Apokalypsa

APOKALYPSA

Poď a vidz a napíš, čos’ videl, riekol archanjel Gabriel, keď ma chopil za vlasy a vliekol až do siedmeho neba. Trochu nepohodlná príležitosť, ale sa odplatila. Bo čo som tam uzrel, tomu nič podobného v celom svete nenájdeš.

Najprv som videl, ako „národ kráľovský“ staval babylonskú vežu, započnúc od vrchu. Boli by skutočne zavŕšili podivné dielo, keby sa nebolo i tu prihodilo, ako vždy pri stavaní babylonskej veže, zmätenie jazykov. Prizerajúci sa susedia zvolali: čo robíte, ľudia? Slováci ste a hovoríte po česky. Jeto pravda! – vyskočil hneď jeden Oravec a polovica čestnej kompánie počala hovoriť po slovensky. Čechúri ale kričali: ako to hovoríte, vy kočiši, olejkári, čipkári, voliari? Povstala z toho hlučná poloká čepucha. Zvíťazili tí, čo prijali dobrú radu od smejúcich sa susedov. Ale čože? Pokoja ani potom nebolo. Jeden navrhoval hovoriť tak, druhý ináče: a každý mal pravdu, lebo každý bol najmúdrejší. Dielo budovania pri tom zastalo, ba i vystavená časť sa skydla.

Potom som videl iný zaujímavý a veselý výjav. Muž – prorok sedel na jasnej chmáre ako na tróne. Od jeho hlavy ďaleko strieľali blesky slávy, sedem hviezd točilo sa okolo neho a klaňalo sa mu sedem duchov. Vtom ale priletí s veľkým hurtom Saňa s tromi hlavami a za ňou množstvo lokajov, mendíkov, chandžov, pandrlákov. Ty si kto? fúkne Saňa s tromi hlavami. Prorok. Keď si prorok, tak ja som spasiteľ, odfúkne Saňa. Dá sa do proroka, zhodí ho do priepasti a sama sa posadí na trón chmár. Sedem hviezd a sedem duchov zmizlo a ich miesto zaujali lokaji, mendíci, chandžovia, pandrláci. Vrhli sa pred Saňou na kolená a spievali: sláva veľkému spasiteľovi až na veky!

Saňa sa nadula pyšne na tróne, ale prišiel na ňu z Baškírie Drak so siedmimi hlavami, s odbojným národom a mnohými najatými škorpiónmi. Tu potom povstala veľká a hrozná bitka. Drak a Saňa sa zrazili, zrazil sa i národ odbojcov s „národom kráľovským“. Koniec trmy-vrmy bol neočakávaný. Premožený národ odbojcov zvíťazil a národu kráľovskému sa vysmieval. Anjeli, čo sa prišli pozerať, sa smiali. Nadutá Saňa hlboko padla a za ňou všetci lokaji, mendíci, chandžovia a pandrláci. Škorpióni slávili Draka a ponúkli mu svoje služby, lebo oni majú mnohonásobné presvedčenie. Drak si obľúbil medzi nimi zvlášť jedného, nedávno narodeného. Povýšil ho a dal mu lízať päty svoje. Pandrláci z Novej školy vrešťali: To je on, istotne on! Časť jeho ducha však prešla i na vynálezcu Bieleho Uhorska.

Videl som ešte mnoho chlapcov, sediacich na zlatých trónoch a utierajúcich si sopeľ. Mužovia sa im klaňali a podkurovali ich vonnou myrhou. Povzbudzovali ich k veľkým a slávnym podvihom: vy, rodení vodcovia kráľovského národa, vy bystroumné hlavy, vy ďalekovidní politici, vy zvrchovaní spisovatelia, vy divy sveta, preč s tými starcami! Budúcnosť je vaša. A chlapci vysiakali si nosy a hádzali svojimi sopľami do starcov. Nadávali im do starých bláznov, do národných hriešnikov. Starci zutekali a chlapci zostali sedieť na zlatých trónoch. Nebudú tam sedieť vždy, ale len potiaľ, dokiaľ sami nedozrejú v mužov. Vtedy prídu, tak hovorí prorok, chlapci duhí, odplašia chlapcov starých a posadia sa na ich miesto. Tak to pôjde z pokolenia na pokolenie, až do toho všetkého udrie hrom a celé hurbanovské balahurstvo sa prepadne.

Záborský, Jonáš: Apokalypsa. In: Záborský, Jonáš: Dielo II. Bratislava : Tatran, 1989, s. 316-317, ISBN 80-222-0103-0.