Holub.

Jonáš Záborský.

Holub. 

Historická smutnohra vo dvoch dejstvách.

PRVÉ DEJSTVO

(Javisko: chyža na fare v Lubinej)

PRVÝ VÝSTUP

Georg Holub s listom v ruke a Bobokovna.

Bobokovna:                  Čože píše Štefánik?
Georg:                                                            Zle, stará.
Švagra jeho, Vilhelma Šuleka
odviedli do Hlohovca gardisti
pred náhly d, a s ním osemdesiat
účastných pri povstasedliakov.
Bobokovna:                  Bude teda podistým odveden
                                      i náš Karol. On nie menej vinný.
Georg:                           Šibenica ho iste neminie,
                                      jestliže sa nespasí útekom.
Bobokovna:                  Neučiní to ten tvrdohlavec.
                                      Keď neprchol s Hurbanom a Štúrom,
                                      tým menej to učiní teraz sám.
                                      Upriamil sa na mučedlníctvo.
Georg:                           Uvidíme, či osud Šulekov
                                      neobmäkčí trochu tvrdohlavca.

DRUHÝ VÝSTUP

K predošlým Karol Holub a Františka.

Georg:                           Poďže, ty víťazu hurbanovský.
                                      Čítaj tuto list od Štefanika.
                                      Spoločník tvoj Šulek odvedený
                                      do Hlohovca, a s ním osemdesiat
                                      Kraancov. To čaká i na teba.
Karol:                            Som hotový.
Bobokovna:                  Ha, ty nešťastníče!
                                      Vybojoval si si šibenicu,
                                      a zmámeným úžasneresti.
                                      Pre teba lká ľud na popolišti,
                                      hľadí s tebou v ústrety žalárom.
Georg:                           Tak je to, keď chlapci vedú národ.
Karol:                            Činia to tam, kde mužovia mlčia.
Georg:                           Stalo sa vám, čo každý rozumný
                                      predvidel. Spas sa teraz útekom.
                                      Umrieť mi na šibenici nesmieš.
Bobokovna:                  Bola by to večná pre nás hanba.
Karol:                            Nevyleziem sám na šibenicu.
                                      Keď ma ale vytiahnu maďarskí
                                      násilníci na ňu, objímem ju,
                                      ako oltár národa, srdečne.
Georg:                           Na to čakať nesmieš. Musíš prchnúť.
Bobokovna:                  Ešte je čas. Hranica je bzko.
Františka:                      Spas sa, brat môj, pred hanebnou smrťou.
Georg:                           A nemeškaj ani okamženia.
                                      Na útraty ti dám, koľko môžem.
Františka:                      A ja rýchle ti zhotovím šaty.
Bobokovna:                  Navrátiš sa, keď pominie búrka.
Karol:                            Ľud, ktorý som naviedol k povstaniu,
                                      neopustím: ale budem verne
                                      spolu znášať následky nezdaru.
Georg:                           A spasíš dakoho smrťou svojou?
Bobokovna:                  Iď! Nepoškvrň poctivé doposiaľ
                                      holubovské meno.
Karol:                            Oslavím ho!
                                      Lebo čestné krvosvedkov meno.
Bobokovna:                  Nepôjdeš-li, ja sama upletiem
                                      na šiju ti povraz.
Karol:                            Matko, matko!
                                      Ako rád na povraze zvisnem,
                                      ktorý táto mi usúka ruka!
                                      (Bozká Bobokovne ruku)
Bobokovna:                  Neoblomný, spurný tvrdohlavče!

TRETÍ VÝSTUP

K predošlým Černák a Harušťák.

Černák:                         Vojsko ide k Lubinej maďarské.
                                      Čo nám, pane otče, poradíte?
Georg:                           Netázali ste sa a, keď išli
                                      na Myjavu ste ku Hurbanovi;
                                      nuž netážte sa ma ani teraz.
                                      Tu váš vodca. Nech vám on poradí.
Harušťák:                      Čože teda teraz, pane Karle?
Karol:                            Nech uvidím, koľko toho vojska;
                                      potom poviem vám, čo máte činiť.
                                      (Karol, Černák, Harušťák odchádzajú preč.)
Bobokovna:                  Treštenec, ten postaví sa ešte.
Georg:                           Bodajby, aby ho zastrelili.
                                      Ale teraz nikoho viacej
                                      nenavedie. Sedľač scepenela.
                                      Porážka a požiar ju zrazili.

ŠTVRTÝ VÝSTUP

K predošlým Gustáv Holub.

Gustáv:                         Idú páni Prónay a Špaňár
                                      s Adamišom. Iste jať Karola.
Bobokovna:                  Peknej sme sa dožili radosti!
Georg:                           Peknej po tak velikých nádejach,
                                      aké budil v nás o sebe chlapec.

PIATY VÝSTUP

K predošlým Prónay, Špaňár, Adamiš.

Prónay:                         Prichádzame v povinnosti trúchlej.
Georg:                           Známe dobre ju, pane baróne.
                                      Vyplňte, nač poslaní ste súdom.
Prónay:                         Súd poslal jnepriateľa vlasti:
                                      my sme prišli zachovať mladíka.
Špaňár:                         Kliesniť cestu spasenia pre neho.
Georg:                           Vďaka vám za vzácnu blahosklonnosť.
Prónay:                         Šetríme vás, pane. Lebo vieme,
                                      že ste pravý uhorský vlastenec.
Georg:                           S celým mojím domom, okrem toho,
                                      zvedeného Hurbanom a Štúrom
                                      a mládežou prešporskou, treštenca.
                                      Z domu môjho pošiel zachovalý.
                                      Len tam medzi blúznivou mládežou
                                      ujali sa v ňom zradné zásady.
Prónay:                         Sprobujeme tepiť mu inakšie.
                                      Podarí-li sa to, je spasený.
Bobokovna:                  Budete myť murína, pánovia.
Georg:                           Streštenosť to nevyhojiteľná.
                                      Keď prišli Štúr a Hurban so svojou
                                      do Myjavy zberbou, predstavil sa
                                      im strtenec s ručnicou na pleci.
                                      Kážte, riekol natiahnuv kohútka
                                      a na slovo na jediné vaše
                                      leb môj bude rozhodený guľkou.
Bobokovna:                  Odvrhol nešťastník všetku úctu
                                      proti všetkým zákonným vrchnostiam,
                                      vypovedal poslušnosť rodičom:
                                      tým však zradcom vlasti, modlám svojim,
                                      hotový je v každom okamže
                                      mladistvý svoj obetovať život.
Adamiš:                         Snáď predsa len dá dačo na slovo
                                      takých pánov neskúsený mladík.
Georg:                           Sprobuj napred ty s ním, brat Adamiš.

ŠIESTY VÝSTUP

K predošlým Karol Holub.

Karol:                            Páni títo hľadajú, tuším, mňa.
Georg:                           Teba. Prijmi slová ich úctivo.
Bobokovna:                  Pamätaj, že stojíš pred pánami,
                                      ktorí držia v ruke život i smrť.
Georg:                           A viac majú v jednom vlase pravej
                                      múdrosti, než všetci tí treštiví,
                                      ku ktorým si sa pripojil, chlapci.
Františka:                      (do ucha Karolovi)
                                      Ku všetkému prisvedč, čo povedia.
Gustáv:                         (tiež do ucha Karolovi)
                                      Neodporuj, a budeš spasený.
Karol:                            K veci, prosím, k veci bez okolkov.
Adamiš:                         Bojoval si, Karole, so Štúrom,
                                      Hurbanom a Hodžom a ich zberbou
                                      cudzozemskou, proti vlasti mečom,
                                      popudzoval, búril, zbrojil si ľud,
                                      a tým si smrť zaslúžil potupnú.
Karol:                            Ty ale si bojoval, s Máčajom,
                                      Launerom, Tesákom, Kostelným,
                                      a podobnou literárnou zberbou,
                                      perom proti národu svojemu,
                                      kydal si naň hanbu a potupu:
                                      smrť teda ty si najpotupnejšiu
                                      zaslúžil a tvoji spoločníci.
                                      Privinul si sa však, zvykom chabých,
                                      ku krivdiacim, preto ty budeš žiť:
                                      ja som život môj venoval biednym
                                      a trpiacim krivdu, preto umriem.
                                      Žiadne teda okolky. Berte ma.
                                      Len ľudu odpusťte úbohému,
                                      lebo ten som ja pohnul k povstaniu.
                                      Keď to vina, beriem ju na seba.
Georg:                           Slyšíte ho, páni. Povedal som.
Bobokovna:                  Taký my kríž máme s tvrdohlavcom.
Františka:                      (do ucha Karolovi)
                                      Nebuď spurný, pre boha, zahynieš.
Gustáv:                         (tiež do ucha Karolovi)
                                      Nepopudzuj pánov. Chcú ťa spas.
Adamiš:                         Takí sú tí otreštení chlapci!
                                      Tu hovoriť ďalej vec zbytočná.
Prónay:                         A prečo by mala byť zbytočná?
                                      Možné vždycky je dorozumenie,
                                      keď jedna i druhá stránka svoje
                                      vyloží pri tichosti náhľady.
                                      Myšlienky sa vtedy prečisťujú.
                                      Odletujú z nich trosky nepravdy,
                                      bludu, mamu, sa splynú spolu.
                                      Ja teda chcem oprobovať teraz
                                      dorozumieť sa s mladým priateľom.
                                      Vyložíme chladnokrvne oba,
                                      vyvrhše zo srdca všetku horkosť,
                                      davše svietiť len svetlu rozumu,
                                      čo myslíme, chceme a cítime.
Karol:                            Prijímam i duchovný boj tento,
                                      hoc ja stojím sám proti tak mnohým.
Prónay:                         To mi teda povedz, predo všetkým,
                                      za čo siahli Slováci ku zbroji?
Karol:                            Za národa slovenského práva.
Prónay:                         Urči bližšie to, za aké práva?
Karol:                            Za všestranrovnoprávnosť v zemi,
                                      nie občiansku len, lež i národnú.
Prónay:                         Občiansku máte, tuším.
Karol:                            Máme.
Prónay:                         Teda vám len národná chybuje.
                                      Vidzme ale, či je táto možná?
                                      Čo by to bol za zmätok na sneme,
                                      pri krajinských vrchnostiach a súdoch,
                                      keby každý svoj chcel potrebovať
                                      pri poradách a na písme jazyk!
Karol:                            Švajčiarsko nás čomu učí? Tam tri
                                      rôzne avšak rovnoprávne reči.
Prónay:                         Lež vzdelané, naše však surové;
                                      a len tri, u nás však ich je desať.
                                      To viac ako babylonský zmätok.
Karol:                            Nech sa učí každý všetky reči
                                      všetkých v krajne bydliacich národov.
Prónay:                         Či nie je vec snadnejšia, naučiť
                                      jednu sa reč cudziu, nežli deväť?
Špaňár:                         Vy horlíte oproti bremenu
                                      cudzích rečí, a chcete naložiť
                                      bremeno nám desať razí väčšie.
Prónay:                         Ty sám sotva znáš, sotva znať budeš
                                      všetky reči krajinské dakedy.
                                      Znáš rumunsky? Čo by si povedal,
                                      keby si bol vyslancom na sneme,
                                      a slyšal bysʼ mluviť tam rumunsky?
                                      Alebo vysvetlil bysʼ nám písmo,
                                      keby prišlo na župu rumunské?
Georg:                           Vidíš, vidíš, ako to ďaleko
                                      siahajú tie chlapecké rozumy!
Karol:                            Z toho ovšem vysvitá potreba
                                      jednej reči krajinskej: nie ale,
                                      aby v takej vládla rozsiahlosti,
                                      ako sa to deje s maďarčinou.
                                      Vo slovenských župách mohlo by sa
                                      a malo viesť všetko po slovensky,
                                      i porady verejné i súdy.
                                      Hľa pozvali ste ľud ku poradám;
                                      lež cudzou ho vzdiaľujete rečou.
                                      Vyslovili ste rovnosť pred súdom;
                                      lež kto sudca a stránky reč nezná,
                                      už má právo napoly prebrané.
                                      Mohli by sa a mali slovenské
                                      pre slovenskú mládež zaviesť školy.
                                      Pre celkové zo škôl vytisnutie
                                      slovenčiny je národ slovenský
                                      sprznený a spotvorený vcele.
                                      Slovenský žiak len s cudzími trávi
                                      roky rečmi. Nemôže sa dohrýzť
                                      pre tie mnohé škorepiny jadra.
                                      K akejkoľvek však sa vzdelanosti
                                      vytrvalou povznesie pilnosťou,
                                      je to vždycky len dačo cudzieho.
                                      Zo sprostého Slováka premenen
                                      na cudzinca býva vzdelaho.
                                      Po slovenských mestách privlastnilo
                                      dakoľko si Nemcov a Maďarov
                                      všetky školy; slovenská však mládež
                                      rastie bezo cviku a výchovy
                                      za služobnú čeľaď, za Helótov.
                                      Mohol by sa a mal pre slovenské
                                      župy zvláštny zaokrúhliť diškrikt,
                                      v občianskom i cirkevnom ohľade.
Prónay:                         To všetko by obsiahli Slováci,
                                      keby chceli. Mnoho by si vzali
                                      bez prosenia sami. Ale čože,
                                      keď nechcejú! A nechcejú preto,
                                      lebo rečou zhŕdajú slovenskou
                                      pre chudobu jej v umeniach, vedách.
                                      Následok to nutný opozdenia
                                      Slovákov na literárnom poli.
                                      Pestovať by vám vedy, umenia,
                                      a nie brojiť oproti otčine.
                                      Počínanie vaše len rozmnoží
                                      nechuť ku vám, odvrátenosť od vás.
Špaňár:                         Ukázali ste, čo ste za ľudia.
Karol:                            Ukázali sme, aké ovocie
                                      môže priniesť maďarská streštenosť.
                                      Horlivosť na horlivosť, kyj na kyj.
                                      Jestli Uhry zmiznú, vina na tých,
                                      čo bratskú roznietili vraždu,
                                      na Séčénim a na Košutovi.
                                      „Prvý Maďar“ Séčéni utvoril
                                      maďarizmus ten neznášanlivý,
                                      akého dni minulé neznalí.
                                      Košut však a jeho advokáti
                                      napnuli ho v najkrajnejšej miere.
                                      Maďarizmu činnosť vyvolala
                                      protičinnosť ostatných národov.
                                      Zošklivili si a sápu tú vlasť,
                                      ktorá ich ku smrti odsúdila.
                                      Odvrhujú preč vymoženosti
                                      uhorské pre zachovanie seba.
                                      Natoľko ich tá rabulistických
                                      advokátov vzrušila streštenosť.
                                      Košut sa na prešporskom otázal
                                      sneme: Kde to Chorvátsko? a dodal
                                      ošemetne: Nech ho zjem na frištik.
                                      Z toho môže pojsť, že sa bude
                                      tázať skoro svet: Kde Maďária?
                                      Osemsto liet trvalo Uhorsko.
                                      Maďária neviem, či prežije
                                      osemsto dní. Plní sa, čo riekol
                                      sám ten prvý Maďar“, keď priveľké
                                      spatril dejstvie zadaného jedu,
                                      že oddajú národy uhorské
                                      diablovi sa, aby ich čert nevzal.
Prónay:                         Krátkozraké, žalostné blúznenie
                                      i na jednej i na druhej strane,
                                      ktoré skoro oželejú obe,
                                      Slovania však viac, nežli Maďari.
                                      Maďarom, i jestli padnú teraz,
                                      priazeň aspoň zostane nemecká.
                                      Slovania si, s hojnosťou podatkov,
                                      vybojujú najviac iných pánov.
Karol:                            Politika vo Viedni musí vziať
                                      obrat iný. Vláda je nútená
                                      oprieť sa na Slovanstvo, keď všetky
                                      odstredivý vzali smer národy.
                                      Maďari chcú svoju Maďáriu,
                                      Taliani sa tiahnu ku Talianom,
                                      k Frankobrodu gravitujú Nemci.
Prónay:                         V tom· síce sa hrozne oklamete.
                                      Všetko to, čo stratí maďarčina,
                                      okamžite zaujme nemčina.
                                      Kto bude žiť uvidí, že skrze
                                      Belzebuba vymetáte diablov.
                                      Sú toto už teraz isté znaky.
                                      Aké vojsko stálo oproti vám
                                      u Brezovej, Myjavy, Poradí?
                                      Nie císarské?
Špaňár:                                              A nezaprel cisár
                                      Ferdinand vás? Nevydal manifest
                                      oproti vám? Nekáže poslúchať
                                      zákonné vám vrchnosti?
Karol:                                                                         Na oko.
Prónay:                         Teda vidíš i sám dvojjazyčnosť.
                                      Povzbudzujú vás tak ako Srbov,
                                      tajomne, a zjavne zapierajú.
                                      Zavierajte z toho na budúcnosť.
Karol:                            Tá náleží Slovanom. Nech žijú!
Špaňár:                         Z marivých snov vašich sa vtedy
                                      prebudíte, keď už bude pozde.
                                      Uvidia i Chorváti a Srbi,
                                      za akú sa pustili v boj cenu.
                                      Pochováte ústavu uhorskú,
                                      ale príde čas, kde budete chcieť
                                      prstami ju vyhrabať zo zeme.
                                      Utínate strom sami pod sebou.
                                      Či vy máte snaď inú vlasť dakde?
                                      Nikde v celom svete jej nemáte.
Prónay:                         A tá špatná nevďačnosť, že teraz
                                      ozbrojili ste ľud proti vlasti,
                                      keď mu táto úplnú slobodu
                                      a vlastníctvo pririekla pozemkov.
Karol:                            Dajte mu i národnú slobodu.
                                      Bo občianska je nič bez národnej.
Špaňár:                         Ale čo z tej hlúpej slovenčiny?
Karol:                            S rečou žije, s rečou hynie národ.
                                      Ona jeho najdrahším imaním,
                                      tej prostriedkom len dvíha sa celý.
                                      Daj národu cudziu reč do spravy,
                                      súdov a škôl i literatúry,
                                      a docieliš jednotných 1.) vzdelancov;
                                      masa ľudu zostane surovou,
                                      nevzdelanou a žobráckou zberbou
                                      a na veky nepostúpi ďalej.
Prónay:                         V tom ti dávam za pravdu, nebuďte
                                      ale kvapní, nepredbehujte čas.
                                      Opanujte napred mnohé srdcia
                                      novými vašimi myšlienkami;
                                      vtelenie ich príde potom samo.
Karol:                            Ach, tie vaše aristokratické
                                      srdcia! Ony sú pôda kamenná.
                                      Ako môže vniknúť ku vám pravda,
                                      keď si uši zatkávate pred ňou?
                                      Čo iného teda zbýva pri tom,
                                      ako na· ľud sa odvolať a meč?
Adamiš:                         Ľud nechápe márne vaše snahy.
                                      Povstal za trón, nie za reč a národ.
Karol:                            Ľud je ovšem slepý. On nevidí,
                                      odkiaľ jeho pochodia neresti.
                                      My mu ale otvoríme oči.
Prónay:                         A ktože vás splnomocnil k tomu,
                                      rozporiadať osudmi Slovákov?
Karol:                            Ten, pane, kto posiela národom
                                      „Spasiteľov počínajúcich sa
                                      v čas príhodný zo ducha svätého,
                                      ode všetkých pochádzajúceho.
                                      Národ má čo prozreteľnosti
                                      ďakovať, že v osudnej mu chvíli
                                      vyvolených takýchto posiela
                                      milosti ve sveto-ducha synov“.
Prónay:                         Vyznávam, že nie som dostatočný
                                      pochopiť tak vznešené výrazy.
Adamiš:                         Nezažitá hegelčina, páni.
Georg:                           Či ty ozaj viac sebe a tvojim
                                      pripisuješ študentom múdrosti,
                                      nežli všetkým osvieteným mužom,
                                      akých hojnosť šľachta chová vyššia?
Karol:                            Nenáležím k obdivovateľom
                                      ľudí, ktorých vzdelanosť pochádza
                                      od krajčírov len a mašamódok.
                                      Viem dobre, čím trávia školský život.
                                      Pipka, karty, divadlá, neviestky,
                                      pijatiky, ples, to ich štúdiá.
                                      Celá potom vzdelanosť tých ľudí,
                                      na nichž všetky čaka jú hodnosti,
                                      je praktická len a novinárska,
                                      s nemnohými ovšem výnimkami.
Georg:                           A to je, čo neumieš oceniť.
                                      Mužovia zo šľachtického rodu
                                      sú stoletých tradícií uhorskej
                                      politiky prechovávateľmi.
                                      Oni vzali dedičstvom dobrý takt,
                                      čo učenosť žiadna nenahradí.
                                      Kde taktu sa tohto nedostáva,
                                      ústavného nehľadaj života.
Karol:                            Celý ich takt, všetky tradície
                                      štátne, sú len sebecké rodinné,
                                      stavovské, a výlučne maďarské.
                                      Pri nich nieto pre Slováka spásy.
Špaňár:                         A prečo len vy sami chcete byť
                                      Slovákmi? Veď Slovákom som i ja
                                      i pán barón. Páni Prónajovci
                                      pochádzajú z turčianskeho Pravna.
Karol:                            Keď Slováci ste, v akom slovenskom
                                      národnom sa účastníte hnutí?
                                      Vy len vtedy Slováci, keď treba
                                      omámiť a ošialiť Slovákov.
                                      Pobehlíci ste. Čo teda chcete?
                                      Kto zostáva doma, vedie slovo:
                                      kto však prchol, stratil právo mluviť.
Prónay:                         Poviem skutok ti, priateľu mladý.
                                      Kollár býval často v dome našom,
                                      meškával tam po celé mesiace,
                                      zotavil sa po dvakráte u nás.
Karol:                            Vy nie ste to, čo otcovia vaši.
                                      Kollára niet medzi mužmi činu.
                                      Zaprel nás, my zapierame jeho.
Prónay:                         Viem, že nečesť kydáte na muža,
                                      ktorým by sa chlúbil každý národ,
                                      a ktorý vás porodil duchovne:
                                      ale to je veľmi smutný výjav.
                                      Nevídano, aby chlapci viedli
                                      v knižníctve i politike národ,
                                      hanobili poctivé šediny.
                                      Ktože potom s vami, keď vy sami
                                      odháňate tých najvýtečnejších?
Karol:                            Národ s nami trojmiliónový.
Prónay:                         Preceniť sa nedobre, priateľu.
                                      Kto nechce sám seba mámiť márne,
                                      nech zná sily, okolnosti svoje.
                                      Na Slovensku sa vám nepodarí
                                      nikdy, čo sa podarilo v Srbsku,
                                      ktoré sebe beriete za pn1dad.
                                      Bo Slováci sú mnohonásobne
                                      vierou, cirkvou, stavmi rozorvaní.
                                      Nežije v nich jeden duch a vôľa.
                                      Hnutie vaše prítomne zroneno.
                                      A hoc stokrát ešte sa obnoví,
                                      vyjde na zmar, neprinesie nikdy
                                      toho, ktoré čakáte, ovocia.
                                      Vy budete siať, ale žať iný.
                                      Spas sa teda, Karle.
Karol:                                                             A v čom spasa?
Prónay:                         Musíš vstúpiť do zboru ochrancov
                                      vlasti proti Srbom a Chorvátom.
Karol:                            Ku smrti som každý čas hotový.
                                      Proti bratom Srbom a Chorvátom
                                      bojovať ma žiadna moc neskloní.
Georg:                           Prestaňte hádzať hrach na stenu.
                                      Čo mu vy tu hovoríte, páni,
                                      to som ja mu už trúbil tisíckrát.
                                      Všetko márne. Vykonajte teda,
                                      čo vlasť požaduje uraze.
                                      Oddávam ho otec v ruky vaše.
                                      Vychoval som ho pre šibenicu.
Františka:                      Karol, Karol, brat môj, spamätaj sa!
Bobokovna:                  Nezvaľ na nás zvrchovanú hanbu.
Gustáv:                         Neúporstvuj. Učiň, čo sa žiada.
Karol:                            Nemeškajte, páni, keď sám otec v katovsma
                                      postrkuje ruky.

SIEDMY VÝSTUP

K predošlým Balog.

Balog:                            Okrúžená je obec Lubiná.
Prónay:                         Tážem sa ťa ešte raz, Karole,
                                      prijímaš-li ponúknutú milosť?
Karol:                            Vy ste majstri v obrábaní mužov
                                      slovenských. Jednému lichotíte,
                                      druhého mámite nádejami,
                                      ustrašíte tretieho hrozbami.
                                      Okolo mňa ale darmo chytrí
                                      ľstivá vaša maďarská úprimnosť.
Prónay:                         Odveďte ho teda, kapitáne,
                                      do Hlohovca. Iných najvinnejších
                                      vo mätežnej obci vypátrame.
Karol:                            Zdraví, otče, matko. Vy ste viedli
                                      v živote ma, vy posielate k smrti.
Georg:                           Iď, kam tvoje ťa tiahne nešťastie.
Bobokovna:                  Iď, ľutujem, že som ťa zrodila.
Karol:                            Idem. Len mi dajte starý kabát.
                                      Lebo škoda bola by nového.
                                      Pre maďarských katov dobrý starý.
                                      Zdraví i vy, brat i milá sestro.
                                      Nič iného mi nepadá ťažko
                                      na mojej ku svnej smrti ceste,
                                      ako toto tak neprirodzené
                                      zapieranie rodičovskej lásky.
                                      (Preč všetci, opona spadne.)

DRUHÉ DEJSTVO

(Javisko: svetlica v Hlohovci s potiahnutým zeleným súknom stolom
a dreveným na ňom umučením.)

PRVÝ VÝSTUP

Prónay, Keller, Knohr.

Prónay:                         Nie sme ale, pane generále,
                                      ešte vcele na čistom so vládou.
                                      Otočuje sa akýmsʼ tajomstvom.
                                      Ministerstvo nemohlo nevedi
                                      o výprave Štúro-Hurbanovskej.
Knohr:                           Ministerstvo na ten čas bezsilné.
                                      Chlapci vládnu, študenti vo Viedni
                                      mužovia však vlády musia mlčať.
Keller:                            Li tu na dejišti povstania
                                      obojetne sa držalo vojsko.
                                      Ukázalo a kúsi váhavosť.
                                      I šlo proti zberbe, i cúvalo.
                                      Rádi by sme vedieť, aké vojsko
                                      má císarské v tej veci úpravy.
Knohr:                           Tie nikomu zdeliť nemôžeme.
                                      O tom vás však uiujem, páni,
                                      že viedenská vláda len s nechuťou
                                      všetky služby Slovanov prijíma,
                                      s Maďarmi chce zostať vo priateľstve.
                                      Udržujte len priateľstvo toto,
                                      a Slovanov nemáte sa čo báť.
Keller:                            Oni však sa velikými koja
                                      nádejami a hýbu sa všade.
                                      Dúfajú, že v pohyboch prítomných
                                      zmenia v ríšu slovansRakúsko.
Knohr:                           Doprajeme im na čas tej hračky:
                                      za takými ale nádejami
                                      prídu potom ovesené nosy.
                                      Živel bujný, mohutný nemecký,
                                      v jehož rukách všetka moc verejná,
                                      všetko vojsko, najvyššie úrady,
                                      školy, mládež, ľud, vedy, umenia,
                                      kapitály, remeslá a obchod,
                                      živel tento mohutný nemecký
                                      nenaskrz úmyslu ustúpiť
                                      hojnému síc, ale nesvornému,
                                      surovému, biednemu Slovanstvu,
                                      lprivteliť si ho dúfa vcele.
                                      V medziach krajny uhorskej medzitým
                                      dá ochotne šíriť sa Maďarom,
                                      verným týmto spoločníkom Nemcov
                                      od príchodu svojho v Európu. (Odíde preč.)
Keller:                            Ten hovorí rozumne, pán barón.
Prónay:                         A veľmi. Nám otvárajú výhľad
                                      k panovaniu, Slovákom a Srbom
                                      i Rumunom ku vymameniu sa.
                                      Sme najväčšom vo nebezpečenstve.
                                      Odboj počal sa. Podľahneme-li,
                                      osud náš je osud podmanených.
                                      Všetky naše práva, slobody preč,
                                      jestli sily naše nepostačia
                                      dobyť plnej si samostatnosti.
                                      Že sme daniam poddali sa všetci,
                                      prijmú radi, ostatné zavrhnú.
                                      Budú držať skrze nemaďarské
                                      národnosti v šachu nás a sedľač
                                      nemajúcu kvapky uznalosti.
                                      Na také nás stanovisko Košut
                                      streštenosťou doprevadil svojou.

DRUHÝ VÝSTUP

K predošlým Adamiš.

Prónay:                         Ako tam náš väzeň, Adamišu?
                                      Obmäkčila ho smrť Šulekova?
Adamiš:                         Ba ešte ho viacej zatvrdila.
                                      Podskakoval a tlieskal do dlaní
                                      keď uslyšal, ako odhodlane
                                      umrel Šulek, a dychtive čaká
                                      okamženie, kde i on bude môcť
                                      pochlúbiť sa neohrozenosťou.
                                      Honosí sa menom Krvosvedka.
Prónay:                         A ja bych ho predsa rád ochránil.
                                      Dozvedev sa, že mal bližšiu známosť
                                      užší obchod s pannou Sokolinskou
                                      dal som túto priviezť do Hlohovca:
                                      aby lásky sprobovala slovo.
                                      Uprav ho sem. Nech sa tu spotkajú
                                      pred výsluchom.
Adamiš:                                                     Tu i sestra jeho.
                                      Nezaslúžil nikdy tej milosti. (Odíde preč.)
Keller:                            Načo také komédie, pane
                                      baróne, s tým ničomným panslávom?
                                      Vyvešať ich všetkých do jednoho.
Prónay:                         Nie pre neho, lež pre jeho otca,
                                      dobrého vlastenca uhorského.

TRETÍ VÝSTUP

K predošlým Sokolinská.

Sokolinská:                   Čože teda žiada sa odo mňa?
Prónay:                         Musím sa ťa prve ja otázať
                                      o tajomstve jednom tvojho srdca.
                                      Povedz, mal rád teba Karol Holub?
Sokolinská:                   Stud ma pri tej zalieva otázke.
Prónay:                         Cítim i sám jej neútlosť, panno.
                                      Omluvíš ma ale, keď ti poviem
                                      jej príčinu. Ide o to, panno,
                                      aby byl skrz teba zachovaný.
                                      Lebo jestli môžeš dačo pri ňom,
                                      privedieš ho k oželeniu skutku,
                                      a bude živ. Mluv teda úprimne,
                                      zbadala si pri ňom lásku k sebe?
Sokolinská:                   Len dôveru priateľskú, pán barón.
                                      Rád obcoval so mnou, lež len preto,
                                      že videl a ctil vo mne Slováčku;
                                      že som národ môj nehanobila
                                      ako zvykli činiť panny naše;
                                      že som vďačne i prinesené mi
                                      prijímala a čítala knižky.
                                      To jediné ho pútalo ku mne.
                                      Rád obcoval so mnou, bo len u mňa
                                      našiel súcit s jeho ideálmi.
Prónay:                         Dosť i toho ku nášmu zámeru.
                                      Primlúvanie tvoje mnoho môže
                                      platiť uňho. Skloň ho teda k tomu,
                                      aby sa pri živote zachoval.
Sokolinská:                   Či to ale závisí od neho?
Prónay:                         A práve len od neho samého.
                                      Nech oželie zločin a živ bude.
                                      Pozhov málo tu, až sa dostaví,
                                      (Prónay a Keller odídu preč.)
Sokolinská:                   Pane bože! Do akého prišla
                                      meľu som a trepu bez príčiny!
                                      Držali sme sa vo vzdialenosti
                                      väčšej, nežli brat a rodná sestra,
                                      a ja predsa milenka Karlova,
                                      a vedia už o tom tak ďaleko!
                                      Mám sa hnevať? Ľúto mi ho. Ide.

ŠTVRTÝ VÝSTUP

K Sokolinskej Karol.

Karol:                            Čo ty tu, pre boha, priateľkyňo?
Sokolinská:                   Prišla som ti na pohreb, Karole.
Karol:                            Na veselie, povedz. Budem teraz
                                      sobášený s národom slovenským,
                                      a ty budeš družicou. Iď, ozdob
                                      vonným svoje rozmarínom čelo.
Sokolinská:                   Karle, Karle! Ty hovoríš na žart,
                                      a doba je predsa veľmi prísna.
                                      Slyšal si o popravách seníckých?
Karol:                            Ako nie? Podstúpili tam smrť
                                      Bartoň, Bemert, Kapitáň a Svatík,
                                      a výtečný Tesák rozhlásil ich
                                      nesmrteľnú slávu po novinách.
                                      Tu v Hlohovci už polknul maďars
                                      Moloch nášho Vilhelma Šuleka.
                                      Teraz po mne rozdžavuje tlamu.
Sokolinská:                   Ty sa ešte môžeš spasiť pred ním.
                                      Máš tu medzi sudcami priateľov.
Karol:                            A vieš, aká cena vykúpenia?
                                      Chcú, bych zradil národ môj slovenský,
                                      a bojoval proti bratským Srbom.
                                      A či by si mi to mohla radiť,
                                      ty jediná šľachetná Slováčka?
Sokolinská:                   Nutnosť, Karle. Prepadlo už všetko.
Karol:                            Neprepadla, drahá priateľkyňo.
                                      Žijú ešte národní vodcovia.
                                      Zarachotia zas ich bubny v Tatrách.
                                      Národ vstane z tisícročných driemot,
                                      vyškrdomácich svojich vrahov,
                                      stroskotá okovy Maďárie,
                                      vzkriesi znovu kniežatstvo nitrianske,
                                      a započne žiť svoj vlastný život
                                      pod krídlami orla raskeho.
Sokolinská:                   Keď to dúfaš, teda sa zachovaj
                                      pri živote, aby si národu
                                      prospel te. Mŕtvi nedejstvujú.
Karol:                            Mŕtvi vedú živých ku šľachetným
                                      snahám, sestra, povzbudzujúce ich
                                      k vytrvaniu. Krv mučedlnícka
                                      semeno mučedlníkov nových.
                                      A oni dávajú behu sveta
                                      obrat iný, kliesnia cesty nové.
Sokolinská:                   Ja protivné očakávam dejstvie
                                      ode vich šľachetných obetí.
                                      Smrťou vašou, chúlostii tak,
                                      bude vcele zastrašený národ.
Karol:                            Podliaci len. Šľachetnejšie duše
                                      rozplamenia, nadchnú sa za pravdu.
                                      Ja neuzriem viac slávy Slovenska:
                                      ty ju uzrieš, a budeš víťazné
                                      spasiteľom národným peť piesne.
Sokolinská:                   Spas sa teda.
Karol:                                                 Cenou zrady nikdy.

PIATY VÝSTUP

K predlým Františka.

Sokolinská:                   Tu ti ide sestra Františka.
Karol:                            Dobre. ma aspoň nezaprela.
Františka:                      Chcela som ťa ešte raz uvidieť,
                                      prve než ťa zakryje mohyla.
Karol:                            Budeš za to pochválená, sestra.
                                      Keď zastanú šuhaji slovenskí
                                      s čestnou piesňou na mohyle mojej,
                                      budeš i ty vtedy spomínaná.
                                      Bo rozvinú sa zasa slovenské
                                      zástavy pri dy zelených Tatrách.
                                      Beda vtedy všetkým odrodilcom:
                                      česť národa verným synom, dcéram.
Františka:                      Tebe boh dal, náhradou za šťastie,
                                      kŕdpestrých, lichotných nádejí.
                                      Nechcem plašiť ich teraz od teba,
                                      keď si sa raz odhodlal zahynúť.
                                      Nech ťa s ľúbým mámením v posledných
                                      obletuje života hodinách,
                                      i v mohyle tam ujedinenej.
                                      Čo odkážeš rodičom, Karole?
Karol:                            Otec? Ten ma sám dal v ruky katom.
                                      Matka? Chcela pliesť na môj krk žinku.
                                      Či to bolí, bolí – lpozdrav ich.
Františka:                      Bratom čo?
Karol:                                                 Nech vstúpia v moje sledy.
                                      Vy, sestra a milá priateľkyňo,
                                      odpustite, jestli vám osud môj
                                      zapríčiní dáku ujmu šťastia.
Františka:                      Zapríčiní, brat môj, zapríčiní.
                                      Priateľkyňa, sestra obesenca.
                                      (Františka a Sokolinská plačú.)
Karol:                            Potrpte len trochu, drahé duše.
                                      Idú časy, kde sa všetko zvrtne.
                                      Česť bude, čo potupa je teraz.
                                      Buďte dcéram príkladom slovenským,
                                      ako ja synom. S bohom sestry.
                                      (Podá im ruku, obe mlčky odchádzajú preč.)
                                      Ľúto mi ich. Budú trpieť pre mňa.
                                      Ale darmo. Nemôžem ináče.
                                      Padajúci strom raní susedné.

ŠIESTY VÝSTUP

Ku Karolovi Keller, Prónay, Špaňár a ešte traja sudcovia.

Keller:                            Stojaci pred nami mladý človek,
                                      Karol Holub, bratislavský študent,
                                      chodil, keď Štúr, Hurban, Hodža vtrhli
                                      do krajiny so zahraničnou zberbou,
                                      na koni po dedinách okolo,
                                      a huckal ľud ku povstaniu.
Karol:                                                                         Tak jest.
Keller:                            Bral osobne účasť sám vo všetkých
                                      zrážkach s gardou i vojskom cisárskym.
                                      Ešte i po úteku buričov
                                      popudzoval sedľač, nápastoval
                                      drzo vlasti obrancov.
Karol:                                                             Všetko tak.
Keller:                            Teda niet o vine pochybnosti.
                                      Vlastným svojím vyznaním je burič,
                                      zradca vlasti.
Karol:                                                 Ale syn národa
                                      slovenského verný: vy však jeho
                                      ste zradcovia i kráľa.
Prónay:                                                          Ha, mrziak!
Keller:                            Obdivujte drho strtenca
                                      a ľutujte so mnou vlasť uhorskú.
                                      Ó aké tá už prežila rky!
                                      Videla hrmotný zápas údov
                                      panujúcej kráľovskej rodiny,
                                      potýkanie sa synov s otcami,
                                      bratov s bratmi, o prestal a berlu.
                                      Skúsila otrasy zamyslevších
                                      roztrhať ju samozištne pánov.
                                      Zrela borbu stavu proti stavu,
                                      náboženstva proti nábenstvu.
                                      Teraz ešte dožila sa vojny
                                      plemien proti plemenom.
Karol:                                                                     Poslednú
                                      pripisujte svojej streštenosti.
                                      Vyhlásili ste národ maďarský
                                      za svojský, ostatné za cudzincov,
                                      a obrekli ste ich smrti istej.
                                      Či potom div, že rody vlasť
                                      neuznajú za matku, ktorá ich
                                      neuznáva za synov? Či div je,
                                      že roztrieskať žiadajú svoj žalár?
                                      Kto premenil Uhry v Maďáriu,
                                      ten, ten vojnu zapríčinil túto.
                                      PokiSlovák rovnaké mal práva,
                                      miloval vlasť rovnako s Maďarom.
                                      Teraz, keď Maďar pán, Slovák otrok,
                                      rozpomenul sa tento, že on jest
                                      najdávnejší obyvateľ krajiny,
                                      a nemieni rabstvovať Maďarom,
                                      najmä takým, čo len od včerajška
                                      Maďarmi sú.
Špaňár:                         To diabolská drzosť.
Keller:                            Neľutuješ teda skutku svojho?
Karol:                            Chlubím sa ním.
Keller:                            A čo bysʼ učinil,
                                      jestliže ti darujeme život?
Karol:                            Zvestoval by som každej slovenskej,
                                      od východu až na západ, duši,
                                      by hľadala oproti tyranstvu
                                      peštianskemu spasenia vo Viedni.
Keller:                            Slyšíte ho.
Páni:                                              Na šibenicu s ním!
Prónay:                         Ja som chlapca chcel všeliak ochrániť,
                                      vidiac ale jeho zatvrdilosť,
                                      obriekam ho i ja taktiež smrti.
Keller:                            Potvrdzujem i ja výrok tento.
                                      Nech bude bez meškania odpraven.
Karol:                            Veličím sa, že mi dal boh trpieť
                                      za nešťastný môj slovenský národ.
Keller:                            Jestliže máš dáku žiadosť, vyslov.
Karol:                            Pochovajte ma o bok Šuleka.
Keller:                            To sa stane. Náležíte spolu.
                                      Dáva sa ti chvíľka ku príprave.
                                      (Všetci preč okrem Karola.)
Karol:                            Zdrav teda, zdrav, pekný, krásny svete.
                                      Opúšťam ťa vo kvetu mladosti.
                                      Zdrav, národ môj. Budeš o jedného
                                      bojovníka svojho chudobnejším,
                                      lež bohatším o mučedlníka.
                                      Ja idem cez potupu ku sláve.

SIEDMY VÝSTUP

Ku Karolovi Adamiš a Balog.

Adamiš:                         Ľutujem ťa, Karle.
Karol:                                                         Ľutuj seba.
Adamiš:                         Budeš, dúfam, chcieť umrieť kresťansky.
                                      Mne tá smutná vložepovinnosť
                                      pripraviť ťa k blížiacej sa smrti.
Karol:                            Hrdina to biedny, kto sa ešte
                                      od popa len musí učiť umrieť,
                                      a od muža, ktorý by za národ
                                      ihlou nedal sebe bodnúť ruku.
                                      Iď mi z očú a odstúp, chlebáru.
                                      Služby tvojej mi vcele netreba.
Balog:                            Odhodlaný chlapec. Poďže teda.

(Za stenami cenganie umieráčikom. Balog pojme Karola za ruku. Všetci odchádzajú preč, opona spadne.)

________________________
1.) jednotlivých