Odboj zadunajských Slovákov.
Odboj zadunajských Slovákov.
Historická smutnohra v šiestich dejstvách.
Dejstvo I.
Osnovanie povstania.
(Javište palota na zámku blatnickom u Saly. Dvere po bokoch a v úzadí. Na stene obraz Panny Marie, na boku stolík a pri ňom stoličky dve.)
Výstup 1.
Milic a Javor.
Milic.
Nepamätám ešte toľko hostí
Vo palotách zámku blatnického.
Javor.
Vieš-li pak, čo to znamená, Milic?
Milic.
Kňaz náš Stojmír má rád hostí, ta to.
Javor.
Ja čujem krv.
Milic.
Čo za krv, Javoru?
Javor.
Pri hlučnej na Blatnici hostine
Hotuje sa hostina havranom.
Milic.
Z čoho súdiš?
Javor.
Nevidíš, že Stojmír
Ode dvoch už rokov zásobuje
S neprestajnou pilnosťou sypárne?
Milic.
Všetky plné sú múkou a zrnom.
Javor.
A že sohnal veľké sklady zbroje?
Milic.
Iste. Meče, kopia, štíty, luky,
Strelky ležia hromadmi vo sklepoch.
Ale čo by za vojnu obmýšľal?
Javor.
Hm! Neslyšíš to jeho reptanie
Na veľkého v Ostrihome kňaza?
Milic.
Jemu teda mali by tie platiť
Prípravy?
Javor.
Uvidíš, že vo krátce
Povie mu náš Stojmír: ja pán, ty pán.
Milic.
Boh nech mu v tom, jestli tak, pomáha.
Lebo veru tí tam v Ostrihome
Obmedzujú vždy viacej Stojmíra,
Vedú nás vždy k vätšej odvislosti,
Vkladajú nám vždy vätšie bremená.
Náš kňaz už nič. Jeho terajšia moc
Stien predošlej.
Javor.
Bude to ináče.
Navráťa sa dni bývalej slávy,
Keď sa vzmuží plemeno slovenské.
Teraz preč, bo prichádza kňahyňa. (Odídu oba.)
Výstup 2.
Hrozvita a Eufrosína.
Eufrosína.
Čo to za reč toho tvojho muža,
Drahá sestro? Ja trniem od strachu.
Hrozvita.
Ja nie menej. Hodlá, jako vidno,
Učiniť krok veľadôležitý,
Krok osudný. Daj mi s ním premluviť
O jedine prve, než vysloví
Pred celým sa jasne shromaždením.
Eufrosína.
Vystríhaj ho, sestro. Pomsty slabých
Konec býva celkové zhynutie. (Odíde.)
Výstup 3.
Stojmír k predošlej.
Hrozvita.
Stojmíru môj, ach, čo si zamyslel?
Také reči do uší tak mnohým!
Myslíš, že sa nikoho nenajde
Medzi nimi, kto by o tom všetkom
Doniesol na Ostrihom Vaikovi?
Stojmír.
Vo krátce mu sám to všetko zkážem.
Odhodlaný som vymaniť seba
I nešťastný ľud môj zpod nadvlády
Vierolomných ostrihomských kňazov.
Hrozvita.
Pustiv sa v boj nerovný, zhynieš v ňom.
Stojmír.
Zhynúť lepšie, nežli žiť nečestne.
Hrozvita.
Pováž, že si manžel. Máš i deti.
Stojmír.
Bývajú, Hrozvito, okolnosti,
Kde náleží povzniesť sa mužovi
Nade všetky rodinné ohľady.
Ja som kňaz slovenský. Musím brániť
Uhnetený ľud a práva moje.
Zhyniem-li v tom, zhyniem pri plnení
Kniežacích počestne povinností.
Bez odporu ľud môj zničiť nedám.
A čím diaľ sa odkladá, tým horšie.
Otcovská reč, viera, náboženstvo
A sloboda sú v nebezpečenstve.
Za tieto chcem veci vážiť všetkým.
Hrozvita.
Čo zkazili predkovia, nespasíš.
Deď Bretislav pomáhal Maďarom
Skrušiť silné kráľovstvo moravské,
A poddal sa sám divým pastierom;
Ty pak dúfaš po devädesiatich
Vymaniť sa letách z utvrdzenej
Moci jich s národom ujarmeným?
Stojmír.
Bretislav sa nevzdal jim na milosť,
Ale bol oklaman surovcami.
Vzali ho za spojenca, a potom
Nakladali s ním jako s poddaným.
Práve toto mienim pomstiť teraz.
Ty, Hrozvito drahá, uspokoj sa.
Okolnosti nastaly priaznivé.
Chlapecký Vaik pobudil svojimi
Novotami i samých Maďarov.
Hrozvita.
Ach, Stojmíru, nedáš si povedať!
Stojmír.
Tejto ešte doby vrhnem kocku.
Hrozvita.
Ó ja tuším, jako ona padne.
Smutné vdovstvo mne, sirotstvo deťom. (Odíde.)
Stojmír.
K hrdinskému by sa pozde činu
Odhodlal, kto by poslúchal ženy.
Výstup 4.
Bogor, Suk a možno najvätší počeť pánov k predošlému.
Suk.
Objavže nám teda myseľ svoju
S otvorenou dôverou, kňaze náš.
Bo my všetci tu vospolok bratia
A poddaní tvoji najvernejší.
Čo ty chceš, to všetkým nám je svätým.
Za teba a jeden za druhého
Stojíme. Zradcu niet medzi nami.
Všetci.
Kľatý, kto by vec spoločnú zradil.
Stojmír.
Osvedčenie vaše, páni moji,
Osmeľuje ma vyviesť na svetlo,
Čo už dávno v srdci nosím skryté.
Rozpomeňte sa na nehodnosti,
Jaké už od jednoho stoletia
Od surových snášame Maďarov.
Kňaz Bretislav, deď môj, bol prinuten
Okolnosťmi hľadať spolku s nimi,
A podstatne potom dopomohol
Ku víťazstvu jim u Bretislavy.
Hneď však skusil jich zproneverilosť.
Podržali ho a nepustili
Prv, až slovom jeho odzbrojili
Pluky naše a zaňali Vesprím.
Zatým roje divochov obsadly
Všetky naše dediny a mestá,
A začaly tam hospodárenie.
Pokuď boli puhými pastiermi,
Pásli stáda kde chceli, lúpili,
Ubíjali, drancovali, kradli.
Keď vrhli sa i oni na orbu,
Musely jim obce naše bezdek
Najlepšiu časť chotára prepustiť.
Divými jich mravmi zpustlo všetko,
Prestal obchod, upadly remeslá,
Sama orba prišla na mizinu.
Lebo zmizla všeliká bezpečnosť
Imania i statkov i života,
Keď bezpravie i nás donútilo
Ku bezpraviu, zlým zbojníckym mravom.
Pri lúpežných výpravách do cudzích
Zemí naše len nebezpečenstvo,
Jich pak korisť. Tak sme sa z národa
Zámožného stali hŕbou ľudu
Žebráckou a zbojníckou a podlou.
Stenčení sme vo všetkých živnosťach:
Lež výdavky tie sa rozmnožily,
A množia sa zo dňa na deň viacej.
Výše potrieb našich nádobno nám
Vydržiavať posiadky maďarské,
Dávať veľkokniežacie poplatky,
Nasýtiť i lakomosť výberčích.
Čím život náš menej hoden žitia,
Tým ho dražšie musíme kupovať,
Kupovať od našich žalárnikov.
Aby sa od jich nátlaku národ
Neuvoľnil, vzali nám polovic
Územia, vo zbytku tak ztenčili
Kniežaciu moc, že už z nej len meno
Samé zbýva, k omámeniu ľudu.
Tak Maďari nakladali s nami,
Odkedy jich nenávisť nemecká
Z východních strán pozvala proti nám;
Takéto nám prišlo s nimi blaho.
Všetci.
Vidíme a cítime to trpce.
Stojmír.
To však ešte nič oproti tomu,
Čo nastáva dľa zhubných úmyslov
Devira a jeho syna Vaika.
Zlé by bolo pominulo s časom,
Aspoň stalo sa snesitedeľným.
Maďarského národa najvätšia
Časť a celá rodina kniežacia
Prijali krst a to pravoslavie,
Ktoré svätí nám priniesli bratia.
Bola nádej, že skrze jednotu
Viery v jeden sa slejeme národ;
Bola nádej, že plemä maďarské
Utonie v nás, jako utonuli
Bulhari vo Slovenoch východních;
Bola nádej, že zborená znovu
Vznikne, diaľ na Východe, Morava.
Na nešťastie obľúbil si Devir
V latinstve a nemectve vražebnom,
Povydával dcéry latiníkom,
Dal manželku synovi Nemkyňu,
Povolal do zeme množstvo Nemcov.
Zchystal všetko k zlatinčeniu zeme;
A Vaik, vo cudzotách vychovaný,
Nič započať pilnejšieho nezná,
Nežli stíhať zámery otcove.
Všetko pri tom chlapcu cudzozemské.
Cudzozemec Theodot ho učil;
Cudzozemec Vojtech ho priviedol
K latinstvu od nášho pravoslavia;
Cudzozemku pojal za manželku;
Cudzozemcov povolav za radcov;
Hovorí najradšej rečou cudzou.
Dvor jeho je nie viac dvor uhorský,
Lež skopište všetkých cudzozemcov;
Toľko sa do neho nahrnulo
Tých rytierov, mníchov, hladných grófov.
Títo teraz tam riešia o všetkom,
Dľa jich vôle zatáča Vaik veslom.
Viete-li pak, k čomu zamierili?
Čo obmýšľa Vaik a jeho Nemci?
Chce zriadiť latinské biskupstvá,
Nastaväť kláštorov v celej zemi,
A nás potom vydať v moc sohnaným
Zo celého sveta cudzozemcom,
Naloživ nám jich vydržovanie.
Budeme len paholkami mníchov
A biskupov i popov latinských.
Cudzozemci títo budú nútiť
K odstúpeniu nás od viery otcov,
Budú spievať, kázať nám latinsky;
A my zato jim budeme dávať
Desiatu časť všetkých našich úrod
I dobytku, ba i našich detí,
A slúžiť jim rozmanitou prácou.
Poddáme sa tomu bez odporu?
Všetci.
Radšej smrť, než tak hnusná poroba.
Stojmír.
Má také Vaik v úmyslu vyžobrať
Název z ruky pápeža kráľovský.
Vtedy už i stien moci prestane
Nás pokrajních podriadených kňazov,
A kráľovia v Ostrihome budú
Vládnuť neobmedzene našimi
Statkami i vierou i životmi.
Budete už potom mať len kráľa.
Keď ten povie, dajte, musíte dať;
Keď ten povie, iďte, musíte ísť;
Keď ten povie, ver, musíte veriť.
A ústami sice kráľa budú
Rozkazovať Nemci, až príde čas,
Že doprosta rozkazovať budú.
Bo to veľké druženie sa s nimi
Skončí sa porobou z našej strany.
Nedarmo, že na zemi uhorskej
Nová vznikať počala Morava:
Ale jako doriadili túto,
Tak doriaďa iste i Uhorsko.
Bogor.
Všetko hrozné a všetko pravdivé,
Čo vyprávaš i čo veštíš, kňaze.
Kterák ale napraviť minulé,
Predejsť zlému nastávajúcemu?
Suk.
Vypovedať velikému kňazu,
A sriadiť sa doma samostatne.
Teraz k tomu čas, keď kňazom chlapec.
Bogor.
Chlapec ovšem, ale má dospelých,
Mnohoznalých radcov, má Nitrancov,
Má Maďarov, kŕdle cudzozemcov,
Má zdedenú, vekom utvrdzenú,
V celej zemi uznanú právomoc.
V čas potreby mu i švagor Henrik
Bavorský i cisár pošle pomoc.
Lebo s nimi umluvil, čo mieni.
Suk.
Našimi pak spoločníkmi budú
Pravoslavní všetci, od Beskydov
Až po Dunaj, i ľud i kňazovia;
Lebo ide o ochranu viery.
Náhle my tu vztýčime zástavu,
Hne sa všetko; a jestli Vaikovi
Z Nemecka, nám zpoza Sávy pomoc.
Bogor.
V tom sa sice náramne sklameme.
Pokuď pohne nekto nohu za nás,
Dávno ležať budeme zdeptaní.
Bo či nie sme všade prepletení
Maďarmi, Avarmi a Nemcami?
V tomto leží smrtná slabosť naša.
Suk.
Maďari povstanú všetci s nami,
Jedni ku ochrane pravoslavia,
Iní pak ku ochrane pohanstva.
Bogor.
Nikdy sa tí nepodrobia kňazu
Slovenskému; my pak sme prislabí.
(Zmätený krik. Jedni kričia: „Prislabí! Dať pokoj!“ Druhí: „Dosť nás! Životy naše za vieru a národ!“ Stojmír ich čitká rukou. Hlasy: „Slyšme kňaza!“ Umlknú.)
Stojmír.
Hádate sa a neviete o čom.
Bogor pravdu má, že ustálenú,
Uznanú právomoc ťažko zlomiť.
Ja znám dobre i zpozdilosť našich
I Maďarov panovitú hrdosť.
Tamtých ťažko, neľahko rozkývať;
Títo budú bočiť, strániť od nás.
Sloven sa rád poddáva cudziemu;
Maďar ale žiada byť sám svojím.
To všetko ja vzal som do povahy,
Keď premýšľal som o vymanení.
Neobmýšľam ja sám sa učiniť
Veľkým kňazom na mieste Vaikovom,
Ani plnú dobyť neodvislosť.
(Zmätený krik: „Slyšme! Slyšme!“)
Len to mám za možné a potrebné,
Odstrániť od vlády chlapca Vaika,
I s Nemcami a latinstvom jeho,
A povýšiť na stolec kniežací
Pravoslaviu verného Michala.
Bogor.
To už držím ja také za možné.
Stojmír.
Od neho sa nádejam, že vstúpi
Do šľapají dávnych veľkých kňazov,
A spôsobom bude vládnuť naším.
Chcete, jeho bych vztýčil zástavu?
Všetci.
Chceme. Sláva Michalu! Smrť Vaiku!
Stojmír.
Chcete vážiť životmi za neho
I statkami?
Všetci.
Chceme!
Stojmír.
Prisiahnite
Teda vernosť jemu, mne podporu.
Všetci.
Prisaháme! (S pozdvihnutými pravicami.)
Stojmír.
Do príhodného však
Nech to času zostane tajemstvom.
(Ukloní sa ľahko; všetci odídu okrem pojatého za ruku Suka.)
Prvý náš čin prepadnúť posiadku
Vesprimskú a zmocniť sa pevnosti.
Suk.
Vyslovil si moju myseľ, kňaže.
Stojmír.
Predo všetkým však nám uvedomiť
Michala o vážnom predsevzatí.
Pojdeš, Suku, ty v záležitosti
Tej v Ostrihom. Bo k tomu potrebno
Rozumného a verného muža.
Suk.
Rozumom sa chlúbiť neprístojno;
Vo vernosti mojej sa nesklameš.
Stojmír.
Musíš zaísť tam s opaternosťou.
Budeš napred len zďaleka skúmať,
Zdáliž sklonným sa ukáže Michal.
Suk.
Tak sebe to i ja predstavujem.
Stojmír.
Len keď pri ňom obadáš ochotnosť,
Nadštrkneš mu o našom úmyslu;
A keď spatríš sa na pevnej púde,
Vtedy sdelíš mu celé tajemstvo.
Suk.
Múdre dávaš na ruku pravidlá
Výstup 5.
Milic k predošlým.
Milic.
Dömöš žiada vstúpiť.
Stojmír.
Dobre. Vpusť ho. (Milic odíde.)
Suk.
Kto to?
Stojmír.
Meno ti praví, že Maďar.
Naňho rátam. Je horlivý pohan,
Ridzí Maďar, jehož vytenčené
Mravy naše nedotkly sa ešte.
Suk.
A prichádza časteji?
Stojmír.
Keď ho cesta vedie tade mimo.
Suk.
A nenie ti obtížny? Lebo viem,
Že počína tak si na Blatnici,
Jako tam v plstenom stánu svojom.
Stojmír.
Snášam hrubosť jeho pre nápadnú
Uprimnosť a prostorekosť muža.
Prírody syn, nezná zdvorilosti,
Lež ani lži, podvodu, pokrytstva.
Čo na srdci, to mu na jazyku.
Na jeho reč spoľahnúť sa môžeš.
Nevedomý je a obmedzený:
Má však zdravý, prirodzený rozum.
Uvidíme hneď, či bude s nami.
Jeho vážnosť veliká u svojich.
Výstup 6.
Dömöš a Čestislav k predošlým.
(Dömöš v koženej bunde, na pleci má luk, na chrbte túl so šípmi, v ruke železný budzogáň, za pásom nože, veliké fúzy a bradu. Sebadržanie jeho je smelé a bezohľadné.)
Dömöš.
Zdrav buď, kňaže!
Stojmír.
Zdrav buď i ty, Dömöš.
Predstavuješ sa so sväcenníkom.
Chceš sa dať bezpochyby pokrstiť.
Dömöš.
Chcem ukloniť kolená pred vaším
V oba boky vyzauškovaným,
Vyšibaným a rozpiatym Bohom.
Stojmír.
Dobre si si poradil, priateľu,
Keď to chceš učiniť sám od seba;
Ináče by si bol donútený.
Dömöš.
Donútený? A kým donútený?
Stojmír.
Veľkým kňazom Vaikom. Už sú mníši,
Čo vás budú krstiť, v Ostrihome,
A núticí k tomu Nemci v zemi.
Dömöš.
Mňa donútiť? Ja váš krst i všetkých,
Veľkých, malých i najmenších svätých! (Povrhne budzogáň na zem.)
Pravý Maďar sa nezpustí nikdy
Bohov svojich víťazných.
Stojmír.
Tak vaši
Kňazi teda nie praví Maďari?
Dömöš.
Naši kňazi planí odrodilci,
Rabi Nemcov, mníši pod šabľami.
Ja ten jich krst a evanjelium!
Jako oni opustili bohov
Našich, opustilo nás víťazstvo.
Bývali sme postrachom národov;
Už trasieme sa pred nimi sami. (Zdvihne si budzogáň.)
Stojmír.
Bolo by jich teda zahnať v čerty.
Dömöš.
Hm! A potom kde vziať kňazov druhých?
Stojmír.
Naleznú sa.
Dömöš.
Ty snaď? Ja žiadnemu
Slovenskému kňazovi neslúžim.
Stojmír.
Na to ani nemyslím, priateľu.
Lež je jich viac z rodu Arpádova.
Dömöš.
Čo z nich, keď už všetci opustili
Vieru otcov? Ja jich povešenca!
Odrodilec jeden jako druhý.
Stojmír.
Ba veliký u tom rozdiel, Dömöš.
Všetci sice stali sa kresťanmi:
Ale žiaden z nich nenie to čo Vaik.
Tento sa už vcele predal Nemcom,
Volá celé kŕdle z nich do zeme,
Rozdáva jim statky a úrady,
A chce celú zem položiť k nohám
Biskupovi rimskému s cisárom;
Chce pomocou jich násilne všetkých
Nekrestených pokrstiť, a všetkých
Krstených už vohnať v jarmo popom.
Jako sa ti bude páčiť, Dömöš,
Keď ti biskup a mníši pochytia
Každoročne každý desiaty snop
A každý kus desiaty zo statku,
Ba i z detí? a keď výše toho
Budeš robiť, platiť sväcenníkom,
A staväť i vydržovať chrámy?
Dömöš.
Dám ja jim, ja jich popovské bruchá!
Stojmír.
Tomu ale sa neubránime,
Jestliže Vaik obsedí. A v tom je
Spoločné nebezpečenstvo naše.
Mali by sme podať sebe ruky.
Dömöš.
Koho pak bys’ ty radil povýšiť
Z kniežacieho domu miesto Vaika?
Stojmír.
Strýca jeho, čestného Michala.
On je sice tiež už ctiteľ Kristov,
Lež nepriateľ Nemcov a pápeža.
Dömöš.
Ruka na to! Za našich ti stojím.
Teraz ale daj jesť, bo som hladný.
Stojmír.
Odveď, Suku, Dömöša ku našim. (Suk a Dömöš odídu.)
Čestislav.
Zjavil si už teda predsavzatie.
Stojmír.
Stal rozhodný sa krok, Čestislave.
Budeme sa hotoviť v tichosti
Pokuď možno, a za ten čas hľadať
Spoločníkov. Vyšlem k Oštumovi,
Ku južním i severním Bodricom,
Ku ruskému kňazu na Beskydy.
Ty sa ber do Sedmohradska, pozvať
K účastenstva podvihu Budimíra.
Čestislav.
Isté-li pak, že Michal privolí?
Stojmír.
Či privolí predbežne, to neviem:
Privolí však, keď raz uvidí moc.
Suka pošlem bez meškania k nemu.
Čestislav.
Jemu sveríš vec tak dôležitú?
Viď, bys’ nebol hrozne oklamaný.
Ja Suka znám. Je to muž vrtkavý,
Ošemetný, lživý a sebecký.
Škoda bolo ho i účastníkom
Učiniť tak veľkého tajemstva.
Stojmír.
Ba on práve ukázal najvätšiu
Odhodlanosť, a je dômyselný.
Čestislav.
V ňom len planá chytrosť. Viď, čo činíš.
Stojmír.
Spoľahni sa. Ja znám mojich ľudí.
(Oba odídu, opona zpadne.)
_________________________
Dejstvo II.
Zradenie predsavzatia.
(Javište palota na zámku ostrihomskom. Dvere na bokoch, v úzadí obrazy.)
Výstup 1.
Hunt a Pazman.
Hunt.
Prišol list od cisára, rytieru.
Pazman.
Od cisára Ottona, rytieru.
Hunt.
Nové asnaď vyzvanie, rytieru,
Aby Štefan neprodlieval ďalej
S privedením zeme k pravej viere.
A tak možno, že rytierske naše
Meče skoro dostanú čestného
Zamestknania na zemi uhorskej.
Pazman.
To ja čakám dychtive, rytieru.
Víťazní predkovia naši darmo
Ztroskotali kráľovstvo moravské.
V Uhrách znovu ujalo sa šisma
Grécke a kacierstvo metodejské.
Keby Štefan nebol vychovaný
V pravej viere, reknúť by sa mohlo,
Že so všetkým sa Velehrad činom
Prestehoval tu do Ostrihomu.
Povolanie naše je ztroskotať
Tak slavizmus tu a šismatismus,
Jako tam bol ztroskotan našimi,
Pred jedným as’ stoletím, predkami.
Hunt.
Keby len bol v dospelejšom veku
Prejal vládu veliký kňaz Štefan.
Dobrej vôle v ňom dosť: ale letá
A potrebná vážnosť mu zchádzajú.
Pazman.
Mýliš sa, rytieru. Je to chlapec
Vekom, lež mu rozum dospelý.
Podivná je pri ňom bystrosť umu,
Pravosť súdu; ešte podivnejšie
Panovanie nade samým sebou.
Jeho vášeň nikdy neunesie,
Náruživosť nevytrhne z cesty.
Pri vecach, ktoré by uchvátily
A zbúrily nanajvýš druhého,
Stojí Štefan mramorovou sochou,
Jako by žiadneho nemal citu,
Žiadnej v žilách mladých dráždivosti.
Panovníka to znak výtečného.
Len ten umie dobre nad inými
Panovať, kto umie sám nad sebou.
Chladnokrvný majstrom okolností.
Hunt.
Dobrými ho nadal Boh schopnosťmi,
Zásadami odchoval Theodot.
Bude hoden novej dôstojnosti,
Jestli venec pririekne kráľovský
Svätý otec mu.
Pazman.
Pririekne iste,
Bo sám cisár Otton stojí o to.
A vtedy sa odhodlá ku skutku
Rozhodnému proti šismatikom
I pohanom.
Hunt.
Možno že i skorej.
Bo manželka pôsobí na neho.
Výstup 2.
Vaik a Gizela.
(Vaik s listom v ruke. Rytieri sa klaňajú.)
Vaik.
Nechať svolá, rytieri, nádvorník
Pánov našich ku kniežacej rade.
(Hunt a Pazman odídu.)
Musím sdeliť jim písmo cisára.
Gizela.
Rozhodnutie u teba, Štefane!
A ty vôľu císara vyplníš.
Vaik.
Keby možné bolo, drahá Gizlo!
Lebo vôľa jeho je i moja
I Devira otca zosnulého.
Ja som vychovaný v katolíckej
Pravde, otec pak i na smrtelnej
Posteli mi porúčal opreť sa,
So svereným mne od Boha ľudom,
O pápeža tesno a cisára.
Čo však teraz chce tento, to ťažké.
Celé Zadunajsko, celé Uhry
Východnie, i celé Sedmohradsko,
Sú alebo východní kresťania
Alebo pak pohanskí modlári.
Latinského obriadu inde niet,
Jako v Tatrách medzi Nitrancami,
S týmito-li môžem i pohanov
Obrátiť i pravoslavných nútiť
Ku prijatiu obriadov latinských?
Gizela.
Sľubuje ti cisár, podporovať
Pri svätom ťa predsavzatí tomto
Celou mocou ríše. Môj brat Henrik
Prišle pluky bavorské. A keď ti
Pápež hodnosť udelí kráľovskú,
Panovnícka moc tvoja sa zvätší.
V blesku venca kráľovského zhasne
Celá sláva podriadených kňazov,
Jako zhasnú hviezdy bleskom slnca.
Vaik.
A jako ty sebe predstavuješ
Tú podporu celou mocou ríše?
Pribyje pár tisíc ľudí hladných,
To ti bude všetko. Tí vašinci
Činia hluk, pri skutkoch sú zpozdilí.
Rádi všetko by zištne obsiahnuť,
Lež aby to ničoho nestálo.
Potom je vec veľmi povážlivá,
Privolávať proti svojim cudzích.
Nutno teda pokračovať zvoľna.
Môj tábor kláštory, ktoré staviam;
Moje pluky tí učení ľudia,
Kupci, znalci a remeselníci,
Ktorých vábiť neprestávam ku nám.
Pre veriacich sriadim pár biskupství;
Ostatnie sa musí nechať času.
Hľa, najbližších príbuzných nemôžem
V cirkev pravú privábiť za sebou;
Kterák teda celý previesť národ?
Viera nedá sa ľuďom rozkázať.
Vynútiť len pokrytstvo je možno.
Výstup 3.
Orta k predošlým.
Orta.
Od Blatona Suk žiada predstúpiť.
Vaik.
Čo chce?
Orta.
To že tebe len chce reknúť,
Bo že je vec veľmi dôležitá,
A prosí o rýchle predpustenie.
Vaik.
Nechať vstúpi. (Orta odíde.)
Gizela.
A ja sa oddialim. (Odíde.)
Výstup 4.
Suk k predošlému.
Vaik.
Sme samotní. Mluv, čo mi máš sdeliť.
Suk.
Viazne jazyk, keď to mám vysloviť,
Kňaže veľký!
Vaik.
Čokoľvek je, hovor.
Suk.
Mladosť tvoja osmeľuje podlých
Ku podvratným a zradným zámerom.
Osnované je oproti tebe
Veliké a rozsiahle spiknutie.
Vaik.
Kto pôvodca?
Suk.
Kňaz blatonský Stojmír.
Vaik.
Stojmír! A jaký je zámer jeho?
Suk.
Zvrhnúť teba, povýšiť Michala.
Vaik.
A nie sú to ničomné klebety?
Suk.
Hlava na to moja!
Vaik.
A odkuď to vieš?
Suk.
Som i sám zo sprisahalých jeden.
Vaik.
A ty mi to prichádzaš oznámiť?
Suk.
Stal som sa len preto účastníkom,
Bych mohol o všetkom spraviť teba.
Vaik.
Tak teda znáš všetkých účastníkov?
Suk.
Tu ti mená všetkých podlých zradcov. (Oddá mu písmo.)
Vaik.
Čo pak majú spiklí oproti mne?
Suk.
Že chceš zničiť vcele pravoslavie,
Zaprovodiť násilne latinstvo.
Vaik.
Tu však vidím i mená Maďarov.
Suk.
Pravoslavie jich viaže k Slovenom;
Ostatní tasia meč za pohanstvo.
Vaik.
Bol-li by čas ešte znenadála
Schvátiť vinných?
Suk.
Nie. Bo uzavrenie
Uvádzajú hneď také vo skutok.
Chcú prepadnúť posiadku Vesprimskú,
A s tým vztýča zástavu odboja.
Vaik.
Upozornil-li si pak Üštöka
Vo Vespríme na nebezpečenstvo?
Suk.
Vzkázal som mu, jestli ho vesť dojde.
Vaik.
Prečo si sám nezašol na Vesprím?
Suk.
Nechcel som sa uviesť v podozrenie,
Ni menší cieľ podrobiť vätšiemu.
To je, myslím, vec dôležitejšia,
Bys’ ty včasne zpraven bol o všetkom.
Vaik.
Srozumen-li pak s mätežníkami
Strýc môj Michal?
Suk.
K nemu som upraven
Stojmírom, bych poznal myseľ jeho.
Vaik.
A bol si už uňho?
Suk.
Nie.
Vaik.
Iď teda,
Vyríď mu, jako máš naloženo,
A odpoveď jeho oznámiš mne.
Suk.
Dobre, kňaže veľký! (Odíde.)
Vaik.
Ovi, ovi!
Už je to len nespokojný národ
Tí Sloveni! Nikdy však ničoho
Nedovedú. Oproti Slovenom
Možno staviť vždy Slovenov iných;
A bez zradcu u nich nieto diela.
Mätežia vždy a vždycky podľahnú.
To mení úmysly moje vcele,
A na inú ma navádza cestu.
Vyhnúť som chcel všetkému násiliu:
Ale vojna ma už hľadá sama.
Zvíťazím-li, nech vtedy trepoce
Carihrad a plesá mesto večné.
Výstup 5.
Orta, Venceslav, Dominik, Astrik, Hunt, Pazman a viac pánov k predošlému.
Vaik.
Nemyslel som, keď som vás dal volať
Ku poradám, páni, že to bude,
Čo vám sdelím, rokovania predmeť.
Lebo práve som odobral zprávu
Tak nespodievanú, jako vážnu.
Kňaz blatonský Stojmír dvíha odboj.
Zvrhnúť chce mňa, povýšiť Michala.
Orta.
To je teda, čo ti oznámil Suk.
Vaik.
To, pánovia!
Všetci.
Slyšíme to s hrôzou.
Venceslav.
Predstavíš nám asnaď muža toho.
Vaik.
Poslal som ho oznámiť strýcovi
Michalovi úmysly odbojcov,
Aby som sa dovedel s istotou,
Či vo vlastnej niet rodine zradcov.
Hunt.
To je práve, čo som chcel navrhnúť:
Lež predstihnuls’ ma, veliký kňaže.
Nelze pridať nič k múdrosti tvojej.
Vaik.
Výsledok hneď poznáme.
Výstup 6.
Michal a Suk k predošlým.
Michal.
Tu ti vediem, bratu, veľký kňaže,
Ku slušnému potrestaniu zradcu.
Prišol menom zadunajských pánov
Núkať stolec veľkokniežací mne.
Vaik.
To je pekná vec od teba, strýče,
Že prichádzaš mi to hneď oznámiť.
Vidím tvoju v tom nezvratnú vernosť.
Michal.
Svätým mi je zákonný poriadok
V dome našom, lebo ním stojíme.
Keby sme sa učinili hračkou
Mätežníkov, zahynuli by sme
Všetci skorej alebo pozdeji.
Tys’ zákonný veľký kňaz uhorský.
Tebe dalo hodnosť túto právo;
Ja ju z rukú neprijmem mätežných.
Vaik.
Slová hodné, aby boly zlatom
Napísané. Odstráň sa však teraz.
(Podá mu ruku, Michal odíde.)
Ty zo skutku toho vidíš, Suku,
Žes’ dobrému dal miesta vnuknutiu.
Keby nebol si úmysly zradcov
Sdelil napred mne, nemal bys’ teraz,
Čokoľvek by si hovoril, viery.
Navráť sa ku Stojmírovi nazpät.
Povieš mu, že Michal privolenie
Učinil od prospechu odvislým.
Idúcka upozorníš Üštöka
Vo Vespríme, nebude-li pozde.
Nech sa drží chrabre, až prídeme.
V bitke najde múdrosť tvoja spôsob
Uvrhnúť do zmätku nepriateľa.
To je, čo kňaz tvoj čaká od teba,
Chceš-li hodným jeho byť milosti,
Ktorá rod tvoj povznesie na veky.
Suk.
Z celého som srdca tvoj, môj kňaže! (Odíde.)
Venceslav.
Zdáliž pak by nedala sa vec tá
Dokončiť bez boja, prepadnutím?
Vaik.
Dľa slov Suka vojna nevyhnutná,
A môže vziať veliké rozmery,
Jestli rýchlo sa neporátame
S mätežníkmi. Pretiahne-li sa vec,
Prispejú jim šismatickí kňaži.
Jestliže však skoro dokončíme
So Stojmírom, žiaden z nich sa nehne.
Preto buď hneď poslan meč krvavý
Po podvlastných nám doprosta župách.
Pazman.
A o pomoc k cisárskemu dvoru.
Vaik.
Tú mi práve sám cisár ponúka.
Spechaj k nemu, otče Dominiku,
I k švagrovi nášmu Henrikovi.
Povieš, že tu doba rozhodnutia
Medzi gréctvom a latinstvom v Uhrách.
Nechať teda neskrbia s pomocou.
Jestliže vrch obdržíme v boji,
Víťazstvo nám samo dá prostredky
Hojné k rozšíreniu pravej viery.
Ty Astriku iď, pros o súsedskú
Brata nášho Boleslava pomoc.
Čech jsa i sám, nebudeš oslyšan.
Ty Cinci posbieraš pod zástavy
Osadlých po krajoch zeme Nemcov.
Ty Cebo iď k Bodricom a Rusom.
Ty pak Venceslave ku Nitrancom,
V nichžto skladám najvätšiu nádeju.
Keď sa raz boj započne, pánovia,
Chcem ho viesť so napnutím všetkých síl.
Bo ja stíham i vyššie zámery,
Nielen pokorenie Stojmírovo.
Má-li vzkvitnúť naša vlasť uhorská,
Dvoch potrebno nevyhnutne vecí:
Náboženská jednota, a silná
Ustrednia moc. Dve tieto výhody
Dúfam teraz nadobudnúť v zemi.
Chcem zrušiť vier pestrosť, a obmedziť,
Oslabiť moc tých národních kňazov,
Ktorí žiaden nedajú úmysel
Povšechne mi a dôsledne previesť,
Staväjúce sa zpurne oproti.
Oni musia byť vyzutí z moci,
Jestli má stáť môj presto so slávou.
Hunt.
Prevyšuješ svoj vek, kňaže veľký!
Dominik.
Boh ti kladie sám na srdce múdrosť.
Pazman.
Ja si beriem slobodu prerieknuť
O princovi slovo Michalovi.
Ač velikú ukázal počestnosť
Práve teraz: predca by som radil
Proti nemu mieru bezpečnosti.
Bo keby povstalcom prialo šťastie,
Kto vie, k čomu by sa mohol skloniť?
A je i tak horlivý šismatik.
Hunt.
Opaternosť nebýva na škodu.
Vaik.
Bude držať sa pode dohľadom,
Až sa vec tá úplne dokončí.
(Hnú sa všetci k odchodu, opona zpadne.)
_________________________
Dejstvo III.
Prepadnutie posiadky.
(Javište pred bránou vesprímskou. Po bokoch stromy, v úzadí zubčisté múry a brána, na ktorej zástava červeno-bielo-zelená.
Za múrom a bránou choďba so zábradlím.)
Výstup 1.
(Dvaja maďarskí vojaci stoja s lukmi nad bránou tak, že jich len od pása hore vidno.)
Vojak 1.
Domrzelo ma to v tomto Vespríme.
Vojak 2.
I mňa, pajtáš. Človek tu vo vzdušných
Týchto múroch jako sysel v diere.
Vojak 1.
Lepšie to tam vonká na slobode.
Tam si môže človek i zarobiť,
Statok zajať, pocestných pristaviť,
Poobzerať komory. Tu pak čo?
Jako by nám bozi boli dali
Šípy len ku strieľaniu havranov,
Nohy len k chodeniu po zdech týchto,
Oči len ku hľadeniu v modrinu
Nebeskú a tie zelené lesy.
Keby som tu nebol prikovaný,
Tam ten kŕdeľ oviec by bol mojím. (Ukazuje v bok.)
Vojak 2.
V pravde, pajtáš. To prekrásny kŕdeľ.
Bude jich ak iste na päť tisíc,
A len dvaja jich ženú Sloveni.
Nechajme stráž, zabime Slovenov,
A uskočme do lesov s ovcami.
Vojak 1.
Hja, keby to boly rýchle žrebce!
Na koňa sa vymrštíš, a hajde,
Korisť sama ťa unesie vetrom:
S ovcami pak musíš liezť pomály,
A pritom ťa lapia a obesia.
Vojak 2.
Oznámme to aspoň Üštökovi,
Že ide tu mimo kŕdeľ oviec.
Dá snaď nám dač lakomec z toho.
Vojak 1.
Aspoň nás pohostí trochu. Poďme. (Zmiznú oba.)
Výstup 2.
Suk sám.
Suk.
Zástavu na bráne zriem uhorskú;
Neprichádzam teda ešte pozde,
A vyrídim i tutak, čo treba.
Naučím ja Stojmíra vernosti!
Deď jeho pomohol ku víťazstvu
Maďarom, vnuk pak chce sa vymaniť.
To neide tak, šlechetní kňaži.
Čo sa stalo, už sa neodstane.
Bolo vtedy mať rozum na mieste.
A hájiť sa oproti divochom.
Teraz už jich jarmo niesť musíme,
Keď sme doňho raz vopchali šiju.
Prešlé časy viac nenavrátime.
Boh dal svorným nad svárnymi vládu.
To je moje teraz presvedčenie.
Tak som sebe to po vytriezvení
Z blatnického úchvatu premyslel.
Preto moje svedomie je čisté,
Keď zničujem ciele mätežníkov.
Nedoviedli by i tak ničoho.
Ale musím pokárať Üštöka
Za takúto jeho nedbanlivosť.
Žiadna stráž na múre. Či by takto
Nemohol byť snadno prepadnutý?
Niet ani len na koho zavolať.
Musím klopať na bránu. (Pozre v bok.) Ha! Čo to?
Výstup 3.
Stojmír a Bogor k predošlému.
Stojmír.
Tu i Suk náš. Prosto z Ostrihomu?
Suk.
Prosto, kňaže.
Stojmír.
No! Čos’ tam porídil?
Hovoril si s Michalom?
Suk.
Hovoril.
Stojmír.
Sveril si mu tajemstvo?
Suk.
Stalo sa.
Stojmír.
Kterák slyšal reči tvoje?
Suk.
Vlažne.
Stojmír.
Neprijíma teda nabydnutie?
Suk.
Činí to od prospechu odvislým.
Bogor.
Hrdinské opravdu rozhodnutie.
Myslí: jestli zvíťazíte, dobre;
Jestli krk zlomíte, vezmi vás čert.
Stojmír.
Nevykladaj to hneď za zlé, švagre.
Veď iného učiniť nemohol.
Či snaď mal hneď uderiť na buben
A prohlásiť seba veľkým kňazom?
Prirodzene my musíme napred
Mocným otriasť vrhom prestol Vaikov.
Pokuď od nás neuvidí skutky,
Myslí sebe: slová sú len slová.
Teda s rýchlou len ochotou k dielu.
Suk.
Čo pak máte pred sebou prítomne?
Stojmír.
Zaňať Vesprím z nástrahy.
Suk.
Vy dvaja?
Stojmír.
Jest nás štyrytisíc vo zálohe.
Suk.
Tak silná však bude i posiadka;
A jim strmia pred prsami múry.
Stojmír.
Abys’ vedel, v čom je vec, poviem ti,
Jako sme to nastrojili, Suku.
Dám hnať kŕdeľ oviec popri zámku.
Rátam, že dychtiví po lúpeži
Maďari vytrhnú zajať ovce,
S nimi spolu i lakomý Üštök.
Schvátime ho a vezmeme zámok.
Suk.
Musí však byť upozornen Üštök.
Tu veliká pri službách nedbalosť.
Ani stráže na hradbách. Ja vojdem
Pode dobrou záminkou do zámku.
Zaklopem na vráta.
Stojmír.
(Zdržuje ho.) Nepotrebno.
Vojaci na stráži už videli
Korisť, a šli o to k Üštökovi.
Preto žiadnej tu nevidíš stráže.
Suk.
Ja sa bojím, kňaže. Sme prislabí
K ovládaniu početnej posiadky,
A prvý krok musí mať zdar istý.
Lebo od počiatku visí všetko.
Jestli prvé sa nám nepodarí
Predsavzatie, nuž všetkému koniec.
Nedávajme sa v nebezpečenstvo.
Obetujme tých pár tisíc oviec,
A príďme druhýkráť s vätšou silou.
Ja postavím sám päť tisíc mužov.
Stojmír.
Nebuď málomyselný, neváhaj.
Ja som istý prospechu. Preč! Idú.
(Chopí ho za ruku, všetci odídu.)
Výstup 4.
Üštök (s vojakmi objaví sa na bráne.)
Üštök.
Kde to stádo?
Vojak 1.
A heno, ni!
Üštök.
Dobre.
Zbytku i tak niet. Pojde nás dvanásť.
Vojak 1.
Na tých tam dvoch slovenských pastierov?
Veliteľu! A keby jich bolo
Ešte päťkráť, ba desaťkráť toľko,
Mňa sameho na nich dosť, až mnoho.
Üštök.
Už nech bude jakokoľvek, víťaz,
Nás jednako pôjde teraz dvanásť,
Lebo tak sa páči mne. Ja tu pán.
Vojak 1.
Hoc už celá posiadka, ja nedbám;
Len nechať nás neminie odplata.
Vojak 2.
My sme prví dopatrili korisť.
Üštök.
Odplatou by vašou mal byť suchý
Konár dubu a hŕstka konopí,
Bo ste stanovisko opustili.
Viete-li, že smrť na to, holomci?
A teraz chcú ešte vyjednávať!
Po dva sa však dajú vám barany.
Vojak 1.
Po dva! Za to ani nezahvízdnem.
Vojak 2.
Škoda bolo i oznámiť, pajtáš.
Üštök.
Netrhujte! Ja vaše spasenie!
Lež stúpajte. Dolu! (Zmiznú z brány.)
Výstup 5.
Suk sám.
(Pri konci scény, keď ešte vojaci na vrátach, zastane na kraji ľavého boku, psská, činí posuňky; vojaci ho ale v horlivosti ani neslyšia ani nespozorujú.)
Suk.
Darmo dávam znamenie tchorovi.
Už vlezie do klepca neomýlne.
Uhodili mu dobre na chúťku.
Ľudia títo sú samá lakomosť.
Čo len uzrú, hneď všetko chcú schvátiť.
Slabosti jich použito dobre.
Prejdem ale chytrákom cez rozum,
A odrazím, zničím fígeľ fígľom.
Viem, že ho upravia na Blatnicu;
Sveria ho mne, a ja mu dám utiecť.
Pravda, že tým neochránim pevnosť.
Ona padne v ruky mätežníkom.
Toľko aspoň vyhrám, že osvedčím
Skutkom vernosť oproti Vaikovi.
Üštök bude mi chválorečníkom,
Keď sa šťastne dostane v Ostrihom.
(Slúcha u brány.)
Výstup 6.
Stojmír k predošlému.
Stojmír.
Nepríhodne sa tu ukazuješ.
Nevieš, kedy sa otvorí brána.
(Odtiahne ho ode brány.)
Suk.
Vrelá túžba zmocniť sa kujona
Pudí ma a nedá mi pokoja.
Horím ohňom netrpelivosti.
On vylezie. Tú slávu si nedá
Vziať nikomu, že on zajal stádo,
Ani korisť. To sú dravé šelmy.
Hneď jim skokne srdce, zplanú oči,
Prevýborne ste to nastrojili.
Stojmír.
Lež ty všetko skrze nedočkavosť
A nevčasnú pokazíš dychtivosť.
Preč! (Odvedie ho.)
Výstup 7.
Üštök sám z brány.
Üštök.
Jednu asi štvrtinu koristi
Obetovať nádobno posiadke;
Tri však pošlem hneď na moje statky.
Tak to Pán Boh nekedy požehná,
Keď sa o to ani nemodlíme.
Ale kde tí ťarbaví holomci?
(Odchýli vráta a kričí.)
Idete dnes, vy tchori, slimáci!
Dokuď budem ešte čakať na vás
Tu? Ja vaše zatratené duše!
Výstup 8.
Stojmír, Bogor a Suk k predošlému vyskoknú.
(Stojmír lapí ho nespodievane od zadku za ramená, Bogor a Suk otrčia mu do pŕs nože.)
Bogor.
Syn smrti si, jestli slovo škrkneš.
Üštök.
Ha! Odkedy my nepriateľovia?
Čo znamená prepadnutie toto?
Stojmír.
Si náš plenník. Ani slova viacej.
Suk.
Oddaj meč tvoj. (Odpasuje mu ho.)
Stojmír.
(Kynie, vojaci sa vrhnú.) Iďte, odzbrojte už
Posiadku a zaujmite pevnosť.
Üštöka veď, Suku, na Blatnicu.
Vy dnu za mnou. (Keď vchádza s obnaženým
mečom do brány a vojaci za ním, Suk dáva znamenie posuňkami Üštökovi, aby sa nebál, a v tom opona zpadne.)
_________________________
Dejstvo IV.
Výprava proti Blatoncom.
(Javište tábor Vaikov u vtoku Hrona do Dunaja. Po bokoch stromy, v úzadí stán Vaikov so zástavou, na nejž sv. Martin vymaľovaný.)
Výstup 1.
Hunt a Pazman.
(Úzadie naplnené vojakmi, z nichž jedni majú kopia, druhí luky.)
Hunt.
Tak sme teda velikého kňaza
Opásali čestne za rytiera.
Je to pekné od neho, že v dobrých
Kresťanských si obľubuje riadoch.
Pazman.
Pekne ovšem od neho, rytieru:
Lež od našich mrzko, že tak skrbno
Pri tak vážnom pomáhajú diele.
Mali s celou sa dostaviť silou
Svätej rimskej a nemeckej ríše,
Aby nám bol za ochranu svojho
Prestola kňaz Štefan zaviazaný.
Tu pak, jestli by nie Slovač táto,
Nuž by mohol pred takým povstaním
I zo zeme beze boja prchnúť,
A dať tu šafáriť šismatikom
I pohanom.
Hunt.
Opravdu, rytieru.
Cisár sám pred odbojom vyzýval
K zakročeniu oproti bludárom,
A sľuboval k tomu všetku pomoc;
A teraz, to na haňbu, pár tisíc.
Pazman.
Ani Bavor to príliš nenapnul.
Všade vlažnosť, netečnosť, rytieru.
Hunt.
Jest jednako nádeja prospechu;
Len že málo pri tom zásluh našich.
Pazman.
Pekný ovšem shromaždil sa tábor
Tu u vtoku Hrona do Dunaja
Podtatrancov chrabrých a horlive
Zaujatých za vieru a kňaza.
Česi tiež tu vo počtu dosť značnom.
I kňaz ruský tiahne ku Budínu.
Hunt.
Nie na počeť náš hľadím, rytieru,
Lež na nejednotu nepriateľa,
Že Stojmíra otočuje zrada.
Suk nalezne spôsob preukázať
Úsluhu nám vo rozhodnej dobe.
Jeden taký viac než desať plukov.
Pazman.
Suk pochybil veľmi, že prepustil
Jatého vo Vespríme Üštöka.
To otvoriť môže Stojmírovi
Oči. A muž ten zdá sa byť chytrý.
Obmýšľa sám veľkokniežaci
Zaňať prestol, a predca predstrčil
Michala, by menom jeho získal,
Ukoliebal v bezpečnosť Maďarov.
Hunt.
Náhľad tento nie je môj, rytieru.
Ja zato mám, že Stojmír nehľadá
Nič iného jako samostatnosť
Vo kniežatstve svojom, podľa snahy
Odstredivej všech slovenských plemien.
Chytrým ale sa ovšem okázal,
Že sa kryje za meno Michala,
Čím uviedol v podozrenie tohto.
Výstup 2.
Üštök a Orta.
(Ohliadnu sa nemo a prísne po vojakoch; Üštök opre hnevivý zrak na rytierov, a hľadí na nich chvíľku ostro.)
Hunt (ku Pazmanovi.)
Basiliškov zraky. Nám neradno
Vyjíť z kruhu kniežacieho svetla. (Odídu oba.)
Orta.
Ty máš rád tie mátohy, Üštöku.
Üštök.
Jako v oku soľ, tŕň v päte, Orto.
Pre nich všetky v zemi nepokoje.
Orta.
Iste, že si mnoho osobujú.
Üštök.
A kňaz Vaik jim mnoho dovoľuje,
Veliký jsa jich obdivovateľ
I všetkých jich teutonských mravov.
Dal sa i za rytiera opásať.
Smiešno. Kňaz uhorský za rytiera!
Bez toho by ani muchu nezklal:
S tým pak zrúbe hneď všetkých odbojcov!
Orta.
Je to v pravde trochu neprístojné.
Kňaz má dávať hodným, nie prijímať
Z ledajakých rukú, vyznačenie.
Mne to tiež sa vidí ponížením,
V čom on hľadá čestné povýšenie.
Pritom všetkom Vaik náš ukazuje
Panovníka veľkého vlastnosti. –
Üštök.
Podtatranský ľud tento tak čerstvý!
Orta.
To účinok zdravého povetria,
Zdravej vody, ktorými viac človek
Žije, nežli slaninou a chlebom.
Üštök.
Lež či zachcú bojovať srdečne
Proti bratom svojim za Dunajom?
Veď Blatonci sú pristehovalci
Ode Tatier.
Orta.
Teda neznáš ľudí.
Sloveni sa nikdy nezdráhali
Proti sebe bojovať za cudzích.
Títo boli od prvopočiatku
Najvernejší naši spoločníci.
Pomáhali nám skrušiť Moravu,
Potom hromiť Nemcov, Vlachov, Grékov.
Teraz vcele odvrhli národnosť.
Nie sú viac Sloveni, sú len Uhri.
Privykli už Uhorsko za svoju
Považovať otčinu. Nato viac,
Čo nekedy bolo, nepomyslia.
Üštök.
A s nimi sa predca najprísnejšie
Naložilo. Iné podržaly
Svojich kňazov kmeny: títo boli
Podrobeni prosto kňazom našim.
Orta.
Práve preto stratili všetek cit
Národnosti, a majú sa dobre.
Našli v Uhrách istinnú otčinu;
Preto sebe nežiadajú inej.
Nedá sa jim cítiť podmanenosť:
Lež radeji oni panovali
Pri dvore prv sami, teď s Nemcami.
Üštök.
Veru pravda. Ja jich krst a Boha!
Žalovať sa náleží vlastne nám.
Už ten náš dvor je vcele slovenský.
Pánovia tu slovenskí rozhodné
Vedú slovo s rytiermi a mníchy.
Sloveni sú to pod menom Uhrov,
Čo boli pod menom Moravanov.
I vo vojne má nám veleť Sloven.
Tak sa časy menia nepostojné.
Tuť ho.
Výstup 3.
Venceslav k predošlým.
Venceslav.
Zle, Üštöku, zle si hospodáril.
Na Vespríme mohli sme mať veľkú
Oporu my, teraz má nepriateľ.
Üštök.
Či ja môžem z toho, Venceslave?
Venceslav.
Dať prepadnúť sa, to nedbanlivosť.
Üštök.
Mohli ste ma zpraviť z Ostrihomu,
Že kňaz Stojmír pomýšľa na odboj.
Vtedy by som bol býval pozorný.
Venceslav.
Veliteľ má byť pozorný vždycky.
Mätežníci nevyšli zo zeme,
Ani z neba nezpadli na rýchlo.
Skrývali sa v blízkosti strehnuvše,
A tys’ predca nezbadal ničoho.
To veliká neobozretnosť.
Orta.
Čo sa stalo, viac sa neodstane.
Venceslav.
Nie zajiste. Lež vynasnažuj sa
Zotreť vinu svoju zásluhami.
Üštök.
Čo sa žiada? Ja jeho spasenie!
Venceslav.
Kebys’ vniknul tajne do Vesprímu,
Dalo by sa tam všeličo zrobiť.
Üštök.
Učiním to, hoc ma hneď obesia.
Venceslav.
Radu dajú čas a okolnosti.
(Ku stojacím v úzadí vojakom.)
Vy prijmite s náležitou česťou
Velikého kňaza i kňahyňu.
Bo svojím vás chcejú udôstojniť
I pohľadom i slovom vznešeným.
Postavte sa v riady.
(Vojaci posunú sa po bokoch v popredie a urobia ulicu.)
Výstup 4.
Vaik, Gizela, Dominik, Astrik, Hunt a Pazman k predošlým.
(Pri vstupovaní výkriky vojakov: „Sláva velikému kňazu! Sláva velekňahyni!“)
Vaik.
Chrabrí vaši predkovia, Slováci,
Boli verní vždy predchodcom mojim:
Vy budete mne.
Vojaci.
Vždy až do smrti.
Vaik.
Príslušníci naši z onej strany
Dunaja strhli sa nás neverne.
Vašou chrabrou rukou chcem potrestať
Zradu, priviesť jich ku poslušnosti.
Vojaci.
Pomsta zradcom!
Vaik.
Nech pritom nemýli
Národnie vás príbuzenstvo s nimi;
Bo vás delí viera a oltáre.
Vy synovia cirkve katolíckej:
Oni neposlušní námestníka
Petroveho v Ríme šismatici.
Vy idete bojovať za Krista:
Oni pak sa spojili s pohanmi.
Stojí pak písano: kto vieru tú
Neprinesie, buď ti jako pohan.
Ten nie váš brat, kto jedno neverí.
Vojaci.
Neuznávame zradcov za bratov.
Vaik.
Kto proti mne, je všetkých nepriateľ,
Lebo ja spoločným otcom vaším.
Mám rozličné národy pod sebou:
Zdáliž činím medzi vami rozdiel?
Som otčimom jedným, druhým otcom?
Predo tvárou mojou niet Maďara,
Niet Slovena, niet Nemca, Rumuna;
Jest len človek vykúpený krvou
Krista a môj uhorský poddaný.
Ja milujem všetky mne sverené
Národy rovnako, a chcem všetky
Učiniť tu na zemi šťastnými,
Spasenými v nebi.
Vojaci.
Všetko pravda.
Vaik.
Iďte teda na zlých mätežníkov.
Zhromivše jich, budete mať veľkú
Pred Bohom i predo mnou zásluhu.
Kto bojujúc padne, toho prosto
Odnesú ku korunám anjeli;
Kto prežije dobu nebezpečnú,
Môže istý byť milosti našej
Kniežacej a velikej odmeny.
Vojaci.
Smrť alebo víťazstvo!
Vaik.
K istému
Povedie vás víťazstvu krajan váš,
Milovaný vojvoda Venceslav.
Ja osobne budem sice pri vás,
Budem hľadeť vlastnýma očima
Na hrdinské ramien vašich skutky:
Veliteľstvo však sverujem jemu,
Preto, že ja ešte neskúsený,
On pak v bojoch zostarnul krvavých.
Od neho ja umenie válečné
Budem učiť sa; vy pak pod jeho
Opaterným a múdrym vedením
Budete vždy a všade bezpeční.
Vojaci.
Venceslavu vojvodovi sláva!
Vaik (vezme zástavu).
Na znamenie veliteľskej moci
Prijmi túto, vojvodo, zástavu.
Hľaď, abys’ ju priniesol víťaznú
Na Ostrihom, a postavil v dome
Božom tam na večnú pamiatku.
(Oddá zástavu Venceslavovi.)
Venceslav.
Na vôli mi a usilovnosti
Zchádzať nemá, môj veliký kňaže,
Len nech dá Boh svojho požehnania.
Vaik.
Vy slúchajte ho bez protirečia,
Jako údy poslúchajú hlavu.
Za Dunajom sa spojíte s plukmi
Nemeckými i s bratskými Rusmi.
Dúfajte, že vrátite sa brzo
V rodnie vaše dediny, s pomocou
Toho, jehož svätú vec konáte,
Jesu Krista, a orodovaním
Tohoto tu svätého Martina,
Jehož obraz ctihodný vláť bude
Neprestajne u vetru pred vami. (Obnaží hlavu.)
Ja do tvojej dôverne ochrany
Sa porúčam, boží uhodníku.
Slyš sľub, ktorý tu skladám pred tebou.
Dopraje-li mi slávy víťazstva
Na tvoju Boh mohutnú prímluvu:
Vynaložím ku obohateniu
Cirkve statky odbojcom odjaté,
A obzvlášte tvoje na Pannonskom
Vrchu štedro omyslím obydlie. (Prikryje si hlavu.)
Astrik.
Iste dá Boh svojho požehnania,
Keď tak zbožný sľub ešte posvätil
Spravodlivú samu v sebe vojnu.
Dominik.
A kresťanské vojsko pravoverných
Nebude ľutovať krve svojej
Za tak pobožného panovníka.
Vojaci.
Život náš za velikého kňaza.
Venceslav.
A za velekňahyňu.
Vojaci.
Sláva jej!
Dlhý život, šťastné panovanie!
Gizela.
Majte dieky za vašu príchylnosť.
Ja odsielať budem k Najvyššiemu
Vrúce moje za prospech modlitby,
Keď vy chrabre budete bojovať.
Vaik (k Astrikovi a Dominikovi).
Modlite sa i vy také za nás,
Za spasenie naše v Kristu Pánu,
A za odpuštenie hriechov našich.
Astrik.
Neprestanú vstupovať modlitby,
Vzdychy naše od svätých oltárov,
Aby prijal Boh na milosť mrtvých,
Pozostalým udelil víťazstva.
Vaik.
Na cestu nám udeľte vašeho
Požehnania. (Kľakne, za ním všetci.)
Astrik.
Iďte, hrdinovia,
Na pohanov a na šismatikov.
Sprevádzaj vás, ochraňuj a žehnaj
(Činí nad nimi kríž, spolu i s Dominikom.)
Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý.
(Skláňajú pritom všetci žehnaní hlavy, opona zpadne.)
_________________________
Dejstvo V.
Zrada vo Vespríme.
(Javište to isté, čo v dejstve treťom. Na bráne zástava červeno-bielo-modrá.)
Výstup 1.
(Dvaja vojaci na bráne s lukmi, dvaja ale prechodia sa u brány dolu s kopiemi a štítami.)
Üštök (vstúpi, vojaci mu zastanú cestu).
Vojak. Stoj!
Üštök. Čo žiadate?
Vojak. Heslo.
Üštök. Velehrad.
Vojak. Bolo včera. Si plenník.
Üštök. Kto veliteľ v zámku?
Vojak. Suk.
Üštök. Jeho hľadám. Odveďte ma k nemu.
Vojak. Tu prichádza.
Výstup 2.
Suk k predošlým.
Vojak.
Veliteľu, tu muž podozrelý.
Nezná heslo.
Suk (dáva posuňkami znamenie Üštökovi).
Kto si? Čo tu hľadáš?
Üštök.
Prosím na bok, veliteľu Suku.
(Postúpä v popredie, mluvia tajemstvenne.)
Suk.
Spešne, Üštök, čo mi máš zvestovať.
Bojím sa za teba i za seba.
Üštök.
Slyšali sme, že ti Stojmír sveril
Ochranu tej pevnosti vesprímskej.
Suk.
Udržal som sa v dôvere jeho.
Vidíš skutkom. Ďalej, Üštök, ďalej.
Üštök.
Veliký kňaz chce byť poučený,
Jako mieniš použiť ku jeho
Stanoviska tohoto prospechu?
Suk.
Nech na každú prípadnosť zaviaže
Bitku. Keď on napadne odbojcov
Z čela, ja sa vrhnem na nich z tyla.
Üštök.
Nato práve sme i my mysleli.
Tu prohlas od velikého kňaza.
Všeobecnú dáva vinným milosť. Oddá mu písmo.)
Suk.
To príhodné, velice príhodné.
Üštök.
A tu príhlas od princa Michala
Ku národu, že bez jeho vôle
Nadužíva mena jeho Stojmír. (Oddá mu druhé písmo.)
Suk.
Opatrenie veľmi primerené.
Üštök.
Máš pak také už získané mužstvo?
Suk.
Mám, ktorých mám, a nepochybujem,
Že sa zdarí úmysel.
Üštök.
Kde Stojmír?
Suk.
V zámku. Preč už. Heslo je Pribina.
Üštök.
Teda šťastné poriadenie, Suku. (Odíde;
Suk pristúpi ku bráne a volá na stráž hore.)
Suk.
Čo vidíte? Pokojný nepriateľ?
Vojak.
Nič zvláštneho.
Suk.
Jaknáhle zbadáte
Vo tábore hnutie nepriateľskom,
Hneď znamenie dáte zvukom trúby.
Výstup 3.
Bogor, Čestislav s plenníkom Chrústom k predošlému.
Bogor.
Tu vyzvedač.
Suk.
Kde jatý?
Bogor.
V tábore.
Nahováral tam ku zrade mužstvo.
Suk.
Priznávaš-li sa?
Chrúst.
Tajiť nemožno.
Čestislav.
Ha, vy hlúpci, bezumní otroci!
Či neviete, že my sme jedna krv?
Neviete, že od vašich sme Tatier
Pred vekmi do týchto prišli krajov?
Milší vám cudzinci nežli svojeť?
Bogor.
Čo vám z toho, jestli skrušíte nás?
Omámili vás márnymi sľubmi;
Lež počkajte, jako jich vyplnia.
Napatríte sa vy tých prospechov,
Ziskov, ktoré si vybojujete.
Hotujete klietku nám i sebe,
Za odmenu padne vám otroctvo.
Hľadáte si tyranov i dane.
Suk.
Škoda držať biednikovi kázne,
Keď ovisnúť ide. Poď, holomku.
(Odvedie plenníka vrátami dnu.)
Čestislav.
Nebadáš dač pri Suku, Bogoru?
Bogor.
Čo, Čestislav?
Čestislav.
Nespozoroval si
Obojetný ten a lživý úsmech,
S jakým sa prizeral plenníkovi?
Ja čítam vo tvári jeho nečo
Lstivého a diabolsky zlostného.
Muž ten nosí osobu dvojakú;
Jedna mlčí v ňom, druhá pak mluví.
Je krtila, oplan. Dokázal to
I pri tejto už príležitosti.
Üštökovi dal náročky prchnúť.
Ja ničoho od človeka toho
Nečakám, čo sa nazýva dobrým.
Ale Stojmír si nedá povedať.
Sveriť zámok takému človeku!
Vložiť v ruku jeho osud bitky!
Bogor.
Jeho to i naše preveliké,
Jestli sa v ňom oklame, nešťastie.
Chce dobre, lež nenie vševedúci.
Čestislav.
Tým sa nikto z ľudí nehonosí:
Lež veštiť by mal umieť panovník.
Známosť ľudí je prvá vymienka
Zdaru a prospechov panovníckych.
Dobre nikto panovať nemôže,
Kto nezhádne predkom, čo v kom sedí;
Kto neumie i talent i zločin,
Prve než sa zjavily, naleznúť.
Preto riedki dobrí panovníci.
Neumejú rozoznávať duchov.
Že neumel Stojmír, čas ukáže.
(Vojak na bráne zatrúbi.)
Bogor.
Čo tam vidno?
Vojak.
Nepriateľ sa vlní.
Bogor.
Poďme teda po kňaza.
Čestislav.
Ide sám.
Výstup 4.
Stojmír a Suk k predošlým.
Bogor.
Stráž zvestuje hnutie nepriateľa.
Stojmír.
Neprekvapí nás. Vojsko ve zbroji.
Treba len znamenie k vytrhnutiu.
Bogor.
Ja bych radil nevychádzať z valov,
Až nám dôjde pomoc.
Suk.
Na tú by nám
Tušim veľmi dlho bolo čakať.
Spojencov až vtedy obdržíme,
Keď nás sláva víťazstva ožiari.
I temešský Oštum i Budimír
Sedmohradský budú odťahovať
A spravovať sa dľa okolností.
Sbierajú sic pluky, lež čakajú,
Jaký my učiníme počiatok.
Jestli zvíťazíme, budú za nás:
Jestli podľahneme, oproti nám.
O vlastných nám teda nutno silách
Prv podniknúť nečo rozhodného.
A môžeme si sľubovať prospech.
Sily naše rovné nepriateľským,
A ochotnosť pri mužstvu veliká.
I máme na prípadnosť nehody
Utočište tu v hradbách vesprímskych.
Stojmír.
Tvoja mienka vždy najsmelšia, Suku,
I najlepšia. Preč s tým odkladaním!
Čo bude, to bude, srazíme sa,
Bo nepriateľ rastie, my stojíme.
Ty s posiadkou až vtedy vytrhneš,
Keď uvidíš prchnúť nepriateľa,
By vcele bol, možno-li, zničený.
Ináče sa nehneš, aby istým
Zostalo nám utočište toto
Na prípadnosť nehody. A vtedy
Toľko z našich len pustíš do hradu,
Koľko možno, aby nepovstal hlad.
Iní budú cúvať ku Blatnici.
Drž sa potom, jestli bys’ bol sovren
Zmužilo do poslednieho muža;
A nedaj sa zbabele odstrašiť.
Vrtkavé vo vojne býva šťastie;
Hneď jednomu praje, hneď druhému.
Jednou všetko nebude prehrané
Porážkou; len nezúfať hneď chabo.
Rozrazení sobereme sa zas,
Oslabení prijmeme posilu.
Jestli bych ja padnul, tebe hlavne
Ďalšie vojny vedenie porúčam.
Buď potom i otcom osiralej
Rodiny na Blatnici s Bogorom.
Suk.
Úplne sa v tom môžeš spoľahnúť
Na známu ti vernosť moju, kňaže.
Nakoľko mi len postačia sily,
Národ vo mne nalezne ochrancu,
Dietky tvoje otca, žena muža.
Stojmír.
V to teda s pomocou Najvyššieho!
(Odíde on, Bogor a Čestislav.)
Suk.
Iďte istej záhube v ústrety.
Nech vás vidím, kedy moje tylo.
Musím už bez prodlenia pristúpiť
K úplnému získaniu posiadky.
Nastrojil som to s opaternosťou.
Prednesie vec šibalský Kolodej
Jako svoju myšlienku, a ja mu
Naoko i odporovať budem.
To jich skloní skorej nežli moja
Výrečnosť, a mne učiní možným
Cúvnuť nazpät, jestliže by mužstvo
Ku dobrému sa nedalo získať.
Pochvátiť dám vtedy Kolodeja
A obesiť rýchle pri zvuku trúb,
Aby márne boly jeho kriky.
Tak pri možnom nezdaru zhynie on;
Zo zdaru pak budem koristiť ja.
Uvidíme hneď, čo bude. Tu idú.
Výstup 5.
Kolodej a hŕba vojakov k predošlému.
Suk.
Čo vás vedie, milí moji, ku mne?
Kolodej.
Pochybnosti, veliteľ, ktoré nás
V rozhodnej tej nadchádzajú dobe.
Suk.
Nezatajte ničoho predo mnou,
Čo vám leží na mysli a srdci.
Bo ja otec váš, vy dietky moje.
Kolodej.
Nuž, to nám je divné, že bojovať
Máme proti veľkému kňazovi.
Nič nám zlého nikdy neučinil,
A on predca zákonný panovník,
My pak jeho rodzení poddaní.
Suk.
V tom sic máte pravdu: lež už vernosť
Prisiahli ste kňazu Stojmírovi.
Kolodej.
Prísaha, ktorou sa kto ku zlému
Zaväzuje, nemôže byť platná.
Stojmír činí zle, že sa protiví
Moci vyššej, a my nie sme povinní
Nasledovať na takých ho cestách.
Suk.
Čože teda mienite učiniť?
Kolodej.
Tasiť meč za velikého kňaza
A poraziť úmysly odbojcov.
Suk.
Je-li svorná to vôľa všetkých vás?
Vojaci.
Na tom sme sa usniesli.
Jeden vojak.
Nie všetci.
Ja som bol a som protivný tomu.
Už sme sa raz dali sviesť k odboju;
Jestli teda Vaik vyhrá, budeme
Potrestaní jako odbojcovia.
Kolodej.
Vinu našu zotreme zásluhou,
A Vaik je pán veľmi dobrotivý.
Suk.
Svedkom jeho dobroty i toto
Provolanie, ve ktorom úplnú
Zbezpečuje každému beztrestnosť,
Kto navráti sa zo zablúdenia.
Kolodej.
Daj mi znak ten milosti poboskať.
(Vzav písmo, boská ho a oddá nazpät.)
Suk.
Prijímate teda jeho milosť?
Všetci.
Prijímame.
Suk.
A ja rozhodnutie
Vaše vhodným nalezám a múdrym.
Hľa, ku nám sa nepripojil nikto:
Za Vaika pak zbroja sa národy
Všetky doma i za hranicami.
Teraz ešte len hrsť Nemcov pri ňom,
Za nimi však sa valí potopa,
I so samým cisárom na čele.
Neomýlne budeme zdeptaní,
A potom tí nenajdú milosti,
Ktorí vytrvajú pri odboji.
Budú všetci vyškrtení riadom,
A zeme jich oddajú sa Nemcom
I čeliadky k večnému otroctvu.
A za kohože máme bojovať?
Za Michala? Teraz vám to poviem.
Michal nechce ničoho znať o nás.
Tu list jeho, v ňomžto ku vernosti
Napomína sám proti Vaikovi.
Kolodej.
Nepovedám, že všetko bláznivosť?
Ošialil sa Stojmír. My však za ním
Nepôjdeme. Veď nás na odbojcov
Veliteľu!
Všetci.
Veď nás na odbojcov!
Suk.
Stráž na múre! Počala sa bitka?
Jeden vojak.
Schvátilo sa konníctvo, a z riadov
Pechoty sa valia chmáry šípov.
Kolodej.
Brr! Vpadnime odbojcom do tyla.
Všetci.
Na nich! Veď nás!
Suk.
Keď teda tak chcete,
Žiadosť vaša bude vyplnená:
Lež vtedy zvíťaziť musíme;
Ináč istá záhuba od svojích.
Kolodej.
Budeme bojovať vztekom tigrov.
Všetci.
Smrť odbojcom! Veď nás, veliteľu.
Suk.
Snímte tamtú zástavu odboja
A vytaste zástavu uhorskú.
(Vojaci nad bránou ztrhnú zástavu a vyvesia červeno-bielo-zelenú. Vojaci tu dolu potriasajú zdvihnutými hore čiapkami so vreskom:
„Uhri nech žijú! Sláva velikému kňazu Vaikovi!“ v tom opona zpadne.)
_________________________
Dejstvo VI.
Krkolom u cieľu.
(Javište zase palota na zámku blatnickom, jako v dejstve prvom. Pred obrazom horia sviece a stojí kľakadlo.)
Výstup 1.
Hrozvita sama.
(Kľačí pred obrazom a modlí sa.)
Hrozvita.
Ach, Matičko Božia, shliadni na nás!
Pros Božského Synáčka svojeho,
Aby poslal anjelov k ochrane
Kresťanského vojska. Nech zaštíťa
Pred britkým ho mečom, ostrým šípom,
Kolným hrotom, pádnym budzogáňom.
Nech sa strážou položia okolo
Drahej hlavy kniežacieho muža.
Nedaj, Matko, padnúť do vdovstva mne,
Do sirotstva deťom nedospelým,
Do úplnej poroby národu.
Vyslyš, vyslyš, Kráľovno Nebeská,
Vzdychy moje a pokorné prosby!
Výstup 2.
Eufrosína k predošlej.
Eufrosína.
Ty zase pri modlitbe, Hrozvita.
Hrozvita (prežehnavši sa vstane).
To jediná úleva, ó sestro,
Tesklivosti neodstupujúcej.
Keď bdiem, neznám si naleznúť miesta;
Keď pak usnem, desia ma hrozné sny.
Eufrosína.
To isté sa deje so mnou také.
Obávam sa porážky, a myslím,
Čo sa vodiť vtedy bude s nami.
Hrozvita.
Ó sestro, do jakého pustili
Tí naši sa manželovia diela!
Postavili na kocku život svoj,
Svoje statky, hodnosti, rodiny,
A bytie i nebytie národa.
Nebude-li mať jich podvih zdaru,
Zahynuli bez nádeje oni,
Zahynuly sme my, jich manželky,
Zahynuly večne naše deti,
Zahynul, jejž chceli spasiť, národ.
Pominieme sa, jako by nikdy
Nebolo nás bývalo na svete,
A k potomstvu sotva dojde slabá
Vesť o našich horkých utrpeniach.
Výstup 3.
Javor k predošlým.
Hrozvita.
Ha, Javor! Už teda uslyšíme,
Čo sa deje. Odkuď?
Javor.
Od Vespríma,
Z poľa bitky, kňažno.
Eufrosína.
Z poľa bitky!
I chcem slyšať, i bojím sa slova.
Javor.
V tom zvedavosť vašu uspokojiť
Mne nedané. Som vystrojen kňazom,
Hneď jako sa počínala bitka,
Zvestovať vám, že čas rozhodný tu.
Hrozvita.
Ach, tým len rozmnožil úzkosť našu.
Javor.
Dobrej buďte nádeje. Počiatok
Bol priaznivý. Naši valčia chrabre.
Eufrosína.
To primálo ku uspokojeniu.
V bitkách platí konečný výsledok.
Javor.
Poznáte viac. Tu hneď za mnou Milic.
Výstup 4.
Milic k predošlým.
Hrozvita.
Tak skoro za poslom posol nový!
Milic.
Postav, kňažno, do stavu obrany,
Jako môžeš najlepšie, Blatnicu.
Hrozvita.
Bitka teda prehraná.
Eufrosína.
Môj Bože!
Milic.
Bezpochyby. Bo Suk zradil špatne
Kňaza a vec spoločnú národa.
Hrozvita.
Suk? Suk zradca?
Milic.
V Suku sedel Judáš.
Hrozvita.
On nástojil najviac na povstaní.
Milic.
On i srazil ho a zničil vcele.
Kňaz postavil na čelo posiadky
Vesprímskej ho, Suk pak tej dôvery
Nadužil ku vzmúteniu posiadky.
S touto padol neočakávane
Do tyla nám, keď sme sa srazili
S nepriateľom. To zapríčinilo
Tým väčší strach a zmätok u našich,
Čím menej sa toho kto spodieval.
Porážka je toľko jako istá.
Eufrosína.
Kľatba večná na podlého zradcu!
Haňba nechať rehce všade za ním,
Pokuď žije, a keď sa pominie,
Nech sadne na hrob jeho a trúbi
Všetkým vekom o podlosti jeho!
Hrozvita.
Ach, jako som ho odhovárala!
Ale nedal si povedať Stojmír.
Veštila som, že bude zradený.
Tu to máme teraz. Ja nešťastná!
Milic.
Bedákanie neprinesie spasy.
Opevňovať treba zámok, kňažno.
Vo krátce sa, tušim, kňaz dostaví
So zbytkami rozbitého vojska.
Tu sa brániť chce do zotavenia.
Výstup 5.
Dömöš k predošlým.
Hrozvita.
Tu i Dömöš. Už všetko ztratené.
Dömöš.
Ztratené. Ja ukrižovaného
Vášho Boha! Lebo máte všade
Plno tých psích preohavných zradcov. (Povrhne budzogáň.)
Hrozvita.
Ach, ach! Ide-li môj manžel Stojmír?
Dömöš.
Ide až na štyry strany sveta.
Jednu z neho štvrť kázal pribiť Vaik
Na vesprímsku bránu, druhú poslal
Do Rábu, do Ostrihomu tretiu,
Štvrtú až v Bielohrad sedmohradský.
Zabil ho vo súboji vojvoda
Venceslav, a s tým koniec všetkému.
Hrozvita.
Ó, môj Bože! Teda vdova, vdova!
Predmet hroznej, bez záštity pomsty.
(Klesá, Javor ju posadí na stoličku.)
Eufrosína.
A môj manžel Bogor?
Dömöš.
Padnul i on.
Eufrosína.
Čo mohlo prísť najhoršieho, prišlo.
(Vrhne sa na druhú stoličku.)
Dömöš (zdvihnuv svoj budzogáň).
Ľúto mi tých útlosrdcích paní.
Nemal som to rieknuť tak doprosta.
Hrozvita.
Ach, deti! Vy siroty nevinné!
Milic.
Seber všetky smysly svoje, kňažno.
Inakší ťa ešte zápas čaká.
Prihotuj sa k výjavu hroznému.
Ide Suk.
Hrozvita (vstane).
Suk povedáš? To bodlo.
To by mohlo vskriesiť i mrtvého.
Eufrosína (vstane).
Nech príde ten zradca. Ja mu obe
Nestydaté tu vykolem oči.
Dömöš.
Vy ku pomste prislabé ste, panie.
Ponechajte ju mne. Preto som tu.
Zostaňte s ním trocha o samote.
Chcem videť, jako si predca bude
Oproti vám počínať ten podliak.
(Odíde s Javorom a Milicom.)
Hrozvita.
Ja nesnesiem pohľad jeho, sestro.
Eufrosína.
Vzdiaľme i my sa na okamženie,
Až vzbúrené trocha skrotne srdce. (Odídu.)
Výstup 6.
Suk sám.
Suk.
Či dostala už vesť o nehode?
Pod istým, bo vesť má krídla rýchle.
Nastáva mi výjav nepríjemný.
Ale musím sa i v tom prevýšiť,
By zásluha bola dovŕšená.
Čo tam do jej vzdychov, sĺz, výčitkov!
Mne záleží na priazni Vaikovej.
Chcem oddať mu celé hniezdo s matkou,
A zaujať pre neho Blatnicu,
Aby tutak sa nepostavili
Sbehnuvší sa v obranu odbojci.
Jestliže by mi Vaik toto všetko
Neodmenil príkladnou štedrotou,
Musel by byť vätší než ja oplan.
Dám si tvárnosť spoluútrpnosti,
Abych ju bez násilia a kriku
Dostal na voz i s deťmi. Ha! Ide.
Výstup 7.
Hrozvita k predošlému.
Suk.
Trúchlou musím ťa zarmútiť vesťou.
Ztratili sme bitku. Stojmír padnul.
Hrozvita.
Hrdím sa tým, že na poli slávy
Za národ a cirkev padnul mužne.
Ale vy ste asnaď nekonali
Čestných vlasti ochrancov povinnosť?
Suk.
Má medze i najvätšia udatnosť,
Keď prevaha počtu príliš veľká.
Ja aspoň som bojoval ako lev.
Mečom mojím ležia mnohí v prachu.
Hrozvita.
Čo pak teraz mieniš, pane Suku?
Suk.
Predo všetkým teba doprovodiť
S deťmi, kňažno, na miesto bezpečné.
Lebo mne pri posledňom lúčení
Odporučil vás snažne kňaz Stojmír.
Sedajte hneď. Tu niet bezpečnosti.
Na moje vás veziem rýchlo statky.
Hrozvita.
Ba snaď ku Vesprímu, pane Suku,
V dar Vaikovi. Predstaviš nás takto:
Kňaza môjho Stojmíra som zradil;
Tu i dietky a manželka jeho.
Daj strieborných tricať zaslúžených.
Suk.
Čo za reči?
Hrozvita.
Primerené skutkom.
Nestydíš sa pozreť do očú mne?
Vydával si sa za najlepšieho
Domu nášho úlisne priateľa;
V srdci pak si nosil zradu lživom.
Horlils’ slovom za národ a vieru;
Trhovals’ pak o ne jako Judáš.
Posotils’ ľud svoj zradne do hrobu.
Jeho smrť na mene bude tvojom
Škvrna večná. Vek to podá veku,
Že Sukovou vinou zahynuli
Zadunajskí konečne Sloveni,
Zmizlo vcele kniežatstvo blatonské.
Všetky národa osiralého,
Na nemilosť vydaného, vzdychy,
Slzy budú žalovať na teba.
Suk.
Keď nechceš mať priateľa, budeš mať
Pána na mne. Sedaj hneď i s deťmi.
Hrozvita.
Na tvoj rozkaz nikdy, pane Suku.
Suk.
Dám vás teda odviesť poviazaných.
Hrozvita.
Ty poviazať mňa na zámku mojom?
Ty poviazať ruky tieto, ktorés’
Toľko razý ľúbal? Jať mňa v zámku,
Kdes’ prisahal vernosť svojmu kňazu
A ochranu cirkvi i národu?
Výstup 8.
Eufrosína k predošlým.
Hrozvita.
Poď, sestro, obdivuj bezpríkladnú
Nestydatosť predateľa Suka.
Prišiel vziať nás do nášho zámku.
Eufrosína.
Pán Suk bude teraz blahý človek.
Bo keď zradou zbohatne na statky,
Z toho si nič naskrze nerobí,
Že na cti sa stal pravým žobrákom.
Česť, svedomie majú uňho cenu;
Pustil, jako tovar, jich do trhu.
Hrozvita.
Čelo tvoje tabľa oceľová.
Na nej žiari diamantovými
Písmenami sa to slovo: „Zradca.“
Suk.
Ej, nieže tak, pani. Mňa zveš zradcom.
Arcizradcom bol tvoj štvrtený muž,
Bo on celý sviedol národ k zrade.
Žiadnu hrubosť už nesnesiem viacej.
Si plennica moja. Stúpaj na voz! (Postrčí ju.)
Hrozvita.
Neopováž sa, zradca ohavný.
Suk.
Aha! (Chce ju lapiť.)
Eufrosína.
Pomoc! Bráňte!
Výstup 9.
Dömöš, Javor a Milic k predošlým.
Dömöš.
Ha, podliaku! Ja tvoju špinavú,
Vodou krsta zle umytú dušu!
(Keď Suk siahne ku meču, Dömöš vyženie sa budzogáňom.)
Nehni rukou! Bo v tom okamžení
Bude strebať zem podlú krv tvoju.
Suk.
S tebou čo mám?
Dömöš.
Účty, pse, krvavé.
Takých vecí vy kresťania schopní?
Tomu učia vás vaši popovia?
Ja vašeho rozpiateho Boha!
Odpášte mu meč. (Učinia Javor a Milic.)
Suk.
Čo ty chceš so mnou?
Dömöš.
Zradils’ kňaza, spolutovaryšov,
Národ, Boha, prisahal si krivo,
A teraz chceš ešte trýzniť kňažnu,
Ktorej šteňa si lízaval ruky.
To všetko ja pomstím hrozne teraz.
Suk.
Slyš, Dömöšu! Vymôžem ti milosť
A hrad tento u veľkého kňaza.
Dömöš.
Nie, hoc bys’ mi vymohol pol krajny.
Pes takýto nesmie ďalej dýchať.
Budeš na kôl naďatý na dvore.
Stúpaj!
(Keď ho strká v úzadie, opona zpadne.)
_________________________
Vojan Josifovič
Jonáš Záborský (Vojan Josifovič – pseudonym): Odboj zadunajských Slovákov. Historická smutnohra v šiestich dejstvách. In: LIPA. Národný zábavník. Ročník III. Vydal Josef Viktorin. V Pešti. 1864. s. 21-98.
1.) Hrozné tie bohorúhavé kľatby, ktoré potrebujú Maďari za dňov našich, pochádzajú z časov pohanských.
