Faustiáda

Jonáš Záborský

Faustiáda

Vydanie tretie,
lenže prvé a druhé ešte nevyšlo

Motovidlá:
„Bojím sa ohňa, molí a bryndziarky.“
Knižka

„Oleum et operam perdidi.“1
Šustrov papagáj

Predmluva, ktorú nikto čítať nebude

Obyčaj je k starým, na sklade ležiacim knižkám dávať tlačiť titul nový, s udaním toľkého a toľkého vydania. Ja som si chcel túto u Nemcov obyčajnú prácu zgazdovať; preto dávam hneď tlačiť vydanie tretie.
Nakladateľa darmo som hľadal po celom Okolí Slovenskom i za hranicami jeho, ktorých niet. Milton dostal za svoj „Stratený raj“ aspoň tridsať hrdzavých pištolí, aby sa mal čím zastreliť, keby ho chuť k tomu nadišla; ja som za svoju „Faustiádu“ ani jednej vybehať nemohol. Len slovanský kníhkupec a nakladateľ vo Viedni Wenedikt sa ponúkol, že i toto dielo, ako „Múdrosť života“, dá vytlačiť svojím nákladom, ak ja dám na to peniaze, a potom všetko ponechám jemu, čo za knižku, ako za starý, nepotrebný papier utŕži. Ponúknutie toto sa mi neľúbilo, a tak som sa odhodlal vydať dielo na vlastnú stratu. Bo u nás, keď vydáš knižku, treba priateľom literatúry slovenskej poslať po jednom výtlačku darom; a potom vždy neisté je, či ostatné nepriatelia rozkúpia. Slovenské spisovateľstvo je jeden druh márnotratnosti.
Nebudem si však vopred lámať hlavu. Až keď dielo bude vytlačené, pomyslím, čo s ním počať.
Skladám nádej na literárnu vzájomnosť slovanskú. Pošlem do Čiech, na Moravu, do Poľska, Ruska, Chorvátska, Srbska, Bulharska, Štajerska, Korutánska, všade po polmilióne výtlačkov, a nenavráti sa mi ani jeden, leda žeby debny nezahynuli na pošte, jediná to záruka praktickosti takého podniku.
Možno, že i samy úrady prejmú starosť o to, kam sa má podieť dielo, nesúce samý nebezpečný kontraband, ako keď Andraščík vydal svoj „Pálenčený šenk“. Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný pod pokutou večného zatratenia.
Ale najväčšiu nádej na úspech dáva mi nepochybná povolanosť k spisovateľstvu. Lebo to je istá vec, že Slovák nič nemôže sám zo seba ako sám zo seba, ale že všetka naša spôsobnosť je z Nemcov. Ale už ja som študoval za celý rok v Halle nemeckú Vielsaufiu2. To ma uspôsobilo k spisovateľstvu tak, že moje spisy len jednu chybu majú, tú, že pochádzajú odo mňa.
Ja cítim nevyrovnanú klasickosť Múzy svojej a musím sa sám pochváliť, keď Slováci, ako prirodzení nepriatelia klasicizmu, nečinia svoju povinnosť. Musím mať strašne mnoho rozumu, keď som ešte neprišiel oň vcele.
Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že takého výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.
Zvlášť prítomné dielo je také dôležité, že ešte i Brunšvíka a Jenovefu, áno, i kalpakové verše Grmancove prevyšuje. Z neho možno naučiť sa dokonale všetkému, zvlášť histórii a geografii, z ktorých často i najkrikľavejší politici tak málo vedia.
Kto túto knižku prečíta, iné čítať nepotrebuje. Lebo tu je všetka múdrosť práve tak ako v Koráne. Čo zaslúži, aby dakto čítal, to je tu; čoho tu niet, to nezaslúži, aby si pri tom človek hubil oči. Po zjavení sa tejto knižky môžu byť bezpečne všetky ostatné knihy na svete spálené.
Aké to dobrodenie pre vás, Slováci! Znám vašu hospodárlivosť pri kupovaní a šetrenie očí pri čítaní kníh. Teraz sa vám poľahčí. Oželejete raz navždy pár grajciarov za „Faustiádu“ a budete potom dišpenzovaní od kupovania a čítania kníh na večné časy. Najlepšie ale pritom obstoja tí slovenskí farári, ktorí sa zaviazali patrónom na česť a svedomie pri vyžobraní fary, že žiadne slovenské knižky kupovať a čítať jakživ nebudú. S touto jednou im len dovolia učiniť výnimku; iných beztoho už potom potrebovať nebudú.
Ale nech sa ponáhľa každý zaopatriť si dielo tak nesmierne dôležité, aby neprišiel pozde. Lebo naše slovenské knižky vychádzajú už z tlačiarne ako antikvárna zriedkavosť, majúc v tom nápadnú podobnosť so somárom, ktorí3 sa rodí šedivý. Za to vám stojím, že zakrátko o ňom ani lipskí starinári nič vedieť nebudú.
Pripíšte potom svojej nedbanlivosti, keď zostanete bez diela, tvoriaceho epochu v svetovej literatúre. Roky potom budú sa rátať od vydania „Faustiády“.
Preto chcem i zvedavosti potomstva zadosť učiniť, aby vedelo, ako vzniklo dielo také povestné po celom svete a do všetkých rečí, nevynímajúc ani hotentotskú, preložené.
Očakával som podistým také asi povýšenie, akého sa kedysi za podiel bolo dostalo Pázmánovi; a ono, hľa! Jedna z prvých fár od konca. Pomyslel som si teda: keď neoslávi bydlisko moje mňa, oslávim ho ja. A pousiloval som sa, aby sa Župčany stali povestnými od Švine až po Prešov.
Potom chcel som sa dodriapať na profesorskú katedru. Nešlo ani to. Ej, no! Budem teda profesorom profesorov. A zahanbil som šťastne všetkých neprajníkov. Ako profesor bol by som vykladal chlapcom diela cudzie: teraz budú vykladať profesori moje.
Ostatne, vodilo sa mi ako tomu bojazlivému husárovi, ktorý keď utekal pred nepriateľom, práve vrazil naň, a potom sa sekal tak chrabro, že dostal grajciarové vyznačenie. Po skúsenostiach pri prvých dielach uznal som za najmúdrejšie držať sa toho: „Si tacuisses, philosophus mansisses“4. Ale dlhá chvíľa donútila ma spreneveriť sa predsavzatiu. Ráno sa mi zívalo, že som dávno vstal, večer, že už treba spať, a potom nedajbože usnúť. Uznal som teda za pravé, že je predsa lepšie zapodievať sa vecou márnou, než sa ponevierať bez všetkého zaneprázdnenia.
Poviem i to, ako sa stalo, že ja, ktorý som bol za mladi plačúcim Jeremiášom, stal som sa na staré dni smejúcim sa Demokritom5. Nech nikto nemyslí, že sa to stalo z rozkoše, akoby sa mi blen v čaši osudov premenil v samý med a cukor. Iná toho príčina. Hovorí sa, že keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech. Či je to z ohľadu trýznenia tela pravda, neviem; z ohľadu duše pri mne sa to potvrdilo. Keď srdečné vzdychy moje stretli sa s úškľabkami, nadišla ma v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom. Musel som sa vysmiať sám, keď ma vysmiali tí, za ktorých som plakal; a od toho času ani ústa sa mi nezatvárajú.
Čo keď nikomu nie, osoží aspoň mne samému. Lebo vtipkujúc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete. U mňa je pero a násmešok to, čo u iných sud pálenky, alebo karty, alebo prach a guľka.
Že vyliahnuté osy aj na verejnosť púšťam, to je istý znak, že treba hotoviť pre mňa miesto v blázinci. Lebo väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech. Ale už len hijo, môj drahý Pegasus! Veď si ty už na to privykol dostávať namiesto obroku samé kyje.
Toľko našej predmluvy. Kladieme ju preto tu napredku, aby na konci mali miesto pomluvy. Prosíme ale pánov recenzentov, nech ráčia nakuknúť i do diela, keď už recenzie budú mať hotové; leda žeby teraz uznali za dobré uverejniť ich pred dielom samým, ako sa stalo pri Múdrosti života.
Teraz k veci. Nech len Kubo zatvorí napred knihu a odpočinie si po nudnej predmluve.

1 (Obydlie a nečiny obra Puchora na Rvačári. Černokňažník Faust doznáva sa o ňom a pojíma myšlienku o jeho záhube. Básnik vzýva Umku a vyslovuje svoju radosť nad pokresťanením pohanských bohov)

U Číňanov kypí už oddávna učený spor, so všetkým možným natriasaním vrkočov, o vzniku tupomyseľných obrov. Jedni z nich učia, že ich boh ušuľkal z hliny ešte pred Adamom; druhí, že až vtedy, keď už oľutoval stvorenie človeka. Ja sa pripojujem v tomto učenom spore k stránke posledných, s tým jedine rozdielom, že za látku, z ktorej boli stvorení obri, nepovažujem hlinu, lež výpary pálenkou rozohriatej obraznosti s hojným prídavkom nevedomosti.
Oni sú nesmrteľní ako povery a túlajú sa posiaľ po skalnatých horách. Lenže už teraz, odkedy ľudia vymysleli školy, takí sú neškodní ako krv cicajúci vlkolaci, na metlách a ožehoch jazdiace strigy, pekelníci, umrlci a iná, pred kohútím spevom a fyzikou prchajúca nečistá zberba.
Ale za dávnych časov nebolo tak. Oni vtedy hospodárili v našich Tatrách ako Turci medzi kresťanmi, odkedy európska diplomacia odstrčila od týchto ochrannú ruku ruskú a postavila ich pod spoločnú ochranu všetkých kresťanských mocností. Úbohým kresťanom dostane sa vždy výdatná pomoc, len čo ich mohamedáni poškrtia. Pokiaľ sú živí, lietajú diplomatické nóty od jedného kraja Európy k druhému. A keď vykrvácali, potom sa pohnú hrozné armády na podporu — Vysokej Porty, ktorá je tým Atlasom, na ktorom politický nebasklon spočíva. V tej hodine rozpadol by sa svet v rumy a celá osveta by naveky zanikla, keď by oholené turecké hlavy prestali na polostrove Balkánskom rozširovať vzdelanosť, udržovať poriadok, spravodlivosť, ľudskosť — bastonádami. Európa to dobre vidí, preto sa zaujíma o kresťanov tak, aby panstvo osvetonosných Turkov nad nimi stálo pevne. Nebožiatka kresťanskí bratia! Musíme vám poslať aspoň my naše litánie, modlitby a piesne, ktoré ešte vždy znejú z úst nábožných otcov a matiek, keď ich synovia tiahnu s veselou muzikou na pomoc polmesiacu a čalmám. Divný úkaz! Otcovia sa modlia proti Antikristu Turkovi: synovia podporujú jeho vetchý trón bodákmi. Pri takejto ochrane veriacich v Krista požívajú veriaci v Mohameda úplnú slobodu pri udlávení tamtých. A takú slobodu požívali za dávna i hlúpodiví obri v Tatrách.
Medzi nimi vynikal zbojstvami zvlášť istý Puchor. Potvora táto pelešila na ploskom nose Rvačára, vrchu čnejúceho nad samým Kocúrkovom, v hradbách, ktoré mu vystaval Alexander Veľký. Keď totiž sarmatskí kronikári priviedli tohto macedónskeho hrdinu, ktorý musel všetko na svete urobiť, o čom sa nevie, kto to urobil, s nesčíselnými falangami k Tatrám, aby bojoval s ich sarmatskými historickými výmyslami, zajal mu Puchor toho premilého koňa Bucefala, bez ktorého ešte dosiaľ žiadnej exhortácie v semeništiach nebolo, ani nikdy nebude, a nevypustil mu ho, dokiaľkoľvek nevydal Slovanom slávny diplom pod pečaťou1, že môžu na večné časy v úplnej slobode slúžiť každému, kto ich hašterivého ducha a rozcapartenosť použije na podmanenie, a pokiaľ jemu, obrovi, nepostavil ohromný chliev pre jeho kozy hore na Rvačári. Od toho času to bola stále jeho rezidencia.
Tam býval s celým svojím stádom ako dáky poľský chlop a lúpil celé okolie, odháňal šuté kozy, kde aká sa zjavila. Nemohli ho skrotiť ani strážcovia slobody žandári a pandúri, ani ochrancovia mešcov financi, ani hájitelia spravodlivosti advokáti, ani na kaštiele mihajúci „beamtri“ a „tisztovia“ so všetkými vyšnurovanými hajdúchmi, ani na ochranu ústavy zohnané miliónové vojská. Keď sa zhromaždili proti nemu s bubnami, obor kýchol a všetko sa rozutekalo ako zemianska insurekcia pri Komárne.
Našiel však naposledy i on svojho chlapa. Doznal sa o ňom a o jeho neviazaných slobodách povestný černokňažník a strigôň v Lipsku doktor Faust2 od turčianskych olejkárov, znamenitých týchto lekárov, ktorí ešte naposledy i Viedenčanov vyliečia z ich turkománie a rusofóbie, a umienil si naučiť ho móresu.
Hrdinský jeho čin bude obsahom týchto letiacich arabesiek.
Ale nemôžem sa pustiť do rozprávania bez poriadku. Musím učiniť zadosť nezmeniteľným predpisom poetiky a postupovať podľa vzorov čelnejších našich i cudzozemských spisovateľov.
Každý opravdivý lyrik musí omdlievať od lásky ako vysoké panie v Čechách od zvukov češtiny; musí lkať a úpieť za svojou krásavicou, hoci ju nikdy nevidel, ako Don Quijote svoju Dulcineu; musí sa žalovať nebu, zemi, horám, riekam i vrabcom na streche a naposledy i zastreliť sa v zúfalstve nad stratou toho, čím nikdy nevládol. Zas každý opravdivý epi-kus musí vzývať Umku, keď to raz učinil Homér, a potom len rozprávať o nebylinách. Ak je klasi-kus, musí v časomerných veršoch vylíčiť dopodrobna turnaje a bitky a udať akurátne, kto ako rúbal hlavy, kto prišiel o nos, oko, ucho, nohu, aby sa vedelo, pre koho má sa hotoviť posteľ v lazarete. Ak je ale romantik, musí maľovať prstom obrazy v povetrí, aby ich nikto nevidel. To sú zákony neodbytné a také stále ako panovníkmi národom darované ústavy.
Ja sa nemusím dať dopichať ani končistým špendlíkom chlipnej Lady, ani šípom jej šelmovského synáčika Milka, ktorý ešte vždy v hlavách našich básnikov mátoží a dláta i štetky samotvorných umelcov kresťanských zaneprázdňuje, hoci už dávno na kolomaž sa rozplynul. Lebo lyrik žiaden nie som, čo mi aj kriti-kusi slovenskí hodnoverne dosvedčia; nemám teda ani povinnosť lyrika. Nemusím trúbiť o tom, s čím sa každý človek skrýva, len psy a mačky nesú celému svetu na obdiv.
Umku ale, v ktorú nikto neverí, vzývať s celou nábožnosťou musím. Bo hrdinská báseň tak sa bez toho zaobísť nemôže ako mladý človek bez okuliarov, františkán bez tabačnice, žid bez krčmy, Nemec bez žehrania na Rusov a ich pomoci, Poliak bez revolúcie, Maďar bez teremtettovania, šnúr, ostrôh a hrkálok. Forma zachovať sa musí a tá neodbytne požaduje vzývanie Umky.

Teba teda, prve než zaspievam,
Umko milá, vzývam
ku pomoci
(aký k tomu rým? Nuž:) vo dne, v noci.
Ráč mi dati
dielo hodné študentskej literatúry napsati,
aby sa mi skladali samy,
neurčité časy s infinitívami,
preterita s minulými,
adjektíva s meny prídavnými,
a abych dokázal z mluvy vyobcovati
i prednosti poetiky
i okrasy prozaiky,
a prešiel šťastne kritiky examen.
Amen!

Dúchni do mňa ako kováč mechom, ale viď, abys' nikomu neublížila. Daj pozor, abys neprišla ako Slovenka pred porotný súd maďarský alebo do inkvizítorských rúk liberálnych pánov, bo veru vtedy za nič to neručím. Mohla bys' sa dostať do chládku. A čo by potom robili Slováci? Kde by vzali básnici svoju Umku?
Pováž i to, že si už teraz počestná kresťanka, nie viac rozpustilá pohanka. Naši filológovia a básnici dali ti pri krste svätom národné slovenské meno, čo je vec pre celý svet nadmieru dôležitá. Učinený je tým prvý krok k prevedeniu celého Olympu do kresťanského Neba. Onedlho musí z neho preč ten starý židovský bradáč, o ktorom je pochybné, či on stvoril človeka, či človek jeho, so všetkými kadiacimi mu pod nos zástupmi. Na trón jeho zasadne Zeus-Jupiter a odtiaľ bude metať perúny svoje, vadiť sa so žiarlivou Hérou, klipkať očima na pekné nevesty, hroziť nepokojnej čeliadke väčších-menších bohov i bohýň a skákať na kravy, čo zvlášť pre naše obce bude veľmi dôležité, keď pri slobode bujakov prepili. Héra znovu započne svoju žiarlivosť, Afrodita bude podpaľovať smilstvo na nebi i na zemi. Bakchos zasadne na svoju bočku a naplní ju teraz už nie vínom, lež pálenkou, ktorú bude rozlievať po celom svete. I Hefaistos zriadi znovu svoju zapustnutú vyhňu a bude brániť svoju milú matičku pred korbáčom rozhnevaného božského tatíčka. Slovania tiež uvedú svojich mnohohlavých bohov do obnoveného Olympu, aby tam mali verný obraz seba. I Nemci poponáhľajú sa preniesť ta hore z Mníchova svoju Walhallu. Maďari podobne nezameškajú zaopatriť svojmu Maďarištenovi čestné miesto.
Táto miešaná čeliadka bude snáď múdrejšie hospodáriť v nebi než ten nevľúdny samodržiteľ, ktorý nám, ako talmud píše, pätou činieva zatmenie slnca, keď sa rozvaľuje a naťahuje lenivo na kobercoch. Príde, neborák, teraz do maďarskej alebo českej zbierky starožitností, kde sa mu znovu premeria ten nos, ktorý už talmudisti vymerali na siahy a stopy. Nebude viac tam v nebi fušovať, keď to iní lepšie rozumejú.
Tu na zemi prestanú tie nudné kázne, pri ktorých sa tak sladko spí. Budú ich potom len lekári predpisovať miesto ópia. Chrámy sa premenia na jatky a bordely. Popi budú mäsiariť, ohliadať črevá, kŕmiť husi a sliepky, pozorovať straky a vrany a behať nahí s bubnami a tureckou muzikou po uliciach. To budú časy, ktoré si všetci tak žiadame naspäť ako Bachovu rovnoprávnosť všetkých rečí s výlučným panovaním nemeckej.
Vitaj teda, Umka! Vitaj, vzácna prvotina pokrstených pohanských bohov, v jednej deväť, v desiatich jedna. Natŕčam a otváram ti ucho ako Mohamed tomu anjelovi, čo mu toľko pekných vecí našeptal o rozkošných huriskách v nebi. Ty vieš o všetkom, čo nebolo, ako kronikári a vidíš všetko, čoho niet, ako novinári. Máš takú dobrú pamäť pre všetky nebyliny ako ľudia pre krivdy a svedomie také útle ako politika a hovoríš i vtedy pravdu, keď luháš.
Ty si hľadela z Kobyly s jednou cigánkou, boli ste obe zakrútené do vetchých plachietok, keď sa stal onen večne pamätný príchod doktora Fausta do Kocúrkova, o ktorom ani Goethe nič nevedel. Bolo to, pravda, dávno, čo vidno z toho, že ešte vtedy všetky nemecké a maďarské noviny a histórie dýchali najčistejšou láskou k Slovanom. A predsa ty vieš všetko, súc neomylná ako policajmajster Päuman v Prahe, a povieš nám čistú pravdu ako historik Szalay.

2 (Faust vyberá sa s Towiańským na šarkanovi do Kocúrkova; miesto toho však prichádza k bráne nebeskej, kde zazrie rozličné pamätné veci)

Prvá požiadavka každej zdarilej rozprávky je tá, aby sa nič nepredchytilo. I my teda musíme počkať s tým okamžením, keď olejkári vstúpili do tmavej, umrlčími hlavami a kostlivcami naplnenej chyžôčky pod samou strechou, kde povestný doktor Faust práve rozjímal s poľským prorokom Towiańským o novom mesiášovi a jeho praktickom upotrebení na podnecovanie Poliakov proti Rusom a prevedenie všetkých Slovanov do Walhally. Vojdúc s krošňami na chrbtoch, olejkári z Turca pretrhli chválitebné rozjímanie.
Prorok Towiański1 odvrátil sa od nich, pretože poznal po juchtovom pachu, že títo ľudia už i v Rusku sa čmýrili. Ale zvedavý doktor sa tázal, odkiaľ sú.
„Z tej zeme,“ odvetili príchodzí, „kde vždy dakto prenasledovaný byť musí.“ Potom rozprávali o neznesiteľných Puchorových nečinoch na Rvačári pri Kocúrkove.
Faust pokrútil pri spomenutí Kocúrkova povážlive hlavou. Lebo hoci bol veľmi zbehlý v zemepise, predsa o Kocúrkove nič nevedel.
„Ej, no,“ pomohol mu olejkár, „kdekoľvek bodnete na zemevide medzi Tisou a Moravou, všade uhodíte na Kocúrkovo, túto smiešnu stránku Slovenska.“
Po tomto objasnení riekol Faust svojmu vernému tovarišovi: „Priateľu! Tu je príhodná príležitosť presláviť sa na veky. Našou rukou musí padnúť ten netvor.“
A Towiański nielen prijal ponúknutie, lež i zaprorokoval, že sa nájde muž, ktorý klasickým perom tak oslávi hrdinský ich čin ako Homér činy trójskych víťazov. Že prorok pritom na nikoho iného nemyslel ako na mňa, je vec istá, len ja sám píšem klasicky, ostatní Slováci len tak do sveta.
Keď sa zmrklo, sadli jeden na metlu, druhý na omelo, vyleteli dymníkom a poď prosto na Harz, do známej im jaskyne.
Tam predovšetkým zažali sviecu tej germánskej osvety, ktorá už mnohým Slovanom spálila mozgy a upražila srdcia. Potom vytiahli z pľundier, Towiański „Pilgrzima polskiego“, Faust „Wanderera“, a počali čítať s úklonkami.
Len čo trochu počítali, jaskyňa sa zatrasie a zaduní. A hľa, z jej tmavého úzadia vlečie sa ti ohromné, zovrubne päťdesiat siah dlhé hadisko s kohútím hrebeňom na hlave. To bol šarkan, obyčajná Faustova ekvipáž na dlhších cestách.
Vliezli mu ako škvory jeden do pravého, druhý do ľavého ucha a hijó! Šarkan plesol chvostom, až sa zem zatriasla, a v okamžení paril v chmárach. Za ním i pred ním šla nevídaná búrka. Všade hory skosené, domy popodvracané, dediny, mestá zborené, ako to vždy býva, keď letí šarkan, táto zosobnená slepá náruživosť. Tma bola taká, že ju nožmi krájali a lyžicami miešali ako kašu. Pocestní museli si prehŕňať v nej cestu lopatami. Mnohí si odložili z nej na večnú pamiatku do sklenice. Barometer ukazoval pritom — na stene.
Nech si ale nikto nemyslí, že šli prosto k cieľu, na Rvačár. Oni ako učení ľudia dobre vedeli, že hrdinovia básnikov musia sa napred hodne potúlať a všeličo skúsiť. Rozpomenuli sa, s akou kronikárskou vernosťou rozprával Vergilius2 o svojom pobožnom Aeneovi, kde mu škriekavé harpye nakakali do misy; kde usporiadal konské turnaje, aby nebol horší od hrdinov Homérových a preukázal sa pred achkajúcimi od zaľúbenia paničkami a dámami v širočizne rozpiatych krinolínach; kde zanechal v zúfalstve jeho nelíčenou pobožnosťou jaté kráľovské vdovy; kde stratil kapsu so suchárom a mastnými pagáčmi; kde pochoval svoju nadovšetko milú dojku; ako ho stará striga viedla do Tartaru, aby tam uzrel celú minulú budúcnosť; ako sa i bohovia a bohyne poklbčili medzi sebou pre neho; a ako všade, kam len prišiel, uznali v ňom kniežatá a králi svojho prirodzeného pána, ktorý nič iného nepotrebuje, ako vyhrúžiť svojich o päťsto rokov pozdejšie vynájdených bohov a posadiť sa na trón, podobne ako Álmos alebo Árpád. Toto všetko, čo tak nekonečne vzdeláva mládež našu, prišlo mojim hrdinom na myseľ. Nedbali teda, že ich šarkan prirodzeným svojím pudom ďaleko za cieľ uniesol, ba radi boli tomu. Keď už raz sedeli na takej paripe, nuž chceli prevýšiť i samého Aenea, čo i skutočne dokázali. Bo Aeneovi sa len v pivnici jedno-druhé snívalo pri sude vína; moji hrdinovia i hviezdy lapali do pinčov.
A v tom spočíva veľká výhra pre mňa. Pretože moji hrdinovia ďaleko prevyšujú hrdinov pridvorného rímskeho pevca, teda i moja báseň ďaleko za sebou necháva Aeneidu. Táto by teraz celkom prišla do zabudnutia. Na všetkých školách by potom profesori už len „Faustiádu“ čítali, sprevádzajúc každé slovíčko pedantnými výkladmi. Ja sám by som mal chuť vydať s básňou hneď i učený komentár. Ale dve veci sú na prekážke; povaha učených vôbec a Slovanov zvlášť. Učení majú svoj krám a myslia, že by hneď surovosť hunská zaujala celý svet, keby dačo z ich krámu prišlo medzi staré haraburdie. A Slovania, tí naveky budú obdivovať len cudzie diela. Z týchto príčin musíme nechať otázku medzi upotrebením „Faustiády“ a „Aeneidy“ nerozhodnú a navraciam sa k našim v chmárach zanechaným hrdinom.
Rozihraná mršina ocitla sa s nimi až na Eufrate. A tu čakalo ich prvé dobrodružstvo. Tam totiž stojí ten do neba vedúci rebrík, ktorý patriarcha Jakub videl v snách. Keď šarkan letel popod tento rebrík, vystrčil Faust z jeho ucha hlavu, pričom ho stretla nehoda. Zaplietli sa mu vlasy o triesky hrubo otesaného rebríka. Vytrhlo ho teda z ucha a zostal visieť ako krásny Absolon na strome. Darmo vrešťal a šibrinkoval nohami po odlete šarkana. Mal veľký strach. Ako by nie? Vlasy odmotať nemohol a keby sa to i podarilo, čože? Spadne na zem z úžasnej výšky a rozmliaždi sa ako pagáč. Štebľa sa tiež lapiť nemohol, aby pošiel hore alebo dolu. Len visel, tak visel, ako sa povedá o obrátencoch na inú vieru, medzi nebom a zemou, pričom mu hviezdy bili do nosa ako chrústy, takže mu celý fafák spuchol. A ani len dáky anjelik sa nepritrafil teraz na tejto nebeskej hradskej. Už myslel, že tam vyschne ako na strome zabudnutá slivka.
Šťastie jeho bolo, že cestoval s prorokom. Towiański, hoc nevidel, čo sa stalo, poznal to predsa svojím prorockým duchom. Navrátil teda ekvipáž a vyslobodil tovariša z postavenia podobného tomu, z akého vytrhli Prušiaci Rakúsko, keď sa chvelo v povetrí medzi samostatnosťou a odvislosťou od Nemecka.
Nehodou Faust nestratil ducha. Nahováral tovariša, aby vstúpili do neba, keď už sú na polceste. Keď to Towiański prijal, vijo, šarkan, prosto hore!
Zakrátko našli sa pri naozajstnej Vysokej Porte. Tam uviazali šarkana o plot, sami hľadeli na nebeské brány ako teľa na nové vráta. Dobré hlavy dovolili im i dolu pozrieť bez závratu, čo by som neradil každému. Lebo je to veľmi vysoko, vyššie, ako čo bys' dve župčianske veže jednu na druhú položil. Komu sa hlava krúti, ten nech sa ta ani nežiada.
Predvrátie hemžilo sa dušami všelijakej farby, vzrastu, veku, pohlavia. Je to vlastne súdny dvor, kde sa riešia osudy duší. Odtiaľ idú jedny do neba, druhé do pekla, tretie do očistca.
Je tam veľký, zeleným súknom obtiahnutý stôl so strieborným umučením na ňom. Za vrchstolom sedí v kresle Pán Kristus. Okolo neho sedia na laviciach, ako prísediaci, apoštolovia. Na konci stola sedia jeden pri druhom advokát chudobných anjel a kontrolór boží čert. Títo predkladajú pravoty areopágu, parlírujú pro et contra. Zápisnicu vedie apoštol Pavel ako pomerne najlepší štylista. Konečný výrok vynáša Kristus. Peter vpúšťa na milosť prijatých bránou dnu do neba.
Naši hrdinovia prizerali sa začas odzadu na tento riešiteľný súd. Daktoré výjavy zapísal do svojho denníka doktor Faust. Nám sa dostalo do rúk unikum tohto denníka na bryndzovom trhu a mali sme šťastie odkúpiť ho od kofy za Heglovu filozofiu.
Vypisujeme teda z neho pár pamätnejších výjavov celkom hodnoverne.
Zaznie meno Voltaire. Predstúpi úškľabná opičia tvár. Kontrolór boží držal obšírnu oráciu o tom, že tento materialista považoval dušu za prostý výkvet telesného organizmu a chcel všetky chrámy premeniť na školy. Advokát predniesol na jeho obranu, že to len odtiaľ pochádza, lebo je zlý znateľ ducha ľudského a jeho potrieb. Apoštolovia prisvedčovali tomuto a Kristus vyniesol výrok: „Do tých čias budeš sa učiť v očistci slovenský katechizmus biskupstva košického, pokiaľ sa ho nenaučíš spamäti celý, so všetkými ortografickými chybami“. Posedí si teda, keď tu temer toľko chýb, koľko písmen.
Pri vyslovení mena Bruck, ozvalo sa: „Hier!“ a predstavil sa muž s podrezaným hrdlom. „Tento minister,“ vetí žalobník čert, „predal svedomie.“
„To je utŕhačstvo,“ odvetil minister Kupec sám za seba, kynúc svojmu advokátovi, aby mlčal.
„Ako dokážeš?“
„Tak, že som nemal žiadne.“
„To sa dá veriť,“ prisvedčil Kristus, „lebo si sa zapodieval politikou. Pôjdeš do očistcového špitála a dotiaľ tam budeš kalkulovať, až nájdeš istý spôsob uviesť v Rakúsku do rovnováhy dŕžavné príjmy s výdavkami.“
„To sa rovná večnosti,“ odišiel minister mrmrajúc. „Ako pomôcť tam, kde najväčšia časť obyvateľstva necháva sa vo zvieracej nevedomosti, vrhnutá v korisť židom?“
Potom predvolal notár Schwarzenberga. Kontrolór udal o ňom, že priviedol svet k podiveniu svojou nevďačnosťou proti pomáhajúcemu Rusku. Advokát anjel, keď vinu tajiť nemohol, allegoval jeho vznešený rod, a Kristus nielen prisvedčil advokátovi, lež i nakázal Viktorovi Emanuelovi a Talianom postaviť mu pomník ako tomu, ktorý umožnil vydobytie Lombardska a Benátska.
Potom predstúpil muž v čiernom po päty siahajúcom rúchu, s výrazom drzosti v tvári i sebadržaní. Jeho meno Faust neudáva, preto ani my ho udať nemôžeme.
„Tento oklamník,“ ozval sa žalobník čert, „zanechal lžive vymyslenú históriu O siedmich vodcoch maďarských. Podpaľuje v ňom spupnosť maďarskú, znižuje, uvádza v opovrženie iné národy, slovenský menovite.“
„Ty lužeš, čerte,“ zaujal sa za obvineného mladý človek s poviazanou hlavou. „Dielo tohto muža, ktorého zveme bezmenným notárom kráľa Belu, je najhlavnejší a najistejší prameň histórie uhorskej. To tvrdím ja, Jozef Hložanský3, a hotový som pravdomluvnosť a hodnovernosť tohto muža brániť na zemi i na nebi proti všetkým mocnostiam.“
„Ty mlč, chlapče,“ pohrozil mu advokát anjel. Obrátený ku Kristovi hovoril: „Je pravda, že luže, ale tak, ako luhajú poctiví ľudia. Jeho lži sú také makavé, že len zlá vôľa môže v nich vidieť pravdu.“
„Nie je pravda,“ protirečil Hložanský. „Ja i teba znosím v Slovenských novinách ako utŕhača.“
Kristus vzal od čarbáka jeho historickú bájku, nazrel do nej a hodil ju Hložanskému do hlavy tak, že mu uviazla až do mozgov. K pisateľovi sa ozval: „Lži naozaj neškodné, ale predsa lži. Budeš dotiaľ vymetať peklo jazykom, dokiaľ tvoje výmysly budú platiť za prameň uhorskej histórie!“ Po tomto výroku vzal ho čert za nohu a bác! — šmaril ako žabu strmhlav do priepasti.
Potom predstúpili sami od seba latinský páter, ruský pop, luteránsky pastor, kalvínsky predikant, metodistický kazateľ a mormonský misionár. Hašteriac sa vospolok o náboženstve, prišli s krikom k stolu, aby Kristus sám rozhodol, kto z nich má pravdu, ktoré náboženstvo je pravé.
„Podržte pravdu všetci,“ kýval Kristus rukou, „podržte.“
Pri ich ďalšom dohadovaní vstal z kresla, chtiac sa skryť pred nimi ako rakúsky dvadsiatnik.
Vtom ale udrel mu do nosa neobyčajný puch. „Fuj!“ obzrel sa po zástupe, „čujem tu živú človečinu.“
Naši smelí hrdinovia nedali sa hľadať, predstúpili sami.
Kristus pokrútil hlavou; „Ako ste vy sem prišli, kam ani sokol ani orol nevyletí, proti všetkým zákonom?“
Faust predniesol výrečne, že keď Vergiliovi bolo slobodno uviesť svojho hrdinu do Tartaru, kresťanskému básnikovi musí byť dovolené vyprevadiť svojich hrdinov do neba.
Kľučiar Peter namietol, že to nikdy nebývalo, aby živý človek s mäsom i s kosťami vošiel do neba, ale Faust to vyvrátil príkladom Henochovým a Eliášovým.
Zvíťazilo teda historické právo ako v Rakúsku. Kristus velil otvoriť príchodzím bránu a Peter po najvyššom riešení odporovať ďalej ani nemohol, ani nechcel. Dobrý poddaný zaiste, zvlášť dvoran nemá svoje presvedčenie a hotový je vždy premeniť ho podľa vôle panovníka a okolností. Tak to činia i v Uhrách múdri ľudia, aby pri každej premene oni súdili odporcov a ulovili mastné úrady. Len od Slovákov požaduje sa dôslednosť, meravé pridŕžanie sa zásad. Peter tiež nechcel byť horším od uhorských pánov a otvoril príchodzím brány.

3 (Opisujú sa blaženosti nebeské a daktoré výjavy zo života blahoslavených v nebi)

Keď obyvateľ biednej chalupy vkročí do panskej svetlice, hovorieva, že je tam ako v nebi. Ja povedám naopak, že v nebi je ako v palote veľkomožného panstva, ktoré práve tak miluje skvost ako pôžičky a všetkou možnou pohodlnosťou sa obkľučuje za cudzie peniaze, ponechávajúc starosť o prinavrátenie veriteľom.
Celé nebo je na modro zafarbené, hore hviezdami vykladané, dolu parketované a čalúnmi postreté. Po týchto ihrajú sa malé deti, ktoré preto prišli do neba, že nemali čas prísť do pekla. Anjelici jazdia na prútikoch práve tak, ako ich vidno na oltároch dedinských kostolov. Jedni z nich pískajú si na vŕbových píšťalkách, iní bubnujú na malinkých bubienkoch, iní zase púšťajú do povetria mydlové bubliny, z ktorých potom novinári strúhajú výborné úvodné články, novinky, kombinácie, politici lákavé sľuby, klebetníci lži.
Nepochopiteľná vec, že za našich časov tak mnohí sa vymazúvajú z počtu pútnikov do neba. Čože chybí tejto blaženej čeliadke? Musia snáď daň platiť od domov a bývať v prútových kolibách? Alebo vydržiavať notárov, ktorí inú prácu v obci nemajú, ako prísť a plat svoj zhrnúť? Alebo akcíz platiť za mäso, a potom jesť mršinu? Alebo dohán kupovať, a potom fajčiť staré povrazy a slamu? Alebo stavať Tatárom domy a odvádzať najtučnejších baranov za pár korbáčov po chrbte ako pod ochranou celej Európy stojaci Bulhari? Alebo slúchať bombastické reči o slobode, bratstve, rovnoprávnosti, keď všetky výhody spoločnosti požívajú len daktorí vyvolení? Alebo voliť si medzi nemeckou a maďarskou rovnoprávnosťou? Alebo živstvovať slobodu, keď sa ti okovy kladú na nohy? Nič z toho. Tu všetci stoja pod obecným hattihumajumom a ešte lepšie im je než židom v Uhrách, Nemcom v Rusku.
Tu sa človek nepotrebuje ani zohnúť; len otvorí ústa, už mu vletí do nich pečený holub, včely nanosia medu. Baránky tu chodia pečené a prasatá sa rodia také, aké u nás vychádzajú z kuchyne. Zajace, srny, divé svine tu loviť netreba. Samy prídu do kuchyne, zvlečú pekne-krásne svoj kožuch a nadejú sa na ražeň. Medové púčky s makom, opekance s bryndzou, buchty s tvarohom rastú na stromoch. Pudingy sa tisnú všade zo zeme ako huby, a keď jeden zješ, desať iných narastie. Rosbrátle a bifštiky povaľujú sa na uliciach. Celé pečené voly a jelene chodia, ponúkajúc sa, s nožom a vidličkami v ústach.
Tu si potom vyberá každý podľa svojho národného vkusu. Angličania žerú samé pudingy, Nemci baraninu, Maďari guláš a debrecínsku slaninu, Taliani makaróny, Rumuni polentu, Slováci kožu z kyseľa, kôrku z ovseného chleba a škvarky z mrvancov.
Čo do nápojov, tu vody ani niet. Všetku ju vylievajú na zem pre žaby a skupáňov. Zo studníc vyvierajú len samé „slzy Kristove“, tokajčina, malvázia a iné drahé vína. V potokoch sa valí najvýbornejší lieh; len priľahnúť a naslopať sa. Pre deti a slabšie ženy hotujú nebeskí kuchári hriate s medom a husím sadlom. Keď sa opijú, kolembajú ich anjelici na stromoch.
Tu je a len tu môže byť opravdivý komunizmus. Bo na zemi kto mnoho pracuje, málo troví, má; komu robota smrdí a prežerie všetko cez hrdlo, nemá. Tu ale ani najväčší márnotratník nedokáže vyčerpať nebeskú hojnosť.
K predmetom komunizmu náležia však i ženy, ako to oblažovatelia sveta chceli zaviesť vo Francúzsku.
Nadto zaľudnil veľký prorok Mohamed podľa vrodenej mu chlipnosti celé nebo prerozkošnými huriskami. Kto aspoň tu uverí v neho a dá sa obrezať, dostáva právo obcovať s týmito bytosťami, ktoré tak ako žena len na to sú, aby slúžili chlipnosti veriacich. Preto nie div, že už Nemci a židia počínajú horliť za Mohameda, pomáhajú Turkom škrtiť kresťanov. Zjavná je vec, že to činia pre tie Mohamedove hurisky.
Takto opisuje nebo vo svojom denníku doktor Faust, potom dodáva niektoré pamätnejšie výjavy zo svojho putovania po ňom.
Hneď pri nebeskom prahu zočil taký skvostný čalún, že sa neodvážil šliapnuť naň, ale ho preskočil, na smiech zadiveným nebešťanom i samému Kristovi.
Tento spôsobil, že sa našim hrdinom pri rozhľadení zdalo, akoby všetci nebešťania boli bez hlavy.
„Čo to?“
„To znamená toľko,“ vetil Kristus, „že bez hlavy najskorej sa príde do neba.“
Bol by ich pre zábavu osobne sprevádzal po nebi, keby nie dotieravosti svätúšikov. Ale títo hrnuli sa zo všetkých strán k nemu, obstúpili ho, oblapávali mu kolená. A boh nemá rád ľudí, lapajúcich ho za nohy. Kristus sa teda vykrútil a ušiel pred nimi do božského paláca. Naši zostali bez ciceróna, museli sa čmýriť po nebi sami.
Boli predovšetkým žiadostiví vidieť kráľovnú nebies, Máriu. Spýtali sa teda na ňu muža, nesúceho pod pazuchou veličiznú knihu.
„Hja,“ odvetil mních, „tá je teraz zriedka v nebi.“
„A kdeže?“
„V lese pri Haršágu. Tam skáče po duboch a produkuje sa pred početne zhromaždeným šarišským ľudom. Ale očakáva sa v tejto chvíli na porady.“
Ďalej ani slúchať. Odišiel so svojím breviárom, ktorý sa tu modlia ako za dávna i svetské osoby s takým veľkým kumštom, takým častým prevracaním strán, že pritom sotva možno myslieť na obsah.
Ktorí nevedia čítať, tí sa modlia ruženec na lakte a siahy.
To činia i musulmani. Ale títo si vymysleli znamenité poľahčenie. Modlia sa za nich mašiny, keď oni sami sa milkujú s huriskami. Z čoho zase vidno, že sú to ľudia múdri a zasluhujú podporu celej Európy.
Potomkov Abrahámových našli naši pútnici celkom uradovaných. Lebo prišiel práve bohatý dodávateľ Perier, ktorý znamenite stlstol z hladu vojakov. Rozprával, ako sa zmenili časy. „Všetci židia,“ hovoril, „boli predtým zajatí u jedného národa; teraz sú všetky národy v zajatí židov.“ Početní patriarchovia hladili si pritom brady a medzi židmi stále meškajúci poľský kráľ Kazimír objal svoju Esteru.
„Zadusil by si sa s ňou,“ zaškaredil sa Towiański a potrhol Fausta za chvost, aby šli ďalej.
Vošli do budoviska, z ktorého sa ozýval jeden hrubý hlas a akýsi spevavý mrmot mnohých detských hlasov. To bola vzorná židovská škola. Žíďatá boli rozostúpené vo dva rady. Stredom medzi nimi chodil učiteľ s dlhočizným prútom.
Vykladal im z biblie, ako židia zabrali Egypťanom všetko striebro a zlato a potom utiekli. Ale keď zbadal príchodzích, obrátil reč na iný predmet a dal sa skúšať deti zo všetkých vied, aby ukázal, čo sa naučili.
Z bohoslovia predložil im otázku: „Ako sa zatmia nebesá pri súdnom dni?“
„Celkom jednoducho,“ odvetili chlapci. „Pomaže sa nebo tým černidlom, ktorým cenzori podpisujú svoje odopretie na tlačenie kníh, nuž nastane tma ako v rohu.“
Potom predložil otázku z prírodospytu: „Čo je polnočná žiara?“
„Musí tam byť,“ odpovedali žíďatá, „mnoho slovenských pospolitých škôl, v ktorých učitelia nevedia po slovensky čítať; z toho je také veľké svetlo.“
„A kométy čo sú?“ otázal sa Faust.
Na túto otázku odpovedal miesto detí sám učiteľ.
„To sú také škvrny na nebi, ako vy robíte na papieri. Keď Jehova písal na škripte sveta, vypadla mu kvapka z pera. Zotrel ju potom prstom. To sú kométy.“
Predložil otázku i z náuky o kupectve, rozumie sa, že po nemecky, bo žid stokrát Nemec: Was ist die Spekülasión?“ tázal sa s vyslovením francúzskym.
„Die Spekülasión ist, wenn holt áner špekülirt.“
Z talmudu nič sa nespytoval, bo ten učí a vykladá žíďatám po sobotách sám Jehova. Činí to vraj preto, aby ho nezabudol. Lebo i on všetku svoju múdrosť má len z talmudu.
Towiański sa stavil s Faustom o misu českých „knedľov“, že celú židovskú spoločnosť jedným slovom rozpráši. Preto vrátili sa ešte raz k švandrikavej spoločnosti s cesnakovým zápachom.
„Manna nebeská bude sa dávať do prenájmu!“ skríkol Towiański. Do židov akoby hrom uderil. Všetci sa zdvihli a ponáhľali sa rýchle na dražbu.
Naši pocestní obrátili sa k Nemcom, susediacim so židmi.
Títo boli v rečiach veľmi zdržanliví, pretože poznali v okrúhlej tvári Towiańského Slovana. Faust to zbadal. Osmelil ich teda slovami: „Smelo, bratia, tento môj tovariš je Poliak.“
„A tak!“ rozviazali sa Nemcom jazyky. „Poliak je prirodzený priateľ všetkých nepriateľov Slovanstva.“
Cisár sa tázal: „Či sú ešte Nemci vždy verní mojej politike?“
„Politika nemecká,“ odvetil Faust, „vždy taká je i bude: s Maďarmi, Turkami, Talianmi, s kýmkoľvek, čo i s čertom, proti Slovanom. A hľa,“ dodal, „Maďari sú i tu medzi vami.“
„Maďari,“ odvetil mu minister Bach, „sú všetci kandidátmi Walhally. I keď repcú proti nám, žijú v kruhu našich myšlienok, sú vcele ako my. Maďarčia a nemčia sa.“
„Čo ty na to?“ obrátil sa Faust k Towiańskému. „Hovor, bo si prorok.“
„Prorok?“ priskočí k nemu gróf Batthyányi s prestreleným čelom. „Prorokuj nám teda o Uhrách.“
„Blahoslavený,“ riekol Towiański, „kto v rokoch 1848 a 9 stál so zbrojou v rukách proti Nemcom a koho roku 1850 Heinau ani neobesil, ani nezastrelil, lebo roku 1867 bol by býval uhorským ministrom.“
K Faustovi pristúpil Goethe: „A ty si kto?“
„Doktor Faust z Lipska.“
„Snáď len nie ten, o ktorom som napísal drámu?“
„Ten istý.“
„Nuž a kde si meškal do týchto čias?“
„Musel som slúžiť podľa úpisu čertovi za pisára.“
„A už ti čas vyšiel?“
„Nie, ale sme už toľko jedu proti Slovanom do kníh nakydali, že toho dosť na všetky veky; tak ma sám čert prepustil!“
„A či sa ešte ľudia pamätajú na môjho Fausta?“
„Nekonečne ho obdivuje celý svet, lenže nechápe ho nikto. Mohol bys' napísať výklad k nemu.“
„To by i pre mňa samého bola úloha priťažká.“
Pokiaľ sa Faust a Goethe takto zhovárali, podišiel Towiański k dubovému stĺpu, kde na čiernej tabuľke stál tento nápis: „Miesto pre Poliakov.“ Bodnutý tým „poďme ďalej“ riekol tovarišovi a odviedol ho za ruku do údolia, kde meškali štebotaví Slovania.
Vravu a smiech bolo slyšať zďaleka, ba i veselý spev ozýval sa tu i tam: „Básnický národ,“ poznamenal Towiański. Faust sa uškrnul: „Neškodilo by mu trochu prozaického rozumu, usadlosti a prísnej rozvahy.“
Mickiewicz hneď poznal svojho proroka.
„Čo tam náš Napoleon III.?“ priskočil k nemu.
„Na nič iného nemyslí,“ potešil ho prorok, „ako na obnovenie rzeczi pospolitej poľskej.“
„Naozaj?“
„Keď nastane potreba pohroziť Rusom,“ dodal významne prorok.
„A naši vysťahovalci?“
„Zriadili nové povstanie, majú už i kráľa neviditeľného.“
„A ten bude panovať v neviditeľnom kráľovstve,“ zamiešal sa Kollár.
„Ako tam s panslavizmom?“
„Napreduje,“ vetil s úsmevom Towiański. „Odtrhnutie Slovákov od Čechov je zavŕšené; teraz sa odtrhujú od Slovákov Sotáci, zakladajú svoju osobitnú literatúru.“
„Ha! Predpovedal som to,“ ozrel sa Kollár na Štúra a Bernoláka.
„To neležalo v našom úmysle,“ vyhováral sa Štúr.
„Ale ležalo v zásade,“ pozrel hnevne na neho Kollár. „Maďari vedeli, prečo broja proti literárnemu spojeniu Slovákov s Čechmi. Vy ste nevedeli, čo činíte, keď ste preťali tú posvätnú pásku, ktorá spojovala Slovákov s Čechmi i medzi sebou. Keď neprajníci a nevedomci vrešťali: „Nové reči! Nové reči!“, vy ste mali kričať: „Školy! Školy!“ Mali ste na tom stáť, aby posvätná reč biblická riadne bola prednášaná budúcim kazateľom a učiteľom. Bez škôl žiadna spisovná reč sa neujme.“
„Najmä tam,“ dodal Šafárik, „kde vláda úmyselne vyvoláva rozbroje.“
„Pravdu vyznať, chybili sme,“ uderil sa kajúcne do pŕs Bernolák. „A všetka vina padá na mňa. Štúr už našiel katolíkov úplne odtrhnutých a chcel aspoň Slovákov spojiť.“
„Nič sa neboj,“ potešil ho Towiański. „Postavia ti pomník Maďari.“
„A moji Chorváti čo?“ ozval sa bán Jelačič. „Ich vernosť bude bezpochyby tým odmenená, čím odboj maďarský trestaný.“
„Keby aspoň to!“ hodil prorok rukou.
Potom sa obrátil k cárovi Nikolajovi, stojacemu s rukami založenými za chrbtom: „Uhorsko leží u nôh vášho veličenstva.“
„Áno,“ odvetil cár, „ja a cisár Fraňo Jozef chceme jedno.“
„Pravda,“ ozval sa Sobieski, „obaja by ste chceli Multansko a Valašsko.“
„Tak je,“ podal mu ruku Nikolaj, „ty i ja spasili sme Viedeň.“ V tom zahrmelo z hradu božieho delo.
„Čo je to?“
„Znamenie, že sa budú odbavovať najvyššie porady.“
„Poďme teda i my,“ poponáhľali sa Faust a Towiański.

4 (Opisujú sa pamätnosti hradu božieho v nebi a tam držané porady)

Žiaden slúžnodvorský si ešte z verejných prác taký kaštieľ nevystavil, ako je hrad a palác boží v nebi, hoci aj tento vybudovali vlastne chudobní ľudia, ktorí vôbec tým skvostnejšie paláce stavajú v povetrí, v čím biednejších chalupách mŕložia.
Všetko je také vyhladené a vyleštené, že naši príchodzí hneď pri prvom kroku na dvore spadli ako teľa na ľade a nemohli ani povstať ako podbité národy. Darmo sa chápali, dokiaľ ich nepodvihli tu službu hofmajstrov konajúci uhorskí gavalieri, v ich reči koniari.
Títo zdvorilí nemeckí Maďari vodili ich potom popod pazuchy a poukazovali im všetky pamätnosti najvyššieho nebeského dvora.
Ako učení ľudia chceli najsamprv vidieť knižnicu. Mysleli, že tam budú všetky diela všetkých národov, ale našli tam len knižky slovenské, teda pravý opak toho, čo sa stalo v Kežmarku, kde všetky slovenské knižky boli vyhádzané a spálené. „Čo je príčinou toho?“ pokrútil Faust hlavou.
„Pretože slovenské knižky,“ odvetil ukazovač, „nikto na zemi nečíta, chce boh, aby aspoň tu v nebi sa nachádzali. Mohli by ste nám poslať, keď dáke nové dielo vyjde.“
„Ale snáď len výtečnejšie diela, ktoré kritika slovenská schváli,“ namietol Faust.
„Nič,“ vrtel cicerón rukou. „Práve naopak. Oproti takým dielam stratili sme celkom dôveru, ktoré kritika slovenská chváli a odporúča.“
Ostatne, zrovnáva sa boh vo vkuse s uhorskými pánmi. Má obľubu len v zbroji a durkaní. Jeho najväčšia potecha je voziť sa na plamennom koči s ohnivými žrebcami po oblohe, hrmieť a metať strely medzi chmárami, vypaľovať delá, na koho mu daktorý sedliak poukáže.
Tieto koče a nebeské delá, ktorými aj satan bol so svojou čeliadkou z neba vyplašený, ukázali našim pocestným. Najväčšie z nich nesie nápis: „Posledný dôkaz.“
Čítaním boh neláme si mnoho hlavu. Len do novín nakukne tu i tam, aby vedel, čo sa robí vo svete. Drží všetky maďarské z povinnosti, ale číta len slovenské ako najlepšie poučené. Pokiaľ Thulov „Krajan“ vychodil, čítaval ho s obľubou pre jeho výborný sloh. Teraz sa obrátil k „Slovenským novinám“ preto, že z nich najlepšie sa dozná, kde aký sa ukrýva pansláv.
Oproti tomu je veľkým milovníkom pekných plastických umení. Obrazáreň jeho je znamenitá. Tam videl Faust prepamätné obrazy v zlatých obrubách. Ktoré sa mu najviac zaľúbili, tie si odtlačil fotograficky do denníka, nachádzajúceho sa v našich rukách.
Na jednom sedia pri stole ministri Bismarck a Rechberg. Pred nimi ležia na tanieri šlezvigholštajnské figy, ktoré spoločne vyhrabali z dánskej pahreby. Bismarck napľuje na ne: „No, jedz teraz!“ Rechberg odchádza s hnevom, Bismarck odnáša figy so smiechom.
Na druhom stoja Maďar a Nemec, obaja s nožmi pred Slovákom, a ukazujú jeden na druhého s potuteľným smiechom. Maďar hovorí: „Mňa sa drž, tento ti chce vyrezať vrecko.“ Nemec: „Tohto sa boj, ide ti vyrezať jazyk.“ Slovák úbohý, čo má robiť? Vyvalí i jazyk i vrecko: „Režte!“
Na treťom pľujú si do dlaní Srb a Turek. Tento sa obzerá po Nemcovi, Francúzovi a Angličanovi:
„Mám sa dať s ním za pasy?“
„My sme s tebou,“ povzbudzujú ho diváci.
Na štvrtom obracia renegát Omer paša nad vatrou na ražeň nadiateho Černohorca. Okolo stoja kráľovná Viktória s tanierom, Napoleon III. s vidličkami, Buol-Schauenstein s nožom. Cár Alexander II. hrozí im od chrbta.
Na piatom vážia Angličania smejúcemu sa sultánovi funty na vykorenenie kresťanov; poslanec anglickej biblickej spoločnosti podáva mu debnu s bibliami v nádeji obrátenia Turkov na vieru kresťanskú.
Na šiestom podáva minister Schmerling Dajč-Čechovi pečeného bažanta, českému Čechovi prázdnu misu a podpísané stojí: „Rovnoprávnosť.“
A podobných obrazov je tam mnoho. Kto chce vidieť všetky, nech ide do neba; kto skutočnosť, nech sa ohliadne okolo seba na zemi.
Je tam i znamenitá zbierka starožitností. Leží tam medziiným na katechizme ten lievik, ktorým boh „nalieva čnosť“ ľuďom, a na stole ten Kalvínov peršpektív, ktorým boh vyhľadáva ľudí určených od večnosti pre neho. Kto nie je k šťastiu tomu predurčený, ten sa darmo usiluje žiť spravodlivo, musí prísť do pekla. Všetka svätosť mu toľko osoží ako panslávovi učenosť.
Odtiaľto pošli do listárne, kde sa odkladajú všetky také písomnosti, ktoré na zemi zostali čírou literou alebo boli zavrhnuté, a práve preto prišli pred pána boha. Tu je turecký hattihumajum o rovnoprávnosti kresťanov s mohamedánmi. Tu aradské uzavretie z roku 1849, že Maďari sa zriekajú nadvlády nad inými uhorskými národmi a nárokov na ich zmaďarčenie. Tu sú ústavy rakúske zo 4. marca 1849, z 20. októbra 1860 a februárová z roku 1861 so všetkými patentmi o rovnoprávnosti všetkých národov. Tu je svätomartinské Memorandum Slovákov zo 6. júna 1891. Tu sú prosby obcí straniva vydelenia lesov a gemerských Slovákov straniva pokutovania jelšavských utŕhačov. Toto všetko dôjde až tu v nebi uskutočnenia.
Pokiaľ toto všetko ohliadali, zhromaždili sa povolaní do veľkej paloty k tajným poradám o záležitostiach rakúskych. Naši hrdinovia vyslovili, že by si žiadali byť prítomní, a ciceróni v atilách im to ochotne povolili. Voviedli ich tichučko a postavili tajne za dvere.
Za vrchstolom sedeli boh otec, boh syn a boh duch svätý. Okolo stola svätí, Štefan, Imrich, Ladislav, Leopold, Bonifác a ešte daktorí iní, medzi nimi aj svätý Macchiavelli. Panna Mária, ako patrónka Uhorska, bola tiež prítomná. Prišla práve z haršáckeho lesa, povolaná telegrafom.
Počiatok rokovania bol trochu hlučný. Lebo svätý Macchiavelli vzbudil hádku o predné miesta, ako bolo na tridentskom cirkevnom sneme. Tu ale utíšil boh otec škriepku nakrátko. Pometal všetkých zaradom do svojho šapapá, potriasol, poopálal a kto pritom skorej vypadol, ten zaujal čestnejšie miesto.
Keď už sedeli, zaspievali predovšetkým Vörösmartyho „Szózat“, toto maďarské Credo, ktoré čoskoro všetky iné piesne z chrámov vytisne. Tu ale zneje trochu ináč. Upravený je zvlášť pre Slovákov takto:

Vlasť Maďarov i vy majte,
ó Slováci, radi;
lebo čo vám u nás chybí
a čo vám tu vadí?

Osveta sa vám a pravda
v panskej reči dáva;
vaša sprostá reč sa v krčmách
svojho drží práva.

Rovnoprávnosť máte celú
a všetky jej dary;
tak dávate vojsko a daň
ako i Maďari.

Títo dajú vám i vína,
len otvorte štedré mešce,
dohánu, slaniny;
keď vám tečú sliny.

Čo chceš viac? Ak ti to málo,
kam pôjdeš, národe?
Tu tebe žiť pri uhorskej
i umrieť slobode.

Po odspievaní „Szózatu“ započali sa porady a šli hladko, bez rozdraždenia. Lebo v tejto užšej ríšskej rade nebeskej neboli prítomní ani Václav, ani Vojtech, ani Mohor, ani Stanislav, ani Cyril a Metod, ani žiaden iný slovanský svätý, ba ani len pôvodca tej preslávenej zásady, že by si západní Slovania teraz museli stvoriť Rakúsko, keby ho nebolo. Pri tak riešiteľných poradách nemajú Slovania miesto, Nemci ale i Maďari, tí sa vždy ľahko porozumejú a poradia.
Spočiatku však povstal ľahký spor medzi Leopoldom z jednej, svätým Štefanom a Ladislavom z druhej strany. Leopold bol za jednotné silné Rakúsko a rovnoprávnosť všetkých rečí s výlučným panovaním nemeckej. Radil, aby sa stvorilo vlastenectvo rakúske a aby sa k tomu pracovalo cestou novín, ktoré treba zveriť výlučne židom preto, že u nich vlastenectvo nebolo nikdy predmetom zištných špekulácií. Oproti tomu svätý Štefan a Ladislav navrhli svätú dvojicu, aby sa Nemci podelili o materiál — Slovanov s Maďarmi: „Čo z tamtej strany Litavy, je vaše, čo z tejto, naše.“
„To by bola potom akási Litvánia,“ vrešťali Nemci tak, že i boh otec zamiešať sa musel: „Znášajte sa, dietky, znášajte sa.“
Leopold znovu pozdvihol hlas za naprosté panovanie pinča a proti dvojici preto, že Česi a Chorváti také majú právo ako Maďari.
„To beriem na seba ja,“ chcel ho uspokojiť boh otec, ale Leopold si nedal povedať.
„My máme moc v rukách,“ hovoril a Nemci prisviedčali.
„Nechže teda bude takto,“ sprostredkoval svätý Ladislav. „Za cenu národnej nadvlády prinášame v obeť štátnu samostatnosť.“
Keď Nemci ešte ani na tom nemali dosť, povstal s veľkým srdom gróf Zay: „Nám ide národnosť nad spasenie. Ak nepokryje jedna kučma všetky národy z tejto strany Litavy, my sa všetci vysťahujeme z neba.“
Hrozba tá rozhodla. Nemci sa zľakli a ustúpili. Dvojica sa dohodla, pinč a kučma sa bratsky podelia.
Nemci sa potešili pri obeti svojej tým, že síce menšie, ale istejšie bude veno, ktoré prinesú veľkej Germánii. Lebo oni sa držia ako dobrí kresťania Písma, ktoré hovorí: „Nemáme zde miesta zostávajúceho, ale onoho budúceho hľadáme.“
Pri objímaní sa sporných stránok, ktoré nastalo, vykĺzali sa naši hrdinovia nezbadane z božského paláca.
Pri vrátach prišiel im v ústrety lysý Peter s kľúčom: „Hľadám vás práve. Vysvetlite mi jednu pochybnosť. Tu mi často prichádzajú biedni ľudia, ktorí samých seba nazývajú Slovákmi a vravia, že pochádzajú z Uhier; ale z Pešti a Viedne dochodia nám úradné správy, že Slovákov vôbec niet. Čo to za robota?“
„To je takto,“ dal sa vysvetľovať záhadku Faust. „Slovákov niet, kde sa rozdávajú úrady, hodnosti, tituly, statky; ale kde ide o dane, roboty, služby, vojakov, tam Slováci sú. Slovákov niet v ríšskej rade, na sneme, v ministerstvách, úradoch župných, v uniformách maršalských, pod infulami; ale pri vojenskej sprostači, pri pluhu, remeslách, na pltiach, v baniach, v kuchyni, v chlievoch, v čeľadných chyžiach, tam Slováci sú. Slovákov niet, keď sa vodí dobre; keď ale zle, vtedy Slováci sú ,meine lieben Herrn Slowaken‘. Slovákov niet, keď sa hlásia o školy, o úradníctvo zbehlé v ich reči; keď ale chce sa rozveseliť vysoké panstvo jalovými vtipmi Figara alebo zasmiať sa v divadle, vtedy Slováci sú.“
Peter zaďakoval za zaujímavé vysvetlenie, Faust dodal: „Ty ale ukáž nám cestu do očistca. Keď sme už tu, chceli by sme vidieť všetky teologicky pamätné miesta.“
„Vďačne,“ Peter nato a napísal im hneď na kolene pas, aby ich dakde nehabali. Potom vyniesol z božieho paláca a zahodil na nich salamandrové plášte a tak ich priviedol ku koptiacemu sa dymníku, ktorým sa naši hrdinovia spustili ako zmok s pokladmi do očistca.

5 (Výjavy v očistci a pekle)

V dymníku viselo na klinoch plno ľudských trupov za jazyky, daktoré už opravdivé šunky. Boli to klebetní pisálkovia, literárni utŕhači, denuncianti, nesvedomití kritici. Tam sa údil denunciant Kramárčik, ktorý podal roku 1841 v „Pesti Napló“ zoznam všetkých uhorských panslávov. Tam Fajfalík a židák Kuh, ktorí chceli pripraviť Čechov o slávu starobylých pamiatok ich literatúry. Tam ešte visel ožratý Aleman Viching, ktorý na svätého Metoda po celom svete klebetil, pred pápežom i kráľmi ho osočoval, národnú slovenskú cirkev podkopal.
Na ohnisku plápolala s veľkým smradľavým dymom hromada kníh. Pália tam svoje diela tí dejepisci, ktorí z histórie urobili paškvily na Slovanstvo, a takí kronikári, ktorí ošklivé plody temnej kotrby vydávali za skutočné deje. Hádžu pritom blčiace spisy svoje jeden druhému do hlavy.
V kúte kľačalo asi desať starcov na ostrých polenách. Vzdychali, bili sa kajúcne do pŕs päsťami. Najstaršiemu z nich liezli po pleciach ropuchy, z nosa visel jezuita. Pred nimi stálo uhľom na stene napísané: „Protest ostrihomský proti rečiam cudzím a barbarským roku 1850“.
Po celom ostatnom očistci chodili a vzdychali dušičky v plamennom mori ako Sidrach, Mizach a Abdenago v ohnivej peci1.
Našim pocestným bolo tiež teplo a boli by celkom zhoreli, keby nie ich plášte zo salamandrových kožiek.
Na alpárskej pustatine uzreli vysoký stĺp s nápisom: „Zo slovenských barbarov nech budú barbari maďarskí“. To bol pomník pre „prvého Maďara“. Tento „prvý Maďar“2 stál sám na stĺpe. Jeho ctitelia robili okolo neho muziku. Jedni mraučali, druhí ostrili píly, tretí drhli kamene železnými lopatami, iní treli piesok lyžicami na porcelánových tanieroch. „Prvý Maďar“ zapchával si uši a dupkal hnevne nohou. Neľúbila sa mu muzika. Ale darmo, on sám ich takú naučil.
Okolo pomníka cválali širokým kruhom dvaja švitkí chorvátski sergeanti v červených plášťoch a tiahli za sebou na žinke, v nosovej dierke za obrúčku upevnenej, muža, tlstého ako dáky gvardián. Na prsiach sa mu opálalo jarmo a prázdny list. Bol celkom zadychčaný, klesal, pot sa lial z neho. „Čakajte,“ vrešťal, „nevládzem.“
„Veď sám ideš dobrovoľne,“ smiali sa sergeanti a cválali ďalej.
„Kto je to?“ tázal sa Faust.
Prorok odvetil: „Súdiac zo znakov, bude to ten ,krajinský mudrc‘3, tá vtelená spravodlivosť, ktorý posielal Chorvátom prázdne listy, aby sami napísali podmienky spojenia, a potom im hodil na krk Maďarmi zvrhnuté jarmo.“
Idúc ďalej, uzreli na vŕšku dvoch starcov: grcali a pľuvali jeden druhému do brady v prítomnosti mnohých divákov. To boli patriarchovia Fotius a Miklúš. Ich svárom trpeli a trpia Slovania.
Pri potoku pod vŕškom pralo vo veľkom koryte sedemdesiat doktorov teológie ten list bezpečnosti, ktorý udelil cisár Žigmund Husovi, a potom ho dal v Kostnici upáliť. Už ho vyše tristo rokov perú a zdá sa im čistý. Zakaždým ale, keď ho usušia, zjavia sa zase krvavé škvrny. Žigmund sám chodí okolo s holou hlavou a otrčenou dlaňou. Pýta požičať peniaze, má v ruke i písmo, hotový hneď dať za seba úpis, jednu, druhú krajinu zastaviť alebo predať. Odsúdený je tak dlho žobrať v očistci, pokiaľ škvrna z jeho listu nezmizne, na čo si počká.
Utrafili potom na kompániu otvorených úst. Všetci mali ústa rozdžavené ako vráta a nemohli ich zatvoriť, pretože mali sánky spadnuté. Bola to procesia usporiadaná pápežom Pavlom V. na oslavu bitky na Bielej hore.
Zaujímavé bolo tiež, čo videli na pieskom vysypanej aréne. Dvaja silní muži napodobňujú boj baranov. Hneď sa rozostúpia spiatočným krokom naďaleko, hneď bežia jeden proti druhému s najväčšou prudkosťou a prásk! buchnú temenom o temeno s treskom. To bratia Nemaničovci, Štefan a Vukan. Bijú sa o hodnosť veľkožupanskú. Tempo im dávajú Imrich, kráľ uhorský, a pápež Inocenc III. Pred týmto hajduchuje anglický kráľ Bezzemok a on mu hvízda pesničku o poddanosti všetkých panovníkov.
Nemienime však písať slovník všetkých očistcových múk. Preto všetko pominieme a doprevadíme našich pútnikov prosto k veľkému kráteru, ktorým sa hádžu do pekla tí, čo v očistci od hriechov očistiť sa nedajú.
Traja silní drábi konajú túto povinnosť a mali práve pri rukách celý kŕdeľ potuteľných mužov a potmehúdskych mladíkov, ktorí nosili náličnicu národovcov, vlastencov, ale za pravými národovcami a vlastencami sliedili, udávali ich v Pešti i vo Viedni, dali ich uväzňovať, zavádzali celé honby na nich, písali z mešca, ale chodili len v noci do nemravného tajného fondu. Že takýto i Slovákom i Čechom dobre známy zástup Judášov celkom je neschopný pokánia, ľahko sa dá pomyslieť. Drábi im kázali lapiť jeden druhého za vlasy, a keď sa tak zrepili do klbka, kmásajúc sa jedovate, kopli do nich tak, že sa všetci razom zvalili do krátera: „Tu špiclíkujte, podliaci!“ Klbko sa až vtedy rozsypalo, keď buchli na dno pekelné.
Naši pútnici chceli ta zostúpiť dobrovoľne, kam špiclíkov nasilu zrútili drábi, ale títo sa im osvedčili, že síce aj ich môžu vrhnúť do priepasti, vytiahnuť ale nie. Stáli teda len na tom, aby aspoň nakukli do pekla, a vľúdni drábi im to povolili so slušnou opatrnosťou. Museli si ľahnúť na bruchá a drábi ich držali za nohy, keď sa prechýlili do krátera, aby nedostali závrat. Jeden z drábov im vysvetľoval videné zjavy.
Bolo im, keď nazreli, tak asi okolo srdca ako chudobnému človekovi, keď vstúpi do stoličného domu a tam vidí tých pyšných pánov, ktorí sa robia tyranmi, nie služobníkmi obecenstva, vidí ich hajdúchov v červených nohaviciach, počuje ich cudziu, ťahanú reč, brnkot ich šabieľ a ostrôh. Sprvu sa im až v očiach zatmilo, ale potom sa rozhľadeli.
Tu videli veľký kruh mužov so zbojníckymi tvárami. Všetci mali cez uši pretiahnutý jeden povraz ako granátky na šnúre. Ale povraz nestál, lež krútil sa ustavične, bežiac im cez hlavy, čo ich viac muselo znepokojovať, ako keď blcha vlezie človeku do ucha. Boli to hromiteľovia národov, vykonávajúci vo veľkej miere zbojstvo s celými národmi: hunský Atila, avarský Bajan, mongolský Džingis, turecký Amurat a iná podobná zberba.
Tam cválajú na divých capoch po barinách a močiaroch blatom a krvou ustriekaní jazdci s naježenými vlasmi. Každému sedí na krku pekelný chrt a zatína mu ostré zuby do väzov. Sú to z Poľska pochádzajúci Lžedimitrijovia, ktorí na kraj záhuby priviedli Rusko, a tí renegáti, ktorí pod zástavami Mohamedovými bojovali proti krížu, s Turkami proti bratom Slovanom.
Títo znášajú ešte iné pokuty. Srbského renegáta Omera pašu, Poliakov Langieviča a Čajkovského obracajú psy na ražňoch nad plameňom a oni si sami podkladajú tie listy, ktorými vábili pod zástavy Mohamedove, tie fermany a hattihumajumy, ktorými mámili kresťanov.
Hrozné sú to všetko výmysly. Pri jednom výjave museli sa však naši hrdinovia i zasmiať. Dvaja muži palicujú sa vzájomne. Hneď jeden ľahne, hneď druhý, odčítajúc si navzájom sto palíc, a obaja to činia z celej sily. Sú to Milota a Brankovič. Tamten zradil pri Marchegu kráľa Otakara, tento cára Lazára na poli Kosovom. To si vzájomne vyčítajú, palicujúc sa vospolok.
Faustovi sa kýchlo od veľkého vystupujúceho smradu. Tento smrad v pekle je ohavný, o čom už múdry Šalamún svedčí, keď hovorí, že „meno bezbožných smrdí“. Od smradu teda Faustovi sa kýchlo a sopeľ, čo mu vyfrkol z nosa, padol na hlavu jednému počernému Arabovi. „Oh, oh!“ ľutoval Faust zneuctenie, keď mu tlmočník riekol, že je to prorok.
„To neškodí,“ potešil ho dráb. „Prečo by tomu nemohlo padnúť kus sopľa na hlavu, kto miliónu ľudí nakydal lajen do hlavy?“
Väčšia nehoda stretla Towiańského, lebo keď sa práve mocne nachýlil do krátera, sadol drábovi, ktorý ho odzadu držal za nohy, jedovatý ovad na nos. Aby ho odohnal, pustil dráb nohy a Towiański prekotil sa šťastlivo do priepasti. Štastlivo hovorím nie bez príčiny. Lebo túto nehodu len preto dopustil boh, aby hrdinov našich väčšmi oslávil. Towiański sa nezabil a Faust neopustil tovariša v nešťastí.
Siahol k svojmu výmyselnému rozumu, a tak pôsobivo, že i ten vierozákon zrušil, že z pekla niet vyslobodenia. Nalapal naskoro a zjedol hodnú misu pavúkov. Potom začal snovať zo seba pavučiny a prilepil dve o stenu krátera. Po jednej sa spustil sám, druhú hotovil pre tovariša. Pekelníci sa dívali s otvorenými ústami na fígeľ a prv než sa spamätali, už Faust utekal s Towiańským hore pavučinami. Mali čas. Lebo už bežal Cerberus, štekajúc: „Im Namen Seiner Majestät des Teufels! Velezrada, rušenie verejného pokoja, vzbura.“
Z toho vidno, že moji hrdinovia ďaleko prevyšujú všetkých hrdinov našich národných rozprávok. Lebo títo si obyčajne pomáhajú v nesnádzach píšťalkami a inými divotvornými vecami, zriedka vtipom. Preto by aj Homérov rozum nie mnoho z nich vycical pre potreby epické.
Ďalej však naši cestovatelia boha pokúšať nechceli. Keď unikli nebezpečenstvu, pošli tmavou jaskyňou k bránam nebeským naspäť, odhodlaní vrátiť sa už z povetrných zámkov na pevnú zem.
Hľadali tam svojho o plot priviazaného šarkana, ale ho nenašli. Prišli nemecko-židovskí novinári s veľkým bubnom, aby i nebo poplašili proti Slovanskému zjazdu v Moskve. Toho tak sa šarkan zľakol, že sa odtrhol a ušiel do kráľovstva bájí. Naši hrdinovia mohli ho privolať, lež nechceli, bo im napadla nová myšlienka. Pri bránach ležala celá hromada krinolín. Prichádzajúce ženy museli ich zobliecť; ináč neboli by sa vmestili ani do neba ani do pekla. Faust a Towiański použili túto okolnosť. Vliezli do krinolín, a keď tieto nabrali vetra, zniesli ich na zem bez úrazu.

6 (Koniec cesty Towiańského. Šťastie i nešťastie Faustovo v Carihrade a cesta do Kocúrkova)

Len tá nehoda ich postihla, že na povetrnej ceste sa najlepší priatelia museli rozlúčiť. Lebo sa strhol silný vietor a zaniesol proroka do zeme divov, do tej zeme, ktorá stála „nierzondem“; kde nebolo inakších ľudí ako bezprávnych a nadprávnych; kde sa vydržiavali súbehy a trhy na kráľov ako na dodávanie koní; kde jeden mohol postaviť sa na odpor všetkým. Toto sú pravé divy, bo toho inde na celom svete nebolo ani nebude. Do tejto zeme zanieslo Towiańského a bol doma medzi tými neslovanskými Slovanmi, ktorí hlúpo sa nebáli a nemúdro teraz dúfajú, bratov sa štítia, pchajú sa do príbuznosti cudzincom, očakávajú spasenie od tých, ktorí ich len za nástroj potrebujú. Radšej sú inde sluhami než doma pánmi, horlia za slobodu a podopierajú despotické tróny, pomáhajú dláviť kresťanov a Slovanov. Tu bol prorok Towiański doma; že ale nemal všetkých doma, nemeškal tam dlho, lež pošiel zas do Paríža, kde vykonal, aby Mickiewicz lajnom zapečatil, čo napísal zlatom.1
S tým sa rozžehnávame s hrdinom. Len to ešte dodáme o ňom, že i on tak skončil ako iní Sarmati s horiacimi hlavami. Dal sa v Carihrade obrezať a vzýval s celou nábožnosťou Alaha. V Poľsku najhorlivejší katolík naháňal v Turecku kresťanov do ovčinca Mohamedovho.
Kam on prišiel okľukami, ta spadol Faust prosto z oblačnej výšky, osud chcel, že do háremu sultánovho.
Pretože mu brada vyhorela v očistci do koreňa a spadol v krinolíne, uznali ho mladé Čerkesky za ženskú. Len pekná Fatima zbadala čosi, čo iné nevideli; preto si ho vypýtala za komornú. On ju obliekal, zobliekal a spával s ňou v jednej chyži, s čím obe stránky boli úplne spokojné.
Fatima bola podobná unylej Didone, Faust pobožnému Aeneovi, nie však v nevernosti. Lebo trójsky tulák myslel od počiatku na zradu a pri prvej príležitosti zutekal od kráľovskej neviestky; len gate a krpce jej zanechal na pamiatku pre väčší žiaľ. Tulák nemecký oproti tomu miloval svoju Fatimu tak, že pre ňu i na hlavný svoj podnik zabudol.
Jedno sa mu neľúbilo pri nej, že bola sprostá ako hus; a jej zase pri ňom, že bol veľký hriešnik. Neraz zamdlela, keď ho videla šunky, klobásy a slaninu jesť. Ona chcela, aby vždy len baranie vajcia s pieprom požíval; on ale vždy liezol len k tomu Alahom prekliatemu, nečistému zvieraťu, ktoré škoda bolo i stvoriť, keď len po smrti z neho úžitok ako zo skrbca.
Prišiel však hriešnik sviňožrút k veľkej moci a sláve ako Jozef v Egypte u Putifára. To vedel celý svet, že sultán zo všetkých svojich tristo žien najviac miluje Fatimu, a Fatima že má veľmi rada svoju komornú Fausta. Preto mu i pašovia o troch chvostoch chodili ruky bozkávať a darov mal ako jeden ruský alebo uhorský činovník.
Od neho kupovali Fanarioti biskupstvá v Bulharsku, a to cestou dražby. Kto dal viac, ten dostal tiaru, čoby ani toľko nebol vedel ako oslica Balámova hovoriť po ľudsky.
Jemu platili anglickí misionári, aby im dovolil predávať biblie mohamedánom; a zase anglickí a francúzski vládni agenti, aby jeho milosť sultán ráčil poškrtiť všetkých svojich kresťanských poddaných.
Jemu sypal vyslanec Prokeš hromady šuštiaceho zlata, aby dával pilný pozor na ruských poburovačov v Turecku. Slovom, zo všetkého mu prikvaplo, čo sa deje a snuje okolo „chorého muža“.
Ale upadol do veľkej nesnádze, keď sultán prišiel na tú myšlienku vydať ho za svojho najmilšieho pašu Omera. Len Fatima ho vytrhla z nebezpečenstva svojím zúfalým odporom. Osvedčila sa, že sa neomylne usmrtí, ak jej bude odňatá komorná Faust, bo že žiadna druhá ju nedokáže tak zručne poškrabať.
Raz totižto sa Fatima pošla kúpať, Faust zostal doma. A práve vtedy ti zlé prinesie sultána Abdulmedšida a tento vycivený neviestkár zlakomí sa na komornú.
Komorná Faust dosť sa odmáhala, že by to bol hriech, veľká krivda Fatime. A kto tomu čo odoprie, kto len odkáže po Tatárovi, že Moskov zbrojí sa na neho, a hneď sa hrnú všetci kresťanskí potentáti so všetkými svojimi vojskami k jeho ochrane?
Výjav zapríčinený rozdráždenou kohúťou prirodzenosťou sultánovou my ďalej maľovať nemôžeme, bo sa nesvedčí. Povieme len to, že otec všetkých veriacich odokryl tajomstvo na veľmi nemilé prekvapenie. Zateremtettoval, či hárem jeho je slovenská hlava, aby ju každý, kto chce, slobodne prznil? A prisahal na bradu prorokovu i všetkých mohamedánskych svätých, že hrozne pomstí svoju krivdu a neslýchaný posmech.
Dal hneď bastonádu Faustovi a potom ho uvrhol do najhlbšieho žalára. Na druhý deň mal byť zahrdúsený podväzkom z Fatiminej pančušky.
To by mu bolo učinilo smrť milou, ale predsa radšej mal svoj v nebi omladnutý život a nečakal na vyplnenie sultánovho výroku.
Zhodil šťastlivo nešťastnú krinolínu a vzal ktorési zo svojich nemecko-židovských novín; čítal a stalo sa to isté, čo na Harci. Zjavil sa šarkan, vyvolaný z kráľovstva bájí. Faust mu zahodil uzdu do pysku, sadol teraz nie do ucha, lež na chrbát a potom hijó! Zdrav buď, oklamaný sultán a nepotešiteľne plačúca Fatima! Keď šarkan trepol chvostom, zvalil sa celý žalár a huš! — už je medzi chmárami, kde ho žiaden čaus viac nedostihne.
Fatima kývala bielou šatkou za ním a nedala sa potom potešiť ako Ráchel.
Ale sultán zúril, kričal, vrešťal na tých Poliakov, ktorí mu prišli pomáhať rozširovať osvetu medzi Slovanmi: „Lapajte ho!“ Ale pri nemožných veciach ani Poliaci nič nemôžu, akokoľvek sa radi zháňajú po nemožnostiach. Sultán mohol puknúť jedom, keď hľadel za prchajúcim cez peršpektív, čo mu poslali z Paríža.
Kujon Faust, aby mu zapríčinil ešte väčšiu mrzutosť, zhodil mu z chmár túto ceduľku: „Najmilejší švagor! Poznal som v Carihrade, že najjednoduchšie náboženstvo môže byť spojené s najzložitejšími poverami a že kde mesiac svieti, tam slnce zapadlo. Zlorečím tej európskej diplomacii, ktorá udržuje vývinuschopné kresťanské národy v hanebnom poddanstve zoženštených, každý ušľachtilejší ruch udusujúcich zverských ázijských barbarov.“
Sultánovi sa kýchlo pri čítaní listu. „Hľa, že pravda,“ riekol. Nemec pošiel v chmárach.
Letiac ponad Bulharsko videl, ako tam úbohá raja musí znášať na rozkaz vlády privandrovaným krymským Tatárom barany, husi, sliepky, vajcia, maslo, zrno, všetko za pár zaúch a dakoľko palíc medzi plecia. Videl, ako týmto premilým hosťom musí raja stavať nové domy a za ten čas prepustiť svoje, bývať pod holým nebom. Videl, ako popi slúžia Bulharom omše po grécky, a čo viac, ešte i kážu. Pravda, že celá ich kázeň záleží len v tom slove: „Dávajte, dávajte!“ Koho toto dojímavé slovo nehne, tomu kážu čausi s palicami, až sa kúri, zbierajúc pre fanariotských biskupov všetko, čo ešte pozostalo od haraču a čo nevzali o ľudstvo zaslúžilí Tatári. Tí svätí muži z Fanaru majú pravdu. Musia to vybrať od raje i s úrokmi, čo platili za tiary sultánovi, pašom, klieštencom. Sami tiež chcú i zaslúžia odmenu za toľkú Bulharom prinesenú osvetu. Títo ale hodní sú bastonády, že pri starostlivosti fanariotských biskupov a tureckej vlády nestoja v osvete vyššie ako Nemci a Angličania. Takí kresťania potom nezaslúžia iné, ako aby ich františkáni obracali na kresťanskú vieru.
V Srbsku zbadal nikdy tam nechýbajúcich tajných podpaľačov. Keď panujú Obrenovičovci, podrývajú pod nimi prestol Čiernoďurovci; a keď sú títo navrchu, popudzujú proti nim Obrenovičovci. Tak sa držia panovníci v ustavičnej neistote a Turci majú príležitosť súdiť medzi nesvornými.
Na hranici stáli veľké vojská susednej dŕžavy s tou čestnou úlohou, aby ostríhali tento žalár ázijskými divochmi zdeptaných národov a prispeli na pomoc pašom, keby sami nepostačili udržať v poslušnosti hlavatú, s ich otcovským riadením nespokojnú čeliadku. Celá rakúska hranica je teraz vlastne sultánova hranica a má pritom tú výhodu, že nič nestojí.
Do Chorvátska len tak zboku zaškúlil, ako je krvou chorvátskou ochránená Viedeň, a hodil rukou vidiac, že už Josipovič, gróf turopoľský, pľuje si v kalpaku do dlaní, biskup Strosmajer a šľachetný Kukuljevič ovesujú nosy, Rauch posledne hladká svojich bujakov, záhrebská tlačiareň pred chorvátskymi vlastencami sa zatvára. Odmeny vašej chráňboh každý národ!
V Uhrách zbadal na dolných stranách mnoho kupcov za päť prstov. Presvedčil sa z toho, že teraz panujúci národ podržal ešte dačo z tej cnosti, ktorá mu toľkú slávu získala na večné časy, pokiaľ ju vykonával vo veľkej miere, celonárodne. Nech sa hanbí, čí predkovia nechodili po svete s heslom: „Daj bohu dušu a mne peniaze!“
Mršina, na ktorej jazdil v chmárach Faust, nemohla teraz preskočiť cieľ, pretože ju držal, ako sa svedčí, na uzde.
Nevošiel však na nej až do Kocúrkova. Spustil sa a zosadol na chotári práve tam, kam šarhovia vyvlačujú za nohy samoubijcov. Tam sa šarkan predbežne prepadol ako srbská vojvodina a korunná zem slovenská. Faust šiel pri všetkej tichosti peši.

7 (Faust pri morovej stráži. Jeho skúsenosti a zamilované príbehy na kocúrkovskom predmestí)

Neďaleko od mesta vyskočili z búdy dvaja chlapi a hop! zastavili ho. Lebo práve panovala nákazlivá choroba statku a múdri fyzi-kusi našli to už dávno, že mor sedí v sene a slame. Nášmu hrdinovi nemohli síce zastaviť voz a spáliť sedisko, ale hm! možno, že v čižmách nosí dačo z tej zabíjavej, mor prechovávajúcej látky. Dolu teda čižmy, hrmen bohov!
Keď sa vzpieral, moji chlapci nie mnoho mysliac, zložia Nemca. Jeden ho chytí za plecia, druhý mu ak trhá, tak trhá štíblu.
Štíbla nedajbože ísť, ako prirastená, miesto nej vytrhla sa noha pri samom stehne ako kobylke alebo pavúkovi. Chlapci sa zľakli. „Ľaľa, švagre, ľa! Čo sme dokázali.“
Bolo by zle bývalo, keby neboli nadišli olejkári z Turca, tí istí, ktorí vlastne Faustov príchod zapríčinili, keď mu zvestovali o obrovi Puchorovi. Títo už mnohým olejkami svojimi nič nepomohli. Mali liek i pre dievky, ku ktorým sa nemal žiaden vohľadník, i pre ženy, ktoré muži majú neradi. Pomohli teda i Faustovi. Natreli mu skoro olejčekom nohu, priložili na miesto, kosť ku kosti, žilu k žile a v okamžení bola zrastená ako čo by nič.
Potom stiahli Nemcovi pekne-rúče čižmy. A huj, hrôza! V čižmách skutočne slamené vechte.
Tie teda spálili, morové čižmy zakopali na siahu do zeme. Samého Fausta lapili, jeden za nohy, druhý za hlavu a dobre, dobre okúrili nad koptiacim sa senným dymom. Tým sa stal úplne čistým, neškodným a mohol ísť ako roku 1865 v úradoch postavení Slováci.
Zazrúc množstvo koptiacich komínov, zhíkol. Myslel, že ide do dákeho Manchestru. „To je nad očakávanie,“ hovoril sám so sebou, „toľko fabrík v Kocúrkove. Aha, tu je jedna!“ Keď prišiel, čítal latinský nápis „Veni destructor spiritus, reple tuorum corda fidelium“1.
„Z toho nič,“ hodil rukou a tázal sa na druhé komíny: „Čo sú to za fabriky?“
„Nuž akéže by boli?“ odvetili mu ľudia zadivení. „Veď viete, že fabriky sú všetky rovnaké.“
„Už viem,“ dovtípil sa Faust. „V Kocúrkove pestuje sa výlučne len pálenčený priemysel.“
A že má tam tento tovar hojný odbyt, presvedčil sa z nápisu na ošarpanom kamennom budovisku: „Tu sa predáva chudoba, zvady, bitky, nemoce, šialenstvo, dnes za peniaze, zajtra darmo“. Mohol by dakto myslieť, že takýto pravdivý nápis korheľov odstraší, ale nie. Bola ich plná krčma, a spev, krik, vresk, ako čoby tam boli sa zhromaždili blázni celého sveta.
Predo dvermi húdli traja otrhaní, bosí cigáni na husliach tak, že to až uši štiepalo. Ale zato chutne skákalo a výskalo pred nimi ohavné staré babisko v brudných handrách, pri smiechu šuškajúcich si divákov.
„Boh by skáral takého muža,“ hovorila im protivná ropucha. „Vyhnal ma, vyhnal ma ten korheľ, ale ja za to nezahyniem. Ja pijanka, ale robotná. Žide, vynes ešte holbu.“
„Nemáš už nič,“ uškrnul sa vo dverách stojaci žid s malinkou remennou čiapočkou na hlave.
„Tu máš!“ strhla si z hlavy čepiec.
„Za to nedám nič,“ odkopol ho žid.
„Tu máš teda toto,“ strhla si zo šije šatku, „ja bez toho vyžijem.“
„Už i obrázky zo stien rozpredala,“ smiali sa diváci.
Na podstení sedel roľník Galuška, bosý, bez klobúka, a pri ňom dvaja miškári.
„Nemyslite, ľudia,“ trepal k týmto, „že ja som taký chudobný, ako vyzerám. Tamto moja roľa, tamto lúka,“ ukazoval rukou, „ale ja to všetko s pomocou božou prepijem. Nač by som gazdoval? Detí nemám žiadnych. Ja pijan, ale van pinz, Galuška van pinz. A ja chodím i do slovenského kasína. Dal som naň červený dudok. Bo ja gazda, Galuška van pinz. A ty sa smeješ, Nemče?“ Dal facku jednému z miškárov. „Neveríš, že Galuška gazda, Galuška van pinz?“
Miškári mu potom navrátili zvrchovanou mierou jeho zdvorilosť pri povzbudzujúcom pokriku divákov: „Dobre ho, dobre, toho ošemetného korheľa. Nikomu nedá pokoj, povadil by sa i so samým bohom, tá sviňa.“
Cez cestu pri krčme bola rozpätá víťazoslávna brána, ale už ošarpaná. Faust myslel, že mesto snáď dostalo správu o jeho príchode a že to platí jemu. Z toho omylu vytrhol ho nemecký nápis: „Vďačné sedliactvo putujúcemu cisárovi, darcovi slobody“.
Faust sa tázal z krčmy práve vychádzajúcich napitých sedliakov: „Čo vás tá brána stála?“
„A my vieme?“ mrdli sedliaci plecami. „Nás sa páni netázali. Dali zrobiť, a my sme museli zaplatiť.“
„A pán cisár nám ani oldomáš nedali,“ ozval sa počerný pastier s dlhočiznou trúbou v ruke a kratučkou pípečkou medzi zubmi. „Zohnal som kravy až k samej hradskej, sňal som pekne-rúče klobúk, i ,íljen!’ som vykríkol. Žid nám rozprával, že pán cisár v nemeckej zemi len tak sypali zlaté hodinky a tabačnice i prstene. Mne, myslím si, hodí aspoň tri dukáty: ,Na, chlape, aby si pamätal, kedy šiel tadeto cisár.’ Ale ani len to neriekol: ,Čerte, diable, či si ty už dnes dačo pil?’ Podvihol dva prsty a fuk ďalej na šiestich.“
„A má toho peňazstva dosť,“ ozval sa valach s takým vysokým opaskom, že mu siahal po bradu. „Narobí si peňazí, koľko sám chce.“
„Kone poháňal,“ dodal ešte pastier, „taký Maďar, že som jakživ takého nevidel. Rukávy na košeli mal širšie a dlhšie než celá košeľa mojej ženy. Bol by z každého vystal dobrý mech.“
Sedliaci sa rehotali, Faust opravil kriedou nápis takto: „Pochlebné úradníctvo na účty nespokojného obyvateľstva.“
Chodil potom, obzerajúc všetko, zasmetenou ulicou, ktorej dláždenie bolo dané do prenájmu slnku, čistenie dažďu. Obdivoval tie nedávno číslami opatrené domy s ich začadenými dverami, polorozpadnutými slamenými strechami, nerovnými okienkami a prevysokými prahmi, ktorých určenie zdá sa jedine to, aby dakto s vozom do chyže nevošiel.
„Pane bože!“ myslel si. „Títo ľudia sú predsa výmyselní a básnickí, že tieto z hnoja a smetí vyrastené, neporiadne roztratené hŕby prútia, hliny a slamy nazývajú domami.“
Keď oslovil daktorých, prečo nechránia zavčasu klesajúcu svoju chalupu, dostal za odpoveď: „Načo? Veď je na nej číslo.“
„A čo z toho?“
„To, že takýto dom zahynúť nesmie. Lebo nebo a zem pominú, ale z domov, opatrených číslom, žiaden jakživ nepominie. Ak spadne, dá ho vystaviť cisár.“
Tento blud je dedičstvom ľudu po tých cudzozemcoch, ktorých prvých bol rozposlal Bach, aby zhotovili inventár po mŕtvom.
Deti váľajúce sa v prachu na ulici kryli sa ako splašené myši do dier. Smelšie kričali za Faustom: „Žide, žide! Čert za tebou ide, červenou čiapočkou po hlave ťa bije.“
Faust sa tázal: „Prečo tieto deti nejdú do školy?“
„Preto,“ odpovedali mu, „že sú to deti slovenské, školy ale všetky maďarské.“
„To je teda celkom v poriadku,“ dal týmto páriom Faust za pravdu.
Pri pohľade na zakrnutý statok každého druhu prišli mu na myseľ tie chudé faraónove kravy, ktorými tlsté boli pohltnuté. Pravdaže, tu smradľavé pálenčiarne pohltili tlsté kravy a kone.
Najzaujímavejší ale bol pre neho práve z chrámu vychádzajúci svadobný pochod. Nevesty skákali a výskali z celého hrdla. Družbovia mali za opaskami chlebom zapchaté sklenky s pálenkou a núkali každého, kto sa namanul. I náš Faust musel oňuchať sedliacku ambróziu.
„Či títo ľudia majú taký nadbytok?“ tázal sa farára v luterovskom plášti.
„Keby ste vedeli, pane,“ odvetil farár Mazalyigg, „aká to chudobina títo, čo tak pálenkou plytvajú! Pred svadbou pozastavovali role, lúky, po svadbe popredajú statok, aby sa vyplatila dlžoba u žida. Ešte chudobnejší mladoženísi schodia celé mesto a všetky okolné dediny, žobrajúc na ,poctivú krásu´, a potom napájajú celý svet.“
„To je nemožné,“ riekol zadivený Faust.
„V Kocúrkove je všetko možné, čo je hlúpe, ešte i vydávanie Krajana,“ riekol Mazalyigg s pohľadom na stojaceho pri ňom Bobáka, mladého muža, ktorý práve vychodil školy.
Vtom vybehne z krčmy richtár Kendzický, nahučičký, nahý ako Adam, vpáli medzi svadobníkov, pochytí mladú, vykrúti sa s ňou a fuk naspäť do krčmy pri nesmiernom chachote. Stalo sa to následkom stávky.
Mazalyigg vzdychol: „Tu, hľa, vidíte, akými vecami vypĺňajú teraz naši sedliaci čas získaný zrušením panštiny. Dvanásť už rokov tomu, čo sú slobodní. A čo majú z toho? V každej obci sú dvaja, traja zámožní gazdovia, obyčajne hnusní skrbci a úžerníci; ostatní väčšia holota, než boli pred panštinou. Pracujú menej, pijú viac. To ničí úplne všetko ovocie ich slobody.“ S tým odbehol.
Faust sa obrátil s úškľabkom k Bobákovi: „Ľud takýchto obyčajov nie je určený opanovať svet. Obyčaje, mravy, zvyky sú jediným živým zákonom ľudu; sú korene, z ktorých všetky jeho skutky vyrastajú.“
„Slovač podľač!“ vrhol Bobák rukou a odišiel tiež. Bol to dvojdvorný pes. Robil sa najhorlivejším Slovákom, a konal pritom službu udavača. Chcel vybehať službičku.
Faust zostal pri veselých svadobníkoch a mal na to svoju príčinu. Jedna mladá nevesta zdvihla si sukňu, aby si vysiakala podľa obyčaje sedliačok nos do košele. Zazrel pritom jej biele kolená a plné lýtka, i zaťal sa do nej nemenej ako do Fatimy v Carihrade.
Preto i rád prijal pozvanie do svadobného domu. Svadobníci mu dali aj uterák a prepásali cez plece popod ľavú pazuchu, ako mali oni všetci. Odmáhal sa trochu od toho, že načo to, že to pochádza z tých časov, keď ešte vidličky neboli v úžitku a ľudia jedli všetko prstami. Slovenský sedliak je ale ako bobor, ktorý i v klietke strojí domy. Lipne na starých obyčajach tak, že keby predkovia jeho boli chodili bez hlavy, nuž by ani potomkovia nechceli mať hlavy naveky. Tvrdili neústupne, že to u nich obyčaj a že to musí byť. Musel sa teda Faust podrobiť obyčaji, dať si uviazať krížom uterák.
Iná obyčaj zapríčinila mu ťažkosti pri večeri. Kocúrkovania prijali jednu maďarskú obyčaj. Každý svadobník musí priniesť lyžicu so sebou. Zapytovač nikdy neopominie dodať: „Ale lyžicu si prineste!“ Podľa toho mal každý svoju lyžicu za sárou, len Faust nemal žiadnu. Dômyselný Nemec pomohol si však i tu. Urobil si lyžicu z chlebovej kôrky.
Ostatne nešlo mu tak o jedenie ako o nevestu s bielymi kolenami. Dotrel sa k nej, hovoril jej pekné veci, klmal ju lakťom, stúpal jej na nohu.
Po večeri tancovali svadobníci predo dvermi pri plnom mesiačiku. Faust sa vykradol s nevestou pod kôlňu a tam vliezli do prázdneho voza s košom. Na nešťastie kôlňa bola na vŕšku a pod vozom drichmal opilý manžel. Tento sa vzbudil pri šuškaní na voze, a keď sa počal kotiť, vyrazil nevdojak nohou podporu spod kolesa. Voz sa spustil a hybaj dolu vŕškom! Manžel zostal sedieť, zamilovaných priviezlo medzi svadobníkov. Pri chachote, ktorý vypukol, Faust uskočil, ale nevesta bezmála dostala po bielych hnátoch.
Šiel potom na noc do hostinca k „Bujakovi!“ A tu zase roznietila jeho kohútiu obraznosť tlstá židova Dora. Vyliezol za ňou na chliev.
Nemal ani tu pokoj. Dopadli ho dvaja silní paholci a urobili si s ním pekný žart. Keď mu zaviazali oči, vodili ho po celú noc okolo po záhumní a na svite priviedli ho naspäť do predmestia k jednej ani siahu vysokej skale. Keď ho podvihli, kázali mu lapiť a držať sa skaly.
„Pod tebou je šeredná priepasť,“ hovorili, „drž sa, kým môžeš, bo len dovtedy žiješ, kým sa nepustíš.“
Faust teda držal sa z celej moci a kričal o pomoc. Ľudia, čo sa zbehli, ho na pokynutie paholkov uisťovali, že nemožno k nemu dostúpiť, a desili ho, že sa rozmliaždi na kašu, keď spadne. Držal sa teda, pokiaľ mohol, ale naposledok vyšiel zo sily, ramená mu až zosinaveli od napnutia. „Poručeno teda pánu bohu, ked umrieť, tak umrieť,“ pomyslel si nešťastný, vzdychol a pustil sa. Myslel, že poletí aspoň sto siah, ale len jednu stopu premeral, už stál pod skalou na zemi. Bol ako divý, keď si strhol z očú šatku a množstvo divákov vypuklo v hlasitý chachot.
Toto zneuctenie predmestskou sprostačou mu potom hojne vynahradili v meste samom vzdelaní ľudia.

8 (Príchod Faustov do samého mesta Kocúrkova a do anglického parku mešťanostovho)

Hneď ako prekročil rumy rozváľanej brány, objavila sa mu vysoká kocúrkovská vzdelanosť. Meštianstvo síce našiel sprosté, reč slovenská ozývala sa všeobecne i tam; ale kde sa zjavili dáki starí páni, tí drkotali po latinsky, mladí pánici po maďarsky, paničky v krinolínach a početní židia a židovky po nemecky. Znak to vzdelanosti cudzej, zvonku pochádzajúcej, v ľude korene nemajúcej, ba zhovädilosť ľudu zapríčiňujúcej.
Remeselnícke nápisy na sklepoch, krčmách, lekárňach, úradoch sú všetky alebo maďarské alebo nemecké. Len na jednej čiernej tabuľke na stĺpe nachádzal sa židom vyhotovený slovenský nápis: „Nyeslyebodno ku-riti.“ Okolo tohto stĺpu zhrčilo sa mnoho mešťanov a všelijakých uličníkov. Tam stál i františkánsky fráter, ktorého nakveštované husi opodiaľ gagotali. Všetci hľadeli, ukazovali na nápis. Fráter riekol so šelmovským úsmevom: „To môže prám všakovak se rozumet.“ Prítomní sa dovtípili dvojzmyslu, ale dvojakú ortografiu v troch slovách nikto netušil.
Čižmár Tesnošil obrátil pozornosť na nápis budoviska, pri ktorom sa nachádzal stĺp: „Ober Gericht“.
„Je to nápis nemecký, či slovenský?“ tázal sa.
Otázku riešil františkánsky fráter. „Posledné slovo vraj je nemecké, prvé slovenské; len to neviem, koho budú tu oberať.“
Za také vhodné vysvetlenie ponúkol mu Tesnošil tabačnicu. Fráter si zasmrkol, potom vyňal svoju tabačnicu z rukáva a podával ju rad-radom poctivým mešťanom. Pretože primiešal do tabaku piepra, bolo všeobecné kýchanie.
Jeden z mešťanov však ani nesmrkal, ani nekýchal, len držal, potácajúc sa, otrčený kľúč v ruke.
„Čo to za kľúč?“ tázali sa ho.
„Od môjho domu.“
„A načo ho tu držíš otrčený?“
„Che, blázni! Nevidíte, že všetky domy bežia okolo? Príde i môj, tak si odomknem dvere.“
Pri smiechu, čo z toho vypukol, zaznel prenikavý zvuk spiežového zvonca. Obzreli sa, mysliac, že dáke veľkomožné panstvo na štyroch. Bol to ale kaplán Chvaliboh. Niesol verejne sviatosť k nemocnému. Z mešťanov jedni si lepšie vtisli beťárske klobúčiky do očú, druhí ich zložili, kľakli na kolená a žehnali sa.
Učinila to i jedna dedinská žena s vajcami v košíku. Tieto sa jej pri šibrinkovaní rukou vysypali práve vtedy, keď kaplán šiel popri nej. Pri takej nehode zhíkla žena: „Ježiš by ťa strestal, Kristove rany by ťa pobili.“ Kaplána stálo námahu zdržať sa smiechu, mešťania sa zarehotali hlasne.
Tak Faust mal príležitosť poznať hneď pri príchode do tejto ideálnej slovenskej metropoly vzdelanosť jej obyvateľstva.
Pretože po nočnej udalosti vylačnel, šiel sa občerstviť k ovocinárkam a kúpil si za jedno brucho čerešní. Odvážili ho totiž pred jedením i po jedení a o koľko bol potom ťažší, zaplatil.
Pomyslel potom, načo vlastne prišiel do Kocúrkova, a uznal za dobré navštíviť predovšetkým pána mešťanostu.
Keď uzrel dom, hneď vedel, s kým bude mať šťastie. Na štíte visel veľký začadený obraz s teraz poštiepanou, kedysi pozlátenou obrubou. Nebol to ani Ján, ani Florián, ani žiaden iný svätý, lež akýsi ideál Maďara, ako žije v hlavách všetkých maďarských kronikárov, dejepiscov a básnikov. Máchne budzogáňom raz, zmizne jedna polovica sveta; máchne druhý raz, zmizne druhá polovica sveta; máchne tretí raz, zmizne on sám. Nebo toľko predností vylialo na Maďara, že pre synov a dcéry iných národov nezvýšilo sa nič. Len prilhaním sa k Maďarom môže sa človek stať účastným ich predností ako mešťan kocúrkovský.
Jeho otec nazýval sa Vŕzgal, pochádzal z Moravy a bol hostinský. Syn ale prelial sa úplne v Maďara, hovoril maďarčinou s celou jej dlhosťou a širokosťou, vzal na seba všetku nadutosť maďarského granda a zlosť slovenského renegáta. Nenávidel nesmierne svoj slovenský národ, čo mu dopomohlo k prvej hodnosti v Kocúrkove, kde všetky úrady sú odmenou národnej zrady. Aby zakryl svoj pôvod, premenil i svoje meno na Verešgála.
A bol to naozajstný Verešgál. Vyzeral ako červený túz na kartách a batolil sa, ako čoby práve bol na štyroch vyšiel chrochkajúc z kŕmnika. Jeho lajblík by bol mohol nosiť chudý študent miesto plášťa. Uhorské nohavice s remeňom nechceli sa vonkoncom držať na vypuklom bruchu, boli mu na piaď niže pupka.
Ako v každom ohľade liberálny muž žil bez manželky, ale nie bez toho, prečo sa iní ľudia ženia. Prilipla k nemu istá Moravanka, ktorá sa tiež akosi dostala do Kocúrkova pri veľkej špedícii cudzozemských „beamtrov“. Sprvu, pravda, len kravy dojila a chyžu vymetala, potom ale, keď prišla do bližšej známosti s naďšágošom Verešgálom, bola povýšená za madámu Kakadú, dala sa zvať veľkomožnou a mala rada bozkávanie rúčky. Podnebie kocúrkovské i jej dobre prialo. Toľké sa jej opálali cicky ako vahany.
Tento dobre vychovaný párik našiel Faust v anglickom parku, preto tak zvanom, že tam všetko rástlo divo: slivky, jablone, hrušky, tŕnie, šípky, baza, žihľava, a že sa tu nemiešala žiadna ruka ľudská do hospodárenia matičky prírody.
Zoskupenie, v akom ich našiel, bolo hodné dláta Canovu. Obaja sedeli na lavici zbitej z neolúpaných brezových drúčikov pri jedľovom okrúhlom stolíku. Pán mešťanosta mal svoju tlstú hlavu na lone madáminom a táto ho ískala, keď plod ich poctivého loža, osemročný Vak Béla, v širokých gaťkách a hunke maďarského sviniarika počítal gombičky na otčíkovej mentieke.
Pri príchode hosťovom zdvihol pán mešťanosta hlavu, vstal, podvihol si nohavice, usadil „švagra“ Nemca k sebe a madáme kázal dohliadnuť a posúriť raňajky hotovené pre čakaných hostí. Madáma si upravila na miesto svoju nadurenú krinolínu, potiahla si šatku na bielej šiji, šibla šelmovsky očima po hosťovi a pošla, zametajúc prach vlečkou, až sa kúrilo za ňou. Mladý sviniarik vyliezol na lavicu a bubnoval Faustovi na vysokom pinči, keď tento viedol vážny rozhovor s veľkomožným „apókom“.
Tento pretriasal, hoci trochu ostýchavo, hospodárenie cudzozemského úradníctva. „Lebo Nemcovi niet čo veriť,“ myslel si. „Je tým, čo práve výhodu sľubuje, hneď besným červeným republikánom, hneď najoddanejším sluhom ktoréhokoľvek pána na svete.“

9 (Uzavretie proti panslávom, uväznenie českého spisovateľa, objavenie predsavzatia Faustovho, občerstvenie)

Na iný predmet previedli reč k raňajkám pozvaní kocúrkovskí matadori, Šúľoš zvaný predtým Šuľkom, a Tátrahegyi, ktorí prišli s veľkým hrmotom ostrôh, vo sviniarskych čuhách, s klobúčikmi v rukách. Tátrahegyiho otec býval v Kocúrkove luteránskym slovenským farárom a menoval sa Repa. Syn advokát však besne nenávidel i Slovákov i luteránov. Tamtých chcel silou pomaďarčiť, týchto pokalvínčiť, čo v Uhrách na jedno vychodí.
Po slušnej poklone pánu mešťanostovi zazreli na Nemca tak škaredo, že tento vtiahol zo strachu hlavu do vysočizných podbradníkov rečených „fatermörderov“ ako slimák do škrupiny. Potom sa vrhli s bendegúzovskou nenútenosťou1 na lavice. Šúľoš strelil pritom hlasite tým plynom, ktorým tchor zvykol ráňať sliepky z pántov. Tátrahegyi sa vystrel, uderil spolu nohy, zabrnkal ostrohami. Obaja ale boli zachmúrení, hnevní.
Čo im ležalo na srdci, ukázala bez odkladu prednesená obžaloba. Zvestovali o nebezpečných panslavistických pohyboch. Už vraj i naše slávne mesto zachvacuje táto nákaza.
„Nuž čo?“ potriasol si mešťanosta nohavice.
„Predstavte si, pane! Do Kocúrkova majú chodiť akési slovenské noviny.“
„Čo? Slovenské noviny do Kocúrkova?“ hodil Verešgál svoju kučmu o zem. „Takú poškvrnu nedopustím na slávne naše mesto, prisahám na panenský vrkoč svojej madámy.“
„Poviem viac,“ vetí Tátrahegyi. „Panslávi zriadili si slovenské kasíno.“
Pri tejto zvesti vytrhol si mešťanosta chlp vlasov z hlavy.
„Ani na tom ešte nie je dosť,“ dodal Šúľoš. „Usporiadali aj nedeľnú školu, aby tam rozširovali zásady panslavistické.“
Tu učinil Verešgál, čo biskup Kaifáš pri súde nad Kristom. Roztrhol na sebe mentienku a hodil sa o zem.
Ako panslávov udali: luteránskeho farára Mazalyigga, katolíckeho kaplána Chvaliboha, slovenského básnika Schuthaagha, lekára Hajzsuschka a Bobáka.
„O prvých troch mám vedomosť,“ riekol na to mešťanosta, „o dvoch posledných zle ste spravení, páni. Bobák je môj vyzvedač.“
„Obcuje každodenne s panslávmi,“ dotvrdzoval Tátrahegyi.
„Aby ich cesty a myšlienky vyskúmal,“ vysvetlil to mešťanosta. „Chce byť lesným, hľadá si zásluhy. I straniva lekára Hajzsuschka ste na omyle. Je poctivý vlastenec s celým domom.“
Denuncianti darmo namietali, prečo obcuje s panslávmi. Verešgál stál na svojom, že je to muž, ku ktorému sa zločin panslavizmu nevmestí. Bol mu zaviazaný za vyliečenie postydnej nemoci.
Radili sa potom, čo robiť s uznanými panslávmi, a uzniesli sa na tom, vykúriť všetkých z Kocúrkova. Spôsob sa vraj nájde. Straniva Chvaliboha uzavreli písať hneď a hneď biskupovi, aby ho odvolal z Kocúrkova, a farára abasa poprosiť, aby ho od týchto čias k žiadnemu farskému výkonu viac nepripustil. Obriadenie Mazalyigga vzal na seba Tátrahegyi.
„Už viem, čo učiním,“ položil si prst na ústa.
Len so Schuthaaghom bolo tvrdo, pretože mal svoj majetok, nezávisel ako súkromník od nikoho.
Faust porovnával v myšlienkach renegátov bosenských s renegátmi slovenskými. Rôznia sa v tom, že sa vozia po ostatnom obyvateľstve s veľkou zlobou za spolupôsobenia cudzej moci a ukazujú pritom veľkú horlivosť, príčinlivosť, smelosť.
Z rozjatrenosti našich môžeme si vysvetliť tvrdé nakladanie s jedným Čechom, ktorý práve prišiel do Kocúrkova. Priviedol ho do anglického parku hajdúch. Mešťanosta požiadal od neho pas a tento bol na nešťastie český. Lebo v Čechách, odkedy šľachta česká počala sa tak horlivo za český národ hanbiť a tento podal po zrelom uvážení bratskú ruku Maďarom, „príbuzným svojim in politicis“, ide všetko dočista česky. Na univerzite, v školách, na všetkých úradoch panuje výlučne reč Dajč-Čechov. Nasledovne i pasy vydávajú sa len české. A taký bol i pas privedeného Čecha. Stálo v ňom, že je „chudý spisovatel“. Pretože ale hodnú hromadu sadla a drahný kôš čriev tískal pred sebou a líca sa mu opálali ako dákemu abasovi, vzniklo podozrenie, že pas sa nevzťahuje na neho. „Hľa, hľa, aký chudý!“ obzerali ho sudcovia ako koňa pri kúpe. „Ruský vyzvedač,“ vyslovil mienku svoju o ňom Tátrahegyi a Verešgál hneď dal hľadať u neho ruble. Tieto sa síce nenašli, s Čechom ale predsa naložili ako s ruským vyzvedačom. Bol uvrhnutý do žalára, práve toho, kde pražskí študenti plesneli pre chlapecké kriky už na dvanásty rok, keď tí, čo kráľa zhodili, už dávno chodili po slobode.
Po odvedení „chudého spisovateľa“ do chládku zmienil sa Faust o svojom predsavzatí, že sám mieni vystúpiť na Rvačár a oslobodiť Kocúrkovo od zbojníckeho obra Puchora. Žiadal si k tomu pomocníkov.
Verešgál to počul s veľkou radosťou. Lichotila mu tá myšlienka, že za jeho úradovania zvŕši sa taký pamätný čin. Ponúknutie teda prijal, ale o pomocníkov bola núdza. S rozkazom nedá sa tu nič počať. Treba mužov odvážnych, ktorí by šli do nebezpečenstva z dobrej vôle. A či takíto sa nájdu? „Uvidíme,“ riekol a poslal hneď bubnovať po meste, kto by sa na takú vec odvážil pre večnú slávu.
Ďalej o tom rozjímali pri raňajkách. Madáma Kakadú sama priniesla misu vo veľmi zaujímavom postavení. Pretože bola horúca, lapila ju do podvihnutých šiat z nepozornosti tak, že išla s nohami obnaženými vyše kolien.
„Tu,“ riekla prichádzajúc, „najmilšie jedlo pána mešťanostu.“
Boli to indické vtáčie hniezda, hrianky s čvíkotími lajnami, baranie vajcia, šťastlivo vytrhnuté kocúrovi z pysku, a čerstvo zo „štajeramtu“ prinesené „mancetle“ na kvasno. Všetko bolo dobré, len tieto posledné nechutili nikomu.
Víno priniesol hajdúch. Vyšlo z pivnice trochu mútne, ale madáma ho očistila. Učinila s ním, čo činievajú gazdinky s vydojeným mliekom. Precedila ho cez svoju košeľu, ktorá už raz musí na všetko slúžiť, na utieranie, na siakanie nosa, na precedenie. Pravda, že to neučinila pred hosťami. Ináč boli by si všetci hneď a hneď rozpárali bruchá ako japonskí dŕžavní služobníci, keď padnú v nemilosť u cisára, a neboli by spočinuli, až by si dočista neboli vymyli na jarku črevá. Lebo veru košeľa madámy Kakadú podobala sa veľmi našim papierovým desaťgrajciarnikom.
Kujon Vak Béla čušal cez celú refekciu ako psík pod krinolínou maminkinou, lebo sa pohneval. Chcel mať nezbedne najkrajšie vtáčie hniezdo, lež „apóka“, keď siahol nasilu po ňom, kľacol ho vidličkou po prstoch. To bol prvý aj posledný trest rozpustilca. Lebo pán Verešgál chcel vychovať z neho nielen veľkého vlastenca, lež i veľký talent. A tak bol presvedčený, že veľký talent záleží práve len v drzosti, rozpustilom coganstve a nezbednom krikľúnstve. Nie div, lebo i on sám len týmito cnosťami došiel veľkej slávy v Kocúrkove.
Po občerstvení všetci vstali a utreli si ústa, pravda nie o zem ako sliepka, lež do šatiek, vytiahnutých z nohavíc, madáma do košele.
Keď sa uberali preč, vstúpil pokorne neboráčisko Bobák. Nebolo mu už čo dať, len taniere vylízal tu prstom, tam jazykom.
Fausta stihla pri odchode maličká nehoda. Pretože malý sviniarik neprestával mu na pinči bubnovať, aby tomu urobil koniec, odložil ho na stranu. Sviniarik ale nasypal mu doňho piesku a prachu. Keď teraz pochytil s nemeckou náhlivosťou svoj pinč, celkom sa zasypal, stavajúc si ho medzi úklonkami na hlavu. Madáma musela ho otrepovať svojou záponkou, ba i z pľundier prach mu vytriasať. Za to jej Nemec pobozkal obe rúčky s veľmi unylým pohľadom.
Madáma ho neznala vynachváliť. „To muž na zjedenie,“ hovorila. „Keby sa tak premenil v soľný stĺp ako Lótova žena, ja by som nič nenechala kravám, sama by som celého zlízala.“

10 (Zbankrotovaný kníhkupec, patentálny farár, návšteva berničného, súdneho, slúžnovského úradu, dve paničky)

Práve ako Faust, Šúľoš a Tátrahegyi vyšli na ulicu, bubnovalo sa o veľkom podniku Faustovom, ale súčasne, že sa bude predávať imanie kníhkupcovo.
Neborák tento bol Švajčiar. Prišiel pred jedným tuctom rokov do Kocúrkova s iným Švajčiarom, cukrárom. Obaja priniesli celé svoje imanie v nošiach na chrbte, obaja si otvorili sklepy; a teraz aký rozdiel! Cukrár má dva najkrajšie domy v Kocúrkove, kníhkupcovi dali na bubon ostatné šlabikáre. Príčina toho hľadať sa musí nie v rozdielnej povahe dvoch Švajčiarov, lež vo vkuse obyvateľstva. Sklep cukrárov bol vždy preplnený; kníhkupec nevídal u seba po celé týždne človiečika. „My tovar jeho nemilujeme. U nás v knihách koluje menší kapitál než v pomáde na bajúzy.“ Takto rozprával Faustovi s chlúbou Tátrahegyi.
Šúľoš ho klmol: „Či vidíš? Ide nám v ústrety Mazalyigg.“
„Dobre,“ podhodil Tátrahegyi na pleciach svoju sviniarsku čiernu čuhu. „Ide mi na ranu. Toho ja dnes z fary vyženiem, pretože ho napred na ulici zbijem.“
Mazalyiggovi zastúpil cestu a stal voči so slovami: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“
Mazalyigg vediac, čo tým chce povedať, miesto odpovede napľuval mu do očú. Tátrahegyi zo svojej strany vrazil mu až niže nosa vysoký pinč, ktorý už len on sám v Kocúrkove nosil. Potom ho opásal pár raz poriskom z fokoša, kričiac: „Tu máte patent1, vy pansláv, vy hierarcha, vy zradca krajiny a cirkvi. Zvrhli ste sa. Žobrete o milosť, keď ste sa vzdali práva. Neľúbi sa vám samouložený zákon, páčia sa vám patenty absolútnej vlády. Hotový ste slúžiť, aby ste mohli panovať nad nami. Chceli by ste lízať päty ustanoveným vám biskupom, aby ste mohli potom šliapať naše hlavy. Katolícki biskupi majú svoje majetky, ktoré im Bach nedal; vaši by chodili každý mesiac s klobúkom pod pazuchou žobrať o svoju angáriu. Komu len bude slúžiť, koho vláda platí? Cirkvi, či vláde? A kto bude voliť? Nie ten, čo platí?
Chcete podriadiť takýmto policajmajstrom napred seba, potom nás? Chcete zapredať slobodu vyučovania, przniť zdravý rozum našich detí, naháňať nás do kostola, k spovedi? Chcete nám dať filozofiu pristrihnutú podľa dogmatiky, históriu podľa biblie a politiky? Chcete mať kazárov nad sebou ako Epozove žaby, aby ste zase vy boli kazármi našimi? Dáme my vám patentov!“ pohrozil mu ešte raz fokošom, zvíjaným ponad hlavu, a odišiel preč so Šúľošom.
Ponáhľal sa i urazený Mazalyigg. Cítil, že krivditeľa právom pohľadávať nemôže, keď on ho prvý zneuctil.
Fausta zaujímal život kocúrkovský čím ďalej, tým viacej. Preto si umienil, kým sa objaví výsledok bubnovania, strčiť nos všade, oboznámiť sa so všetkým.
Vošiel napred do berničného úradu, tohto spoločného žalúdka všetkých, a mal šťastie na jedného dedinského richtára. Tento ukázal Faustovi pri dverách písmo, koľko mu to tam vpísali. Sto zlatých.
„A veď ja som dal dvesto,“ splašil sa richtár, a že to bolo za horúca, mrzutá chyba sa napravila. Zapýrený odberateľ krútil hlavou, že sa mu to ešte nikdy neprihodilo.
Ďalej tam nemal Faust na čo vyvaľovať oči, šiel teda do súdnice.
Našiel ju preplnenú ľudom a smradom, bo v Kocúrkove nič tak nemajú radi ako hašterenie a pravoty. Adjunkt práve dupotal na zamasteného baču, či ho uštipne to pero, či čo? Lebo nechcel sa ho dotknúť, akoby morové bolo bývalo, že on svoju hriešnu ruku na svätý kríž nepriloží. „No veď sa len aspoň dotkni pera,“ ale bača nie.
Jeden kaputoš proboval otvoriť bočné dvere. „Počkajte trochu,“ povedali mu pri dverách stojaci, „teraz sa tam spovedá akási panička.“
O chvíľu vyšla táto zapýrená a ponáhľala sa preč. Čoskoro vyšiel i sudca vo vyšnurovanom kabátiku. Množstvo ho obstalo s nezriadeným tlakom, krikom a takým šermovaním rúk, že dobre mu oči nevyklali.
Kaputoš podal mu písmo s otázkou: „Akých to päťdesiat zlatých žiada sa odo mňa?“
„To za toho čeľadníka, ktorého pán dal zatknúť pre ukradnutie striebornej lyžice.“
„Mám teda platiť ja?“
„A myslí pán, že my mu budeme dávať obedy a večere?“
Kaputoš vrhol šuštiace striebro a odišiel mrmrajúc, že druhý raz bude zlodeja pekne prosiť, aby len nešiel na úrad udať sa. Bo lyžica stála len päť zlatých.
Potom sa dotisli richtár a prísažní haľaksinskí.
„My sme dali,“ hovorili, „svine na žír do Kohútoviec. Učinili sme takú zmluvu, že nám ich slobodno vziať o mesiac bez pláce naspäť, ak žíru v lese nadostač nebude. Už tam zdochlo hladom päťdesiat kusov, svine žerú jedna druhú, a podnikatelia nám predsa statok vydať nechcú.“
„Was sagt er, Herr Adjunkt?“ táže sa sudca.
Po vysvetlení ukázal na adjunkta: „Tam písať eine Commission, že sfine fidať.“
Haľaksinci odišli s komisiou šeptajúc, že Kohúťanci práve vonku stoja.
Pred sudcu predstúpi vyplakaná žena vo vetchom plášti a rozpráva, ukazujúc na bruchatého žida, že jej tento, teraz zemský pán, nechce vyplatiť podľa písomnej zmluvy s predošlým panstvom budunky postavené na panskom grunte a namiesto vynaložených šesťtisíc dáva jej len päťdesiat zlatých.
„Was sagt sie?“ táže sa sudca žida.
A tento mu vec náležite vysvetlil po nemecky s osvedčením, že viac nedá.
„Fsít advokát a process,“ vetí sudca.
„Načo tam advokáti a procesy,“ pustila sa do plaču žena, „kde ide o vyplnenie jasnej písomnej zmluvy?“
„Nemôše helfn,“ mrdol sudca plecom.
„Pri takej spravodlivosti,“ hovorí žena, „musím vziať i päťdesiat zlatých. Pokiaľ sa budem pravotiť so židom, umriem od hladu s mojimi sirotami.“
Odišla, utierajúc si oči a žid odchádzal, hladiac si bradu, obyčajný to koniec pravôt medzi kresťanmi a prenasledovanými židmi.
K sudcovi sa prebili Kohúťanci.
„Haľaksinci lužú,“ hovorí jeden z nich, „žaluďov v lese až po členky, svine sú len hrče čistého sadla. Od tukoty a obžerstva mnohé už zdochli.“
Po obyčajnej otázke na adjunkta, was sagt er, rozriešilo sa: „Herr Adjunkt písať eine Commission, že sfine nefidať.“
Sudca sa sklonil k peknej mladej neveste a uštipol ju v líčko: „Oni co ferlangn?“ Odvetil za ňu farár po nemecky, že žila s jedným obšitošom na vieru za tri roky a má od neho chlapca; teraz si vzal neverník druhú, na decko nič dať nechce.
„Poručník nech poženie vinného,“ vetí slúžny.
„A prečo nie ona sama?“
„Jej sťažnosť sa neprijíma.“
„Bah!“ odvrátil sa farár. „Ukrivdený nemá právo pohony, ale len ten, komu nič do toho.“
Teraz sa už prihrnú odrazu i Haľaksinci i Kohúťania. Tí i títo pchajú sudcovi odrazu svoje navzájom si odporujúce komisie.
„To niks eine Commission,“ vrtel sudca rukou. „Kúpiť štempl a proces.“
„To sú tu akési komédie,“ riekol jeden z Haľaksincov.
„To všetko robí ten brav,“ mrmlal druhý, „ktorého Kohúťanci doma vytučili a tomu prihnali.“
„Ide im teraz o lúpenie celého okolia,“ zasmial sa tretí, „ako po slanine.“
Také asi boli bachovské, cudzím jazykom a cudzími ľuďmi vedené súdy. Škoda, že týmto výborným nálezom oblažil Bach len verných Slovákov, nie i odbojných Maďarov. Boli by snáď vtedy miernejšie užívali svojho práva, keby sa boli podelili o vládu s Nemcami.
Ale Faustovi zaľúbili sa bachovské súdy tak, že si umienil udomácniť ich v Nemecku, pričom môžeme očakávať znamenité výhody. Bo keď nám za sudcov dali po slovensky nevediacich Nemcov, môžeme očakávať, že Nemci povolajú ku všetkým súdom po nemecky nevediacich Slovákov. Títo potom nájdu aspoň u Nemcov úrady a zakorenia tam u nás vyobcovanú slovenčinu, budú písať zápisnice, posielať Švábom pohony, vydávať súdne výroky po slovensky. Bo oko za oko, zub za zub, Bacha za Bacha.
Nemenej zaujímalo Fausta, čo videl v slúžnovskom úrade. I tu všetky chyže preplnené ľudom, pretože bol trhový deň a spolu „Hamsták“. V takýto čas v úrade plno roboty. Po iné dni len toľko, čo nakuknú vyšnurovaní pánkovia do úradu pofajčiť si trochu, porozprávať o dievčatách a písať inštancie na vyššie inštancie o potrebe rozmnoženia personálu v úrade.
Kde úradoval hlavný slúžny, vytiahnutý Dajč-Čech, tam visel na stene medzi dvoma oknami obraz Fraňa Jozefa a okolo obrazu horeli na polici dve sviece. Ponášalo sa to trochu na vzývanie podobizieň dávnych imperátorov.
Z celej ochodze zhromaždeným richtárom v lámanej češtine peroroval, aby požičali pánu cisárovi peniaze. Richtárom to nechcelo ísť do hlavy. Šeptali medzi sebou, že to nejde s dobrým, že cisár si narobí peňazí, koľko chce a potrebuje. Slúžny dotieral na vďačnosť, hovoril sedliakom, že im len cisár daroval slobodu. Sedliaci prisvedčovali, ale s akousi ustarostenou tvárou. Slúžny pristúpil k najmocnejšiemu dôvodu.
„Vidíte,“ hovorí, „pán cisár môže vziať každému všetko, nielen imanie, lež i život. Ďakujeme mu teda na kolenách, že len máločo žiada od nás.“
Sedliaci i na to prisvedčovali, ale bolo vidno, že by najradšej nič nedali.
„A či to musí byť?“ ozval sa jeden.
„Musí.“
„Veď je pôžička vraj dobrovoľná.“
„Ale sa vyberá nasilu.“
To zase nešlo sedliakom do hlavy, ale už len urobia vďačne, čo musia. Započalo sa trhovanie ako na voly. Richtári hovorili o desiatkach, slúžny o tisíckach, trh sa uzavrel na stovky. Obce potom vyplatili vypísané na ne sumy, mnohé predali úpisy za pár zlatých židom. Neboráci židia sa oklamali. Bo čo im z toho kúska papiera? Obce mohli aspoň piť oldomáš na porisko zo sekery. Z toho vidno príhodnosť takýchto manipulácií u nás.
V druhej svetlici stál farár sivý ako holub pred mladým švihákom, sediacim v kresle, ktorému len úradný kabát dával svedectvo, že už nechodí do školy.
„My vás neznáme, kto ste, čo ste,“ vykrucoval si mladý človek malinké fúziky.
„Farár chudochlebský.“
„Vysvedčte sa o tom.“
„A ako?“
„Svedectvom ,gminy´.“
„Už sme teda teraz všetci kmíni,“ poznamenal farár. „A či to bude dostatočné pri toľkej skepse? Bolo by snáď predovšetkým dokázať, že som skutočne na svete, rozumie sa, na štempli.“
„Za také vtipy,“ vyskočil aktuár z kresla, „posadíme vás do chládku. Odspievali ste Te Deum za Concordát.“
„Ajhľa, prednosti novosvetského duchovenstva!“ pomyslel si Faust.
V tretej svetlici obdivoval svedomitosť pri odvádzaní daní. Chalupník, na ktorého handrách nebol by sa udržal rak, stál pred mladším slúžnym.
„Pýtam ponížene, ako pána veľkomožného, dali mi za porciu zobrať kapustu a svätých zo steny, ale tým sa sotva vyplatila celá podlžnosť. Tu som ešte našiel v krpci jeden grajciar; nechcem ho zadržať na svedomí.“
„Bravo!“ riekol zadivený pánik. „Tys´ predsa svedomitý blázon.“ Myslel, že má pred sebou druhého svätého Cantiusa. Tento Poliak, keď ho olúpili zbojníci a našiel ešte potom vo vrecku peniaz, pobehol za nimi a oddal im ho s odpytovaním, že ich nechtiac oklamal.
„Či ale nebudem už viac dlžen?“ tázal sa pochválený.
„Pokiaľ nič mať nebudeš.“
„Prosím teda,“ otrčil trhan dlaň, „svoj grajciar naspäť.“
Týchto úradných výjavov mal Faust dosť a vyšiel na ulicu, kde stála hŕba vlastencov v čiernych čuhách. Bo Kocúrkovania radi postávajú. Im čas nie je peniaz ako Angličanom. Nachádzali sa medzi nimi aj Šúľoš a Tátrahegyi.
Tento hrozne zateremtettoval, keď sa vyhrnuli z úradu újezdní richtári: „Mal zase ten Dajč-Čech tých lazarónov!“
Z toho sa rozpriadali klebety, ako zberba cudzozemská zapríčinila urezávanie hláv poľským šľachticom v Haliči2, a že to hotuje i v Uhrách.
Vlastenecké žehranie pretrhlo objavenie sa panny Hajzsuchkovej. Šla práve mimo s čikošským klobúčikom na hlave. Sedel jej na temene ako komprd a tvár mala v ňom ako vylúštenú, takú akúsi nestydatú. Ale vlastencom sa ľúbila, ako „driečne maďarské dievča“. Všetci sa jej zďaleka zdravkali. Ani nevedela, na ktorú nohu má stúpiť od hrdosti.
Ináč obstála Schuhthaaghova sestra, pekné a poctivé dievča, ale z povinnosti Slovenka, pretože inú reč neznala a bola predmetom ustavičných surových úškľabkov, pretože jej brat bol rozkričaný pansláv.
„Hla, slovenská frajla!“ upozornil prvý na ňu Šúľoš.
A tu všetci do nej ako vtáci do sovy. Jedni cmukajú, druhí grúnia, huhúkajú, hvízdajú, tlieskajú do dlaní. Nebožiatko dievča utekalo ako oparené. Na tom nie dosť. Surovci uzavreli poctiť ju v noci mačacou muzikou.
Faust si pomyslel: „Ó, tí ľudia môžu mať radosť, čo týchto divochov jedného proti druhému huckajú. Darí sa im to. Surovci sa sápu ako divé šelmy.“
Zanechal ich tam a šiel na pohár piva. Lebo veru i nemecké hrdlo býva často suché a teraz ho znepokojovali tie vtáčie hniezda, ktoré v anglickom parku požíval.

11 (Zhromaždenie účastinárov novín v slovenskom kasíne a márne snahy národovcov slovenských pri nich)

Utrafil potom práve na to vznikajúce slovenské kasíno, proti ktorému už renegáti brojili.
Vybrali na to národovci podzemnú krčmu, pivnicu, z dvoch príčin: aby privábili Slovákov a aby boli skrytí pred nástrahami renegátov. Žid prepustil pivnicu zadarmo, bo mal pritom svoje účty; na noviny poskladali sa účastinári po červenom dudku.
Bolo ich tam i teraz jedno pätnásť, najviac sedliaci z predmestia, jeden kuchár, jeden mládenec a dakoľko tovarišov z mesta. Sedeli za dlhým nečistým stolom, už dobre podnapilí, pred nimi sklenice s vínom, poháre a jedno číslo omočených, sčasti potrhaných novín.
Pri ich krikľavých rozhovoroch viedli predok mäsiarsky tovariš Baláš a ten Galuška, ktorého sme už videli pred krčmou pri víťazoslávnej bráne. Vysoký tento cogan býval stoličným hajdúchom, teraz bol poľný hospodár. Tento človek sa nachádzal pri všetkej svojej márnotratnosti vždy pri peniazoch, pretože nemal deti a súčasne mal výnosné kupectvo s koňmi. On vždy musel zarobiť na mršinách, ktoré raz dostal do ruky. Často sa len obrátili u neho kone, a už získal tridsať, päťdesiat, i sto zlatíkov.
Predmetom ich surových vtipov, narážok, úškľabkov býval obyčajne istý pološialený, územčistý, zriedka triezvy sedliak Kijovský. Teraz ale nežartovali, neprekárali sa vospolok, lež pretriasali s trpkými poznamenaniami životy tých, ktorí ich zohnali: farára Mazalyigga, kaplána Chvaliboha a básnika Schuhthaagha. Galuškoví sa nepáčilo, že sa dali zviesť ľuďom chatrným, zlej povesti, opovrženým. Všetci, vraj, páni pohŕdajú nimi očividne a robia z nich len posmech. „Takí ľudia,“ dodal, „v čom ti môžu byť na pomoci?“
Baláš sa osvedčil, že sa hanbí za vstúpenie do spoločnosti, lebo že ho spolutovariši vysmievajú. Kuchár sa bál o službu, mládenec, že ho odvedú za vojaka. Kijovský poznamenal, že ich držia za hurbančíkov a zradcov krajiny. Iní sa tázali, čo z tej hlúpej slovenskej reči?
„Nikdy by som ňou nehovoril,“ riekol mlynársky tovariš, „keby som znal inakšiu.“
Pri takomto zhovore, v takomto nastrojení zastihol ich Faust a hneď potom i pôvodcovia spoločnosti, zakladatelia kasína.
Títo nemali ani tušenia o tom, čo sa deje, a vkročili plní svätej radosti. Tešili sa, že sa im podarilo zobrať a k šľachetnejším snahám upraviť schopnejších synov opusteného, sirotského národa, a mali im zdeliť dôležité veci, pomknúť ich na nastúpenej dobrej ceste ďalej.
„Vysokoctení slovenskí národovci!“ započal slávnostne Mazalyigg. „Sú síce na božom svete i väčší od nás grundáli, ale sú i národy ďaleko nás prevyšujúce. Ja som videl zeme, kde valach za ovcami číta knižku; kde sedliak tak nemôže byť bez novín ako u nás bez pálenky; kde s jedným paholkom možno prehovoriť múdrejšie slovo než u nás s učiteľom; kde mešťania sú ako páni, sedliaci ako mešťania, parobci gavalieri, dievky kišasonky, a našej ohlúpenej, otupenej, bez hodnosti ľudskej živoriacej sprostače a chátry niet. My vás a celý národ chceme pozdvihnúť na takýto stupeň. Teda počujte, ako to inde robia. Predne majú múdrych učiteľov a farárov, bo ich tak platia, aby mohli nielen žiť, lež i vzdelávať sa. Potom posielajú všetci bez rozdielu svoje deti do školy, šesť rokov do každodennej, tri alebo viac do nedeľnej a opakovacej. Neučia sa však v škole reči cudzie, lež učia sa v reči svojej veci potrebné, náboženstvo, počty, pravopis, sloh, dejepis, zemepis, prírodopis, prírodospyt, zememeranie, vedenie účtov, rozumné hospodárstvo, remeslovedu, a čo iné potrebuje vedieť šikovný človek. Čomu sa v škole naučili, to potom nielen nezabúdajú, lež i rozmnožujú a zdokonaľujú čítaním kníh a novín. Takto je to inde. U nás stará bláznivosť vytisnutá je novou. My sa vždy len cudzími rečami moríme. Otcovia naši mali svoje latinky; my máme maďarčinu a nemčinu. Tamtí mysleli, že už všetku múdrosť vypili, keď sa naučili drkotať po slovensky latinskými slovami; my sa domnievame, že nás maďarská a nemecká reč učiní vzdelanými. Tým ale premieňa sa len slovenský hlupák na maďarského a nemeckého hlupáka. Lebo reč je len nádoba múdrosti, nie múdrosť sama. Kto zná mnoho rečí, neučil sa však v nich ničoho, podobný je človeku majúcemu mnoho mís a hrncov, ale nemajúcemu čo jesť. My teda, učiac sa len cudzie reči, neučíme sa vlastne ničomu. Pozrite na cigánov. Každý zná prinajmenej dve, daktorý aj tri, štyri reči, a predsa sú to tí najnevedomejší ľudia na svete. Cudzie reči privodia u nás nazmar všetko ovocie škôl. Deti naše, ak nerastú bez všetkého cvičenia školského, neučia sa zhola nič vecného, trávia drahý čas len cudzími rečami, pri nevedomých učiteľoch a nedbanlivých farároch. Nenaučili sa v škole ničoho a potom nevzdelávajú sa ďalej čítaním. Toto všetko chceme, nakoľko nám možno, napraviť. Chceme nástojiť, aby aj Slováci mali takých spôsobných učiteľov ako iné národy, súriť zriadenie slovenských preparandií. Chceme odstrániť z dedinských i mestských škôl cudzie reči a zaviesť vecné vyučovanie. Chceme napomáhať národné knižníctvo a časopisectvo, aby ono doplňovalo školskú výchovu, viedlo dospelých na ceste vzdelanosti ďalej. Chceme povýšiť prostredníctvom škôl a kníh celý národ na vyšší stupeň umnej i mravnej dokonalosti. Toto náš úmysel, ktorému venujeme naše práce, náš čas, naše skromné imanie, ktorý ale obsiahnuť ťažko. Lebo keď inde všetky mocnosti, všetky stavy túto úlohu svorne napomáhajú, nás len dakoľko nízkych ľudí je, ktorí k tomu pracujeme, ostatní sú oproti nám. Majúc pred očami len naše preliatie do maďarstva, cieľ to nedostihnuteľný, nemravný, proti bohu smerujúci, hanebnú samovraždu od nás žiadajúci, neprajú nám vecné vyučovanie v školách. Nedbajú, že naši učitelia a farári ani len čítať po slovensky správne nevedia. Nechcú zriadiť prípravovne, zaviesť vyššie školy slovenské. Činia všemožné prekážky nášmu knižníctvu a časopisectvu. Udržujú nás náročky v nevedomosti; odstrkujú mužov za národ slovenský zaujatých od všetkých úradov. Maďari a Nemci dujú v tom do jedného mecha, podporujú len zradných Slovákov, dajú im riadiť u nás výlučne. Počujte teda, čo vám teraz predkladáme. Predovšetkým chceme Slovákom otvoriť oči, aby videli, odkiaľ pochádzajú ich neresti a čo im treba. Lebo od nich samých musí vyjsť polepšenie ich stavu. Musia znať, čo im škodí, čo osoží, a domáhať sa odstránenia toho, vyplnenia tohoto, nástojiť, kričať. Pokiaľ národ bude mlčať, všetko nemo prijímať, odporcovia budú vždy hovoriť, že u nás je všetko v poriadku, na dobrej ceste, že krik robia len jednotliví nespokojníci a zradcovia krajiny, ktorých treba potrestať. Národ mlčiaci, záujmy svoje nechápajúci, môže chytrosť zneužiť, na čo chce, všetko s ním zrobiť. Oproti tomu nič nemožno odoprieť národu, ktorý záujmy svoje zná a svorne stojí za ne. Preto my chceme predovšetkým Slovákov poučiť, ukázať im, čo je potrebné, aby sa mali lepšie. Dosiahne sa to, keď sa valne rozšíria medzi Slovákmi noviny, nie ktoré neprajníci vydávajú, Judáši za mzdu píšu, lež nezávislé noviny, v ktorých hovoria praví milovníci a zástupcovia národa. Takéto noviny už podporujete, keď ich odoberáte a čítate. Teraz pôjdeme o krok ďalej. Zriadime medzi vami nedeľnú školu. Budeme tam vyučovať vo veciach najpotrebnejších zadarmo, nežiadame za to od nikoho žiadnu plácu. Ktorí z vás sú starší, pošlú svoje deti, ktorí mladší, prídu sami. Učiť sa nie je hanba, ale postydné je byť nevedomcom. Potom chceme založiť knižnicu, aby ste i okrem novín mali čo čítať v hodinách slobodných od práce povolania. Na toto ale sú potrebné peniaze. Teda učiníme takto. Jeden grajciar nikoho neožobráči. Vrhne teda každý z nás denne jeden grajciar do buksy. Z tejto maličkosti zozbiera sa do roka značná suma, takže si každoročne dakoľko užitočných kníh zaopatríme. Čo by každému pre seba ťažko padlo, to obsiahneme spojenými silami hračkou.“ S tým položil hlinenú buksu na stôl.
Za ním prevzal slovo Chvaliboh: „My tu pred vami podávame si ruky z rôznych ovčincov, od rozličných oltárov. Lebo hoc rozličné sú katechizmy, ale vedy a umenia jedny. Hoci chodíme slúžiť bohu do rozličných chrámov, ale v jednom chráme osvety máme slúžiť národu; hoci osobitne sporiadame naše záležitosti cirkevné, súčasne sa máme starať o záležitosti národné. Brániť život náš proti útokom, chrániť česť národnú, zastávať naše prirodzené a neodcudziteľné práva, otvoriť v reči našej prameň osvety žíznivým, viesť národ najkratšou cestou k osvete a skrze to i k hmotnému blahobytu, to je spoločný cieľ katolíkov i luteránov. Tu si máme podať bratské ruky, ako to činia Nemci a Maďari. Povážte, ako žijú tu medzi vami spoluobčania Nemci. Oni vzdelaní ľudia, vy sprostač; oni páni, vy ich paholci. Prečo? Pretože privlastnili si všetky školy, so školami osvetu, s osvetou občianske výhody. Oni sa učia potrebným veciam, vy len omrviny z ich reči zbierate. Oni čítajú noviny, knižky, vy vediete život celkom zmyselný, staráte sa len o jedlo a pitie. Preto oni majú v rukách úrady, kupectvo, obchod, umenia, všetky výnosnejšie remeslá, vy len slúžite a nádenníčite. Ich je málo, vás mnoho, ale u nich rozum a vedomosť, vy ste surová masa. Doháňajte teda aspoň teraz, čo ste zanedbali v mladosti. Keď sa vzdeláte, budete nám pomáhať v národnom boji za naše neuznávané národné práva, aby aspoň potomkom bolo lepšie.“
Básnik Schuhthaagh ukázal im na príklade, aká je moc a čo môže vzdelanosť.
„Porovnajte,“ riekol, „cigánov a židov. Títo tak prišli s holou dlaňou k nám ako tamtí. A teraz! Cigán chodí nahý, bosý; žid pán, aristokrat. Prečo? Bo tamten je zver, tento hľadá osvetu. Cigánskeho decka nevideli ste tu ešte v škole, židovského nevideli ste bez vyučovania. Tu, hľa, prameň, z ktorého vyplýva zámožnosť, alebo chudoba. Kde deti rastú ako zvieratá bez vyučovania a cviku, tam sa dospelí odievajú v handry a mŕložia v opovržení. Starostlivosť o výchovu detí je miera blahobytu národov.“
Všetky tieto horlivé reči slúchali účastinári chladne, ba s omrzením.
A vtedy už práve stali sa nedostupnými každému rozumnému slovu, keď prišli neočakávane Tátrahegyi a Šúľoš. Vrútili sa s takým štrkotom ostrôh, ako čoby boli vošli väzni v okovách, zaujali miesto pri osobitnom stolíku, po boku Faustovi, a rozkázali si vína. Ich prítomnosť ustrašila slabých, zlovoľným dodala srdca k ukázaniu zloby.
Keď ich teda oslovil Mazalyigg, aby dávali do buksy, odstrčil ju Baláš s tým vzdorovitým osvedčením, že tu nie je kostol.
A keď Schuhthaagh položil nové číslo novín na stôl, hodil ho Galuška o zem so slovami: „Či nám čert do takých novín, ktoré nám nikdy nič neprinesú?“
„Pravda,“ prisvedčovali všetci so zrejmým zámerom zaľúbiť sa maďarónom. Galuška sa rozhadzoval: „Škoda našich dudkov! Ja chcem svoj dudok naspäť.“ — „I ja, i ja!“ ozývali sa zaradom účastinári.
„Nuž, čože vám teda majú noviny priniesť?“ tázal sa mrzute Chvaliboh.
„Nič nestoja,“ ozval sa Kijovský. „V maďarských novinách vždy je dačo; v týchto slovenských nikdy nič.“
„A čože je v maďarských?“ ozval sa Schuhthaagh.
„Dačo musí byť,“ kýval hlavou Kijovský. „Páni by ich zadarmo nedržali. Keď maďarské noviny prinášajú dobré veci pánom, slovenské by mali dačo priniesť nám sprostákom.“
„Tak veru,“ skríkli všetci.
„A čo by vám teda mali priniesť slovenské?“ nástojil Chvaliboh.
„Dačo o lesoch,“ riekol Galuška.
„Že chotár bude sa znova merať,“ hodil sa surovo Kijovský.
„Že akcíz prestane,“ trepol o stôl Baláš.
„Že dohánové trafiky budú zrušené,“ ukazoval svoju dýmku mládenec. A tak prišlo zaradom na všetko, na štemple, na veľké dane, na prirážky, na drahotu soli. Boli prednesené všetky sťažnosti ako za dávnych časov na sneme, pokiaľ ešte nebolo všetko dobre, ako je teraz.
Panslávi boli ako oparení. Už mali hotový článok do novín o tom, čo vykonali. Schuhthaagh tam dokazoval výrečne, že každý národovec môže dačo zrobiť, a kto nič nezrobí, je ničomník. A teraz, hľa, dielo sotva počaté už sa chýlilo k rozpadnutiu.
Čuhári oproti tomu pásli s radosťou na nich oči.
„Pravdu máte,“ ozvali sa k účastinárom. „Maďarské noviny to všetko majú, čo v slovenských pohrešujete. Škoda za ne grajciara.“
„Ajhľa, človek nepriateľ, ktorý seje kúkoľ medzi pšenicu,“ obzrel sa hnevne na nich Mazalyigg.
Ale darmo. Učastinári vykrikovali:
„Dajme si teda nosiť noviny maďarské!“
V horlivosti aj na to zabudli, že po maďarsky neznajú.
Pri tom všetkom vyňal ešte Schuhthaagh Lichardovu „Pokladnicu“ a riekol: „Iné národy majú kalendáre, kde je mnoho pekných vecí pre poučenie i zábavu. Pre nás Slovákov vydávali dosiaľ špekulanti nemeckí len kadejaké lajná v Budíne. Teraz ale prichytil sa na to jeden z najschopnejších našich mužov. Tu jeho kalendár. Dáte zaň o pár grajciarov viac ako za tú ošprtu budínsku, a máte knihu, ktorú ešte i deti vašich detí s úžitkom čítať môžu. Prišla ich debna. Odkúpte po výtlačku.“
Odmáhali sa ale všetci.
Mazalyigg oslovil Galušku: „Kúpte aspoň vy jeden. Ste bezdetný boháč. Zarobíte každý trh i po tristo zlatých.“
„Ja kupovať kalendáre?“ pokrútil hlavou ako túz červený Galuška. „Jeden som kúpil, i ten som porúbal na kláte. Keď písal o jasnej chvíli, vtedy mi ľadovec zmlátil všetky úrody.“
„Múdry nekupuje kalendáre pre chvíľu, ktorú predpovedať nikto nemôže,“ poučil ho Mazalyigg, „len vy kúpte.“
„Ja? Radšej všetky tieto sklenice potrepem a zaplatím.“
„Nemal bys’ toľko guráže,“ namietol Baláš.
„Nie?“ vzal Galuška palicu, zmlátil všetky sklenice na stole a vyhodil desaťzlatovku: „Na, žide, kúp si nové.“
„Škoda!“ pokrútil hlavou Baláš. „Mohli sme to radšej prepiť.“
„A načo ma dráždiš?“ odvetil rozpaprčený Galuška. „Aby si vedel, že mám i guráž i peniaze, tu!“ roztrepal ešte zrkadlo na stene a vyhodil novú desaťzlatovku. Žid by bol nedbal, čoby mu všetko náradie bol potrepal.
Mazalyigg sa obrátil so smutnou tvárou k tovarišom:
„Darmo, priatelia. Nádeja naša je len v tých dakoľko vzdelaných Slovákoch, ktorí neplynú s prúdom. S týmito zverskými bambuchmi nič.“
V tej chvíli vstúpil cigán v červených nohaviciach, bosý, s rozopätým lajblíkom. Tátrahegyi mihol na Šúľoša, cigán na Tátrahegyiho a vzal vojenskú pozitúru pred Mazalyiggom:
„Dajte mi rodný list, pán farár.“
„Ako sa volal tvoj otec?“
„Neviem.“
„A matka?“
„Neviem.“
„A teba ako volajú?“
„Nijako.“
„Akýže ti teda mám vydať rodný list?“ pokrútil Mazalyigg hlavou.
„To vy viete, a skoro,“ súril cigán. „Bo keď nie, ta idem žalovať.“
„Žalovať? To je nastrojené,“ pozrel Mazalyigg na čuhárov, cigána chopil za plece a vysotil.
„Bude,“ šepol pritom Tátrahegyi Šúľošovi.
Hneď zatým odišla i panslavistická trojica, ako ich v Kocúrkove nazývali.
Na ulici stretli Bobáka a zvestovali mu smutne, že kasíno sa rozpŕchlo, že všetkému je koniec.
Bobák vyslovil svoj veľký žiaľ a hneď bežal zvestovať radostnú novinku Verešgálovi.

12 (Opísanie kocúrkovských panslávov)

Po odchode panslávov mali čuhári slobodnú ruku a dali sa obrábať samých na seba zanechaných účastinárov. Hovorili, či sa nehanbia slúchať takých ľudí, na ktorých pľuje celý svet? Uisťovali ich, že všetkých vyženú z Kocúrkova, ich priateľov vezmú za vojakov. Zdelili, že i vláda viedenská ich nenávidí, drží na nich špiónov, dá si o každom posielať mesačné správy, ako i o tom, kto obcuje s nimi. Nadto pošepol Šúľoš katolíkom, že to sú len luteránske pohyby; že i Chvaliboh chce byť luteránom a oženiť sa. Tátrahegyi zase prišepol luteránom, že Mazalyigg chce katolizovať preto, že sa pánbratuje s Chvalibohom. Toto všetko bolo by aj pevnejších zvrátilo, nieto takých pudivetrov, akí boli naši účastinári.
Kijovský sa osvedčil, že náhle sa mu narodí decko, hneď ho zapraví do škatule a pošle po pošte do Debrecína, aby ani slova slovenského nepočulo. Tovariši uisťovali, že pôjdu kvôli reči maďarskej do Miškovca.
A vtedy už bolo práve po všetkom národovstve slovenskom a jeho snahách, keď čuhári dali účastinárom naliať a priviesť cigánov.
„To páni!“ veličili sa. „Nie takí na grajciare lakomí, vždy vzdychajúci žobráci.“
Buksu roztrepali, noviny potrhali s prísahou, že radšej i dudky stratia a nikdy ich viac do ruky nevezmú. Nech si tam spomôžu s nimi tí žobráci. Tak už teraz titulovali panslávov a uzavreli, že večer tým zvoditeľom okná vytlčú.
Faust sa primkol bližšie k víťazom: „Prečo vy, páni, tak prenasledujete tých mužov, ktorí tento hlboko padlý ľud chcú s takou obetavosťou vzdelať a zušľachtiť? Prečo ničíte všetko, čo tvoria, používajúc hlúposť ľudí proti ľudu, postrkujúc tohto mnohohlavého slepca do priepasti? Nechápem vaše obcovanie.“
„Zásluhy tých zradcov,“ zateremtettoval Šúľoš, „sú najväčší zločin proti uhorskej krajine. My chceme zliať všetky národy v jeden národ maďarský, a potom vypovieme našu poslednú myšlienku. Kto teda Slovákov vzdeláva ako Slovákov, zakladá slovenské školy, píše a rozširuje slovenské noviny, knižky, ten sa protiví hlavnému zámeru všetkých vlastencov, oneskorujúc maďarizovanie; je teda zradcom vlasti hodným šibenice. Slovenskej vzdelanosti v Uhrách byť nesmie. Slováci sa musia napred pomaďarčiť, a len potom sa môžu vzdelať.“
Na toto maďarské evanjelium neodvetil Faust nič, lebo chcel len všetko poznať, úsudok a mienku svoju ako rozumný človek nerád natískal. Miesto dohadovania sa chcel vedieť, čo to ináč za ľudí, tí tak nenávidení a prenasledovaní panslávi.
„Samí kriminálni zradovia,“ odvetil Tátrahegyi. „Mazalyigg bol na tom povestnom zjazde svätomikulášskom, kde sa vyvarila tá Magna Charta Slovákov, pre ktorú dal potom Kossuth pri každej slovenskej dedine vystaviť šibenice. Chvaliboh pristal ako študent k slovenským dobrovoľníkom a pod Bloudkom ani jednému Maďarovi nič nezrobil. Schuhthaagh bol pisárom pri tej národnej rade, ktorá sa na hraniciach zriadila.“
„Tej už,“ zasmial sa Faust, „k spravovaniu národa nič viac nechýbalo ako národ.“
Tatráhegyi lapil Fausta za ruku: „Z čoho teraz žije tento bývalý pisár pri národnej rade, neuhádli by ste.“
„Dostal iste penziu bez pláce,“ smial sa zasa Faust.
„Nič!“ vrtel Tátrahegyi rukou. „Poviem vám, bo by ste darmo hádali. Čínsky cisár najal jeho a baróna Hye vo Viedni písať pre Číňanov zákony. Divné, a hej?“
„Veru divné.“
„A predsa,“ tľapol mu Tátrahegyi dôverne dlaňou na stehno, „celkom prirodzené. To je ten najmúdrejší skutok, aký kedy urobil syn nebies na tróne stredu. Schuhthaagh síce nikdy Číňana nevidel, leda namaľovaného; ale Číňania majú za to, a slušne, že práve ten môže najlepšie zákony pre ktorúkoľvek dŕžavu písať, kto najmenej zná zem a ľud, tohto predsudky, zvyky, obyčaje, náklonnosti, a že je najvýhodnejšie, keď jedna, dve hlavy zákony o všetkom vydávajú. Ich rozumným dôvodom ustúpil napred barón Hye v nádeji, že postačí zákony písať pre dve dŕžavy, potom i náš Schuhthaagh z čírej ochoty slúžiť
Číňanom, keď mu syn nebeský na tróne stredu dobre zaplatí. Napísal už dobrých dvadsať vozov zákonov, jeden lepší od druhého. Púšťajú sa i do najmárnejších podrobností ako židovskí talmudisti a kresťanskí kazuisti, aby všetko bolo zákonom navlas vymerané. Vydali už zákon i o vrkočoch. Ustanovili zovrubne, ako dlhý vrkoč má nosiť opravdivý Číňan, kedy a ako ho má rozpletať, zapletať, mastiť. Zákonom tiež vymerali na cóle a čiarky, ako vysoko má sa postaviť pri umývaní lavór. Lebo že vraj keď lavór prinízko stojí, treba sa veľmi schýliť, a keď privysoko, voda tečie za rukávy, čo je nemilá vec. Vydali aj o tom zákon, aby nikto nešiel na dážď, kto nechce omočiť si kožuch, ani do blata, kto nežiada zablatiť si čižmy. Teraz majú práve pod rukou zákon o tom, aby každému Číňanovi stál na stole v nedeľu pečený kapún. Prečo nie? Veď pečený kapún je dobrá vec. Nebeská ríša stredu náramne rozkvitla, odkedy Schuhthaagh a barón Hye započali svoju zákonodarnú činnosť a všetky hlučné snemy vynahradzujú. I oni sa majú pri tom dobre. Nášmu Schuhthaaghovi dôjde akurátne každý mesiac cent indických vtáčích hniezd, takže už len na samých týchto lakotinkách žije, ba od neho rozšírili sa po celom Kocúrkove. Privykli sme na ne tak, že už i všetky stračie hniezda pojeme.“
Toto rozprávanie neuviedlo Fausta do bludu ani na okamženie. Videl hneď, kam čuhár vlastne cieli, že vysmieva tie neprestajné špedície zákonov, ktorými Bach mestá i dediny zaplavil, aby mali ľudia čo nečítať. Ani sa nedivil tomu, lebo už znal Kocúrkovcov ako básnikov, ktorí s pravdou prísne neberú. Bol by snáď dačo namietol, keby bol vedel, že dakedy uhorský snem sám stúpi do stôp baróna Hye, ale to nevedel. Nazrel teda len mlčky do pohára a vyzvedal sa na Hajzsuschka.
„Toľko vieme o ňom,“ vetil Šúľoš, „že s panslávmi často obcuje, ale jeho pani, dcéra, syn sú ducha maďarského. A mešťanosta Verešgál nedá ani zlému vetru zaduť na človeka.“
„Opatrný to a múdry pán,“ zamiešal sa krčmár, „ten pán doktor. Ostríha svoju národnú horlivosť ako zakázaný tovar a málo ju sám uskutočňuje. Nie darmo je lekár, ale veru svoje národné predpisy považuje práve tak ako svoje recepty. Dobré sú pre každého, len nie pre neho samého.“
„Má dobrú pani, vlastenku,“ ozval sa Tátrahegyi.
„Ba má tu,“ ďobol si žid prstom do čela. „Ja nechápem, ako sa to môže človek interesírovať za jednu hlúpu reč, len tak do sveta, bez pšóresu.“
Ďalšie pretriasanie panslávov medzi účastinármi slovenských novín pretrhla krutá bitka, pri ktorej Galuškoví vybili hneď spočiatku oko, čoho následok bol, že potom viac naň nevidel, a naši klebetnici zutekali z kasína.
Tátrahegyi pošiel zbierať podpisy na inštanciu proti Mazalyiggovi, aby bol okamžite vyhodený z fary. On mal i konvent zohnať, i potom súdiť o vine. Neborák! Toľko úradov na plecia svoje navaliť!
Šúľoš odviedol Fausta ku kalvínskemu farárovi Bodnárovi.

13 (Vyjednávanie s kalvínskym farárom, hádka o nájdenú klobásu, pamätnosti františkánskeho kláštora, návšteva panslávov)

Mal tam súrnu robotu. Vyjednával s Bodnárom o pripojení cirkvi luteránskej ku kalvínskej po vyhnaní Mazalyiggovom.
Uzrozumenie bolo ľahko docielené. Priestranný luteránsky chrám postačí obidvom a netreba nič iného ako vyhádzať kríž, oltár, organ, tieto pohoršilivé pozostatky z katolicizmu. Kalvínska ošarpaná modlitebnica prestrojí sa na pálenčiareň a dá do prenájmu židovi. O viere nebolo žiadnej ťažkosti. Tá ešte len budúcne mala byť ustálená, zatiaľ nech verí kto chce, čo chce, a hoc i nič. Vlastencom uhorským stojí pred očima nielen jedna reč, lež i jedna cirkev. Napred chcú zliať luteránsku s kalvínskou, potom potiahnuť katolíkov a pravoslávnych do spolku, a tak zriadiť v celých Uhrách jednu cirkev maďarskú, ku ktorej pripoja sa naposledok i židia.
Dajbože, aby ich pri tejto unifikácii viery nepredbehla myš. Práve vtedy, keď Šúľoš zapredával cirkev luteránsku kalvínom, mala výsluch u abasa de Valle Obscura1 deputácia sprostých luteránov. Keď dostali správu o tom, čo sa snuje, osvedčili sa pred abasom, že oni všetci úhrnom prestúpia do cirkvi katolíckej, ak budú nútení k viere kalvínskej. Lebo že nechcú mať miesto chrámu vozáreň, ani piť tam oldomáše2.
Faust sa zadivil, keď vyrozumel, že Bodnár po slovensky naskrze nevie.
„Ako teda môžete úradovať medzi Slovákmi?“
„A prečo nie?“ otvoril oči Bodnár. „Veď i škola i bohoslužby naše sú celkom maďarské.“
„A to je,“ dodal Šúľoš, „tá veľká neoceniteľná prednosť kalvinizmu v Uhrách, že všade šíri všemožným spôsobom reč maďarskú, nepopúšťa ani za mak iným rečiam. To ho činí jadrom budúcej všeobecnej maďarskej cirkvi. Táto musí byť taká, ako je teraz kalvínska, musí vniesť reč maďarskú v masy ľudu a pretvoriť ho národne.“
On sa radil s Bodnárom ďalej o uskutočnení zámeru, Faust šiel hľadať nové skúsenosti, aby dokonale preštudoval Kocúrkovo. Lebo mienil ho opísať a nechcel pritom pokračovať tak, ako činievajú opisovatelia Ruska, ktorí doma hotujú svoj cestopis a len potom učinia výlet po železnici do Varšavy.
Na ulici stretol dvoch pocestných tovarišov, jedného Nemca, druhého Slováka. Našli súčasne klobásu a hádali sa, komu z nich náleží. Nemec fľuchtal, Slovák bohoval.
„Nevaďte sa,“ radil im Faust, „ale pokonajte sa podobrotky. Vezmite do úst konce klobásy a ťahajte. Koľko sa komu urve, toľko bude jeho.“
Tovariši učinili tak.
Keď už mali obaja v ústach konce klobásy, Slovák riekol cez zuby: „Drž!“
Nemec sa ozval: „Was?“ Vtom mu klobása vypadla. Slovák teda vzal celú.
Hnevajúcemu sa Nemcovi riekol Faust: „Strp to, priateľ. Nech aspoň raz oklame i Slovák Nemca.“
Vstúpil potom do františkánskeho kláštora. Nazdával sa, že tu, medzi tak mnohými spolu žijúcimi profesormi, nájde nesmierne mnoho inteligencie. Našiel tam ale zhromaždených všetkých kocúrkovských hráčov.
Chcel vidieť knižnicu. Myslel, že spolok eunuchov pre Krista nakopil tam za mnohé storočia spojenými silami nesmierne literárne poklady. Oklamal sa ale i v tom. Kláštorská knižnica práchnivela v malinkej tmavej komôrke. Gvardián ju sťažka otvoril hrdzavým kľúčom. Obsahovala len dakoľko nepatrných kusých diel a tie boli celkom prachom prikryté. Pátri len v tom sa predstihujú vospolok, kto uloví viac na omšičky nosiacich starých panimatičiek.
Len jeden z nich si vytkol vedecký cieľ. Nemajúc obľubu v kartách, odpísal celý breviár tak, že sa sotva dal rozpoznať od tlačeného. Faust pochválil jeho jalovú usilovnosť dvadsiatich liet, ale si pomyslel: „Panebože! Aké to rozličné ovocie nesie tenže ústav v rozličných zemiach! Kláštor britský splodil Bacona, kocúrkovský takéhoto piplavého odpisovateľa.“
Chcel sa ešte bližšie oboznámiť s tými tak rozkričanými panslávmi a zamieril k básnikovi Schuhthaaghovi.
Našiel tam nielen Mazalyigga, Chvaliboha a Bobáka, lež i známeho nám z anglického parku „chudého českého spisovateľa“.
Tento vyviazol z väzenia divom a dostal sa sem náhodou. O jeho nehode doznal sa archanjel Rafael, jediný ochranca v Kocúrkove prenasledovaných panslávov. Ponáhľal sa teda učiniť svoju povinnosť. „Chudý spisovateľ“ spal pri jeho príchode do väzenia v okovách na zhnitej slame. Archanjel ho napred pošteklil perom svojho krídla popod nos, potom kopol do boku, pričom okovy z väzňa spadli, dvere sa otvorili, a on vnohy. Po vyviaznutí hľadal rodného brata, slúžiaceho v Kocúrkove za lovca. Nikto mu ale nerozumel, keď sa dozvedal o „myslivcovi“. Naposledok ho upravili k Schuhthaaghovi, lebo že vraj on najviac myslieva v Kocúrkove.
Naši chlapci pustili sa s ním hneď do rečových hádok, bez čoho u Slovanov nič. Slováci žiadali, aby Česi opravili podľa slovenčiny češtinu, porúchanú nemeckými ústami, vo formách i v skladbe spotvorenú. „Chudý spisovateľ“ tvrdil, že Česi „pridržej se“ verne bibličtiny a Slováci „nech nežádej“, aby upustili od svojej atticky utenčenej reči.
Potom prišlo na písanie mien. „Chudý spisovatel“ riekol: „Prečo vy tak podivne píšete svoje mená? Obťažujete ich zbytočnými písmenami tak veľmi, miešate tak spolu všetky možné pravopisy, že sa tratí aj zvuk i pôvod mena ako zmysel v nótach diplomatických. Zvlášte s tým ,h‘ a ,g‘ plytváte s opravdivou márnotratnosťou. Privesujete ich, i kde najmenej treba ako Maďar pasomány.“
„Nasledujeme v tom,“ odvetil Schuhthaagh, „príklad slávnej Británie, kde keď sa koho spýtaš, ako jeho sused meno svoje vyslovuje, odkáže ťa na neho samého. Ja v tom hľadám hlavnú príčinu veľkosti a slávy šťastnej Británie a vravím, že len vtedy vyrovnáme sa tejto veľkej vládkyni mora mocou, keď budeme naše mená písať babylonskou ortografiou, ako sa píšu tam. Opieram sa i na autoritu Nemcov, ktorí ako radi ináč hovoria, ináč myslia, taktiež radi ináč píšu, než hovoria, a plní sú v tom najkrikľavejších nedôsledností. Vezmite napríklad slovo „Licenz“. Tu v jednej sylabe píše sa ,c‘ dvojakým písmenom. Či len my máme zostať v pozadí v tomto gramatickom handárstve, ktoré samo činí reč učenou, literatúru bohatou? A čo platí o ortografii vôbec, ako by neplatilo o menách osobných? To by bolo chatrné a nízke písať proste Šuták, Mazalík, Hajžušek. Ale Schuthaagh, Mazalyigg, Hajzsuschegg, to je dačo klasické a hodí sa dobre k ukrytiu pôvodu človeka. Ja v tejto podobe oddám svoje meno večnosti. Profesori budú to považovať za hlavnú úlohu filologickú a za príležitosť dokázať svoju učenosť, udať jeho pravé znenie tak ako mena Shakespeare, a vyložiť náležite jeho pôvod. Že pritom bez hádok nebude, dá sa predvidieť. Bude sa pretriasať ústne i písomne otázka, či je slovenské, či nemecké? Slovania poukážu na jeho slovanské znenie. Nemci ho budú odvodzovať od Schuh a Tag. Slovensky síce písal, budú allegovať, ale meno jeho je nepochybne nemecké. A už z toho vidno, že musel byť dokonca Nemec, lebo taký talent z chatrnej krvi slovanskej povstať nemôže. Ak mám ja sám vysloviť úprimne svoje zdanie o tom, teda vyznávam, že je vo mne i dačo nemeckého. Slovenské mám srdce, povahu nemeckú, čoho pravú protivu zriem u našich Kocúrkovanov. Už ako študent učil som sa s Nemcami, keď Slováci vysedávali celé dni a noci v kupakových spoločnostiach, pri kartách a skleniciach usporadúvali bitky s Rácmi, vyberali mešťanom zdravé zuby, vystrájali posmechy z učiteľov a potom celý úspech v živote očakávali len od zrady svojho národa. Skúsenosť, pravda, ukázala, že vyvolili v okolnostiach, v akých žijeme, stránku blaženejšiu. Oni v úradoch, ja zavrhnutý súkromník.“
U Slovanov obľúbené hádky o reč nepretrhol ani príchod Rusa Ogariova. Bol to spolupracovník Gercena okolo toho „Kolokola“ v Londýne, ktorý ruskej polícii toľko práce zavdáva. Ogariov, pravda, nepriniesol so sebou milióny rubľov, ako to činia iní nepočetní ruskí emisári v kotrbách plachých politikastrov. Priviedla ho do Kocúrkova len povesť o veľkej liberálnosti Kocúrkovanov. Dosť už sám v sebe liberálny muž chcel sa ešte podučiť liberálnosti. Ale naši zatiahli ho hneď do hádok o písmená.
Bobák, ktorý sa ho pri vstúpení zľakol, predložil, keď svoje zmysly zobral, otázku: „Či by ozaj nebolo dobre, aby Rusi prijali latinskú abecedu?“
„Akú?“ hodil Ogariov rukou. „Či takú, ako ju upravili pre seba Francúzi? Či ako Angličania, Taliani, Španieli, Nemci, Dáni, Švédi, Holanďania, Poliaci, Česi, Maďari? Jedna latinská abeceda užíva sa storakým spôsobom: ktorú teda z nich máme prijať? Abecedy my západným národom nezávidíme, ale pravda, ich občiansku slobodu.“
„Žiadajte,“ ozval sa Chvaliboh, „pre Rusko ústavu.“
„Nie ináč,“ prisvedčoval Ogariov.
„Prečo teda, ako na ten čas občania Británie neodporúčate Angličanom, aby svoju stomiliónovú Indiu povolali do snemu?“
„To nejde,“ vetil Ogariov. „Anglicko by sa rozpadlo, keby svojim ohromným kolóniám dalo ústavu.“
„Nuž a ohromné časti Ruska nie sú kolónie?“ skríkol víťazne Chvaliboh. „Má cár v jedno zohnať vyslancov ruských, poľských, nemeckých, tatárskych, čeremyšských, voťazských, karakalpackých, a aké sa tam čmýria národy?“
„Veru, veru,“ prisvedčil Mazalyigg, „kto v Rusku ruší samoderžavie, rozväzuje dŕžavu.“
Schuhthaagh dodal: „Kde sú také rozličné národy, reči, náboženstvá, tam vláda nemôže byť inakšia, ak sa to má spolu držať ako neobmedzená.“
„Teda vy tu tak zmýšľate?“ pokrútil Ogariov hlavou.
„Tak,“ riekol Chvaliboh. „A rozdiel medzi vládou ústavnou a neobmedzenou je často veľmi malý. Tá i táto činí, čo chce, lenže ústavná vláda musí používať úskoky, podkupovať voličov, podplácať vyslancov, aby mohla vykonávať svoju vôľu snemovou väčšinou. Samodržiteľ činí, čo chce, zadarmo, ústavný panovník za peniaze a úrady. Váš cár Alexander I. dobre povedal, že chce panovať poctivo.“
„Vy ste ľudia špatní,“ pochytil Ogariov svoj klobúk a šiel hľadať liberálnejších, ktorí by mu pomohli oblažiť Rusko.
S lístkom v ruke vstúpila Schuhthaaghova sestra. Na temene mala veniec z kvietkov, čo vtedy bola móda v Kocúrkove. Vošla nesmelo, zapýrená, pretože bola splašená ustavičnými surovosťami divých Kocúrkovanov. Trýznená, vysmievaná i na ulici bola vždy, akoby ju dakto stíhal, počínala si ostýchavo a nemotorne. Tak bolo i teraz. Keď sa uchýlila pri slove „vitajte“, spadol jej cez hlavu zle upevnený veniec, pričom hostia len toľko, že sa zdržali hlasitého smiechu. Brat jej ho zdvihol, dievča mu oddalo list a zutekalo.
List pochádzal od lekára Hajžuška. Obsahoval pozvanie spoločnosti k sebe.
„Aha!“ riekol Schuhthaagh, „panej a paničky niet doma. Ináč, božechráň. Hajžušek je ako Nikodém, ktorý len v noci obcoval s Kristom.“
„Iní hostia,“ dodal Mazalyigg, „na hostiny a bály, my len na počúvanie nudných veršíkov. Načarbal zase dáku ódu.“
„Inu,“ stisol Schuhthaagh plecami, „činíme ako smrkáči. Každý má svoju tabačnicu, a predsa iných svojím žltým ponúka. Nebuďme od nich nezdvorilejší a nepohŕdajme naším tovarom. Poďme.“
„Vezmi pre neho jednu z tých ,Pokladníc‘,“ riekol Mazalyigg.
„Škoda by bolo daromne vláčiť,“ hodil rukou Schuhthaagh. „U nás Slovákov je len spisovateľov nadostač, ale na čitateľov núdza. Každý čarbe veršíky, ale nie každého navedieš, aby oželel pár grajciarov za slovenskú knižku. Pauliny dobre povedal: „My sme ten nešťastne šťastlivý národ, ktorý má viac spisovateľov než odberateľov kníh.“
Šla teda bez ,Pokladnice‘ celá spoločnosť spolu s Faustom, len Bobák sa stratil. Bežal upozorniť Verešgála, že do Kocúrkova prišiel ruský emisár.
Hajžuška našli skutočne samotného a čo predpovedali, vyplnilo sa. Toľko, že si pozapaľovali smotky, bez čoho v Kocúrkove nič, a počali smradiť a pľuvať po chyži, už Hajžušek zaviedol reč o slovenskej literatúre. Súdil o nej pohrdlivo.
„Škoda,“ hovoril, „papiera na také čarbaniny,“ hoci veľmi málo z nich čítal, i to len z cudzej štedrosti. Bolo to u neho viac predpokladanie než na znalosti založený súd. Potom prešiel na diela svoje.
„Ja,“ riekol, „mám dačo, keby to tí sprostí Slováci vedeli oceniť. Či by ste nemali, páni, trochu trpezlivosti, vypočuť daktoré z ód mojich? Rád by som vedieť, aký učinia dojem.“
Zdvorilí hostia sa osvedčili, aby im zaopatril rozkoš, a Hajžušek vyňal svoje písma zo stolíka a počal čítať svoju najkrajšiu ódu: ,Márnosť života‘:

Čo je človek? Ach, ach! Čo je človek?
Hore koncom hlísta chodiaca,
pastva bĺch za dakoľko lastovek,
potom červov bryndza smrdiaca.

„Ach, to je pekné, veru pekné!“ tlieskali poslucháči. Hajžušek podvihol prst: „Pozorujte, páni, verše! Nájdete tu dačo nové. Povedá sa, že na slove ,človek‘ prízvuku (kadencie) niet. Ja som prízvuk tento našiel, ako vidíte. A tu je súčasne pekná prenáška. ,Za dakoľko lastovek‘ stojí miesto za ,dakoľko liet‘.“
„Pekne! Výborne!“ chválili zase hostia s utajeným smiechom. Hajžušek pokračoval:

Divná stvora! Boh mu dal dar slova.
A on? Len k tomu ho chová,
by zakryl, čo myslí a cíti.
Holú tvár len doma ukazuje,
náhle na verejnosť vystupuje,
náličnicu chytre pochytí.

V ďalšom čítaní pretrhol ho Faust. „Iste pekné, ale ja by som predsa radšej počul dačo o slovenskom a slovanskom svete než všeobecné úvahy o ľudstve.“
„Tak dačo z nášho života, rozumiem, učiníme vám v tom zadosť,“ riekol pán lekár so sladkým úsmevom a prehŕňal sa vo svojich písmach. Vytiahnuc jedno z nich, posadil sa na stoličku hosťom v oči a povedal: „Toto je dielo obsahom i formou opravdive národné, myslím, že i trochu geniálne. Neviažem sa tu na žiadnu ustálenú mieru veršov, len búrim voľným tokom ako nezastaviteľná rieka z vrchov po silnom prívale.“
„Tak asi,“ pokýval Faust hlavou, „ako Horác hovorí: Immensoque ruit profundus Pindarus ore.“3
„Celkom tak,“ prisvedčil Hajžušek a odkašľajúc čítal s veľkým ohňom a dôrazom:
Pieseň výlučne opravdivých Slovákov

Tisíc rokov Tatry spali,
po tak dlhom sne povstali.
Maďari nás vcele zničiť chceli
a smrť našu uzavreli.
My sme si to ku srdcu pripustili,
dobre sme vec povážili,
šabličky sme sa chytili,
Maďarov pokorili,
národu večnú slávu dobyli,
obciam slovenským „Sürgöny“ zaopatrili,
čerta skrze diabla vypudili,
názov spasiteľov zaslúžili.
Len to zradcov pokolenie
vypleneno ešte nenie.

Nuž nech idú oni,
tí zemani, grófi a baróni!
My len v ľudu nádeje skladáme,
šľachtu v nenávisti máme.
Len ľud ku nám a my k nemu,
zato nás on vyvolí do snemu,
darované sudy pálenky a vína
pošle pánom naspäť do Budína.
Lebo ľud náš veru
je čestný a pevného charakteru.

Povedá sa,
že od vola nečakať, len kus mäsa.
Možno, že je inde tak,
u nás platí toho opak.
Naši drotári a sedliaci
sú vám do jedného mudráci.
Pre nich sa musí všetko písať,
čo potom národovci sami majú čítať,
všetky knihy i noviny.

Oproti novinám zvláštnu máme úctu,
vydávame ich po tuctu,
a vždy radosť veliká je v Izraeli,
keď sa nový časopis otelí.
Čo v nich, na to málo dbáme,
úzkostlivo groše nečítame,
za diela však samostatné nič nedáme.
Preto i tieto musia sa podrobiť vkusu,
môžu vyjsť len rozdrobené kus po kusu.

Písať vôbec len našim mužom dáme,
ktorých už po pachu známe.
Kto nie je z cechy,
tomu coky!
Výnimku len pri chlapcoch činíme,
bo my mládež nádejnú sebe ctíme.
Diela študentov uverejníme,

s bubnami oznámime,
vyšlé pochválime,
odmeny im prisúdime,
ku vzdelaniu svojmu obrátime.
O malé len stromky sa staráme,
zo starých stromov ovocia nezbierame.
Hijo! hijo voz národnej slávy!
Starci, ticho, chlapci, vykašte rukávy.

Zaujímavá pieseň bola ešte dlhšia, ale básnik pri všetkých chválach poslucháčov nenazdajky onemel, v najväčšom chvate slová mu uviazli v hrdle. Lebo vbehla slúžka so zvesťou, že pani veľkomožná a panička idú; a to bol pre básnika hrom z jasného neba. Zbledol, očervenel, všetko odrazu. Mal zaiste veľký rešpekt pred madámou manželkou a kišasonkou dcérou. A teraz ho postihli naskutku pri takom zločine!
„Odpustite, páni,“ riekol zamknúc rýchlo do stolíka písma a omakajúc si žilu, „so mnou sa strojí byť nedobre.“
Sotva stihol zamknúť papiere, pani naďšágoška a kišasonka tu ako dva pávy s rozšírenými chvostmi. Hajžušek ani nemyslel ináč, ako že sa vrútia so zjavnou zúrivosťou a učinia mu pred hosťami ostudu. Stalo sa ale mimo očakávania. Vošli s pohľadom javiacim pohŕdanie a zlostnú radosť. Pani zvestovala všetkým dobré noviny. Šutákovi, že nájde doma vytrepané všetky okná; Chvalibohovi, že ho biskup na inú kaplánku preložil; Mazalíkovi, že farníci práve hádžu von z fary jeho náradie, ženu, deti.
Mali dosť, každý vzal klobúk a utekal. Faust myslel, že už skúsil, čo mal, šiel sa tázať na výsledok bubnovania.

14 (Lotrovstvo na luteránskej fare. Spoločníci Faustovi. Pasovanie tohto na rytiera, nocľah a odchod na Rvačár)

Viďme napred, čo sa povodilo na luteránskej fare.
Tátrahegyi a Šúľoš chodili z domu do domu, zbierajúc podpisy na inštanciu proti Mazalíkovi. Zapísali všetkých mlackov, paholkov, pastierov, nielen luteránov, lež i kalvínov a katolíkov. Papier sa pestrel krížikmi. Na dary pošlo pritom pár sto zlatých. Počestní ľudia podpisovali sa ochotne bez rozdielu náboženstva. Potom zohnali narýchlo konvent do krčmy, na ktorom však bolo najmenej luteránov, najviac kalvínov, katolíkov a židov. Lebo Kocúrkovania nebývajú výberčiví v prostriedkoch, keď dačo chcú obsiahnuť. Všetko, čo vedie k zámeru, je dobré. Ako padne tak, ale padnúť musí, koho nenávidia.
Pred týmto konventom, kde žalobníci aj prosbu písali, aj podpisy vynútili, aj boli potom sudcami, obžalovaný však ani prítomný nebol, čítali sa punkty obžaloby. Dávalo sa Mazalíkovi za vinu, že je patentista; že zle káže; že ľud búri; že bol verejne na ulici palicovaný a viac slúžiť ako zneuctený muž nemôže; že chodí korheľujúc po krčmách a povinnosti svoje zanedbáva. Na potvrdenie tohto bol postavený za svedka cigán. Tento, ktorý ani luteránom nebol, svedčil osobne, že potrebujúc rodný list, farára v pivnici hľadať musel, a že i vtedy, opilý ako bol, farár ho vystrčil.
Po prečítaní obžaloby luteráni chceli, aby sa zaviedla proti farárovi riadna pravota. Ale kalvíni, katolíci a židia uzavreli väčšinou hlasov postupovať spôsobom biskupa Fábryho, započať pravotu od exekúcie.
„Nie my ho budeme hľadať právom,“ vrešťali, „lež on nech hľadá nás.“
Nespokojní s tým rozhodnutím luteráni temer všetci odišli. Ostatní hybaj! Uderia šturmom na faru, vystrčia farárku s deťmi, vyšmárajú náradie na dvor a faru zamknú. Keď sa Mazalík vrátil domov, zastal ako skamenený nad svojím potrieskaným náradím, rozvláčenými hábami a knihami, nevediac, ani čo hovoriť, ani čo robiť. Zaliali i jeho slzy pri náreku detí a usedavom plači ženy. To vedel, že všetkými žalobami nič nevykoná proti všetkými mocnosťami podporovaným násilníkom. Ak podá žalobu na vyššie miesto, jeho protivníci dajú mienku o nej, budú zase jeho sudcami. Znal kocúrkovskú spravodlivosť, vymretie všetkého citu pre ňu, besnosť renegátov, nevďačnosť Nemcov, hotových vždy zmieriť so sebou Maďarov obetovaním im Slovákov. Cítil, že za odmenu svojich bojov za celistvosť dŕžavy a za panovníka stojí pod policajným dozorom. To všetko mu stálo jedným razom pred očami a zničilo i jeho, keď žena i deti volali o pomoc. Nemal slova, len srdce hovorilo slovami.
V tomto prenikavom okamžení vstúpi nespodievane do dvora poštový služobník a podvihne v ruke veľký hárok papiera: „Váš žreb, pán farár, vyhral.“
Stŕpli všetci, služobník hovoril ďalej: „Veľký trefer, tristokrát tisíc zlatých.“
Tu skrotlo všetko a Tátrahegyi so Šúľošom boli prví, ktorí započali inú nôtu. Kto to vraj vídal také zbojnícke pokračovanie proti bezúhonnému farárovi a takému zaslúžilému mužovi? Hneď otvorili faru, kázali všetko naspäť nosiť, odpytovali farára, bozkávali farárke ruku, osvedčovali sa, že oni boli vždy najvernejší ich priatelia a ctitelia.
No, keby sa takto skončilo prenasledovanie každého pansláva, každého z Viedne popudeného a potom v blate zanechaného! Ale život nie je taký vynachádzavý ako obrazotvornosť; ministri nie sú tak poruke s pomocou ako básnik. Popudia Srbov, Chorvátov, Slovákov k povstaniu, a potom tu ich máte, tých rebelantov, tých divochov. Vydajú patenty, a potom odskočia. Kto poslúchol, nech robia s ním protivníci, čo chcú.
Teraz už hľaďme za Faustom. Jeho hľadali práve ako stratenú ihlu.
„Spešne, spešne,“ hovoril stretnuvší ho hajdúch, „bežte na mestský dom, čakajú vás páni netrpezlive.“
Bubnovanie nezostalo bez výsledku. Z Kocúrkovanov síce nehlásil sa nikto k nebezpečnému činu, ale našli sa smelí cudzozemci. Prišli do Kocúrkova dvaja Dajč-Česi, Gog a Magog, hľadať úrady, a neobsiahli dosiaľ žiaden, len za pisárov slúžili. A keď si tam odpísali, čo bolo potrebné, chodili po dedinách vyberať nedoplatky daní na svoju ruku a do svojho mešca. I toto remeslo im zastavili, hoc bez iných následkov. Pretože teda nemali za ten čas žiadne užitočné zaneprázdnenie, odhodlali sa za spoločníkov Faustových v boji proti obrovi. A preto zvolal hneď pán mešťanosta veľkú radu.
Keď sa dostavil Faust, hneď otvoril celý žľab svojej výrečnosti.
Hromžil na obra Puchora, ktorý ani tušenia nemal o tom, čo sa hotuje proti nemu, a spal si bezstarostne vo svojich horách. Fausta vychválil až do neba, žiadal mu zdaru pri hrdinskom čine. Hovoril tak rozumne a vrúcne ako dáky stoličný asesor z dávnych čias, pokiaľ ešte každý, kto na nič iné sa nehodil, musel byť aspoň desiatich stolíc asesorom, a to si akurátne do siahodlhého titulu vpísal. Koniec reči bolo hromovité éljenovanie.
Všetko by bolo bývalo v poriadku, keby nebola prišla pod otázku spôsobilosť Faustova. Ale jeden vážny senátor sa ozval:
„Moji páni! Faust je síce doktor, lež nie je rytier. Akože to teda bude? Ako sa pustí do takého rytierskeho diela? Nemám síce nič proti jeho zápasu s obrom, ale musí sa mu napred udeliť hodnosť rytierska. Máme príklad na Don Quijotovi de la Mancha. On keď išiel hľadať hrdinské dobrodružstvá, dal sa napred uderiť za rytiera. Druhý príklad máme na francúzskom kráľovi Fraňovi I. Nikdy by nebol zvíťazil pri Miláne, keby nebol uprosil ,rytiera bez úhony a strachu’ Bayarda, aby ho povýšil na rytierstvo. Bez toho nebol by sa vyslobodil ani z väzenia krivoprísahou. Áno, máme i domáci príklad. Prvý náš kráľ, svätý Štefan, neopovážil sa vytrhnúť do poľa proti odbojnému Kubovi prv, než ho Nemci, Hunt a Pazman, neopásali za rytiera. A jedine tomu má ďakovať za víťazstvo. Teda i pán doktor musí sa stať napred rytierom.“
To prijali a odobrili všetci ako snem uhorský, čo Deák povie. Lež povstala veľká otázka, kto a ako ho má urobiť tým rytierom?
V tejto nesnádzi priniesol jeden z obrezanej aristokracie akýsi hrdzavý meč a chcel prisahať, že je to ten istý, ktorý nosil na svojich dobrodružných cestách Don Quijote; že teda bude rytierstvo úplne platné, ak zasadí pán mešťanosta mečom týmto hodnú buchtu po chrbte Faustovi.
To bolo prijaté s potleskom. Ale tu ti vystúpi neplecha s remennou záponou na bruchu. „Počkajte, páni,“ hovorí kováč, „aby ste nezvŕšili neplatný obrad. Tento meč ukoval som ja ako majstrovský kus, keď som sa mal stať majstrom.“
Prišla teda na pretras rada iná, založená na esencii rytierskeho života. Každý rytier totiž mal svoju dámu, za ktorej česť bojoval. Kohokoľvek stretol, každého zastavil s mečom otrčeným do pŕs:
„Vyznaj, že moja dáma je najkrajšia na svete, alebo si synom smrti.“ Od takýchto veliteliek svojho srdca nosili rytieri dáke znamenie. Myslelo sa teda, že bude dosť, keď Faustovi dá sa takáto dáma, a že sa stane skutočným a opravdivým rytierom, len čo bude mať od madámy Kakadú pančuškový podväzok na ramene.
Mnohí však namietali proti tejto rade, že dámy a ich dary sú len príznak rytierov už hotových, a radili písať do Viedne o rytiersky rad Fraňa Jozefa.
„Blud, blud!“ ozval sa práve jeden prítomný Viedenčan, ktorý kamkoľvek prišiel, takto sa predstavoval: „Som Ritter von Erb. Pravé rytierstvo len rytier na rytiera preniesť môže. Ja ako pravý a korenný rytier učiním to kvôli dobrej veci, bo práve príhodne mám i rytiersky diplom pri sebe.“
„To je dobre! Utrafili sme na pravú cestu!“ vrešťali všetci a Ritter von Erb pristúpil bez okolkov k dielu. Uderil Fausta diplomom svojím tri razy po nose a hľa, pretvorenie sa uskutočnilo: doktor sa stal rytierom, po kocúrkovsky „lovagom“, čiže koniarom, i bolo živstvovanie hlučné.
Večer povstala prudká hádka, temer bitka medzi najprednejšími majiteľmi žien pre nového koniara. Vzdelaní Kocúrkovania totiž osvojili si celkom nemecké učenie o prirodzenej chatrnosti krvi slovanskej a šľachetnosti nemeckej. A pretože cítili, že oni predsa vlastne len slovanský pôvod majú, preto každý manžel chcel mať plnokrvného Nemca vo svojom dome na noc, aby dochoval ušľachtilejšie plemeno. Na tom povstala zvada.
Po mnohých krikoch uzniesli sa na tom, aby všetky dámy predstavili rytierovi v plnom skvoste a ktorú si sám vyberie, tá aby sa zúčastnila na šťastí. Faust vrhol bielu šatku na madámu Kakadú, pretože ho už v anglickom parku podráždili jej biele kolená a plné lýtka.
Bol potom vovedený v slávnej procesii pri cigánskej muzike ako mladoženích do spálne vykúrenej borievkami. Na posteľ vystlanú až do povaly vyliezol hore rebríkom za pomoci Verešgálovej. Madáma odložila riadne svoju ohromnú krinolínu, poískala si v košeli blchy a tak ďalej. Mesto je teraz vo veľkom očakávaní ako židia straniva mesiáša.
Spoločníci Faustovi, ako už ľudia miešanej a podozrivej krvi, prenocovali na útraty obecné vo verejnom bordíku, na aký vôbec teraz premieňa sa celé Kocúrkovo.

Ráno vstali aj oni ako druhí statoční ľudia, keď už slnce bolo na tri týky nad horou, a hotovili sa na odchod.
Čo vzali so sebou, to nech si každý dobre zapamätá. Lebo to nebolo len tak, ako keď Vergilius dal svojmu Aeneovi nazdarboh nahrúžiť lode starým haraburdím a drevenými bohmi. Faust nič nečinil bez predbežného vyrátania. Vzali teda so sebou suchý, nadutý a hrachom naplnený mechúr, jednu ohryzenú kosť zo šunky, harfu, starosvetský luk so šípmi, dve sekery, hrudu čerstvého syra, dva kulače dobrého pálenčeného liehu, klieštiky a živého škovránka. Že sa im to všetko pridalo, uvidíme.
Madáma Kakadú pamätala, že na jej milenca budú mnohí pozerať veľmi zvedave. Aby mu teda neprišlo z očú, učinila, čo matky slovenské činievajú svojim pekným detencom proti uhľadeniu, zmyla mu tvár svojím teplým močom.
Tak sa pohli hrdinovia na Rvačár, sprevádzaní najvrúcnejšími modlitbami celého Kocúrkova.

15 (Slávnostné modlitby na zdar pri Faustovom podniku. Scelistvované služby božie a rozličné udalosti pri tom)

Pán mešťanosta Verešgál uložil na ten deň veľký všeobecný pôst s tým neprestupiteľným nariadením, že nikto nesmie viac na dúštek zjesť ako tri funty mäsa, ani vypiť viac ako holbu pálenky alebo tri vína.
Ustanovil tiež spoločnú procesiu všetkých vier a vyznaní po meste ako Kossuth, keď chcel z republiky svojej vymodliť, vypôstiť a vykázať Rusov. Museli aj luteráni, kalvíni, židia nábožne spievať: „Abys’ nepriateľov cirkvi ponížiti a vykoreniti ráčil, teba prosíme, vyslyš nás“.
Modlitbu na túto príležitosť vypísali zo starého kancionála a znela proti Turkom a Antikristovi. Odriekal ju vo veľkom katolíckom kostole židovský rabín. Omšu pod infulou slúžil abas de Valle Obscura. Evanjelium spieval, ako výborne v školách vycvičený spevák, luteránsky farár Mazalík, epištolu ruský pop a kalvínsky farár podvihoval pri najsvätejšom tajomstve premeny pontifikantovi kasulu. To všetko šlo tak svorne, ako všetci jednomyseľne nič neverili.
Bohužiaľ, že madámu Kakadú prenasledovalo dnes nešťastie. Keď išla do chrámu, zametajúc šatami ulicu, povstal búrlivý vietor, zadul jej pod krinolínu a už ju schytilo do povetria, len Verešgál ju strhol za vrkoč naspäť.
I v chráme samom mala nehodu. Bo keď abas chodil v plášti kropiac ľud, žiadal si madámu pokropiť hojnejšie pre veľkú úctu k nej. Úslužnosťou svojou však zle jej poslúžil. Bo keď sa zahnal silne, otvorilo sa mosadzné kropidlo, mokrá huba vyletela a pľask madáme do tváre!
Modlila sa potom vrúcne z maďarskej modlitebnej knižky. To neškodilo, že ju mala obrátenú naopak. Suseda však ju na to upozornila. A madáma: „To mi ten chlapčisko doma tak obrátil.“
Ani nemanželský jej manžel nezostal bez nehody. Čul okolo seba neznesiteľný smrad. Mysliac, že to pochádza od daktorého zo senátorov, odtiahol sa. Lež smrad bol všade rovnaký. Počal teda myslieť, že smrad pochádza od neho. A bolo skutočne tak. Pátrajúc po príčine zistil, že žriedlom smradu je jeho vyšnurovaná mentieka s veličiznými gombami. Podšívka bola odpáraná a pán mešťanosta trochu nekaľavný na tajnom mieste. Páni senátori zapchávali si šatkami nosy cez celé scelistvované služby božie.
Kázeň bola trojaká odrazu. Mladým pánom kázal maďarský kaplán, vychovaný celkom podľa potrieb veku. Paničkám jeden huhňavý profesor. Sprostači, pretože už Chvaliboh bol fuč, františkánsky fráter po slovensky. Všetci kázali odrazu na bočkách. A k týmto prišiel ešte i štvrtý kazateľ v osobe strakatého psa. Tento vyvalil pysk a zavýjal pred oltárom, pokiaľ mu kostolník neukázal korbáčom, kde murári zanechali dvere, ktoré on i našiel s hlasitým plačom. Ale dvom po kostole čvirikajúcim vrabcom nemohol rozkázať.
Maďarský rečník kázal o troch učeníkoch, idúcich z Jeruzalema do Emaus, a poukázal v prvej časti, odkiaľ šli, v druhej kam šli, v tretej, koľko ich bolo.
Nemecký hovoril o vejúcom vetríku a preukázal v prvej časti, odkiaľ prichádza, v druhej kam ide, v tretej, ako ani jedno ani druhé nevieme.
Slovenský rozjímal o tom, aký to bol ten strom, na ktorý krátky Zacheus vybehol, chcejúc vidieť Krista pána? A preukázal z Písma svätého, tradície a všetkých svätých otcov, že to bola vŕba, nasledovne musela to byť vŕba; a to veriť je neodbytne potrebné pre duševné spasenie. On všetkých prekričal, takže nábožní Slováci až čelom bili o zem - v sladkom sne. Aby ich prebudil, počal kázať o umučení Krista pána a líčil ukrutnosti židovské tak živo, že jeden murár v belavej kurtke nahlas zaklial židom Krista a pohrozil im päsťou, že všetkých pobije.
Pri takej slávnej príležitosti ozval sa i sám abas de Valle Obscura, ktorý už vyše tridsať rokov nedal počuť svoj pastiersky hlas. Lebo to je i v Kocúrkove tak ako všade po veľkých mestách. Chlapci kážu, farár je len na parádu. Teraz učinil abas výnimku a vzal si praktický predmet. Vysvetľoval tú rubriku Rituálu jágerského, ako sa majú síkačkou krstiť ešte na svet neprišlé deti.
Aby sa zachovala úplná rovnoprávnosť, ozval sa i rabín. Rečnil o tom, že musíme mať všetci vlastenectvo maďarské, osvetu nemeckú, založené obe na slovenskej zhovädilosti.
Po tomto použití slova božieho k spasiteľnému vzdelaniu vymenil abas čižmy s črievičkami, navliekol omšové rúcho, na ruky veľké kožené rukavice, dal si postaviť vysočiznú čiapku a tak vyšiel zo sakristie pri plnopočetnej asistencii, pri zvuku trúb a rachote bubnov na chóre.
Oltár očistil sčasti kostolník od parobkov a chlapcov, ktorí sa cez celú kázeň klmali, rehotali, šeptali, chodili okolo oltára, sedeli na stupňoch. Komu dal buchtu po chrbte, koho vyšticoval, koho vyzauškoval, hrešiac im „huncútsky kríž“. I tie vrabce, čo dosiaľ skackali na oltári po hlavách všetkých svätých i anjelov, odleteli a sadli si na železný drúk, ktorý držal spolu steny svätyne a tiahol sa od jednej k druhej.
Ceremoniár udržoval poriadok medzi asistentmi a poslúchali všetci, len smelý rabín robil ustavičnú balamutu. Hneď misál, hneď abasovu krivuľu, rukavice, prsteň preniesol na iné miesto a keď ceremoniár riekol: „To nemá tam byť,“ rabín odvetil: „Ale ja tak chcem.“
Cez celú luteránsku omšu sedel abas na povýšenom mieste so stupňami bokom od oltára a tam prijímal poklony. Hneď mu podali, hneď odniesli ťažkú, striebrom obíjanú krivuľu a vysokú čiapku.
Túto mu snímal a kládol na hlavu nespôsobný človek, jeden neohybný františkán. S infulou sňal mu i vlásenku. Abas zostal tam taký ako žltá tekvica, opravdivé ,memento mori´. A práve vtedy spustí neplecha vrabec lajno z toho železného drúka, pod ktorým stala faldistória. Čuplo mu práve na temeno.
Pri zavŕšení najväčšieho tajomstva oltárneho zvonilo sa štyrmi spiežovými zvoncami, aj mažiare vonku durkali, ale pokľakli len katolíci z obecného ľudu, ostatní si práve vtedy postavili klobúky na hlavy. I na stupňoch oltárnych sediaci chlapci všetečili. Kostolník ich zase vyšticoval: „A vy kujoni! Budete sa obracať chrbtom k pánu Kristovi? Ja vášho Krista!“
Počas prijímania stihla samého pontifikanta neslýchaná nehoda. Kýchlo sa mu tak v nečas a tak nešťastlivo, že si hostiu zababral. Čo už bolo robiť? Nepozostávalo nič iného, ako vziať to do úst, čo sedliak odhadzuje, páni kladú do vrecka.
„Ite missa est,“1 spieval hlásnik, bo mal najlepšie hrdlo. Bolo ho počuť až na koniec mesta. Nie div. Vypil popredku dvanásť surových vajec.
Po omši priniesli bohabojné ženičky na posvätenie vence, nech som dobrým, nie menšie ako žarnov na ručnom mlynku. Abas mal čo dvíhať, keď ich pridŕžal k monštrancii. Čo viac, v jednom bolo plno ôstia, práve tam, kde ho abas pochvátil mäkkou ručičkou. Pichalo ho tak, že veniec hodil babe do tváre a odišiel pri zvuku trúb a bubnov.
Kostolník v širokých maďarských gatiskách zahasoval na oltári sviece. Keď sa pritom vypínal, pukol mu motúz na gatiach. Zostal na oltári nahý ako Adam a keď sa schýlil po gate, učinil všetkým divákom neslušný kompliment.
Za celý čas týchto scelistvených služieb božích spovedal v sakristii františkán s kuklou na hlave, s papierom a olovkom v ruke, pretože boli súčasne plnomocné odpustky. Bol veľký stisk ako obyčajne. Kto chcel pristúpiť k spovedníkovi alebo odísť od neho, kliesnil si cestu lakťami, socal, odstrkoval z celej sily, až sa uzváral. Okolo spovedníka čnela hlava pri hlave a veľmi je pochybné, či on počul lepšie tajomstvá spovedné, či tie nepovolané uši pri ústach spovedajúcich sa hriešnikov. Pri tom všetkom žiadne tajomstvo nebolo prezradené, pretože ani nebolo čo prezradiť.
Jeden parobok s takou bukrétou za klobúkom ako metla len obracal klobúk so širokou particou medzi rukami a hrýzol ho zubami, vyznať však nič nevyznal a na všetky otázky krútil záporne hlavou.
„Nemáš teda žiadnych hriechov?“
„Nie.“
„To nie je v poriadku,“ poučil ho františkán. „Statočný kresťan tak sa usiluje, aby mal vždy z čoho sa spovedať.“
Prijímať dával vonku okolo kostola a s ním spolu účinkovali krčmári. Každému, komu on dal odpredu hostiu, už nalieval krčmár za chrbtom pohárik pálenky.
Nechýbal ani div. Všetci katolíci vyšli z chrámu poznačení na čele čiernymi krížikmi. Oni si to vysvetľovali tak, že boh sám poznačil svojich, ale študenti vykladali to prirodzene. Lebo oni naliali do svätenej vody černidlo.
Pred farou bol veľký zhon, krik, chachot. Striehli tam čuhári na odchod Chvalibohov, chcejúc ho vyprevadiť z mesta s mačacou muzikou, aby pamätal, že bol medzi dobrými ľuďmi. Chuť im ale prešla. Miesto Chvaliboha vyjde z fary abas s mešťanostom a oznámia zástupu, že Chvaliboh je vymenovaný za kanonika ostrihomského.
To tak premenilo presvedčenie počestných Kocúrkovanov, že miesto mačacej muziky zaznelo zvučné „sláva“.

16 (Rozplašenie piadimužíkov, oslobodenie sa od psohlavcov, príchod do ohrád Puchorových na Rváčári, štúdie nad obrom a jeho premoženie)

Pokiaľ sa toto dialo v Kocúrkove, Faust a spoločníci museli zápasiť pri svojom podniku s nesnádzami, premáhať do cesty im prišlé prekážky, aby nenosili darmo meno hrdinov.
Cesta ich viedla cez dŕžavu piadimužíkov, ľudí to len na piaď vysokých. Títo sa splašili, zbehli ozbrojení, aby zastúpili nepriateľovi v úžinách cestu. Zjavili sa v takom množstve na bojových kohútoch a capoch ako kobylky. A viedli medzi sebou reč ozaj vysokú, chvastali sa, hrozili. Keď ale vzal Faust hrachom naplnený mechúr a počal hrkať, piadimužíci všetci vnohy, bolo po odpore.
Väčšia bola nesnádza v zemi psohlavcov. Títo ľudia so psími hlavami a pazúrmi zakončenými prstami sú naozaj hrozní. Kúšu a driapu toho, kto sa k nim priblíži ako divé mačky. Nebol to teda žart, keď celý zástup takýchto potvor bežal cvalom proti Faustovi a jeho spoločníkom. Faust ale vedel si vždy a všade pomôcť. Vzal ohryzenú kosť zo šunky, hodil ju medzi psohlavcov. Títo sa vrhli dychtivo všetci razom na kosť, počali bojovať medzi sebou a vyškrtili sa vospolok.
Po premožení týchto prekážok mali naši hrdinovia prístup na Rvačár voľný. Okolo poludnia dodriapali sa chlmu.
Ohromné dielo Alexandra Veľkého Macedónskeho, Puchorove chlievy, zjavilo sa odrazu pred ich užasnutým zrakom. Krovu už nebolo, ale železné vráta ešte stáli, ako ich Alexander svojou vlastnou rukou bol vsadil.
Gazdu teraz nebolo tam ani jeho stáda, preto naši vošli smelo a brodili sa v hnoji a smetiach, ktoré vyčistiť nebola by menšia práca ako vyniesť všetky školské predsudky z hlavy chovanca maďarsko-latinských škôl alebo deutch-ungarisch a ungarisch-deutsch vychovanej paničky. Obzreli steny, či by nebolo možno umknúť včas nebezpečenstvu. Ale steny hladké ako ľad, škára žiadna a vráta priliehajú k tesaným bočným stĺpom tak zovrubne, že by sa myš neprepchala.
Po chvíli dalo sa počuť mečanie kôz a dunenie zeme pod ťažkými krokmi obrovými. Gog a Magog chceli zutekať, ale Faust im dodal smelosti.
„Nič sa nebojte,“ hovoril, „hmotná sila musí vždy podľahnúť duchovnej.“
Len to uznal za potrebné skryť sa spočiatku za kopu hnoja.
Vošlo riadne celé prepočetné stádo šutých kôz. Bolo ich prinajmenej toľko ako v Uhrách vlastencov, ktorí od Nemcov ani úrady ani tituly neprijmú, a nestranných sudcov, ktorí pánovi a nádenníkovi jednou mierou merajú spravodlivosť.
Za kozami vošiel sám obor, ozrutná postava. Velikánske steny siahali mu len po prsia. Jedno lýtko neobsiahli by dvaja Detvani s rozpätými ramenami. Kosmaté prsiská ako hodný riekochodný čln, hlava ako dutina na veži kocúrkovskej. V hrubých pradenách na plecia padajúce hnedé vlasiská neznali hrebeň; len dlhými ako pazúre nechtiskami poškrabával v nich obor často. Oko mal len jedno, na čele, ale také veľké ako misa, z ktorej by sa bol najedol paholok; a to musí byť hodné misisko. Úbor jeho nepodliehal žiadnym premenám módy, pretože to bol úbor rajský. Len tá čiastka tela bola zastretá medveďou kožou, za ktorú každý poctivý človek tak sa hanbí ako Čech a Slovák za hriešnu svoju reč. Cez rozdžavené tlsté gamby vykukovali snehobiele zubiská, toľké ako krhly.
Vkročiac takýto, zatvoril sa a zamkol za sebou ohromné železné vráta. Potom vzal veľkú geletu z lipového dreva, sadol si na kopu hnoja a zahvízdal. Kozy sa tak trpezlivo poddávali samy pastierovi svojmu ako Slovania svojim prirodzeným pánom. Sama prišla každá zaradom oddať svoju daň za otcovské obhajovanie. Postavila sa obrovi zadkom medzi kolená, rozčeperila nohy, zdvihla šutý chvostík a čurila mu bez naťahovania vemiačka z ceckov mlieko do galety tak, že nejedna pri silení sa i bobky púšťala.
Faust činil na ňom spoza kopy hnoja svoje štúdie, ako keď si Angličan ohliada na trhu otrokov. Ako takýto liberálny brat Jonatan, ktorému nevoľníctvo v Rusku a týranie Poliakov ani spať nedá, keď sa dostáva k brehom africkým, aby nahrúžil svoje lode na železné drúky prikovanými černochmi a odviezol ich na slobodnú americkú pôdu na nútenú robotu, ohliada si toto ľudské hoviadko, koľko holieb pálenky môže byť hodno, tak ohliadal Faust od päty do hlavy Puchora. Skúmal menovite jeho lebku, podľa leboslovnej teórie doktora Galla, o ktorej Faust tým viac vedel, čím menej vie o nej príroda.
Skúmajúc potom všetky prehyby a vypukliny jeho lebky, zbadal pri ňom velikú zásobnicu pre všelijaké užitočné povery. Potom v schránke, doktorom číslom nula poznačenej, preohromný talent rečí a nasledovania. „Hotová opica,“ myslel si. Za ušami sedela náchylnosť k hlúpej pýche, ktorá, keď príde k nej trochu zlosti, býva úrodnou matkou svárov. Ale najvyvinutejšiu našiel schránku pre nezdržanlivosť a opilstvo.
„Tento síce nevynašiel pálenku,“ šepol tovarišom, „ale ju vynašli pre neho.“ Tak upotrebil Faust svoje lebkoznalecké vedomosti.
Ja však by som radil položiť za základ skúmania schopností a náklonnosť nie lebku, ale vlasy. Bo mne sa zdá, že boh vlasy učinil barometrom rozumu. Čím tenší vlas, tým tenší rozum, a naopak. K tomu cieli už história o Samsonovi. Ani nepochybujem, že sa nájde Nemec, ktorý vypracuje o tom celú rozvetvenú sústavu. Roztriedi vlasy podľa hrubosti ako nite v pradiarňach aspoň na päťdesiat tried, každú pod svojím číslom a pri každej vyznačí, s akými náklonnosťami je spojená. Jeden napríklad má náklonnosť k špiclíctvu, tajným donosom, denunciáciám, druhý odvrátenosť od úradov a hodností. Aké to potom bude poľahčenie pre vlády! Budú hneď vedieť, ako majú vynaložiť tajné fondy, nebudú habkať a mýliť sa v osobách, pochytia hneď nádejného bojovníka proti nebezpečným panslávom. I biskupi budú vedieť, koho majú predom určiť za kanonika, koho len za sprostého farára.
Ale nechajme to teraz a vráťme sa k nášmu obrovi. Vypijúc všetko vydojené mlieko, založil za kolená ruky a odpočíval, sediac na kope hnoja a hľadiac bez myslenia pred seba.
V takomto blaženom stave prekvapil ho Faust, predstaviac sa mu s tovarišmi.
„Čo to?“ pokrútil nad tým obor hlavou. Padlo mu divne, že keď iní ľudia zďaleka utekajú od neho, títo sa osmelili do jeho nedotknuteľných ohrád.
„Vy čo tu“ skríkol. „Prišli ste kradnúť moje kozy?“
„Nie kradnúť,“ vetí Faust smelo, „lež odohnať všetky medzinárodným právom mocnejšieho a teba zajať do okov.“
„Tak? Vitajte teda,“ zasmial sa obor a podal Faustovi malý prst miesto dlane. Učinil to z opovrženia a posmechu, ale zhíkol, vzchopil sa a ofukoval si malík. Lebo Faust mu ho uštipol kliešťami.1
„Vy teda chcete so mnou zápasiť?“
„Nepohŕdaj nami,“ vetí Faust, „bo sa oklameš. Z postavy klamné je súdiť, čo kto môže. To vedz, že my dvaja, ja a boh, môžeme všetko. Aby si sa presvedčil, s kým máš do činenia, skúsme, kto z nás mocnejšie stisne kameň. Mne z tohoto,“ zdvihol upustenú na zem hrudu syra, „potečie čurkom voda.“ Bola to srvátka, ktorá tiekla z čerstvého syra, keď ho stisol z celej sily päsťami.
„Hm,“ pokrútil obor hlavou a pochytil kamenisko o nič menšie ako žarnov. Akokoľvek ale napínal svalovité ramená, vytlačil z neho len trochu rosy. Čím rozhnevaný, zahnal sa a mrštil kameň do povetria tak, že pri spadnutí zdrúzgal ako hromová strela bukový strom.
Faust sa zasmial: „No, ale si to dokázal! Viď, ako ja vyhodím kameň.“
Miesto kameňa vyhodil škovránka, ktorý sa vznášal podľa svojej obyčaje prosto do výšky, až zmizol.
Obor hľadí za kameňom, čaká, kedy spadne, ale niet ho.
„Darmo čakáš,“ vetí mu Faust. „Môj kameň až zajtra doletí z výšky naspäť.“
„Oprobujem teda do hĺbky,“ pokrútil obor hlavou a pochytil svoj železný kyj, celé brvno. Vtlačil ho jedným prstom do kamennej pôdy tak, že len koniec z neho trčal. „Ty ho teraz vytiahni,“ riekol Faustovi. „Ak to dokážeš, uznám sa premoženým; ináč ťa zjem.“
Faust si pľul do dlaní, prevracal oči, pozeral hneď na slnko hore, hneď na kyjak dolu, činil, akoby chcel chopiť kyj, a zase rozmýšľal.
„Čo to robíš?“ táže sa obor.
Faust kľakne na kolená, zopne ruky a modlí sa, hľadiac do slnka: „Ty jasné oko sveta! Ty lampa denná, ktorej olej nikdy nevychádza! Ty Herakles, ktorý vždy dvanásť svojich prác konáš a nikdy ich nedokonávaš! Ty Adonis, čo vždy umieraš a vždy žiješ! Ty Svetovid, Foibos, Apolón, Bál, Oziris, ktorého svet vždy vzýval a nikdy nevedel, čo činí! Odpusť, že ja urobím koniec tvojim prácam, utrpeniam, umieraniu a ožívaniu, lež i poctám. Nie ja som príčina, že nebudeš viac voziť po oblohe tú životadajnú svoju lampu, lež tento tu jednooký, ktorý ma na to núti, chcejúc vidieť a skúsiť moju silu.“
„Nech sa prepadnem,“ vetí obor, „ak rozumiem tvojim táraninám.“
Faust vstane, pľuje si znovu do dlaní, pozerá striedavo na kyj a slnko. „Musím dobre namieriť. Lebo na drobné kúsky musí sa rozletieť zdrúzganý tvoj voz, skvelý Jáson. Budeš si potom lapať splašené sivky po oblohe, ale nenájdeš kolára, ktorý by ti nový voz, ani sklenára, čo by ti novú lampu urobil. Preč si, i my s tebou. Večná tma a zima bude večnou pamiatkou toho, kedy rytier Faust obra Puchora v zápase prevýšil. Ľúto mi, ale on chce.“
„Teda rytier si ty?“ táže sa predesený obor, ktorý mnoho slýchal o divných skutkoch rytierov a už sa dovtípil, čo zamýšľa Faust.
„Dokážem to skutkom,“ vetí tento a znovu si pľuje do dlaní. „Pozri sa dobre tej lampe nebeskej, bo ostatný raz ju vidíš.“
Také prípravy podesili Puchora. Bál sa straty svetla a tepla ako Slovania straty cudzej osvety. Učinil teda, ako zvykli činiť panovníci, keď slepá poslušnosť prechádza v slepú vzburu a navyknutí poslúchať vystupujú s nárokmi spolupanovania, upravovania svojich osudov. Tiger stáva sa odrazu krotkým baránkom. Ktorý sa držal prv za neobmedzeného pána všetkých, i životov i mešcov, ten sľubuje tú najliberálnejšiu ústavu, zapudzuje až za siedmu horu ministrov a radcov, ktorí ho navádzali na zlé, osvedčuje sa, že nemôže pochopiť, ako mohol slúchať takých planých ľudí, dáva úplnú slobodu všetkým krikľúňom vrešťať na snemoch i v novinách až do zachrípnutia, ľutuje, že už dávno na túto pravú cestu neuhodil, prisahá, že odteraz toho bude považovať za najlepšieho priateľa, kto najsmelšie bude ohovárať všetky jeho nariadenia a kroky. Tak sa premenil odrazu i náš vzdorovitý obor.
„Aha!“ učinil sladkú tvár ku kyslej hre. „Zjedli by teba myši a potkany ako Popela v murovanej veži! Nevieš ty, čo je žart? U mňa je pohostinstvo tak doma ako u všetkých hlúpych ľudí, ktorí nútia pocestných k sebe a snímajú im kolesá z voza, aby im pomáhali pojesť, popiť a nič nerobiť. Rozložte sa pohodlne.“
Železný kyj vytiahol on sám a odmrštil na stranu. Potom polámal na kolene buk, rozložil vatru, odtrhol dvanástim capom hlavy a vrhol ich so všetkým, kožou, srsťou, bambuchmi, do ohňa. Lebo na čistotu tak málo dbal, ako slovenskí spisovatelia na výber slov a krásu slohu.

17 (Oslepenie a konečná skaza obra Puchora)

Do času občerstvenia bolo treba zabaviť obra. Ale čo hovoriť s netvorom, ktorý žil od vekov v divých horách ako červík v chrene? S takým sprostákom len o chvíli rozprávať možno a ten „diškurs“ je hneď u konca.
Na šťastie mal Faust v čižme miesto onuce ,Krajana´. Z týchto novín pre slovenských Maďarov čítali českí Nemci výtečné básne „prvního básnika slovenskího“ Grmanecz Károlya, potom prekrásny román „O skusovanosťach víborního národovca Trubirohanskího“. S tým, pravda, prešiel čas, ale radosti pre obra nebolo. Českí Nemci len sami kochali sa v krásach krajanovských; hlúpemu obrovi sa zívalo. Keď pri tom otváral ústa, bol by mohol prehltnúť celého Thulla. Bolo mu práve tak ako sedliakom haličským v ríšskej rade. Ledva sa dočkal priškvarenia pečienky.
Čo keď sa stalo, roztrhol capov prirodzenými svojimi vidličkami, ktoré tak nikdy neumýval ako naše gazdinky železné.
Hostia máločo okúsili z hostiny, ale obor hltal bez výberu a sčistil všetko. Hnusný obsah čriev kydal sa mu dolu chrastavou bradou.
„Teraz si zapi,“ podal mu Faust kulač s liehom.
To bola vlaha obrovi neznáma, ale mu chutnala znamenite. Faust dobre súdil z jeho lebky, že má neobyčajné vlohy korheľské. Ani neodtrhol nádobu od úst do vyprázdnenia a prijal to s veľkým poďakovaním, keď mu Faust prislúžil ešte jedným kulačom.
Rozihrala sa jeho krv na takéto dráždenie neprivyknutá. Smial sa, škeril zuby, výskal, skákal, ba i po latinsky hovoril.
Faust sa stavil s tovarišmi o tie práva, ktoré česká šľachta vybojuje českej korune, že mu obor oblíže tie líca, ktoré Nemci nosia v pľundrách, Slováci v nohaviciach, uhorskí páni radi vyhľadávajú.
„Obor!“ riekol, „nenašiel bys’ so zaviazaným okom na mojom bruchu jazykom toliar.“
Obor, že áno. Faust, že nie. Naposledok dal si zaviazať oko šálom. Faust si ľahol, ale nie hore, lež dolu bruchom, obnažený, a obor hľadajúc jazykom toliar, učinil doslovne to, čo ľudia jeden druhému v hneve činiť kážu. Gog a Magog dobre sa o zem nehádzali smiechom. Lebo to neboli takí delikátni ľudia ako moji čitatelia a čitateľky prejemného vkusu, ktorí pri tomto kasárenskom výjave omdlievajú.
Musím prosiť za odpustenie. Lebo darmo. Už ja som si raz umienil napísať dielo toto celkom vo vkuse sedliackom, hoc ho samí grófi a baróni čítať budú, a zhromaždiť v ňom všetky surovosti. Preto dobre bude držať pri ďalšom čítaní na pohotové ocot a dáky mocný olejček, aby zamdletému rýchle prispieť sa mohlo. Ináč sľubujem, že to v žiadnom inom diele neučiním. Len tu chcem už zostať dôsledným a byť dokonalým grobianom. Do tohto močidla vylejem všetky svoje surovosti. To nech povážia a nech sa udobria i tí k-riti-kusi, ktorí už máčajú pero do žlče, aby pomstili urazené obecenstvo a mňa ako náleží vyctili. Sľubujem, že budem dobrý, čo ma ani tak mocne nevyšibajú.
Po tejto nevkusnej zábave vzal Gog harfu a spieval „Únos Lumírov“.
Únos Lumíra

Sedí pevec na mochatej skale,
na kvetúcom brehu Vltavy;
divy tvoria nikdy nevídalé
struny jeho i hlas meňavý.

Kolo neho stoja rôzne zvery,
pilné beze hnutia, slúchania,
a plavcovia vzduchu pestroperí
zdržujú sa bedliac dýchania.

Vo svornosti naprahujú uši
s ovčím ľúti vlci plemenom;
dľa krotkého holubiatka čuší
v lubí dravý jastrab zelenom.

Vetry sekli, vlny stali plynné,
z nichž rusalky pnú sa prsami:
im splývajú nežne po hladine
hodvábnymi vlasy prúdami.

Všetko stojí ako mŕtve tíše,
okúzlené spevu lahodou;
len na brehu proťajšom sa kníše
Vyšehrad po takte nad vodou.

Hej, Lumíre! Ty pleníš prírodu,
ale budeš i sám plenený.
Hľa, blíži sa koč ode východu,
ako oblak vetrom nesený.

Pochybuješ, zdaliž hrudu roní,
či vzduch krojí bahno jedine?
či zeme sa tkne kopyto koní,
či v nadzemskej brodí plynine?

Panna v koči podobná bohyni,
vábna šperkovaná bohaté,
sama viazne v mäkké mlhoviny,
drží zlaté v ruke oprate.

Diamanty lesknú jej na skráni
i na ľaliových ramenách;
oblek z lúčov slnečných utkaný
v priezračných sa vlní pradenách.

Pevec žasne, zvonným panna hlasom,
„odpusť,“ vetí, „pevče umelý,
v cudzích tu krajoch zablúdila som,
Vyšehrad mi český na cieli.“

„Nasleduj!“ hovorí Lumír vstana,
a chce stúpať, zvesiv varyto.
„Ľúbo-li,“ hlaholí vábne panna,
„dosť i pre dvoch miesta tadeto.“

Ona pomkne sa na kraj sedadla,
on vyšvihne hore v rýchlosti.
Panna skvelé potrhne zubadlá,
sivky dupnú a koč k výsosti!

Chce vyskočiť Lumír, povstať nedá
pripichnutá ihlou halena;
chce ju zvrhnúť, už len hrudka bledá
Vyšehrad sa pod ním znamená.

„Kto si?“ skríkne predesený vtedy.
„Kam unášaš ma po nevoli?“
S umilením panna naňho hľadí,
a s úsmevom ľúbym hlaholí:

„Pusť strach! Ja to, ktorá éternými
nočnú vozím lampu cestami.
Luna, ktorú si často ľúbymi
oslavoval nežne piesňami.“

Teskno slúchať v bezmluví samoty
míjajúcich borov šumenie,
révy víchrov, vulkánov drkoty,
valiacich sa morí hučanie.

„Ty mi nočné budeš krátiť chvíle
znejúcimi sladko strunami,
dni v palácoch tráviť roztomile
krištáľových medzi vílami.“

Tak sa dostal so svojím varytom
do bledého Lumír mesiaca,
kde doteraz, označený pri tom
škvrnou tmavou, struny otriasa.

Báseň táto síce darmo sa uchádzala v Prahe o cenu Fingerhutovskú. Sudcovia jemného vkusu, ktorí vedia náležite oceniť krásu jednosylabičných rýmov a slôh, majúci účinok cez jazyk ťahaného srpu, prisúdili odmenu akémusi ,Pozdravu lidstva´, pretože slušnosť žiada na pozdravenie odzdravkať, zvlášť keď niekto pozdravuje ľudstvo celé, nevynímajúc ani Patagóncov a Hotentotov. Ale obrovi sa veľmi ľúbila táto pri súbehu zavrhnutá báseň.
Vlastne však to bol spev a muzika, čo ho príjemne dojalo. Lebo z osnovy tak málo rozumel ako obecenstvo v neprirodzenej opere, kde herci a herečky premieňajú sa celkom na vtákov. Zhovárajú, hnevajú, radujú, smejú sa a plačú samým spevom.
A pretože neskúsený obor pripisoval účinok jedine harfe, dával za ňu päťdesiať capov na výber.
„Na, hraj!“ dal mu Faust probovať, aby ho presvedčil o blude.
„Naučte ma teda,“ vetí obor po márnych skúškach.
„Vďačne,“ Faust na to, „ale musíš si dať napred trochu napraviť krivé, neohybné prstiská.“
Obor privolil, Faust vzal sekeru, okresal dva kliny, naštiepil krutú bukovú kladu a rozšíril škáru klinmi. Do tejto škáry vopchal obor dlane a Faust vyrazil rýchlo kliny. Obor pritom zúfalo skríkol. Lebo rázštep sa stúlil, krutá klada zasekla mu všetky prsty. V náramnej bolesti hneď sa vyprostil, hneď schýlil s bremenom, visiacim mu z rúk. Kričal, že už nechce žiadnu muziku, híkal, zlorečil, prosil o oslobodenie.
Miesto pomoci priloží Magog na pokynutie Faustovo strelku na tetivu a prásk obrovi do očiska! A strelka bola jedovatá. Faust ju omočil do tuhého jedu, zhotoveného z nemeckého bildungu a maďarského liberalizmu.
Kto vysloví, ako sa teraz oslepenec pohneval? Ako židík, keď ide cez šábes na špacírku a palička opätovne mu vypadne z ruky, tak pohneval sa Puchor, ba ešte väčšmi. Bo zradní hostia rehotali sa nahlas.
Neprosil ich viac o oslobodenie, lež pomohol si sám. Pristúpiac kladu nohou, vytrhol z nej rozmliazgané prsty, potom týmito z oka šíp, aby sa mu tam neopálal, lenže so šípom vytiahol si sám i oko.
Beda vám, chytráci, keby vás teraz popadol svojimi krvavými rukami! Ale čo už môže slepec? Len vlastné kozy si šliape, keď hosťov uháňa po ohrade ako pri hre na slepú babu.
Lovení robili si s ním žart. Prekárali ho, či chce muziku. Prevádzali ho, ozývajúc sa hneď tu, hneď tam. Neraz mu prebehli aj pomedzi nohy. Ba i frčky mu dávali po nose, keď sa potkol a spadol.
Po dlhom márnom namáhaní vystrel sa pri vrátach so škrípaním zubov a vyhrožovaním. Cez celú noc tam stonal, odúval si prsty ako horúcu kašu, pritiskoval dlaňou krvácajúcu dolinu, kde predtým blyšťalo sa oko. Len budúca pomsta tešila ho trochu. Myslel si, že mu kujoni neujdú.
Faustovi prišlo na myseľ, ako si v podobnej nesnádzi pomohol chytrý Odyseus v jaskyni Polyfémovej.
Stiahli trom zadláveným capom kože a na svite hodili si ich cez plecia, striehnuc na vypustenie kôz, ktorým predsa nemohol dať a nedal podochnúť v chlieve hladom.
Keď mrkotali, odchýlil obor natoľko vráta, aby jedna sa prepchala a zahvízdal. Kozy sa hrnuli von po jednej a obor omakoval každú, čo je tak veľká podobnosť so skutkom Polyfémovým ako Svätoplukovičom pripisované lámanie prútov s bájkou gréckou, hoci to povedať môžem, že som svoju rozprávku počul z úst slovenských parobkov, ktorí iste Homéra neštudovali.
Koniec domyslí si čitateľ sám. Vyšli s kozami štvornožky aj kujoni, hoci Puchor každému z nich omakal chrbát. Mal ich za capov.
Gog a Magog hnali skoro stádo preč. Faust pozastal trochu a ďakoval úškľabne zvonku za nocľah a hostinu.
Obor rozpŕchlený tým nanajvýš vykopol vráta, vybehol a pochytiac do boľavých rúk ozorné kamenisko, chcel ho vrhnúť za utekajúcimi. Vtom ale premenil sa v nekonečnej bezmocnej zúrivosti i sám na kameň, ktorý stojí dosiaľ a mníchom teraz sa nazýva.
Rytier Faust zaprorokoval, že kameň tento ožije vtedy, keď Poliaci podajú srdečne na zmierenie ruku Rusom a keď príde čas, že Slováci nepobehnú za každým s hrčami za ušami narodeným chlapcom, keď sa vytasí s novou zástavou, hľadajúc zásluhy sám pre seba. Pri takýchto výnimkách možno pochybovať o vyplnení proroctva.
Ale Slovania mali by opustiť všetky dosiaľ obvyklé náboženské púte do Kijova, Čenstochovej, Máriapóču, na Staré hrady a všetci bez rozdielu, od Siného až k Bielemu, od Baltického až k Čiernemu moru, putovať k tomuto mníchovi. Jeho kamenné ústa sú také výrečné, že by nikde takú kázeň nepočuli ako od neho. Osud jeho je už sám osebe kázeň z textu: „Ľud bez umenia pôjde do zajatia; slávni jeho budú hladovití a množstvo jeho žízňou zvädne.“1

18 (Zhony v Kocúrkove následkom zmenenej štátnej sústavy)

Pokiaľ rytier Faust konal na Rvačári, vzalo Kocúrkovo celkom inú tvárnosť následkom premeny vládnej sústavy. Mužovia vlády kúpili si za cenu stratenej Lombardie tú skúsenosť, že za dvanásť rokov učinili dosť na pobúrenie všetkých národov rakúskej dŕžavy, neuspokojili žiaden. Nešlo to v Taliansku nijako s neochotnými plukmi. Nedali sa ani prítomnosťou panovníkovou oduševniť. Bolo všade tutti frutti, keď lživí priatelia použili rozkmotrenie s verným priateľom na severe. Následkom porážky solferinskej a uzavretia v nebi rachla pangermanistická politika Bachova roku 1860. Pri všetkej neomylnosti svojej politici uznali, že pokrok vyhľadáva návrat k starému. Videli, že to s tým silne centralizovaným nemeckým Rakúskom nejde, a pretože Slovania sú od prirodzenosti svojej určení len za potravu iným národom, nehľadiac na ich počet a zásluhy, uzavretý bol dualizmus, podelenie vlády medzi Nemcov a Maďarov, jednej dŕžavy na Pred- a Zalajtániu. Vyrieknuté bolo, že právo meča proti Maďarom neplatí, proti Čechom a iným Slovanom zostáva v plnej sile. Minulých dvanásť rokov vyhlásili za roky fašiangové.
Zvesť o tom doletela práve vtedy po telegrafe do Kocúrkova, keď sa vperil šíp obrovi do oka. A keď skamenel Puchor, už bolo celé Kocúrkovo na nohách.
Hneď museli lapiť všetci cigáni husle a barbory. Po uliciach ozývala sa obľúbená pieseň: ,Huncút Német’. Tovariši, učni, študenti chodili v tlupách s uličníckou zberbou po meste. Meno Kossuthovo sa ozývalo, príbytky cudzozemských úradníkov boli v stave obliehania, okná hrmeli. Keď dajeden z nich ukázal sa na ulici, vtĺkli mu vysoký pinč do očú. Iní hotovili sa na odchod, predávali hrubšie náradie, skladali tenšie so strachom. Svorná vôľa celého obyvateľstva je v pohnutých časoch moc veľká.
Sedliaci však nebrali podiel na jasote. Nevedeli, či sa majú smiať, či plakať. Vláda bachovská ich neuspokojila. Zriadila urbárske súdy a práve do týchto postavila samých uhorských pánov, ktorí všetky patenty obrátili na posmech. Za ,Nemcami’ teda nemali žiaľ, ale i čuhárov sa báli. Videli vo vzniku nový odboj a za tým panštinu, dereš, panskú spravodlivosť. Šuškali teda medzi sebou s ustarostenými tvárami, uťahovali sa.
Vlastenci vedúci veľkým slovom slávili u Verešgála víťazstvo pasívnej politiky. Všetci boli plní hrdosti a najsmelších nádejí.
„Vláda nám už povolila toľko,“ hovoril Verešgál, „že s tým i to dobyjeme, čo nám dať nechce.“
Najväčšmi ich tešilo naspäťuvedenie maďarskej reči do všetkých kruhov, súdov, škôl.
„Len netreba príliš napínať strunu, aby nespokojnosť národov neslúžila za nástroj politikom viedenským,“ ozval sa Rus Ogariov, ktorý sa teraz bozkával s vlastencami.
„Nič,“ zavrátil ho Šúľoš, „žiadne pánbratovanie s nemaďarskými národmi. Uvedieme bez všetkých ústupkov do poslušnosti i Slovákov i Rumunov i Srbov i Chorvátov. Do Viedne viac so žalobami nepôjdu, keď ich teraz Nemci pristrčili nám.“
Ogariov pokrútil hlavou: „Ja vás, páni, nechápem. Hovoríte o Slovákoch ako o národe vám cudzom. A či vy sami nie ste Slováci?“
„Kto to smie povedať, že my nie sme Slováci?“ oborili sa čuhári na neho a len toľko, že ho nevysotili.
Tátrahegyi zdelil zo súkromného listu, že ,mudrc krajinský’ Deák vyjednáva vo Viedni. Stránky sú vraj náchylné ku vzájomným ústupkom. Nemci chcú dať Uhrom samosprávu i krajinskú obranu: Deák chce prispievať k potrebám dŕžavným a krajinskú obranu podriadiť spoločnému ministerstvu. Nemci chcú zabezpečiť výlučné panovanie národnosti maďarskej: Deák je hotový prejať časť dŕžavných dlhov i ríšsku radu oboslať pod dákym iným menom.
„Páni!“ ozval sa zas Ogariov, „kladiete príliš veľkú váhu na maďarskú reč a národnosť. Či to nepovzbudí iné národy, aby činili to isté? Budú sa ohliadať po príbuzných, tiahnuť za hranice. Bude im tiež viac záležať na reči než na ústave.“
„Ruský vyzvedač,“ skríkli rozjarene vlastenci, Ogariov zutekal.
Panslávi strčili tiež spolu hlavy, zhromaždiac sa u Mazalíka, ktorý pri tom všetkom, že mu už do pol milióna nechýbalo viac ako 500 000 zlatých, Slovákov sa neodriekol. Čo viac, prišiel teraz mimoriadne i Hajžušek. Bobák oproti tomu sa nedostavil, lebo už mal úrad lesného pána.
Mazalík navrhol, aby sa hneď vybrali do Viedne ako slovenské vyslanectvo. „Teraz,“ hovoril, „Nemci skorej pripustia k citlivému srdcu naše vzdychy, než pokiaľ nás hlodali oni sami.“
Ale Chvaliboh nič viac nechcel počuť o nevďačníkoch.
„Mali času dosť postaviť na nohy Slovákov, keby boli chceli. Ale uchádzali sa vždy len o priazeň grófov a barónov, ľutovali, že sa s nimi rozkmotrili, vábili ich do Viedne, Slovanmi pohŕdali, dali šprihať židovským novinárom na Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov. Do Pešť-Budína vždy nazerali, do Záhrebu nenakukli. Srbom dali Vojvodinu a učinili ich tam cudzozemcami; teraz ju sfúkli celkom. U nás ponechali na maďarských stranách maďarčinu, na slovenských zaviedli nemčinu. Maďarom dali svojich úradníkov, Slovákom Maďarov a Dajč-Čechov. Školy slovenské nám dali s nemeckou vyučovacou rečou. Dali vypracovať i návrh ,korunnej zeme slovenskej’, ale len na postrašenie Maďarov. Tým, ktorí proti nim bojovali, dali mastné úrady, nás, čo sme sa vystavili nebezpečenstvu za nich, uvrhli pod dozor, žiadali o nás mesačné správy. Pri takej politike, politike nevďačnosti a nenávidenia Slovanstva, muselo prísť, čo prišlo, a nám mohla nadobro prejsť chuť skladať nádej v pinč. Boli sme len slepým nástrojom v rukách bez lásky.“
„Všetky naše vymoženosti,“ dodal Hajžušek, „vyšli na zámenu pánov a tú sme zakúsili trpko. Hrdí služobníci pangermanizmu nepriniesli nám nič iného ako jedny cudzoty za druhé s hodným dodatkom rozmanitých daní, ktoré sotva už dakedy strasieme. Nôta pangermanizmu spriatelila nás s nôtou Rákocziho.“
„Už akokoľvek,“ zamiešal sa Šuták, „ale ide nám o život. Pomoci a ochrany inde niet ako vo Viedni.“
„A u koho tam?“ tázal sa Chvaliboh. „U tých, čo nás teraz povrhli Maďarom? Prosiť o zmenu znamená žalovať na nich. Čo vykonali všetky doterajšie vyslanectvá slovenské? Odpravili ich s peknými, ale prázdnymi slovami, a potom urobili kríž za nimi.“
„Ja dám hneď prerobiť svoju garderóbu, ošnurujem sa od päty do hlavy,“ riekol Hajžušek a odišiel.
„Od takého Nikodéma ani iné nečakať,“ hodil za ním rukou Mazalík.
„Súďte i o mne, ako chcete, ale ja po prázdne frázy do Viedne viac nepôjdem,“ osvedčil sa i Chvaliboh a odišiel tiež.
„To robí tá kanonia,“ pokrútil Mazalík hlavou a Šuták prisvedčoval.
Tak to všetko vrelo a kypelo, keď sa vracal víťazný Faust s tovarišmi do Kocúrkova vo veľmi slávnostnom sprievode. Lebo vyšli mu v ústrety pri bubnoch a píšťalkách, za zvonenia všetkými zvonami a pri streľbe z „waffen passov“ všetky školské deti pod zástavami. Zadivil sa hrdina, že ho teraz toto mladé kocúrkovské pokolenie prijalo hlučným „dičírtešíkom“, keď ta idúc počul len samé „gelóbety“. Školiarske pozdravovanie je v Kocúrkove ako zástava na veži. Kam vietor potiahne, ta sa obráti. Hneď ťa každé decko na ulici pozdraví „dičírtešíkom“, hneď „gelóbetom“ podľa toho, či Nemci panujú, či Maďari. Na slovenské „pochválen“, rozumie sa, nikdy nepríde. Učitelia prejavujú v tom najväčšiu svoju bravúru.
Hrdina sa viezol — na kocúrkovských paniach. Chcem povedať, že koč, na ktorom sedel, ťahali kocúrkovské panie. A prečo by nie? Keď kadejakým speváčkam a tanečniciam zapriahajú sa do kočov mladí páni, prečo by neboli mohli dámy kocúrkovské konať službu kobýl Faustovi?
Pred kostolom vítal víťaza vyšnurovanou rečou abas de Valle Obscura. Bol to pán, ako sa na abasa svedčí, veľký a bruchatý, ktorý potrebné vlastnosti si už za mladi nadobudol, pretože zdraviu škodných, zbytočných štúdií vždy sa opatrne vystríhal. Hlavu mal už ako koleno, ale tvár plnú a červenú ako rýdzik. Čítal ešte bez okuliarov, bo si oči veľmi šetril. Večery trávil pri kartách, dni pri biliarde, ktorý mal doma. Dopoludnia však prešiel mu čas prezeraním drahocenností a ochutnávaním vína, ktorého bol veľký znalec, a mal i sám vinicu v Tokaji. Toto bol pri vyvolení hlavný dôkaz jeho schopnosti, a druhý jeho štedrosť. Lebo farár má predovšetkým byť dobrým hostinským, a to náš farár i bol. Nestydatí hrdláči si ho veľmi chválili.

19 (Veľká hostina, žarty, rozprávky, telegramy, prípitky pri nej)

Vyťal sa i teraz, ku cti Faustovej a na zdravie novým vymoženostiam. Hneď po slávnostnom privítaní premožiteľa obra hrnulo sa na faru množstvo čuhárov i tie panie, čo triumfálny koč pritiahli.
Nemeckých „beamtrov“ však, ktorí predtým prví bývali pri všetkých hostinkách, teraz nebolo. Lebo zvrhnutý úradník a zdochnutý pes rovnakú mávajú vážnosť.
Panslávi oproti tomu boli všetci tam, okrem Šutáka. Chvalibohovi dopomohla ku cti jeho kanonia. Mazalíka pozvali pre jeho pol milióna. Hajžušek bol potrebný, aby ožralí a opilí mali napohotove lekársku pomoc, ak by bolo treba žilu seknúť či puknuté brucho zošiť.
A toto veru pri prítomnej hostine bolo zvrchovate potrebné. Lebo to bola hostina, aké dávajú župani, keď prídu spoza desiatej hory za tri roky raz do svojej župy na dva-tri dni, a potom len gazdujú alebo v kúpeľoch trovia svoj vysoký plat; alebo biskupi, keď pritiahli peniaze všetkých cirkví k sebe, aby ich nikto iný nepremárnil ako oni. Kto rád sa odvoláva na minulosť, povedal by, že to bolo hýrenie sardanapalské, lukulské.
Jediacim a pijúcim hrala cigánska banda, aby všetko šlo do hrdla riadne, po takte. Okenice hneď sa pozatvárali a bola učinená zo dňa noc, keď by to predsa u osôb duchovných malo byť naopak.
Predbežných jedál, takrečených assetlí, bolo toľko, že keď prišiel vlastný obed, už každý mal svoj kotlík plný. Kto chcel i samotný obed jesť, musel podstúpiť v Kocúrkove obyčajnú operáciu. Zasekli ho medzi dvere, vytlačili z neho všetky jedlá a tak učinili miesto novým. Tento kumšt naučili sa Kocúrkovania od žrocha. Tento zver, keď už má žalúdok plný a ešte mu ostáva žranivo, vtisne sa medzi dva blízko pri sebe stojace stromy, vytlačí zo seba požitú potravu a žerie potom zase ďalej. Tak dialo sa i tu, lenže miesto stromov potrebovali sa dvere. Pomáhali pri tom mestskí hajdúsi.
Cukrové pochúťky šli všetky do vrecka alebo do šatky. Lakomejší priniesli z toho domov kopu.
Zo všetkých čiastok sveta zohnané víno tieklo vrchom do smädných hrtanov, spodkom odtekalo prirodzenou odlievkou dolu servítkami. Lebo v Kocúrkove tak si pomáhajú pri veľkých hostinách, keď dlho sa prilieva a vstať od stola zdvorilosť bráni. Len abas sám použil iný prostriedok. Mal na prirodzenej pumpe priviazaný veľký volský mechúr. Do tohto odlieval pohodlne kus po kuse.
Ako znamenitý znalec dával hosťom spasiteľné poučenie o rozličných druhoch vína, akú ktoré má arómu. Veličil sa zvlášte svojimi vínami, ale i žaloval na nehodu. Lebo r. 1849 vyprázdnili mu Rusi celú pivnicu v Tokaji. Túto omrzlú históriu nezunoval rozprávať každodenne s pohŕdaním. Keby to vraj bolo šlo aspoň do statočných brúch, ale do ruských! Keby bol mohol, bol by im ho pupkom vytočil.
Za vrchstolom sedela madáma Kakadú so svojimi nahými prsiskami a so svojou nadutou krinolínou. Naľavo od nej sedel mešťanosta Verešgál, napravo rytier Faust. K tomuto stále sa nachyľovala, šeptala, smiala sa, ako keď Dido škerila zúbky na bohabojného Aenea alebo kráľovná Kandaces na Šalamúna, keď prišla až z Etiópie obdivovať múdrosť a krásu jeho.
Sedel pri stole i Vak Béla. Tento malý sviniarik činil také nezdoby, kvíkal, vrieskal, pýtal nezbedne, čo chcel, odstrkoval, čo nechcel, šibrinkoval nohami, zvonil na tanieri a pohári nožom, rozhadzoval chlieb, bil mamu, že nebolo možno nespoznať v ňom neobyčajný talent a budúceho náčelníka beťárov kocúrkovských, kde drzosť a nestydatosť platia.
Vlastenci v čuhách viedli plnými ústami politické rozhovory. Hromžili na drahú správu, pri ktorej obyvateľstvo ide na žobrotu, keď vláda zápasí s nedostatkom; na vydržiavame ohromnej brannej moci a jej upotrebenie na vojny, do ktorých nám nič, a na zháňanie daní; na veksatívnu kontrolu finančnú; na veľké obremenenie pozemkov a pomerne malé kapitálov; na neznesiteľnú spupnosť hladných pisárikov zohnaných z celého sveta.
S najväčším ohňom žehral barón Krikehaj, ale už-už mal objednané miesto na rýchliku, aby udal vo Viedni krikľúňov a pobočne ulovil dáky úrad.
Faust uznal za dobré obrátiť myšlienky na iný, nevinnejší predmet. Odporúčal Kocúrkovanom panteistického boha. Ale títo odvetili krátko a rozumne: „Nemôžeme ho potrebovať v Kocúrkove.“
Nechal teda veci prísne a obrátil sa k žartom. Chtiac trochu poškádliť svoju dámu, spomenul z biblie, ako boh na všetko, čo stvoril, povedal, že je dobré; len pri žene nepovedal nič. Madáme to zavdalo príležitosť ukázať svoj vtip.
„A viete,“ riekla, „pán doktor a rytier, prečo boh nepochválil ženu? Vedel, že dosť nachvália sa ju muži.“
Vtip ten vzbudil hromovitý potlesk. Madáma Kakadú musela podľa poľskej obyčaje vyzuť svoju črievičku. Do tej nalialo sa víno a musel piť každý zaradom, nevynímajúc ani abasa. Lebo huncút, kto nepije.
I Hajžušek napomohol trávenie príliš napínaných žalúdkov básnickým svojím vtipom, pri ktorom však radím čitateľkám prejemnelého vkusu mať poruke posilňujúce kvapky, ak by snáď zamdleli. Kritikusi nech aspoň tabaku smrknú, aby ich fajný nos menej bol afficírovaný.
Dal sa rozprávať, odkiaľ dostalo Kocúrkovo povestné svoje meno. „I my máme,“ hovoril, „nášho Romula, lenže tento necical vlčicu, ako onen v Ríme, a že meno Kocúrkovo nepovstalo od osoby, lež povstalo od udalosti, ktorú verne zdeľujem podľa kroník, nepridajúc k histórii nič, okrem udalosti samej.“
Táto predmluva vzbudila napnutú pozornosť celého hodujúceho zhromaždenia. Nastalo také ticho, že bolo počuť, ako prehltnuté kusy teľaciny do žalúdkov padajú a liate víno chľapčí. Rozprávač takto predniesol doteraz neznámu históriu.
„Za onoho času, keď slávne teraz Kocúrkovo bola len nepatrná dedinka, nocoval tu v zime u jedného sedliaka drotár, taký zamastenec, akí bývajú drotári. Bolo to v zime. Priadky sedeli okolo kozúbka, kde horeli triesky, drotár rozvaľoval sa na širokej teplej peci. Ako si tam leží horeznačky, počnú sa mu dvíhať čierne gatiská práve tam, odkiaľ mu nohy vyrástli. Kocúr, hľadiac na to zvrchu teplej pece, mal to v nerozume svojom za zjavenie sa myši. Hľadí, hľadí, strojí sa zhrbený ku skoku. Raz cup! zatne pazúrmi do domnelej myši. Z pomsty potom nazvali drotári dedinu Kocúrkovom.“
Touto rozprávkou vzbudený smiech utíšili zo všetkých strán sveta dochádzajúce telegramy.
„Nemecký národ prijíma Maďarov do spolku rozširovateľov osvety medzi barbarskými Slovanmi.“
„Cisár Napoleon III. mieni bojovať proti Rusku vo Varšave, Carihrade a Pešti; preto praje Maďarom dobrého zdravia.“
„Kráľovná Viktória nemá proti tomu nič, keď rakúskych Slovanov Nemci a Maďari medzi sebou podelia.“
„Poliaci prajú každému dobrý apetít, kto hoduje na Slovanoch.“
„Izrael je hotový odvrhnúť nemecké mená, len nech mu bude dané pozbierať, čo góji rozhádžu.“
Všetky tieto telegramy boli prijaté s hlučnou pochvalou a streľbou zo šampanských skleníc.
Nasledovali prípitky, pri ktorých prejavili Kocúrkovania veľké svoje rečnícke vlohy. Sypali sa prázdne, naduté slová so širokým pátosom.
Všetkých v tom prevyšoval grandiózny Tátrahegyi. On to vedel. Zaujal pri tom postavenie olympského Dia a moduloval hlas až do plaču. Ba plakal skutočne, keď líčil krivdy a utrpenia maďarského národa. Víťazovi nad obrom želal, aby našiel ako Achilles svojho Homéra, čo sa vo mne skutočne vyplnilo. Madáme Kakadú až k nosu pristrčil vysoký pohár, aby učinila šťastný počiatok ošľachtenia chatrnej slovenskej krvi. Abasa pochválil za jeho neporovnateľnú pohostinnosť a ešte viac za vlastenecké zmýšľanie.
Mešťanostu Verešgála okúril dymom chvály Šúľoš.
„Česť,“ hovoril, „ktorú národ dáva výtečníkom svojim, vracia sa k nemu samému. My ctíme vás pre vaše maďarské srdce a nesmrteľné zásluhy; svet ctí nás pre vás. My sme rozniesli slávu vašu od východu až k západu slnka; a táto sláva vaša ožaruje nás, je naším spoločným imaním. Tak pravé zásluhy nachodia uznanie a tak zase sa uznanie odpláca. Seba ctí národ, keď ctí veľkých svojich mužov. Daň úcty, ktorú im dáva, platí sám sebe. Ba v tom leží i moc národa. Ktorý národ nemá vynikajúcich mužov, alebo si ich neváži, nevie oceniť ich zásluhy, lež blatom hádže do nich, ten je mdlý a slabý; ale ktorý aj má výtečné hlavy, aj s úctou sa pred nimi korí, ten je silný. Muži, v ktorých sa sústredila dôvera národa, môžu mnoho vykonať pre národ. Tak náš Deák. Donútil i tvrdošijných Nemcov k ústupkom, pretože sa národ istým spôsobom sústredil v ňom. Nemci videli, že národ je Deák a Deák národ, preto ustúpili. Učinili sme z neho krajinskú modlu, a tým sme mu umožnili spasiť krajinu. Čo tam vo veľkom Deák, to tu v malom Verešgál. Naša neobmedzená dôvera k nemu umožnila skazu toho netvora na Rvačári.“
Faust vzdával slušné vďaky svojim spoločníkom a celému českému národu. Česi sú vraj prví bojovníci vždy viac a viac šíriaceho sa nemeckého živlu a sami privtelia sa čoskoro úplne k veľkej Germánii. Najťažšie pri tom dielo je zvŕšené. Dvojjazyční už sú; netreba im nič iného ako jednu reč zabudnúť.
Ozval sa i Hajžušek, prajúc z celého srdca všetkým, aby ináč neumierali ako podľa jeho receptov.
Potom povstal Mazalík na všeobecné pohoršenie so slovenským prípitkom. Lebo to považovali prítomní za zneuctenie slávnosti. Drkotali síce sami temer výlučne po slovensky, ale slávnostný prípitok slovenský, to sa im videlo ohavnosťou.
„My,“ hovoril, „priznávame sa k Slovákom, ale chceme verne stáť pri spoločnej vlasti uhorskej. (Bravo! Bravo!) Chceme verne stáť, lež ako občania slobodní, nie ako otroci, (Čuj) Chceme žiť ako Slováci; žiadame česť a slušné právo ako Slováci, ako najdávnejší obyvatelia zeme tejto. A netajíme, že sme súčasne členmi veľkého slovanského národa.“
„Slováci,“ skočil mu do reči Šúľoš, „sú v politike absolutisti, v náboženstve obskuranti, v každom ohľade ľudia mrzkí.“
„Sú len trpení chalupníci v krajine Maďarov, podmanení helóti!“ trepol o stôl Tátrahegyi päsťou.
„Keď sú len sluhovia,“ utrel si čelo Mazalík, „aspoň si môžu vyberať medzi pánmi.“
„Vyberať?“ zdupotal tak rozpajedený Tátrahegyi, že mu až peny z úst tiekli. „Slováci sú naši otroci, a ničí iní naveky.“
„Vaši otroci?“ rozpálil sa i Mazalík, osmelený svojím pol miliónom. „Čože ste vy? Slovákmi byť nechcete, Maďarmi nemôžete, ste teda akísi potvorní Neslováci a Nemaďari.“
Náramný krik, čo z toho povstal, utíšila predsedateľka madáma Kakadú. Zdvihla sa od stola a za ňou všetci, ktorí mohli. Mnohí zostali až do bieleho dňa v mláke pod stolom.
Bola už noc. Kto chcel a vládal, šiel ohliadať osvetlenie mesta.

20 (Výjavy pri osvetlení mesta, divadlo, odchod cudzozemcov)

Učinil to i Šuták, ktorý nebol na hostine, so svojou rumennou sestričkou. Viedol sa s ňou popod pazuchy, keď vošli do Uštipačnej ulice. Tam utrafili na sestru Bobákovu, jej spoločnicu a jedného kaprála v žltých rukavičkách. Pretože zbadali, že krasotinky pri ich príchode štuchajú jedna do druhej a dusia smiech, súdili z toho, že oni sú predmetom klebiet. Preto vrátili sa nezbadane a zastali v blízkosti klebetníc tak, aby ich nemohli vidieť. Slyšme, čo vyslúchali:
Pepi: „Meiner Ehr1 , to je do rozpuku, frajle Lidi.“
Lidi: „Fürwahr2, frajle Pepi.“
Pepi: „Každá Kuchelmensch bude už teraz nosiť einen Hut a Reifrock.3“
Lidi: „Lebo i každá Kuchelmensch má toľko Erziehungu4 ako frajle von Schuhthaagh. No nie, Herr von Kapral?“
Kaprál: „Jo! Pravej slofakischer Trampl5.“
Pepi: „Ako to len bude diškurírovať, keď erscheinuje v Noblgesellschaftu? Ansprechuješ ju nemecky, ,ništ dajč’. Megszólítuješ6 po uhorsky, ,nem tudom maďarom’. Šaty nóbl a reč hlúpa slovenská. Pfuj! Čo oni na to, Herr von Kapral?“
Kaprál: „Jo! Zpropadená frajla. Jakovej Erziehung, takovej miel by holt bejt i Anzug.“
Lidi: „To nám gereichuje všetkým zur Schade7, keď taký slovenský vrkoč, čo s pôbľom na slovenské kázne chodí, vornehm sa klajduje.8“
Pepi: „Richtuje sa za brúdrom, ktorý je vraj akýsi slowakischer Schrifftseller.“
Lidi: „On je mit seiner Schriftstellerei9 u našich úrfioch tak geachtet, ako u nás fraucímroch jeho frajle Schwester.10“
Pepi: „Mňa nech na ulici neansprechuje. Lebo by som omdlela vor Schand11.“
Kaprál: „Potom bych jich holt ja musil aufweckovať12.“
Lidi: „Len nie mit dem Stocke13, chichichi! Ó Jezus!“
Pepi: „Jezus!“
Kaprál: „Mort himml saprment14!“
Teraz bude zle. Všeteční študenti vyšustli z okna prvého poschodia džbán zimnej vody na klebetnice. Kaprál siaha k svojmu kocprdu. Dá im ten holt!
Ale tu nová nehoda. Ide mimo, strkajúc ako väzeň Tátrahegyi. Zavadí veličiznými ostrohami frajle Pepi do vlečivých šiat a raps! roztrhne ich, sám buch o zem ako snop.
Frajla Lidi sa smiala, ale i ju našlo. Ako si otriasala vodu zo šiat, pukne jej obruč v letnici. Musí ju vcele vytiahnuť a odhodiť. Ale ako tu teraz ísť? Skleslé šaty jej i napredku vadili v chôdzi, i odzadku vliekli sa za ňou na lakeť. A rozdiel v postave povstal taký, že kaprál pri všetkom hneve nemohol sa zdržať smiechu. Ktorá len toť bola ako veľký moskovský zvon, je teraz len srdce z tohože zvona. Stará Bobáková až rukami zalomila, keď tú, ktorá posla z domu tak širočižná, takú šťúplu priviedol kaprál naspäť, vlastne prihnal, lebo niesol šaty za ňou.
Po tomto uličnom výjave odviedol Šuták svoju sestričku do tej pivničky, ktorá slúžila začas Slovákom ako kasíno. Teraz tam hrala túlavá nemecká spoločnosť komédiu v piatich dejstvách. V prvom predstavovali, ako minister Švarcenberg privodí svet k užasnutiu nevídanou nevďačnosťou proti Rusku a ako z toho koristia Napoleon III. s Viktorom Emanuelom. V druhom, ako minister Bach pojíma všetky hlavy všetkých Rakúšanov pod jeden vysoký pinč, a keď sa mu vysypali, uteká so smiechom, vediac dobre, že po ňom mnoho ešte Bachov zostane vo Viedni, a keby ich tam bol nedostatok, že prídu i spoza hranice. V treťom, ako minister Thún zriaďuje slovenské školy s nemeckou vyučovacou rečou a za kresťanské peniaze reálky pre židov. V štvrtom, ako minister Kraus hľadá rovnoprávnosť v tom, aby sa nemecky úradovalo všade, keď ľud je povinný naučiť sa jazyk cisárskeho človeka. V piatom, ako Slováci vždy otvárajú papuľu pri rozdávaní novej papky rakúskym národom, hoci politickí kuchári nikdy na nich nemyslia ani nerátajú. Na záver ukázal Nemec, ako on deväť rozličných vtákov jednu pieseň v klietke naučil a ako po vypustení každý z nich spieval pieseň svoju. Tento fígeľ chcú dokázať i Maďari. Všetko sa dokončilo záverečným slovom, ktorého zmysel bol, že ústavné a stiesnené Rakúsko jedno je. To ináč sa rozumie, že túto komédiu musel každý dobre zaplatiť; a predsa ani samotným komediantom úžitok nepriniesla.
Faust strávil ešte jednu rozkošnú noc u mešťanostu Verešgála, predo dňom však zmizol ako rakúske vlastenectvo. Neľúbilo sa mu povetrie, ktoré vraj smrdí plesňou hnijúcich národov.
Keď sa už vznášal vysoko na svojom šarkanovi, kynul ešte raz na Kocúrkovo ľavou rukou — a hijo!
Obrovi odňaté kozy zanechal novým úradníkom na hostinky, aby nezišli na stopy skrbných Nemcov, ktorí paušály na hostiny brali, ale len cudzie domy vyjedali, čo bol najhlavnejší kameň úrazu pre nich.
Čoskoro za Faustom vytrhli aj Česi s reptaním na vládu, ktorá vraj nikdy nevedela ani svojich priateľov odmeniť, ani nepriateľov strestať a ktorú nechuť proti Slovanstvu, klátenie sa medzi samostatnosťou a odvislosťou od Nemecka, samovládou a ústavnosťou, demokraciou a aristokraciou vždy po bludných cestách vodia. Keď išli popri Jánovi Nepomuckom, učinili ako sedliak, ktorý ani napoly toľko nepodvihne klobúk pred krížom, vracajúc sa z trhu, ako ta idúc.
Vlastenci im dali hrať Žižkov marš, aby im tým pripomenuli, že neboli, čím mali byť.
Ženy všetky boli v smútku — v čiernych košeliach. Len o slzy bolo trudno. Nevedeli, kde ich vziať.
A to bola bieda i v nádeji sklamaných Slovákov. Očakávali, že Česi dodajú novej sily vädnúcemu živlu slovenskému; ale veru to boli len nástroje ponemčenia, a to ochotné nástroje. Skúsili sme s veľmi zriedkavými výnimkami, že Čech dvakrát Nemec.
Len sedliačky z dedín plakali srdečne. K týmto ozval sa slúžny
Špangler: „Dcéry kocúrkovské! Nie nad nami plačte, lež samy nad sebou a vašimi deťmi. Lebo to vedzte, že víťazstvo maďarizmu a kaštieľov je jedno. Budete mať reč i spravodlivosť panskú.“
Madáma Kakadú hľadela za odchádzajúcimi krajanmi tou čiastkou tela, kde človek žiadnych očú nemá; preto nie div, že sa nestydela obnažiť ju.
Národovci našli na ulici čiernu knihu. Boli v nej mesačné správy o panslávoch, ako ktorý sa má, či je zdravý, ako spal, kde chodil, čo s kým hovoril. Utekajúci Česi stratili ju a panslávi svedomite odniesli novým úradníkom, aby v diele pokračovali. Lebo to je v poriadku, aby — ako Nemci strašia Maďarov — Maďari Nemcov panslávmi, tak i jedni od druhých prejali ich stíhanie.
Stal sa potom súčasne odchod jedných a príchod druhých. Jednou bránou Česi von, druhou Maďari dnu; keď nie Maďari, aspoň ich snímky.
Medzi týmito bolo mnoho ľudí, čo sa ku všetkému pridali. Pod Kossuthom boli najhorlivejší republikáni a Maďari; pod Bachom najodhodlanejší prívrženci neohraničenej vlády a germanizácie; pod Schmerlingom najúprimnejší ctitelia života ústavného a panovania maďarského. Nikto tak nefatinkoval Nemcom, pokiaľ panovali, a nikto im tak hlasite nenadával, keď pošli s noškami, ako títo hľadači úradov za každú cenu, vo všetkých okolnostiach, v každom prípade. Nech tam panuje ktokoľvek, oni vždy spolupanovať musia. Lebo im to všetko tak výborne pristane, či vešať monarchistov, či súdiť republikánov, či slúžiť vláde neobmedzenej, či ústavnej; či na Nemcov prerábať Slovákov, či na Maďarov.
Potom nie div, keď sa hovorí, že by otázky národnej nebolo, keby nebolo úradov. O Slovákoch sa aspoň môže s istotou povedať, že u nich je národnosť rebríkom k úradom. Lebo zaprenie svojho národa je nevyhnutná podmienka povýšenia.
Ostatne ,Krajan’15 najlepšie povedá: „Mrcha časy, dažde, ustavičné chumelice, málo zbožia, ništ krmu, to sú pozostatky predošlého systému.“
Pravdivé to slovo a posledné v našej epochu tvoriacej básni.
S jej vznikom prestávajú Slováci obdivovať Nemcov, Francúzov, Angličanov a počínajú obdivovať samých seba, s mojou nevädnúcou a nehynúcou slávou.
O, čo si dokázal, ty môj anjelský rozum! Aké dielo si vyviedol z dlhej chvíle! Aké divy si spôsobil pre celú večnosť! Ja som sa zasmial jediný raz a všetky veky aj všetky pokolenia budú sa rehotať so mnou.
Dolu teraz klobúky, vy, ktorí ste ma ožehom z literárnej republiky slovenskej vyháňali. Ten kameň, ktorý ste zavrhli, vy stavitelia, stal sa kameňom uholným, ja totiž a toto moje dielo.
Darmo si už ostríte nožíky. Moje trudoviny naplnia všetky bryndzové trhy a sklepy na korenivo, a ja tak dlho budem žiť, že ich všetky šťastne prežijem. Dosiaľ nikto na mňa nepomyslel, teraz už Slovania budú len k Župčanom obracať zraky ako mohamedáni k Mekke a Medine. Som si istý, že ma vyvolia za čestného člena všetky neučené spoločnosti, univerzity za bakalára.
Po smrti mi vystavia vďační Slováci až do oblakov siahajúci pomník z najtrvácnejšieho ľadu. Aby nemali aspoň o nápis starosti, nemuseli sa zháňať po básnikoch, zanechávam ja sám takýto.

Odpredku: „Záborského tlejú kleslé tuto kosti Jonáša;
on žil a so slávou žiť bude večne Slovák.“
Odzadku: „Nedávajte svatého psům, aniž mecte perel
svých před svině; aťby snád nepotlačili jich
nohama svýma, a obrátíce se, neroztrhali vás.“
(Mat. 7, 6.)

Medzi pravý a ľavý bok rozdelí sa táto výpoveď: „Inde by snáď býval veľký muž, u nás bol len veľký blázon.“
Pamätné pritom bude to, že čelo bude nestydate luhať, tylo ale a boky hovoriť pravdu. Svedčí takýto nápis tomu, kto jedným okom sa smial, druhým plakal.


Poznámky:
______________________________
1;Oleum et operam perdidi — (lat.) príslovie: Stratil som olej i prácu (vo význame: Márne som pracoval!).
2;nemeckú Vielsaufiu — (nem.) mnohé slopanie. Ide o kalambúrnu deformáciu slova Philosophie (filozofia). Záborský mal neprekonateľný odpor proti dobovej špekulatívnej nemeckej filozofii, najmä hegelizmu.
3;Si tacuisses,philosophus mansisses — (lat.) príslovie: Ak budeš mlčať, ostaneš filozofom.
4;plačúci Jeremiáš... smejúci sa Demokrit — Jeremiáš bol starozákonný prorok, ktorý trúchlil nad skazou Jeruzalema a svojho národa. Demokritos (460—370 pred n.l.) bol zasa starogrécky „smejúci sa“ filozof, ktorý hlásal potrebu ironickej vyrovnanosti človeka so svetom.
5;„Cromerus de gestis Polon. Basil, 1568. — Ruttkay, Memoria reg. et ban. Croat., Wien, 1652 — Car du Fresne, Illyricum, Poson., 1746, str. 9“ (pozn. aut.)
6;Doktor Faust — výstredný nemecký lekár, mág, astrológ a alchymista z prelomu 15. a 16. storočia. Bol povestný svojimi čarodejníckymi kúskami. Jeho názory, život a činy zobrazil v rovnomennom epose (1790 — 1832) nemecký básnik Johann Wolfgang Goethe.
7;prorok Towiański — poľský mystik a mesianistický filozof Andrej Towiański (1799 — 1878), hlásateľ príchodu novej éry ľudstva, ktorú uskutoční obrodené Poľsko. Od roku 1841 mal silný vplyv na poľského básnika v emigrácii Adama Mickiewicza.
8;Vergílius — Publius Vergilius Maro (70—19 pred n.l.) najvýznamnejší starorímsky epický básnik. Jeho Aeneida je národným eposom o dejoch z čias založenia Ríma.
9;Jozef Hložanský — (1836—1876), slovenský historik a publicista, stúpenec liberálnej politiky, tzv. Novej slovenskej školy. Neskôr emigroval do Ruska.
10;„Sidrach, Mizach a Abdenago — mládenci, ktorých babylonský kráľ Nabukadnezar mučil v rozpálenej peci. -Daniel 3“ (pozn. aut.).
11;prvý Maďar — „gróf Štefan Széchényi“ (pozn. aut.).
12;krajinský mudrc — politik Fraňo Deák, pôvodca Baustovi pripisovaného rakúsko-maďarského vyrovnania (tzv. dualizmu).
13;Mickiewicz lajnom zapečatil, čo napísal zlatom — kritika Mickiewiczovho nekritického príklonu k fantastickým teóriám poľského filozofa Andreja Towiańského.
14;Veni destructor spiritus... — (lat.) príď, ničiteľ špiritus, naplň srdcia svojich verných (paródia katol. modlitby).
15;s bendegúzovskou nenútenosťou — poukaz na voľné spôsoby hrdinu satirického románu Jána Chalúpku Bendegúz (Lipsko 1841).
16;Tu máte patent — Patent o zriadení ev. cirkvi v Uhorsku, vydal ho cisár 1.septembra 1859 a odvolal ho 15.mája 1867. Jeho protivníci boli tzv. autonomisti, zástancovia cirkevnej samosprávy, zemianskych záujmov a maďarizačnej politiky.
17;urezávanie hláv poľským šľachticom v Haliči — odkaz na skutočnosť, že počas povstania šľachty v Haliči roku 1846 ľud neváhal vraždiť aj svojich pánov.
18;abbas de Valle Obscura — (lat.) opát z Temnej doliny. Narážka autora na „obskurantizmus“ vyššieho duchovenstva.
19;piť tam oldomáše — „Skutočné osvedčenie evanjelikov opinských, keď sa roku 1840 vyjednávalo o únii evanjelikov a kalvínov“ (pozn. aut.).
20;Immensoque ruit profundus Pindarus ore — (lat.) citát z básnika Horácia: Pindar sa valí nesmiernym prúdom.
21;Ite missa est — (lat.) záverečná formula katol. bohoslužby: Choďte, omša je (skončená).
22;Faust mu ho uštipol kliešťami— „Celý tu opísaný zápas s obrom sa zakladá na národnej rozprávke. Oslepenie obra Puchora má vzor aj v Homérovej Odysei, v scéne oslepenia Poseidónovho syna Polyféma“ (pozn. aut.). „Pisateľ myslí, že obraznosť našich pohanských predkov povýšila daktorého spovestnelého pevca národného na mesiac a že potom, keď podklad národnej báje vymizol, bolo to prenesené na Dávida“ (pozn. aut.).
23;Ľud bez umenia pôjde do zajatia... — „Citát zo starozákonného proroka Izaiáša 5, 13“ (pozn. aut.).
24;Meiner Ehr... frejle Lidi — (nem.) Na moju česť... slečna Lidi.
25;Führwahr — isteže.
26;Kuchelmensch, Hut, Reifrock — kuchynská osoba, klobúk, zvonovitý kabát.
27;Erziehung — výchova.
28;Trampl — ťava.
29;Megszólítuješ... nem tudom — (maď.) oslovíš... nerozumiem.
30;Gereichuje všetkým zur Schade — (nem.) všetkým sa nám to pripočítava na škodu.
31;Vornehm sa klajduje — (nem. náreč.) vznešene sa oblieka.

Zdroj: zlatyfond.sme.sk