovi, ktorý v úzkych bielych nohaviciach, s krpcami na nohách, s malým klobúčikom na hlave a so širokým opaskom na bedrách plietol vlnené kapce. Podopretý zadkom o valašku tak mihal ihlicami ako dáka panička a ovce sa mu pokojne pásli. Príchodzím bežal so štekotom v ústrety biely valaský pes.

„Povedz nám, krajan,“ zastavil pohonič kone, „čo sa to tu povodilo od roka? „Čo to za zámky hen?“

„Znáte Triebeľa,“ opýtal sa najprv valach.

„Kedysi sme ho znali osobne,“ kupec na to. „Potom odišiel na Velehrad a bol tam vodcom kráľovskej družiny.“

„Ako taký,“ prejal slovo valach, „zradil kráľa a teraz tam slúži Nemcom, prepadol by sa i s nimi!“

„To teda on vystaval tie zámky?“ skočil mu do reči kupec.

„Nie tak,“ pokýval hlavou valach, „hneď vám poviem. Zámok ten, hľa, čo sa Sklabiňou menuje, počal stavať Triebeľov brat Václav. Mysleli si driečni bratia, že z takého hniezda si s pomocou nemeckou podmania všetky okolité zemianske dediny, vari celú župu. Lebo sú to veľkí tyrani. Neodpustia ani pokrvným a príbuzným. A práve to im zlomilo rohy. Strýčenec Vaik sa bál, že i jemu vezmú všetko a učinia ho svojím poddaným, ako to teraz býva v týchto časoch násilia, ktoré prišli so zradou Svätoplukovou. Boh mu zaplať i s jeho Nemcami. Náhle teda počal Václav stavať z dreva Sklabiňu, hneď sa dal stavať i Vaik na susednom vrchu Záborie. Jeden i druhý zámok staval sa pod zbrojou. Vaik chcel zabrániť stavať Václavovi, Václav Vaikovi.

Obaja mali vždy ozbrojené mužstvo na nohách, potýkali sa a chceli páliť. Václav sa opieral o svojich kmeťov, Vaik o slobodných zemanov. Lež ani jeden nemohol protivníka zničiť, ani druhý. Tak vznikli medzi ustavičnými potýčkami dva zámky, jeden o bok druhého. A to je naše šťastie, že sa tá prekliata násilná, zradná rodina rozdvojila, lebo by nás všetkých boli uviedli do otroctva. Václav nemôže robiť výpady tak, ako by chcel. Vaik ho drží zo Záboria na uzde.“

Toľko valach. Kupec s plátnom podával mu za vysvetlenie peniaze. Ale valach sa cítil tým obrazený. „Nie darmo,“ krútil hlavou, „že chodíte kadekde po cudzích krajinách. U nás toho nikdy nebývalo, aby si človek dal platiť za slovo.“

„Ďakujeme ti teda,“ šibol pohonič kone a uháňal k Vrútkam.

14

Morava plače pod pätami nemeckými, ale zato v hostinci u Tasa je veselo. Všetky stoly sú obsadené hosťami. Jedni pijú pri hlučnom hovore, druhí metajú kocky, tretí sa milkujú s neviestkami. Nemecké opanovanie malo i v tomto ohľade svoje následky. Bývalá stydlivosť ženského pohlavia prináležala už na Velehrade k starej móde.

Sú tam ako obyčajne i žalárnik Rároch, mních Azzo a nemecký nos Triebeľ. Sedia pri jednom stole, pred nimi stojí džbán vína a sklené poháre, z ktorých medzi hrou tu i tam popíjajú. Hrajú v kocky o žltáky. Obstupujú ich mnohí diváci, medzi ktorými je i rytier Svén a vodca veľkokniežacej družiny Vojtech. Jedni stavajú medzi sebou na ich vrhy, druhí sa len dívajú na vrtkavosť šťastia. Medzi tvárami vidno najviac podlhovastých.

Hráči sa časom i zasmejú, poklebetia. Najmä ošemetnému Rárochovi ide jazyk. Hneď toho bodne, hneď iného. „Ty, Azzo,“ hovorí, „podobáš sa zvonovému srdcu. Ako toto chodí z boka na bok, tak i ty posolstvuješ medzi kňazom Svätoplukom a správcom Engelšalkom.“

„Ja ti poviem,“ zasmial sa Azzo, „iné podobenstvo. Kňaz Svätopluk a správca Engelšalk sú ústa a ja som v nich jazyk.“

Vzťahovalo sa to na napnuté vzťahy medzi Svätoplukom a Engelšalkom, pri ktorých v záležitostiach týkajúcich sa obidvoch najviac Azzo sprostredkovával, chodil od jedného k druhému.

,,Musíš mi napísať pekný rytiersky list,“ prekáral ďalej Rároch Azza, aby bodol Triebeľa. „Mne sa síce trocha smiešnymi vidia tí slovienski rytieri, ale už len využijem i ja zvláštnu blahosklonnosť kňazovu ako rytier Triebeľ.“

„Ó, ja som zvláštny miláčik Svätoplukov!“ vlial Triebeľ do seba pohár vína.

„Bez otázky,“ smial sa Rároch. „I dnes si bol predmetom vyjednávania. Svätopluk popustil správcovi v tom, aby županom brnenským bol Radač. Správca privolil Svätoplukovi, aby županom turčianskym nebol Triebeľ. Neviem, ako sa to ľúbi môjmu priateľovi, ale ja som spokojný. S kým by som hral po večeroch, keby rytier Triebeľ, majiteľ drevenej Sklabine, nesedel u Tasa?“

„Nemeľ už toľko tými pyskami,“ okríkol ho Triebeľ, „ale hraj, keď máš.“

Rároch glgol pohár vína, potom poopálal kocky: „No, čo stojí?“

„Dvadsať žltákov,“ riekol Triebeľ, vykrútil si fúzy a vypil pohár vína.

„Ja s rytierom Triebeľom,“ zamiešal sa Svén. „Päťdesiat žltákov. Kto oproti?“

„Ja,“ ozval sa Vojtech. „Stojí.“

„Veľká suma, páni, modlite sa,“ hovoril Rároch, opálajúc kocky na dlani.

Po ich vrhnutí skríkol: „Viktória!“ a zhrnul Triebeľove žltáky.

„Dávaj i ty výhru,“ obrátil sa Vojtech k Svénovi.

„Nedám!“ odvrkol tento a ohliadol sa.

„A prečo nedáš?“

„Preto, že vrh bol falošný.“

„Ty si falošný,“ kričal Vojtech. „Rároch vrhol správne.“

„Nech vrhne znovu.“

„Si teda nečestný oklamca a oplan,“ pozrel Vojtech na neho zúrivo. „Výhru by si bol zhrnul a keď si prehral, nechceš platiť. Hanba, posmech!“

„Čo? To ty povieš jednému nemeckému rytierovi, ty vendický pes?“

Svén tasil ťažký meč a ohliadol sa na Nemcov.

„Vy ste psi na cudzom smetisku,“ tasil i Vojtech.

Zrazili sa a hneď sa zablysli mnohé nemecké meče, lebo to bola hľadaná zvada. Nemci sa dohovorili na Vojtechovej záhube. Dnes mal byť zabitý.

Keď začali štrkať meče, ženy a bojazliví muži buď prchli dvermi, alebo vyskočili oknami, alebo vliezli pod stoly.

Boj netrval dlho, Vojtech, ktorému Triebeľ zasadil ranu od tyla, klesol.

„Má dosť,“ riekol Svén. Nemci sa vypratali.

Len to zachránilo zmäsiarenému život, že ho predčasne držali za mŕtveho.

15

Úzkostlivo s bázňou na tvári vkročil Všehrd, vladyka lipnickýdo dielne Engelšalkovej, kde tento i teraz pracoval so svojím pisárom Azzom. Všehrd mal v ruke psiu kožu s veľkou voskovou pečaťou. Bola to listina, ktorou ho Engelšalk učinil rytierom a jediným držiteľom slobodnej zemianskej dediny.

„Ideš naspäť,“ pokročil k nemu Engelšalk. „Veľký kňaz nechce ti listinu podpísať, hej?“ nadstavil ucho s podloženou dlaňou.

„On, vraj, nie je zbojník, aby jednému bral, druhému dával,“ riekol Všehrd. „Nate si vašu listinu a vráťte mi peniaze.“

„Listina platí i bez kňazovho podpisu,“ dotkol sa Engelšalk prstom jeho pŕs. „Všetko je kráľovo. Daruje, čo chce, komu chce.“

Ale sa mi sprotivia zemania,“ namietol Všehrd.

„Župan ti dá pomoc,“ podtrhol ho Engelšalk za halenu a ukázal na dvere.

Po jeho odchode dupol obrátený k Azzovi, píšúcemu pri stole: „Ten prekliaty Vend na tróne sa mi vo všetkom stavia na odpor. Nechce, prirodzene, aby sa na Morave utáborilo rytierstvo. Ale to byť musí, keď nie s jeho vôľou, teda proti jeho vôli.“

Vtom mládenec voviedol dvoch po sloviensky bohato odetých mužov. Kožušinou obrúbené a voľne na zadok visiace vrchné haleny mali na prsiach spiate širokými striebornými retiazkami.

„Vyste priviezli z Kremnice zlato a oddali ste ho veľkému kňazovi,“ pristúpil k nim Engelšalk, nastavil ucho a roztvoril ústa.

„Učinili sme podľa práva,“ odvetil jeden z baníkov. „Bane sú vlastníctvo veľkokniežacie.“

Engelšalk pokýval hlavou: „Teraz je všetko vlastníctvo kráľovské. Svätopluk nemal zlato prijímať.“

„Ráčte to dokončiť medzi sebou,“ osvedčili sa vľúdni baníci. „My sme vyplnili svoju povinnosť.“

„Dobre hovoríte,“ potľapkal jedného po pleci a ukázal na dvere. „S vami nemám čo vyjednávať.“

Baníci odišli. Engelšalk riekol: „Musím sa už porátať s tým spurným Vendom. Iď, Azzo, nech sa okamžite dostaví predo mňa.“

Azzo odbehol, ale vrátil sa sám, s odpoveďou Svätoplukovou: „Engelšalkovi ku mne tak ďaleko ako mne k nemu.“

„Miera je plná,“ dupol rozpálený ako moriak Engelšalk. „Chcel som toho zradcu vlastného strýca získať podobrotky, teraz upotrebím všetku prísnosť. Namiesto ružových reťazí lásky zovriem ho tvrdou reťazou železnou. Naučím ja nevďačníka pohrávať sa s celým svetom. Rozkáž hneď posádke, nech sa pripraví do pohotovosti.“

16

Jedna stotina železníkov obstupuje na vyšehradskom dvore chatrný vozík, z ktorého vyzerá trochu slamy. Zo zámockých okien sa dívajú tu Engelšalk s Fritildou a Hrimgildou, tam Slavomír s Ratiborom.

„Prečo neposielaš toho oplana prosto ku kráľovi do Rezna?“ hovorí Fritilda Engelšalkoví do ucha.

„Mne ho,“ slovil Engelšalk, „zveril kráľovič a vojvodca Karolman, jemu ho teda posielam na Krajňu. Do Rezna nech ho pošle on, ak chce.“

„Bodaj by tam vyklali oči i jemu,“ zaželala Fritilda. „Pohrdol našou milosťou ten nevďačník, ten oplan, ten zradca celého sveta. Najprv zradil strýca, teraz kráľa.“

„A ty, čo plačeš?“ obrátila sa k Hrimgilde. „Rada som, že sa tak stalo. Oplan ten nie je hoden bozkať tvoju črievičku.“

„Už mu bude koniec,“ tešil ich Engelšalk, „i tej prekliatej Morave, čo toľko drahej nemeckej krvi vypila.“

Inakšie city zmietali Slavomírom a Radhosťom, ktorí hľadeli z protiľahlého okna.

„Aj, aj, aj!“ bedákal Radhosť, „ako skoro našla podlá zrada zaslúženú pokutu! Ale hanba a beda nám, že toto sa deje s našimi panovníkmi. Nemci vláčia jedného po druhom do zajatia v okovách. Teraz sme už celkom bez hlavy a nepriateľ v srdci dŕžavy, i po celej vlasti.“

„Dobre to tak,“ tešil ho Slavomír. „Krajné poníženie splodí krajnú oželenosť a zúfalý nápor celého ešte nezmalátneného národa. O tejto nehodnosti zvesť preletí čoskoro ako hromová iskra celou Moravou. Každé slovienske srdce vzplanie. A celému oželenému národu tak nemožno vzdorovať, ako nemožno pridusiť dlaňou výbuch sopky. Čím väčšmi zúri tyran, tým bližšie je spasenie. Bude musieť zápasiť s celým národom a každým mužom osobne, keď zákonnú vládu stroskotal. Národ, ktorý ešte nezúfal nad sebou, neprijal zmýšľanie a cítenie cudzinca, nestal sa v otroctve podliakom, vyviazne z najväčšieho nebezpečenstva.“

Svätopluka v brnčiacich okovách vyviedol Triebeľ. „Ja všetkých kňazov a kráľov moravských,“ riekol tento zločinec úškľabne, „vyveziem ako hnoj za hranice.“

Rároch pomáhal zdvihnúť mlčiaceho väzňa na voz s podobnými posmeškami.

Kamenná dlažba zadunela. Fritilda kývala posmešne bielou šatkou šťastlivú cestu. Ale Hrimgildu a ešte viac Slavomíra a Radhosťa zaliali slzy.

Ešte toho dňa odišli na všetky strany bežci s rozkazom odobrať všetkým mužom zbroj a župné pluky zaprisahať na vernosť kráľovi nemeckému. Po takom rozhodnom kroku chopil sa Engelšalk krajných najostrejších prostriedkov. Srdce mu hovorilo, že takéto poníženie hrdí Slovieni pokojne neznesú. Predvídal búrku, ale dúfal, že ju zrazí prísnosťou.

Štvrtá časť

1

V dedine Rašovíku slávia sa starodávnym spôsobom dožinky. Celá pokrvná obec je, pije, spieva a tancuje pri gajdách na dvore svojho vladyku Vachota, ktorého sme už videli a poznali pri nastolení Svätoplukovom.

Tento obľúbený predstavený slobodnej zemianskej obce, akých na Morave bolo najviac, podržal i v kresťanstve ľudu milú pohanskú obyčaj. Priniesol sa veľký okrúhly koláč s dierou v strede a tento obraz plododajného slnca sa položil na stôl. Vladyka sa postavil za koláč a pýtal sa veselej chasy: „Či ma vidíte?“ Na odpoveď, že ho vidia, riekol: „Želám vám teda, aby ste ma na takto rok nevideli.“

Toto dvojzmyselné želanie dávalo zemanom a kmeťom príležitosť vysloviť svoju spokojnosť alebo nespokojnosť so samovoleným vladykom. Teraz malo miesto prvé. Zemania živstvovali hlučne svojho vladyku Vachota.

A práve vtom zastal pri domových vrátach vozík, na ktorom sedel mladý muž a ešte mladšia žena, obaja oblečení po nemecky.

„Daj tomu teraz pokoj,“ rečie žena, „keď je tu celá obec pohromade.“

„Čo tam?“ kývol muž plecom. „Nech sa doznajú razom všetci.“

S tým skočil z vozíka a pomohol aj žene.

Vladyka Vachot im podišiel v ústrety s krčahom medovca. „Vitajte,“ riekol prívetive. „Naša obyčaj je prijímať hostí chlebom a soľou, vás podľa príležitosti vítam priateľským prípitkom.“

„Na ďalšie priateľské pomery,“ odpil Nemec. „Vy dnes hostíte mňa, na takto rok budem ja hostiť vás ako svojich dobrých poddaných.“

Do zhromaždených akoby bol hrom udrel. Slovo poddaný nebrali na žart, lebo už počuli o nemeckých novotách, že slobodné zemianske dediny rozdávajú tu ľachom, tam vladykom, ba i Nemcom.

„Čo to hovoríš!“ pozrel Vachot príchodziemu do očú.

„To,“ odpovedal Nemec, „že odteraz dedina Raschowiggh je môj zákonitý majetok spolu s vami. Tu kráľova darovacia listina.“

„A kto má pravo darovať tebe nás?“ ozvalo sa razom sto hrozivých hlasov. „Sme my kŕdeľ volov, chotár náš ničí?“

Jeden mladý muž sa postavil pred Nemca: „Kto si ty?“ „Som,“ vetí tento, „rytier von Raschowiggh, tvoj pán.“ „Mierni sa,“ klmla ho lakťom žena. „Bude zle.“

„Mlč!“ pozrel na ňu Nemec. „Ja viem, čo robím. Vendom len smelosť ukázať, hneď sa pokoria.“

Mladý zeman sa obzrel po zástupe: „Bratia! Znáte tohoto Nemca?“

„Vidí sa nám známym,“ ozvalo sa viac hlasov.

„To je ten,“ pomohol pýtajúci sa ich pamäti, „čo pred rokom ukazoval u nás komédiu za peniaz, komediant Herman. Táto jeho žena tancovala pri harfe polonahá.“

Ženu akoby krvou oblial, ale Herman sa postavil smelo: „Komediant som bol, teraz som vaším pánom z lásky kráľa Ludieka a správcu Engelšalka.“

„Neuznávame nemeckého kráľa ani cudzozemského správcu,“ odvetil vladyka.

„Za to slovo odvisneš,“ Herman vystrčil prst proti nebu. Vladyka ho vyťal dlaňou po tvári tak, že sa potočil a krv ho zaliala.

„Nevravím,“ ťahala ho žena preč so strachom a prosbou. Ale Herman ju odstrčil a hrozil vojskom.

To ešte viac rozdráždilo zemanov. Nastal úžasný krik: „Mor ho!“ a rana padala za ranou.

Komediant len toľko zaujal z Rašovíka, čo potrebovala jeho mŕtvola.

2

V priestrannej palote na laviciach okolo stien sedia ľasi a vladykovia zemianski i kmeťskí župy olomouckej. Pri stole v strede sedí župné úradníctvo, sudcovia, prísažní, výberčí, zapisovateľ. Za vrchstolom predsedá župan Vladislav.

„Máme síce prísny zákaz,“ hovorí, „vydržiavať župné zhromaždenia, ale z Velehradu prichádzajú také písma a nariadenia, že sa neopovažujem uskutočniť ich bez vášho odobrenia, ľasi a vladykovia, aby som neplatil za podkupeného zradcu národa. Vzdor zákazu zhromaždil som vás k spoločným poradám podľa našej dávnej obyčaje a práva.“

„Dobre a statočne si učinil,“ vzal slovo jeden zo starších. „Sláva ti za to! Nemci a nástroj ich Svätopluk chcú nás učiniť nemými. Boja sa každého zhromaždenia, aby sme sa nikde nemohli vysloviť a vzájomne povzbudiť k hájeniu našich pošliapaných práv.“

„Zastavenie župných zhromaždení a porád,“ ozval sa druhý, „je samo osebe tyranské šliapanie najpodstatnejšej výnimky slobody a smeruje k panovaniu neobmedzenému. Predtým koľko žúp, toľko bášt slobody, teraz koľko županov, toľko tyranov a nad všetkými jeden tyran všeobecný.“

„Tak je!“ prisvedčovalo celé zhromaždenie. „Mrzké je panovanie nemecké. Županovi nášmu sláva, že drží s národom!“

„Tu, hľa,“ ukázal Vladislav popísanú kožu s visiacou voskovou pečaťou, „priniesol vladyka Všehrd akúsi latinskú listinu.“

„Od hodiť ju!“ skríkli zhromaždení. „Latinské písmo neprijímame. My nie sme Rimania.“

Všehrd, ktorého sme videli pri nastolení Svätoplukovom a teraz sedel medzi vladykmi, zapýril sa ako rak a odkášlával.

„Mohol by som ti,“ obrátil sa k nemu župan, „podvrhnúť tvoju listinu nečítanú. Povedz však predsa, od koho máš to písmo? A čo v ňom stojí?“

„Písmo mám od dŕžavného správcu Engelšalka,“ odvetil Všehrd.

Pretrhol ho krik: „Neuznávame žiadneho dŕžavného správcu. Máme nastoleného veľkého kňaza.“

„Idete priďaleko,“ kývol župan rukou. Všehrda sa tázal: „Čo to za písmo?“

„To je,“ vetí tento „kráľovská darovacia listina, ktorá ma nadeľuje rytierstvom a darúva mi Lipníky na dedičné vládnutie.“

„Lipníky darúvajú sa tebe?“ ozvali sa mnohé búrlivé hlasy. „Veď ty si len najstarší v rodine, ktorej patrí dedina, hlava rovnoprávnych bratov.“

„Odteraz som ich pánom, oni mojimi poddanými,“osvedčil sa drzo Všehrd.

„Akým to právom?“ táže sa Vladislav.

„Takým,“ hovorí Všehrd, „že celá dŕžava moravská stala sa majetkom kráľovým. On darúva, čo chce, komu chce.“

Vladislav pokýval hlavou: „Hlásaš novú, u nás doteraz neslýchanú a nebezpečnú zásadu. Podľa nej bola by cela dŕžava korisťou cudzozemcov. Ľud by padol do poroby samopašných rytierov, títo do moci zahraničnej.“

„Nechceme nemecké poriadky! Chceme si podržať našu sloviensku rovnoprávnosť!“ vrieskalo zúrivo zhromaždenie. „S Nemčúrom zradcom von!“

Vladislav ich učitkal a hovoril ďalej: „Listinu teda máš od Engelšalka. A prečo niet na nej podpisu kniežacieho?“

„Všetka moc je teraz v rukách správcových,“ vetí Všehrd.

„Čo?“ vzplanul Vladislav. „Nie dosť, že Nemci vyklali nášmu kráľovi oči, máme ešte i sami zrušiť hodnosť veľkokniežaciu, poddať sa Nemcom doprosta? Ja sa natoľko nikdy neodvrhnem, aby som pomáhal zničiť i ostatky našej samostatnosti. Neprijímam žiadne písmo, na ktorom niet veľkokniežacieho podpisu a pečate. Ty si sa dopustil zrady na národe, že si si také pohoršlivé písmo vybehal, snáď i kúpil. Prestal si byť naším, brat, keď si si dal udeliť rytierstvo.“ To riekol a povrhol mu písmo k nohám.

Celé zhromaždenie sa zdvihlo s nadšeným krikom: „Sláva županovi, hanba a potupa zradcovi! Von s rytierom!“

Teraz ho skutočne s najväčšou potupou vysocali a vykopali.

Po utíšení trmy-vrmy chcel župan predložiť ešte iné predmety, ale vtom vtrhol neočakávane Boleslav s poplašným krikom: „Do zbroja, bratia! Každý, kto je Slovien a má aspoň jedno zdravé rameno, do zbroja!“

Už samo objavenie sa tohoto ctihodného starca, otca kráľovnej Rosany, vzbudilo podivenie a úžas. Lebo zmizol od Svätoplukovej zrady tak, že nikto nevedel, kam sa podel. Dosť sliedili po ňom, najprv Svätopluk, potom Nemci, a nemohli mu prísť na stopu. Že sa teda teraz objavil a s takými slovami vtrhol na zhromaždenie, to vzbudilo napätú zvedavosť.

„Čo je?“ tazali sa všetci naraz zadivení.

Nemci odhodili náličnicu,“ zvestoval Boleslav, „vystúpili s otvoreným násilím. Nemáme už ani kráľa, ani kňaza. Zradeného Svätopluka odviezli v okovách do Korutánska. Tým ostal náš národ bez hlavy. Odkázaní sme s pomocou sami na seba. A brániť sa musíme, ak nechceme byť večnými bezprávnymi otrokmi. Do zbroje volám, do zbroje!“

To pôsobilo ako hromová iskra. V okamihu bolo uzavreté všeobecné povstanie muž na muža a vodcovstvo sa zverilo Boleslavovi.

3

S veľkým vreskom pristupujú Nemci k hradbám vratislavským. Jedni ešte len pristavujú rebríky, druhí už lezú hore, držiac si štíty nad hlavami. Z hradieb pršia ťažké kamene, valia sa posotené brvná, rozráža jú štíty a lebky, leje sa vriaca voda, smola, masť, olej, áno, i koše so včelami padajú na vyliezajúcich Nemcov. Mnohí sa rúcajú do priepasti. Tých, čo sa dostali na dosah, ráňajú kopije a meče.

Ochrancom bášť velí zachrípnutým už hlasom zámocký Blahodej a jeho syn Velebít a pritom i sami srdito bojujú. Na baštách vidno i ženy a deti, vidno samotnú kňahyňu Všetechu a jej mladučkú dcéru Rozvitu, ktorá z celej svojej sily vrhá kameň za kameňom.

Odrazu zúfalo skríkne. Neďaleko nej driapal sa divý Tutund, chagan avarský na cimburie s čierno-žltou zástavou. Už sa držal rukou koruny. Jeden skok a bol by stál na hradbe s nemeckou zástavou.

Rozvita ale priskočila a majúc práve kameň v hrsti, prask ním Avara po prstoch.

Tutund sa musel pustiť a zviezol sa dolu. Padajúc však zachytil zubami Rozvitine šaty a strhol ju so sebou.

Spadla z úžasnej výšky, avšak bez úrazu, lebo spadla na nohy a na mŕtvoly, čo i Tutunda zachovalo pri živote.

Namiesto smrti ocitla sa sama jediná uprostred nepriateľov.

A tu prejavila zvláštnu duchaprítomnosť a udatnosť. Pochytila hneď blízko ležiaci meč a štít, oprela sa chrbtom o stenu a tak odrážala útoky spredu.

Keď to uvidel Velebít, skočil okamžite za ňou, i on bez úrazu. Bránili sa potom spolu proti dotierajúcim nepriateľom.

„Ježiš! Ježiš!“ skríkla vidiac to Všetecha. „Otvor, Blahodej, brány a prispej im na pomoc.“

Blahodej nemeškal a pohol rozumom. Jedným kázal kričať na bašte a hulákať z celého hrdla, že ide pomoc, s druhými vytrhol cez bránu.

Pri takom nečakanom výjave stratili Nemci na čas hlavu, zmiatli sa, scepeneli a cúvali. Blahodej si prerazil cestu k Velebítovi a Rozvíte.

Bol zvrchovaný čas prispieť im na pomoc. Velebít bojoval s vypätím posledných síl, lebo už bol ťažko ranený. Líce mal preťaté až do kosti, krv sa mu cedila cícerkom. Do zámku ho priviedli klesajúceho.

4

Na zámok Brno, ktorý sa dnes volá Špilberg a slúcha vzdychy politických väzňov, tiahnu početní ľasi a vladykovia, každý s mečom pri boku.

Keď vošli, brány sa za nimi zatvorili a na dvore ich obstalo vojsko.

Hneď prišiel i župan Radač, ten, čo uvádzal Svätopluka na prestol, a zastal si pred nimi so slovami: „Kto vás povolal?“

„Pozvali sme sa sami,“ odvetil Velič.

„Neviete,“ zaškaredil sa Radač, „že všetky župné zhromaždenia sú prísne zakázané?“

„Vieme,“ znela odpoveď, „ale nepridržiavame sa tohto nezákonného, slobodu podvracajúceho zákazu!“

„A čo žiadate?“

„Žiadame,“ oprel sa lakťom o meč Velič, „brániť sa proti nehodnému násiliu. Nemci oslepili nášho kráľa, teraz odvliekli veľkého kňaza v okovách. Máme to trpieť? Dáme sa pošliapať ako červy bez odporu? Ty si náš župan. Veď nás na spupných nájazdníkov.“

„Čo som,“ odvrkol Radač srdito, „nie som z milosti vašej, preto si nedám vami predpisovať. Mne zveril verejnú moc dŕžavný správca Engelšalk. Jedine jeho poslúcham. A z jeho naloženia mám odobrať zbroj všetkým. Vyplňte i vy jeho a môj rozkaz. Oddajte meče.“

„Teraz vidíme,“ vzpriamil sa Velič, „že premenenie žúp na púhe nástroje vlády je smrť každej slobody a značí vytretie národa z počtu živých. Naše meče môžeš mať len silou,“ tasil a za ním všetci.

„Do nich teda!“ utiahol sa Radač medzi vojakov, ktorí len z malej časti boli Nemci.

Vojaci natiahli kopije, ale Slovieni sa nehli, ba pozreli na Nemcov hrozivo.

„Čo váhate? Do nich!“ velil znovu Radač.

Velič zdvihol meč. „Bratia! Či vy proti svojim nosíte zbroj? Nás budete škrtiť na pokyn vrahov a tohoto im zapredaného zradcu? My chceme brániť hynúcu otčinu a vy proti nám?“

„Smrť Nemcom i ich nečestnému nástroju!“ skríkol jeden z vojakov a zahnal sa kopijou na zblednutého Radača.

„Mor ho!“ vykríkli jednohlasne iní a oborili sa zúrivo na nemeckých kopijníkov.

Títo museli zložiť zbroj. Radač klesol pod sto ranami.

Ľasi a vladykovia uplatnili svoje právo, naskutku si vyvolili za župana Veliča, dohodli sa na všeobecnom povstaní a zoradili sa pod zástavy Boleslavove.

5

Do dediny Slatiny prišiel pocestný a užasol nad divadlom, ktoré tam uzrel. V prostriedku ulice urobili muži a ženy otvorené kolo a v ňom bolo počuť úder palice na ľudské telo za úderom pri pokriku divákov: „Bi!“

Keď sa tam dotisol, uvidel deväť poviazaných, skľúčených, zblednutých, trasúcich sa Nemcov a jedného zvaleného na mŕtvom tele. Dvaja kmeti ho z dvoch strán bili palicami, hneď jeden, hneď druhý.

Čudoval sa pocestný, že bitý ani sebou nehne, a nevydáva ani žiaden ston, ani krik, ani jajkanie.

„Lebo je mŕtvy,“ odvetili mu.

„A prečo ho teda bijete?“

„Oko za oko, zub za zub. Každý z týchto musí prijať sto rán, či ich prežije, či nie.“

„To dáka pomsta?“

„Áno,“ prisvedčil Slatinčan. „Pozri na toho, čo Nemec leží na ňom. To je náš vladyka Bartoň, muž dobrý a počestný.“

„Jeho teda dopalicovali Nemci na smrť.“

„Tak, ako sa teraz robí. Nemci prišli vyberať dane v peniazoch i statku a spolu odoberať nám zbroj. Náš chrabrý vladyka sa otvorene osvedčil, že my daň len našej zákonnej vrchnosti splácať budeme, zbroj svoju že Slovien oddáva len so životom. Radil výberčím, aby odišli s pokojom. Panovití Nemci sa ale náramne nahnevali, vztiahli na vladyku ruku a použili proti nemu takú neľudskú pokutu, akú sme my predtým nepoznali. Odsúdili muža kýlavého na sto palíc, zvalili na štít a hoci už vypustil dušu, predsa dobili na ňom sto rán, vraj aby odstrašili nás a iných spurných vladykov. My sme sa pripozde zbehli na ochranu, ale nie na pomstu.“

Tak rozprával udalosť pocestnému Slatinčan.

Bolestné výkriky zvestovali, že už druhého zvalili dolu tvárou na vladykovu mŕtvolu.

6

Na hore Tlstej nad Necpalami je ďaleko siahajúca jaskyňa Mažiarňa. Keď Nemci chodili z dediny do dediny odzbrojovať mužov, do tejto, teraz už za tisícročia veľmi premenenej jaskyne poznášali obyvatelia župy turčianskej zbroj, zbrane, štíty, kopije, luky, tulce, šípy, mlaty.

Sám župan Mečislav, pod Svätoplukom zemský starosta v Nitre, im dal túto radu a postavil potom tajnú stráž. Predtým dal ale pre bezpečnosť vypáliť mošovský zámok Drienok. Šesť mužov striehlo ustavične pri vchode, jeden stál na vysokej skale, odkiaľ bolo vidno ďaleko na všetky strany.

Hoci sa to všetko dialo tajne a všeobecná nenávisť ujímala Nemcom správy, predsa sa o tom akosi dozvedela nemecká posádka na Znieve, župnom zámku. Dvanásti Nemci boli vypravení preskúmať Mažiarňu.

Ich príchod zvestoval sojčí škrek na končistej skale. Strážcovia sediaci vo vchode jaskyne porozumeli a zmizli v jaskyni.

O malú chvíľu prišli Nemci. „No, tu je tá Mažiarňa,“ riekol im násilím privlečený vodca z Necpál.

Nemci rozložili oheň, každý z nich vzal jednu zažatú pochodeň a dve do zásoby.

Idú, idú jaskyňou, ohliadajú pozorne všetky kúty, až prišli k priečnej priepasti, z ktorej bolo počuť strašné hučanie podzemného potoka.

Prešiel ich mráz. Zastali predesení na kraji priepasti. „Aha! Tu je široká lavica,“ ozval sa krajný.

„Z toho vidno, že tu chodia ľudia,“ riekol vodca. „Sme na dobre j ceste, poďme. Iste tu bude to, čo hľadáme.“

Šli jeden za druhým cez dva popri sebe ležiace trámy.

„Tu sme,“ riekol prvý z nich, keď už bol na druhom kraji priepasti. „Za mnou!“

Len toľko, že to vyriekol, prask! Všetci boli zmetení do úžasnej tmavej priepasti, v ktorej hučal podzemný potok.

Na ich zúfalý výkrik ozval sa v jaskyni radostný smiech.

Na skale bol totiž upevnený a na spôsob žily na luku mocne v poloblúk natiahnutý povraz. Strážci ho príhodne spustili z háka. Jeho neočakávané šibnutie zmietlo v okamihu do priepasti všetkých Nemcov tak, že ich nikto viac na svete neuzrel.

7

Ranený Velebít leží v svojej chyžke a spí. Pri posteli sedí nemo Rozvita a odháňa muchy od jeho masťou zalepeného líca. Tichunko na prstoch vkročí Všetecha, na pokynutie Rozvitino

položí na stôl čerstvé lieky a hneď zas ustúpi.

Velebít sa však i pri slabom vrznutí prebudil. „Ty si vždy ešte pri mne, kňahyňa?“ vystrel ruku po Rozvíte.

„Ako ti je, Velebít?“ stisla mu ju Rozvita do svojich útlych dlaní.“ Bolí ťa veľmi?“

„Nič ma nebolí,“ vetí Velebít, „keď si ty pri mne. A ty si vždy okolo mňa ako anjel strážca. Nemáš ani v noci odpočinku a potrebuješ ho. Si tiež dotlčená. Netráp sa toľko pre mňa.“

„Budem striehnuť tvoje dýchanie,“ hladila mu Rozvita ruku dlaňou, „pokiaľ ti nezacelie kvôli mne utŕžená rana.“

„Ach, ty dobrota!“ pritiahol Velebít jej ruku k svojim prsiam. „Čo robí nepriateľ?“

„Nič nové nepodniká, obmedzuje sa na obliehanie,“ poučila ho Rozvita a nežne mu previazala ranu.

„Sladká rana pri takej lekárke,“ usmial sa Velebít vzdor veľkej bolesti. „Prichodí mi ďakovať prozreteľnosti, že som ju obdržal.“

8

Dvaja valasi v krátkych halenkách a ľahkých krpcoch, jeden starý, druhý ešte holobriadok, hľadia zo susedného, potokom Slatinou obkľúčeného vrchu na pevný Zvolenský hrad, tiahnúci sa v polkruhu po hrebeni, a bedlivo načúvajú. Do ušú im bije veľký krik a lomoz.

„Čo to znamená, baťko?“ táže sa mladý šuhaj.

„Alebo dobré, alebo zlé,“ vetí starý. „Župa vrie ako žinčica v kotle, odkedy sa Ratibor navrátil z Nitry. Ľasi a vladykovia šuškajú, zbroja, zbierajú tajne mužstvo. Teraz sa vodrali do hradu, vrhli na nemeckú posádku. Boh im pomáhaj. Lebo už vraj Nemci i zradného Svätopluka poslali do Korutánska v okovách.“

„Hrmen bohov!“ bodol do zeme poriskom svojej skvelej valašky mladý šuhaj. „Bodaj by už aj jemu vyklali tam oči, keď nám priviedol na krk Nemcov a nevidel, čo z toho bude.“

„Veru zle,“ krútil bača hlavou. „Lakomci tí nenásytní zhabú nám všetko. I naše stádo stopilo sa už ich zderstvom napoly. Čo zhliadnu, berú a každý zazerá na teba ako had. Sotva drží ťa za človeka.“

„Baťko!“ vzpriamil sa hrdo mladý, „ja nebudem tu po horách ovce pásť, keď sa naši budú kasať s Nemcami, bo to hanba. Zhotovil som si luk z rohov a štít z tvrdej volskej kože. Naskutku si stanem do radov ochrancov dŕžavy.“

„Dobre, syn môj,“ pochválil ho starec. „Mládeži sa patrí brániť vlasť. Maj ale trochu pozhovenia. Nech najprv vidíme, kto zvíťazí tu v zámku, naši, či Nemci.“

„To je, tuším, rozhodnuté. Pozri tam!“ ukázal mladý na tú časť hradu, ktorá sa smelo vypínala nad vtokom Slatiny do Hrona. „To je predsa Nemec, čo tam vreští v okne. Celý je v železe ako korytnačka v koryte.“

Pohľad na nešťastného bol úžasný. Bolo vidno, že ho násilne pchajú von oknom. Už visí dolu hlavou, díva sa do šerednej priepasti, chce sa dačoho lapiť, kričí, prosí zúfalo. Naraz ho z chyže postrčia, a pác dolu hlavou do priepasti! Na prvej skale, do ktorej vrazil temenom, rozprskol sa mozog, potom padal zo skaly na skalu, jedna ho podávala druhej. Krv a kusy zbrane fŕkali od neho, kým bezduché, roztrhané krvavé telo necuplo do ústia Slatiny tam, kde sa táto práve mieša s Hronom.

To bol vodca nemeckej posádky Rudolf , ten, na ktorého žalovali sedliaci v Krajni a ktorý potom oklamal Svätopluka v Nitre.

9

V dome ľacha Miroslava na Svinke zhromaždili sa v noci ľasi šarej župy, ktorá potom bola prezvaná šarišskou.

„Koľko ty máš mužov? A ty koľko?“ táže sa ich rad radom Miroslav. Ľasi odpovedajú, ktorí dvadsať, ktorí päťdesiať, až do sto, z čoho vyšlo asi pol tisícky.

Bola to tajná nočná výprava vlastenecky zmýšľajúcich ľachov. Šlo o nočné prepadnutie pohraničného hradu Tubula, kde s nemeckou posádkou sídlil Bodor povýšený Nemcami na hodnosť županskú, a preto nenávidený.

„A si si istý úspechom, Miroslav?“ táže sa jeden z ľachov.

„Celkom,“ vetí Miroslav. „Získal som dvoch spoľahlivých ľudí zo zámockej čeľade. Náhle my zapálime na úpätí hradišťa oheň, oni hneď podpália zámok. Vtedy sa musia otvoriť brány. Nemcov skolíme a toho starého hriešnika postavíme pred župný súd.“

„Netreba vám preto pohraničný hrad zničiť,“ povedal hrubým hlasom šedobradý muž s vyzývavým pohľadom, ktorý vstúpil pri posledných slovách.

Všetci zbledli, lebo muž ten veľkého vzrastu a bojovného výzoru nebol nikto iný ako sám Bodor.

„Zradení sme,“ šeptali sprisahanci, „s malou silou neprišiel a naše mužstvo v lese.“

Keď Bodor videl ich ustrnutie, riekol: „Nebojte sa, bratia. Sám jediný som uprostred vás. Oddávam sa do vašej moci. Učiňte so mnou, čo chcete. Ak chcete, skoľte ma, ak chcete, poviažte ma. Brániť sa nebudem,“ dodal a odhodil zbroj.

Zhromaždení trnuli ešte viac. „Musí sa cítiť silným,“ mysleli si.

Miroslav riekol: „Ty si pre nás hádankou, Bodor.“ „Hádanku vám,“ pohladil si Bodor bradu, „vysvetlím.

Myslíte si, že naozaj chcem slúžiť Nemcom proti národu? Poďte za mnou. Vydám vám Nemcov i zámok. Vrahov pobite, župana nového si vyvoľte. Radím vám Miroslava. Že toho hoden je, ukazuje vaša prítomnosť u neho. Obnovte právom starým úradníctvo, a potom súďte mňa, Nemcom zapredaný nástroj.“

„Až teraz ťa, poznávam, Bodor,“ objal ho Miroslav. „Veď nás oslobodiť Nitru.“

„Nie to je naša povinnosť,“ pokýval Bodor hlavou. „Tu je naše miesto v čase nebezpečného bezvládia. Hranicu obnažiť nemôžeme, aby neprišli do pokušenia Bulhari. Príležitosť dráždi. Najlepšie vyplníme povinnosť vlastencov, keď pohraničný hrad silne obsadíme a bedlivo ho budeme ostríhať. V takýchto časoch musí každý premýšľať o potrebách vlasti a samému sebe si uložiť najpríhodnejšiu povinnosť.“

„Múdre slovo!“ pochválili ho všetci a objímali s uznalosťou toho, koho zamýšľali zajať a zabiť.

Nové slnce nevidelo už na Tubule Nemcov. V Toryse zrkadlila sa zbroj slovienska.

10

Na vysokom vrchu stojí ako orlie hniezdo župný zámok Zniev. Vystavali ho Rimania a opravil bývalý nitriansky kňaz Pribina.

Z okna najvyššej veže upínajú dvaja strážcovia sokolie zraky na rovinu, ohradenú koldokola vysokými, vždy zelenými horami.

Najviac ich zaujíma blízke ohradené mesto Turovo, kedysi rímska osada, na ktorej chotári táboria veľké kŕdle volov, kráv, svíň, kôz, oviec. Dychtivým zrakom sprevádzajú najmä ozbrojený zástup, ktorý župan Mečislav vedie zo Znieva k Turovu.

„Ale len nazbíjali toho statku tí Nemci!“ ozve sa jeden zo strážcov.

„Akoby nie?“ vetí druhý. „Veď to zohnali všetko, čo zabrali násilne po dedinách od Braniska a Torysy, dolu dolinou Váhu a Oravy. Viliamova posádka v Nitre by bola ozaj zaopatrená, keby ta dopravili toľký statok.“

„Prejde im chuť,“ poznamenal druhý, „Gisulfovi Nemci nevedia, čo sa tu povodilo tej noci. Žerú a pijú bezpečne v Turove. Naši ich prikvačia, ako sme tu znenazdajky prikvačili posádku.“

„A veru ozaj. Večer sa nenazdali, že ráno sa nájdu v okovách. Radovali sa, že Gisulf toľko statku ženie.“

„A ktovie, čo bude s nimi? Mečislav kázal poškrtiť ich, ak by jeho výprava zle dopadla.“

Také reči viedli medzi sebou strážcovia, až sa ozval jeden: „Tam sú! Vošli do mesta.“

„Boh im pomáhaj,“ vzdychol druhý. „Pôjdeme potom celá župa oslobodiť Nitru.“

Nespustili viac oči z Turova, až oba naraz vykríkli: „Horí!“

„A duje silný vietor,“ krútili s nepokojom hlavami. „Celé mesto ľahne popolom.“

Plameň sa skutočne úžasne vzmáhal. Zakrátko vyzeralo Turovo ako plamenné more. Naši pozorovatelia sa domýšľali, že ho podpálili Nemci a robili posunky, akoby ho chceli hasiť zo Znieva. Až vtedy im odľahlo, keď spatrili župana Mečislava a jeho zástup. Vyšli z horiaceho mesta, ženúc pred sebou kŕdeľ poviazaných Nemcov.

11

Na drevenom sklabinskom zámku okná drkocú, skuliny hviždia silným nočným vetrom, ale jeho držiteľ Václav, Triebeľov brat, spí nerušene na medvedej koži.

So smutnou tvárou vkročí starý verný sluha Draško, v ruke nesie horiaci kahanec a na lakti žinku. „Spas sa!“ riekol sluha naliehavo.

„Čo je?“ vyskočil Václav z medvedej kože. „Vaik je v zámku.“

„V zámku?“ chmátal šaty vyplašený Václav. „A tak bez všetkého hrmotu?“

„Vpustila ho zradná posádka.“

„A ty si mi to nemohol skorej oznámiť?“

„Preč s márnymi rečami. Spas sa!“ nástojil sluha.

Václav chcel dvermi von. Draško sa mu postavil do cesty: „Nie na dvor, tam ťa zajmú.“

„A kamže teda?“

„Oknom dolu. Tu je žinka.“

„To je hotová smrť,“ zdráhal sa Václav. „Hlava sa mi krúti z takej výšky.

„Rýchle, rýchle, lebo idú,“ súril sluha a priväzoval žinku o okno. „Tu sa spusť, žinka je dosť dlhá.“

Václav sa nevýslovne bál prikročiť k oknu, ale ešte viac sa bál Vaika a jeho dýky. Keď teda už počul búrlivý krik a blížiace sa hrmotné kroky, vyskočil na okno, ako bol v spodných šatách. Vzal rozochvený žinku, vzdychol a spustil sa práve tam, kde hradište padá najstrmšie, na strane obrátenej proti záhorskému zámku.

Zabudol v strachu na závrat a bol by šťastlivo zutekal, ale žinka bola v náhlosti zle uviazaná. Náhle teda odvisol z nej celou ťarchou tela, odviazala sa a Václav prask z úžasnej výšky potme na skaly.

Keď vbehol Vaik s holou dýkou, Václav sa kotúľal ako bezduché telo dolu po skalách do jarku Hradečnice.

12

Neochotnými robotníkmi hemží sa dvor kniežacieho nitrianskeho zámku. Tesári krešú trámy, murári murujú, pomocníci vláčia vodu, piesok, vápno, kamene, dosky, brvná. Drábi im dodávajú chuť tu krikľavým nadávaním, tam palicami.

Stranou mlčky sedí na tráme Vít s mužom tak pokrytým prachom, ako bývajú pocestní. Zdá sa, že prijal zvesť veľmi nemilú.

To si pomyslel i gróf Viliam, keď prišiel na dvor s biskupom Ubaldom.

„Čo si taký smutný, rytier Vít?“

„Hja!“ vstal Vít z trámu, „na mne sa doslovne vyplnilo porekadlo. Mám zámok v povetrí.“

„Tvoj Vršatec zhorel?“ pozrel Viliam nepokojne do jeho smutnej tváre.

„I manželka i deti v ňom,“ vzdychol smutne Vít.

 „Veru tak, nebožiatka,“ dodal prachom krytý muž. „Zhorelo to biedne.“

„Náhoda, či zlosť?“ tázal sa spoluútrpne Ubald.

„Oboje! Prekliate povstanie národa!“ zaručal Vít s takým posunkom, akoby zošalel.

„Ale, preboha, že tak skoro!“ pokýval Viliam hlavou. „Zvesť o vypálení prichádza ako predzvesť o dobýjaní.“

„Prekliata neverná čeľaď,“ utrel si Vít čelo. „Lotor zámocký sám podpálil zámok.“

„A pometal do ohňa paniu a deti,“ dodal zaprášený muž.

„Ej, e j, ej!“ poškriabal sa za uchom biskup Ubald, „to Svätoplukovo zajatie bol predsa len prenáhlený skutok. Popudený národ všade hneď povstal. Všetky župy sa chopili zbroje.“

„V županoch sme sa sklamali,“ vrhol rukou Viliam. „My sme ich menovali, a predsa nás zradili.“

„Vendickí psi!“ dupol srdito Vít. „Nenájdeš jedného verného. I ja som síce z toho vendického pokolenia, ale to vyznávam, že každý Vend je už v živote materinskom zradca, oplan a odbojca. Povešal by som všetkých a napokon dal by som sa i sám obesiť.“

„Pozhovenie, rytier,“ potľapkal ho po pleci Viliam. „Príde čas odplaty. Národ síce povstal, ale kto ho spojí, kto povedie k jednému zámeru? Ja sa tej búrky nebojím. Stroví sama seba. Nech len mám tu v Nitre dosť potravy, aby som mohol na čas vydržať obliehanie.“

„Ale to je!“ namietol Ubald.

„To bude,“ tešil ho Viliam. „Mám istú správu, že Gisulf ženie veľké množstvo statku každého druhu. Časť sa bude do času chovať, časť zareže a nasolí.“

„Na to mäso už netreba soli,“ ozval sa človek v kmeťskom rúchu, ktorý nezbadane prišiel.

Viliam sa ohliadol a tlesol do dlaní: „Ha, to si ty, Gisulf! Ani hovoriť nemusíš, rúcho hovorí za teba. Nesieš Jóbovu zvesť. Kde je statok, o ktorom si mi odkázal?“

„Vzal nám ho zradný Mečislav v Turove, keď nás znenazdajky prepadol. Sám som ledva ušiel v tomto rúchu a len po nociach som sa prikrádal do Nitry. Oheň povstania blčí všade.“

„Teraz už i ja priznám, že je zle,“ chopil sa Viliam za čelo. „Na obranu Nitry viac ani pomyslieť.“

„A čo teda?“ opýtal sa ustarostene Vít.

„Nitru vypálime,“ rozhodol Viliam, „a pôjdeme so zbytkami, pokiaľ bude možné, k Velehradu. Tam stiahneme všetky naše sily. Ty, Vít, pôjdeš s nami?“

„Roztrhli sa,“ osvedčil sa tento, „i posledné žilky, ktoré ma ešte viazali k národu. S vami stojím i padám.“

„Iď teda dopredu upovedomiť grófa Engelšalka o našom príchode,“ rozkázal mu Viliam, Hneď zastavil všetky práce okolo zámku a robotníkov rozprášil.

13

Sám Katvald , veliteľ nemeckého vojska obliehajúceho Vratislavu, stojí pred Engelšalkom na Velehrade.

„To je hanba,“ hovorí Engelšalk, „že s toľkým vojskom nemôžem zaujať ani taký chatrný zámok a pokoriť jednu babu.“

„V tej babe,“ kričal mu do ucha Katvald, „sedí alebo desať hrdinov alebo jedna dokonalá striga. Jej slovo, jej príklad oduševňuje všetkých tak, že jediný muž z posádky neprebehol po celý čas k nám, aby sme sa aspoň dozvedeli, ako sú tam s potravou. Milujú ju ako matku, ctia ako bohyňu, lebo s nimi hladuje, bdie, bojuje. Poriadok zachováva podivný. Probovali sme útok vo dne, probovali v noci a vždy bolo všetko pripravené k nášmu prijatiu. Ostatne,“ dodal na svoje ospravedlnenie, „ani Aribo pod Devínom nemôže nič urobiť.“

„Viac vojska ti dať nemôžem,“ osvedčil sa rozhodne Engelšalk. „Hnutie mätežné je všeobecné. Župa povstáva za župou. Neviem, či proti Boleslavovi obstojím. Moc jeho rastie ako snežný úšust. Ale Vratislava sa predsa len musí zaujať.“

„Leda žeby pomohol dáky mravný nátlak na tú strigu,“ poznamenal Katvald.

„Máš v moci jej syna. Nech píše materi.“

„To sme už sprobovali,“ mrdol Engelšalk plecom.

Predsa však predvolali Slavomíra. Priviedol ho Rároch a Triebeľ, ktorý sa už vrátil z Korutánska.

„Musíš konečne písať materi,“ riekol privedenému Engelšalk a nastrčil ucho.

„A čo?“

„Aby si volila medzi vzdaním Vratislavy a tvojím životom.“

„Ten je v tvojej moci,“ riekol Slavomír a uprel chmúrny zrak k zemi.

„Píš, Slavomír,“ šeptali mu a klmali ho z dvoch strán Rároch a Triebeľ.

Slavomír zazrel na nich s opovržením. „Ja nie som ako vy. Niet tej moci, ktorá by ma donútila namlúvať matku k podlej zrade národa.“

„Ha!“ dupol Engelšalk. „Keď tak hovoríš, si zradca kráľov, a tým si sám vyniesol výrok nad sebou. Oddávam ti ho, žalárnik. Akú máš najhlbšiu jaskyňu, tam ho prikuješ k stene v okovách. Zlomíme my ten odpor!“ pohrozil prstom.

Rároch odviedol mlčiaceho Slavomíra.

Triebeľ riekol: „Nahradíme jeho neochotu umením. Napíše sa list v jeho mene a ja sám ho odnesiem na Vratislavu.“

„A ak to zostane bez výsledku?“ dodal Katvald, „zveríš mne, gróf, osobu Slavomírovu?“

„Načo?“

„Na postrašenie matky,“ riekol Katvald a vyložil svoj úmysel obšírnejšie.

Engelšalk ho schválil. Slavomíra hneď v okovách odviezli do tábora pri Vratislave.

14

Veľmi skromný bol obed, ktorý požívala posádka vratislavského zámku spolu s predstavenými. Kus čierneho chleba a trochu vody s octom, to bolo všetko.

Po obede vyhľadala Rozvita v sklepenej chodbe už vyliečeného Velebíta. „Ty si hladný,“ riekla s výrazom najnežnejšej lásky. „Opatrila som pre teba kúsok našich lahôdok.“

S tým vyňala z čiste j bielej šatky kus čierneho chleba, do ktorého bola primiešaná i zomletá stromová kôra a priložila ho k Velebítovým ústam.

„Ó, anjelská duša!“ bozkal jej ruku, „dobrota tvoja nemá hraníc. Sama sa potácaš od hladu, a predsa si si odtrhla od úst kúsok tento chlebom nazvaného blata, aby si poživila mňa. No, prišli sme na jednu myšlienku.“

I on vyňal z haleny svoj biedny diel a priložil ho nežne k Rozvitiným ústam. „Vezmi si, duša,“ riekol s najnežnejším citom, „urob mi tú radosť, občerstvi sa trochu.“

„Ja nie som hladná,“ odmáhala sa Rozvita, „a tebe ešte ani rana nezacelela úplne. Líce ťa ešte vždy bolí, pravda?“ dotkla sa nežne jazvy prstom. „Vezmi si teda môj diel.“

„Povedzme si pravdu,“ riešil hádku Velebít.“Ty si hladná, i ja som hladný. Oba potrebujeme tú smidku chleba. Aby sa ale pritom zadosťučinilo i láske, zjedz ty môj a ja z jem tvoj chlebík.“

„Dobre teda,“ usmiala sa milo Rozvita.

Zamenili si svoje čiastky a šli za zámockým Blahodcjom, ktorý práve viedol veličizného muža so zaviazanými očami pred kňahyňu Všetechu.

Našli ju pri odváraní zelín.

„Posol z Velehradu, kňahyňa,“ riekol zámocký a strhol Triebeľovi z očí šatku. „Nesie list od Slavomíra.“

„Dobre,“ prevzala Všetecha list a vrhla ho do ohňa.

„Čo to?“ riekol začudovaný Blahodej.

„Čo?“ pozrela mu Všetecha do tváre. „Nevieš, čo sme si uložili? Že každý, kto by prehovoril slovo s nepriateľom o vzdaní sa, smrťou umrie.“

„Považuješ i svojho syna za nepriateľa?“ ozval sa Triebeľ.

„Ani za nepriateľa, ani za zradcu,“ odvetila Všetecha, „ale nie je slobodný, je v moci vrahov. Netreba mi povedať, že ste ho donútili písať, ani oznamovať, čo píše. Radí mi, aby som vzdala zámok, straší ma, píše o svojom i mojom nebezpečenstve, nadsadzuje nemeckú moc, hovorí o víťazstvách nájazdníkov. Vrah píše perom môjho syna.“

„Uisťujem ťa, kňahyňa,“ Triebeľ urobil svätú tvár, „že mu nikto nečiní násilie. Písal sám od seba, z dobrej vôle, z presvedčenia, zo synovskej lásky. Bojí sa o teba. Márne sa protivíš. Národ ustúpil nutnosti, poddal sa svojmu osudu, len ty vzdoruješ. Celá dŕžava je pokojná.“

„Takú lož smieš mi hádzať do očí, rátajúc s naším osihotením?“ okríkla ho nasrdená Všetecha. „Celá dŕžava je pokojná! Ba celá povstala proti tyranom.“

„Neviem nič o tom,“ blbotal zmätený Triebeľ. „Ochráň život synovi.“

„Syn bude mať dosť šľachetnosti položiť v čas potreby život za vlasť a národ. Ty sa prac, hanebný nástroj vrahov!“ dupla Všetecha a siahla v zúrivosti po metle.

Šťastie oplanovo bolo, že sa Velebít spamätal, až keď ho odviedli. „Či to nie je ten zradca,“ riekol, „čo i Rastislava i Svä topluka vyviezol za hranicu a lode spálil?“

„Istotne je to on,“ siahla si Všetecha na čelo. „Teraz sa rozpomínam. Tu sme hostili toho lotra s kráľom Rastislavom. Eh, že nám to skôr neprišlo na myseľ!“

15

Husto sú obsadené hradby vratislavské, lebo k bráne sa blíži silný nemecký zástup. Sama kňahyňa Všetecha, jej dcéra Rozvita, zámocký Blahodej, jeho syn Velebít stoja na hradbách a hádajú, čo asi obmýšľa nepriateľ. Zvedavosť bola veľká, pretože bolo vidno, že Nemci vedú na čele vojska akéhosi väzňa v okovách.

Keď prišli bližšie, tí na hradbách poznali s úžasom, že to sám Katvald vedie Slavomíra.

„Večný bože!“ zdvihla Všetecha zrak so vzdychom k nebesiam, „aké skúšanie! Aký zápas srdca materinského s povinnosťou vlasteneckou!“

Keď sa Katvald priblížil s väzňom na doslych, zakričal: „Tu, pozri, kňahyňa, syna svojho.“

„Ach, synu! Ach, brat môj!“ zalomili kňahyne rukami.

„Nič sa nedeste,“ pozrel Slavomír hore s láskou. „Duch je voľný i pri spätom tele. Ukážte, že vrah nemá moci ani nad vašimi dušami.“

Katvald hovorí: „Teraz si voľ, kňahyňa. Alebo nám vydáš zámok a prijmeš syna, odídeš s ním, kam chceš, alebo tu klesne mŕtvy pred tvojimi očami.“

„Voľ, matka,“ volal Slavomír hore, „čo prospeje otčine. Rád umriem, len vlasť nech bude zachovaná. A sladko mi padne umrieť pred očami drahej matky a milovanej sestry smrťou mučeníckou. Nekláť sa, matka. Dopraj mi tej slávy umrieť za národ, zašliapaný cudzincami.“

Rozvita si zakryla oči bielou šatkou a hlasite zavzlykala.

Všetecha sa obrátila k Blahodejovi: „Zámocký, nemôžeme zaútočiť?“

„Takí sme znivočení,“ odvetil tento, „že už ani len pomyslieť nemôžeme na žiaden výpad. Inej pomoci pre kňaza niet, ako vydať zámok.“

„Eh, to slovo v ústach tvojich!“ vrhla rukou Všetecha a obrátila sa k synovi: „Vychovala som syna dôstojného svojho pôvodu. Hovorí z teba krv Samova. Vyplň zmužilo svoj osud. Je slávne umrieť za národ. Daj Slovienom príklad sebaobetovania. Vrúcna materinská modlitba bude sprevádzať tvoju mladú dušu pred trón najvyššieho. Vy naši veční katovia a žalárnici, konajte svoje dielo, prelejte nevinnú krv. Moje srdce neoblomíte. Kde je otázka medzi synom a otčinou, tam niet čo váhať.“

„Dobre teda,“ mrdol plecami Katvald a postavil šesť lukostrelcov proti Slavomírovi.

Títo natiahnu luky, vypnú z tukov šípy, položia na tetivy. Katvald pozrie hore na bašty: „Posledný raz ti vravím, kňahyňa, spas syna.“

„Nekláť sa, matka,“ posilňoval ju Slavomír s akousi svätou radosťou. „Mňa tá rana bolieť nebude.“

„Boh odmenil tvoju hrdinskú smrť večnou radosťou na nebi a slávou na zemi,“ vrhla na neho znamenie kríža Všetecha.

„Nech vezmú tvoju dušu na ramená svätí anjeli,“ dodala Rozvita.

Obe sa odvrátili od hrozného divadla s usedavým plačom.

Katvald šepol stotníkovi: „Česť i nepriateľovi, ktorý sa tak drží. Takýto národ neľza zničiť.“

Strelcom rozkázal odložiť luky.

Slavomíra odviezli naspäť k vojsku, odtiaľ na Velehrad do väzenia.

16

Ulica, čo sa tiahne medzi velehradským vyšehradom.a krajnou bránou, je plná vozov, do ktorých sú zapriahnuté voly. Je to Nemcami násilne zohnaná korisť na zásobovanie sídelného hradu.

Zemania a kmeti vláčia neochotne do skladov múku, zrno, slaninu, maslo, vajcia. Nemeckí vojaci tu kričia, rozkazujú, nadávajú, tam bijú vzdorných.

Jeden zo zemanov roztrhol pri skladaní vrece a rozsypal múku.

„Ha! To náročky,“ priskočil k nemu Nemec a lomil ho obrátenou kopijou po pleciach, hlave, chrbte. Zeman ani nejajkal, len urobil zúrivú tvár ako tiger. Nemec, čo ho bil, vrešťal: „Títo odbojci! Títo psi! Po poli a v horách museli sme hľadať ukrytú potravu. A čo sme našli, to radšej zničia, než by dopriali nám. Všetci do jedného ste odbojci. Pobiť vás ako psov.“

Inde kmeť, keď poznášal z voza celý náklad, chcel obrátiť.

„Nič,“ odsotil ho Nemec. „Voly i voz tu ostanú, voly na jatku, voz na oheň.“

Na tieto výjavy sa díval Vít, ktorý práve prišiel z Nitry. Vtom ho ktosi tľapol odzadu po pleci: „Mein liebes Vieh!“

Obzrie sa, a tu Triebeľ!

„Čo ty tu na Velehrade?“ táže sa tento, keď si podali pravice. „Idem objednať hospodu grófovi Viliamovi a celému vojsku, čo mu ešte ostalo. Nitru sme vypálili, Považie zanechávame celkom. Všetky župy povstali. Zo županov jedni sami vztýčili zradné zástavy, druhí z donútenia. Všetky posádky po župách povstalci alebo zajali, ale bo pobili.“

„Všetko ako u nás na Morave,“ pokrútil Triebeľ ustarostene hlavou. „Čo tvoj Vršatec?“

„Vstúpil do neba na ohnivom voze,“ odvetil Vít, „spolu s manželkou a deťmi.“

„Ach, ach!“ poškrabal sa zarazený Triebeľ. „Ja o mojej Sklabini nič neviem.“

„Príjemnou zvesťou ti môžem poslúžiť ja,“ pozrel sa hore na velikána Vít. „Sklabiňu opanoval odbojný Vaik. Tvoj brat Václav našiel smrť pri úteku.“

„To je snáď len márna povesť,“ namietol stŕpnutý Triebeľ. „Neomylná istota,“ uistil ho Vít.

„Oh! Naše mozole!“ siahol si Triebeľ na čelo. Hneď ale sa zobral a riekol odhodlane: „Sme teda rytieri bez majetkov a zámkov. Slovieni nás vypľuli, tým ochotnejšie musíme slúžiť Nemcom. S nimi stojíme i padáme. Ja idem práve do Nižného Devína. Keby som tak mohol prekabátiť spurného Žitomíra. Povedz mi ešte, kde sa sústreďujú odbojci?“

„Jedni,“ odvetil Vít, „vo Zvolene pod Ratiborom, druhí v Žiline pod Mečislavom. Odtiaľ sa poberú oslobodiť Nitru, ale nájdu tam len hromadu uhlia a popola.“

„Pôjdu teda k Vratislave,“ mienil Triebeľ. „Tým potrebnejší bol by pád Devína.“

S tým si podali ruky. Triebeľ spechal bránou von. Vít kráčal na Vyšehrad.

17

Vopred oznámený Viliam čoskoro prišiel so zbytkami vojska na Velehrad. Engelšalk zvolal poradu.

„Nachádzame sa,“ hovoril, „v najväčšom nebezpečenstve. Kniežatstvo nitrianske museli sme celkom zanechať jeho osudu. Tu na Morave úžasne zo dňa na deň rastie sila Boleslavova. Povstala celá dŕžava. Všetky župné hrady zaujal nepriateľ.“

„Dobre si ty radil,“ ozval sa Viliam, „aby sa vojsko nerozptyľovalo.“

„Karolman ma neposlúcha!“ mrdol plecom Engelšalk.

„Oslabili sme sa tu i v Nitre a župy sme aj tak neudržali. Nedobytnosť Vendov spočíva v tomto prekliatom župnom zriadení. Ich štát je hrozná potvora. Utneš jej hlavu, život prechodí do údov a ženie novú hlavu. Rozhodnite teraz, či máme opustiť Moravu, pokiaľ je čas, či tu podstúpime obliehanie do príchodu pomoci?“

„Oddať Vendom naspäť ich sídelný hrad a zutekať pred ich povstaním,“ riekol Viliam, „to je neznesiteľná myšlienka. Radšej tu zhynúť.“

„Toľko ráz sme obliehali tento Velehrad,“ vzal slovo Svén, „pokiaľ veľkí kňazi moravskí sídlili v ňom a teraz, keď je v našej moci, ho vyprázdnime? Ako by sme sa ukázali doma na oči?“

„Hrad je sám osebe nedobytný,“ mienil Gisulf , „a obstojne zásobený. Nás vyhladujú, ale sami odbojci sa v zime rozpŕchnu a pomoc určite príde.“

„Vytrvať,“ skríkli všetci.

„Dobre teda,“ odobril spoločnú mienku Engelšalk. „Iďte, otče Azzo, bez meškania do Korutánska. Nech Karolman vtrhne s mocou najväčšou, akú spoločne môže zohnať. My pôjdeme v ústrety Boleslavovi. Sprobujeme napred bitku v otvorenom poli. V prípade porážky zatvoríme sa tu a budeme čakať oslobodenie.“

Nestihli sa rozísť, keď vstúpil žalárnik Rároch so zvesťou, že Slavomír zmizol z väzenia.

Táto zvesť náramne všetkých zarazila a Engelšalka celkom rozbesnila. „To ešte chýbalo,“ behal po chyži, „aby povstalci mali náčelníka z panujúcej rodiny. Ako mohol zmiznúť?“

„Neviem,“ riekol trasúci sa Rároch. „Teraz som mu chcel oddať predpísaný pokrm a nenašiel som ho.“

„Mal okovy?“ táže sa hrozivým sršiacim pohľadom Engelšalk.

„Na rukách i na nohách a bol ešte k stene prikovaný reťazou.“

„Kamže sa teda podel?“

„Neviem.“

„Sú znaky, kade ušiel?“

„Žiadne.“

„Zanechal okovy v žalári?“

„Nie.“

„Reťaz je tam?“

„Nie.“

„Teda si ho prepustil ty, lotor,“ dupol zúrivo Engelšalk.

„Prisahám,“ vrhol sa Rároch na kolená a dvíhal ruky, „že som ho ani nepustil, ani neviem, kam sa podel. Som nevinný,“ dodal so slzami.

„Si lotor a podliak,“ okríkol ho znovu Engelšalk. „Zradil si v Trenčíne Rastislava, teraz zradzuješ nás. Vojaci!“ odchýlil dvere.

Vstúpili dvaja s kopijami.

„Tohto zradcu povesíte v tejto chvíli na žalárne dvere. Len jeden otčenáš sa mu dáte pomodliť.“

Darmo sa Rároch znovu zaklínal, prisahal, zvíjal, šmýkal na kolenách. Vojaci ho vyviedli násilne.

Keď videl, že si nepomôže, riekol vo dverách oželene: „Zlorečený každý, kto slúži vrahom, cudzozemcom.“

O malú chvíľu visel.

18

„Rozprávajže mi teraz,“ vetí Žitomír, veliteľ Nižného Devína, ktorý sa nachádza pri vtoku Moravy do Dunaja, keď posadil na lavicu oddávna známeho Radhosťa, „ako ste prchli?“

„Z Velehradu,“ hovoril Radhosť, „je tajný podzemný východ, o ktorom som znal len ja a kráľ Rastislav, pôvodca diela. Ostro sklopená úzka chodba ústi zvonku v skale tak, že zátvor medzi krovím naskrze nevidno a zdnuka práve v tom žalári, kam zatvorili úbohého Slavomíra. Tu je tak šikovne vsadený jeden tesaný kameň v kúte dlažby, že sa môže zdvihnúť a založiť bez poznania. Východ von i dnu je taký úzky, že sa prepchá len jeden človek. V chodbe potom, ktorá má i okienka, možno chodiť vzpriamene a bez nebezpečenstva zadusenia. Zaradoval som sa, že týraného Slavomíra práve v tomto žalári prikovali k stene. O mňa ako o osobu nepatrnú a po odvezení pokladov zbytočnú Nemci málo dbali. Vykradol som sa teda z hradu s jedným zámočníkom, verným mužom. Vzali sme si ostrý pilník, kladivo a silný železný drúk, a vliezli sme na mrku do chodby, cez chodbu do žalára práve vtedy, keď čakali Viliama z Nitry. Tu sme vyvážili zo steny reťaz a vyvliekli Slavomíra so všetkým do chodby. Kameň sme za sebou založili, okovy sme prepílili v chodbe, kde škrípanie nikto nemohol počuť. Na svite sme už boli v čistom poli a videli sme zďaleka Viliamov zástup.

Slavomír zamieril k Olomoucu, kde sa zhromažďujú naše zástavy. Mne naložil dostať sa predovšetkým k tebe, aby som ťa poučil, ako sa veci majú, lebo sa bojí, aby si sa snáď nedal oklamať v dobe nastávajúceho oslobodenia lživými správami. Obľahnutí vzdávajú sa neraz práve vtedy, keď nastáva chvíľa oslobodenia. Môj príchod mi umožnilo vzdialenie sa nepriateľa od hradieb, čo, ako vravíš, stalo sa dnes. Nemôžem to pochopiť, lebo im ešte nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“

„Zdá sa,“ vetil Žitomír, „že nás chcú vyvábiť a potom obkľúčiť.“

Vtom vstúpil Svetoň, horlivý vlastenec a miláčik Žitomírov. „Čo sa robí, Svetoň?“ pokročil mu Žitomír v ústrety. „Vracia sa snáď nepriateľ?“

„To nie,“ odvetil Svetoň, „ale akýsi muž stojí pri bráne a prosí snažne o skoré vpustenie, že ti má zdeliť čosi dôležité.“

„Ako vyzerá?“ vstal Radhosť.

„Vysoký, kostnatý, pleti bielej.“

„Ha! Vpusť ho, bratku,“ riekol Radhosť.

„Vpustiť,“ kývol Žitomír, „ale oči mu zaviazať.“

Radhosť vzal Žitomírovu ruku: „Počul si dačo o Triebeľovi?“

„To je ten, čo zradil Rastislava a odviezol Svätopluka?“

„Súdiac z opisu, je to on. Dovoľ, aby som sa skryl a vypočul ho nezbadaný.“

„Tu!“ upravil ho Žitomír do bočnej chyže.

Oznámeného muža voviedol Svetoň a strhol mu šatku z očú.

„Čo ťa vedie k nám?“ sloví prvý Žitomír.

„Svätá vlastenecká povinnosť. Chcem ti zažať svetlo v tmách.“

„Vďaka ti za to,“ posmelil ho Žitomír. „K nám, pravda, zriedka prenikne dáka zvesť pre pevné obľahnutie. Stalo sa dačo dôležitého?“

„A veľmi,“ prisvedčil príchodzí. „Karolman vtrhol sám osobne so stotisícami. Vratislava padla. Celá tá ohromná moc valí sa teraz na teba. Klamať mi nedá ten krik, ktorý práve počuješ z nemeckého tábora.“

Oknami skutočne vnikal vresk: „Vivat! Hach! Vivat!“

„To sú,“ zdvihol príchodzí prst, „výkriky radosti, že uvideli posilu. Ja som využil príležitosť a vkradol som sa do zámku, aby som ťa zavčasu upovedomil o tom, čo sa deje a čo nastáva.“

„Si šľachetný,“ pochválil ho Žitomír.. „Učinil si to s nebezpečenstvom života.“

„Pravdaže,“ stisol príchodzí plecia, „ale je to vlastenecká povinnosť. Obetoval som sa pre vašu spásu. Nepriateľ vám snáď ešte ponúkne čestné výnimky v prípade vzdania sa. Neodvrhnite ich, preboha. Ďalší odpor je márny. Všetko je stratené. Celá dŕžava sa poddala nutnosti. Všetko má svoje medze. Čelom biť o múr je pochabosť. Kde smrť neosoží, načo tam odvrhovať život? Mŕtvy je kus blata, živý ešte vždy môže nájsť príležitosť osožiť vlasti a nešťastným bratom. Bola by to veľká strata, ak by ste sa tu dali zadláviť nič po nič.“

Hovoril to s pokryteckým smútkom na tvári, s radosťou v duši, mysliac, že sa zdarilo to, čo si predsavzal.

Zostal však ako skamenelý, keď z bočnej chyže vstúpil Radhosť a postavil sa mu pred oči: „Znáš ma?“

„Áno-nie-prosím-nikdy,“ bľabotal Triebeľ, zmätený do úplného pomiatnutia zmyslov. Sliny mu vyschli. Bolo mu, ako komu horúčka pomúti rozum. Videl sa už na šibenici.

Nateraz však zasa vyviazol so životom. Radhosť mu napľul do očí: „Hľa, akých ľudí vychováva to vychválené kresťanstvo!“

Žitomír mu otvoril dvere a kopol ho do zadku.

Z dvora ho vyprášil metlou Svetoň.

Pokorenému nebolo treba zaväzovať oči. Nevidel i tak nič. Našiel sa pred bránami, ako kto precitne z desného sna a zariekol sa všetkých ďalších podnikov v prospech Nemcov.

19

Na olomouckých poliach prišlo k veľkej zrážke medzi Moravanmi pod Boleslavom a Nemcami pod Engelšalkom: Moravania zaujali krvavé bojište.

Okolo vrchného vodcu Boleslava sa zhromaždili župani a ľasi, aby mu vyslovili vďaku.

„Nie mne,“ vetí skromne Šedivec, „náleží sláva dnešného dňa, lež tomu neznámemu mladému kmeťovi, ktorý prispel s čerstvým zástupom v príhodný čas. Boli by sme podistým utrpeli porážku , lebo vznikla medzi nami medzera. Nemci sa už pchali do nej klinom. Tu odrazu ako z neba poslaný prikvapí ten kmeť so zástupom asi tisíc mužov, vrhne sa na Nemcov a donúti ich cúvnuť. To rozhodlo. My sme sa opravili, Nemci sa zmiatli a osud bitky sa vyriešil. Tomu umnému kmeťovi chcel by som vzdať slušnú vďaku ale stíha, tuším, prchajúceho nepriateľa.“

„Tu ide,“ ozve sa jeden hlas.

Všetci pozreli na mladého muža, ktorého rúcho poukazovalo na kmeťa, ale tvár, chôdza a držanie tela na dačo vyššieho.

„Sláva víťazom!“ zdvihol príchodzí klobúk.

„Sláva tebe, ktorý si rozhodol bitku,“ odvetili na pozdrav všetci a pozdvihli klobúky.

Boleslav pristúpil k nemu vľúdne a s akousi ostýchavosťou: „Ráč nám oznámiť, mladý muž, svoje meno.“

„Som Slavomír,“ vetí kmeť.

„Slavomír,“ opätovali meno všetci za ním s najväčším podivením.

Boleslav mu podal ruku: „V tomto rúchu a položení som ťa nespoznal. Označil si svoj príchod k domobrancom ako pravý kňaz. Ale akým divom si unikol väzeniu?“

„To sú rozprávky na ten čas, keď nebude čo robiť,“ vrhol rukou Slavomír. „Teraz dosť na tom, že som tu a chcem bojovať s vami. Chrám zamieňam za tábor, bibliu za meč. V takom nebezpečenstve nesmie nikto zaháľať.“

„Sláva ti,“ vykríkli všetci s nadšením.

Boleslav sa ohliadol dookola: „Bratia! Neočakávané objavenie sa kňaza Slavomíra odstránilo naše hlavné nesnádze. Postrádali sme spoločného vojvodcu. Tu hľa, jediný slobodný potomok našich dedičných panovníkov, ktorému sa bez odporu podrobí i Považie i celá dŕžava. Šťastnou náhodou sa vyplnilo, čo nariadil kráľ Rastislav, keď odchádzal k Nitre na odbojného Svätopluka. „Teba,“ hovoril Slavomírovi, „nechcem odtrhnúť od tvojho svätého zaneprázdnenia, ale ak by sa mne prihodilo dačo ľudského, na teba padla by svätá povinnosť ochrániť otčinu.“

„Sláva kňazovi Slavomírovi, vrchnému veliteľovi všetkých vojsk moravských!“ zjačalo stotisíc hrdiel. Slavomír sa vľúdne uklonil.

20

Statoční obhajcovia Vratislavy ešte nevedeli, čo sa stalo pri Olomouci, preto si nevedeli vysvetliť, prečo Nemci s takým, chvatom zbierajú stany.

Čoskoro sa to vysvetlilo samo. Ako nemecké plášte zmizli za vŕškom, tak sa spoza druhého vŕška objavovali krátke slovienske haleny.

Radosť na Vratislave bola nesmierna. Všetko sa ponáhľalo na hrad by a bolo opojené radosťou. Muži sa objímali s plačom vospolok, ženy mávali šatkami, všetci kričali z celého hrdla: „Smrť Nemcom! Sláva Slovienom!“

Čas oslobodenia bol zvrchovaný. Sklad potravín bol už i pri krajnej skromnosti prázdny. Ešte pár dní a boli by sa museli vzdať hladom.

„Výnimku vo všeobecnej radosti robili len Všetecha a Rozvita.

Do ich národnej radosti miešal sa hlboký rodinný smútok. „Nemci museli utrpieť veľkú porážku,“ domýšľala sa Všetecha, „tým horšie pre Slavomíra. Bojím sa o neho. Zabijú ho

z pomsty, keď ho nezabili pre naše odstrašenie, alebo pošlú i jeho do Korutánska.“

„Ó, aké by sme teraz boli šťastlivé,“ vzdychla Rozvita, „keby on nebol v rukách tých ukrutných nájazdníkov!“

Ako z ich slov vidno, nič viac potom nepočuli o Slavomírovi, keď ho Katvald odviedol po márnych vyhrážkach. Odtiaľ ich nepokoj pri všeobecnom jasaní.

Naradovaný Velebít ich našiel uslzené na hradbách.

Mysliac, že i ony ako ostatní ronia slzy radosti, riekol: „Radosť vaša, kňahyne, bude až na dvore úplná. Ráčte pokročiť.“

Viedol ich popod pazuchy na dvor, ale nechcel zjaviť, kto ich tam čaká. Boli to dvaja jazdci, jeden so šedivou bradou, druhý gaštanovej farby.

Keď ich kňahyne zočili, leteli im v ústrety s otvorenými ramenami a výkrikmi: „Ach, môj syn! Môj otec! Môj brat! Môj ujec!“ Lebo jazdci tí boli Slavomír a Ratibor.

Po srdečnom objatí predstavil Ratibor Slavomíra ako vrchného vojvodcu spojených moravských a považských plukov.

Piata časť

1

Skvostne vyšperkovaná Karolmanova ľavobočnica Luitsvinda sedí medzi štyrmi pôvabnými dievčatami v bohato zariadenej chyži na zámku Krajni. Majú v robote novú vojenskú čierno-žltú zástavu. Karolman je pohodlne vyvalený s vystretými nohami a s opustenou hrubou spodnou gambou vo veľkom pozlátenom kresle. Ich synček Arnulf skáče po chyži a hrá sa sám s loptou.

Naraz si stane pred mlčiaceho otca: „Či tí Vendi na Morave sú takí, ako títo u nás v Korutánsku?“

„Nie, môj syn,“ poučil ho otec ochotne, „veľký rozdiel. Naši korutánski Vendi sú už kŕdeľ zmalátnených otrokov, Moravania sú bojovní a hrdí.“

„No veď tak,“ otočil sa všetečne chlapec. „Ináč postačilo by vziať korbáč a rozplašiť ich.“

Povstal z toho smiech.

Chlapec mudroval ďalej: „Tí teda musia mať i svojich rytierov a grófov.“

„Dosiaľ nemali,“ opravil ho Karolman.

„A čože teda?“

„Len ľachov, ktorí nemajú temer nič viac ako obecný ľud.“

„Tam by som teda nechcel bývať,“ mrštil Arnulf loptu o zem tak, že otcovi skočila do gamby.

„No, no,“ pohrozil mu tento prstom, ale s radostným úsmevom. Matka prikývla a pobozkala chlapca.

Keď ho pustila, riekol: „Toho Svätopluka ale dáme predsa obesiť. Načo ho tu darmo chovať?“

Otec mu na to nestihol odvetiť, lebo vstúpil mládenec a ohlásil príchod pátra Azza ako posla Moravy.

Hneď stiahol dlhé nohy, vstal z kresla, zanechal spešne babinec, aby prijal posla u seba.

2

Podivná myšlienka sa vyliahla v Karolmanovej hlave, keď prijal zvesť o ťažkých udalostiach na Morave. Počujme, čo hovorí na porade so zvolanými pánmi.

„Povstanie som síce očakával a hotovil som sa ho udusiť, ale taký všeobecný výbuch a taký úspech som nepredvídal. Keď Moravania našli hlavu, a to múdru a celým národom svorne uznanú, môžu už zničiť len sami seba. Naše sily viac na to nestačia. Vychádzajúc z tohoto presvedčenia, postavím oproti Slavomírovi Svätopluka. Jemu zverím zozbierané pluky i celé naše vojsko.“

„V tej myšlienke môžem obdivovať len jej novosť,“ namietol práve prítomný soľnohradský biskup Virgilius. „Svätopluk je väčšmi urazený, než aby sa mohla od neho očakávať vernosť.“

„Spojí sa,“ dodal Gundahar, „s nepriateľom, povedie naše pluky do záhuby.“

„Ja inak chápem vec,“ bránil svoj úmysel Karolman. „Pomsta a ctižiadosť budú v ňom zápasiť a posledná obdrží vrch. Slavomír mu nepostúpi raz zaujaté postavenie a Svätopluk nestrpí predchytenie hodnosti, na ktorú sa tak veľmi lakomí. Sokovia budú vospolok bojovať na život a na smrť, a víťazstvo bude pritom naše. Svätopluk môže len s našou pomocou zvíťaziť, ba i len do boja sa pustiť. Bude teda náš i celou dušou.“

„Pomsta je cit zo všetkých najmocnejší,“ namietol ešte Virgilius. „Ten všetko obetuje svojej pomste, koho sme strhli z prestola a obťažili okovami.“

„Už akokoľvek,“ rozhodol Karolman, „voľby niet. Darmo povediem státisíce na Moravu, ak Vendov nerozdvojíme.“

,,A či ich rozdvojíme tým,“ tázal sa Helmvin, „keď Svätopluka pošleme do Moravy na čele našich plukov? Či nepriľnú všetci tým silnejšie k Slavomírovi, keď Svätopluk vtrhne s cudzincami?“

„Myslím,“ vetil Karol man, „že Slovieni ani teraz nezaprú hašterivosť, ktorú majú v povahe. Ak budú dvaja panovníci, budú i dve stránky. Ostatne, budete i vy tam kde Svätopluk a nezatvoríte oči. Splnomocňujem ťa, gróf Gundahar, náhle zbadáš dačo podozrivého, zmocníš sa ho.“

„Aby mu obrat bol menej nápadný,“ dodal, „musíme zachovať formálnosť, vyhlásiť ho súdnym výrokom za nevmného.“

Páni pozvaní na poradu ďalej neodporovali, ale rozišli sa, pokyvujúc hlavami a stískajúc plecami. Nechcelo im to do hlavy, čo Karolman vymyslel.

3

Slabé lúče ranného svetla padajú cez vysoko postavené mrežové okienko do vlhkej podzemnej jaskyne na hrade krajňanskom.

Svätopluk tam leží v kúte na nahnilej slame v obleku ešte nepremenenom od uväznenia. Miesto pokrovca leží na ňom jeho vlastná, sobolinou obrúbená halena.

Nezbedná mucha nepokojí jeho tvrdý sen, ktorý prišiel po prebdenej noci. Hneď mu sadne na líce, hneď na nos, hneď na čelo, hneď na bradu, na ucho a nikde neposedí, lež šimre a šteklí ho nôžkami. Keď zmŕšti kožu, mrdne tvárou, mucha odletí, ale hneď sa zasa vráti, sadne inde, trie nôžky o nôžky, tu predné, tam zadné, hladí si prednými labkami hlavu, ako čoby ho náročky chcela hnevať. Svätopluk tu i tam i hlavou potrasie, i rukou mávne, a predsa spí. Úplne ho vzbudilo až zaškrípanie železných žalárových dverí.

Precitne, oprie sa na lôžku o lakeť so štrngotom okov na rukách i na nohách.

Do žalára vstúpi so žalárnikom Azzo.

„Ó, môj kňaz!“ plesne do dlaní, „v akom stave ťa nachádzam?“

„To si ty, páter Azzo?“ posadil sa Svätopluk. „Vidíš moju blaženosť.“

„Vidím utrpení tvojich koniec,“ potešil ho Azzo a kývol žalárnikovi: „Preč s tými mrzutými okovami.“

Žalárnik sa zohol, odomkol a sňal väzňovi okovy z rúk a nôh.

Svätopluk si omakal otlačené ruky, nohy, potom sa zdvihol: „Nuž, či ešte dokážem po ľudsky chodiť? Ty, Azzo, si veľký pán, keď máš takú moc na Krajni.“

„Obmäkčil som srdce kráľovičova,“ vetí tento. „Čoskoro obsiahneš úplnú slobodu, áno, i viac,“ dodal významne.

Svätopluka odviedli do počestnej chyže.

Tam mu Azzo stručne vyložil, čo sa udialo na Morave, zvláštnu váhu položil na to, že Slavomíra národ bezpochyby odmení hodnosťou veľkokniežacou.

Dômyselný Svätopluk zo všetkého videl, že Nemci ho potrebujú. Uhádol, že Azzo hovorí s úmyslom vzbudiť v ňom závisť, ale mlčal opatrne, neprezradil ani slovom svoje myšlienky, staval sa vďačným za oslobodenie.

4

Vo veľkej palote na zámku krajňanskom sedia pri zelenom stole, na ktorom je strieborné umučenie, vojvodca Karolman, biskup Virgilius, Gundahar, Helmvin, jeden opát a ešte traja rytieri, všetko to sudcovia nad Svätoplukom. Tento ako obžalovaný sedí stranou v kresle.

„Pred nami,“ otvoril súd Karolman, „veľký kňaz moravský Svätopluk. Poslal nám ho správca Engelšalk s obžalobami. Vezmite ich, sudcovia, jednu po druhej na pretras. Veľký kňaz dá odpoveď, ja dám potrebné vysvetlenie, vy rozhodnete o vine alebo nevine.“

Opát vzal do rúk na stole ležiace písmo. „Prvá obžaloba znie, že ty, veľký kňaz, bral si všetky dŕžavné dôchodky a vytvoril si z toho správcu Engelšalka.“

„Učinil som to právom,“ odvetil Svätopluk. „Lebo ja som síce uznal vrchnú moc kráľa Ludieka, ale dŕžavné dôchodky som mu nepovolil, neznížil som sa na púheho kráľovského úradníka, ani národ môj za ľud poplatný. Morava nie je zem dobytá mečom.“

Karolman sa pri tomto osvedčení zaškaredil, ale premohol sa. „Spor tento,“ riekol pokojne, „je následok neusporiadaných pomerov a nedostatočných úprav. Správca nevedel, čoho sa má držať a pokročil v svojej horlivosti za medze práva a slušnosti. My sme neobmýšľali znížiť Moravu na púhu provinciu.“

„Druhá obžaloba znie,“ pokračoval opát, „že ty, veľký kňaz, sám si chcel menovať županov.“

„Na to,“ odvetil Svätopluk, „ani ja nemal som právo, ani Engelšalk. U nás si županov volia župy samé a toto vážne právo, na ktorom spočíva ich sloboda, vziať si nedajú, každé jeho urazenie pomstia.“

Karolman poznamenal: „To právo nezrovnáva sa s rozumným dŕžavným vladárením. Menovanie vrchných správcov žúp viaže ich k prestolu, ináč sú ako neodvislé krajinky.“

„Darmo,“ pretrhol ho Svätopluk. „Slovienom je sloboda doma nadovšetko. Radšej oslabia ústrednú vládu, než by sa vzdali samosprávy.“

„Ostatne,“ preťal Karolman hádku, „ani toto právo nie je vyjasnené. Preto je aj spor.“

Opát postúpil ďalej: „Tretia žaloba znie, že ty, veľký kňaz, nechcel si uznať platnosť kráľovských darovacích listín.“

„Vaše darovacie listiny,“ pohniezdil sa Svätopluk v kresle, „nemajú u nás zmysel. Vy považujete celé priestranstvo dŕžavy za majetok kráľov, ktorý ho rozdáva, komu chce. U nás Slovienov je každá dedina správnym majetkom jednotlivých rodín. Vláde nič do toho. Poddanstva vo vašom zmysle u nás niet, ani ho sloviensky ľud nestrpí. To, že sa Engelšalk opovážil s podvrátením všetkých držobných pomerov udeľovať niektorým nenávideným ľachom, vladykom, ba i cudzozemským tulákom nemecké nadprávia, rozdarúvať slobodné a otročiť ľašské dediny, to všetko vzbúrilo nanajvýš i tie najnižšie vrstvy ľudu. Ja som to napomáhať nemohol.“

„A predsa si to mal napomáhať,“ riekol Karolman. „Naše poriadky sú dobre vymyslené, a ich zavedenie u vás je žiadúce. Strom sa musí zaštepiť, ak má niesť ušľachtilé ovocie. A ak ide vlaha bez umelého uzla samorastle do konárov, nerodí sa nič iné ako plánky. Šľachta, rytierstvo, to je ten uzol v živote spoločenskom. Národ bez šľachty je ako tráva. Niet na nej kvetu.“

„Pravda, ako tráva v lese,“ uklonil sa trochu v kresle Svätopluk, „ktorá pre mohutné stromy rásť nemôže, pod nimi zmizne.“

„S obecným ľudom,“ pokrútil Karolman hlavou, „panovať neľza. Historické mená, mohutné, neodvislé, nad obecnosť povýšené rodiny sú stĺpy trónov.“

„A uhnetitelia národov,“ dodal Svätopluk, „ktorých sa najušľachtilejšie hrozili Gréci. Ich sláva nezahynie, netrpeli medzi sebou žiadnu zmohu tnelú rodinu. Náhle kto mohol byť nebezpečným, vyhnali ho. A ak nebola iná príčina, použili ostrakizmus. A my máme ešte umele dochovávať uhnetiteľov ľudu!“

„Lebo my nežijeme v republike,“ hodil rukou Karolman.

„Engelšalk dobre mienil, keď chcel zaviesť i u vás výsadami opatrenú šľachtu. Dopúšťam však, že nezachoval potrebnú opatrnosť.“

Slovo prejal opát: „Spomínajú sa ešte veci náboženské, že ty, veľký kňaz, nadržiavaš nebezpečným novotám.“

„Tomu metodskému kacírstvu,“ dodal biskup Virgilius.

„O kacírstve hovoriť,“ zavrátil ho Svätopluk,“ je opovážlivosť, keď sám pápež, ktorému priznávate právo dávať vám kráľov, uznal Metoda za pravoverného, povýšil ho na arcibiskupa a služby slovienske schválil.“

Virgilius šepol do ucha opátovi: „Ten pápež činí prekážky nášmu panstvu nad Slovienmi.“

Karolman dal prirodzene za pravdu Svätoplukovi, pretože celý súd odbavoval sa len naoko. „Všetky obžaloby Engelšalkove,“ riekol, „sú nepodstatné, liché. Jeho výslužnosť je neopatrná, prísnosť prenáhlená a prílišná. Zato ale nechcem predchádzať rozhodnutiu vášho súdu, páni.“

„Veľký kňaz Svätopluk je nevinný,“ osvedčili sa jednohlasne všetci.

„Žiaľ, veľký kňaz,“ obrátil sa Karolman k nemu, „že ti teraz už nemôžeme vrátiť bez príčiny odňatú hodnosť. Stojí ti v ceste Slavomír. Donútime ho však ustúpiť. Naše vojsko je ešte tam v srdci Moravy a tu máme dvadsaťtisíc mužov pod zástavami. Celá táto moc sa oddáva tebe, veľký kňaz Svätopluk. Postačí, tuším, na to, aby napravila chyby a odstránila krivdy.“

„Môj jazyk viazne pri takom prekvapení, ktoré si mi pripravil, kráľovič vojvodca,“ riekol Svätopluk a vstal s poklonou. „Také premrštenie osudu ma omračuje. Pred chvíľou väzeň, teraz náčelník všetkých nemeckých vojov na Morave,“ zložil na kríž ramená a znovu sa uklonil.

Bol skutočne prekvapený. Že ho mienia odviesť na Moravu a použiť proti Slavomírovi, to predvídal. O tom však nemal ani zdania, žeby jemu zverili nemecké vojsko.

Karolman pristúpil a potriasol mu ruku: „Pomáhaj ti boh, veľký kňaz. Z toho, čo činím, vidíš veľkú moju dôveru. Dúfam, že ju nesklameš. Jedno žiadam. Obnov pred nami tú prísahu vernosti, ktorú si zložil pri nastolení.“

Táto prísaha znela len všeobecne o poddanosti a vernosti bez bližšieho určenia, čo vlastne sa žiada, a to preto, aby sa mohla vysvetľovať a naťahovať podľa okolností.

Svätopluk ju odriekal za biskupom s tromi zdvihnutými prstami, potom pobozkal podané mu strieborné u mučenie. Karolman ho objal a pobozkal pri živstvovaní všetkých. Potom nasledovala hostina.

5

Na dvore krajňanského hradu stoja koldokola v rade nemeckí železníci na vysokých, železom pokrytých koňoch.

Pri vrátach zámockej kaplice drží sluha nad iné pekné a skvostné osedlané paripy, bielu s červenou čabrakou a vranú so zelenou. Obe pokresávajú pyšno kopytami o kamennú dlažbu.

Z kaplice vyjde druhý sluha a vezme na uzdu vranca.

„Bude už koniec starostí?“ táže sa ten, čo doteraz držal oba kone.

„Hneď,“ vetí tento.

„Trvá to nadmieru dlho. Už ma nohy bolia od státia.“

„Hja! Vieš, aká je biskupská omša. Obyčajný sväteník odhajdukoval by celú, kým biskupovi snímu a postavia s poklonami vysokú čiapku. Jeho zasa zdržu jú speváci. Hovorí sa, že niet takej piesne, ktorá by nemala konca, ale zdá sa, že tí speváci na chóre takú vynašli.“

„Zachrípli by aj s ich ujúkaním.“

„A biskup Virgilius posväcoval dnes aj novú zástavu pre nás, čo nám darovala Luitsvinda. Potom držal z kazateľne dlhočiznú reč.“

„A o čom kázal?“

„Dokázal z písma svätého i zo všetkých svätých otcov, že každý z nás musí aspoň desiatim Moravanom nič nezrobiť.“

„Mal by ísť sám rozrážať vendické tvrdé hlavy. My sme i bez jeho podpaľujúcich rečí nazbyt chrabrí.“

„Pravda, pravda, že s jeho kázňou toľko ako bez nej. Mne pri tom mali sánky spadnúť, tak sa mi zívalo.“

„Dobre, že ťa neokríkol: Drž pysk.“

„Drž ho teraz ty! Idú.“

Tak sa zhovárali paholci.

Z kaplice pri zvuku trúb a rachote bubnov vyšla najprv čierno-žltá zástava, potom Svätopluk, Gundahar, za nimi hlavní dôstojníci od vojska, medzi ktorými boli kňaz Koceľ a Stojmír, po tom biskup Virgilius s duchovenstvom, napokon Karolman a Luitsvinda, vedúca za ruku chlapca Arnulfa, rytieri a ľud.

Svätopluk a Gundahar si sadli pri vrátach na svoje paripy, iní dôstojníci odišli k svojim.

Biskup Virgilius obišiel dvakrát dookola celý zástup. Raz ho pokropil svätenou vodou zo strieborného kropidla, raz okúril vonným dymom zo strieborného kuridla.

Svätopluk dal ešte rukou posledné pozdravenie Karolmanovi a Luitsvinde z bieleho koňa, potom skríkol: „Stúpaj!“

Zámok, zadunel pod kopytami ťažkých, železom podkutých koní. Hrnuli sa von bránou.

Biskup žehnal ešte odchádzajúcich krížom, potom sa s duchovenstvom vrátil do kaplice.

Luitsvinda vzdychla: „Daj, bože, aby nás Svätopluk neoklamal! V celom jeho vzozrení je čosi ľstivého. Mal si ísť i ty s ním, kráľovič vojvodca.“

„Platilo by to potom za púhy nájazd a rozdvojenie Vendov by sa nepodarilo,“ riekol Karolman a zaťal zuby.

Chlapec Arnulf pozrel na Luitsvindu: „Ja keď budem veľký, privlečiem toho Svätopluka na Krajňu za bradu.“

„Ty budeš veľký priateľ Vendov,“ pohladila ho po hlave Luitsvinda. „Ó, keby si mal toľko moci, koľko prejavuješ dobrej vôle!“ vzdychla, pomysliac si na nemanželský pôvod budúceho slovienožrúta. Netušila, že dakedy bude ešte nosiť na hlave kráľovskú korunu.

Pri jej a chlapcových rečiach zaškaredil sa jeden nemecký sedliak, ktorý stál síce neďaleko, ale skrýval sa za druhých.

Bol to Vojtech, bývalý vodca považský, potom veľkokniežacej družiny, ktorého Slavomír poslal na výzvedy. Nedal sa poznať ani Svätoplukovi a hľadel sa všade dotisnúť, aby zvedel o všetkom, čo sa v Korutánsku snuje proti Morave.

6

Ďaleko ešte od Dunaja, v dávnej Bánovine, ktorú Rimania nazvali Panóniou, táborilo Svätoplukom vedené nemecké vojsko.

V svojom okrúhlom, kobercami vyloženom stane radil sa Svätopluk s Gundaharom o prepravení vojska cez Dunaj. Vtom vstúpil posol od Slavomíra.

Svätopluk rýchle skočil z poľného stolca a postavil sa pred posla pri plstených dverách.

Keď ho poznal, najprv naňho mihol a potom sa pýtal, čo má povedať.

„Poslali ma k tebe samému,“ osvedčil sa posol.

„Musíš oznámiť, čo máš,“ riekol Svätopluk s novým mihnutím, „v prítomnosti svedkov. S tebou samotným hovoriť nebudem. Hovor otvorene.“

„Ak nechceš zmeniť toto osvedčenie,“ odvetil pokojne posol, „považuj moje posolstvo za skončené.“

„Hovoriť musíš!“ dupol Svätopluk, ale s novým tajným mihnutím, „ak nie dobrovoľne, teda nasilu. Aspoň na otázky odpovieš. Ináč ťa dám mučiť.“

„Budem trpieť,“ riekol krotko posol, „ale ťa upomínam na medzinárodné právo. Posol nie je vyzvedač. Nevlúdil som sa do tábora tajne. Pamätaj na následky, ak naložíš so mnou nehodne.

Tvoje obcovanie bude pre Moravanov pravidlo. Čo zakúsim ja, to poslovia vaši. Pretne sa most každého vyjednávania, čo ani medzi divochmi nebýva.“

„Prac sa teda,“ dupol Svätopluk srdito. „Nechcem počuť tvoje reči. Budeme sa zhovárať mečmi.“

Posol sa obrátil k dverám, Svätopluk k Gundaharovi: „Nech ide!“

„Zostaň!“ skríkol tento na posla. „Vyslyš ho aspoň ty, veľký kňaz, keď predo mnou nechce hovoriť.“

„Načo?“ namietol Svätopluk. „Viem dobre, o čo ide. Slavomír mi ponúka kniežatstvo považské.“

„Už ho len vyslyš,“ riekol Gundahar a odišiel.

Svätopluk premenil reč i tvár. „Teraz sme teda sami,“ chopil posla za ruku a odviedol do stredu stanu, aby Gundahar nič nemohol vypočuť pri dverách. „Hovor, Radhosť. Poslal ťa Slavomír. Sláva mu! Spasil Moravu. Čo mi odkazuje?“

„Chce vedieť,“ vetí Radhosť, „či ti má ísť v ústrety ako vrahovi, či ako priateľovi a príbuznému? Vlečieš na Moravu nové nemecké pluky. Chceš ju znovu zohnúť do jarma?“

„Chcem,“ odvetil Svätopluk, „napraviť svoju ťažkú vinu.“

„Prijal si,“ namietol Radhosť, „od Nemcov znovu hodnosť, ktorú rozdávať neprináleží im a prisahal si im poddanosť.“

„Proti Nemcom,“ zaškrípal Svätopluk zubami, „použijem ich vlastné zbrane. Obcujú so mnou lživo, i ja tak budem obcovať s nimi. Chcú ma použiť za nástroj a ja zas ich použijem za to. Vytiahli ma zo žalára, lebo ináč si nevedeli pomôcť. Zverili mi vojsko, aby skrz mňa znovu ujarmili Moravu. Chcú, aby sme zápasili medzi sebou a oni víťazili. Všetko je u týchto večných vrahov podvod a vierolomstvo. Podvodom naviedli moju neskúsenosť vydať im strýca. Vierolomstvom vtrhli, zaujali srdce dŕžavy, zmocnili sa vlády, zajali ma do okov a v núdzi vypustili. A takýmto ošemetníkom držať slovo? Kedy ho oni držali nám? Kedy obcovali s nami úprimne? Hej, Radhosť! Dostal som poučenie, na ktoré nezabudnem nikdy. Odvliekli ma z trónu do žalára, tieto ruky a nohy žrali tvrdé okovy a všetky údy nečistý hyd. Prisahal som Nemcom vernosť očistom. Tu, pred tebou prisahám im z celej duše večnú nenávisť a pomstu.“

„Hej, kňaz, kňaz!“ vzdychol Radhosť, „treba nám to? Mohli by sme žiť vo svätom pokoji, keby sme sami nevolali vrahov, aby súdili medzi nami, darúvali nám, čo nie je ich, ale naše. Toho nebolo, pokiaľ sme sa držali otcovských bohov. Návrat k nim by nám z jednal dávny pokoj.“

„Taký pokoj,“ mrštil Svätopluk rukou, „aký požívajú naši bratia na Odre a Labe. Držia sa nohami i rukami zdedenej viery otcov, a predsa Nemci neprestajne na nich dorážajú, krušia ich. Teraz si osobujú právo na nás, pretože sme od nich prijali vieru. Keby sme boli pohania, mali by zámienku dorážať na nás, že nás chcú prevrátiť na kresťanov. Nie staré náboženstvo s jeho sto bohmi, lež dŕžavy jednota nás spasí. Treba sa nám spojiť, utvoriť mocnú vládu. Len tak sa vyrovnáme Nemcom. Pri rozdrobenosti nás podmania, hoci by sme sa všetci vrátili k zanechaným bohom a prabohom. Jednota by bola mojím heslom, keby som znovu zaujal prestol. To je však otázka, nie, Radhosť? Ja som uvrhol dŕžavu do poroby, Slavomír ju spasil. Bude to chcieť využiť a národ priľne prirodzene k nemu. Ja som zradca, on spasiteľ otčiny. Nie preto, že tak hovorí Slavomír, ale preto, že tak myslí národ. Slavomír ťa poslal z obavy, že mu idem vychytiť zaslúženú odmenu s cudzou pomocou. Povedz mu, nech sa nebojí. Nejdem sa merať s ním. Prajem mu ten prestol, ktorý som ja stratil zločinom, a on získal čestným hrdinstvom. Kľaknem pred ním ako jeho verný poddaný. Nie jeho, lež večných vrahov chcem oddať skaze. V tom nech sa spojí so mnou. Ako by sa to malo stať, to nech mi povie. Nech mi verí, že nemám inú túžbu ako pokoriť Nemcov. V tom budem najprv jeho pomocníkom, potom posledným z jeho poddaných. Povedz mu to.“

„Môj úmysel poznáš,“ pokračoval po krátkej prestávke.

„Teraz mi povedz, ako stojíte? Kde sú vaše pluky? Kde je Slavomír? Treba mi to vedieť, ako sám vidíš.“

„Mám naložené,“ odvetil Radhosť, „mlčať o tom pred tebou. Ale po takomto osvedčení nemôžem ťa nechať v neistote. Boleslav oblieha s Moravanmi Engelšalka na Velehrade, Slavomír stojí na brehu Dunaja s Považanmi. Ty, ak chceš Nemcov uviesť do skazy, zariaď veci tak, aby si najprv polovicu z nich porazil na našom brehu.“

 „Zle,“ vrhol Svätopluk rukou. „Tak by Velehrad zostal v moci Nemcov, a to nesmie byť. Ja musím prísť na Velehrad, rozumieš? Tak vám potom dovediem celú nemeckú moc na ranu. Zaklínam Slavomíra, nech ma poslúchne. Nech sa len naoko potýka s nami, nech nás prepustí k Velehradu a tam nech nás obkľúči s celou mocou. Nech mi dá na vedomie, k čomu sa rozhodne, ale tajne. Sto očí strežie všade za mnou.“

Posol odišiel. Znovu vstúpil Gundahar a s ním Azzo, Helmviln, Stojmír, Koceľ.

„No, čo ti zjavil posol, veľký kňaz?“

„Čo som predvídal a predpovedal,“ stisol Svätopluk plecia. „Pop spyšnel. Chcel by zhodiť popovské rúcho navždy. Ponúka mi Považie, keby som sa vzdal nárokov na veľkokniežací prestol.“

7

Náhle prišiel Radhosť na Vratislavu, Slavomír hneď povolal na poradu všetkých prítomných županov a ľachov, medzi ktorými bol hlavný Ratibor. Bol pozvaný i zámocký Blahodej so synom Velebítom. Dostavila sa tiež kňahyňa Všetecha s dcérou Rozvitou.

Radhosť oznámil Svätoplukovo, prísahami sprevádzané osvedčenie, že prichádza zničiť Nemcov, že jeho úmysel je predrať sa na Velehrad, aby potom vydal celú nemeckú moc na ranu vlastencom a že si v oslobodenej vlasti neosobuje ani veľkokniežací, ani údelný považský prestol, lež postupuje všetku moc Slavomírovi a sľubuje mu poddanskú vernosť.

„To je chytráctvo a podvod,“ ozval sa prvý Ratibor. „Svätopluk nezasluhuje vieru. Naveky prehral hodnovernosť nielen kňaza, lež i poctivého muža. Ako veriť tomu, kto úskočne zajal svojho strýca a vydal katom? Kto zo ctižiadosti zapredal otčinu vrahom a teraz znovu sa zaviazal k poslušnosti? Oklame nás. Chce len bez prekážky prejsť cez Dunaj a spojiť sa s Engelšalkom. Keď raz bude na Velehrade, prehlási: „Teraz iďte domov, ja nastolený veľký kňaz, ja budem o vás pečovať pod ochranou nemeckou. Je to a bude sluha Nemcov!“

„A prečo ho teda Nemci zajali?“ namietol Slavomír. „Či nie pre vzburu. Ja som videl jeho blaženosť. Nemal ten jedného pokojného okamihu na ľstive uchvátenom prestole. Nemecké majstrovanie znášal ako tiger klietku.“

„To potvrdzujem i ja,“ prisvedčil Vojtech. „Nesmierna bola jeho rozhorčenosť. Už ani jeho chytrosť nepostačila ukryť, čo v ňom zúrilo. Keď uvidel Nemca, škrípal zubami.“

„Keď bol taký vtedy,“ urobil záver Slavomír, „aký bude teraz po pretrpenom hanebnom a trápnom väzení? Ja verím, že skúsil dosť a že nikdy viac nebude hľadať spásu u Nemcov.“

K tej mienke klonili sa všetci, len Ratibor krútil povážlivo hlavou: „Uvidíte, uvidíte, že nám všetkým prejde cez rozum. To nikdy neuverím, že by sa vysokomyseľný Svätopluk vzdal prestola.“

„To ani netreba,“ riekol Slavomír. „Prestol je prázdny.“

„Pre Svätopluka?“ tlesol do dlaní Ratibor. „A ty?“

„Ja chcem oslobodiť otčinu, potom sa vrátiť k tíšine oltárov, ku ktorým ma viaže svätý sľub na celý život.“

Toto neočakávané Slavomírovo priznanie vzbudilo celý príval trpkých výčitiek na Svätopluka.

„Čo?“ vyskočil najhorlivejší Ratibor, ktorý chcel konečne vidieť svojho vnuka na prestole. „Ty by si postavenie dobyté čestnými zásluhami prepustil zradcovi?“

„Tomu ošemetníkovi?“ dodal Mečislav, „ktorý sa učinil paholkom Nemcov?“

„Tomu,“ ozval sa Velebít, „čo i teraz vedie na nás cudzie vojsko?“

„Tomu,“ žehrali iní, „ktorý nášho kráľa vydal katom, našu dŕžavu v porúhanie vrahom? Ktorý i teba priviedol do žalára a na kraj smrti? Ktorý zapríčinil smrť tisícich, naplnil dŕžavu vraždami, sotil vlasť do priepasti záhuby?“

„Tomu,“ dodal ešte Ratibor, „čo ťa chytráctvom naviedol k stavu nehodiacemu sa pre teba, aby si nemyslel na prestol, na ktorý máš také právo ako on?“

Všetci svorne hromžili proti Slavomírovmu osvedčeniu, a to nie z pokrytectva, lež z celej duše, len matka a sestra mlčali.

Slavomír riekol: „Práve to, čo vyčítate Svätoplukovi, je príčina mojej ustupnosti. Nechávam mu prehratý prestol nie preto, že si ho zaslúžil, ale preto, že je nebezpečný. Nie kvôli nemu, lež kvôli vlasti vzdávam sa svojho práva. Poznám jeho nesmiernu ctižiadosť. Ona teraz ustupuje pomste, ale po čase sa vzbudí a Nemci pripletú k tomu svoje nástrahy. Nech teda panuje, ak dá boh viťazstvo. Ja sa budem modliť za vlasť, keď ju mečom uchránim.“

„Ty ustúpiš tomu zradcovi? Ty budeš žalmovať pri oltároch, keď sa on bude veličiť na prestole?“ trhal si Ratibor šedivé vlasy. „Prečo sa neozveš proti tejto nehodnosti ty, jeho matka? Ty, ktorá vo vojne prevyšuješ prvých hrdinov, sedíš teraz ako nemá.“

 „Ja,“ ozvala sa konečne Všetecha, „uznávam Slavomírove úvahy za správne a odobrujem jeho šľachetn ý úmysel. Nech má hodnosť panovníka Svätopluk, tebe, synu, postačí sláva osloboditeľa otčiny.“

Keď to riekla, objala so slzami Slavomíra.

Ratibor dupol zúrivo nohou: „Nuž teda, buďte veľkomyseľní na úžitok sebeckeho podliaka!“

Ostatní však zatlieskali; „Sláva večná Slavomírovi!“

„Boh nech dá dobrý koniec,“ uklonil sa tento, pojal matku a odišiel.

Rozvitu viedol popod pazuchu Velebít. Ich ramená sa privinuli jedno k druhému s nevýslovnou blaženosťou obidvoch. Každé dotknutie sa pôsobilo v nich ako hromová rana.

8

Moravské loďstvo sa po zničení viac neobnovilo, a preto pre Nemcov nebolo vôbec ťažké preplaviť sa cez Dunaj. Pravda, vystúpenie z lodí bolo spojené s ťažkosťami, lebo ľavý breh

širočiznej rieky bol obsadený Považanmi.

Svätopluk pocítil veľkú úzkosť, keď ich zhliadol z pravého brehu. Nevedel, k čomu sa odhodlal Slavomír, ako bude prijatý na moravskej pôde, či len so zdanlivým, či prísnym odporom. Táto neistota ho veľmi znepokojovala.

Najprv poslal Gundahara na lodiach pospojovaných reťazami.

Považania mu síce poslali v ústrety príval šípov, ale potom sa vzdialili a breh bol od nich očistený.

Svätopluk sa sám potom preplavil s ostatným mužstvom bez prekážky a nehody, vyjmúc blatenského kňaza Koceľa, ktorý si pri vystupovaní zlomil nohu a musel sa vrátiť domov.

Svätopluk si zhlboka vzdychol, keď zasa kročil na moravskú pôdu. Gundahar mu vyslovil svoje dobroprianie.

Len toľko, čo sadli na kone, zjavili sa z rôznych strán dva zástupy nepriateľskej jazdy.

„Zle je!“ strepotalo Svätoplukovi srdce. „To je vážny odpor, nie naoko.“

S veľkým duševným nepokojom urobil potrebné opatrenia.

Rozdelil vojsko, proti jednému zástupu poslal Gundahara, proti druhému cválal sám s časťou Železníkov.

Tu i tam rozpútala sa bitka, leteli šípy, trieskali kopije, blýskali sa meče.

V prvom rade zúfalo bojujúci Svätopluk zbadal v trme vrme, že sa k nemu domáha jazdec, v ktorom poznal Vojtecha.

Dovtípil sa a bežal v ústrety. Aby Nemci nič nezbadali, zrazili sa očistom.

Svätopluk spozoroval, že Vojtech má na konci kopije list. Uchopil ho zručne pri slabom máchnutí.

Náhle sa to stalo, Vojtech obrátil so svojím ľahkým zástupom chrbát. Svätopluk sa vrátil k lodiam a rozkázal roztiahnuť na brehu svoj stan.

Tam osamote prečítal list a odľahlo mu. Nielen jeho pomstu, lež i ctižiadosť a panovitosť čakalo sladké uspokojenie. Pobozkal od radosti list a skryl ho na srdci.

Vítal potom s tvárou žiariacou od radosti Gundahara, ktorý sa tiež vrátil po zahnaní nepriateľského zástupu.

Na druhý deň pohol sa s celým vojskom k Velehradu v pätách ustupujúcemu Slavomírovi.

9

V dedinke Poľanke sedia za lipovým stolom v dome jedného kmeťa dvaja pocestní: jeden veľký bielej pleti s krátkou pazderistou bradou, druhý malý tmavej pleti s bradou čiernou a končistou. Jedia a pijú samotní. A chutí im, zvlášť onomu veľkému. Povedal by si, že neje, ale žerie, tak hlce kusy ohryzeného jahňacieho stehna a zapíja medovcom z maľovaného krčaha, aké doteraz visievajú v domoch ľudu slovenského.

„Čo to len z toho bude?“ ozval sa po dlhšom mlčaní malý, utierajúc si od masti bradu. „Slavomír zohnal veľa vojska, a predsa všade ustupuje pred Svätoplukovými Nemcami. Človek ani nevie, komu má dať za pravdu.“

„Pravda je na strane Nemcov,“ ozval sa veľký a nahol si z krčaha, „pretože na ich strane bude víťazstvo. Mohol si pekne-krásne zostať pri svojom Viliamovi.“

„Ja?“ riekol chripľavým hlasom malý. „Nie som blázon dať sa zatvoriť a hladovať s Nemcami, keď si môže človek takto dobre žiť po dedinách zo šialeného slovienskeho pohostinstva.“

„Áno,“ zasmial sa veľký. „To hlúpe slovienske pohostinstvo je nepreberná hrivna pre takých vtákov, ako sme my. Kam prídeš, tam ti tí blázni dajú, čo majú najlepšie. Hahaha!“

„A ktovie, čo bude?“ pokrútil hlavou malý. „Vo vojne je šťastie vrtkavé a múdry drží so stránkou víťaznou.“

„Toho sa držím i ja, mein liebes Vieh,“ zapil si z krčaha veľký.

„Iď s tým hovädom,“ zaškaredil sa malý.

„Ten titul ti dal gróf Engelšalk,“ smial sa Triebeľ, „a mne sa to ľúbi. Je to tak pekne, mein liebes Vieh.“

„Skorej by sa to mohlo povedať o tom hlucháňovi,“ pohladil si Vít bradu. „Vyzerá ako neoškriabaná sviňa v koryte.“

„Naozaj,“ rehotal sa Triebeľ, „z uší mu trčí taká srsť ako veprovi. Máš pravdu, mein liebes Vieh.“

„Už som ti povedal,“ stisol Vít hrozivo päsť, „aby si prestal s tým chlapeckým prekáraním.“

„Darmo,“ škádlil ho ďalej Triebeľ, „už ty navždy zostaneš mein liebes Vieh.“

 „Vidíš toto?“ Vít vstal a dvihol hrozivo krčah. „Hneď si budeš vyberať črepy z hlavy.“

Obidvaja opití boli by sa pobili, keby nebola vbehla gazdiná: „Viete, čo nového, drahí moji hostia?“

„A čo?“

„Slavomír porazil Nemcov pri Velehrade. Radujte sa so mnou. Môj muž bojuje pod vlasteneckými zástavami.“

„Tak teda s Nemcami nič!“ trepol Vít krčahom o stôl. „Vezmi ich čert. Ja som vlastenec sloviensky.“

„Nech žije slovienska sloboda!“ vyprázdnil svoj krčah Triebeľ. „Pod týmto heslom oprobujeme šťastie.“

Vtom vošla suseda, pozrela srdito na tulákov a riekla gazdinej šeptom: „Ty, Zora! Akým právom si vzala a zarezala môjho baranca?“

„Čudujem sa ti,“ pozrela na ňu gazdiná so zadivením. „Veď vidíš, že mám pocestných hosťov a vieš, aká u nás obyčaj. Rozkázali si pečeného baranca. Ja nemám, teda som vzala tvojho. Či je to snáď už teraz zločin? Naši otcovia to tak ustanovili a držali?“

„No, no, no!“ krotila ju šeptom suseda, „veď sa už tak nehnevaj. Keby to boli aspoň statoční pocestní, ale takí akísi túlaví Nemci. Tí lakomci nemajú oči. Nemec, keď mu nedáš, vezme nasilu, keď nemôže vziať silou, vyčachruje, keď nemôže vyčachrovať, vyžobre, a predsa vždy Sloviena akotak olúpiť musí.“

„Pravda, pravda,“ prisvedčila gazdiná, „ale títo nie sú Nemci. A nežaluj sa teraz, keď máme príčinu radovať sa. Naši,“ dodala hlasite, „porazili pri Velehrade Nemcov.“

„Porazili?“ pozrie na ňu suseda a odpľuje. „Kto ti to povedal? Ja to viem lepšie. Môj syn práve prišiel ranený. Nemci porazili našich. Ostuda Svätopluk je na hrade.“

„Počuješ?“ klmal Vít Triebeľa. „Ja nie som Slovien, som Nemec.“

„I ja som Nemec,“ vstal Triebeľ, „a ponáhľam sa prosto na Velehrad.“

„Vidíš?“ šepla suseda gazdinej. „Sami vravia, že sú Nemci. Bodaj by skamenel môj baranček v ich nemeckých nenásytných bruchách.“

„Len toť riekli,“ kývla gazdiná plecom, „že sú Slovieni. Budú to teda dáki slovienski Nemci alebo nemeckí Slovieni.“

„Áno, drevený kameň,“ odpľula suseda. „Bodaj by porazilo všetkých i nemeckých i slovienskych Nemcov.“

S tým sa vykrútila von. Tuláci si ešte rozkázali a dobre prichýlili medovca.

Úbohá gazdiná nosila, lebo sa ich bála. Vyzerali už spustlo a divo. V úbore boli zanedbaní, v tvári sa im zrkadlila mravná hniloba.

10

V tej svetlici na Velehrade, kde býval Svätopluk pred uväznením a kde mal zase bývať po víťazstve nad Slavomírom, zhromaždili sa všetci čelnejší Nemci z velehradskej posádky so smutnými tvárami. Bol tam gróf Engelšalk a Viliam, biskup Ubald, rytier Svén, Gisulf a iní, aby slávnostne privítali veľkého kňaza.

Zavolali i arcibiskupa Metoda. Jemu chceli zveriť slávnostnú reč, ale Metod to odoprel pod zámienkou nezbehlosti v rečiach svetských. Želel za poctivým Rastislavom, k Svätoplukovi nikdy nemal dôveru a pokrytectvo sa svätému mužovi protivilo. Pri odmietnutí Metodovom a nechuti Engelšalkovej, ktorý sa hrozil Svätoplukovho návratu, rečnením bol poverený biskup Ubald.

Postavili sa všetci okolo neho do polkruhu, keď vstúpil víťazný Svätopluk v sprievode Gundahara, Helmvina, kňaza Stojmíra a mnícha Azza.

Čakajúci sa úctivo uklonili. Ubald si odkašľal a takto sa prihovoril veľkému kňazovi, ktorému sa navrátila hodnosť: „So žiaľom sme hľadeli na tvoje poníženie, veľký kňaz, s radosťou a plesaním hľadíme na povýšenie. Teší nás nevýslovne, že si nevinný. Zaujmi zase svoj kniežací prestol a odpusť veľkomyseľne tým, ktorých starostlivosť o obecné dobro zviedla k prísnejším krokom, ako sa sluší. Ľudia sú podrobení omylu, a preto si musia odpúšťať podľa toho, ako píše apoštol: ‚Oblečte sa do krotkosti a trpezlivosti, znášajúc jeden druhého, a odpúšťajúc si vospolok, ak by mal kto proti sebe žalobu.‛ Chmáry nedorozumenia sú rozptýlené. Nech teda panuje svätý pokoj, láska, svornosť medzi nami, ktorí všetci jedno chceme blaho a rozkvet zeme moravskej pod silnou záštitou jeho kráľovskej milosti.“

„Odpustené a zabudnuté je všetko,“ stískal Svätopluk prívetivo ruky Engelšalkovi a Viliamovi, ktorí sťažka krotili svoju nechuť. „Len nech teraz odstúpi všelijaká nedôvera. Pracujeme spojenými silami na prinavrátení porušeného pokoja a utíšení vzbúrene j dŕžavy, lebo mnoho ešte ostáva urobiť, veľmi mnoho. Prerazili sme si cestu k vám, ale obklopujú nás zástupy povstalcov. Nepriateľ je len rozrazený, nie zlomený. Jeho zástupy zhromaždia sa zas, ako sa zhromažďujú rozpľasnuté vody.“

„Povedieš nás k víťazstvu ty, veľký kňaz,“ ozval sa Engelšalk.

Áno „prisvedčil Gundahar a oddal Engelšalkovi list. „Tvoje pluky sa stavajú pod vrchné veliteľstvo veľkého kňaza Svätopluka.“

„Teší ma,“ uklonil sa Engelšalk s nútenou zdvorilosťou, „že sa oddávajú takému schopnému vodcovi.“

Svätopluk sa uklonil: „Pochlúbiť sa môžem len dobrou vôľou. Nedostatok schopností mi vynahradí tvoja múdrosť a skúsenosť.“

„Začal si tak,“ urobil mu novú poklonu Engelšalk, „že len najlepší koniec možno očakávať.“

„A skorý koniec,“ dodal Viliam. „Jedno rozhodné víťazstvo rozptýli navždy mätežných povstalcov. Návrat zákonného milovaného panovníka odňal odporu najväčšiu ostrosť. Nemajú už za čo horliť, keď ty, veľký kňaz z milosti kráľovej a kráľovičovej, zasa si tu. Jeden silný úder a Slavomír stojí osamotený.“

„To dúfam i ja,“ potvrdil jeho nádej Svätopluk. „Nedám sa tomu ctižiadostivému popovi tu zatvoriť.“

Potom sa obrátil s vyrátanou chytrosťou k Metodovi: „Ty, otče arcibiskup, napíš Slavomírovi, ktorý je poslušnosťou zaviazaný tebe. Napíš mu, nech sa vráti k oltárom. Prestala už príčina, pre ktorú siahol po zbroji. Nech povie povstalcom, aby v pokoji odišli domov, tu už je všetko v poriadku.“

„Do záležitostí svetských sa nemiešam,“ osvedčil sa vážne Metod.

„To je vždy tvoja reč,“ Svätopluk sa robil nahnevaným.

„I bude,“ riekol pevne Metod. „Ja hlásam kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta a všetky svetské kráľovstvá prežije.“

Svätopluk sa zľahka všetkým uklonil, na čo všetci odišli.

Keď zostal sám, s uškrnutím si riekol: „Povedali sme si všetko, čo si nemyslíme.“

11

Ticho a mlčky kráčajú, teraz už úplne triezvi, Vít a Triebeľ hore vŕškom, ktorý ešte skrýva pred nimi Velehrad.

„Ty zostaneš na Velehrade, Triebeľ?“ pretrhol mlčanie Vít, keď už dochádzali na kopec.

„Eh!“ mrštil Triebeľ nevrie rukou, „mne ani tak, ani tak. Každý obrat je pre mňa zlý. Ak zvíťazia Slovieni, som stratený, lebo som slúžil Nemcom. Ak zvíťazia Nemci, zhyniem, lebo s nimi víťazí Svätopluk. Ten oplan odpláca moje dobré služby neukojiteľnou nenávisťou. Odkedy skrze teba kúpil moje svedomie, bol mi nepriateľom. A čo ešte teraz, keď som ho odviezol do Korutánska v okovách.“

„Maj len trochu pozhovenia,“ tešil ho Vít. „Svätopluka vezmú zasa Nemci na krátku svorku a my potom budeme slúžiť Nemcom.“

„Vezmi čert i Nemcov!“ odvrkol nechutne Triebeľ. „Keby si sa všade bezočivo vtieral, sliedil, a potom im donášal o všetkom, čo kto šepol alebo pomyslel, ako kto pozrel, nuž by ti povrhli pár žltákov. Ale nič čestného ti nedajú. Probuj len uchádzať sa o starostovstvo alebo županstvo. Toto, hento, pokrčia ramenami s lživým úsmevom na perách.“

„Už je to veru pravda,“ prisvedčil Vít. „A ak nám ani stratené majetky nevrátia, budeme ozajstní bezdomní tuláci.“

Medzi takými rečami dostihli vŕšok. A tam sa im objavilo prekvapujúce divadlo.

„Hí!“ zhíkol Triebeľ. „To ešte nie je koniec pesničky. Aké množstvo tých Slavomírových domobrancov! Celé okolie je pokryté ich pešími a jazdeckými plukmi. A Nemci im predsa idú z hradu v ústrety. Vedie ich sám Svätopluk. Vidíš ho tam na bielom koni?“

„Vidím trochu i jeho zradnú myšlienku,“ prisvedčil Vít. „Pozri na ten zástup skrytý za vŕškom. Stavil by som sa, že to je Boleslav. Nemci ho nevidia. Zaskočí im cestu, odrežie ich od zámku.“

,,Ozaj, ozaj,“ kýval hlavou Triebeľ. „Sú v nebezpečenstve úplnej porážky. Svätopluk ich vedie na rezák, nech skameniem, ak nie je dohovorený so Slavomírom.“

„Bezpochyby,“ mrdol Vít plecom. „Boh odňal Nemcom rozum, že mu zverili vojsko. Rozdráždili leva, a potom vopchali hlavu do jeho tlamy.“

„Vezmi ich čert!“vrhol Triebeľ rukou. „Tu nevieš, komu máš želať víťazstvo, hľadiac na spravodlivosť. Lož sa potýka so lžou. I Nemci chytračia, i Svätopluk chytračí, bodaj by sa prepadli.“

„Á! bitka sa rozpútala,“ zhíkol Vít.

„Nech sa škrtia,“ stiahol obrvy Triebeľ. „My potom nazrieme padlým do vrecka.“

12

„Bratu!“ riekol hlasne Viliam, ktorý šiel na čele jazdeckého zástupu popri Engelšalkovi, „mne sa to Svätoplukovo postupovanie neľúbi. Vedie nás pri takom množstve nepriateľov priďaleko. Môžu sa obrátiť a odseknúť od hradu.“

„Práve o tom premýšľam i ja,“ krútil Engelšalk hlavou, „a bojím sa zrady. Zabehni, upozorni Svätopluka na nebezpečenstvo, ak koná poctivo. Povedz mu, že je čas zastať, aby nám nepriateľ neprešiel do tyla.“

Viliam popchol koňa a cválal za Svätoplukom, ktorý viedol prvé voje.

Čoskoro sa však navrátil s odpoveďou, že ho Svätopluk vyctil. On je, vraj, vrchný veliteľ. Naša povinnosť je poslúchať, nie posudzovať jeho kroky.

„Karolman tak chcel,“ kývol smutne Engelšalk. „Podriadil nás zradcovi, a ten nadužíva svojej moci k našej istej záhube.“

Šli mlčky ďalej, až sa Engelšalk ohliadol. „Nehovorím,“ riekol zdesený, „že je zrada vo veci? Hľa, aký zástup jazdcov sa objavil tam spoza vrchu! Cválajú rovno k hradu.“

„Ha! Vrhnime sa rýchle aspoň my späť,“ trepotal Viliam.

„Pozde,“ siahol Engelšalk k hlave, akoby si chcel vlasy trhať. „Už ich nepredstihneme. Sme odseknutí.“

„Zastavme pluky,“ navrhol ďalej Viliam, „vypovedzme zradcovi poslušnosť, pomáhajme si, ako sami môžeme.“

,,Pozde i to,“ hniezdil sa nepokojne v sedle Engelšalk. ,,Na čele sa rozpútala bitka. Kto si už teraz čo poradí?“

Zvestoval to úžasný krik a lomoz.

„Teraz už len ďalej, nech bude, čo bude,“ hovoril Engelšalk. „Návratu niet. Musíme podporovať bojujúcich, aby sme sa aspoň prebili, ak nezvíťazíme. Svätopluk je snáď len neopatrný vodca.“

O inom ho presvedčil Gundahar, ktorý pricválal s veľkým krikom: „Zrada! Svätopluk preskočil k nepriateľovi.“

Nemecké vojsko zostalo bez veliteľa, prišlo do zmätku a Slovieni vrhli sa naň zúrivo z čela i z tyla. V trme-vrme nemohli nič robiť ani Engelšalk, ani Gundahar. Nastalo mäsiarenie.

Čoskoro bolo pole posiate mŕtvolami a ostatní, obkolesení zo všetkých strán, sa do jedného vzdali.

13

Bez koní a zbroje stojí pod Velehradom hŕba jazdcov, medzi ktorými je Engelšalk, Viliam, Gundahar, Helmvin, Katvald, Aribo, Gisulf, potom kňaz Stojmír a chán Tutund. Všetci stoja smutní s ovesenými hlavami, obkolesení slovienskymi jazdcami na koňoch.

Do kola vstupuje koňmo Svätopluk, Slavomír, Boleslav, Ratibor, Vojtech, Velebít, Radhosť, Žitomír, niekoľko županov a ľachov.

„Kocka sa prevrhla,“ riekol Svätopluk zajatcom. „Doteraz bol som vaším väzňom ja, teraz vy budete mojimi.“

„A čo prísaha?“ zvihol hlavu Engelšalk.

„Áno, čo prísaha?“ ozval sa i Gundahar.

„Mne to, čo vám,“ mrštil Svätopluk nahnevane rukou, „slávnostný klam a verejná lož. Vaša zbroj užíva sa proti nám. Vy ste v chytračení naši majstri a učitelia. Vierolomstvom strácate to, čo ste vierolomstvom nečestne dosiahli. Násilníkom držíme slovo, len pokiaľ sme slabší. Zostanete všetci tu. Váš život je v rukách Karolmana a Ludieka. Ak nám oni dajú pokoj, zostanete živí, ale ak pošlú nové vojsko, považujte smrť za istú. Len ty, Gundahar, odnesieš Karolmanovi zvesť o tom, čo sa stalo. Povedz mu, že Slovieni sú taký národ ako Nemci, majú právo a chcú žiť pre seba. Povedz mu, že ja panujem nad národom svojím vôľou tohoto národa a právom dedičným. Nepotrebujem dovolenie od nikoho. Povedz mu, že si beriem názov kráľa a na tróne ničím sluhom nebudem, od nikoho rozkazy neprijímam, ani jedného vrabca z Moravy nikomu nedám. Ak sa mu to neľúbi, nech príde a donúti ma. My máme tiež meče i oheň, a ako vy znáte cestu na Moravu, tak my do Nemiec.“

„Sláva! Sláva!“ kričali Slovieni Svätoplukovi v záchvate radosti, lebo im hovoril zo srdca.

Gundahar sa tázal: „A čo s obyčajným mužstvom?“

„Budú robiť,“ odvetil Svätopluk, „za osem rokov na Morave to, čo slovienski zajatci robievajú u vás celý život. Stavať nám hrady. Potom môžu ísť, kam chcú. Slovieni nie sú takí neľudskí aby zachádzali s človekom ako s hovädom, kupovali a predávali ľudí, hoc vy to robíte so Slovienmi. Kupčíte s nimi, predávate ich v celých kŕdľoch do Afriky a Španielska, áno, klieštite ich, urobili ste z toho celé umenie, máte vo Verdune zvláštny veľký závod na klieštenie Slovienov. Nás nikdy ani pomsta nepohne k tomu, aby sme sa vám vyrovnali v tejto neľudskosti. Ktokoľvek stúpi na pôdu moravskú, je slobodný muž.“

Toto s potleskom prijaté osvedčenie osmelilo Stojmíra ozvať sa: „Ja, kráľ, som Slovien a zároveň potomok Samov, tvoj ďaleký pokrvný.“

„Ty si už druhý raz naším zajatcom pri týchto prevratoch,“ pozrel na neho nahnevane Svätopluk. „Pod Vratislavou omilostil ťa kráľ Rastislav. Za to si ho s Koceľom odsúdil v Rezne na smrť.“

„Z donútenia,“ vyhováral sa Stojmír.

„Ba z podlej výslužnosti,“ zavrátil ho Svätopluk. „Nielenže ste nemiernili zúrivosť nemeckých sudcov, oni museli mierniť vašu. Znám ťa. Si dvakrát Nemec. Ty odvisneš.“

Stojmír urobil kyslú tvár, siahol na ňadrá, vyňal malinký strieborný krížik a hodil ho na zem: „Iď! Načo si mi, keď nechrániš?“

Ten krížik nosil ustavične pri sebe v poverčivej domienke, že ho v každom nebezpečenstve ochráni. V ňom dôveroval i v bitkách. Myslel si, že smrť si nenájde k nemu cestu, pokiaľ nosí pri sebe tento talizman, ktorý mu dala matka. To bola jedna z povier vtedajších neosvietených čias.

Do popredia ešte postúpil muž divého vzozrenia. Mal také široké gatiská, že vyzeral ako žena v letnici, na pleciach ovčiu bundu, na hlave vysokú baraniu kučmu. Na ľavej ruke mu chýbali tri prsty. To bol avarský chagan Tutund, ktorý bol strhol Rozvitu zubami z vratislavských ohrád, keď mu kameňom rozmliaždila prsty. „Ja,“ riekol, „som pokrstený divoch, „nie som Nemec.“

„Ale verný nástroj Nemcov,“ odvetil mu Svätopluk. „Vy Avari ste veční vrahovia Slovienov. Najprv ste sa vyrútili sami z ázijských pustatín na nás, a keď vás Nemci podbili, slúžite im proti nám so psou vernosťou.“

Tutund sa utiahol so surovým zlorečením. V kruhu sa naskytol nový obraz, ktorému sa mnohí zasmiali.

Vojak Svetoň hnal pred sebou dvoch mužov, tuho spolu zviazaných remeňom. Pretože jeden bol vysoký, druhý nízky, pri chôdzi hneď ten sa musel skloniť, ihneď onen napínať. To vyvolalo u vojakov smiech.

Svätopluk sa ale zachmúril, lebo prihnaní väzni boli Vít a Triebeľ.

„Kde si zajal týchto?“ tázal sa so zúrivým pohľadom.

„Pri vlasteneckom diele,“ odvetil Svetoň a uškrnul sa. „Keď iní vlastenci bojovali, títo konali prácu havranov. Prehliadali mŕtvoly a ranených a čo u koho našli, vzali mu, protiviacich sa

dobíjali. Pri takom diele som ich zastihol. Tohoto tu,“ ukázal na Triebeľa, „vyhnali sme metlami z Devína, keď prišiel lžive nahovárať posádku, aby sa vzdala Aribovi.“

„Je to on,“ prisvedčil Žitomír a napľul oplanovi do očí.

„A na Vratislavu sa rozpomínaš?“ tázal sa ho Velebít. „Vieš, keď si priniesol lživý list od Slavomíra? A lode moravské na Dunáji kto spálil?

„A kto sa chlúbil,“ dodal Radhosť, „že všetkých kráľov a kňazov moravských vyvezie ako hnoj za hranice?“

„Čo na to?“ okríkol Svätopluk mlčiacich.

„Vinní sme,“ zdvihol sklonenú hlavu Triebeľ. „Ale šli sme cestou, na ktorú si nás upravil.“

To bodlo Svätopluka, ako vždy býva, že pravda oči kole. „Ha, lotri!“ zaškrípal zubami. „Vypália sa vám na čelo šibenice, potom budete ako Kain, ktorý riekol o sebe: „Kto ma stretne, zabije ma.“

Nebolo treba viac. Vojaci sa oborili na zradcov s úžasným vreskom: „Mor ho!“ a rozniesli ich na kopijách.

Za touto národnou pomstou nasledoval prenikavý výjav.

Doteraz mlčiaci Slavomír podal svoj meč Svätoplukovi: „Vlasť, brat môj, je len na tento čas spasená. Prijmi tu na poli víťazstva meč môj na znamenie toho, že všetku moc skladám do rúk tvojich, všetko právo vznášam na teba. Ja sa utiahnem do tíšiny oltárov. Tam sa budem modliť za tvoje šťastné panovanie. Mám nádej, že bude z teba veľký panovník. Zahladíš chyby mladosti zmužilým hájením národnej samostatnosti a rozumným vedením národa k hmotnej, umnej a mravnej dokonalosti.“

„Vyznávam,“ Svätopluk na to pohnutým hlasom, „že som ťažko zblúdil, ale nehody ma poučili. Ctižiadosť ma nútila hľadať povýšenie skrze Nemcov, teraz vidím, že také povýšenie zahrňuje v sebe porobu národa i panovníka. Moja neskúsenosť uznala za lepšie nemecké poriadky, teraz vidím dobré stránky našej slovienskej rovnoprávnosti a nášho župného zriadenia. Na tomto zlomila sa moc ná jazdníkov. Národ navyknutý na otčíčkovanie a opekúnstvo stáva sa po zničení vlády kŕdľom povoľného statku. Národ, ktorý sám sa spravuje, pomáha sám sebe. Moja nezrelosť túžila po cudzotách, teraz vravím, že Slovien len vtedy môže dačo znamenať vo svete, keď sa rozvinie sám zo seba. Tento meč, ktorým si si ochránil mnou do priepasti uvrhnutú otčinu, zaves, Slavomír, na večnú pamiatku v chráme, aby sa národ pri jeho zhliadnutí rozpomenul na tvoje nesmrteľné zásluhy. Spasil si Moravu, a teda zvádzaj zhora na ňu požehnanie svojím čistým srdcom a modli sa za mňa hriešneho.“

Slavomír prijal svoj meč naspäť, bratovci si podali ruky a pobozkali sa na koňoch, pričom jedni slzili, druhí volali na slávu.

„Vám všetkým,“ ohliadol sa Svätopluk dookola, „moja vďaka, za vlasteneckú ochotu. Nikto by vás viac nebol spasil, keby sa všetkých bola zmocnila taká ulíhavá a podlá výslužnosť, akú ste práve na dvoch zradcoch strestali. Vrah by bol našiel svoje nástroje a Morava by bola zhynula. Medzi nami však ešte nebolo tej hniloby, ktorá sa vždy dostavuje po dlhšej porobe. Všetci ste cítili nehodnosť toho, že Nemci vláčia vašich kráľov a kňazov jedného po druhom z trónu do žalárov a nebažili ste koristiť z ich zapľuvanej priazne pre seba, lež majúc pred očami vlasť a národ, zdvihli ste sa ako jeden muž. Vrah nevedel, čo má robiť pri všeobecnom odpore a nedostatku nástrojov. Jedným razom začali ste zajímať a márniť jeho šarhov rozposlaných po župách. Zhŕkli ste sa a utvorili veľkú moc a vrah musel podľahnúť. Povedzte, kto vám to kázal? Nikto iný ako vaše srdce a silné vlastenectvo v ňom. Milovali ste národ, cenili ste si slobodu nad život, boli ste šľachetní, obetaví, preto ste oslobodili vlasť a budete v nej slobodní. Netečnosť, otrocký duch, psovská výslužnosť proti každému pánovi boli by vás učinili večnými otrokmi. Neboli ste ešte zrelí na záhubu, preto ste ani nezahynuli. Zaiste nehynie žiaden národ, ktorý je hoden života. Niet tej moci na svete, ktorá by ho zničila. Oproti tomu podlosť, ľahostajnosť prináša neomylnú skazu. Pokiaľ vo vás trvá ten šľachetný zápal, ktorý zápasil za otčinu a pokiaľ ste svorní medzi sebou, bude stáť vlasť moravská a brány pekelné ju nepremôžu. Vyhodíte mi na oči, že chváliac vás, potupujem seba. Len vaša ctnosť učinila neškodnou moju podlosť.“

Tu slzy pretrhli jeho reč, ale poslucháči vypukli v hromovité sláva.

„Sláva vám, nie mne, bratia,“ vzmužil sa Svätopluk. „Zaviazaný som vám všetkým vďačnosťou, ale predsa najväčšou po Slavomírovi tebe, Velebít Blahodejovič, mladý hrdina. Ty si sa postavil proti Gundaharovi, keď potom, ako som prešiel k vám, hnal sa za mnou s jazdcami. Získal si mi čas obrátiť sa, a tým si zachoval môj nehodný život. Čokoľvek si za to vyžiadaš, obdržíš tu na poli bitky.“

„Spechám použiť kráľovskej milosti,“ Velebít s rozťatým lícom postúpil bližšie. „Prosím o ruku kňahyne Rozvity Jaroslavovny, dcéry hrdinskej Všetechy.“

„Žiadaš,“ pokýval hlavou Svätopluk zarazený trochu neočakávanou žiadosťou, „čo nezávisí odo mňa. Viac o tom môže brat Slavomír.“

„Rástli ste spolu,“ ozval sa tento, „hodní ste jeden druhého. Ak privolí matka, sám požehnám vaše spojenie.“

S tým sa pohli na Velehrad, vpredu víťazi, potom zástup prednejších zajatcov.

14

Pri príchode vojenských zajatcov na nádvorie trčala nanajvýš v duši pobúrená Fritilda v tom istom okne, v ktorom sa vysmievala Svätoplukovi, keď ho vrhli do voza v okovách.

„Tu sú, nešťastní,“ obrátila sa k bledej, mlčky v kresle sediacej Hrimgilde.

„Je tam i otec?“ vzdychla panna.

„Aj strýc Viliam.“

„Ach, čo bude teraz s nami?“ zalomila Hrimgilda kŕčovite rukami. „Otca i strýca iste zmárnia. A my?“ vstala a pozrela na matku s opustenými ramenami.

„Boh vie,“ kývla Fritilda plecami. „Tak myslím, že nás pošlú za hranicu. Veď i Vendi majú toľko ľudskosti, že nebudú zúriť na bezbranné ženy. Vezmime si aspoň daktoré drahocennosti. Pridá sa to, či v žalári, či na ceste.“

Otvárala kasne, škatule, habala a pchala do vrecák perly, zlaté prstene, náušnice, náramnice.

Hrimgilda vyzrela oknom a potom bedákala: „Ach, bože! Ach, bože! V akej nešťastnej hodine vkročili sme do tejto zeme Vendov!“

Vtom vbehla chyžná: „Svätopluk ide.“

„Svätopluk!“ trhla sebou Fritilda a zachlopila náhle kasňu.

Naplašená Hrimgilda neustále bedákala: „Ach, bože! Ako mu pozrieť do oču? Pohŕdal mnou, pokiaľ sme boli šťastní a on v našej moci. Čo teraz, keď nás môže pošliapať ako bezbranné červy? Ide sa pomstiť. Bude sa na nás škľabiť, bude nás vysmievať. Ach, mama, mama, na čo sme len vyšli!“

„Netrep,“ povzbudzovala matka plaché, neskúsené dievča. „Ovládni sa a pohŕdni tým Vendom. Ukáž mu, tomu krivoprísažníkovi, zaslúžené opovrhnutie. Nech nepovie, že sa pred ním trasieme.“

Svätopluk vstúpil a nemo zastal pri dverách s výrazom ľútosti a nežnej spoluútrpnosti na tvári. Hrimgilda sklopila oči k zemi a len toľko, že sa držala na nohách. Fritilda naopak, pozrela na vchádzajúceho so vzdorom.

„Veľký obrat šťastia, veľký kňaz,“ oslovila ho prvá ona a prikročila mu v ústrety.

„Veľký, grófka,“ prisvedčil Svätopluk s tklivým pohľadom na Hrimgildu, ktorá teraz v jednoduchom rúchu bola omnoho pôvabnejšia, ako keď navešala na seba tých zázrakov, čo sa ženskými šperkami nazývajú. Veľmi mu bolo ľúto detinsky nevinného, útleho dievčaťa, ktorého lásku nemohol prijať a opätovať len z ohľadov národných a dŕžavných. Aby spojil dva najpríbuznejšie slovienske kmene, myslel na českú kňahyňu Boženu. Hrimgildu len ľutoval, keď mu dvorila. A práve teraz bodla jeho nie necitlivé srdce, keď ju uzrel skľúčenú takým nešťastím. „Ó, úbohá!“ pomyslel si.

Fritilda skorej sa vzchopila ako on. Videla prenikavým ženským zrakom, čo sa asi deje v jeho duši, pristúpila bližšie a riekla lichotne: „Zavdáva sa ti vhod ná príležitosť ukázať veľkomyseľnosť dôstojnú panovníka. My sme neprišli na Moravu z dobrej vôle. Boli sme poslaní. Daj nám teda odísť v pokoji, keď si zvrhol dobrovoľne prijaté jarmo.“

Vám je cesta otvorená“ uklonil sa Svätopluk. „Manžela a otca vášho podržať musím. Ak chcete zostať pri ňom, budete tu zaopatrené statočne. Rozvážte si to,“ kývol rukou a rýchle

odišiel.

15

Hrdinskí ochrancovia Vratislavy nemusia už tak ostražite a napnute bdieť na baštách, ako keď pod zámkom táboril Katvald. Brány sú vždy ešte zatvorené, hradby obsadené, lebo na Vratislave nevedia, že o osude Moravy je už rozhodnuté a stále ešte vyzerajú s nádejou a strachom, čo sa stane.

Sama kňahyňa Všetecha, Rozvita, zámocký Blahodej a pop Angelár meškajú na hradbách a upierajú zraky v tú stranu, kde je Velehrad.

„Ako sa to len vydarí?“ vzdychla Rozvita. „Ak Nemci zbadajú Svätoplukovu lesť, sieť pletích sa roztrhne a zahynie.“

„Dielo spasenia vtedy zavŕši náš Slavomír,“ odvetila jej Všetecha.

„To dúfam,“ pokývala hlavičkou Rozvita, „ale to potrvá dlho, snáď roky, matka. Velehrad je nedobytný, národné vojsko sa proti zime rozpŕchne.“

„Zle nám to postlal Svätopluk, zle,“ zamiešal sa Angelár. „Vydať srdce dŕžavy vrahom!“

„Dozvieme sa dačo isté,“ pretrhol smutné úvahy zámocký. „Hen spoza vŕška vychodí zástup. To sú, tuším, naši, nemôžem však ešte rozoznať.“

„Ani ja, ani ja,“ napínali všetci zaradom zraky.

„Čakajte,“ vetí Blahodej, „tamtem starec vyhovie našej zvedavosti. Je nadmieru ďalekozraký. Číta už vyše osemdesiat liet. Na blízko máločo vidí, ale v tom lese by vraj mohol všetky listy na stromoch spočítať.“

Všetci podišli k šedivému starcovi, ktorí stál na bašte s kopijou.

„Povedz nám priateľ,“ oslovil ho vľúdne Blahodej, „či to tam naši idú, či Nemci?“

„Ha!“ trhol sebou horlivý starý vlastenec, keď pozrel v tú stranu.

„Nemci?“ tázali sa všetci s ustrnutím.

„Nie Nemci,“ potriasol starec rukou, „ale náš Slavomír s Velebítom a Ratiborom. Idú na čele asi sto jazdcov.“

„Snáď sa mýliš?“ pochyboval Blahodej.

„Čo mýlim?“ mrzel sa starec. „Nevravím vám vždy pravdu? Omnoho lepšie vidím ich tam než vás tu. Všetkých by som mohol náležite zobraziť, keby som vedel maľovať, ako ten náš Konštantín. Boh mu daj slávu večnú.“

„Veríme a ďakujeme ti za dobrú zvesť,“ potľapkal ho po pleci Blahodej.

„Či dobrá, to je ešte otázka,“ slovila Rozvita. „Možnože Nemci porazili našich. Idú nám zvestovať nastávajúce obleženie.“

„To je nemožné, celkom nemožné,“ potriasol zámocký dlaňou. „Vari by Slavomír bol opustil porazené vojsko?“

Matka harušila pochybovateľku: „Ty vždy predpokladáš to najhoršie. To nie je dobre, dieťa moje. Človek si sám narobí mnoho úzkostí. Desí sa toho, čo len môže prísť, akoby to už bolo skutočne.“

„Veru je to chyba,“ ozval sa Angelár, „plašiť a desiť sa všetkého, čo zlé prísť môže.“

Ale najlepšie potešil pochybujúcich starec s kopijou. „Na nič zlého nemyslite,“ hovoril. „Všetci majú tváre veselé, smejú sa a sú podperení zelenou čačinou.“

Čoskoro potom sa objavili i sami jazdci. Bolo počuť ich zvučnú, dojímavú bojovú pieseň.

Keď podišli ešte bližšie, skríkli z celého hrdla: „Sláva obrancom Vratislavy!“

Títo odvetili radostným výkrikom: „Sláva obrancom dŕžavy!“

Blahodej odomkol brány, kňahyne vyšli príchodzím v ústrety na predbránie.

Pri stretnutí poskákali Slavomír, Ratibor a Velebít z koní.

„Víťazi, či porazení?“ leteli im kňahyne v ústrety.

,,Podarilo sa všetko,“ uspokojil ich Slavomír. „Svätopluk je pánom na Velehrade, Nemci do nohy zbití alebo zajatí.“

Tak ťa teda objímam ako osloboditeľa vlasti,“ vrhla sa mu Všetecha na prsia.

V chyži pojal Slavomír Velebíta za ruku: „Tu, matka, predstavujem ti záchrancu Svätoplukovho života. Kázal mu vyvoliť si za to odmenu na samom bojišti a Velebít si vyprosil hádaj, sestra, čo?“ chopil Rozvitu za dlaň. „Tvoju rúčku.“

Oba mladí sa stydlivo zapýrili.

Slavomír dodal: „Svätoplukovo a moje odobrenie má, ty, Rozvita, nebudeš, tuším, proti, a ty, matka?“

„Moje materinské požehnanie je s nimi,“ osvedčila sa Všetecha.

K sobášu prišiel i sám arcibiskup Metod a plod toho manželstva bol ušľachtilý Hostivít, hlavný stĺp dŕžavy moravskej pod Mojmírom II.